Vojna medzi rozumom a náboženstvom

Agobard z Lyonu, “O krupobití a hrmení” (9. storočie)

Pred niekoľkými rokmi sa rozšírila určitá stupídnosť, keď uhynul nejaký dobytok, takže ľud vravel, že Grimaldus, vojvoda z Beneventa, mal vyslať svojich ľudí s práškom, ktorý mali rozprášiť po poliach a horách, lúkach a prameňoch – pretože bol nepriateľsky naladený voči najkresťanskejšiemu cisárovi Karolovi a dobytok uhynul vďaka tomuto rozhodenému prášku. Dopočuli sme sa a videli sme ako boli z tohto dôvodu zajatí mnohí ľudia, z ktorých niekoľkí boli zrazení a zabití, ale väčšina z nich boli priviazaní k doskám, hodení do rieky a zabití. A čo je skutočne zarážajúce, tí samí, ktorí boli zajatí poskytli dôkazy proti sebe, vypovedajúc, že mali takýto prášok a že ho aj rozprášili. Preto takto diabol, keď jeho moc bola nimi prijatá vďaka tajnej a oprávnenej spravodlivosti Božej, dokázal do nich vstúpiť do takej miery, že sa až do bodu smrti sami stali falošnými svedkami proti sebe. A žiadne napomenutia ani mučenie ani samotná smrť ich neodradila od odváženia sa hovoriť tieto falošné svedectvá proti sebe.

Tomuto veril každý, takže zriedka sa našiel niekto, komu to pripadalo absurdné. Nezvážili racionálne, ako by sa takýto prášok, ktorý by mal zabiť len dobytok a nie zvyšok zvierat dal vyrobiť alebo ako by sa takýto náklad dal prenášať krížom-krážom cez oblasti tak rozľahlé, že ľud by ich nedokázal pokryť práškom, aj keby všetci muži a ženy z Beneventa, starí a mladí, mali prejsť cez oblasť s tromi plnými košmi prášku.

Tak nesmierna hlúposť už postihla narušený svet, že kresťania dnes veria veciam tak absurdným, že ešte nik pred nimi by nedokázal presvedčiť pohanov aby im verili, i keď títo pohania nepoznali Stvoriteľa všetkých vecí. Preto sme pri tejto príležitosti priniesli tento posledný incident do popredia nášho pojednania, pretože sa podobá téme o ktorej hovoríme a môžeme poskytnúť príklad hlúpeho zvodu a skutočného zmyslovzbavenia.

Citát dňa – Hitlerova úvaha o Cirkvi u šálky čaju

“Církev nebo ne?” přemítal 13. prosince 1941 Adolf Hitler v jedné chvíli pohody. U čaje, v důvěrném kruhu svých nacistických kolegů, zabloudily vůdcovy myšlenky k problému náboženství. V mladších letech byl pro něj nejlepším řešením dynamit. Později se jeho linie změnila. Nabádal v duchaplných úvahách svých šest divizí SS, aby neposlouchaly žádnou církev a přesto s horoucí duší pochodovaly smrti vstříc. Nebo se obracel ke Kristu, tomu Árijci a ke sv. Pavlu, tomuto prototypu bolševika s jeho kontakty na kriminální podsvětí.

Nevíme, zda jeho soudruzi, kteří nebyli o nic méně fanatičtí než on sám, si až pak dali do čaje cukr a zamíchali si ho, když Hitler svou řeč náhle přerušil.

Jeho apoštolové museli věřit tomu, co řekl. Věřili dobyvateli, který se pro ně namáhal, aby vybudoval stát bez ohledu na zájmy náboženských vyznání. Jinak jednal Mussolini, který tím udělal chybu. “Duce”, jak se vyjádřil Hitler, by byl udělal lépe, kdyby se byl soustředil na vlastní revoluční kurs. A pak vůdci uniklo: “Byl bych vpochodoval do Vatikánu a celou společnost odtud vyhnal! Pak bych řekl: ‘S prominutím, zmýlil jsem se!’ Ale byli by pryč!” V roce 1941 dosud tato strategie v Hitlerově mysli ještě zcela neuzrála, ale i když se nebere v úvahu přehánění způsobené velikášstvím, odpovídá to, co je zde uvedeno, naprosto jeho skutečnému chování.

Takto autenticky, totiž tak hrubě, cynicky a brutálně se Hitler vyjádřil ovšem jen v užším kruhu. Ve vnějším světě se choval naproti tomu jinak. Pokud sloužilo jeho účelu, mohl beze všeho dále ujišťovat věřejnost, že respektuje stávající náboženství, soukromě vyjadřoval organizaci římské církve vypočítavě uznání. Jako břichomluvec mluvil vůdce mnoha hlasy dokonalého lháře.

 

z knihy Peter Godman, Vatikán a Hitler, Praha: Deus, 2008, 1. vyd., 192s., s.7

Citát dňa – Eugenika a sociálny darwinizmus

Larson, E. J.: Evolúcia (Neobyčajná história jednej vedeckej teórie), Bratislava: Slovart, 2006, ss. 183-189-196:

„Všetko takéto uvažovanie typu „prežitie najvhodnejších – najzdatnejších“ aplikované na ľudskú spoločnosť a ľudské správanie sa medzi jeho kritikmi stalo známe pod pojmom „sociálny darwinizmus“, a to aj napriek tomu, že jeho korene siahali pred Darwina. Keďže však sociálny darwinizmus čerpal energiu z vedeckej autority darwinizmu, jeho rozvoj vstúpil do širšej histórie evolučného myslenia.

VÝHONKY SOCIÁLNEHO DARWINIZMU

Korene kontemplatívneho myslenia, ktoré sa stalo duchom doby, treba hľadať ďaleko pred vydaním knihy O pôvode druhov. Darwinizmus naozaj predstavoval jednoducho iba jeden z mnohých logických postupov, ktoré akceptovali, že súťaženie medzi ľuďmi alebo medzi skupinami ľudí je sociálne prospešné, a čoraz väčšmi prenikali do západného myslenia. Koncom 18. storočia Adam Smith argumentoval, že ekonomický pokrok závisí od individuálnej kompetície. Viera v prirodzenú harmóniu ľudských interakcií mu dodávala nádej, že z voľného laissez-faire kapitalizmu budú mať všetci ľudia zážitok. Thomas Malthus, ktorý voľný kapitalizmus velebil, rýchlo spozoroval, že v každej sociálnej súťaži musia niektorí jedinci získať a iní stratiť, a to v dôsledku obmedzených zdrojov. Odvolávajúc sa na proces ako na „zápas o existenciu“ (prinajmenšom v kontexte primitívnych ľudských societ) Malthus písal o „ostni nevyhnutnosti“, ktorý vyšpára z ľudí to najlepšie.16 Herbert Spencer začal už v roku 1851 vo svojej prelomovej knihe Sociálna statika načrtávať koncept, že prírodný výber, ktorý nazýval „prežívanie najvhodnejších“, pracuje ruka v ruke s principiálne lamarckovským typom evolúcie a v priebehu času generuje ľudský pokrok. Keďže neprestajne vytrieďuje nevhodných, Spencer vnímal výber ako niečo, čo udržiava kvalitu človeka.

Darwin svojou knihou O pôvode druhov posunul myšlienkový pochod o kritický krok dopredu, pretože kompetíciu prezentoval ako niečo, čo vytvára vhodnejšie variety, rasy a napokon druhy. Spencer aj mnohí iní viktoriánski sociálni vedci si rýchlo osvojili kľúčový darwinovský náhľad, že všetky aspekty ľudskej povahy a správania, rovnako ako všetko ostatné v biologickom svete, vznikajú a vyvíjajú sa prostredníctvom selekcie jedincov, ktorí sa vyznačujú určitými vlastnosťami, a to bez ohľadu na zdroj premenlivosti (či už náhodu, získané vlastnosti, vnútorné faktory, alebo dokonca Boha). Z tejto zákonitosti nejestvovala nijaká výnimka, dokonca ani altruistické správanie či viera v božstvo – Darwin sa v knihe Rodokmeň človeka pokúšal oboje vysvetliť významom pre prežitie jedinca či skupiny. To bol sociálny darwinizmus v najširšom zmysle a v Európe i Amerike jeho vplyv presiakol do sociálnych vied i všeobecnej kultúry.

Darwin nebol v hľadaní evolučných vysvetlení ľudskej povahy vonkoncom sám. V hľadaní živočíšneho pôvodu ľudských mentálnych vlastností sa k nemu pridal jeho britský učeník George Romanes, ako aj iní sociálni vedci v Európe a Spojených štátoch amerických. Ďalší Darwinov nasledovník (podľa vlastných slov), talianský kriminológ Cesare Lombroso, sa pozrel na vec z opačného konca – výrazne antisociálne správanie vnímal ako návrat k divým predchodcom človeka. Vysvetľoval, že rodení zločinci, kriminálne vyšinutí a epileptici jednoducho zlyhali vo vývoji a nedosiahli evolučnú úroveň vlastnej rasy, a tak zostávajú pozadu ako „morálni imbecili“.17

Lambrosove teórie pritiahli koncom 19. storočia veľa nasledovníkov, v tom čase totiž európski aj americkí sociálni vedci zápasili s výkladom – ako sa zdalo – explózie zločinnosti, duševných chorôb, mentálnej retardácie a chudobou, ktorá sužovala spoločnosť. Uvažovali, že civilizácia sa vyvíja z agrárneho životného štýlu na industriálny tak rýchlo, že rastúce množstvo ľudí nedokáže dedične držať krok.

Industrializácia a urbanizácia koncom 19. storočia transformovali západnú Európu i Spojené štáty. Prudko sa rozvíjala manufaktúrna výroba, ľudia sa tlačili vo veľkých mestách. Vražedná kompetícia v podnikaní sa ospravedlňovala sociálnym darvinizmom, ktorý sa stal aj podkladom pre znevažovanie vládneho úsilia pomáhať tým, ktorí to potrebujú. „’Nemajú prácu’, hovoríte,“ posmieval sa Spencer tým, čo sa domáhali pomoci pre narastajúcu londýnsku spodinu. „Povedzte radšej, že buď odmietajú pracovať, alebo sa z nej sami rýchlo vyradia. Sú to jednoducho darmožráči, ktorí tak či onak žijú len tak pre nič za nič.“18 Vyhlasoval, že pokroky civilizácie umožňujú nevhodným prežívať i množiť sa, takže hrozí, že zmietnu tých, čo zodpovedajú za vytváranie modernej civilizácie. Aby sa dosiahla náprava, Spencer naliehal na vládu, nech prestane zasahovať do ekonomických a sociálnych záležitostí. Tvrdil, že regulácia spomaľuje pokrok, pričom verejné programy zamerané na zdravotníctvo a dobročinnosť z dlhodobého hľadiska ľudstvo poškodzujú, pretože ochraňujú a množia nevhodných.

Sociálny darvinizmus mal advokátov po celom západnom svete. Americký politický ekonóm William Graham Sumner napríklad presadzoval heslo „zakoreň, nahrab si, alebo zdochni“ a charakterizoval kompetíciu ako „železnú ostrohu, ktorá ženie rasu za všetkým, čo kedy dosiahla“. V jednej eseji z roku 1881 zdôraznil, že do prirodzeného zápasu o existenciu by nemala zasahovať ani verejná, ani súkromná charita: „Zákon prežívania najvhodnejších nevytvoril človek, takže človek ho nemôže ani zrušiť. Môžeme doň iba zasahovať a produkovať prežívanie najvhodnejších.“19 Podobné argumenty použila aj Darwinova prekladateľka Clémence Royerová v dlhom predslove k francúzskemu vydaniu O pôvode druhov, jako aj vo svojej knihe z roku 1870 Pôvod človeka a spoločností.

Sociálny darvinizmus ovplyvnil aj všeobecnú kultúru. Kapitalisti „zlatého veku“, ako například John D. Rockefeller a James J. Hill, verejne odôvodňovali svoje monopolistické praktiky v podnikaní v zmysle konceptu prežívania najvhodnejších. Oponenti verejných zdravotných a sociálnych programov ťažili zo sociálneho darvinizmu a vyhlasovali, že osobná sloboda si nevyžaduje nič menej ako koniec sociálnej legislatívy. Sudcu Najvyššieho súdu USA Olivera Wendela Holmesa to viedlo k tomu, že sa trpko posťažoval: „Štrnásty dodatok [federálnej ústavy] neuzákoňujeSociálnu statiku pána Herberta Spencera.“ Holmes však napísal tieto slová v rámci nesúhlasného názoru. Väčšina sudcov v prelomovej kauzeLockner v. New York aplikovala v odôvodnení zrušenia štatútu štátnej ochrany robotníkov sociálny darvinizmus.20 S témami sociálneho darvinizmu narábali vo svojich kompozíciách aj nespočetní spisovatelia, hudobníci a iní umelci. Medzi nejznámejšie príklady patria Theodore Dreiser, Edith Whartonová a Richard Wagner. Klasický literárny scenár opisoval štyroch stroskotancov na palube záchranného člna – ide o populárny príbeh Stephena Crana Otvorený čln z roku 1897, v ktorom spisovateľ skúmal charakterové vlastnosti ľudí najvhodnejších na prežitie v zovretí nevšímavosti prírody. Brutálna sila na konci príbehu prehráva.

Zatiaľ čo sociálny darvinizmus neakceptovali všetci evolucionisti, mnohí sociálni darvinisti sa pri obhajovaní svojich ekonomických a sociálnych názorov odvolávali na evolučnú vedu. Historici si správne kladú otázku, do akej miery striktne darvinovská teória evolúcie túto sociálnu rozpravu urýchlila, no jedno je isté: evolučný naturalizmus a selekcionizmus tvorili podklad pre jej veľkú časť.

