Citát dňa – Jezuita A. Kajpr o Legende o Veľkom Inkvizítorovi

Spojování pólů

Čtenáři jistě znají slavnou Legendu o Velkém Inkvizitorovi z Dostojevského románu Bratři Karamazovi. Kristus v ní přijde po druhé na svět, přijde v pro­stém, nenápadném zevnějšku do španělské Sevilly, kde se toho dne právě ko­nalo velké upalování kacířů. Lid poznává Krista, jenž se zase snaží zmírňovati lidskou bídu soucitem svých zázraků. Velký inkvizitor Ho však dá zatknout a pak, ve vězení, s ním vede otřesně hrůzný rozhovor. Inkvizitor se snaží vyložit, že Kristus zdůrazňováním duchovosti svého evangelického poselství neprospěl lid­stvu, že mu lépe rozumí a prospívá ten, kdo dělá ústupky jeho smyslnosti, jeho slabostem, kdo ustupuje pokušením, která kdysi Satan sugeroval Kristu samot­nému a která vždy a znovu opakuje. Ačkoliv žádný jezuita nebyl nikdy členem inkvizice, má se přece jenom za to, že Dostojevského Velký Inkvizitor ztěles­ňuje „jezuitskou karikaturu náboženství”, s kterou od staletí operovali odpůrci řádu zprava i zleva.
Romano Guardini se také zabýval Dostojevským a legendou o velkém Inkvizitoru. A řeší ji velmi originálně: Inkvizitor má pravdu, odpovídá, protože Kristus, jak jej legenda líčí, není pravý Kristus. Je to nesprávný problém, pro­tože předpokládá jen výši aníži, buď jen ideál dokonale uskutečněný, nebo úplné zapření a překroucení ideálu. Skutečná lidská existence se však neskládá pouze z těchto krajností, nýbrž z nekonečného vlnění a pronikání prvku svatého a nesvatého, prvku Božího a prvku nevědomosti a hříchu. Křesťanství, jak je před­stavuje Kristus v Dostojevského legendě, je křesťanství bez vztahu k skutečnému lidství, bez vztahu lásky k skutečnému světu. Guardini píše: .Ztotožniti křes­ťanskou skutečnost s křesťanským ideálem, odmítnouti možnost stupňování, při­bližování, pokroku je vlastně vzpoura proti Bohu, jenž je Bůh lásky a pokory, tj. Bůh skutečnosti.” Je to zároveň pokušení k vzpouře proti církvi, které se po­tom vyčítají nejrůznější a nejprotilehlejší „zrady”, a to vždycky proto, že se ne­chce vidět skutečnost, jak ji posvětil Kristus.
Právě tedy naše nazírání na církev by se mělo utvářet podle toho. Církev jesvatá, je neomylná ve věcech víry a mravů, když o nich slavnostně, definitivně rozhoduje. A přece také je to společnost lidská, která i k svým nejsvatějším dog­matům se dopracovává lidským, mnohdy velmi nesvatým hledáním, lidskými spory, do nichž zasahují mnohdy nejdémoničtější vášně. Církev je svatá, bož­ská, a přece je také lidská. A žádnou z těchto dvou stránek nelze zapomínat. Je dobře zdůrazňovat jej í božskou nepomíjej ícnost a nepřemožitelnost tam, kde ma­lomyslnost podlamuje chuť k práci, ale stejně tak je třeba poukazovati na její po­zemskou stránku, kde by přílišné dovolávání se božské absolutnosti mohlo vésti k bludnému názoru, že již netřeba hledat hlubšího pochopení pravd, že netřeba se stále přizpůsobovat proudu času, že netřeba bojovat s lidskou pohodlností a slabostí, která proniká všechny členy církve a může ochromit velmi povážlivě její činnost. Protože Kristus je pravý člověk, je církev společnost pravých lidí, a proto nelze při rozvíjení jejího života opomíjeti žádné lidské psychologie, nutno počítati se všemi lidskými vlastnostmi, dobrými i špatnými.
