Kresťanstvo bez cirkvi?

Vrátil by som sa v tomto príspevku ešte raz k ťažkostiam mnohých vážne hľadajúcich ľudí v súčasnosti: Nie je náboženstvo niečo vnútorné, len osobné? Prečo nemôže stačiť osobná zbožnosť? Či by nebol prístup k Bohu bez sprostredkujúcej inštitúcie bezprostrednejší a ľahší?

Na to je len jedna odpoveď: Zjavenie Krista bolo pred 2000 rokmi dané raz navždy, a preto sa môže k nám dostať len prostredníctvom ľudí. Boh necháva konať človeka, čo človek vie, lebo ho berie opravdivo vážne. Preto ho považuje za schopného odovzdať ďalej to, čo prevzal od Krista – samozrejme, s Božou pomocou. V liste Rimanom sa hovorí: “Ako môžu počúvať, keď im nikto nekáže?” Len prostredníctvom Cirkvi vieme o Kristovi a bez Cirkvi by bolo kresťanstvo dávno zaniklo.

Jestvuje však ešte aj druhá stránka veci: Viera v Kristovom zmysle je nielen súkromnou záležitosťou srdca. Samozrejme, osobná zbožnosť v kresťanstve nesmie chýbať, ale zdá sa, že niektorí kresťania poznajú zo Svätého písma len vetu: “Keď sa chceš modliť, choď do svojej komôrky.” Všetko ostatné však prehliadajú. “Boh a ja” a “To si s Bohom urovnám sám” sú formulácie, na ktoré redukujú svoje kresťanstvo. Z obrazu Kristovho tela však vyplýva, že jeden člen má zodpovednosť aj za ostatných, že nikto nie je vo svojej viere zodpovedný len za seba. Človek je vo všetkých oblastiach odkázaný na druhého. Nezistil snáď už každý, kto sa o to usiluje, že zbožnosť, ktorá sa opiera iba o samú seba, ktorá nedostáva vždy znova povzbudenie a oporu od spoločenstva, sa vyčerpá a natrvalo zakrpatie? Sebaospravedlňovanie:  “Vo svojom srdci som nábožný” je veľmi často len zámienkou pre obmedzenie nábožnosti na nezáväzné minimum. Spoločenské uskutočňovanie viery nie je prekážkou osobného vzťahu k Bohu.

Nestačí však cirkev chápať ani ako neviditeľné, čisto duchovné spoločenstvo ľudí, ktorí veria v Krista. Ako by si potom mohli údy tohto jediného tela navzájom pomáhať? A prečo sa teda má podľa Kristovej vôle uskutočňovať prijatie do spoločenstva viditeľným znakom, krstom? A ako by sa mohli sviatosti vysluhovať bez cirkvi? Ako by sa napr. mohla sláviť Eucharistia bez viditeľnej obce? Okrem toho Kristus dal svojej Cirkvi viditeľné vedenie a autoritu. To všetko má zmysel len vtedy, keď je aj spoločenstvo viditeľné.

Formulácia: “Ja môžem byť aj bez cirkvi dobrým kresťanom” sa zdá byť po tom všetkom pochybná. Veď aj Nový Zákon sa nám odovzdáva skrze cirkev, a kto by sa chcel ako jednotlivec opierať “len o Bibliu”, práve ona – a aj moderná biblická veda – ho odkáže na cirkev (porov. Mt 18, 17: Keby ani ich nepočúvol, povedz to cirkvi. A keby ani cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik.).