Darwin sice vo svojej teórii evolúcie zdôrazňoval formatívnu úlohu kompetície medzi jedincami, tá však nebola pre mnohých sociálnych darvinistov konca 19. storočia jediným bitevným poľom. Niektorí, napríklad Haeckel v Nemecku a Georges Vacher de Lapouge vo Francúzsku, považovali v evolúcii človeka za rozhodujúcejšiu kompetíciu medzi rasami, a nie nejaké zvyškové formy interpersonálnej kompetície. Kým Spencerov dôraz na individuálnu kompetíciu smeroval k minimalizácii úlohy štátu v spoločnosti, Haeckelov dôraz na rasovú a národnú kompetíciu smeroval k jej maximalizovaniu. Sociálny darvinizmus mal mnoho tvárí. Keď niektorí sociálni darvinisti volali po znížení zasahovania vlády do vnútroštátnych záležitostí, iní presadzovali imperializmus, kolonializmus a militarizmus v zahraničnopolitických záležitostiach. Charakteristickým znakom sociálneho darvinizmu sa stal vedecký rasizmus i militantný nacionalizmus a bolo prakticky jedno, či ich proponenti verili v lamarckistickú alebo darvinovskú teóriu evolúcie: obe mohli ospravedlniť rasizmus či nacionalizmus osôb, ktoré k týmto ideológiám tak či tak inklinovali.

Rasizmus tu bol, samozrejme, skôr jako sociálny darvinizmus, no podľa mnohých sociálnych darvinistov sa zdalo, že evolučná teória ich cit pre rasovú nadradenosť podporuje. Mnohí lamarckisti videli v rozmanitých ľudských rasách rozličné stupne lineárneho biologického vývoja, pričom taxonomický status každého z nich sa odrážal v jeho relatívnej kultúrnej úrovni. Medzi lamarckistov sa radil aj Spencer, ktorý nielenže bol presvedčený o hrierarchii rás na biologickom základe, ale domnieval sa tiež, že jedinci, ako dospievajú, rekapitulujú evolučnú históriu svojej rasy. „V raných rokoch prechádza každý civilizovaný člověk fázou povahy, akou sa prejavuje barbarská rasa, z ktorej pochádza,“ vysvetľoval. „Preto sú tie sklony ku krutosti, kradnutiu, klamaniu medzi deťmi také rozšírené.“21 Aj Haeckel so svojím lamarckistickým pohľadom rozdeľoval ľudstvo do zamotanej hierarchie vyvíjajúcich sa rás a druhov, pričom na vrchu bola podľa neho „germánska rasa v severozápadnej Európe a Severnej Amerike“.22

Sociálni darvinisti v Spojených štátoch, ako napríklad Sumner či známy lamarckistický geológ Joseph LeConte, z takých názorov ťažili při odôvodňovaní pokračujúceho politického zotročovania černochov na juhu USA po skončení občianskej vojny. „Negerská rasa je stále v detstve,“ vyslovil sa rodák z Georgie LeConte v roku 1892; „ešte sa nenaučila samostatne kráčať po chodníčkoch civilizácie.“23

Napriek Darwinovmu názoru, že evolúcia je skôr rozvetvená ako lineárna a že nič v jej podstate nie je progresívne, sa väčšina darvinistov priklonila k lamarckovskej protistrane, zastávajúc jedinú líniu ľudského vývoja. Podľa nich kvitli na konci tejto dlhej solitérnej vetvy niektoré belošské etnické podskupiny, pričom ich predpokladanú nadradenosť pripisovali najmä posilňujúcemu odhodlaniu žiť v studenom podnebí. „Vyhynutie vyplýva predovšetkým z kompetície kmeňa s kmeňom a rasy s rasou,“ napísal Darwin v knihe Rodokmeň človeka. „Keď civilizované národy prichádzajú do kontaktu s barbarmi, zápas je krátky, s výnimkou oblastí, kde smrtiace podnebie pomáha domorodej rase.“24 Lapouge bol v otázke, ktoré rasy by v pretrvávajúcom zápase o existenciu prevládli, menej optimistický ako Darwin. Antropológ Lapouge, ktorý nemal vo vlastnej krajine nijaké osobitné postavenie, ale zaznamenal dosť podstatný vplyv v Nemecku a Spojených štátoch, chorobne kalibroval rasové hierarchie na základe tvaru lebky, no mal obsesívne obavy, že nízke rasy so zaoblenou hlavou by mohli prebehnúť jeho nadradenú dlhohlavú „árijskú“ rasu. „Evolúcia sa odohráva všade okolo nás,“ vysvetľoval vo svojej knihe Árijec (1899). „Nevedie neurčito k lepšiemu, nevedie k ničomu.“25 Takéto obavy, dovedené do extrému malým zborom radikálnych evolucionistov, živili rasistický variant eugeniky, ktorý obhajoval vládne politiky etnického potláčania alebo eliminácie.

Hoci to z biologického hľadiska nemalo prakticky nijaký zmysel, niektorí sociálni darvinisti vyzývali na militaristickú kompetíciu medzi národmi. Darwin, Spencer, a dokonca aj Lapouge vehementne nesúhlasili a obávali sa, že vojna by oslabila civilizovanú spoločnosť, pretože o život by prišli aj najschopnejší mladí muži. Haeckel však jednako zastával názor, že silné zjednotené Nemecko by malo dominovať svetu. „Nikde v prírode,“ napísal vo svojej populárnej Histórii stvorenia, „taký idylický mier, o akom spievajú básnici, neexistuje; všade nachádzame zápas a úsilie zniesť zo světa susedov a protivníkov.“ Takže, zdôraznil, „celá história národov … musí byť vysvetliteľná prostredníctvom prírodného výberu. Vášeň a sebectvo – vedomé či nevedomé – je všade motivujúcou silou života.“26 Táto „sociálnodarvinistická“ vízia národného pokroku živila nemecký militarizmus vedúci až k prvej svetovej vojne. Počas tohoto krvavého konfliktu americký evolučný zoológ Vernon Kellogg, v tom čase na nevydarenej mierovej misii v Európe, dospel k záveru, že intelektuálne elity nemeckého dôstojníckeho zboru poháňal postoj vychádzajúci z „neodarwinistického zápasu o existenciu“.27 Pre Kellogga to bol hlboko znepokojujúci objav, ktorý čoskoro pomohol odštartovať v Spojených štátoch ľudové ťaženie proti evolučnej biológii.

Nacionalistická kompetícia, tak ako rasová kompetícia, a eugenické hnutie, ktoré nabralo spád po znovuobjavení Mendelových zákonov v roku 1900, tesne do seba zapadali. Eugenika sa rýchlo stala ohniskom aplikovanej evolúcie človeka a zostala ním prinajmenšom do tridsiatych rokov 20. storočia. Aplikovaná evolúcia človeka nadobudla dve navzájom sa dopĺňajúce podoby – pozitívnu eugeniku (čiže „viac detí od vhodných“) a negatívnu eugeniku (čiže „menej [detí] od vhodných“).28

To prvé bolo typicky dobrovoľné; to druhé napokon nanútené.

EUGENIKA V PLNOM ROZKVETE

Na začiatku 20. storočia energiou čerstvo nabité eugenické hnutie stavalo na priekopníckych snahách Galtona a Dugdala. Spoločnosť pre eugenickú výchovu, presadzujúca negatívnu eugeniku v Británii, si najala postaršieho Galtona, aby jej poslúžil jako čestný prezident. jako výskumná zložka spoločnosti slúžilo Galtonovo laboratórium pre národnú eugeniku pri University College v Londýne. Založil ho Galton spolu so svojím chránencom Karlom Pearsonom. Keď Galtonov prvý bratanec odstúpil, slúžil v rokoch 1911 až 1925 ako prezident spoločnosti prostredný syn Charlesa Darwina Leonard. Vedúca americká eugenická organizácia Eugenics Record Office pri genetickom laboratóriu Carnegieho inštitútu v Cold Spring Harbor v roku 1915 upravila a distribuovala Dugdalovu klasickú štúdiu o dedičnej degenerácii.

Upravená štúdia rodiny Jukeovcov odhalila veľa o transformácii v sociálno-ekonomickom myslení, ktoré vzniklo po vzostupe mendelizmu. Tam, kde Dugdalova pôvodná kniha kategorizovala rodinných príslušníkov podľa ich sociálneho správania, upravené vydanie ich zatriedilo na základe predpokladaných duševných schopností. Nová štúdia, ktorá zahŕňala o dvetisíc rodinných príslušníkov viac (väčšinou žijúcich), dospela k záveru, že „viac jako polovica Jukeovcov bola, alebo je slabomyseľná“.29 Toto zistenie bolo významné pretože eugenici považovali „slabomyseľnosť“, ku ktorej patrili rozličné úrovne mentálnej deficiencie, za zdedenú mendelovskú vlastnosť. „Keby mala rodina Jukeovcov normálnu inteligenciu, zmena prostredia by urobila zázraky,“ vysvetľoval psychológ Henry H. Goddard z prestížnej Výchovnej školy pre slabomyseľných chlapcov a dievčatá z Vinelandu, New Jersey. „Ale ak boli slabomyseľní, tak nijaké dobré prostredie z nich nemohlo urobiť nič len slabomyseľných.“30 Eugenici predpokladali, že nízka inteligencia plodí antisociálne správanie, a jeho šírenie oslabuje rasu. Upravená štúdia podľa toho odporúčala permanentnú pohlavnú segregáciu alebo sterilizáciu všetkých Jukeovcov (tam, kde Dugdale predpísal pre mladších Jukeovcov zmenu prostredia). Štúdia z roku 1915 odrážala prostriedky a ciele vyzretého eugenického hnutia.

Prvou úlohou, pred ktorou stáli eugenetici, bolo identifikovať tých, čo sa nemali reprodukovať. Hlavným cieľom sa stali dedičné podoby duševných porúch a nedostatkov. Goddard sústredil svoju pozornosť na tých, ktorí boli považovaní za duševne zaostalých, stanovil mentálny vek trinásť rokov za najnižšiu vhodnú úroveň pre reprodukciu, a zaviedol pojem „moron“ (z gréckeho výrazu znamenajúceho „bláznivý“), ktorý slúžil na identifikáciu dospelých, duševné schopnosti ktorých boli pod týmto minimom.31 Z Francúzska importoval Binetov-Simonov inteligenčný test ako prostriedok na vypočítanie mentálneho veku čiže budúce „IQ“.

Niektorí eugenici, ovplyvnení Lombrosovou prácou v Taliansku, sa tiež zamerali na recidivujúcich kriminálnikov, prostitútky a ostatných, ktorí pravidelne prejavovali určité, zrejme dedičné, nežiaduce sociálne správanie. Fyzické ťažkosti, jako napríklad epilepsia, dedičná slepota a rozmanité veľké deformácie boli tiež vyčlenené ako podklad na reštrikciu. Niektorí nadšenci žiadali rozhodiť siete ešte ďalej: žurnalista H. L. Mencken iba položartom navrhol program masovej sterilizácie poľnohospodárskych nájomcov pôdy na americkom juhu.32 Ešte aj osobitný vyšetrovací výbor Americkej neurologickej asociácie, správa ktorej ostro kritizovala eugenický exces v Spojených štátoch, odporúčal pre určité druhy invalidity sterilizáciu, a to vrátane niektorých dedičných foriem duševnej choroby a retardácie, „invalidných degeneratívnych chorôb uznaných za dedičné“ a epilepsie.33

Veľa historických analýz venovaných týmto záležitostiam sa sústreďuje na donucovacie štátne programy, ktoré boli vytvorené na zastavenie rozmnožovania osôb klasifikovaných jako duševne narušené alebo zaostalé. Goddard a riaditeľ Eugenics Record Office Charles Davenport (uznávaný genetik) obhajovali obmedzenia sobášov, nanucovali segregáciu počas reprodukčného veku i povinnú sterilizáciu. Iní ponúkali drastickejšie opatrenia vrátane infanticídy a eutanázie. Vo Francúzsku Lapouge ponuro varoval pred budúcou „hromadnou extermináciou celých národov“, keby vláda zlyhala pri zavádzaní striktných limitov na rozmnožovanie ľudí.34 Keď na tieto výzvy zareagovalo dostatočné množstvo zdravotníckych funkcionárov, odborníkov na duševné zdravie, lekárov a sociálnych reformátorov (medzi nimi mnoho žien), strojcovia zákonov a vládni lídri odpovedali. Takmer každý americký štát vydržiaval inštitúcie na nútenú segregáciu ľudí trpiacich zdedenou invaliditou a v období rokov 1900 až 1935 až tridsaťdva štátov uviedlo do platnosti zákony o nútenej sterilizácii. Napokon bolo v Spojených štátoch na základe týchto zákonov sterilizovaných vyše šesťdesiattisíc ľudí, z toho len v Kalifornii vyše dvadsaťtisíc.35 Väčšinou išlo o pacientov alebo rezidentov štátnych mentálnych inštitúcií, niektoré programy však zasiahli aj zločincov či epileptikov.

Keď v roku 1933 prešiel v Nemecku zákon na prevenciu proti geneticky chorému potomstvu, osvojila si legislatívu eugenickej sterilizácie každá nordická krajina. Nemecký zákon, ktorý vo všetkom zachádzal najďalej, oprávňoval sterilizovať osoby určené tribunálmi genetického zdravia ako trpiace rodovou slabomyseľnosťou, schizofréniou, manickou depresiou, ťažkými fyzickými deformáciami, zdedenou epilepsiou, Huntingtonovou choreou (tanec svätého Víta), dedičnou slepotou alebo hluchotou či ťažkým alkoholizmom. „Musíme chápať, že títo nízki ľudia sa nebudú rozmnožovať,“ vyhlasoval v tom čase uznávaný nemecký biológ Erwin Baur. „Nikto neschvaľuje nové sterilizačné zákony väčšmi ako ja, ale musím znova a znova opakovať, že tvoria iba začiatok.“36 V rokoch 1933 až 1939 bolo na základe týchto zákonov sterilizovaných okolo tristotisíc ľudí, potom ich nahradil program eutanázie zameraný na očistenie Vaterlandu od mentálne hendikepovaných „detí“.