Mimo to její učení, i nejsvětější, může v myslích jednotlivců prodělati velmi nebezpečné znetvoření, jemuž lze zabránit jen neúnavným stálým dozorem, stá­lým opravováním. Ochabne-li tento dozor, toto opravování, může dojíti k ne­příjemným důsledkům, za něž pak skutečně lze jakýmsi právem přičítati vinu církvi. Právě proto, že není pouze božská, není snad ani nechybující. Jen její Hlava, Kristus sám, následkem své naprosto jedinečné osobní jednoty s Osobou Slova, je prost všeho hříchu. Církev není prosta vad, přičemž ovšem může hrdě připomínat, že má dosti vlastních sil k jejich překonávání a že má Boží přislí­bení, že v ní její vady nikdy nenabudou převahy. Pro tato přislíbení a pro tyto vnitřní poklady k ní musíme lnout celou svou bytostí a přece nepotřebujeme za­vírat oči před jejími slabostmi. Chybuje-li člen církve, nelze zajisté říci, že za to ostatní mohou tak málo, jako může nájemník z pátého patra za to, spáchal-li ná­jemník z přízemí vraždu. Ti nájemníci se třeba vůbec neznají, nemají spolu vů­bec nic společného, leda střechu, pod níž se náhodou sešli. Naproti tomu nemá církev takřka jiného důvodu existence, než aby duchovně a mravně vytvářela své členy. Zákony a cesty každého takového duchového působení jsou strašně tajemné, nevypočitatelné, přesto však byly vždy úspěchy vychovaných také slá­vou vychovatelů, stejně však jejich selhání vrhalo určitý, i když těžko defino­vatelný stín na ty Jejichž vliv na ně působil. Skutky byly vždy rozeznávací znám­kou členství církve. „Po tom svět pozná, že jste moji učedníci,” říká Kristus Pán sám. A tím více to platí o skupinách a vrstvách a o ideologických prouděních v církvi. Např. posvátná úcta k tradici, jež je nezbytnou složkou povahy opravdu katolické, může se přesto zvrhnout v nezdravý konzervatismus, jenž pak vede až k nehybnosti a k naprostému odcizení se vlastní době a vlastní zemi. Zdů­razňování osobní zodpovědnosti může vést k nezájmu o společenství a nezdra­vému spoléhání na vlastní síly, stejně však tomu může býti naopak. Kolik může být takových zhoubných, osudných jednostranností, a často to může být proto, že ochabl opravující dozor autentických strážců ryzosti víry. A jen tehdy, bu-deme-li ve svém nazírání na církev spojovat správně její prvek božský s prvkem lidským, spojíme zároveň sebevědomí věřících, kteří jsou přesvědčeni, že brány pekelné nikdy nenabudou vrchu, se svou horlivostí apoštolů, kteří vědí, že i křes­ťan se musí neúnavně probojovávat k výšinám překonáváním všech slabostí a chyb, jež jsou neodlučitelny od přirozenosti lidské, zraněné dědičným hříchem. A tak z toho všeho plyne, jak málo by měl pravý katolík náležet k oněm li­dem, kterých je bohužel dnes tolik, totiž k lidem, kteří vidí na světě jen dva tá­bory: bílých nebo černých, dobrých nebo zlých. Takové dělení musí nutně dříve nebo později vést k válce, ba musilo by z války učinit trvalý stav. Pravý katolík je však vždy nositelem pravého míru.

