Slová pápeža sú ako manna – prosba o odpustenie – Ján Hus a valdénskí

Je síce pravdou, že Kresťanstvo malo za cieľ realizáciu ideálov vlády dobra, pravdy, lásky, spravodlivosti pre všetkých a ekumenizmom všetkých náboženstiev, zblíženia všetkých ľudí, dialógom so všetkými ľuďmi, snahou, aby sa z ľudstva vytvorila jedna rodina, lebo všetci ľudia sú božie dietky, ktoré Boh miluje, sleduje aj teraz tento cieľ. Realizácia týchto ideálov vždy stroskotávala a vidíme, že aj dnes stroskotáva na ľudskej obmedzenosti, sebectve, pýche aj vládychtivosti samých predstaviteľov náboženstva, na zamieňaní symbolov s vecami, ktoré znázorňujú, na tom, že vlastné myšlienky, názory, vydávali sa za slovo božie, za vôľu božiu, zneužívania náboženstva pre sebecké ciele. V nečistých ľudských rukách aj samé náboženstvo sa znečisťuje, stráca atrakciu a účinok.

Už v r. 1947 po vojne a jej zverstvách aj pre nás, ktorí cítia hanbu za transporty slovenských Židov ľudáckym kolaborantským režimom na čele s katolíckym kňazom Tisom do nemeckými nacistami postavených a spravovaných vyhladzovacích táborov v Poľsku a Nemecku napísal Peter Lippert tieto pamätné slová:

“Ľudský prvok všade i v cirkvi stáva sa ľahko priľudským. Cirkev poznala všetky veľké vášne, ktoré skrsávajú v ľudskej bytosti a prehrmievajú v dušiach jednotlivca a spoločnosti. Pravda, najnehodnejší z jej správcov, pápežov, prelátov, jej boli natisnutí, ba nanútení vonkajšou silou politického rázu, ale ani tento nátlak zvonku by nebol taký úspešný, keby nebol býval v samej cirkvi podporovaný úpadkom takého istého smeru. Strašné pudy egoizmu, túžby po peniazoch, panovačnosti, zmyselnosti účinkovali i v ľuďoch, ktorí viedli cirkev, a veruže neboli vždy vyššie sily svedomia, pôsobiaceho v cirkvi, čo by ich premohli. Takto vidíme v tejto cirkvi ako javisko strašných, ba čiastočne i odporných divých bojov, v ktorých akoby sa boli rozzúrili všetci démoni hlbočín” (Kristova Cirkev, Trnava, SSV, 1947, str. 24)

Ale treba k tomu napísať ešte niečo. Najstrašnejším paradoxom v cirkevných dejinách bolo a je, že náboženstvo sa neposudzovalo podľa dobrých veriacich, spravodlivých ľudí, ktorí čerpali silu pre svoju spravodlivosť a dobročinnosť z viery, ale podľa veriacich, ktorí svoju vieru nebrali vážne, ktorí sú zapísaní v matrike pokrstených, ale viera v ich živote mnoho neznamenala, alebo bola len prostriedkom na iné ciele, napríklad na získanie kariéry, bohatstva a podobne, ktorých by sme mohli nazvať skôr neveriacimi “veriacimi”. Neviera “veriacich” má hlavný podiel na vzniku postkresťanskej západnej civilizácie.

Tento jav sa vyskytol v každom čase. Vždy boli a sú ľudia, ktorí sa podľa viery neriadili, hoci sa hlásili k tej alebo onej viere, ktorí si ideály náboženstva prispôsobovali podľa svojich potrieb, alebo mali z neho len vonkajšie formy a žili si v súkromí podľa svojej ľubovôle.

Takéto príklady neverectva “veriacich” sa tiahnú už od Starého zákona (porov. Mt 15,7, Sk 7,57 a nasl. atď.)

Pápež František v príhovore pri príležitosti veľmi bolestnej pamiatky upálenia, toho smutného “jubilea” 600 rokov od smrti veľkej postavy českej reformácie, majstra Jána Husa povedal aj tieto slová:

“Ublížili sme svätej matke Cirkvi.Vo svojom svedomí preto máme nosiť prosbu o odpustenie za tento príbeh svojej rodiny, za každého, koho sme zabili v mene Božom. V tridsaťročnej vojne sa v Ježišovom mene zabíjali navzájom katolíci a kalvíni. Toto sú priamo rodinné škandály!”