V roku 1914 navrhol Davenportov Eugenics Record Office súborný štátny program zameraný na sterilizáciu jednej desatiny populácie, a to z každej generácie. „Keby sa práca mala začať v tomto desaťročí, vyžadovala by, podľa konzervatívnych odhadov budúceho počtu obyvateľov, počas tohoto obdobia sterilizáciu približne pätnástich miliónov (15 000 000) osôb,“ vysvetľovala správa Eugenics Record Office. „Na konci by sme skresali dedičnosť súčasnej ‘potopenej desatiny’ a začali druhú periódu eugenicky ešte účinnej decimálnej eliminácie.“ Publikácia tvrdila, že spoločnosť by elimináciu tejto „najmenej hodnej desatiny“ isto podporila, a keďže ‘verejná mienka je v podpore opatrení jednotná, každý rok by mohlo byť s rovnakou bezpečnosťou odseknuté väčšie a väčšie percento.“37

V Amerike sa sice až taký masový program nekonal, no Najvyšší súd Spojených štátov amerických potvrdil ústavnosť modelového eugenického štatútu o sterilizovaní pacientov a rezidentov štátnych mentálnych inštitúcií, ktorý vypracoval Eugenics Record Office, a vo Virgínii aj vstúpil do platnosti. „Pre celý svet je lepšie, ak namiesto čakania na zločiny degenerovaného potomstva alebo ponechania, aby v dôsledku svojej imbecility hladovali, spoločnosť dokáže predchádzať zrodu tých, ktorí sú zjavne nevhodní, lebo sú pokračovateľmi svojho druhu,“ napísal Justice Holmes pre súd v roku 1927. Odvolávajúc sa na žalobkyňu Carrie Buckovú, jej matku Emmu a jej malú dcéru Vivian Holmes uzavrel: „Tri generácie imbecilov stačia.“38

Tieto donucovacie programy a návrhy predstavovali iba najsmutnejšie preslávené produkty eugenického hnutia. Eugenici sa tiež snažili vzdelávať verejnosť o svojich teóriách – predovšetkým, aby si osvojila eugenické praktiky dobrovoľne. Občianska biológia, najlepšie predávaná stredoškolská učebnica tej doby v Spojených štátoch, obsahovala časť o eugenike, ktorá identifikovala mentálnu zaostalosť, alkoholizmus, sexuálnu nemorálnosť a kriminalitu jako dedičnú. Súčasne ponúkala „opatrenie“ pohlavnej segregácie a sterilizácie týchto invalidov a nabádala študentov, aby si vyberali eugenicky „zdravých partnerov“.39 Niektorí teologicky liberálni protestantskí duchovní v Británii a Spojených štátoch začali s pokusmi vyžadovať potvrdenia o eugenickej zdatnosti ako podmienku pre sobáš v kostole.

Nemý film Čierny bocian z roku 1917 ponúka veľavravný príklad obhajovania eugeniky zo Spojených štátov. Tento dlhometrážny film z producentskej dielne filmovej spoločnosti vydavateľa Williama Randolpha Hearsta, založený na skutočných praktikách eugenicky mysliacich chicagských pôrodníkov, explicitne nabádal páry, aby pred sobášom podstúpili fyzické vyšetrenie zdatnosti, a rodičov, aby dovolili svojim dysgenickým novorodencom umrieť. Začína sa scénami o ľuďoch, ktorí by sa nemali páriť: tackajúcim sa opilcom, pouličným žobrákom, chlapcom s barlami, flirtujúcim dievčaťom v zariadení pre mentálne postihnutých – všetci boli vo filme opisovaní ako „obete dedičnej duševnej alebo telesnej choroby“. Tieto scény sa striedajú so scénami ukazujúcimi šťastnú hrajúcu sa mládež, z ktorých vidno, že deti sú telesne i duševne zdravé. Hlavnou zápletkou filmu je zdanlivo zdravý muž, ktorý nesie takzvanú dedičnú škvrnu. Ožení sa bez toho, aby nevestu o svojej škvrne informoval, a majú dieťa, ktoré sa narodilo s telesnou chybou. Lekár matku nabáda, aby nechala novorodenca zomrieť, či už tak, že sa nebude oň starať, alebo smrteľným medicínskym prípravkom. Súhlasí, ale najskôr chce mať víziu budúcnosti dieťaťa. V mladosti je na posmech, lebo kríva a na chrbte má hrb. V dospelosti sa uchýli k zločinu a zmocní sa ho zúfalstvo. Napokon splodí podobne invalidné dieťa. „Boh mi ukázal víziu života môjho dieťaťa,“ vyhŕkne matka vo vyvrcholení filmu. „Ušetríte ho takého osudu,“ hovorí doktorovi, ktorý reaguje na matkinu prosbu eutanáziou dieťaťa.40

Eugenika a sociálny darwinizmus stratili takmer rovnako rýchlo, ako ju získali. V skutočnosti nikdy nepritiahli z radov verejnosti široké davy prívržencov. Dokonca aj počas rozkvetu populárny britský esejista G. K. Chesterton zavrhoval eugeniku jako podlý elitársky „žart“, ktorý sa, stručne povedané, „zmenil z bláznivého nápadu na módu“.41 Sociálny darwinizmus bol pre kritikov ešte atraktívnejší a dočkal sa ešte väčšej dávky výsmechu. No keďže nemusel čeliť nijakej organizovanej opozícii, mohla silno motivovaná eugenická klika istý čas držať opraty pevne v rukách. Vytrvalú organizovanú opozíciu proti eugenike ponúkala iba rímskokatolícka cirkev – prevažne na základe náboženských, a nie vedeckých, pohnútok – pričom tam, kde mali katolíci významný politický vplyv, neprešli do jurisdikcie nijaké zákony o eugenickej sterilizácii. Príležitostne – keď to zasahovalo do ich záujmov – odporovali eugenickej legislatíve praktikám sociálneho darwinizmu aj odbory, organizácie zamerané na ochranu občianskych práv a občianskych slobôd i niektoré teologicky konzervatívne protestantské náboženské obce. S výnimkou Nemecka nemala eugenika nikde dostatočný záber, aby mohla svojich odporcov prekonať. V britskom parlamente napríklad jeden mimoriadne kritický radový poslanec, liberálny bratanec Leonarda Darwina Josiah Wedgwood, takmer jediným hlasom udržiaval v rokoch 1912 a 1913 priechodnosť eugenickej legislatívy podporovanej jeho vlastnou vládnucou liberálnou stranou. V dvadsiatych rokoch 20. storočia sa začala ľudová i odborná mienka hromadne otáčať proti eugenike i sociálnemu darwinizmu. Inteligenčné testy uskutočnené americkou armádou ukázali alarmujúco nízke skóre, najmä medzi imigrantmi z južnej Európy. Spočiatku to vyvolalo výzvy na eugenické vyraďovanie, ktoré prispelo k uzákoneniu etnických reštrikcií uvalených na imigráciu americkou vládou v roku 1924, no po čase tieto výsledky pomohli pretrhnúť vnímané spojenie medzi nízkym IQ a degeneráciou. Mnohí vojaci s nízkym IQ dobře slúžili svojej krajine vo vojne, a pravdepodobne aj v mieri. Nová generácia sociálnych vedcov vedená americkými antropológmi Franzom Boazom a Margaret Meadovou spochybnila domnienky o dedičnosti ako niečoho so zásadným významom pre eugeniku a sociálny darwinizmus. Svetová ekonomická kríza, ktorá sa začala koncom dvadsiatych rokov a pretrvávala aj v tridsiatych rokoch, spôsobila, že ľudia začali spochybňovať jednoduchú rovnicu medzi dedičnou zdatnosťou a sociálnym a ekonomickým úspechom. Odhalenie škandalóznych nacistických praktík koncom tridsiatych a začiatkom štyridsiatych rokov posunulo mnohých prominentných eugenikov od presadzovania nútenej sterilizácie k obhajovaniu dobrovoľného obmedzovania rodivosti. Zahanbený Carnegieho inštitút napokon v roku 1940 Eugenics Record Office zatvoril. Niekde počas tohoto procesu aj väčšina genetikov potichu opustila módnu eugeniku a prešla k víťaznej strane.42 Takmer jednohlasne pripúšťali, že genetická báza ľudského správania je jednoducho príliš zložitá, aby sa dala zvládnuť selektívnym rozmnožovaním. V polovici 20. storočia sa už pri vysvetľovaní ľudského konania nehovorilo o rozhodujúcej úlohe prírody, ale výchovy. Eugenika a sociálny darwinizmus vyšli na posmech.

z knihy Bauman, Z.: Modernosť a holokaust, Bratislava: Kalligram, 2002, s.108-110:

„V tejto koncepcii sociálneho inžinierstva jako vedecky podloženej práce zameranej na vytvorenie nového a lepšieho poriadku (práca, ktorá nevyhnutne obsahuje aj separáciu, či ešte lepšie elimináciu rušiacich faktorov) rasizmus naozaj rezonoval so svetonázorom a praxou modernosti. Aspoň v dvoch vitálnych ohľadoch.

Po prvé, s osvietenstvom prišla korunovácia nového božstva – prírody, spolu s legitimizáciou vedy ako jej jediného ortodoxného kultu, a vedcov ako jej prorokov a kňazov. V princípe, sa všetko otvorilo objektívnemu skúmaniu, všetko sa dalo, v princípe, zistiť – a to objektívne a pravdivo. Pravda, dobro a krása, to, čo je, a to, čo by malo byť, sa stali legitímnymi objektmi systematického, presného pozorovania. A teda mohli byť legitimizované len objektívnymi poznatkami, ktoré boli výsledkom takéhoto pozorovania. V závere veľmi presvedčivo zdokumentovaných dejín rasizmu George L. Mosse píše „je nemožné oddeliť bádanie osvietenských filozofií o prírode od ich skúmania morálky a ľudského charakteru. … [od] začiatku… si prírodné vedy a starobylé morálne a estetické ideály podávali ruky“. V podobe, ktorú vyformovalo osvietenstvo, bola vedecká aktivita poznačená „úsilím presne určiť miesto človeka v prírode pomocou pozorovania, merania a porovnávania skupín ľudí a zvierat“ a „vierou v jednotu tela a mysle“. To posledné sa (…)

Rasizmu stačilo len postulovať systematickú a geneticky reprodukovanú distribúciu tých materiálnych atribútov ľudského organizmu, ktoré boli zodpovedné za charakterové, morálne, estetické, či politické črty. Dokonca aj túto prácu už však za nich vykonali vážení a oprávnene uznávaní pionieri vedy, ktorí sa zriedka, ak vôbec objavujú medzi apoštolmi rasizmu. Pozorujúc realitu tak, ako sa im javila, sine ira et studio, ťažko mohli nepostrehnúť hmatateľnú, materiálnu, bezpochyby „objektívnu“ nadradenosť Západu nad zvyškom obývaného sveta. Otec vedeckej taxonómie Linné zaznamenal rozdiely medzi obyvateľmi Európy a Afriky s tou istou svedomitou presnosťou, ktorú aplikoval pri opise rozdielu medzi mäkkýšmi a rybami. Nemohol a neopísal bielu rasu ináč ako „vynaliezavú, dômyselnú, usporiadanú a spravovanú zákonmi…“ Naopak, černosi sú obdarení všetkými negatívnymi vlastnosťami, čím potvrdzujú nadradenosť druhej rasy: považujú ich za lenivých, zákerných, neschopných vládnuť si.“ Otec „vedeckého rasizmu“ Gobineau nepotreboval veľa predstavivosti, aby opísal čiernu rasu ako málo inteligentnú. avšak priveľmi senzuálnu, a teda ako surovú, desivú moc (podobnú rozvášnenému davu) a bielu rasu ako milujúcu slobodu, česť a všetko duchovné.

V roku 1938 opísal Walter Frank perzekúciu Židov jako ságu nemeckej vedy v boji so svetovým Židovstvom“. Od prvých dní nacistickej vlády boli vedecké inštitúcie, pod vedením uznávaných profesorov biológie, histórie a politickej vedy, poverené skúmať „židovskú otázku“ podľa „medzinárodných meradiel rozvinutej vedy“. Reichinstitut für Geschichte des neuen Deutschlands, Institut zum Studium der Judenfrage, Institut zum Erforschung des jüdischen Einflusses auf das deutsche kirchliche Leben a neslávne známy Rosenbergov Institut zur Erforschung der Judenfrage boli len niektoré z mnohých vedeckých centier, ktoré aplikovali vedeckú metodiku na riešenie teoretických a praktických problémov „židovskej politiky“. Kvalifikovaní pracovníci s akademickým kreditom im nikdy nechýbali. Podľa typickej logiky ich aktivity:

bol celý kultúrny život po desaťročia viac či menej pod vplyvom biologického myslenia, ktoré sa začalo najmä v polovici minulého storočia, Mendela a Galtona a potom ho rozvinuli Plotz, Shallmyer, Correns, De Vries, Tschermak, Baur, Rudin, Fischer, Lenz a iní… Uznávalo sa, že prírodné zákony, ktoré sa objavili v ríši rastlín a zvierat by mali platiť aj pre človeka…

Po druhé, od osvietenstva sa moderný svet vyznačoval aktívnym, inžinierskym prístupom k prírode a sebe samému. Veda sa nemala robiť kvôli vede; v prvom rade sa vnímala ako nástroj obrovskej moci, ktorý svojmu držiteľovi umožňoval zdokonaliť skutočnosť, pretvoriť ju podľa ľudských plánov a návrhov a pomôcť jej na ceste k sebazdokonaľovaniu. Záhradníctvo a medicína poskytli archetypy konštruktívneho postoja, zatiaľčo normálnosť, zdravie, či sanitácia boli archetypálnymi metaforami úlohy a stratégií človeka při riadení vecí ľudstva. Ľudská existencia a kohabitácia sa stali predmetmi plánovania a administratívy; tak ako vegetácia v záhrade, či ľudský organizmus, ani oni nemohli byť ponechané na seba, aby ich nezaplavila burina, či nezničili rakovinové bunky. Záhradníctvo a medicína sú funkčne odlišné formy tej istej aktivity: oddeľovania a triedenia užitočných prvkov, ktoré majú prekvitať a rásť, od škodlivých a chorobných, ktoré treba vyhladiť.

