Naozaj nenecháš čarodejnicu nažive?

Biblia, svätá kniha kresťanstva, známa Kniha kníh a široko ďaleko rešpektovaná ako morálny kódex či základ pre hodnoty civilizácie. Bola a je často využívaná a povedzme si, že aj zneužívaná na ospravedlňovanie všetkého na čo si len vieme spomenúť: otroctva, podradného postavenia žien, slobody a ľudských práv. Dnes sa zameriame na jeden z najvypuklejších problémov minulosti. A ním je mágia a jej odsudzovanie kresťanským učením. Z pasáží, ktoré sa zaoberajú mágiou bol pravdepodobne najčastejšie citovaným textom v neskorostredovekom a ranomodernom období verš Exodus 22,18: “Maleficos non patieris vivere. “/Čarodejnicu/ nenecháš  nažive.” Tento text, často citovaný spoločne neskoršími teológmi a lovcami čarodejníc v jeho doslovnom zmysle, sa v 1. a až do dvanásteho storočia prekvapujúco nepovažoval za jednoznačný “Boží príkaz” odsudzujúci čarodejnicu na smrť.

V kresťanskej literatúre venovanej mágii a jej škodlivému pôsobeniu v rukách človeka sa téma akým spôsobom treba chápať uvedené biblické “jasné a zreteľné” odsúdenie ľudí, zaoberajúcich sa čarodejníctvom začína rozvíjať už pomerne skoro.

Jednou z najvýznamnejších bola práca kresťanského učeného mnícha a teológa známeho pod menom Hrabanus Maurus z franského opátstva Fulda. Bol členom benediktínskej rehole a neskôr aj arcibiskupom v Mainzi. Bol autorom niekoľkých rozsiahlych komentárov ku knihám Starého ako aj Nového Zákona stavajúc na sv. Augustínovi a sv. Gregorovi Veľkom. V jeho prvej teologickej práci o kresťanskom učení De institutione clericorum Hrabanus bráni štúdium pohanskej literatúry práve s výhradami týkajúcimi sa mágie. Hrabanus poznal dobre asociácie s herézou, uvádzané predchádzajúcimi spisovateľmi: v komentári na známy verš z Exodus 22,18: lat. Maleficos non patieris vivere, poznamenáva:

Ako typ by sme maleficos mohli chápať vo význame heretikov, podnietených nie Duchom Božím, ale zlým duchom; títo uvádzajú zvrátené sekty aby tak oklamali ľudí, ktorých Boží zákon nariaďuje, aby boli odstránení, tj. oddelení a anatematizovaní zo spoločenstva veriacich, ktorí žijú pravý život v Bohu, takže maleficium, to jest omyl bude tým zahatený.

Ako budeme vidieť nižšie, táto obrazná interpretácia textu, ktorý bol neskôr braný s desivou doslovnosťou podnecovateľmi čarodejníckych procesov v pätnástom a šestnástom storočí, bola stále chápaná obrazne počas dvanásteho storočia. Ale popis a odsúdenie mágie, spojenie maleficia s herézou a detaily paktu a obvinenia z idolatrie (modloslužby) a superstitio, odrážali značné obavy  z prítomnosti a nebezpečenstva mágie.

Zdá sa, že žiadny teológ neobhajoval prísnejšie stíhanie týchto zločinov spojených s mágiou a čarodejníctvom, čo sa stalo takým charakteristickým u mnohých cirkevných hodnostárov, učencov a prelátov počas trinásteho storočia avšak podrobnejšie o povahe a obsahu mágie z nich uvažovala len hŕstka.

Samotný termín maleficus v dvanástom storočí označoval pôvodne kúzelníkov – samozrejme nie neskoršie rozvinutý “prototyp” čarodejnice alebo mága označovaný pomocou pojmov malefica alebo maleficus nachádzajúcich sa v dobre známej čarodejníckej literatúre neskoršieho obdobia. Tzv. Glossa ordinaria Biblie, zbierka biblických komentárov, glos, prevzatých z Cirkevných Otcov a neskôr prepísaných na okraj latinskej Vulgáty, Biblie, dokončené začiatkom dvanásteho storočia, je v tomto význame jednoznačne otvorená:

Maleficos non patieris vivere. Qui praestigiis magicae artis et diabolicis figmentis agunt, haereticos intellige, qui a consortio fidelium qui vere vivunt, excomunicandi sunt, donec maleficium erroris in eis moriatur.

Čo znamená v preklade asi toto:

To jest: maleficii sú tí, ktorí využívajú ilúzie magického umenia a diabla. Sú to heretici. Títo by mali byť oddelení od spoločenstva veriacich, v ktorom je pravý život. Mali by byť preto exkomunikovaní, aby ich omyl zomrel s nimi.

Toto znenie je dôležité hlavne tým, že sa môže chápať v troch rovinách, z troch dôvodov: Prvým je, že maleficii sú spojení s diablom; zadruhé, sú jasne identifikovaní ako heretici; potretie, nemali by byť zabití, ale exkomunikovaní z komunity veriacich (to isté platí aj pre heretikov a je patrné z citátov biskupa Waza z Lutychu, Gerhocha z Reichsbergu, sv. Bernarda a Petra Cantora). V poslednom príklade sa vivere jasne interpretuje obrazne, nie doslovne. Tzv. Glossa ordinaria, staršie než väčšina z textov citovaných historikmi, jasne identifikuje mágiu s herézou a to dlho predtým, než teológovia z trinásteho storočia, ktorí s týmto stotožnením údajne mali prísť ako prví.

Glosy naozaj jednotne odsudzujú magické praktiky a niekedy tieto úkony sa znažia aj vymenovať, ako v glose k pasáži uvedenej v Deuteronómiu 18,9-11. Avšak  glosátori odsudzujúc všetky formy mágie, túto hranicu neprekročili. Iba glosa venujúca sa Exodu 22,18 je v tomto explicitne otvorená a tvrdí, že zatiaľčo mágia je totožná s herézou, tzv. maleficus by sa nemal dať zabiť, ale exkomunikovať. Preto znovu treba pripomínať ako je dôležité určité nejasné pasáže v Biblii správne interpretovať v kontexte s inými a aj v rámci ich historických, sociokultúrnych základov, v ktorých vznikali a ako boli chápané v rámci dejín Cirkvi.