To sú slová pápeža Františka na adresu “našich” hriechov a aktov násilia voči inak zmýšľajúcim bratom a sestrám.

Podobne sa vyjadril aj v Turíne počas druhého dňa svojej pastoračnej návštevy diecézy tohoto mesta a pri tejto príležitosti ako prvý pápež v dejinách navštívil aj valdénsky kostol. Okrem iného povedal:

„Keď uvažujeme nad históriou našich vzťahov, nemôžeme sa nezarmútiť nad spormi a násilím spáchaným v mene vlastnej viery, a prosím Pána, aby nám dal svoju milosť, aby sme sa všetci uznali za hriešnikov a aby sme si dokázali vzájomne odpustiť. Je to iniciatívou Boha, ktorý nikdy nerezignuje pred hriechom človeka, že sa otvárajú nové cesty na prežívanie nášho bratstva, a od tohto sa nemôžeme odťahovať. Zo strany Katolíckej cirkvi vás prosím o odpustenie. Prosím vás o odpustenie za tie naše postoje a počínania, ktoré neboli kresťanskými, ba ani ľudskými, ktoré sme počas dejín mali proti vám. V mene Pána Ježiša Krista, odpusťte nám!“

Valdénci boli stredovekým náboženským hnutím inšpirovaným pôvodne bohatým lyonským kupcom Petrom Valdésom (duchovným predchodcom sv. Františka z Assisi, “ženícha Chudoby”, ktorý sa na rozdiel od Petra miestnej biskupskej autorite podriadil), ten sa pod vplyvom prekladu biblie (ktorý on sám dal vyhotoviť) do provensálštiny obrátil v duchu Kázania na Hore, “opustil” svoju manželku a rozdal svoj majetok chudobným. Valdenskí sa vo svojej putovnej činnosti snažili o zreformovanie cirkvi, najmä prostredníctvom slobody laického kázania bez schválenia miestnymi cirkevnými autoritami a odmietali otvorené násilie, prísahu a hlásili sa k životu v chudobe. V 12. storočí, presnejšie v r. 1184 bola na koncile vo Verone pápežom Luciom III. na nich formálne vyhlásená exkomunikácia a začali byť prenasledovaní, napr. v r. 1211 bolo v Štrasburgu upálených 80 valdénskych, dokonca v roku 1487 valdénsku komunitu v provinciách Dauphine a Piedmont vyhlásil za otvorených heretikov pápež Inocent VIII. (známy svojou nemravnosťou a poverčivosťou, zodpovedný za bulu Summis Desiderantes proti namierenú voči údajným čarodejniciam) vyhlásil proti nim krížovú výpravu. Tisícky valdénskych bolo brutálne zabitých počas vojenských výprav besniacich v rámci krvavých náboženských vojen vo Francúzsku – známy je masaker z Mérindolu v r. 1545. Nikdy na to nezabudnime a pri pokušení odsudzovať dnešné činy fanatikov z radov islamského náboženstva majme na pamäti tieto obrazy z našich veľmi hanebných dejín.

Preto pamätajme, modlime sa za pokoj, uchovávajme si tieto úžasne prorocké slová pápežovej prosby o odpustenie vo svojom srdci a premýšľajme o nich.

Citát dňa – Tajné správy maršála Tita a generála Mihailovića

Tajné správy maršála Tita a generála Mihailovića

 

Juhoslovanské kráľovstvo bolo jedným zo štátov, ktoré boli vytvorené keď na konci I. svetovej vojny skolabovalo staré rakúsko-uhorské impérium. Krajinu tvorilo veľké územie na Balkáne, ale bolo politicky nestabilné keďže bolo utvorené z rozmanitých skupín ľudí (Srbov, Chorvátov, Slovincov, Čiernohorcov).