Zo všetkých týchto úvah vyplýva napokon otázka: Prečo sa Kristus vôbec stal človekom? Prečo sa Boh nezjavuje bezprostredne každému jednotlivcovi? Nuž prečo? To nevieme, vieme len, že Boh vo svojom Zjavení skutočne použil spôsob “vtelenia” a že ho cez celé dejiny zachováva. Cirkev zjavne nie je nič iné ako pokračovanie tohto Kristovho vtelenia. Od tých čias, ako sa nám Boh priblížil natoľko, že sa stal jedným z nás, nesmieme už hľadať v diaľkach nad oblakmi. Ako mohli ľudia Bohočloveka počas jeho pozemského života vidieť a dotýkať sa ho, práve tak je aj spoločenstvo, ktoré založil, viditeľné a hmatateľné. V Kristovom vtelení hovorí Boh “áno” k všetkému ľudskému, a tým zodpovedá človeku ako bytosti z mäsa a krvi, ktorá potrebuje aj to viditeľné. Všetky pokusy budovať výlučne duchovnú cirkev po krátkom čase stroskotajú.

Ak sa hovorí o sviatostiach, znova sa nastoľuje otázka o viditeľných vonkajších prejavoch. O sviatostiach sa hovorí vtedy, keď sa Božia milosť daruje človeku vo viditeľných znakoch. Právom teda možno označiť cirkev za prasviatosť, lebo v nej zostáva Božia milosť človeku viditeľná po všetky časy a sprostredkúva sa mu.

Človek sa vždy znova pokúša urobiť si svoj vlastný “pristrihnutý obraz” o Bohu. “To alebo ono predsa nemôže Boh chcieť, taký nemôže byť.” Stále platí: zrieknuť sa všetkých ľudských úvah a ísť jednoducho cestou, ktorú Boh vyznačil. Možno, že Boh nám preto sprostredkúva spásu prostredníctvom druhých ľudí, aby sme mali ustavične pred očami, že sa nikdy nemôžeme spasiť vlastným úsilím.

Citát dňa

“Základná štruktúra viery sa zreteľne rysuje v Písme a  Apoštolskom symbole: Apoštolské vyznanie totiž vo svojich formuláciách už rozlišuje medzi credere in Deum, in Jesum Christum, in Spiritum Sanctum a credere ecclesiam (veriť v Boha, v Ježiša Krista, v Ducha Svätého a veriť cirkev). Cirkev a všetko, čo je dané spolu s ňou (sviatosti a úrady) je teda predmetom viery celkom iným spôsobom než Boh, ktorý v Ježišovi Kristovi skrze Ducha Svätého koná k našej spáse. Viera sa bezprostredne vzťahuje iba k nemu; on tvorí jej vlastný obsah. Naproti tomu cirkev, jej sviatosti a úrady sú iba prostriedkom spásy; viera sa k nim vzťahuje potiaľ, že sprostredkujú a sprítomňujú spásu. Neveríme teda v cirkev, alebo dokonca v pápeža, ako veríme v Boha. Prostriedky spásy musíme chápať ako formy sprostredkovania spásy a je nutné ich kritizovať, keď túto službu už konkrétne neplnia.”

kardinál Walter Kasper , Úvod do viery,  z nem. orig.  Einführung in den Glauben,  prel. Ján Maga, Vyd. Spišský kňažský seminár, 1991, ISBN 80-7142-002-8 – 124s.

Cirkev svätá a zároveň hriešna

Niektorí moderní ľudia, ktorí sa domnievajú, že im žiadnu cirkev netreba, ale aj tí “kultúrni kresťania”, ktorí vnútorne nepociťujú potrebu byť súčasťou nejakého viditeľného spoločenstva, majú o tom čo je to cirkev mnohé predstavy. Je to pre nich iba viditeľná organizácia, historický jav, sociologický útvar, jeho politická moc. Toto všetko je však len jedno hľadisko, o ktorom by som sa tu chcel rozpísať. Myslím si, že tieto charakterizácie nevystihujú úplne celú mnohovrstevnú podstatu. Nie je to iba svetská spoločnosť.