Postoj Katolíckej Cirkvi voči čarodejníctvu a všetkým praktikám kúzelníctva a mágie – VII. KAPITOLA – CIRKEV, 1200-1700 Pápeži a koncily

VII. KAPITOLA  – CIRKEV, 1200-1700  Pápeži a koncily

Až do trinásteho storočia a po tom, čo podľa svetského zákonodarstva proti čarodejniciam im hrozila smrť upálením na hranici, Cirkev pre týchto páchateľov schválila iba disciplinárne tresty a ich vylúčenie zo svojho spoločenstva. Ale tieto skutočnosti nabrali iný smer po tom, čo viera v čarodejníctvo bola posilnená znovuobjavením sa gnosticko-manichejských siekt, ktoré učili, že existujú dva navzájom súperiace, rovnako mocné, spoluvečné princípy, dobrý a zlý princíp, pričom druhý bol považovaný za stvoriteľa a vládcu nad materiálnym svetom-vesmírom. Týmito a ďalšími heretikmi boli katari, Albigénci, valdénski, luciferiáni z ktorých všetci boli obviňovaní z hrozných zločinov, najmä z toho že vyvolávali diabla určitými vzývaniami, následkom čoho on navštevoval ich zhromaždenia a nabádal ich k tomu, aby sa dopúšťali rozmanitých nepredstaviteľne zlých skutkov. Hansen píše: “Je nepopierateľné, aké obrovské povzbudenie bolo vkladané do povier o démonických vplyvoch a možnému sexuálnemu styku medzi ľudskými bytosťami a démonmi katarizmom, v dôsledku jeho dualistickej filozofii.” [275] Tzv.”Čierna smrť” ktorá devastovala Európu v štrnástom storočí bola považovaná za dielo diabolských mocností a v mnohých prípadoch, emócie spôsobené touto pohromou dospeli až do šialenstva. V niektorých častiach Európy, najmä v Nemecku, flagelanti, ktorých počet vystúpil až na niekoľko tisíc brázdili krajinu a vzývali uprostred divokých tancov moc Satana. Zo všetkého spomenutého a spojených účinkov vyvstávala pred Cirkvou otázka čarodejníctva oveľa mocnejšie čoho následkom bolo, že sme našli mnoho odkazov na tieto praktiky v pápežských bulách a listoch a v konciliárnych dekrétoch. V tom istom čase sa vynášané tresty stávali čoraz viac tvrdšími a keď bola ustanovená inkvizícia tak čarodejníctvo ako aj heréza sa stala jedným z najčastejších obvinení proti obžalovaným v inkvizičnom procese.

[275] Hansen, Zauberwahn, 240

S pätnástym storočím prišlo významné zvýšenie počtu prípadov prenasledovania čarodejníc a v tomto a nasledujúcom storočí, pokým prebiehal boj medzi katolicizmom a luteránizmom, počet tých, obvinených zo styku s diablom bol vyšší než vo všetkých predchádzajúcich storočiach. K tomuto dochádzalo z veľkej časti kvôli učeniu niektorých reformátorov, ktoré prispievalo k napätiu a roztáčaniu špirály perzekúcie. V Luterovom katechizme sa moc pripisovaná diablovi na telom a dušou, životom a vlastníctvom človeka prirovnávala takmer k všemohúcnosti. Priatelia a nasledovníci Luthera zdieľali tieto pohľady a čoskoro sa zistilo, že kazatelia hovorili viac o diablovi ako o Kristovi a že mladí a starí verili viac v diabla než v Boha a jeho posvätnému evanjeliu.

Keď teda prechádzame k skúmaniu činnosti pápežov počas tohoto obdobia medzi rokmi 1200-1700 zisťujeme, že mnohí z nich vydávali dekréty dotýkajúce sa reality mágie a čarodejníctva. V roku 1258 a 1260 pápež Alexander IV. písal františkánskym a dominikánskym inkvizítorom, že by títo mali prenechať trestanie kúzelníkov na svetských sudcov, ak nedochádza k prejavom herézy. “Cum negotium fidei, quod summe privilegiatum existit, per occupationes alias non debeat impediri, inquisitores ipsi de iis, nisi manif este haeresim saperent, ratione huiusmodi officii sibi commissi se nullatenus intromittant, sed eos relinquant suis iudicibus poena debita castigandos.” [276]

V roku pápež Bonifác VIII. nariadil vyšetrovanie obvinení vznesených voči Walterovi, biskupovi z Coventry a Lichfieldovi, pokladníkovi kráľa Edwarda I., že spomenutý biskup mal priniesť dary a obetovať ich diablovi. [277] Je dobré poukázať na to, že Edward I. v tomto prípade intervenoval v jeho prospech a bolo napokon dokázané, že správa o tom vyšla od jeho nepriateľov, takže biskupovi bolo dovolené, aby sa očistil miestoprísažným svedectvom o dobrej povesti pochádzajúcom od tridsiatich siedmich svedkov.

[276] Hansen, Quellen, 1.

[277] Hansen, op. cit, 2.