 

Juhoslávia bola súčasťou Malej Dohody organizovanej Francúzskom. Hoci jej zahraničná politika bola zameraná na podporu Spojencov, v roku 1939 vojnu Nemecku nevyhlásila. Porážka Francúzska v roku 1940 zastihla juhoslovanských lídrov nepripravených a prinútila ich prijať politiku podpory Osi. Táto zmena samozrejme vyvolala opozíciu skupiny vojenských dôstojníkov a puč v marci 1941 odstránil regenta princa Pavla a na jeho miesto nastúpil generál Dušan Simović. Tento manéver (zrejme zorganizovaný Britmi) rozzúril Hitlera a rozkázal, aby bola ako politická entita zničená celá krajina. Toho roku v apríli boli juhoslávske vojenské jednotky rýchlo porazené nemeckými silami a začalo obdobie okupácie a vnútorného rozpadu.

 

Počas okupácie znovu prenikli na povrch staré antagonizmy medzi etnickými menšinami (Srbi vs. Chorváti) a politickými hnutiami (pravica vs. ľavica)  viedli k mnohostranne vedenej občianskej vojne. Četnici generála Mihailovića bojovali s komunistickými partizánmi maršála Tita a obidve skupiny útočili proti kolaborantskej vláde Milana Nedica, nemeckým a talianským okupačným silám a chorvátskym silám Ante Pavelića.

 

Všetky strany si brali k srdcu motto ‘nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ’. Toto znamenalo, že časom niektorá odbojová skupina sa mohla dohodnúť s okupačnými autoritami a nechať ich na pokoji, aby potom mohli spoločne zaútočiť na ďalšiu skupinu. Výsledkom tohoto rozsiahleho konfliktu bolo masové zničenie majetku a strata ľudských životov keď každá skupina útočila na dediny, ktoré podporovali ich nepriateľov.

 

Počas obdobia 1941-44 Nemci spustili hlavné vojenské operácie proti odbojovým hnutiam, ale nedokázali ich zničiť. Avšak v ich vojne proti Četnikom a partizánom mali výhodu odposluchu komunikácie – spojovacieho spravodajstva. Odbojové skupiny používali kódy, ktoré nedokázali odolať naozajstnému kryptoanalytickému útoku a ich šifranti sa dopustili mnohých chýb, ktoré napomáhali ich vylúšteniu. Vďaka čítaniu prevádzky Tita a Mihailovića Nemci dokázali zostaviť vojenskú formáciu ich organizácií, identifikovať dôležité osobné údaje a predvídať vojenské operácie nepriateľa.

 

V tom istom čase Briti rovnako používali kryptoanalýzu na monitorovanie vnútornú juhoslovanskú situáciu a rozhodovanie sa, ktorej odbojovej skupine by mali poskytovať vojenskú pomoc. Ich schopnosť lúštiť šifrovací stroj Enigma znamenala, že dokázali využívať nemecké vojenské správy na to aby vidieli či informácie prichádzajúce od četnikov a partizánov boli podložené oficiálnymi nemeckými správami. Taktiež čítali správy četnikov a partizánov, vrátane utajenej prevádzky medzi Moskvou a Titom (tento program bol nazvaný ISCOT).

Nemecké snahy

Podľa povojnových výsluchov armádneho personálu boli partizánske a četnické komunikácie zachycované a lúštené aj predsunutými jednotkami na Balkáne ako aj ústredným oddelením v Berlíne.

 

Malé detašované pracovisko vedené poručíkom Wollnym sídlilo v Belehrade a spadalo pod kontrolu KONA 4 (Kommandeur der Nachrichtenaufklärung – Pluk spojovacieho spravodajstva) pokrývajúci Balkán. Malé množstvo systémov, ktoré odolali útoku boli doručované do balkánskeho oddelenia OKH/Inšpektorát č. 7/VI ktorému šéfoval radca Bailovic.

 

Väčšina rádiovej prevádzky Mihailovića bola šifrovaná jednoduchou a dvojitou stĺpcovou transpozíciou, pričom pre obidve tabuľky bolo použité rovnaké heslo. Heslo sa bralo z novely. Táto rádiová prevádzka bola vylúštená vďaka stereotypickým začiatkom a koncom správ (mnohé správy končili podpisom ‘GENERAL DRAZA MIHAJLOVIC’) alebo chybám operátorov a v niektorých prípadoch bolo možné zadovážiť si knihu, ktorá bola použitá ako zdroj hesla. Podľa armádneho kryptoanalytika Herzfelda (v tom čase priradeného k ústrednému oddeleniu) bolo rozlúštených 70% zo správ. Úspešnosť uvádzaná Reudelsdorffom (členom Wollneho jednotky) bola 95% pre jednoduchú transpozíciu a 55% pre dvojitú transpozíciu.