Hitlerov jazyk a rétorika bola nasýtená obrazmi choroby, infekcie, zamorenia, hniloby, moru. Prirovnával kresťanstvo a boľševizmus k syfilisu a moru; o Židoch hovoril ako o baciloch, rozkladajúcich sa baktériách, či hmyze. „Objav židovského vírusu“, povedal Himmlerovi v roku 1942, „je jednou z najväčších revolúcií, aké sa vo svete odohrali. Boj, na ktorom sa dnes zúčastňujeme, je ten istý boj, ktorý v minulom storočí viedli Pasteur a Koch. Koľko chorôb má pôvod v židovskom víruse… Len elimináciou Židov získame späť svoje zdravie.“ V októbri toho istého roku Hitler vyhlásil: „Vyhladením škodcu robíme službu ľudstvu.“ Vykonávatelia Hitlerovej vôle hovorili o exterminácii Židov ako o ozdravení (Gesundung) Európy, sebaočiste ( Selbstreinigung ), očistení od Židov ( Judensäuberung ). V článku v Das Reich z 5.11. 1941 pozdravil Goebbels zavedenie Dávidovej hviezdy ako „hygienicko-profylaktické“ opatrenie. Izolácia Židov od rasovo čistého spoločenstva bola „základným pravidlom rasovej, národnej a spoločenskej hygieny.“ Goebbels argumentoval, že práve tak, ako existujú dobré a zlé zvieratá, existujú aj dobrí a zlí ľudia. „Fakt, že Žid stále žije s nami, nedokazuje, že k nám patrí, práve tak, ako sa blcha nestane domácim zvieraťom, len preto, že žije v dome.“ Židovská otázka bola slovami tlačového riaditeľa ministerstva zahraničných vecí „otázkou politickej hygieny“.

Dvaja nemeckí vedci svetovej reputácie, biológ Erwin Bauer a antropológ Martin Stammler, vyjadrili presným a vecným jazykom aplikovanej vedy to, čo nacistickí vodcovia opakovane obhajovali emotívnym a vášnivým jazykom politiky:

Každý farmár vie, že ak porazí najlepšie kusy svojho dobytka bez toho, aby im dovolil rozmnožovať sa, a namiesto toho bude chovať horšie zvieratá, bude jeho chov beznádejne upadať. Dovoľujeme, aby sme z veľkej miery opakovali takúto chybu, ktorú by žiadny farmár neurobil, ak by šlo o zvieratá, alebo plodiny. jako kompenzáciu našej dnešnej humánnosti musíme dozrieť na to, aby sa títo nižší ľudia ďalej nerozmnožovali. Toto nám bez ďalších odkladov umožňuje jednoduchá operácia, ktorú možno vykonať za niekoľko minút. ..Nikto neschvaľuje nové sterilizačné zákony väčšmi ako ja, ale stále musím opakovať, že to je len začiatok… Vyhynutie a spása sú dva póly, okolo ktorých sa krúti kultivácia rasy, dve metódy, s ktorými musíme pracovať… Vyhynutie je biologická deštrukcia dedične menejcenných pomocou sterilizácie, kvantitatívna represia nezdravého a neželateľného. … Úlohou je ochrániť národ pred premnožením buriny.

Aby sme to zhrnuli: nacisti sa na základe Hitlerových rozkazov pokúšali vyhubiť svojich duševne chorých, či telesne postihnutých krajanov „zabitím z milosti“ (podvodne nazývaným „eutanázia“) a vyšľachtiť nadradenú rasu organizovaným oplodňovaním rasovo nadradených žien rasovo nadradenými mužmi (eugenika), dávno predtým, ako postavili plynové komory. Podobne ako tieto pokusy aj vyvražďovanie Židov bolo cvičením v racionálnom riadení spoločnosti. A systematickým pokusom využiť v jej prospech postoj, filozofiu a prikázania aplikovanej vedy.”

16Thomas Robert Malthus, An Essay on the Principle of Population, 1st ed. (New York: Norton, 1976 rpt.), 29 [„struggle for existence“], 58 [„goad of necessity“], 64. Malthus si však nepredstavoval, že tieto procesy trvalo vylepšujú druhy, pretože základnú povahu človeka považoval za nemennú od stvorenia.

17Cesare Lombroso, Crime: Its Causes and Remedies (Boston: Little, Brown, 1911), 365 – 375.

18Herbert Spencer, The Man Versus the State, with Four Essays on Politics and Society (Baltimore: Penguin, 1969), 82.

19William Graham Sumner, „Sociology“, in Stow Persons, ed., Social Darwinism: Selected Essays of William Graham Sumner (Englewood Cliffs, NJ: Prentice-Hall, 1963), 16 – 17.

20Lochner v. New York, 198 U.S. 45, 75 (1905) (Holmes, J.).

21Herbert Spencer, Education: Intellectual, Moral and Physical (New York: Appleton, 1860), 213.

22Ernst Haeckel, The History of Creation, 5th ed., vol. 2, 445.

23Joseph Le Conte, The Race Problem in the South (New York: Appleton, 1892), 367. Podobné Sumnerove poznámky možno nájsť v diele William Graham Sumner,Collected Essays in Political and Social Science (New York: Holt, 1885), 130.

24Charles Darwin, The Descent of Man, vol. 1, 229.

25Georges Vacher de Lapouge, L’Aryen: son rôle social (Paris: Fontemoing, 1899), 512.

26Haeckel, The History of Creation, 5th ed., vol. 1, 20, 175 [vyznačené v origináli].

27Vernon Kellogg, Headquarters Nights: A Record of Conversations and Experiences at the Headquarters of the German Army in France and Belgium (Boston: Atlantic Monthly Press, 1917), 22 – 29.

28Pozri poznámku 15.

29Arthur H. Estabrook, The Jukes in 1915 (Washington: Carnegie Institution, 1916), 85.

30Henry Herbert Goddard, The Kallikak Family: A Study in the Heredity of Feeble-Mindedness (New York: Macmillan, 1913), 60.

31H. H. Goddard, „Four Hundred Feeble-Minded Children Classified by the Binet Method“, Journal of Psycho-Asthenics, 15 (1910), 17, 26 – 27.

32H. I. Mencken, „Utopia by Sterilization“, American Mercury, 41, (1937), 399, 405.

33Abraham Myerson et al., Eugenical Sterilization: A Reorientation of the Problem (New York: Macmillan, 1936), 179.

34Georges Vacher de Lapouge, „L’anthropologie et la science politique,“ Revue d’anthropologie, 16 (1887), 140.

35Zoznam štátnych zákonov o sterilizácii s dátumom nadobudnutia účinnosti alebo počtom vykonaných sterizácií možno nájsť v diele Moya Woodside, Sterilization in North Carolina: A Sociological and Psychological Study (Chapel Hill: University of North Carolina Press, 1950), 194 – 195; Jonas Robitscher, ed., Eugenic Sterilization (Springfield, IL: Thomas, 1973), 118 – 119.

36Erwin Baur, citovaný v diele Max WeinreichHitler’s Professors: The Part of Scholarship in Germany’s Crimes Against the Jewish People (New Haven: Yale University Press, 1999), 31 [vyznačené v origináli]. Baurova podpora eugenickej sterilizácie nebola medzi nemeckými biológmi ojedinelým príkladom. Akademickí biológovia v Nemecku vstupovali do nacistickej strany vo vyššej miere ako ktorákoľvek iná profesionálna skupina; členmi sa stala vyše polovica z nich. „To, že tak veľa z nich vstúpilo do strany (a tiež do SS a SA), sa nevysvetľuje nátlakom,“ uzatvára politologička Diane Paulová. „Skôr to odráža ich nadšenie pre režim, ktorý napokon poskytol biológom, a najmä genetikom, podporu v práci, čo oni považovali za svoju povinnosť. Genetika, ktorá sa považovala za vedu s veľkým ideologickým, vojenským a ekonomickým významom pre režim, v tretej ríši prekvitala.“ Diane B. Paul, Controlling Human Heredity: 1865 to the Present (Atlantic Highlands, NJ: Humanities Press, 1995), 91.

37Eugenics Record Office, Bulletin 10B: Legal, Legislative and Administrative Aspects of Sterilization (Cold Spring Harbor, NY: Eugenics Record Office, 1914), 144 – 146.

38Buck v. Bell, 274 U.S. 200, 205 (1927).

39George William Hunter, A Civic Biology (New York: American, 1914), 261 – 263. Čo sa týka popularity tejto učebnice, pozri Edward J. Larson, Summer for the Gods: The Scopes Trial and America’s Continuing Debate over Science and Religion (New York: Basic Books, 1997), 23.

40Film bol najskôr uvedený v roku 1916 pod názvom The Black Stork, no zachoval sa iba vo svojej podobe z roku 1927 pod názvom Are You Fit to Marry? (Quality Amusement Corp., 1927), John E. Allen Archives, Nebraska ETV Network, Lincoin, NE. Keďže film je nemý a všetky slová sa objavujú v titulkoch, citáty možno čítať z obrazovky. Pôvod, obsah a prijatie filmu sú rozdiskutované v diele Martin S. Pernick, The Black Stork: Eugenics and the Death of „Defective“ Babies in American Medicine and Motion Pictures since 1915 (New York: Oxford University Press, 1996), 143 – 158. Pernickova kniha obsahuje aj veľa citátov z filmu.

41G. K. Chesterton, Eugenics and Other Evils (London: Cassell, 1922), 180.

42Ešte aj v roku 1930 vplyvný americký genetik Edwin G. Conklin stále tvrdi, že „všetci moderní genetici schvaľujú segregáciu a sterilizáciu ľudí, o ktorých sa vie, že majú vážne dedičné chyby, napríklad dedičnú slabomyseľnosť, duševnú zaostalosť atď.“ Edwin G. Conklin, „The Purposive Improvement of the Human Race“, in E. V. Cowry, ed., Human Biology and Population Improvement (New York: Hoeber, 1930), 577.

Citát dňa – Hitler a sociálny darwinizmus

I keď v štandardnom anglickom preklade Mein Kampf (Môj boj, vydavateľ Houghton Mifflin) Ralph Manheim nikdy neprekladá termín “Entwicklung” ako “evolúcia”, ale vždy ako “vývoj”, angl. “development” v iných prekladoch Mein Kampf sa dá nájsť, že ďalší prekladatelia pri spracovávaní týchto pasáží tento spôsob spochybňujú. Preskúmal som nasledovné preklady:

 

Adolf Hitler, Mein Kampf, trans. Barrows Mussey (New York: Stackpole Sons, 1939)

Adolf Hitler, Mein Kampf, trans. James Murphy (London: Hurst and Blackett, 1939)

Adolf Hitler, Mein Kampf: The Official Nazi English Translation (n.p.: Elite Minds, 2009)

Adolf Hitler, Mein Kampf, trans. Michael Ford (n.p.: Elite Minds, 2009)

Adolf Hitler, The Racial Conception of the World, ed. Charles Grant Robertson (London: Friends of Europe, 1938) — toto je brožúrka s úryvkami

Zaujímavé je zistenie, že všetky títo prekladatelia v určitých kontextoch predkladajú termín “Entwicklung” ako evolúciu, angl. “evolution” a to najmä v kapitole nazvanej “Národ a rasa“. Dôvod pre to je naozaj zrejmý: V tejto kapitole Hitler popisuje zápas o existenciu medzi organizmami ako prírodný proces, ktorým sa zdokonaľujú druhy. Pre mňa to jasne znie ako evolúcia — a všetci títo prekladatelia súhlasia.

V každom prípade tu sú tri stručné pasáže z Musseyovho prekladu (z kapitoly “Národ a rasa”), kde Mussey prekladá slovo “Entwicklung” ako “evolúciu”:

Silnejší musia vládnuť; nesmú sa zjednocovať so slabšími a tým obetovať svoje vlastné postavenie. Iba slaboch od narodenia si môže myslieť, že to je kruté a to je dôvod prečo je slabým a nedostatočným človekom; pretože ak nie sa tento zákon nedodrží, akákoľvek mysliteľná evolúcia organických živých bytostí nie je mysliteľná. (s. 278)

Neustály boj je prostriedkom ako vylepšiť zdravie a vitalitu druhov a teda príčinou ich evolúcie. Akýmkoľvek iným procesom by všetok rozvoj a evolúcia mohli zmiznúť a mohol by nastať pravý opak. (s. 278)

Ale menej než si Príroda praje spájať slabších so silnými jedincami, ešte menej si praje zlúčenie vyššej s nižšou rasou, keďže ináč by celé dielo selektívnej evolúcie, pravdepodobne počas tisícok rokov, mohlo výjsť navnivoč. (s. 279)

Anglické preklady historikov ako sú Murphy, Ford, a “oficiálny nacistický preklad” (ktorý bol zväčša zhotovený Murphym a približuje sa mu čo najbližšie) vo všetkých sa v týchto pasážach používa termín evolúcia (angl. evolution)  a Murphy explicitne vyjadruje o výraze “Entwicklung” znamenajúcom biologickú evolúciu.