Práve preto, že “niečo” v nej žiari z Kristovho tajomstva, môžeme vlastne hovoriť o svätej cirkvi. Na konci Vyznania viery sa hovorí: “Verím v svätú Cirkev katolícku, v spoločenstvo svätých…“. Predovšetkým sa hneď pri tom pozastavia viacerí nad tým, prijať vieru v niečo tak imaginárne a z pohľadu moderného človeka je to tiež nepochopiteľné a naivné. Isté poznanie na základe viery? Veď to je na smiech. Veď „dnes už predsa vieme“, že ani rozum nie je schopný poznať niečo s istotou; a čo potom detinská viera. Svätosť cirkvi? Tej cirkvi, čo „posväcuje“ zbrane, upaľuje nevinných, vedie krížové výpravy proti inak zmýšľajúcim atď.? Však aj katolík ochotný odložiť ružové okuliare musí uznať, že skúsenosť s konaním členov cirkvi v dejinách hovorí v tomto ohľade jednoznačne proti svätosti cirkvi. Táto skúsenosť  samotná sa nedá rozumne poprieť. Prečo sa teda nezbaviť takto pochybného článku viery, ktorý naviac vyvoláva zbytočné kontroverzie a komplikuje  spoločenské uznanie, o ktoré predovšetkým cirkvi v prvom rade ide?

Svätá cirkev…

Nijaký znak cirkvi sa teda viac nepopiera a nechápe nesprávnejšie. Treba v prvom rade vysloviť to, že sa tým vôbec nemyslí, že sa sama cirkev považuje za spoločenstvo osobitne dokonalých ľudí. Jej posvätenie je dielom Kristovým: “Kristus si zamiloval cirkev a obetoval sa za ňu, aby ju posvätil…” (porov. Ef. 5, 25)

Svätá je hlava Cirkvi, Kristus, a tým všetci, čo majú k nemu živý vzťah. Svätá je prostredníctvom Ducha Božieho, ktorý v nej pôsobí.

Cirkev je však svätá aj pre svoju úlohu pokračovať v Kristovom poslaní posväcovať ľudí. Pavol hovorí zreteľne a stručne: “To je Božia vôľa, aby ste žili sväto” (porov. 1 Sol 4, 3).

Avšak práve tí ľudia, ktorým sa najlepšie podarilo zvládnuť túto Božiu požiadavku a ktorých nazývame “svätými”, mali veľmi intenzívne vedomie svojej ľudskej slabosti a hriešnosti. Práve oni si boli vedomí toho, že svätosť je dielom Božím. Kresťan vie s Pavlom: “Z milosti Božej som, čo som” (porov. 1 Kor 15, 10). Namyslenosť a samoľúbosť sú teda od samého začiatku vylúčené, keď hovoríme o svätej cirkvi. Skôr je každému jednotlivcovi a cirkvi ako celku tento titul vždy znovu “ostňom v tele”, pretože vieme, ako ľahko sa dostávame do područia hriechu.

Cirkev hriešnikov

Tu sa nám teda načrtáva celkom iný náhľad na cirkev. Veľmi dobre však chápeme, ak niekto pociťuje naše doterajšie vyjadrenia ako aroganciu: Kristus ďalej žije v cirkvi – Duch Boží pôsobí v nej – je teda svätá! Avšak pravda je iná: Stretávame sa v nej často s ľudskými, príliš ľudskými prejavmi. Úplne sa snáď prehliada, že cirkev vytvárajú ľudia, ktorí hľadajú, blúdia a hrešia?

Hoci platí to, že Kristus žije v svojej cirkvi, tak málo prichádza do úvahy úplné stotožňovanie cirkev=Kristus. Veď sú to napokon ľudia, ktorí tvoria cirkev.

Podstatu cirkvi možno podľa mňa najlepšie objasniť, keď sa pozeráme na Krista. Bol súčasne Bohom i človekom. Práve tak je to aj v cirkvi, v ktorej žije Kristus ďalej; prelína sa tu božské a ľudské. Čo však nemôžeme povedať o Kristovi, platí o cirkvi. k jej ľudskej stránke patrí zlyhanie a hriech. Preto cirkev nikdy nebude bez slabostí.