 

Rádiová prevádzka umožnila Nemcom vytvoriť kartotečný register hlavných osobností Četnikov a sledovať pohyb ich jednotiek v Juhoslávii. Niektoré zo správ boli obzvlášť hodné pozornosti keďže ukazovali, že Mihailović značne nedôveroval svojim britským styčným dôstojníkom a podozrieval ich zo spolupráce s Titom.

 

Rádiová prevádzka Titových jednotiek bola zašifrovaný číselnou monoalfabetickou šifrou, pri ktorej bolo každé písmeno nahradené jedno resp. dvojmiestnym číslom. Na prešifrovanie bol použitý krátky opakujúci sa aditív založený na hesle. Táto rádiová prevádzka bola taktiež zvládnutá s dostatočným úspechom (podľa Herzfelda bola prečítaná celá rádiová prevádzka ihneď po zistení šifrovacieho postupu ) až do mája ’44, keď partizáni zjavne začali používať neopakujúce sa aditívne postupnosti (tento systém sa nazýval ‘Novo Sifra’). Nejaký čas sa nový systém ukázal bezpečným, ale miestne veliteľstvá ho zrejme považovali za ťažkopádny a vrátili sa k starým nebezpečným systémom. Preto Nemci dokázali prečítať niektorú z partizánskej rádiovej prevádzky aj po polovici roku 1944.

 

Najdôležitejšie správy boli tie, prúdiace od Titovho vrchného velenia k regionálnym veliteľstvám v Chorvátsku, Čiernej hore, Východnej Bosne, Dalmácií a Slovinsku. Zachytené správy umožnili Nemcom identifikovať partizánske osobnosti, vojenské formácie ich jednotiek a predvídať nepriateľské operácie. Taktiež odhalili, že Tito mal po celej krajine rozvetvenú špionážnu sieť.

 

Odhliadnuc od kryptoanalýzy Nemci mali aj iné spôsoby, ako získať informácie. Správy, ktoré si vymieňal Tito a Moskva boli vysielané rádiom a kuriérom. Počas vojny niektorí z týchto kuriérov padli do nemeckých rúk čo malo za následok, že sa dali sledovať Titove politické manévre. V roku 1943 s prekvapením zistili, že Moskva mu nariadila pomáhať nemeckým vojenským silám v prípade invázie Spojencov na Jadranskom pobreží!

Talianska snaha

Spravodajská služba talianskej armády SIM (Servizio Informazioni Militari) mala kryptoanalytické oddelenie, ktoré od 30-tych rokov 20. storočia až do roku 1941 úspešne lúštilo Juhoslávske kódy. Počas okupácie Juhoslávie slovanská sekcia obrátila svoju pozornosť na komunikácie partizánskych skupín a od polovice roku 1943 mali rozlúštiť dva systémy používané Četnikmi a jeden používaný titovými partizánmi.

Britské snaženie

Briti poprvýkrát nadviazali kontakt s hnutiami odporu v septembri roku 1941. Počas obdobia 1941-44 sledovali vnútornú situáciu v Juhoslávii vďaka lúšteniu správ nemeckej armády, polície a Abwehru. Správy prúdiace medzi Titom a Moskvou boli čítané od roku 1943. Od jesene roku 1943 bola zo základne na ostrove Bari v Taliansku monitorovaná a rozlúštená vnútorná prevádzka Četnikov a partizánov.

 

Prevádzka Enigma v roku 1942 odhalila, že Mihailović sa stal problémom pre nemecké okupačné orgány a existovali plány zajať ho. Zachytené správy ukázali, že Četnici bojovali proti Nemcom a obkľúčili mesto Foca (mesto nachádzajúce sa juhovýchodne od Sarajeva). Tieto správy odporovali verzii udávanej európskymi novinami (pravdepodobne s požehnaním Moskvy), ktorá víťazstvo pripisovala Titovým partizánom.