Z knihy Adolf KajprSvědectví doby, Praha: ČKA, 1993, ss.94-96,

Reklamy

Citát dňa – Obchod so zahraničnými kódovými knihami očami pracovníka ruského čierneho kabinetu

Kódové knihy sa získavali nielen za pomoci zamestnancov ambasády, ale tiež v mestách ako je Brusel alebo Paríž, kde sa dobre známe osoby priamo podieľali na otvorenom obchodovaní so zahraničnými kódovými knihami v rámci pevných cien. V oboch mestách bola úplne rovnaká situácia. Kódové knihy, o ktoré sme mali menší záujem, t.j. grécke, bulharské a španielske a dali sa zaobstarať naozaj ľahko, stáli od 1500 až 2000 rubľov. Také kódové knihy ako povedzme nemeckého, japonského alebo amerického ministerstva zahraničia stáli niekoľko desiatok tisíc rubľov. Ceny pre zvyšné krajiny sa pohybovali od 5000 do 15000. V rámci takéhoto obchodovania s kódovými knihami bolo možné objednať si takú alebo onakú novú kódovú knihu a tieto objednávky boli vybavené skutočne vo veľmi krátkom čase.

S. Majskij, pseudonym V.I. Krivoša (1865-1942), Čierny kabinet – spomienky bývalého cárskeho cenzora, Byloe (Minulosť), Paríž: Júl 1918, s.191-192,

Citát dňa – Nadšená pocta “Caliostrovi”, vynálezcovi a polyhistorovi, ale hlavne ruskému kryptológovi, barónovi P.L. Šilingovi

Je to Caliostro, alebo niečo približne také. Je úradníkom nášho ministerstva zahraničných vecí a hovorí, že vie po čínsky, čo je nanajvýš jednoduché, lebo nikto mu to nemôže vyvrátiť… Hrá šachy, dve partie odrazu a vôbec sa nedíva na šachovnicu… Pre ministerstvo zostavil takú abecedu, teda takzvanú šifru, že dokonca ani rakúska, taká prefíkaná tajná kancelária ho neprečíta ani o polstoročie! Okrem toho vymyslel spôsob, ako na akúkoľvek vzdialenosť vykresať pomocou elektriny iskru na odpálenie mín. Po šieste – čo je nanajvýš málo známe, lebo nik nie je doma prorokom, barón Šiling vynašiel nový spôsob telegrafu… Zdá sa to málo dôležité, ale postupom času a po zdokonalení nahradí naše terajšie telegrafy, ktoré za hmlistého počasia, alebo keď telegrafistov premôže spánok, čo býva rovnako často ako hmly, onemejú.

Citát z knihy  Vladimíra Karceva, Príhody veľkých rovníc, Bratislava: Obzor, 1986, s.189-190 popisujúci nadšenie priateľa baróna Pavla Ľvoviča Šilinga (nem. Paul L. Schilling von Canstatt, 1786-1837) z jeho úspechov na poli vynálezcovstva a vedy, pričom spomína aj na jeho objav bigramovej substitučnej šifry a nepriamo tak naráža aj na viacmenej neznámu zákulisnú činnosť Šilinga v cárskej “tajnej kancelárii” okľukou cez rakúsku Geheime Kabinetzkanzlei.

Citát dňa – Auguste Kerckhoffs o nesmiernom význame kryptoanalýzy

Som doslova ohromený, keď sledujem našich vedcov a univerzitných profesorov vyučovať také šifrové systémy a odporúčať ich pre vojenské použitie, pre ktoré by aj ten najneskúsenejší kryptoanalytik istotne dokázal nájsť kľúč za menej než hodinu. Môžeme len ťažko vysvetliť takúto až prehnanú dôveru v určité šifry ak iste len výnimočne ako nedbanlivosť do ktorej mali upadnúť kryptografické štúdie po zrušení čiernych kabinetov a z toho plynie aj nižšia úroveň bezpečnosti poštových komunikácií; podobne je možné uveriť, že prehnané tvrdenia istých autorov, spolu s nie menšou absenciou akejkoľvek serióznej práce o umení lúštenia tajného písma veľkou mierou prispeli k rozšíreniu mnohých úplne nesprávnych myšlienok o hodnote našich kryptografických systémov.

Jean Guillaume Auguste Victor François Hubert Kerckhoffs (1835-1903), La Cryptographie militaire, 1883

Citát dňa – Perlustrácia očami ruských vysokých štátnych predstaviteľov

Tajná perlustrácia korešpondencie patrí výlučne k vládnutiu panovníka.Pre cára sa týmto spôsobom približujú jeho poddaní, ktorí často porušujú zákon. Kde vášne a slabosti úplne zatemňujú pravdu. Neviditeľná pre všetkých, vidí všetko.

