Citát dňa – Kryštof Kolumbus a “Plochá zem”

Kolumbus : Zem nie je plochá, Otče, ale guľatá!

Prior kláštora : Nehovor tak!

Kolumbus : Je to pravda; nie je to mlynská nádrž pokrytá ostrovmi, je to guľa. 

Prior kláštora : Nie, nevyslovuj to; to je rúhanie.


Reklamy

Citát dňa – Náboženstvo a prírodný zákon podľa sira Arthura S. Eddingtona

“Predpokladajme, že pripustíme najextravagantnejšie tvrdenia ktoré sa môžu vyniesť o prírodnom zákone tak že dovolíme aby sa podľa neho chovali aj myšlienkové procesy; účinok tejto výsady je iba v tom, že zdôrazní fakt, že myseľ má výhľad, ktorý presahuje prírodný zákon, podľa ktorého funguje. Ak napríklad pripustíme že každá myšlienka v mysli je v mozgu reprezentovaná charakteristickou konfiguráciou atómov potom za predpokladu, že prírodný zákon určuje spôsob akým konfigurácie atómov vzájomne za sebou nasledujú, budeme môcť súčasne určiť spôsob, akým v mysli za sebou postupne nasledujú myšlienky. Teraz si môžme predstaviť, že myšlienka “7 krát 9” v mysli chlapca nie je jednoducho nasledovaná myšlienkou “65”. Čo je tu nesprávne? V intervenujúcich momentoch premýšľania sa všetko riadi podľa prírodných zákonov ktoré sú neporušiteľné. Napriek tomu trváme na tom, že niečo je tu nesprávne. Akokoľvek bližšie sa môžme snažiť asociovať myšlienku s fyzikálnym ústrojenstvom mozgu, spojenie sa preruší akonáhle uvážime základnú vlastnosť myšlienky – že môže byť správna alebo nesprávna. Stroj može prísť s hocičím, len nie s nesprávnou myšlienkou. Hovoríme, že mozog ktorý vytvára “7 krát 9 je 63” je lepší než mozog ktorý vytvára myšlienku “7 krát 9 je 65″; ale toto nie je akoby služobník prírodného zákona, ktorý je lepší. Náš súhlas s prvým mozgom nemá nič spoločné s prírodným zákonom; to je určené druhom myšlienky, ktorú vytvára a ktorá v sebe obsahuje odhaľovanie oblasti iného druhu zákona — zákonov ktoré by mali byť dodržiavané ale možu byť porušené. Opustime teda ideu, že prírodný zákon môže pohltiť náboženstvo; veď ten si nedokáže ani sám poradiť s násobilkou.”

Citát dňa

“Je ťažké odčiniť svoje vlastné poškodenie a odvolať sa k našej vlastnej prítomnosti, najmä keď sme vyzvaní na odchod. Je ťažké znesvätiť vlastný hrob a zmeniť svoju myseľ. Zahasili sme horiaci krík a nedokážeme ho znovu zapáliť. Sme horiace zápalky vo vetre pod každým zeleným stromom. Môže byť vietor plačúci a vrchy hlasito žiadať o modlitbu? Teraz sa reč hynie z pomedzi pozemských vecí bez života a tie živé len nemnohým hovoria aj tak veľmi málo… A doposiaľ to bolo tak, že kdekoľvek sa ešte niečo hýbe je len šum a keď vdychuje a plieska sa o vodu a kdekoľvek kde je ticho je jemný, malý hlas, Boh hovoriaci cez víchricu, starú pieseň a tanec prírody, úkaz cez ktorý prechádzame z mesta…To čo robíme všetky tie storočia je len pokusom zavolať Boha späť k hore lepšie povedané pokúsiť sa nakrátko nahliadnuť do niečoho čo je iné ako my? Aký je rozdiel medzi katedrálou a fyzikálnym laboratóriom? Nie je to snáď tak, že obidve tieto priestory hovoria: Ahoj?”

Annie DillardTeaching a Stone to Talk: Expeditions and Encounters

Citát dňa – Biblia, násilie a vojna

62. Čo znamenalo pre biblického človeka „byť vyhladený“?