Rastúca dôležitosť čarodejníctva a kúzelníctva vo všeobecnom ľudovom povedomí prijala nový podnet z výnosov pápeža Jána XXII. V roku 1318 napísal biskupovi Bartolomejovi z Frejusa a priorovi Petrovi Textorisovi z diecézy Eodez, poverujúci ich vykonať vyšetrovanie týkajúce sa niektorých klerikov a laikov, ktorí praktikovali nekromanciu a príbuzné umenia: “se nigromancie, geomancie et aliarum magic arum artium moliminibus implicarunt et implicant, scripta et libros habentes huiusmodi artium, que quidem, cum sint artes demonum ex quadam pestifera sociate hominum et angelorum exorte etc. ” [278] Ak sa tieto osoby preukážu ako rebelujúce, nech sú prinútené pod cirkevnou cenzúrou vzdať sa svojich zločinných praktík. O dva roky neskôr mal ten istý pápež odoslať po kardinálovi zo Sancta Sabina list týkajúci sa vzdávania úcty niektorými ľuďmi diablovi, vytvárajúcimi pakt so Satanom a zneužívanie hostií a svätenín čarodejnicami. Listy nariaďovali biskupom vyšetriť tých, ktorí obetujú démonom alebo ich adorujú alebo s nimi vytvárajú nevyslovený resp. slovný pakt alebo tých, ktorí zneužívajú sviatosť krstu krstením obrazov zhotovených z vosku rovnako ak aj tých, ktorí zneužívajú sviatosť eucharistie. Takéto osoby by sa mali trestať podľa kánonov týkajúcich sa herézy. [279] V bule z roku 1326 sa hovorí znovu o tých, ktorí vstupujú do paktu s diablom, klaňajú sa mu, vyrábajú obrazy, väznia démonov do prsteňov či zrkadiel a hrozí sa im trestami spojenými s herézou, všetkým, ktorí boli uznaní vinnými a tým, ktorí sa od tohto konania neodvrátia do ôsmich dní. [280]

[278] Hansen, op. cit, 3.

[279] “Dominus Iohannes . . . vult ordinat vobisque committit, quod auctoritate sua contra eos, qui demonibus immolant vel ipsos adorant aut homagium ipsis faciunt, dando eis in signum cartam scriptam seu aliud quodcumque, vel qui expressa pacta obligatoria faciunt cum eisdem aut qui operantur vel operari procurant quamcumque imaginem vel quodcumque aliud ad demonem alligandum seu cum demonum invocatione ad quodcumque maleficium perpetrandum aut qui Sacramento babtismatis abutendo ymaginem de cera seu de re alia factam babtizant sive faciunt babtizari seu alias cum invocatione demonum ipsam fabricant . . . item de sortilegis et maleficis, qui Sacramento eucharistie . . . et aliis sacramentis ecclesie . . . abutuntur, possitis inquirere et alias procedere contra ipsos, modis tamen servatis, qui de procedendo cum prelatis in facto heresis vobis a canonibus sunt prefixi.”

[280] BulIarium, IV, 316.

V roku 1330 ten istý pápež poslal svoj výnos arcibiskupom z Narbonne a Toulouse, ich sufragánom a inkvizítorom z Carcassonne a Toulouse, odstraňujúci kúzelníctvo zpod jurisdikcie inkvizície. [281] Nasledujúci rok nariadil biskupovi Hugovi z Paríža na základe sťažností vznesených kráľom Filipom VI. z Francúzska pristúpiť k vyšetrovaniu týkajúceho sa istých klerikov a laikov, ktorí sa pokúšali využívať čarodejníctvo proti kráľovi a jeho spoločníkom. “Viros maleficos humani generis quodammodo inimicos eo. ferventius persequi debet auctoritas presidentis, quo periculosius saluti publice parantes insidias etiam pulsare non metuunt occultis maleficiis regiam dignitatem . . . tibi per dictum regem nominandas (i.e., personas) super quibusdam eorum maleficiis et excessibus, que adversus ipsius regis et curie sue personas commisisse dicuntur, crimen lese maiestatis in eundem regem propterea perpetrando . . . inquirendi . . . procedendi . . . faciendi . . . quicquid iusticia suadebit, necnon compescendi . . . plenam et liberam tenore presentium concedimus f acultatem.”[282]

Benedikt XII. v roku 1336 nariadil biskupovi Williamovi z Paríža a Williamovi z Carcassonne napraviť a potrestať čarodejnice a kúzelníkov [283] o niektorých sa zmieňujúcich po mene, ktorí boli obvinení z takýchto praktík. Z vysvetlenia podaného pápežským dvorom o platbách kopistu počas procesu pre kúzelníctvo sme získali dojem o prevažujúcom výskyte mágie v rámci všetkých vrstiev spoločnosti. V práci na ktorú odkazujeme je zmienka o deviatich osobách, medzi ktorými boli rektor kostola, rehoľný brat, klerik a niekoľko žien všetci boli obvinení z čarodejníctva. [284]

281 Hansen, op. cit, 6.

282 Id., 7.

288 Id., 8.

284 Hansen, op. cit., 8, 9.

Rovnako v r. 1336 Benedikt napísal grófovi Gastonovi de Foix, rozkazujúc mu aby poslal dvoch mužov podozrivých z čarodejníctva na pápežský dvor, kde mali čeliť súdnemu procesu. [285] Na ďalší rok ten istý pápež napísal Williamovi Lombardskému z Mirepoix naliehajúc na neho, aby vyšetril prípad dvoch mužov držaných v pápežských väzniciach kvôli obvineniu z kúzelníctva. [286] Dokument, datovaný o niekoľko mesiacov neskôr, udáva cenu za starostlivosť o vyššie zmienených väzňov, kňaza a laika, ktorí kvôli vyvolávaniu démonov a praktizovaniu čarodejníctva boli väznení 150 dní. [287] V júni r. 1337 Benedikt napísal dekanovi Arnaldovi z kostola sv. Pavla, v diecéze Alet a arcidekanovi Petrovi de Luna, v diecéze Beziers, nariaďujúc im vyšetriť prípad klerikov a laikov z Beziers, ktorí mali obviniť svojho biskupa Williama z pokusu zabiť pápeža Jána XXII. prostredníctvom magického voskového znázornenia resp. figúrky. [288] Prípad bol neskôr uzatvorený keďže chýbal dostatočný dôkaz. V roku 1338 napísal ten istý pápež Williamovi Lombardskému v diecéze Frejus ohľadne dvoch žien, ktoré sa oddávali diablovi a mali spáchať mnohé zločiny pripisované čarodejniciam. Tieto ženy boli potrestané ako spravodlivosť vyžadovala, avšak spravodlivosť by mala byť zmiernená milosrdenstvom: “Nos igitur talia et similia extirpari de finibus fidelium dictasque mulieres de tantis corrigi facinoribus lima iusticie cupientes, discretioni tue . . . punire ac corrigere penitentiasque ipsis imponere studeas, sicut iusticia exegerit, cum temperamento tamen misericordie, prout earum contritio meruerit et rationi convenire cognoveris, salutares.” [289] To, že mnísi a klerici taktiež neboli oslobodení od praktík svojej doby sa dá doložiť z listu Benedikta Durandovi, opátovi cisterciánskeho kláštora Bolbona týkajúceho sa niektorých jeho mníchov, ktorí sa pokúšali prostredníctvom mágie najmä voskových zobrazení nájsť skrytý poklad. Za toto boli kruto potrestaní. [290]

[285] Ibid.