Vzťahuje sa to predovšetkým na každého z jej členov. Všetci sú hriešni. Kristus sa síce modlil za posvätenie ľudí, ale cítil, že jeho poslanie je v tom, aby “povolal nie spravodlivých, ale hriešnikov” (porov. Mt 9, 13). Preto rátal s hriešnikmi v svojej cirkvi. “Zbožní” jeho čias mu vyčítali: Prijíma hriešnikov a je s nimi (porov. Lk 15, 2). Cirkev vie od Krista: “Nie zdraví potrebujú lekára, ale chorí” (porov. Mk 2, 17). Preto vo svojom strede znáša aj svojich slabých členov, aj keď veľmi škodia dobrej povesti a autorite cirkvi. Práve pre hriešnikov daroval Kristus sviatosť Božieho milosrdenstva, pokánie. Kto z nás by sa mohol ešte počítať do cirkvi, keby hriešnici nemali v nej miesto? Či chyby, nad ktorými sa tak ľahko pohoršujeme, nie sú až príliš často napokon aj našimi vlastnými chybami? Lebo veď my všetci sme cirkev, aspoň my, ktorí sme pokrstení.

Už z evanjelií sa dozvedáme o slabostiach apoštolov, o Petrovom zlyhaní, o Judášovej zrade, o sporoch o prvé miesta. V listoch apoštolov je zmienka o tom, že už v prvotnej cirkvi sa vyskytovali nešváry. Členovia cirkvi vždy znova narúšajú vonkajší vzhľad “svätej cirkvi”. Kňazi, biskupi a pápeži patria práve tak ako každý jednotlivý veriaci do tejto cirkvi hriešnikov.

Hriešnosť sa však týka aj cirkvi ako celku. “Cirkev zahŕňa vo svojom lone hriešnikov, je svätá a zároveň stále potrebuje očisťovanie, ustavične kráča cestou pokánia a obnovy.”, zdôrazňuje II. vatikánsky koncil v dogmatickej konštitúcii o Cirkvi (LG 8). Ako sa ľudia pohoršujú nad Kristovým krížom, tak sa budú vždy znova pohoršovať aj nad slabosťou cirkvi. Nie je vôbec ľahké pod jej zovňajškom rozpoznať Kristovu prítomnosť. Dokonca ani v bezhriešnom Ježišovi z Nazaretu nespoznali mnohí ľudia Boha, Pána a Spasiteľa. Ešte oveľa ťažšie je vidieť Krista v cirkvi zaťaženej mnohými, tak ťažkými hriechmi. Posledný koncil bol veľkým priznaním tejto skutočnosti. Cirkev má ustavične skúmať, či ešte obstojí pred požiadavkami Krista.

Kritika cirkvi

Keďže cirkev má mnohé chyby a slabosti, môže i musí existovať aj kritika cirkvi. Nemáme na mysli svojhlavé mudrovanie a uštipačnú, zhadzujúcu kritiku, ktorá chce raniť (hoci aj tu sa musíme pýtať, či sa aj z toho nemôžeme poučiť, a či my sami nedávame na to dôvod). Avšak vecná a čestná kritika – nech už prichádza zvonku alebo zvnútra – môže byť v každom prípade len žiadúca. Nesmie ísť o to: chcieť všetko v cirkvi hájiť. Zlyhanie sa neodstraňuje skrášľovaním, zamlčiavaním či tutlaním, ale úprimným obrátením a priznaním vín. Predpokladá to ale úprimnú túžbu po pravde. Vnútrocirkevná kritika je okrem toho oprávnená ešte aj z iného dôvodu: Keďže každý kresťan má určitú zodpovednosť za celú cirkev, je mu nielen dovolené, ale podľa okolností je aj jeho povinnosťou uviesť, čo sa mu nepáči. Z takej kritiky možno vycítiť starosť a lásku k cirkvi alebo bolesť nad jej zlyhaním, nikdy však nie škodoradosť. Táto kritika chce pomôcť, pretože buduje. To, že kritika cirkvi má svoje medze tam, kde ich sám Kristus jednoznačne ustanovil, je samozrejmé.