Knieža A. Golicyn, minister cára Mikuláša I. 

Perlustrácia znamená získavanie informácií o štátnych záležitostiach zo súkromnej korešpondencie, vyhlásení odhaľujúcich stav verejnej mienky o životných podmienkach v cárstve a vyhodnocovanie práce štátnych zamestnancov, ktoré by sa bežnými prostriedkami z otvorených zdrojov nedalo dosiahnuť.

I. N. Durnovo, minister vnútra, v tajnej správe pre cára Mikuláša I. z r. 1895

Z histórie cárskych “čiernych kabinetov”

Je paradoxné, že systém kryptografie v starom Rusku sa rozvíjal súbežne s prijímaním kresťanstva na jeho území.  A objavuje sa vo forme jednoduchých zámen písmen azbuky v stredovekých cirkevných rukopisoch z 12. a 13. storočia, nie nepodobných tým, ktoré sa zachovali vo Francúzsku a Nemecku. Za dátum vzniku a rozvoja kryptografických služieb v rámci tajnej diplomacie by sa mohol označiť rok 1549 (za vlády cára Ivana IV. Hrozného, 1530-1584), kedy došlo k vytvoreniu “Veľvyslaneckého Prikazu”, súčasťou ktorého bolo aj šifrovacie oddelenie. Používané šifry boli rovnaké ako v západných krajinách — symbolové, substitúcia a traspozícia. Cár Peter I. Veľký (1672-1725)pod vplyvom západých technologických noviniek kompletne reorganizoval kryptografické služby vytvorením Veľvyslaneckej kancelárie. Pravdepodobne sa s umením šifrovania a dešifrovania diplomatickej korešpondencie mal možnosť zoznámiť počas svojej cesty do Holandska a Anglicka, ktorú podnikol v rokoch 1697-98 a počas krátkej návštevy Paríža v r. 1717. Nová štruktúra diplomatickej kancelárie bola modelovaná podľa vzoru krajiny, s ktorou mal cár asi najviac diplomaticko-vojenských “potýčiek” – Švédska, ktoré už malo stopäťdesiat ročnú tradíciu skúseností s kryptografiou – napríklad už v r. 1700 používalo jednočasťový kód, zostavený z takmer 4000 kódových slov.

Šifra ruského cára Petra I. Veľkého

Šifrovaný list cára Petra I. (1672-1725), zašifrovaný pomocou jednoduchej substitúcie