 

Od roku 1943 boli Briti znepokojení rozhodnutím Mihailovića zachovať si svoje jednotky na obdobie po oslobodení. Organizácia SOE  bola obzvlášť kritická voči Četnikom a uprednostňovala partizánov. V prvej polovici roku poskytli správy Enigmy detailné pokrytie hlavných protipartizánskych operácií Weiss a Schwarz. Všetky tieto operácie skončili nerozhodne, i keď spôsobili ťažké straty hnutiam odporu, ale zlyhali pri ich úplnom zničení resp. zajatí Mihailovića a Tita. Prevádzka Enigmy odhalila, že bojové schopnosti jednotiek četnikov boli podradnejšie než partizánov a že existovala spolupráca medzi četnikmi a Talianmi. Samozrejme nebol odhalený žiadny náznak kolaborácie Četnikov s Nemcami. Ďalšou z výhod rozlúštených správ Enigmy bolo odhalenie, že Nemci čítali rádiovú prevádzku Četnikov a partizánov.

 

V priebehu roka správy Enigmy ukázali, že nemecké orgány považovali četnikov za hrozbu a chceli a chceli zatknúť Mihailovića avšak zároveň bol dôkaz spolupráce medzi skupinami četnikov a Nemcami proti partizánmi. Od konca roku 1943 tieto správy viedli k zmene v britskej politike keďže Mihailović  bol žiadaný aby stiahol svoje jednotky, zatiaľčo partizáni boli zapojení do hlavných operácií. Partizáni mali v nadchádzajúcej občianskej vojne taktiež víťaziť v bitkách proti četnikom. Briti preto zvýšili dodávky materiálu partizánom, zatiaľčo Mihailović nedostal po novembri 1943 vôbec žiadne dodávky zbraní. Dobytie Talianska v septembri 1943 znamenalo, že talianské divízie zložili svoje zbrane a mnohé boli odzbrojené partizánmi. Toto bolo obrovské posilnenie ich bojovej sily, keďže cez noc ukoristili ťažké zbrane a muníciu. Spolu s politickým rozhodnutím podporovať Tita to znamenalo, že partizáni boli vychádzajúcou mocenskou silou v Juhoslávii.

 

Rozlúštené správy v roku 1944 ukázali, že Mihailović bol partizánmi tvrdo tlačený a stratil britskú podporu. Keďže jeho vojenské sily nedokázali zadržať jednotky Osi preto od mája roku 1944 boli odvolané spojenecké vojenské misie pripojené k jeho silám. V tom istom čase partizáni zvýšili aktivity v rámci svojich sabotážnych operácií a zaútočili na posádky satelitných vojenských jednotiek. Hlavné nemecké operácie v Záhrebe, oblasti Sarajeva a Bosny boli znovu nerozhodné pretože spôsobili ťažké straty, ale nezničili partizánov ani ich natrvalo vytlačili z týchto oblastí. Keďže Nemci evakuovali svoje jednotky z juhovýchodnej Európy, v druhej polovici ’44 padla krajina do rúk Tita.

 

Záver

 

Okupácia Juhoslávie vojskami Osi odhalila latentné nacionalistické sily vnútri krajiny a viedla k občianskej vojne medzi rozličnými etnickými a politickými skupinami ako napr. Chorvátmi, Srbmi, komunistami a rojalistami.

 

Nemci a Taliani sa pokúsili zničiť četnikov a partizánov pomocou vojenskej sily, ale nedokázali skoncentrovať dostatočne silné a veľké sily aby obsadili celú krajinu. V rámci svojej vojenskej kampane namierenej proti hnutiam odporu sa spoliehali na spojovacie spravodajstvo. Podľa povojnových výsluchov zachycovanie a využívanie komunikácií četnikov a partizánov prinieslo dobré výsledky.

 

Z opačnej strany, Briti taktiež využívali spojovacie spravodajstvo na vedenie svojej politiky voči Titovi a Mihailovićovi. Pôvodne nasledovali juhoslávsku exilovú vládu podporujúcu Mihailovića. Samozrejme informácie z nemeckej rádiovej prevádzky ukázali, že Titove vojenské sily v pokračujúcej občianskej vojne porážali četnikov a nestiahli svoje sily, ale zaútočili na jednotky Osi a ničili železničné spoje. Keďže britským cieľom bolo odkloniť čo najviac nemeckých jednotiek do Juhoslávie preto dávalo zmysel, že sa v roku 1943 rozhodli podporiť Tita.