Hovoríte tu o treste, ktorý sa v Tóre často spomína. Ktokoľvek zje kvasený chlieb v čase paschy,  má byť „vyhladený z Izraela“ (Ex 12, 15). Ten, kto znesväcuje sobotu, si zaslúži smrť a paralelou k  tomuto tvrdeniu je verdikt, že ktokoľvek pracuje v sobotu, „bude vyhubený spomedzi svojho ľudu“  (Ex 31, 14). V Numeri 15, 27-31 sa rozlišuje medzi zlým skutkom „neúmyselným“ (či z  neopatrnosti) a „úmyselným“ (tj. so zdvihnutou rukou). Druhý z výrazov sa vzťahuje na priamy a  vzdorovitý odchod Izraelitov z Egypta (Ex 14, 8; Nm 33, 3). Keby sa niekto postavil proti Bohu  úmyselne, znamenalo by to istý druh vyhlásenia vojny, a taký človek musí byť „vyhladený“  spomedzi svojho ľudu. V Biblii nájdeme mnoho ďalších odkazov na trest vyhladením, len v  samotnej Tóre sa spomína 21-krát. Nejednoznačnosť tohoto slova vyplýva z dvoch možností jeho  výkladu: môže znamenať Boží trest (Boh zahubí líniu jeho potomstva), alebo tu môže ísť o trest  smrti, ktorý sa má vykonať nejakou formou popravy (pozri Nm 15, 30-36, kde sa hovorí o smrti  ukameňovaním pre toho, kto porušil zákon o sobote).