V tejto dobe sa v západných diplomatických a vojenských kruhoch používa na šifrovanie zoznam kódov ako príloha k “šifrovacím abecedám” – nomenklátor. Z neslávne známeho súdu s mladým cárovičom Alexejom, ktorý bol zatknutý a nakoniec popravený pre obvinenie z velezrady, sa zachovali dokumenty, v ktorých figurujú výpovede a šifrovacie abecedy.Prvé šifry, ktoré používali veľvyslanci cára ako aj sám Peter I. boli zo začiatku rovnako zaostalé ako bola vtedy ruská ríša, a pre zahraničné dešifrovacie oddelenia nepredstavovala vôbec žiadnu prekážku – boli to monoalfabetické šifry. Jednou z vôbec prvých vylúštení ruskej diplomatickej depeše sa môže pochváliť vtedy asi najobávanejšia služba zachycovania a lúštenia diplomatickej korešpondencie Jeho Veličenstva, anglické Decyphering Branch a pochádza z r. 1719. A to aj napriek tomu, že pre neskúsené oko Angličana boli tajné symboly používané ako znaky šifrového textu pri zámene zaotvorený text rovnako bizardné ako pôvodné písmená staroruskej Cyriliky. A takéto jednoduché systémy sa používali až do r. 1728. Až za vlády silnej cárovnej Alžbety Petrovny (1741-1762) sa úroveň ruskej kryptografie náhle vyšvihla až natoľko, že sa smelo mohla vyrovnať tej európskej. V roku 1752 ruskí veľvyslanci v Anglicku začali používať dvojdielny nomenklátor pozostávajúci z 3500 kódovych elementov, a to aj vrátane homofónov. Otvorený text bol vo francúzštine, ktorá bola nielen jazykom diplomacie, ale rovnako tak patrila medzi najpestovanejšie jazyky u väčšiny panovníckych dvorov. Základy služby zachycovania a lúštenia zahraničnej diplomatickej korešpondencie boli položené v Rusku známym matematikom Christianom Goldbachom (1690-1764), ktorý tam zavítal v r. 1725. Rovnako v r. 1727 tam prišiel Leonhard Euler (1707-1783), a spolu sa podieľali na vypracovaní kódov. Jemu patrí zásluha na rozvoji štúdia o substitúcii a vytváraní latinského štvorca, tj. monoalfabetickej substitučnej šifry. V oblasti matematiky Euler výrazne obohatil všetky odbory matematickej analýzy a položil základy nových matematických disciplín (teória čísel, variačného počtu, parciálnych diferenciálnych rovníc, teórie komplexnej premennej). Práca kryptoanalytika v rámci čierneho kabinetu KID (Kollegij Innostrannych Del) je spojená aj s menom Franza Mariu Ulricha Theodora Aepinusa (1724-1802), v Rusku bol od roku 1757, slávnym matematikom a fyzikom, ktorý študoval elektromagnetické javy matematickými metódami.

 

Strana zo zápisníka F. U. Aepinusa

Zápisník obsahujúci pokusnú šifru kryptoanalytika KID (Kolégia zahraničných vecí) Franza Ulricha T. Aepinusa (1724-1802)

Teraz sa podrobnejšie oboznámime so zaujímavým postrehom zo života ruského vedca z konca 18. storočia, nemeckého rodáka Aepinusa. Okrem mnohých iných aktivít bol “zapletený” aj do ruského ekvivalentu tzv.Čierneho kabinetu – dešifrovacieho oddelenia. Taktiež existuje podozrenie, že ako jeden z mnohých mohol byť platonicky zamilovaný do Kataríny Veľkej a to v čase, keď ešte bola len “obyčajnou” Veľkovojvodkyňou. Medzi rozličnými dokumentami, ktoré sa ho nejakým spôsobom týkali, sa našla šifra bez kľúča. Pozostáva z niekoľkých listov v ktorých sú čísla v skupinách rozličnej dĺžky a sú oddelené dvojpomlčkou ako je vidieť na obrázku hore. Jednoduchou analýzou založenou na predpoklade výskytu pravdepodobných slov (a za predpokladu, že dvojpomlčka predstavuje oddeľovač medzi slovami) dostávame riešenie a následne aj rekonštrukciu použitého kľúča.

 

1

2

3

4

5

6

7

8

9

0

1

 

 

 

I

 

E

 

,

 

2

 

 

L

 

 

 

N

 

 

 

3

 

 

 

 

 

 

 

.

 

 

4

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

5

 

 

 

J

 

X

 

Q

 

 

6

 

 

Y

 

 

 

 

 

 

 

7

 

Z

 

G

 

D

 

T

 

 

8

C

 

B

 

V

 

R

 

K

 

9

 

A

 

 

O

 

 

 

P

0

F

 

 

 

W

 

 

 

S

 