 

Toto rozhodnutie bolo po vojne podrobené kritike a niekoľko autorov tvrdí, že ‘spolucestujúci’ komunistov resp. sovietski agenti mali prsty v zmene politiky. Hoci to možno je pravda až do dnes nie je pochybnosť, že britská politika bola vedená spojovacím spravodajstvom pochádzajúcim z nemeckých a juhoslávskych zdrojov. Rozlúštené správy ukázali, že partizáni dokázali bojovať a vytrvať proti nemeckým a talianským ofenzívam a zároveň poraziť četnikov. V rokoch 1943-44 s nadchádzajúcou operáciou ‘Overlord’ Spojenci potrebovali aby sa čo najviac nemeckých jednotiek stiahlo preč zo západnej Európy. V očiach britských lídrov partizánske hnutie v Juhoslávii mohlo dosiahnuť tento cieľ. Samozrejme to znamenalo, že povojnová krajina mohla padnúť do rúk komunistom, ale zdá sa, že to bola cena, ktorú bol Churchill ochotný zaplatiť.

 

Pramene: Správy TICOM ozn. I-51, I-115, I-205, CSDIC/CMF/Y36 , CSDIC (U.K.) SIR 1704, ‘British intelligence in the Second world war’ zv. 3 časť č.1, ‘European Axis Signal Intelligence in World War II’ zväzky č. 1,2 a 4, ‘The Secret Front: Nazi Political Espionage 1938-1945’, ‘The history of Hut 6’ zväzok č. 1, ‘Action This Day: From the Breaking of the Enigma Code to the Birth of the Modern Computer

 

Poďakovania: Chcem sa poďakovať Ralphovi Erskinovi za informácie o britskom vyťažovaní partizánskych a četnickych kódov.

 

Zdroj: The secret messages of Marshall Tito and General Mihailović

Citát dňa – Nemecká spojovacia spravodajská služba a Stalingradská ofenzíva

V lete roku 1942 nemecké ozbrojené sily na Východe dokázali prekvapiť sovietske vrchné velenie tým, že zaútočili v oblasti sústredenia Skupiny Armád Juh. Nemci spolu so svojimi rumunskými, maďarskými a talianskými Spojencami premohli sovietske jednotky a postúpili ďaleko na sovietsky Juh voči oblasti v Baku, kde sa nachádzali ropné polia.

Samozrejme ich snahy vyčistiť západnú časť Volgy, boli kontrolované sovietskymi vojenskými silami brániacimi Stalingrad.

V novembri ’42 Sovieti po tom čo utajene zhromaždili svoje sily, podnikli protiútok a použili svoje mobilné jednotky voči úsekom nemeckého frontu, ktoré boli bránené vojakmi národov, ktoré boli Nemeckými spojencami. Výsledkom bol zrútenie sa frontu a jeho obkľúčenie sovietskymi jednotkami zo Stalingradu.

Akým spôsobom boli Sovieti schopní prekvapiť svojich nepriateľov? Nemala nemecká rozviedka akékoľvek náznaky, že mocné nepriateľské sily boli presúvané oveľa bližšie k frontu?

Zdá sa, že pomocou spojovacieho spravodajstva boli Nemci schopní identifikovať hlavné sústredenia v oblasti. Samozrejme táto informácia vylúčená analytikmi ústredného vyhodnocovacieho oddelenia Fremde Heere Ost (Zahraničné Armády Východ) pretože, to nesúhlasilo s ich predpokladanými pohybmi.

Poďme sa pozrieť na relevantné informácie.

Spojovacia spravodajská služba Luftwaffe si celkom dobre robila svoju prácu na Východnom fronte vďaka nízkej úrovne bezpečnosti kryptosystémov, používaných sovietskymi letectvom. Podľa povojnových správ, boli taktiež schopní identifikovať sústredenia nepriateľa rýchlejšie ako ich kolegovia z armády pretože  jednotky leteckého prieskumu priradené k pozemným jednotkám nedokázali udržať rádiový kľud.