84. Nebol pohľad Knihy Deuteronómium na vojnu krutý a neľudský?

Vaša otázka sa dotýka toho, čo nazývame svätou vojnou, v ktorej sú protivníci „určení k záhube“  alebo „uvrhnutí do kliatby“ (hebrejsky chérem). Prvú zmienku o totálnej vojne nachádzame v Dt  2,32-34, keď Izrael poráža Sehona: „Zaujali sme všetky jeho mestá a rozšírili sme kliatbu záhuby  na všetky mestá, na mužov, ženy a deti. Nenechali sme nikoho.“ Rovnaké zaobchádzanie postihne  aj Oga, kráľa Bášanu (Dt 3,4). Explicitne sa tu hovorí, že hmotný majetok a vojnovú korisť si  privlastňujú Izraeliti. Toto však nebolo v súlade s pravidlami „prekliatej vojny“, aspoň nie takej,  ktorú praktizovali proti Kanaánčanom (pozri prípad Achana v Joz 7). „Teória“ totálnej vojny tak,  ako ju možno nazvať, je obsiahnutá hlavne v Dt 20. V prvom rade je uistením, že Pán bude s  Izraelitmi proti akejkoľvek presile. Toto uistenie mal predniesť kňaz (Dt 20,2-4). Pripúšťajú sa aj  výnimky: od vojenskej služby sú oslobodení tí, ktorí si postavili domy, avšak sa v nich ešte  doposiaľ neusadili, alebo takí, ktorí vysadili vinohrad, ale nezberali ešte prvú úrodu. Platilo to i pre  čerstvo zasnúbených. Skôr než Izrael vstúpil do vojny, mal žiadať o mier, no pokiaľ nedôjde k  dohode, Pán zabezpečí víťazstvo pre Izrael: muži majú byť zabití a ženy, deti, dobytok a vojnová  korisť majú patriť víťazom. No v tomto prípade je tomu inak. Hore uvedené pravidlá platia pre  vzdialené mestá, ale v prípade tých, ktoré sú obsadené Kanaánčanmi, nemá zostať nažive nik. To je  zvlášť jasné z Dt 7, 1-4, kde sa menovite spomína sedem typických „nepriateľov“ Izraela žijúcich v  zasľúbenej zemi. Dôvodom ich úplného vyhubenia je snaha zabrániť, aby tieto národy nenavádzali  Izraelitov k službe iným bohom.  Čo povedať o tomto marsovskom duchu? Prikázal takýto druh masakry samotný Pán? Nie. Ide o  interpretáciu Izraela, o deuteronomický výklad Božej vôle. Môžeme poukázať na skutočnosť, že  takéto vojny boli súčasťou kultúry vtedajších čias (napr. Moab uplatňuje kliatbu pre svojho boha,  Kemóša). Ale toto nemá nič spoločné so zodpovednosťou, ktorá je ľudská, a nie božská. Po druhé,  sú správy o takomto hromadnom vraždení dôveryhodné? Ak pozorne čítame 7. kapitolu Knihy  Deuteronómium, z verša 7,3 jasne vyčítame, že Kanaánčania prežili kliatbu vďaka tomu, že tam  existoval zákon proti uzatváraniu vzájomných manželstiev. Z toho môžeme následne vyvodiť, že  prekliata vojna bola viac teóriou ako skutočnosťou. Je možné, že takáto prax pramenila z prísahy,  ktorú skladali vojaci, a potom sa na ňu pozerali ako na záväzok, ktorý mali splniť tým, že žili podľa  podmienok, ktoré určili. Keď sa pozrieme na záznam o víťazstve, máme sklon sa pýtať, prečo  existovalo toľko požiadaviek pre vojnu s obyvateľmi Kanaánu. Prečo bola škola deuteronomických  pisateľov tak neústupná, keď išlo o tento typ vojny? Pretože si boli dobre vedomí odpadania ľudu  od viery v ich dejinách, ktoré bolo späté s modloslužobníctvom, praktizovaným Kanaánčanmi.  Prinajmenšom v ich ideológii mohli pobádať ľud k vernosti vo svetle minulých víťazstiev, ktoré pre  Izrael vybojoval Pán. Spomeňme si len, aký dôsledok to bude mať na exilových čitateľov  deuteronomickej tradície; dochádza jednoducho k idealizácii minulosti. A na dôvažok, v  poexilovom období neexistovalo prakticky žiadne nebezpečenstvo vojny. Napriek tomu nemožno  poprieť skutočnosť, že Izrael chápal svojho Pána ako toho, kto nebude váhať uskutočniť takýto druh  vojny. Dnes si to môžeme vysvetľovať len ako určitú limitáciu v zjavení, danom Izraelu.  Božie schválenie tohoto druhu nemožno hľadať v našej dobe a ak už nič iné, tak aspoň križiacke  výpravy so svojím mottom „Boh to chce“ sú dobrým príkladom, z ktorého by sa mali kresťania  poučiť. Nám, súčasníkom, pripadá povinnosť jasne si uvedomiť, že vojna je barbarská v každom  veku a že Izrael nebol o nič barbarskejší než jeho susedia či dnešné armády. Je jednoduchšie zniesť  z povrchu zeme celé národy stlačením jedného gombíka s takou výkonnosťou zbraní, ako máme  dnes. Ale nie je to o nič menej barbarské. Ľudia, ktorí sa pohoršujú nad prekliatou vojnou alebo  obsahom žalmu 137, by si mali spomenúť na prax svojej vlastnej civilizácie.

z knihy Murphy, R. E.: Tóra – 101 otázok a odpovedí, Trnava: Dobrá kniha, 2001, s.121-122, s. 152-155:

Citát dňa – Ludwig Wittgenstein o zmŕtvychvstaní Krista

“Čo núti veriť, dokonca aj mňa, v zmŕtvychvstanie Krista? Je to pre spôsob, ako sa ja pohrávam s myšlienkami. — Ak On nevstal z mŕtvych, potom je pravdou, že sa rozložil v hrobe ako akýkoľvek iný človek. Je teda mŕtvy a podrobený posmrtnému rozkladu. V tom prípade je učiteľom ako každý druhý a už nikomu nemôže pomôcť; a znovu ako sme boli vždy pred ním, sme sirotami a osamotení. Takže sa musíme uspokojiť sami so sebou s múdrosťou a špekuláciou. Nachádzame sa v istom druhu pekla, v ktorom nemôžeme robiť nič iné len snívať, zastrešení ako doposiaľ a oddelení od neba.”

Ludwig WittgensteinKultúra a hodnota