Prevodová tabuľka

Keď týmto kľúčom začneme odhaľovať šifrový text, výsledkom je: “TROUVANT UN ASSEZ GRAND …”. Úplné dešifrovanie celého textu prinesie veľmi zvláštny otvorený text vo francúzštine. Nie je to úradná korešpondencia medzi diplomatmi, ako by sme sa mohli oprávnene domievať z povahy Aepinusovej práce. Nie je to v žiadnom prípade nejaká bežne zrozumiteľná správa ale skôr predstavuje pôvodný text pracovného zošita v ktorom sa Aepinus pokúšal experimentovať a vyvinúť novú šifru. Spočiatku sa pokúšal zašifrovať touto jednoduchou metódou časť spisu Roberta Hooka Micrographia, v bežnej francúzštine, obsahujúcu popis mesiaca, ktorú do nej pravdepodobne v mysli preložil súčasne ako sa pokúšal získať praktický text, ktorý by si nedokázal zapamätať pri opačnom procese a pokuse o jej vylúštenie bez pomoci kľúča. Keďže dospel pravdepodobne k záveru, že toto nebude dostatočné na jeho vypudenie z pamäti, a zdá sa že si v pamäti postupne v rámci mentálneho počítania preskakoval k hocičomu, čo ho napadlo, nezmyselné frázy, dni v týždni, reťaz asociácií, podnietených názvami kníh na poličkách v jeho knižnici, medzitým obohatených čo by sa mohlo považovať za kúsky ľudovej pesničky vysmievajúcej sa z Veľkovojvodu Toskánskeho (toto môže pomôcť datovať vznik šifry, keďže Katarína v 80-rokoch 18. storočia sa pokúšala dohodnúť sobáš s Veľkovojvodom Toskánskym), nakoniec s opätovným spomenutím mesiaca a ukončiac to poznámkou, čo vyjadrovala zjavné znechutenie: “práve teraz mám dosť, prvé myšlienky, na ktoré som prišiel neboli najlepšie ale…”. Toto je veľmi unikátny dokument, poskytujúci príklad techniky tzv.prúdu vedomia, a to ešte skôr, než bol tento pojem objavený.

Aepinus sa samozrejme nepokúšal stať priekopníkom v novom literárnom štýle ale snažil sa o návrh oveľa bezpečnejšieho šifrovacieho systému, ktorého príklad bol len prvým krokom. V druhej časti dokumentu experimentuje so sčítaním bez prenosu pokúšajúc sa zrejme o vylepšenie svojej šifry pomocou manipulácií na riadku pozostávajúcom zo samých písmen “a”, slabík “ba, be, bi, bo, bu, by” a abecedou s písmenom “j” na konci namiesto jeho obvyklého umiestnenia. Bez ohľadu na zámer týchto manipulácií Aepinus zjavne nebol spokojný s výsledkom. Ak by dospel k neopakujúcej sa metóde vytvárania čísel, ktoré by pričítal k jeho jednoduchým číselným šifrovým dvojiciam, mohol by napokon mať naozaj veľmi bezpečný kryptografický systém.

(pokračovanie)

Keď Vernam nebol prvým

Detail z Predslovu (s.4), Telegrafický kód určený k zabezpečeniu súkromia a utajenia pri prenose telegramov,
(angl.
 Telegraphic Code to insure privacy and secrecy in the transmission of telegrams, 1882) 

Prepíše objav v starej telegrafnej kódovej knihe históriu kryptografie? Až do nedávnej doby bol všeobecne prijímaným vynálezcom jednorázového heslového bloku, (angl. one-time pad) prvého teoreticky aj prakticky nerozlúštiteľného šifrovacieho systému, telegrafný inžinier Gilbert Vernam. Jeho mechanicko-elektrický systém dôverného prenášania správ na diaľku bol neskôr vylepšený Josephom Mauborgneom a ručné verzie systémov sa neskôr všeobecne používali pre šifrovanie diplomatickej a vojenskej korešpondencie.

Kódové knihy, ako táto pochádzajúca z r.1896
radikálne znižovali cenu telegramov, ktorej
výška závisela od počtu slov.