Murphy taktiež používa termín evolúcia v odlišnej pasáži knihy Mein Kampf:

Pretože každý kto verí vo vyššiu evolúciu živých organizmov musí pripustiť, že každý prejav životnej túžby a zápasu o život musí mať nevyhnutý začiatok v čase a že tento predmet sám ho musel prejaviť poprvýkrát. (s. 249)

Robertson otvára svoju brožúrku úryvkov z Mein Kampf časťou nazvanou “Železný zákon prírody: Selekcia.” Túto časť začína s komentárom:

Rasové myslenie Herr Hitlera začína so zľudoveným konceptom Darwinových evolučných hypotéz, ktoré sú pretvorené do prekvapivých využití. (s. 8)

Následne cituje z Mein Kampf:

Nutná podmienka pre zdokonaľovanie druhov nespočíva v spájaní nadradených a podradných, ale v úplnom víťazstve tých prvých. Silnejší musí dominovať a nemiešať sa so slabším a takto obetovať svoju vlastnú veľkosť. Iba slaboch od narodenia dokáže toto citiť ako krutosť. Je to vskutku iba slabé a obmedzené stvorenie. Ak tento zákon neprevládne, akákoľvek evolúcia všetkého organického života by bola nemysliteľná. (s. 8)

Ak si to zhrnieme preklad slova “Entwicklung” ako “evolúcie” súhlasí s jeho používaním u väčšiny anglických prekladateľov Mein Kampf.

Citát dňa – Ako scientizmus všetko otrávi

Podvojné účtovníctvo

Pre scientistov presvedčených, že Boh nie je, nejestvuje dokonalejšie potešenie než neustále pripomínanie dejín náboženskej brutality a perzekúcie. Sam Harris je v tomto ohľade mimoriadnym nadšencom, keďže vo svojej knihe The End of Faith (Koniec viery) v desivých ale rozvláčnych detailoch popisuje metódy mučenia používané Španielskou inkvizíciou. Ak čitatelia potrebujú vhodné informácie týkajúce sa tzv. strappado alebo iných nástrojov doktrinálneho nátlaku, môžu sa obrátiť na jeho stránky. Neexistuje dôvod prečo proti tomu namietať. Značné množstvo ľudského utrpenia bolo spôsobené náboženským fanatizmom. Ak však inkvizícia už dnes nemá moc vyvolávať u nás rozhorčenie, moslimský svet ako sa často zdá je namiesto nej celkom pripravený zodvihnúť štafetu hojnej neprávosti.

Jednako je tu tento nepríjemný fakt: Dvadsiate storočie nebolo vekom viery a bolo hrozné. Lenin, Stalin, Hitler, Mao a Pol Pot nikdy nebudú počítaní za náboženských vodcov ľudstva.

Ani nik nemôže tvrdiť, že hrôzy dvadsiateho storočia boli neočakávané. Hoci prišli ako šok, to že sa stali nebolo prekvapením. V Bratoch Karamazovových Ivan Karamazov vyhlásil, že ak neexistuje Boh potom je všetko dovolené. Počas priebehu 19. storočia ako náboženské presvedčenie mizlo z inštitúcií v kultúre Západu básnici a filozofi mali znepokojujúci pocit, že jeho stiahnutie môže značiť nástup veľkého zla vo svete.

V tomto mali pravdu.

To čo poskytuje Karamazovove varovanie – kvôli tomu aké to je – jeho presvedčivosť spočíva v tom, že sa stalo súčasťou najaktuálnejšieho hypotetického sylogizmu:

Prvá premisa:

Ak Boh neexistuje potom je všetko dovolené.

A druhé:

Ak je veda pravdivá, potom Boh neexistuje.

Záver:

Ak je veda pravdivá, potom všetko je dovolené.

A preto tu existuje návrat k oveľa staršiemu, značne pochmúrnejšej vízii života a jeho obmedzeniam, takej ktorá si zaslúži označiť frázou beštiálne pôžitkárstvo s niečím viac podľa spokojnosti než ako sa bežne predstavuje.

V roku 2007 sa množstvo vedcov stretlo na konferencii nazvanej “Beyond belief: Science, Religion, Reason, and Survival” za účelom útočiť na náboženské myslenie a zagratulovať si navzájom vo svojej neohrozenosti takto robiť aj naďalej. Vystúpil tam s prejavom aj fyzik Steven Weinberg. Ako jeden z autorov teórie elektroslabého zjednotenia, práce za ktorú dostal Nobelovú cenu, je postavou veľkého významu. “Náboženstvo”, ako potvrdil “je urážkou ľudskej dôstojnosti. S ním alebo bez neho tu môžeme mať dobrých ľudí konajúcich dobré veci a zlých ľudí konajúcich zlé veci. Ale aby dobrí ľudia konali zlé veci, na to je potrebné náboženstvo” (zvýraznené kurzívou).

Pri takomto prejave, Weinbergovi sa vrelo aplaudovalo, ani jeden, z tých čo ho si ho vypočuli sa ho však neopýtal otázku, ktorá by mala byť považovaná za vhodnú: Tak kto bol tým, ktorý uvalil na trpiacu ľudskú rasu otravný plyn, ostnatý drôt, výbušniny, experimenty v eugenike, chemický vzorec pre Cyklón B, ťažké delostrelectvo, pseudovedecké ospravedlnenia masových vrážd, trieštivé bomby, útočné ponorky, napalm, interkontinentálne balistické strely, vojenské vesmírne stanice a nukleárne zbrane?

Ak dobre slúži pamäť, nebol to Vatikán.

Ak skutočnosti o dvadsiatom storočí vypadajú pre vedecký ateizmus nepríjemne, vhodne informované myslenie môže vždy nájsť spôsob ako ich poprieť. Psychológ Steven Pinker preto uviedol do diskusie významné tvrdenie, že “niečo obsiahnuté v modernite a jej kultúrnych inštitúciách nás urobilo šľachetnejšími.”

Dobré správy sú neúprosné: “Na škále desaťročí rozsiahle dáta znovu vykresľujú šokujúco potešileľný obrázok.”

“Niektoré z dôkazov”, pokračuje vo svojich tvrdeniach Pinker, “sme mali po celú dobu nadosah. Tradičná história už dlhšie mnohými spôsobmi poukazovala na to, že sa stávame čoraz láskavejšími a miernejšími.

Krutosť ako potešenie, ľudské obete na vyhovenie povere, otroctvo ako prácu šetriace zriadenie, dobývanie ako misionárske vyhlásenie vlády, genocída ako prostriedok získavania nehnuteľností, mučenie a mrzačenie ako rutinné potrestanie, trest smrti za prečiny a odlišnosti v názore, vražda ako mechanizmus politického nástupníctva, znásilnenie ako vojnové ukoristenie, pogromy ako výbuchy frustrácie, vražda ako hlavný spôsob riešenia konfliktov – to všetko boli bežné črty života počas väčšiny ľudskej histórie. Ale dnes sú také zriedkavé až neexistujúce na Západe, ďaleko menej časté inde než aké by mali byť, utajené keď nastanú a široko odsúdené, keď prídu na svetlo.

Tu je naozaj presnejšie ohodnotenie dvadsiateho a začiatku 21. storočia. Ktokoľvek, kto je presvedčený že tieto čísla reprezentujú “šokujúco potešiteľný obrázok” by mal podstúpiť snahu o čo len najmenšiu predstavivosť, aby postrehol mimoriadnu váhu ľudskej úbohosti ukrytú v týchto štatistikách:

“Šokujúco šťastlivý obrázok” podľa značných počtov obetí

—————————————————————————————————————-

Prvá svetová vojna (1914-18):…………………………15 miliónov

Ruská občianska vojna (1917-22):………………………9 miliónov

Sovietský zväz, Stalinov režim (1924-53):……………20 miliónov

Druhá svetová vojna (1937-45):……………………….55 miliónov

Čínska občianska vojna (1945-49):……………………2,5 miliónov

Čínska ľudová republika, Maov režim (1949-75):…..40 miliónov

Tibet (1950 až doteraz):…………………………………….. 600000

Slobodný štát Kongo (1886-1908):………………………8 miliónov

Mexiko (1910-20):………………………………………………1 milión

Turecké masakry Arménov (1915-23):………………..1,5 milióna

Čína (1917-28):………………………………………………….800000

Čína, Nacionalistická éra (1928-37):……………………3,1 milióna

Kórejská vojna (1950-53):……………………………….2,8 milióna

Severná Kórea (1948 až doteraz):………………………..2 milióny

Rwanda a Burundi (1959-95):………………………..  1,35 milióna

Druhá vojna v Indočíne (1960-1975)…………………..3,5 milóna

Etiópia (1962-92):………………………………………………400000

Nigéria (1966-70):………………………………………………1 milión

Bangladéš (1971):…………………………………………1,25 milióna

Kambodža, Červení Kméri (1975-78):………………..1,65 milióna

Mozambik (1975-92):…………………………………………..1 milión

Afganistan (1979-2001):………………………………….1,8 milióna

Iránsko-Irácka vojna (1980-88):……………………………1 milión

Sudán (1983 až doteraz):…………………………………1,9 milióna

Kinšasa, Kongo (1998 až doteraz):……………………..3,8 milióna

Vzbura na Filipínach (1899-1902):…………………………..220000

Brazília (1900 až doteraz):……………………………………500000

Amazónka (1900-1912):………………………………………250000

Portugalské kolónie (1900-1925):…………………………..325000

Francúzske kolónie (1900-1940):……………………………200000

Rusko-Japonská vojna (1904-5):……………………………130000

Nemecká východná Afrika (1905-7):……………………….175000

Líbya (1911-31):………………………………………………..125000

Balkánske vojny (1912-13):………………………………….140000

Grécko-Turecká vojna (1919-22):………………………….250000

Španielska občianska vojna (1936-39):……………………365000

Frankov režim (1939-75):…………………………………….100000

Habešská výprava (1935-1941):……………………………400000

Fínska vojna (1939-40):………………………………………150000

Grécka občianska vojna (1943-49):………………………..158000

Juhoslávia, Titov režim (1944-80):…………………………200000

Prvá vojna v Indočíne (1945-54):………………………….400000

Kolumbia (1946-58):…………………………………………..200000

India (1947):…………………………………………………….500000

Rumunsko (1948-89):…………………………………………150000

Barma/Mjanmarsko (1948 až doteraz):………………….130000

Alžírsko (1954-62):……………………………………………..537000

Sudán (1955-72):……………………………………………….500000

Guatemala (1960-96):…………………………………………200000

Indonézia (1965-66):………………………………………….400000

Uganda, režim Idi Amina (1972-79):……………………….300000

Vietnam, povojnový komunistický režim (1975 – ):……..430000

Angola (1975-2002):…………………………………………..550000

Východný Timor, dobývanie Indonéziou (1975-99):……200000

Libanon (1975-90):…………………………………………….150000

Kambodžská občianska vojna (1978-91):…………………225000

Irak, Saddám Husajn (1979-2003):………………………..300000

Uganda (1979-86):…………………………………………….300000

Kurdistan (80-te roky, 90-te roky 20.stor.)………………300000

Libéria (1989-97):………………………………………………150000

Irak (1990- ):…………………………………………………….350000

Bosna a Hercegovina (1992-95):……………………………175000

Somálsko (1991 až doteraz):………………………………..400000


Pri úvahe nad Pinkerovým hodnotením doby v ktorej žijeme jediný cenný záver, ktorý môže z toho vzísť je ten, že sa nedá tak často nájsť v prírode také obrovské množstvo stupídnosti.

 

Útok na ľudskú dôstojnosť

Je to niečo v samotnej povahe sekulárnej spoločnosti čo spôsobilo aby sa také hrôzy mohli udiať? Najsamprv Hitler a Stalin ako sa zdá ponúkajú ďalšiemu vyšetrovaniu dosť značný priestor na manévrovanie.

A obrana?

Richard Dawkins prijíma skutočnosť, že Stalin bol úprimný ateista a tak zodpovednosť toho druhu, ktorú pripustí každá rodina, ale je prinajmenšom vzdialene naklonený teórii, že Hitlerove náboženské sentimenty ako katolíka boli čestné. Prečo teda sa zastaviť len u Hitlera? Nie je pochýb, že niektorí členovia SS prijali eucharistiu po mimoriadne náročnom dni na poli vraždiac staršie židovské ženy a pri pomstychtivých ruských jednotkách približujúcich sa k Berlínu Heinrich Himmler, ktorý viedol mašinériu vyhladzovania Tretej Ríše a dohliadal na znesväcovanie kostolov a synagóg od jedného konca Európy po druhý, sa priznal spoločníkovi, že bol presvedčený o existencii Vyššej Moci. Smrť Franklina Roosevelta inšpirovala Josepha Goebbelsa k podobne zbožným sentimentalitám. Obrátenie na smrteľnej posteli sa všeobecne považuje za znak zúfalej nečestnosti. Počas svojho pôsobenia táto zberba konala ako by žiadna moc nebola vyššia než ich vlastná. Dawkins je pripravený pripustiť fakty, zatiaľčo popiera ich význam. Ani nacisti ani komunisti tvrdí, nekonali vďaka svojmu ateizmu. Oni sa jednoducho len snažili zabiť čo najviac ľudí. Ateizmus nemá s tým nič čo dočinenia. Rovnako dobre to mohli byť aj Kresťanskí vedci.

V prvých dňoch nemeckého vojenského ťaženia do Východnej Európy, pred tým než by nacistov v ich bezstarostnosti čo i len na okamih napadla možnosť sovietskej odplaty, ich vyhladzovacie čaty sa mohli valiť do dedín a po tom, čo prinútili dedinčanov, aby si vykopali svoje vlastné hroby, zavraždili svoje obete guľometmi. Pri jednej takejto príležitosti niekde vo Východnej Európe dôstojník SS ležérne dohliadal, s na zemi podopretým guľometom dvojnožkou, ako postarší a bradatý chasidský Žid prácne kope to, o čom vie, že bude jeho hrobom.