[286] Id., 10, 11.

[287] Ibid.

[288] Ibid.

[289] Ibid., 13, 14.

[290] Hansen, op. cit, 14-17.

Pápež Gregor XI. v roku 1374 napísal dominikánovi Jakubovi de Moreriovi, inquizítorovi vo Francúzsku zmocňujúc ho tým, aby sa pokúsil postihnúť prostriedkami cirkevnej cenzúry tých, ktorí predkladali obetu diablovi. [291] Alexander V. v r. 1409 napísal františkánovi Ponciovi Fougeyronovi, že čarodejnice, veštice a vyvolávači démonov by mali byť potrestané a že, ak je nutné, mal by byť povolaný štát: “invocato ad hoc, si opus fuerit, auxilio brachii secularis.” [292]

Pápež Eugen IV. v r. 1434 napísal tomu istému Ponciovi, že v mnohých oblastiach by sa malo nachádzať okrem dogmatických heretikov “mnoho kresťanov oddávajúcich sa čarodejníctvu, vešteniu, vyvolávaniu démonov, zaklínaní, povier, využívaní zakázaných umení od ktorých sa jednoduchí kresťania odvracajú. ” [293] Títo mýliaci sa kresťania by mali byť privedení naspäť do Cirkvi.” “Oviculas . . . errantes . . . ad ovile dominicum reducere.” O tri roky neskôr ten istý pápež napísal všetkým inkvizítorom list týkajúci sa istých ľudí, ktorí obetovali démonom a s ich pomocou vykonali mnohé divy. “Ad nostrum non sine gravi mentis amaritudine pervenit auditum, quod plerosque Christi sanguine mercatos adeo tenebrarum princeps, ut eos suorum damnationis lapsusque participes efficiat, eius infascinavit astutiis, quod ipsi detestabiles illius suorumque satellitum suasus et illusiones coecitate noxia sectantes, demonibus immolant, eos adorant, ab ipsis responsa prestolantur et acceptant, illis homagium faciunt et in signum desuper chartam scriptam (the pact) vel quid aliud tradunt, cum ipsis obligatoria, ut solo verbo, tactu vel signo maleficia, quibus velint, illis inferant sive tollant, infirmitates sanent, aeris intemperiem provocent, et super aliis nefandis pacta firmant.” “Takéto osoby by mali byť uväznené podrobené cirkevnej cenzúre a ak je nutné odovzdané svetskej moci.” [294]

[291] Ibid

[292] Ibid.

[293] Ibid.

Eugen IV. v roku 1440 píšúci proti antipápežovi Felixovi V., sa o ňom vyjadril ako o vodcovi nešťastných mužov a žien oddávajúcich sa kúzelníctvu a zvedených diablom; “títo ľudia”, ako píše: “sú všeobecne znamými ako ‘stregule’ resp. ‘stregones’ (strigy) alebo inak Valdenskí.” [295] Ten istý pápež píšúci list adresovaný inkvizítorovi z Carcassonne v r. 1445 upriamujúci jeho pozornosť na vyhľadávanie tých, ktorí sa sami oddávali magickým praktikám. [296] Pápež Kalixt III. v r. 1457 napísal svojmu nunciovi Bernardovi z Bosca, že sa s prekvapením dopočul o tom, že v diecéze Brescia sa nachádzajú istí cirkevníci, ktorý falošne učia bludy o Ježišovi Kristovi a jeho blahoslavenej Matke, taktiež zvrátene odvracajú jednoduchý ľud vyučujúc ich magické umenia ; títo cirkevníci by mali byť starostlivo nájdení a tvrdo potrestaní. [297]

V r. 1459 Pius II. upriamil pozornosť opáta z Treguieru na existenciu magických praktík v Británii a udelil mu pápežskú autoritu na ich potlačenie. [298] V roku 1473 Sixtus IV. si vyžiadal od generálneho vikára Bologne, aby vypracoval správu týkajúcu sa istého karmelitána, ktorý učil, že nie je heretickým očakávať odpoveď od diabla. [299] Ten istý pápež o päť rokov neskôr zakázal výrobu a požehnávanie rovnako ako aj predaj “kúskov vosku zobrazujúcich ovečku všeobecne známu ako Agnus Dei ; “tieto mali byť určené najmä pre pápeža. [300]

294 Hansen, Quellen, 17.

295 Id., 18.

296 Id., 19.

297 Id., 19.

298 Id., 20.

299 Id., 21.

300 Id., 21. Dôvod pre toto obmedzenie týkajúce sa Agnus Dei malo tú príčinu, že mohli byť ľahšie využité ako materiál pre nekromantské praktiky, ak by tomu bolo dovolené rozšíriť sa.