Námietka proti svätosti cirkvi sa najčastejšie odvoláva na excesy cirkvi v dejinách. Uvádzané historické prípady (inkvizícia, upaľovanie čarodejníc, tmárstvo cirkvi v boji proti vede a všeobecnému pokroku ai.) však bývajú niekedy hrubo dezinterpretované. To by mohlo zvádzať k nekritickej obrane, ktorá primárne sústreďuje svoju pozornosť na korigovanie demagogickej manipulácie s historickými faktami. Avšak účinnejšie a lepšie sa však voči takémuto spôsobu historickej kritiky a jej logike dá účinne čeliť postupne krok za krokom tak, že s otvoreným postojom prijatia uznáme pre cirkev nepríjemné a škandálne skutočnosti dejín a poukážeme na fakt, že nedokazujú to, v čom tkvie jej podstata – rukolapný dôkaz o nesvätosti cirkvi. Pretože Kristus svojím nasledovníkom nesľúbil a nezaistil bezhriešnosť a neomylnosť ich celkového poznania v priebehu existencie tu na zemi. A práve na tomto neoprávnene stavajú tí, ktorí poukazovaním na zlú historickú skúsenosť sa snažia uprieť svätosť cirkvi.

Netradičné zamyslenie nad prenasledovaním kresťanov vo svete

Kresťanstvo samo pre seba neočakáva v perspektíve svojich dejín situáciu úplného víťazstva a mieru bez protivenstva a odporu. Jeho konečné víťazstvo uskutoční sám Boh na konci časových dejín. Trvalá “prenasledovanosť”, ktorej konkrétne formy sa menia, nedajú sa vopred stanoviť a môžu prichádzať rovnako zvnútra cirkvi, tak aj z konkrétnych spoločenských pomerov (svet) aj od vonkajších politicky spojených mocností (Antikrist), nutne patrí v rámci dejín spásy k existencii kresťanov a cirkvi. O čom inom hovorí Písmo na týchto a mnohých iných miestach, keď nie o tom.

Lk 24, 26: Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?”

Mt 5, 10-12: Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi. Tak prenasledovali aj prorokov, ktorí boli pred vami.

Mt 5, 44: Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú

2 Tim 3, 12: Veď všetci, čo chcú žiť nábožne v Kristovi Ježišovi, budú prenasledovaní.


Je to situácia autentickej viery a nádeje, v ktorej kresťan už teraz zahrňuje do modlitby svojich nepriateľov ako budúcich bratov, a zároveň Bohom poslaná situácia vždy nutnej Božej kritiky.


Lk 22, 31: Šimon, Šimon, hľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu.

1 Pt 4, 17: Lebo je čas, aby sa začal súd od Božieho domu. Ale ak sa začne od nás, aký bude koniec tých, čo neveria Božiemu evanjeliu?!


Oproti (možno predsa trochu zidealizovanej) dobe prenasledovania v prvých stáročiach kresťanstva sa situácia v súčasnej dobe zmenila v dôsledku nasledujúcich faktorov:

a) Cirkev sama prenasledovala (prenasleduje) inak zmýšľajúcich;

b) mnohé prenasledovania sa dajú vysvetliť z predchádzajúcich dejín, kedy cirkev samotná prenasledovala a potlačovala;

c) i kresťanské cirkvi si navzájom vytvárali mučeníkov.

Tieto faktory by mali hlavne nás, ktorí sa snažíme o šírenie Evanjelia ako Dobrej zvesti, varovať pred triumfalistickým odvolávaním sa na mučedníctvo iných a pred ľahkomyseľným hovorením o prenasledovaní kresťanov.