Stojac priamo, obráti sa na popravcu: “Boh, to všetko čo robíte, vidí”.

A hneď nato bol zastrelený.

To, v čo Hitler neveril a v čo Stalin neveril a v čo Mao neveril a v čo SS-áci neverili a v čo gestapáci neverili a v čo príslušníci NKVD neverili a v čo komisári, funkcionári, chvástajúci sa katani, nacistickí doktori, teoretici, intelektuáli komunistickej strany, Hnedokošeláci, Čiernokošeláci, gauleiteri a tísíce straníckych škrabákov neverili bolo, že Boh vidí to, čo oni páchajú.

A do tej miery môžeme povedať, že len veľmi málo z tých, dopúšťajúcich sa hrôz dvadsiateho storočia sa veľmi obávalo toho, že Boh vidí to, čo oni aj napriek tomu konajú.

Toto je avšak napokon známkou sekulárnej spoločnosti.

 

Z knihy Davida Berlinskeho, sekulárneho žida a vedcaThe Devil’s Delusion: Atheism and Its scientific pretensions, New York, Basic Books, 2009, pp. 18-27

Citát dňa – RKC a ustašovci II.

z knihy Šesták, M. a kol.: Dějiny jihoslovanských zemí, Praha: NLN, 1998, s.466:

Tábor Jasenovac a iné ustašovské zločiny proti ľudskosti – s.456-457:

„Pod heslem budování jednotného etnického státu začala chátra, opírající se o  autoritu nového státu, zabíjet Srby. Podílely se na tom bandy „divokých ustašů“, ale i některé oddíly selské záštity a muslimské milice. Vraždění Srbů začalo 27. dubna 1941, kdy ve vsi Guderac nedaleko Bjelovaru ustašovci postříleli 184 srbských sedláků.Nejprve byli zabíjeni muži od 15 do 60 let, pak starci, ženy a děti. Koncem června začalo vraždění Srbů v Hercegovině. Pogromy vyvrcholily o měsíc později, kdy bylo jen okresech Bihać, Cazin a Bosanská Krupa zabito přes 20 tisíc lidí. Již v srpnu protestovali u Paveliće proti nelidskému a neslýchanému teroru, zejména divokých ustašovců, němečtí a italští představitelé. Metody vraždění v mnohém předčily proslulé násilnosti tureckých bašibozuků v 19. století. Některé v NDH používané způsoby zabíjení lidí nemají v letech druhé světové války obdoby. I někteří seriózní autoři uvádějí, že těmto pogromům padlo za oběť na 125 tisíc Srbů.

Mnoho Srbů bylo povražděno v koncentračních táborech, zřizovaných ustašovskou bezpečnostní službou. První tábor vznikl nedaleko Koprivnice. Jako likvidační tábor nabyl proslulosti tábor Jagodno, ve kterém bylo zabito 30 tisíc lidí, mnohdy tak, že byli za živa shazováni do solných dolů. V koncentračním táboře na ostrově Pag zase ustašovci tisíce lidí utopili. Proslulým se stal především komplex čtyř táborů v Jasenovaci v západní Slavónii, na soutoku řek Drávy a Uny. (V posledních letech se údaje o počtu obětí v tomto táboře staly doslova „zbraní“ ve vzájemném chorvatsko-srbském střetu. Zatímco srbská literatura se dopracovala k tvrzení, že tu bylo zabito více než milion Srbů, tvrdí někteří chorvatští autoři, že šlo „jen“ o 30-40 tisíc lidí, a to ještě většinou levicových Chorvatů. Němečtí historikové Hory a Broszat již v šedesátých letech 20.století dospěli k závěru, že v Jasenovaci bylo zabito na 200 tisíc Srbů, dnes seriózní autoři mluví o 50-100 tisíc. Celkem za války zahynulo na 300 tisíc chorvatských a bosenských Srbů, včetně 80 tisíc padlých v řadách partizánské armády a asi 20 tisíc padlých v řadách kolaborantských oddílů.) Na přelomu června a července 1941 začalo masové vysídlování Srbů, zejména ze Slavonie, Sremu a severní Bosny. Do 18. srpna, kdy německé okupační velení uzavřelo srbsko-chorvatskou hranici, bylo do Srbska vyhnáno více než 200 tisíc srbských mužů, žen a dětí. Generál Glaise von Horstenau o tom tehdy napsal v jedné ze svých zpráv do Berlína: „Přesídlení, které se teď provádí tak krutým způsobem, a mnohá zvěrstva, která je provází, nashromáždí obrovské množství výbušného materiálu všude tam, kde žijí Srbové – v brzké budoucnosti se tu vytvoří centra nepokojů, která budou těžko kontrolovatelná.“ Pavelić později v rozhovoru s německým diplomatem Veesenmayerem přiznal, že ačkoliv při založení NDH tvořili Srbové asi 30 % obyvatel, kleslo toto procento na necelých 13%. Spokojeně k tomu dodal, že „v této souvislosti měli excesy pro jednotný stát pozitivní dopad“. Současně probíhala i násilná rekatolizace Srbů, při které aktivně asistovali zejména františkáni. Mnohdy dostali Srbové na vybranou: buď přestup na katolickou víru, nebo se nechat podříznout, v lepším případě zastřelit. Takto bylo pokřtěno na 200 tisíc lidí. Násilné křtění ustašovci odůvodňovali tím, že ve 14. století za cara Dušana byli mnozí Chorvati pod hrozbou meče přinuceni přestoupit  k pravoslaví. V řadě případů konverze zachránila život některým Srbům, ale i Židům. Proti násilné konverzi protestoval nejen Vatikán, ale i někteří chorvatští biskupové, a byla proto zastavena. Až v květnu 1942 zřídili ustašovci národní chorvatskou ortodoxní církev, do jejíhož čela postavili ruského emigranta Germogena. Současně se Srby bylo zlikvidováno na 40 tisíc Židů a 20 tisíc Romů, většinou v táboře Jasenovac. Podle rakouského historika Michaela Weihmanna vytvořili ustašovci „tak odporný režim, že byl i na balkánské poměry zcela mimořádný“. Když 6. června 1941 přijal Paveliće Hitler, schválil v podstatě ustašovci prováděnou genocidu a prohlásil, že „chce-li chorvatský stát být solidní, musí vést nacionálně netolerantní politiku“. Ozbrojený boj s okupanty a jejich pomahači znamenal i mocenský boj o budoucnost Jugoslávie. Partizáni likvidovali kolaborantské a četnické jednotky, a tím odstraňovali i své potenciální soupeře a protivníky. V řadě míst se přitom dopouštěli i hromadných vražd svých skutečných, ale i domnělých odpůrců, zejména tam, kde se při výběru obětí řídili „třídním instinktem“. V oblasti „Užické republiky“ začali např. bezzemci vyvlastňovat „kulaky“ a postříleli je, když narazili na odpor. Došlo i k popravám několika desítek „trockistů“. V létě 1941 jugoslávská exilová vláda oficiálně informovala o těchto zločinech, v mnoha případech páchaných i na civilistech. Objektivně však lze říct, že komunističtí partizáni nepřekonali likvidátorské metody svých protivníků. Na podzim roku 1942 zahřebský arcibiskup Stepinac, kterého nelze podezřívat z přízně vůči komunistům, konstatoval, že ze všech ozbrojených oddílů operujících v Chorvatsku se jen komunističtí partizáni chovají lidsky. I komunistům nepřející autoři uznávají, že zatímco ustašovci a četnici vraždili slepě a z nenávisti, řídíce se především etnickými motivy, komunisté zabíjeli méně a uvážlivě – vzhledem ke konečnému cíli.“

z knihy Batelja, J.: Alojz Stepinac, Boží sluha, Bratislava: LÚČ, 1998, ss.40-51:

Vo víre II. svetovej vojny

 

Štátny puč 27. marca 1941 v Belehrade bol dôvodom, pre ktorý Hitler napadol Juhosláviu. Dňa 6. apríla 1941 bez vypovedania vojny začali Nemci bombardovať Belehrad a vtiahli so svojimi spojencami do Juhoslávie. Prvotný Hitlerov plán bol rozdeliť Juhosláviu medzi Maďarsko, Nemecko a Taliansko. Slavko Kvaternik s podporou Dr. Mačeka vyhlásil 10. apríla 1941, ešte pred príchodom nemeckých oddielov do Záhrebu, na celom historickom území Chorvátska Nezavisnu Državu Hrvatsku (NDH) – Nezávislý chorvátsky štát. Nemecko-taliansky vojenský zväz, tzv. Náprava, sa ocitol před nepredvídaným faktom. Neostávalo mu nič iné, iba tento nový fakt prijať a využiť.

V predvečer 14. apríla 1941 došiel do Záhrebu Dr. Anton Pavelić a nasledujúci deň zavčas rána oznámil rozhlasom, že prevzal moc v NDH, a že Hitler a Mussolini uznali nový štát. Dňa 16. apríla 1941 bola zostavená prvá vláda chorvátského štátu, ktorá zložila prísahu. Arcibiskup Stepinac prijal novú situáciu v duchu viery. Tešil sa slobode chorvátskeho národa, ale hneď upozornil, že to nie je úplná sloboda, po ktorej národ túžil. Okružným listom z 28. apríla 1941 dýchajúcim úprimnou láskou k národu, ale aj hlbokým pocitom zodpovednosti, ktorý je potrebné mať v takýchto osudných časoch, vyzval duchovenstvo na prijatie novej skutočnosti. Upozornil, aby „sväté nadšenie a ušľachtilé oduševnenie v budovaní základov mladého chorvátskeho štátu boli naplnené aj bázňou a láskou k Božiemu zákonu a jeho prísľubom, aby chorvátsky národ bol Božím ľudom oddaným Kristovi a jeho církvi postavenej na Skale Petrovej.

Cirkev musela žiť aj v novej skutočnosti a udržiavať kontakty s novou mocou, aby mohla plniť svoje spasiteľné dielo. Za týmto účelom navštívil arcibiskup Stepinac 12. apríla 1941 vojvodu Slavka Kvaternika a 16. apríla Dr. Pavelića. Boli to zdvorilostné návštevy, Kvaternik opätoval návštevu v arcibiskupskom paláci. Dr. Pavelić to však nikdy neurobil, hoci arcibiskup Stepinac často prichádzal do jeho úradu, aby žiadal ochranu pre prenasledovaných alebo milosť pre odsúdených na smrť. Pre arcibiskupa Stepinaca bolo veľmi dôležité, aby Svätá stolica, hoci do nového štátu nemohla vyslať nuncia, poslala aspoň svojho delegáta. Sám odišiel inkognito do Ríma, aby požiadal Svätého Otca o jeho vyslanca. Svätá stolica to urobila. Jozef Ramiro Marcone, opát benediktínskeho opátstva Montevergino so svojím tajomníkom Jozefom Karmelom Masuccim, rehoľníkom z toho istého opátstva, pricestoval do Záhrebu 3. augusta 1941. Bola to duchovná misia, preto sa ubytovali v arcibiskupskom paláci. Štátna moc sa spočiatku priečila takémuto riešeniu vzťahov medzi Svätou stolicou a Nezávislým chorvátskym štátom, ale neskôr sa s tým zmierila a opáta Marconeho považovala za diplomata Arcibiskup Stepinac zostal vždy mimo štátnej a straníckej politiky. Svojím kňazom už vopred pripomínal predpisy, že ani jeden kňaz nesmie kandidovať za poslanca v parlamente, a tí, ktorých zvolili, aby odstúpili. Kňazi to rešpektovali. V mäteži II. svetovej vojny sa ukázal naozaj ako Boží človek, najmä v pomoci utláčaným utečencom a pri záchrane prenasledovaných a odsúdencov. Keď Hitler v roku 1936 začal prenasledovať národy neárijského pôvodu, mnohí našli útočisko práve v Záhrebe. Už vtedy tu bol pod záštitou arcibiskupa Stepinaca zriadený výbor na záchranu utečencov z radov Židov a protivníkov nacistického režimu. Sám chodieval na železničnú stanicu, aby matkám a deťom poskytol útechu a pomoc, a aby zistil, či nie je medzi utečencami nejaký kňaz alebo rehoľná osoba, ktorá by ho potrebovala. Keď Nemci napadli Poľsko, mnohí tamojší kňazi hľadali záchranu u neho. Prijímal ich a ustanovoval za kaplánov a farárov vo svojej arcidiecéze. Nebolo ich veľa. Boli tu však poľské deti ubytované v Kraljevici, ktorým počas vojny pomáhal, a pomoc z Vatikánu a Červeného kríža zo Švajčiarska išla cez neho. Keď Hitlerove čaty obsadili Slovinsko, vyhnali skoro všetkých kňazov a rehoľníkov. Zostal tam len biskup s niekoľkými starými kňazmi. Arcibiskup vyhnancov s otvoreným náručím privítal a chorvátskym farárom napísal vrelý okružný list, ktorým ich vyzval, aby ich prijali ako Ježiša klopajúceho na dvere srdca. Vo svojom arcibiskupstve tak umiestnil tristo slovinských kňazov.  Staral sa aj o prenasledovaných Slovincov v táboroch v táboroch okolo Banje Luky a utvoril pre nich osobitný výbor na poskytovanie pomoci.  Keď sedem slovinských kňazov zatvorili v tábore v Jasenovci, arcibiskup Stepinac adresoval Pavelićovi štyri sťažnosti a ostro odsúdil takýto postup. A keď sa dozvedel, že títo kňazi boli zavraždení, poslal 14. februára 1942 Pavelićovi ostrý protest, v ktorom napísal: „Toto je hanebná škvrna a zločin, ktorý volá do neba o odplatu, ako je aj celý jasenovský tábor mrzkou škvrnou pre NDH.“ Chorvátska vláda pod nátlakom nemeckej armády začala pod zámienkou zachovania árijskej rasy vydávať tvrdé predpisy proti Židom a Rómom. Dňa 22.mája 1941 vyšiel rozkaz, že všetci Židia, bez ohľadu na náboženskú príslušnosť, musia nosiť na ramenách žltý pásik. Arcibiskup Stepinac viackrát posielal rozhodné protesty proti týmto neľudským zákonom. Usiloval sa zachrániť najmä Židov katolíkov pred odvedením do táborov. Tým, ktorí už boli odvlečení, sa snažil duchovne i materiálne pomáhať. Svojimi prípismi dosiahol, že boli zachránené miešané manželstvá, mnohým pomohol z táborov a hlavne podarilo sa mu väčší počet židovských detí dostať do bezpečia v iných krajinách. Arcibiskup sa s osobitnou starostlivosťou ujímal pravoslávnych Srbov. Keď sa dozvedel, že boli ohrozovaní nevinní Srbi, písal žiadosti prezidentovi, rôznym ministerstvám, ako aj nemeckým veliteľom v Záhrebe, aby uchránili životy a majetok prenasledovaných a väznených. Zvediac o prenasledovaní Srbov, napríklad v Gline, na Kordume, ihneď zaslal svoje nesúhlasné stanovisko prezidentovi a ministerstvám a žiadal o ochranu nespravodlivo prenasledovaných. Hoci 26. júna 1941 bol vydaný osobitný a mimoriadny rozkaz, v ktorého závere sa hovorí, že akékoľvek intervencie sa budú považovať za „sabotáž a postupovať sa bude podľa predpisov rýchleho súdu“, arcibiskup neprestával adresovať príslušným štátnikom svoje požiadavky a intervencie za ohrozené alebo na smrť odsúdené osoby. Svoju rozvážnosť a pastoračnú múdrosť ukázal najmä v otázke náboženských prestupov. Štátna moc chcela prinútiť pravoslávnych, aby vstúpili do katolíckej církvi a boli oddanými občanmi Chorvátska. Používala rôzne prostriedky, aby dosiahla tento cieľ. Mnohí pravoslávni klopali na dvere katolíckej Cirkvi. Arcibiskup Stepinac v početných obežníkoch prehlasoval, že do katolíckej církvi možno prijať iba tých, ktorí prechádzajú bez akéhokoľvek násilia, úplne slobodnej vôle a z vnútorného presvedčenia o pravosti katolíckej viery, a ktorí dôsledne spĺňajú cirkevné predpisy. Za to sa postavili aj všetci ostatní biskupi Chorvátska, prítomní na biskupskej konferencii od 16. do 20. novembra 1941. Žiadali od štátnej moci, aby sa pravoslávnym priznali základné ľudské práva, tj. právo na život, osobnú slobodu a vlastníctvo. V jednej dôvernej inštrukcii svojmu kléru (1941) Stepinac pripustil, že je možné, ale len pro foro externo, prijať do cirkvi tých, ktorí sú v nebezpečenstve života. Keď prestane „toto obdobie bláznovstva a divosti“, zostanú v našej cirkvi tí, ktorí konvertujú z osobného presvedčenia, zatiaľ čo ostatní, keď nebezpečenstvo pominie, vrátia sa k svojej viere. Každý deň klopalo mnoho ľudí na bránu arcibiskupského paláca a hľadalo ochranu a príhovor. Arcibiskup neodmietol ani jednu prosbu bez toho, že by ju nepreskúmal a neprotestoval proti nespravodlivosti a násiliu voči nevinne odsúdeným na smrť alebo poslaným do rôznych táborov. Boli medzi nimi aj Chorváti, ktorí nesúhlasili s ustašovskými zásadami, komunisti-partizáni, ba aj ustašovskí vodcovia, v prípade, že padli do nemilosti moci. Arcibiskup Stepinac zachránil tisíce Židov, detí, dospelých i starcov. Ako príklad  účinnosti jeho žiadostí uvádzame zoznam občanov z miešaných manželstiev, ktorí boli oslobodení z táborov na osobnú intervenciu arcibiskupa Alojza Stepinaca u Dr. Andreja Artukovića, ministra vnútra Nezávislého chorvátskeho štátu 4. mája 1943:

1. Klára Nikolićová, manželka prof. Dr. Ferda Nikolića,

2. Jozefína Pariková, manželka Bohumila Parika,

3. Ladislav Steiner s manželkou, árijkou,

4. Schleinovci, miešaný manželský pár,

5. Mario Sason, manžel Tugomily rodenej Senelovej (árijky), dve deti, tretie na ceste,

6. Milivoj Hirschl, podľa zákona árijec, položid, manželka árijka (rodená prof. Oršanićová),

7. Miroslav Weiss, manžel árijky Nade, rod. Mihalovićovej, dieťa Milan Weiss, 12 rokov,

8. Dr. Miroslav Freiberger, záhrebský nadrabín, s manželkou Irenou, rod. Steinerovou, rodičmi

Antonom Freibergerom, manželkou a sestrou Ľubou Freibergerovou,

9. Alica Dukesová, riaditeľka ľudovej školy, pod kontrolou ministerstva národnej osvety,

10. Štefánia Koenigová s dcérkou Trudou,

11. Maria Stella Bethleim Belinová (chorá),

12. Frida Bauerová, šéfkuchárka židovskej ľudovej školy (stará a chorá),

13. SIROTY: Raul Pollák a Helena Pollaková, Nadica Goldbergerová,

14. Dr. Maurus Herzog, 78-ročný starec, úplne hluchý,

15. Arnold a Regina Braunerovci, starí vyše 65 rokov (fotograf),

16. Rodina Lavoslava Neuhausa, (manželka a syn),

17. Margita Davidovičová Loeblová,

18. Dve deti Otto a Renáta Bingovci, osvojení Dr. Župancom (árijec), (deti  z prvého

manželstva s jeho manželkou, ktorá bola položidovka),

19. Rivka Bujena Danonová, (dve deti Boris a Šalom), (otec týchto detí bol árijec),

20. Katarína Vidorová, päť mesiacov v požehnanom stave,

21. Margita Maestrová,

22. Alexander Sorger, starý 74 rokov, chorý, a manželka Margita Sorgerová, 65 rokov,

23. Štefan Sorger, (preukazuje Kostial 8792),

24. BÝVALÍ ČLENOVIA DOMOV DÔCHODCOV ŽIDOVSKEJ NÁBOŽENSKEJ OBCE, odovzdaní na starosť obci Ustašovskou kontrolnou službou po ich nezvestnosti z príležitosti odvádzania Židov v auguste predchádzajúceho roku – všetci starí a chorí, vôbec neschopní na nejakú prácu a transport. Osoby Ľudovej kuchyne židovskej náboženskej obce starajúce sa o stravovanie týchto chorých a starých, 25. Maurus Rein, starý 74 rokov, nemocný, Oľga Reinová, manželka, 63 rokov, obaja odvedení z lôžka nemocných,

26. Šimon Peter Hirchl, 7-ročné dieťa,

27. Dr. Richard Kleinkind, lekár, stomatológ,

28. Terézia Deutschová, matka dobrovoľného lekára v Bosne, starena, vyše 70 rokov, chorá.

Pre starostlivú ochranu a podanú pomoc arcibiskupa Stepinaca poslalo Predsedníctvo Židov – utečencov v Crikvenici, z vďaky voči svojmu záchrancovi, Detskému sirotincu v Crikvenici dar s listom tohoto znenia:

Pri príležitosti pohrebu p. Sabiny Steinerovej na tunajšom katolíckom cintoríne dňa 1. VIII. t. r. vyzbierala sa (podľa obyčaje pri židovských pohreboch) v dobrovoľnej zbierke sumu 306 kún. Podpísané Predsedníctvo rozhodlo, aby sa táto suma odovzdala pre potreby vyššie uvedeného adresáta. Hoci je to bezvýznamná suma, prosíme, aby ste ju prijali ako symbol lásky k blížnemu a osobitne ako znak našej vďačnosti voči predstaviteľom katolíckej Cirkvi, v prvom rade J. Excelencii arcibiskupovi p. Alojzovi Stepinacovi, ktorí v mnohých prípadoch, keď to bolo možné, použili svoj vplyv, aby uľahčili neobyčajne tragické položenie tých, ktorí – nevinní – trpia, hynú a utekajú z táborov.

V Crikvenici 2. augusta 1942.

(Ďakovný list je opatrený pečaťou Predsedníctva s dvoma podpismi)

Spomedzi početných dokumentov o veľkodušnej pomoci arcibiskupa Stepinaca všetkým trpiacim počas II. svetovej vojny prečítajme si ďakovný list Márie Potockej, riaditeľky Detského domova pre poľské utečenecké deti v Crikvenici. Arcibiskup Stepinac posielal peňažnú a materiálnu pomoc aj dospelým utečencom z Poľska, ktorých v čase II. svetovej vojny len v Crikvenici bolo okolo dvesto.

Crikvenica 16. VIII. 1943

Najdôstojnejší pán biskup!

Vyslovujem Vám veľkú vďaku za vašu úprimnú starostlivosť o nás, emigrantov, a zároveň Vám touto cestou oznamujem, že rozhodnutím Kr. talianskeho veliteľstva budeme presťahovaní z Crikvenice do Malinskej na ostrove Krk. Pred naším odchodom z Crkvenice chceme Vašej Excelencii vyjadriť našu najhlbšiu a najúprimnejšiu vďaku za všetku pomoc, ktorou ste nás v našich potrebách zahŕňali, ako aj za ochranu, ktorú sme dostali Vaším prostredníctvom. Budeme mať navždy v pamäti Vašu veľkú dobrotu voči nám. Našu vďačnosť k Vám budeme splácať modlitbou k Bohu, aby obdaril Vašu Excelenciu svojou milosťou a iným trpiacim zo srdca udelil všetku možnú pomoc. Prosíme Vašu Vysokodôstojnosť, aby prijala z našej strany najhlbšiu úctu a vďaku.

Cesse. Mária Potocká

Arcibiskup Stepinac zachránil aj tisíce ľudí srbskej národnosti. Mária Miloslavljevićová, manželka pravoslávneho kresťana, ktorý počas prevratu ušiel do Srbska, zostala sama s piatimi deťmi. Nespravodlivo obvinenú ju predviedli na súd v Záhrebe. Pätoro detí sa obrátilo na najdôstojnejšieho pána arcibiskupa, aby sa ujal prípadu ich matky. Arcibiskup celú věc predniesol prezidentovi, ktorý hneď nariadil, aby sa prípad vyšetril a obvinenú prepustili k rodine. Dňa 18. XI. 1942 ministerstvo spravodlivosti oznámilo, že M. M. bude za niekoľko dní prepustená. Deti dostali od arcibiskupa 500 a od charity 1000 kún. V ďakovnom liste Márie Milosavljevićovej a jej deti za záchranu matky a pomoc im preukázanú sa hovorí:

Jeho Excelencii, chorvátskemu metropolitovi,

Dr. Alojzovi Stepinacovi

Všetci šťastní a spokojní, že ste nám zachránili našu milú mamu, sme Vám nesmierne vďační a modlíme sa k  drahému Bohu, aby Vás za Vaše dobré skutky odmenil svojím požehnaním, lebo sme verili, že sa ujmete nášho prípadu. Nenachádzame slov, ako sa Vám poďakovať. Teraz sme jednoducho všetci šťastní a spokojní okolo našej mamy a modlíme sa k milému Bohu. V najťažších časoch ste nás zachránili ako náš najvyšší pastier z biedy a núdze a vniesli ste do nášho domu spokojnosť. Prijmite preto, Vaša Vysokodôstojnosť, naše pozdravy.

Pochválený buď Ježiš Kristus!

Matka Mária,

deti Jozef, Milivoj, Bosiľko, Smilica a Branko, v. r.

Na okraj listu Dr. Štefan Lacković, tajomník arcibiskupa dopísal: „Najdôstojnejší bol viackrát u prezidenta a žiadal o oslobodenie matky chudobných detí. Tajomník arcibiskupa bol, pokiaľ matka bola vo väzbe, dvakrát v dome detí. Odovzdal im peňažnú pomoc vo výške 1000 kún. Keď matka došla z väzby, dostala 500 kún. Š. L.“ Táto arcibiskupova záštita nad ohrozenými ľuďmi je významnou a žiarivou stránkou jeho pastierskej služby. Nezanedbal chorvátskych robotníkov v Nemecku, ani chorvátskych zajatcov v talianskych táboroch, ba ani vojakov na východných bojiskách. Pre všetkých mal teplé, otcovské a priateľské slovo útechy.

Staral sa zvlášť o to, aby Charita pracovala čo najlepšie. Kňazom a veriacim posielal okružné listy, v ktorých ich vyzýval, aby bolo čo najviac potravín. Sám predchádzal dobrým príkladom v štedrosti svojich príspevkov. Hodnotné sú jeho osobné dary zaznačené vo vestníkoch ročného vyúčtovania v časopise Karitas. Vagóny a vagóny potravín a šatstva posielal do ohrozených krajov, staral sa, aby záhrebskí chudobní mali dostatok paliva a potravín. Sám v arcibiskupských budovách poskytoval počas celej vojny útulok prenasledovaným Židom a ich deťom. Je treba podotknúť, že Charita jeho zásluhou zachránila od hladu a smrti a postarala sa od roku 1942 do 1944 o viac ako šesťtisíc detí, väčšinou pravoslávnej viery. Zaopatrila aj 2252 navrátilcov z Talianska ako aj utečencov a robotníkov. Svojou neúnavnou prácou zachránil okolo 10 tisíc ľudí. Dňa 7. marca 1945 opäť poslal obežník o vyhlásení Nedele kresťanskej lásky. Vo svojich príhovoroch rozhodne bránil práva a dôstojnosť každého človeka a vystupoval proti rasovej teórii. Všetci ľudia, bez ohľadu na rasu, kultúru, postavenie sú si rovní, sú Božie deti a medzi sebou bratia. Osobitne sú dôležité jeho kázne na sviatok Krista Kráľa 25. októbra 1942 a na ukončenie kajúcej procesie 31. októbra 1943. Úryvok z druhej tu uvádzame.