V roku 1483 Sixtus poslal posolstvo dominikánom v Schlettstadte o tom, že poskytol jednému z ich servítov, ktorý sa ukázal takým horlivým pri potýkaní sa s heretickými čarodejnicami v Nemecku odpustky na tri roky a taktiež peňažnú pomoc. [301]

Po tom, čo ho prekvapila naliehavosť správ, ktoré k nemu prúdili z Nemecka, pápež Innocent VIII. v r. 1484 vydal svoju známu bulu “Summis desiderantes affectibus”, v ktorej píše, o tom ako sa nedávno dozvedel, že v niektorých častiach južného Nemecka rovnako ako v provinciách, mestách, krajinách, oblastiach a biskupstvách Mainz, Kolín, Trevír, Salzburg a Brémy odpadlo veľké množstvo ľudí oboch pohlaví od katolíckej viery, vstúpiac do spojenia s diablami a pomocou ich očarovaní, zlorečení a iných nechutných činov kúzelníctva, spôsobujúc obrovské škody  rôzneho druhu ľudským bytostiam a zvieratám. [302] Bula pokračuje: ” hoci dvaja dominikáni a profesori teológie Henry Institor v južnom Nemecku a James Sprenger v niektorých častiach Porýnia, boli poverení pápežskou autoritou za inkvizítorov heretickej neprávosti, napriek tomu, istí klerici a laici v týchto miestach mali tvrdiť keďže v poverovacích listoch rečených inkvizítorov názvy týchto diecéz a miest a mená osôb a ich zločinov neboli výslovne zmienené, inkvizítori sa neodvážili vykonávať svoj úrad resp. zatýkať a trestať ľudí.” Práve preto sú teraz vydané striktné nariadenia, že obaja inkvizítori majú nerušene vykonávať autoritu ich úradu proti osobám každého postavenia.

[301] Hansen, op. cit, 22.

[302] Bullarium, V, 296: “Quamplures utriusque sexus personae, propriae salutis immemores et a fide catholica deviantes, cum daemonibus incubis et succubis abuti ac suis incantationibus, carminibus et coniurationibus aliisque nefandis superstitiis et sortilegiis, excessibus, criminibus et delictis mulierum partus, animalium foetus, terrae fruges, vinearum uvas et arborum fructus necnon homines, mulieres, iumenta, pecora, pecudes et alia diversorum generum animalia, . . . perire, suffocari et extingui facere et procurare . . . fidem praeterea ipsam, quam in sacri susceptione baptismi susceperunt, ore sacrilego abnegare, aliaque quamplurima nefanda, excessus et crimina, instigante humani generis inimico, committere et perpetrare non verentur, in animarum suarum periculum, divinae maiestatis offensam ac perniciosum exemplum ac scandalum plurimorum.”

Na ochranu pred kúzelníctvom budú vysvetľovať Božie slovo vo všetkých farných kostoloch a na poučenie ľudu používať všetky prostriedky. Pápež spomínal najmä biskupa Štrasburgu k ochrane inkvizítorov a k vynášaniu najtvrdších trestov na všetkých tých, ktorí im odporujú a ak je nutné mal by povolať na pomoc svetskú moc. [303]

Táto pápežská bula neobsahuje žiadne dogmatické rozhodnutie týkajúce sa čarodejníctva. Pápež reagoval len historicky na rozličné hrôzostrašné incidenty, ktoré mu boli oznámené a teda bula nič detailne nerieši či už  o objektívnom účinku vytváranom vôľou kúzelníka alebo spôsob akým môže byť sama osebe vnímaná. Bula taktieť nezaviedla nič nové. Dvom inkvizítorom “s ohľadom na zločin čarodejníctva” boli dané absolútne právomoci oveľa striktnejšie definované a ak svetské súdy vynesú rozsudok smrti proti tým previnilcom, ktorí mu boli odovzdaní ako nenapraviteľní cirkevným súdom toto potrestanie nebolo výsledkom buly keďže už pred 200 rokmi svetské právo Sachenspiegel udávalo, že kúzelníci a čarodejnice by mali byť usmrtené ohňom. Táto bula sa nedá ani prijať ako príčina barbarských činov, ktoré boli spáchané v nasledovných storočiach v spojení s prenasledovaním a potrestaním čarodejníc. [304] Bula samozrejme iste podnietila trestanie čarodejníc do tej miery, že povzbudila inkvizítorov, aby v tomto postupovali s veľkou horlivosťou. Duhr píše: “Bula bezpochýb nastolila doktrínu, ktorú bolo povinné prijať. Musíme pripustiť, že pápež bol zle informovaný dôverčivými a nekritickými inkvizítormi a napomohol priamo nespravodlivosti prostredníctvom jeho buly, upaľovači čarodejníc sa mohli spoliehať na pápežskú autoritu. Nemeckí biskupi mali oboznámiť Svätú Stolicu o skutočnej povahe procesov, ale väčšina biskupov bola postihnutá čarodejníckou poverou a do značnej miery boli svetskí vládcovia sa tiež podieľali na upaľovaní čarodejníc. [305]

[303] Bullarium, V, 296; Hansen, Zauberwahn, 467, 468.

[304] Janssen, VIII, 551 seqq.

[305] Duhr, op. cit., 16.

Podľa Hansena dôležitosť čarodejníckej buly spočíva nie v obsahu, ktorý neponúka nič nové, ale skôr v bezprostrednom obehu, ktoré získalo v rámci kníhtlače, zatiaľčo staršie listy bývali obmedzené na malý okruh príjemcov. [306]

Účinkom buly jeden z inkvizítorov, Institoris zostavil memorandum pokynov na spôsob súdneho postupu v čarodejníckych procesoch : vyhlásil popretie existencie  čarodejníctva za herézu a ako hlavné zločiny čarodejníc zmienil : vytváranie búrok, narušenie ľudského vedomia až k bláznivosti, spôsobovanie nenávisti a lásky, zabraňovanie plodnosti u ľudských bytostí a zvierat a dokonca branie života.