Prednedávnom obletela svet správa, že Steve Bellovin, profesor počítačovej vedy na Kolumbijskej univerzite, objavil telegrafnú kódovú knihu z r. 1882 náhodne v Kongresovej knižnici vo Washingtone. Táto kódová kniha bola zostavená istým Frankom Millerom a popisuje v nej systém prešifrovania telegrafických kódov pomocou náhodne volených “posuvných čisiel”, ktoré by sa nemali opakovať. A preto je zaujímavá otázka, či Bellovin objavil dôkaz, že jednorázový šifrovací systém bol objavený už pred 35 rokmi a mala by sa preto história kryptografie ohľadom jednorázovej šifry prepísať nanovo?

Poďme si však najprv v stručnosti vysvetliť na čo sa v skutočnosti prišlo. Telegrafné kódové knihy boli v 19. storočí veľmi populárne hlavne kvôli tomu, že pri ich používaní sa znižovali poplatky za telegramy. Bežne používané slová a vety v telegrafnom styku sa značne skrátili pri prevode na kódové slová a na kombinácie písmen alebo číslic. Kódové knihy, ktoré si používatelia v telegrafnom styku mohli bežne zakúpiť, neposkytovali takmer žiadnu kryptografickú bezpečnosť. Preto boli niekedy tieto kódy prešifrované (ako dodatočná šifrovacia vrstva nad kódom) s krátkym heslom čím relatívne vzrástla dôvernosť komunikácie. Millerova kódová kniha obsahuje 14000 slov alebo fráz (niektoré sú bez významu, slúžiace len ako tzv.”výplň”) spolu so zodpovedajúcimi kódovým slovami a sériovým číslom. Doposiaľ to teda nie je nič nové.


V tejto kódovej knihe sa však taktiež popisujú inštrukcie pre prešifrovanie. Tieto inštrukcie sú vlastne tým, čo jeho prácu robí mimoriadnou. V predslove tejto kódovej knihy Miller píše: “odosielateľ a príjemca musia “čísla posuvu” zakaždým čo najskôr po použití zahodiť”. A daľej píše, že “ak odosielatelia zistia, že výsledok pričítania hesla (k sériovému číslu) je vyšší ako najväčšie možné sériové čislo (14000) v tejto knihe, musí od daného výsledku odčítať dané posledné sériové číslo (14000)”. Ak príjemca zistí, že zašifrované slovo “je menšie než kľúč, ktorým sa dá odšifrovať, musí dočasne pričítať k danému sériovému číslu v tejto knihe (14000) a od tejto sumy odčítať kľúč”.
A teraz si to skúsme zrekapitulovať: na výpočet šifrového textu odosielateľ pričítáva kľúč (čísla posuvu) ku kódovým číslam otvoreného textu (sériovým číslam). Keď je výsledok väčší ako 14000 potom odčíta od neho číslo 14000. Pri dešifrovaní príjemca od šifrového textu kľúč odčítava. Samozrejme ak je číslo šifrového textu menšie než kľúč, najprv k nemu pripočíta číslo 140000 a následne odčíta kľúč. Toto je v podstate tzv. aditívny šifrovací systém podľa modulu 14000.

V ďalšom Miller popisuje čísla posuvu ako “zoznam nepravidelne sa vyskytujúcich čísel” a “diferencia medzi takýmito číslami sa nesmie vyskytovať pravidelne“. Taktiež tu vysvetľuje, že keď sa číslo posuvu použije, malo by sa vyškrtnúť zo zoznamu a už znova nepoužiť. Potom sa popisujú rôzne príklady použitia, v ktorých sa slová nahradzujú ich ekvivalentmi v podobe sériových čísel (otvoreného textu) a pričítava sa k nim číslo posuvu (kľúč). A toto je v podstate gro šifrovania jednorázovým kľúčom. Text sa prevedie na čísla, s ktorými sa sčíta v rámci modulárnej aritmetiky náhodný kľúč a tento kľúč sa nesmie použiť znovu. Naviac Miller vysvetľuje že každý korešpondent by si mal spísať čiernym atramentom do knihy svoj vlastný zoznam “čísel posuvu” a na opačnú stranu červeným atramentom zoznam “čísel posuvu” pre príjemcu. Jasne rozlišuje čierne (šifrant) a červené (dešifrant) “čísla posuvu”. A práve týmto sa vyhýba simultánnemu použitiu rovnakých posuvných čísiel čo sa môže veľmi ľahko stať, ak obaja korešpondenti používajú jedne jediný zoznam posuvných číslic.