„Jedni nás obviňujú, že sme sa nepostavili v pravý čas a ako treba proti zločinom, ktoré sa stali v jednotlivých krajoch našej vlasti. Predovšetkým im odpovedáme, že sme nechceli byť žiadnou straníckou trúbou, ktorá prelaďuje svoj hlas podľa časných želaní a potrebám jednotlivých strán a jednotlivcov. My sme vždy hlásali aj vo verejnom živote princípy večného Božieho zákona, bez zreteľa či sa jedná o Chorvátov, Srbov, Židov, Cigánov, katolíkov, moslimov,  pravoslávnych alebo kohokoľvek. My nemôžeme vyzývať na vzburu ani fyzicky nikoho nútiť, aby tieto večné Božie zákony plnil, lebo každý človek má slobodnú vôľu a každý sa bude za svoje skutky zodpovedať (…). Katolícka Cirkev nepozná rasy, ktoré panujú a rasy, ktoré otročia. Katolícka Cirkev pozná jedine rasy ako Božie stvorenia, a ak si niekoho cení viac, tak to je ten, kto má šľachetnejšie srdce a nie silnejšiu päsť. Pre ňu je človekom rovnako černoch zo Strednej Afriky ako aj Európan. Pre ňu je  kráľ, ako človek v kráľovskom paláci práve takým človekom, ako aj posledný chudák a Cigán pod šiatrom. Ona medzi nimi ako ľuďmi nepozná podstatné rozdiely. Jedni i druhí majú nesmrteľnú dušu (…). Katolícka Cirkev nemôže súhlasiť s tým, že niektorá rasa alebo národ, preto, že je počtom väčší alebo lepšie vyzbrojený, smie robiť násilie na slabších a menších národoch (…). Náš blížny, nech sa nazýva akokoľvek, nie je skrutkou v štátnej mašine, nech je nafarbená na červeno alebo čierno, sivo alebo zeleno, ale je slobodné Božie dieťa, náš brat v Bohu.“

Kázne nesmeli vyjsť tlačou, ale aj tak kolovali rozmnožené dokonca aj medzi partizánmi v lesoch. Používali ich za účelom propagandistických vysielaní rádia Londýn a Amerika. Tieto slová tak rozhnevali domácich mocipánov, že minister osvety Dr. Július Makanec napísal rozhorčený článok pod názvom Pozvaný a nepozvaný. Arcibiskupovi Stepinacovi uprel právo „miešať sa do politiky“, to znamená, že nesmel hovoriť na obranu prenasledovaných občanov. Pre jeho častú starostlivosť v prospech prenasledovaných nemecká moc spolu s chorvátskou plánovali vraždu arcibiskupa Stepinaca! Okrem pápeža Pia XII. bolo v tomto vojnovom období málo takýchto svedkov, ktorí nebojácne chránili dôstojnosť ľudskej osoby a postavili sa na jej obranu. O týchto arcibiskupových odvážnych a sústavných obranách všetkých prenasledovaných a bezprávnych sa nemecký vojenský predstaviteľ v Záhrebe Edmond Glaise von Horstenau vyjadril: „Keby takto hovoril niektorý biskup v Nemecku, nezišiel by živý z kazateľnice.

Arras

Séria čarodejníckych procesov a súdnych odvolaní  známych ako Vauderie d’Arras začala v tomto burgundskom meste v roku 1459 a skončilo v Paríži v roku 1491. Procesy v skutočnosti trvali menej než rok, od novembra 1459 až do októbra 1460; apelačný proces sa samozrejme natiahol až na tridsať rokov. Z tejto dobre zdokumentovanej série procesov a súdnych odvolaní sa zachoval náš najúplnejší popis neskorostredovekého čarodejníctva v rámci celej Európy, vrátane záznamov o spojení čarodejníctva s herézou cez Valdenských. Náboženské, sociálne, ekonomické a politické faktory – všetky hrali úlohu v tejto tzv. Vauderie d’Arras. Napriek senzácií spôsobenej udalosťami v Arrase, ich následný vplyv na vývoj čarodejníckych predstáv, praktík a súdnych stíhaní bol čoskoro nato zatienený objavením sa nemecky napísanom spise Malleus Maleficarum (Kladivo na čarodejnice, 1486), ktorého autorom bol Heinrich Kramer.

Procesy v Arras pochádzali z dominikánskej generálnej kapituly, konanej prednedávnom v Langres Burgundskom vojvodstve v roku 1459, na ktorej sa zúčastnili inkvizítor z Arrasu, Pierre le Broussart. Jednou z udalostí následne sa konajúcou v Langres bol heretický proces s pustovníkom pôvodne pochádzajúcim z grófstva Artois, s Arrasom ako jeho hlavným mestom. le Broussart, vybavený menami ďalších heretikov schádzajúcich sa v Langres,  sa vrátil do Arrasu rozhodnutý vykoreniť nebezpečenstvo. Zločiny, z ktorých boli obžalovaní obvinení boli všeobecne známe ako Vauderie (pretože tieto procesy boli zacielené na herézu prezývanú Vauderie, “Valdénstvo”, ktoré sa spájalo s čarodejníctvom) a samotní zločinci známi ako Vaudois (Valdénski). Či bol alebo nebol zmätok okolo Valdénstva a čarodejníctva úmyselný odvtedy bola definícia pevná:Valdénski boli heretici a ich praktiky boli čarodejníctvom. Kópia rukopisu Martin Le Franca Champion des Dames (Obranca dám) zhotovená v roku 1451 v Arrase už obsahovala zmätočné prepojenie čarodejníctvo–Valdénski–Vaudois. Na marginálnom zobrazení boli znázornené dve ženy ako letia, jedna na metle a ďalšia na tyči, zatiaľčo popisky hovorili o “des Vaudoises” a o “passe martin.” (Druhá narážala na večer sviatku sv. Martina, tzv. Martinmas, dňa 11. novembra – čas, keď čarodejnice poriadajú svoje zhromaždenia). Zatiaľčo ďalšie vtedajšie traktáty sa venovali odsúdeniu Valdéncov ako heretikov, popisy ich praktík boli teraz spájané s čarodejníctvom.

Prvé zatknutie sa konalo dňa 1. novembra 1459, na deň Všetkých svätých. Štyria generálni vikári, konajúci v neprítomnosti biskupa z Arrasu, Jeana Jouffroya, začali súdne stíhanie. Jacques du Bois, dekan katedrály Notre Dame d’Arras, ktorý rýchlo prevzal poverenie, sa čoskoro pripojil k nim. Druhou zatknutou osobou bol Jean Lavite, dobre známy miestny maliar a básnik dňa 25. februára 1460. Lavite  bol čoskoro nato prinútený priznať sa a usvedčiť mnohých ďalších. Ďalších šesť ľudí bolo zatknutých na začiatku apríla, vrátane Hugueta Ameryho, ktorý predtým slúžil biskupovi Jouffroyovi. Zatiaľčo u štyroch generálnych vikárov vyrástla nespokojnosť s tým, akým smerom sa udalosti vyvinuli, Pierre le Broussart a Jacques du Bois, ku ktorým sa teraz pripojil sufragánny biskup, františkán Jean Fauconnier, ich prinútili pokračovať.

Dňa 8. mája rozhodovalo generálne zhromaždenie kléru v Arrase o osude siedmich z ôsmich väzňov (ten jeden bol predchádzajúcu noc nájdený obesený vo svojej cele). Nasledujúceho dňa boli Jean Lavite, päť žien a telo mrtvého väzňa odvedení na popravisko so šibenicou, ktoré bolo vztýčené na dvore biskupského paláca; jedine Huguet Amery, ktorý odolával tortúre, nebol prítomný. Inkvizítor v kázaní všetky obvinenia zopakoval: títo tzv. Vaudois lietali na svoje zhromaždenie na drevených tyčiach, kde našli Diabla vo forme človeka alebo zvieraťa a klaňali sa mu; následne pľuli na kríž; potom po slávnosti sa zapojili do hriechov sodomie a beštiality, vrátane iných, o ktorých sa inkvizítor neodvážil hovoriť pred nevinnými divákmi. Uprostred značného nepokoja v dave, boli šiesti z obžalovaných odsúdení na úpálenie na hranici. Medzitým bolo zatknutých ešte ďalších desať ľudí.

Ďalšie kolo zatknutí, započatých 22. júna 1460 zasiahlo bohatých a mocných mesta, vrátane dvoch bohatých občanov a Payena de Beaufort, šľachtica. Kým títo noví väzni boli podrobení výsluchom, predchádzajúca skupina bola pripravená na druhé sermo generalis (všeobecné kázanie) dňa 16. júla. Ďalších sedem obetí bolo poslaných na hranicu, hoci dve boli ušetrené a uväznené. Obyvatelia mesta sa stávali čoraz viac nepokojní, ale v ten istý večer došlo k ďalšej sérii zatknutí; jeden z najbohatších mužou mesta, Antoine Saquespée, bol po zotmení zatknutý a odvedený do väznice. V nasledujúci deň došlo k ďalším dvom uväzneniam, zatiaľčo traja ďalší muži utiekli až do Paríža. Po tomto bolo na základe obvinení z Vauderie zatknutých len ďalší dvaja ľudia, jeden 27. júla a posledný 13. augusta.

Teraz keď boli vo väzení niektorí bohatí a mocní ľudia súdne stíhania nabrali nový spád. Príbuzní väzňov sa začali odvolávať k ich nadradenému vládcovi, Filipovi Dobrému, vojvodovi z Burgundska, ktorý následne zvolal do Bruselu zhromaždenie učencov. Hoci títo nedospeli k žiadnym záverom, vojvoda Filip vyslal prvého herolda svojho Rádu zlatého Rúna aby dohliadal na vyšetrovanie v Arrase a potláčal akékoľvek chýry o tom, že vojvoda im praje. Inkvizičná horlivosť po konvente v Bruseli ochabovala, predsa sa však v 22. októbri 1460 konalo tretie tzv. sermo generalis , pri ktorom bol Seigneur de Beaufort odsúdený do väzenia a dostal mimoriadne vysokú pokutu, z ktorej väčšina bola určená pre vojvodom Filipom plánovanú križiacku výpravu proti Turkom. Z dvoch ďalších zatknutých spolu s Beaufortom, jeden bol odsúdený do väzenia, ďalší na hranicu ako relapsovaný heretik. Konečne po to čo odolal tortúre bol Huguet Amery odsúdený na tridsať rokov o chlebe a vode—v neprítomnosti, po tom čo utiekol z väznice. Počas posledných mesiacov roku 1460 boli zostávajúci väzni po sérii formálnych súdnych pojednaní prepustení.

Účinok procesu s Valdenskými v Arrase bol okamžitý. Zdroje používajúce slová ako sorcherie (kúzelníctvo) a Vauderie (Valdénska heréza) ako synonymá, popisovali čarodejnícke procesy v francúzsky hovoriacich južných regiónoch burgundskom Holandsku podobným spôsobom. Takže v Nivelles bola v roku 1459 vyhnaná žena  kvôli podozreniu že je Vaudoise alebo sorcière. Kúzelníctvo sa stalo prepletené s démonológiou 15. storočia, ktorá teraz zahrňovala pakt s Diablom a jeho sektu uctievačov. Krátkodobé účinky procesov v Arrase taktiež zahrňovali podnietenie rozsiahleho vyšetrovania  v roku 1460 týkajúceho sa výskytu možných čarodejníc v Tournai, Douai, a Cambrai a uverejnenie kníh (najmä Johanna Tinctora) a prednášania kázaní o nových nebezpečenstvách spiknutia Diabla a jeho služobníčok, čarodejníc.

Ešte predtým než procesy skončili, boli podané odvolania k cirkevným ako aj štátnym autoritám. Úspech niekoľkých odvolaní mal na občanov Arrasu upokojujúci efekt a ľudová mienka čoskoro zatlačila inkvizítorov do defenzívy. Ľudové balady útočili na tých, ktorí podporovali procesy, najmä na Jacquesa du Boisa, Jeana Fauconniera, generálnych vikárov a ich právnikov. Provincia Artois, hoci bola pod vládou burgundských vojvodov spadala pod apelačnú jurisdikciu francúzskeho Parlementu v Paríži (zvrchovaný súdny dvor s jurisdikciou nad približne jednou polovicou Francúzska), ktorý začal oficiálnu revíziu apelácií  pochádzajúcich z Arrasu dňa 21. mája 1461. Odvolania ovplyvňovali politické a diplomatické okolnosti; oni sa sústredili na súdnu procedúru, nie na podstatu obvinení, hoci oficiálne záznamy parlementu taktiež obsahujú značné detaily aj o nich. V roku 1468 dostali žalobcovia od parlementu priaznivé rozhodnutie, ale to nebolo vykonateľné. K tomu konečne došlo v júli 1491 až za viac než tridsať rokov po tom, čo celá tzv. Vauderie d’Arras začala. Po tom všetkom zostala len jedna z pôvodných obetí tragédie—mimoriadne vytrvalý Huguet Amery.

Gordon Andreas Singer

Použitá a odporúčaná literatúra:

Du Clercq, Jacques. 1823. Mémoires. Edited by Frédéric Baron de Reiffenberg. 4 vols. Brussels: A. Lacrosse.

Frédéricq, Paul. 1889–1906. Corpus documentorum inquisitionis hereticae privatis neerlandicae. 5 vols. Ghent: J. Vuylsteke, and The Hague: Nijhoff.

Singer, Gordon Andreas. 1974. “La vauderie d’Arras, 1459–1491: An Episode of Witchcraft in Later Medieval France.” Ph.D. diss., University of Maryland.