O všetkých týchto bodoch mali pastori poučiť  ľud a každého napomenúť, aby udal informácie týkajúce sa osôb podozrivých z čarodejníctva. Po roku od zverejnenia buly a memoranda bol Institoris upovedomený o existencii päťdesiatich podozrivých osôb z ktorých len 2 boli ženy. [307] V r. 1485 Innocent napísal arcivojvodovi Sigmundovi Rakúskemu a opátovi Jánovi z Weingartenu chváliac ich za účinnú pomoc poskytnutú inkvizítorom Institorisovi a Sprengerovi pri ich pokusoch vyhladiť čarodejníctvo a kúzelníctvo. Ďalší rok tento pápež informoval biskupa z Brescie, že všetci tí, ktorí sú vinní zo zločinov čarodejníctva sú ipso facto excomunikovaní. [308]

Alexander VI. v roku 1500 napísal priorovi z Klosterneuburgu a inkvizítorovi Institorisovi ohľadne rozšírenia čarodejníctva v Čechách a na Morave; nariadil im, aby kázali proti týmto diabolským umeniam a ak je nutné povolali svetskú moc. [309] Ďalší rok Alexander poskytol plnú moc dominikánskemu inkvizítorovi v Lombardii, Angelovi z Verony trestať tých obidvoch pohlaví, ktorí sa oddávali diabolskému umeniu čarodejníctva. [310]

[306] Hansen, Zauberwahn, 469 ff.

[307] Hansen, Quellen, 28, 29.

[308] Hansen, op. cit., 28.

[309] Ibid.

[310] Id., 31.

Julius II. medzi rokmi 1503-1513 napísal inkvizítorovi z Cremony, Jurajovi z Casali, nariaďujúc mu napriek opozícii kňazov a ľudu byť odhodlaný v práci prenasledovania osôb oboch pohlaví, ktoré zneužívali sviatosti, prijímali diabla ako svojho pána a majstra, prisahajúc mu poslušnosť; tí, ktorí škodili zvieratám, ničili plody zeme a “aliaque quamplurima nefanda excessus et crimina eodem diabolo instigante committentes.” [311] V roku 1521 Lev X. vzniesol protest proti miešaniu sa benátskych senátorov do postupu inkvizítorov z Brescie a Bergama proti kúzelníkom. Pápež rozkázal inkvizítorom aby využili cirkevné prostriedky ako exkomunikáciu a interdikt. [312]

Hadrián VI. v r. 1523 udelil inkvizitorovi z Como, Modestovi Vincentinovi, právo postupovať proti čarodejniciam a kúzelníkom rovnako ako  Klement VII. udelil to isté v r. 1524 guvernérovi v Bologni. V r. 1526  ten istý pápež usmernil dekana a kanonikov zo Sionu aby konali a trestali herézu a kúzelníctvo. [313]

Dve neskoršie buly nejakým spôsobom reflektovali na všeobecne rozšírenú poverčivosť; v r. 1586 Sixtus V. nariadil, že by mali byť potrestaní nielen tí, ktorí vyrábajú a používajú magické umenie, ale aj tí, ktorí čítali akékoľvek knihy, ktoré sa o takýchto praktikách zmieňujú. “Prohibentes omnes et singulos libros opera, etc., . . . astrologiae, geomanticie, etc., artes magicae, aut in quibus sortilegia, veneficia, auguria continentur. ‘ [314] Posledné pápežské nariadenie proti čarodejníctvu bolo vydané Gregorom XV; bola to bula Omnipotentis Dei, 1623.

Bula zmenšila minulé tresty a nariaďovala, že trest smrti sa mal vynášať len na tých, ktorí dokázateľne vstúpili do paktu s diablom a mali s jeho pomocou spáchať vraždu.

[311] Hansen, op. cit, 32.

[312] Bullarium, VI, 24.

[3l3] Hansen, op. cit., 37.

[314] Bullarium, VIII, 646.

Cirkevné koncily vo všeobecnosti počas diskutovaného obdobia nesformulovali mnoho dekrétov namierených priamo proti čarodejníctvu. V roku 1212 koncil v Paríži nariadil, aby klerici či mnísi boli degradovaní “clerici vel monaehi, qui conjurationem fecerint, gradu excidant.” [315] Synody z Rouenu (1231), Tours (1236), Le Mans (1238), Liege a Carcassonne (1272), Ravenny a Kolína (1280) sa hlavne zaoberali hriešnou povahou čarodejníctva a vyhlásili ho za hriech, ktorého získaním absolúcie bolo rezervované biskupovi. [316] Koncily v Nantes (1264), Utrechte, Kostnici, provinčné koncily v Mainzi (1261), Beziers a Nogarete (1290), Benátkach (1296 nariadili  trest exkomunikácie pre laikov oddávajúcich sa magickým praktikám a pre kňazov trest suspendácie. [317] Medzi skutkami hodnými takéhoto potrestania patrili čarodejníctvo, zaklínania, veštenie, vyvolávanie démonov, zabíjanie detí magickými prostriedkami rovnako ako zneužívanie svätej eucharistie alebo jednej z iných sviatostí Cirkvi na isté diabolské účely. [318] Koncil v Grado (1296) vyhlásil, aby sa nikto neopovážil využívať magické praktiky na vzbudzovanie lásky u ostatných; taktiež nariaďoval exkomunikovať jasnovidcov a čarodejnice. [319] Okrem exkomunikácie boli vynášané aj iné tresty; napríklad koncil vo Valencii (1248) nariadil, že so súhlasom pápeža v cirkevných provinciách Narbonne, Vienne, Aries a Aix rovnako ako v pätnástich iných diecézach by mali byť čarodejnice a kúzelníci predvedené pred biskupa ak sa ukážu nepolepšiteľnými, mali by byť uväznené alebo ináč potrestané podľa vôle biskupa. “Item de sacrilegis et sortiariis, quocumque nomine censeantur, et specialiter de his, qui magistri sunt vel doctores in opere tarn damnoso, statuimus quod, si inventi fuerint, reddantur suo episcopo, et si moniti non resipuerint, immurentur vel ad arbitrium episcopi puniantur.” [320]

[315] Mansi, XXII, 830.

[316] Mansi, XXIII, 213, 477; XXIV, 363; Hefele, V, 894, 938, 1050; VI, 187.

[317] Mansi, VI, XXIV, 1066, 1163; Hefele, VI, 335.

[318] Hefele, VI, 206, 231.

[319] Hefele, VI, 368.

[320] Mansi, XXIII, 769.