 Obrázok

V správe TICOM  I-41, ohľadne Stalingradskej operácie sa na strane 2 píše: ‘Jednotky Sigint boli v Luftwaffe popoluškou až do “aféry STALINGRAD”. III/LN. Rgt. 4 neustále varoval a varoval, že Rusi the mali zostaviť v tomto sektore 5 leteckých armád. Po STALINGRAD-e, Sigint bol považovaný za hlavný zdroj spravodajských informácií.

Obrázok

Jednotky armádneho spojovacieho spravodajstva taktiež dokázali odhaliť výskyt nových sovietskych jednotiek nachádzajúcich sa blízko Stalingradu. Alexis Dettmann, hlavný kryptoanalytik v kryptoanalytickom ústredí Armády na Východe HLS Ost (Odposluchová riadiaca stanica Východ) sa v správe TICOM DF-112, na strane 110 vyjadruje:

3 .Na konci roku 1942 dokázala kryptoanalytická sekcia určiť rozmiestnenie nových Armád (62., 63., 64., 65. … 69.) na východ od Stalingradu. Hoci tieto pozorovania boli neustále doplňované a potvrdzované, ľudia na najvyššej úrovni velenia ich nedokázali prijať tak, aby im uverili. Iba po tom, čo sa 64. armáda objavila v sektore frontu blízko Stalingradu bolo Zahraničnými Armádam Východ dovolené umožniť zakreslenie iných armád (spolu so značkami s otáznikom!) na mapu Červenej Armády a predstaviť to pri diskusii o situácii pri Vodcovom veliteľstve bez toho, aby očakávali odhalenie k divokým napadnutiam.

Sú tieto vyhlásenia správne alebo Nemci preháňali?

David Thomas v článku s názvom ‘Foreign Armies East and German Military Intelligence in Russia 1941-45’ sa pokúsil vyhodnotiť výkonnosť FHO pozretím sa na správy, ktoré vydávali počas vojny.

Podľa tohto článku na str. 269: ‘Napriek tomu, spojovacie spravodajstvo bolo základným zdrojom pre  väčšinu odhadov FHO o situačných schémach nepriateľa. Nanešťastie, keď výsledky spojovacieho prieskumu pozostávali z taktických náznakov, ktoré protirečili strategickým indikátorom zámerov nepriateľa na ktorých FHO si už zakladala svoje predpoklady, FHO odmietala v niektorých prípadoch prehodnotiť svoje existujúce vyhodnotenia, aby ich prispôsobila výsledkom spojovacieho prieskumu. Stalingrad klasickým prikladom. Dňa 11. októbra the Leitstelle fur Nachrichtenaufklarung hlásila rozsiahle preskupovanie sovietskych síl medzi riekami Don a Volga, vrátane ustavenia nového sovietskeho poľného veliteľstva pod názvom ‘Donský front’. FHO vyhodnotila vloženie tohto veliteľstva, preskupenie sovietskych jednotiek v zóne  sovietskej šesťdesiatej-tretej Armády a nepriateľských pohybov na fronte štvrtej pancierovej armády ako ‘defenzívne opatrenia nepriateľa’. Ďalšia správa o spojovacom prieskume zaslaná FHO v novembri potvrdila existenciu veľkého zoskupenia sovietskych síl za Serafimovičovým predmostím a poskytla jasný dôkaz, že Červená Armáda mala odhaliť slabé miesta a hranice medzi rumunskými a talianskými armádami nachádzajúcimi sa na sever od Stalingradu. Samozrejme toto vyhodnotenie protirečilo odhadu sovietskych zámerov a bojovej sily zaslaného Gehlenom na konci augusta, ‘Gedanken zur Weiterentwick-lung der Feindlage im Herbst und Winter’; konkrétne, fundamentálny predpoklad, že Červená Armáda nebude schopná sa zapojiť  do viac než jednej zimnej ofenzívy, kvôli nedostatočným ľudským rezervám po sezónnej letnej kampani.