Nanešťastie Miller len veľmi krátko popisuje, že každé číslo posuvu by malo mať hodnotu v rozsahu od 0 do 14000. Nevenuje sa ani problému generovania náhodných čísel. Toto môže vo veľkej miere ovplyvniť bezpečnosť šifry, pretože používateľ môže byť z pohodlnosti zvádzaný k tomu, vyberať si menšie hodnoty posuvu nevyžadujúce ťažkopádne výpočty modulo 14000. Praktická zložitosť pri počítaní modulo 14000 mohla byť práve tým dôvodom, prečo jeho systém neupútal pozornosť a nezažil úspech, ktorý by si bol právom zaslúžil. Ak by sa jednotlivé číslice v sériových číslach brali ako nezávislé a na tieto by sa bolo použilo sčítanie podľa modulu 10 (tj. sčítanie bez prenosu, odčítanie bez výpožičky) bolo by to všetko oveľa ľahšie a rýchlejšie. Môžeme však len špekulovať o dôvode, prečo jednorázové šifrovanie Franka Millera sa nikdy nestalo verejne známe. Steve Bellovin špekuluje o tom, či sa Millerova práca mohla nejakým spôsobom nepriamo cez Parkera Hitta a Josepha Mauborgnea dostať k Gilbertovi Vernamovi. Samozrejme Vernam ako elektrotechnický inžinier pristupoval k jednorázovému šifrovaniu z úplne iného uhla pohľadu a objavil úplne odlišné riešenie pozostávajúce z telegrafu založenom na 5-bitových kódoch vydierovaných na papierových diernych páskach a sčítanie sa vykonávalo v rámci každého bitu podľa modulu 2. Neodškriepiteľnou skutočnosťou je, že Millerov objav upadol do zabudnutia.

Je neoddiskutovateľné, že Frank Miller bol prvým, kto objavil šifrovanie pomocou jednorázového heslového bloku, hoci menej praktického než akým je jeho použitie v súčasnosti. O 35 rokov neskôr Gilbert Vernam objavil úplne odlišný elektromechanický šifrovací systém, ktorý mimochodom má rovnaké matematické vlastnosti ako Millerova ručná šifra. A napokon boli to nemeckí kryptológovia Werner KunzeRudolf Schauffler a Erich Langlotz, ktorí vyvinuli jednorázový šifrovací systém ktorý sa používal pomocou ceruzky a papiera v konečnom dôsledku znovu objavili šifrovaciu schému Franka Millera. Takže záverom by sme mohli konštatovať, že Miller ako aj Vernam navzájom nezávisle objavili princíp jednorázovej šifry a obaja si za rovnaký počin, hoci v úplne inej forme zaslúžia ocenenie. Ale napokon musíme priznať prvenstvo tohto objavu Frankovi Millerovi. I keď treba nadôvažok s trpkosťou podotknúť, že podľa dostupných historických údajov tento jeho mimoriadny výkon nemal vplyv na následné dejiny kryptografie. Napriek tomu sa týmto prepisujú historické anály. A konečne netreba zabudnúť na to, že Stevovi Bellovinovi patrí vďaka za odhalenie tohto skoro zabudnutého príbehu objaviteľa jednorázovej šifry.

Viac informácii o Millerovej telegrafnej kódovej knihe z r. 1882 môžete získať v článku Steva Bellovina o Frankovi Millerovi (predbežná verzia vo formáte .pdf), ktorý napokon vyšiel aj v tohtoročnom júlovom čísle časopisu Cryptologia. O kódových knihách, používaných v druhej polovici 19. a začiatkom 20. storočia sa môžete dozvedieť čo to zaujímavé, prípadne si ich aj stiahnuť vo formáte .pdf na stránke Nicka Gesslera.