Dva provinčné koncily konajúce sa v r. 1310 v Mainzi a Trieri vyhlásili všetkých, ktorí praktizujú mágiu za exkomunikovaných. [321] Na tom druhom koncile sa tiež vyhlásilo, že žiadna nesmie tvrdiť, že lietala v noci s Dianou  alebo s Herodias ani nikto nesmie používať modlitbu Pater Noster a Krédo na magické formulky. [322] Synoda v Bergame (1311) nariadila exkomunikáciu pre osoby konajúce čarodejníctvo, zatiaľčo tá v Rouene (1321) vyhlásila, že zneužívanie sviatostí pre čarodejnícke účely, by malo byť  potrestané exkomunikáciou. [323] Všeobecná synoda zvolaná kardinálom legátom Williamom z Valladolidu v r. 1322, [324] a diecézne synody v Alcala a Salamanke z r. 1335 vyhlásili za exkomunikovaných nielen všetkých praktizovateľov čarodejníctva, ale taktiež tých, ktorí sa na nich obracali. [325] Koncil v Rouene (1335) zvolaný pápežom Benediktom XII. vyhlásil, že všetci jasnovidci a čarodejnice a všetci tí, ktorí vyhľadávali ich pomoc boli ipso facto exkomunikovaní. [326] Nórska synoda v Tonsbergu (1336) varovala veriacich pred čarodejníctvom a travičstvom a trestali exkomunikáciou tých, ktorí využívali jasnovidectvo a čarodejníctvo. [327] V roku 1349 arcibiskup Arnošt zvolal provinčný koncil v Prahe, ktorý nariadil všetkým kňazom, aby varovali svoje farnosti, že všetky magické praktiky by mali vyniesť trest exkomunikácie; oproti tomuto napomenutiu druhý koncil v Prahe z r. 1407 bol nútený priznať a lamentovať nad tolerovaním čarodejníctva mnohými kňazmi. ” Multi sortilegi, in diversis parochiis commorantur et publice tolerantur per plebanos . . . . Mandatur plebanis universis et singulis, quatenus tales sortilegos et sortilegas non tolerent ulterius in parochiis eorum, sed corrigant et expellant tales, pro poenitentia peragenda ad superiorum audientiam remittant.” [328] Podľa synody v Magdeburgu (1390) mali byť čarodejnice kruto potrestané. [329]

[321] Id., XXV, 247, 297.

[322] Hefele, VI, 492.

[323] Mansi, XXV, 475.

[324] Hefele, VI, 609.

[325] Mansi, XXV, 1047.

[328] Hefele, VI, 643.

[327] Ibid.

V pätnástom storočí nachádzame to, že stále prevažuje idea čarodejníctva. V Nórsku synoda v Oslo (Opsloe, 1436) zakázala mágiu. Synody vo Freisingu (1440 a 1480), Lisieux (1456), Upsala (1443-48), Eichstatte (1453) a v Salzburgu (1456) nariadili exkomunikáciu pre čarodejnice a jasnovidcov taktiež ore všetkých tých, ktorí pri svojich nekalých praktíkách zneužívajú sviatosti. [330] Synoda v Rouene (1445) sa uzniesla na oveľa tvrdšom potrestaní než len exkomunikácii, nariadila, aby všetci, ktorí vyhľadávajú pomoc diabla nosili povinne znak hanby, ale ak verejne odvolajú  mali po tom čo vykonajú vhodné pokánie by byť oslobodené biskupom; ak znovu upadnú a vrátia sa na svoje zlé chodníčky, klerici by mali byť degradovaní a uväznení na doživotie, laici by mali byť odovzdaní svetskému ramenu. [331] Tá istá synoda odsúdila všetky knihy a traktáty o mágii. [332] Synoda v Mantove (1460) potrestala všetkých tých, ktorí praktikovali umenie mágie. [333] Podľa nariadení koncilu v Seville (1512) mágovia a jasnovidci by mali byť potrestaní exkomunikáciou a mali byť prinútení zaplatiť isté množsto zlata ; ak tento prečin opakovali, mali byť potrestaní infamiou a vyhnanstvom. [334] Koncil vo Florencii (1517-18) vyhlásil, že pri vizitácii by mal potrestanie dopadnúť na tých, ktorí používali mágiu, kúzelníctvo a veštenie. Synoda v Regensburgu (1527) nariadila, aby tí klerici, ktorí sa sami oddávali kúzelníctvu, mágii a jasnovidectvu, čo zakazuje Sväté Písmo a spisy Otcov, by mali byť potrestaní a ak sa ukážu ako nenapraviteľní, mali by byť zosadení a uväznení v kláštore. [335]

[328] Mansi, XXVI, 75; Hefele, VI, 688.

[329] Hefele, VI, 972.

[330] Id., VIII, 16, 7, 21, 51.

[331] Id., VIII, 9.

[332] Id.

[333] Id., 123.

[334] Id., 547.

[335] Hefele, IX, 557.

Kritická recenzia knihy The Inquisition autorov Baigenta a Leigha

Vo svojej titulnej knihe Michael Baigent a Richard Leigh predstavujú Inkvizíciu ako inštitúciu zlovoľnej krutosti, zvrátenej nedotknuteľnosti a chlípnej spiatočníckosti.

Naviac autori spájajú negatívny diskurz známy svojím polemickým tónom a tradične spájaný s mýtom Inkvizície rovnako aj s Katolíckou Cirkvou súčasnosti. Baigent a Leigh teda znázorňujú Inkvizíciu a Cirkev spôsobom, ktorý Herbert Butterfield označil za whigovský vo svojej eseji The Whig Interpretation of History. Butterfield definoval whigovskú historiografiu ako ―[štúdium] minulosti s poukazovaním na súčasnosť, čím sa vytvára jednoduché binárne rozdelenie na dobro a zlo a z dejín výtvára vysnívaný príbeh o pokroku ľudstva.

Pôvodne angloamerickí historici používali whigovskú historiografiu na prezentáciu Katolíckej Cirkvi ako protikladu k modernosti a liberalizmu v zjednodušujúcom zmysle. Baigent a Leigh v tomto druhu historiografie pokračujú vo svojej knihe The Inquisition.