Takže ak by Nemci mali viacej rešpektu pre svoje oddelenia spojovacieho spravodajstva možno by história bola napísaná odlišne…

Pramene: Správy TICOM  ozn. DF-112 a I-41, článok z časopisu Journal of Contemporary History: ‘Zahraničné Armády Východ a Nemecká vojenská rozviedka v Rusku v rokoch 1941-45 – Foreign Armies East and German Military Intelligence in Russia 1941-45

Zdroj: German signals intelligence and the Stalingrad offensive

Citát dňa – Procesy s bosorkami v nitrianskej a bratislavskej stolici v 16.-18. storočí

Procesy  s  bosorkami  patria  k nešťastným  kapitolám  v ľudských  dejinách.  To,  čo  racionálne zmýšľajúci človek dneška pokladá už za nepochopiteľné či nezmyselné, dávalo pred niekoľkými storočiami  vysvetlenie  na  mnoho  otázok.  Honby  na  čarodejnice  poskytovali  istú  satisfakciu  na nevysvetliteľné  a neraz  tragické  udalosti  či  javy,  ktoré  boli  pre  vtedajšieho  nevzdelaného,  ale často  len  ustrašeného  či  sfanatizovaného  človeka  záhadou.  Bosoráctvo  sa  v sociálnoantropologickom zmysle definuje ako „ideológia vysvetľujúca pohromy, ktoré stíhajú ľudstvo“, alebo ako  „inštitúcia  regulujúca  spoločenské  konflikty“.  Pri  viere  v bosoráctvo  sa vychádza z premisy,  že  všetky  pohromy  spôsobujú  nepriatelia  z rámca  danej  spoločnosti,  o ktorých  sa predpokladá, že vládnu nadprirodzenými silami a  dokážu nimi škodiť nielen človeku, ale aj jeho hospodárstvu.
Viera  v diabla  a v  jeho  pomocníkov – v  bosorky  a bosorákov – bola  hlboko  zakorenená v myslení ľudí prakticky v celej západnej a stredo-východnej Európe. Presvedčenie o škodlivosti týchto  „tvorov“  malo  stúpajúcu  tendenciu.  Zatiaľ,  čo  sa  v období  stredoveku  spomínajú  len sporadicky a posudzovanie ich činnosti patrilo do kompetencie cirkvi (často boli totiž považovaní za kacírov a odpadlíkov od viery), od konca stredoveku sa obavy z nich znásobili a ich stíhanie a trestanie sa v ranom novoveku stalo v niektorých mestách či krajinách až hystériou.

Citát dňa – Španielski a rímski inkvizítori vedno kritizujú zločiny svetských tribunálov v procesoch s čarodejnicami

“Inkvizítori sa nesmú zaoberať vraždami a inými vo svojej podstate nie heretickými zločinmi, ku ktorým sa čarodejnice priznávajú, ale sú povinní preukázať nekonečné milosrdenstvo tým čarodejniciam, ktoré sa kajajú a neupadli znovu do herézy”

Španielsky inkvizítor Diego de Simancas takto vysvetľuje v príručke, ktorú spísal v Ríme v roku 1575.

“Princíp, vytýčený autormi Malleus Maleficarum a [Silvestrom] Prieriasom a na základe ktorého niekedy postupujú isté jednotlivé inkvizičné súdy v Piedmonte, podľa ktorého čarodejnice usvedčené z zabitia detí majú byť odvedené z Inkvizície svetskému ramenu na upálenie dokonca aj vtedy, ak je to ich prvý prečin, nebýva nikdy prijímaný Rímskou Inkvizíciou. Namiesto toho rímsky tribunál zaobchádza s čarodejnicami rovnako ako s inými heretikmi.”

Pietro Dusina, asesor inkvizičného tribunálu v Ríme, ktorý v roku 1580 kritizoval procesné postupy a poverčivý a krutý spis Malleus Maleficarum.

Citát dňa – Vietove neomylné pravidlá lúštenia šifier

Jeho “neomylné pravidlo” je “založené na systematickom skúmaní relatívnych frekvencií triád, trojíc šifrovaných symbolov; implicitná nadradenosť takýchto systematických pravidiel nad viac náhodnými (i keď veľmi užitočnými) zvykmi spoliehania sa na hádaní pravdepodobných slov; a uznanie toho, čo Viéte nazýva chiffres essentiels, kardinálne čísla ponechané nezašifrované, ktoré ukazujú dvojitý význam chiffre ako šifry resp. ako čísla.”