Z hľadiska spisby o dejinách kniha The Inquisition neponúka žiadny významný príspevok k problematike, pretože je to nevedecká práca napísaná amatérskymi historikmi. Napriek tomu sa v nej nachádzajú priepastné omyly vďaka ktorým takéto práce senzáciechtivých a populistických autorov predstavujú ohrozenia pre disciplínu a pre široku čitateľskú verejnosť. Baigent a Leigh prebrali výhodu sily polemiky, ktorú dejiny ponúkajú, aby prehĺbili svoje vlastné predsudky o Katolíckej Cirkvi. Baigent a Leigh spolu pracovali aj na ďalšom z “skvostných” pamfletov senzáciechtivej spisby The Holy Blood and the Holy Grail – Svätá krv a svätý grál (1982). Použitie domnienok a faktoidov predstavených v ich pamflete ďalším z “fantastov” tohto žánru, Danom Brownom v knihe Da Vinciho kód (2003) roznietilo dokonca v r. 2005 spor o plagiátorstvo, čo viedlo  až k samotnej právnickej “fraške” na súde.

Vzhľadom k vzrastajúcej popularite týchto “rádoby” senzáciu vyvolávajúcich prác, ktoré sami o sebe prehlasujú, že sú dejinami považujem za potrebné kriticky rozobrať a ohodnotiť knihu Inquisition, aby som tým demonštroval úskalia tohto nie veľmi šťastlivo rozmáhajúceho sa trendu.

Inkvizícia je v tradičnom zmysle známa ako rad cirkevných súdnych tribunálov, sprvoti ustanovených rímskokatolíckou Cirkvou, ktorých účelom  bolo udržiavať náboženskú ortodoxiu a zastaviť rozmach herézy ako odpoveď na vzostup Katarizmu v trinástom storočí. Ľudia najviac dodnes spájajú Inkvizíciu so Španielskou inkvizíciou, ale v skutočnosti je to len jedna z mnohých foriem, ktoré v minulosti existovali. V pamflete The Inquisition Baigent a Leigh začínajú od prvej križiackej výpravy v jedenástom storočí a končia komentárom o súčasnom pápežstve. Inkvizícia bola formálne zrušená v r. 1834, ale autori implicitne tvrdia, že dokonca existuje ešte aj dnes ako Kongregácia pre náuku viery, súčasná pápežská organizácia, ktorá dohliada nad vieroukou Cirkvi. V skutočnosti Baigent a Leigh venujú poslednú jednu tretinu knihy rozpracovaniu údajnej Inkvizície súčasnosti a venujú sa chybám pápežstva – v zásade komentujúc samotnú Katolícku Cirkev ako celok.

Je jasné, že Baigent a Leigh majú negatívne názory nielen voči Inkvizícii ale rovnako aj proti samotnej Katolíckej Cirkvi, ktorú sa pokúšajú spochybniť prezentujúc ju ako stelesnenie neslobody. Tieto názory a ich účelovosť sú zabudované do bazálnej konštrukcie rozprávania o dejinách.

Ba čo viac Baigent a Leigh naznačujú, že Cirkev, spiatočnícka a úpadková mala odolať prúdom modernosti a to ju malo priviesť k regresu. V skutočnosti autori sú naozaj otvorení vo svojich vyjadreniach o blízkom páde a zničení Cirkvi.

Na druhú stranu Baigent a Leigh naznačujú, že dejiny ľudstva sú romantické. Metahistória definuje romancu ako drámu o sebaindentifikácii symbolizovanej transcendenciou hrdinu vo svete skúsenosti, jeho víťazstvom nad ním a jeho konečným oslobodením sa od neho. Typickým príkladom sú ľahkovážne romány o Robinovi Hoodovi, ktorý bohatým bral a chudobným dával ako aj u nás známejšie slovenské povesti a ľudové rozprávania o Jánošíkovi, národnom hrdinovi viacerých slovenských vládnych garnitúr:).

Sekulárny svet stojí v protiklade voči spiatočníckosti Katolíckej Cirkvi a ako kniha postupuje ďalej ten prvý sa postupne vymaňuje od mocného zovretia toho druhého. Autori naznačujú, že dejiny ľudstva postupne vstrebávajú dejiny Inkvizície a Katolíckej Cirkvi, ktorá je suchopárna, obmedzená a regresívna. Dejiny ľudstva ako také sú príbehom transcendencie ľudstva ako pomyselného nebojácneho hrdinu. Taktiež explicitné prezentovanie Cirkvi ako nepriateľky pokroku a modernity – a preto aj ľudstva evokuje drámu triumfu dobra nad zlom, cnosti nad nemorálnosťou a svetla nad temnotou.

Isto tu hrá svoju úlohu aj ľavicovoliberálna polemicky nastavená kritika.

Rozprávačský štýl The Inquisition explicitne odráža zaujatie autorov v podkopávaní dôvery v Katolícku Cirkev. Pokúsim sa preto zanalyzovať tieto rozprávania a písania o dejinách Inkvizície postupujúc rovnakým chronologickým štýlom ako je to ukázané v knihe. Kniha je rozdelená do šestnástich kapitol, z ktorých každá prezentuje odlišné aspekty Inkvizície. Zameriam sa na špecifické kapitoly, ktoré zdôrazňujú dôsledky rozprávačského štýlu v písaní o dejinách.

Baigent a Leigh využívaju prvú križiacku výpravu (1096-1099), “exemplárny prípad” katolíckeho barbarizmu a útlaku ako úvodný motív rozprávania. Naznačujú, že posila mužov so skúsenosťou zo zaobchádzania so zbraňami, v technikách a technológiách vedenia vojny v bojovaní a zabíjaní po križiackych výpravách poskytla nutnú ľudskú silu na vykonávanie inkvizičných tortúr a genocídy-keďže Svätá zem nedokázala poskytnúť adekvátne vyžitie pre ľuďmi novo získané spôsobilosti, vždy bolo možné priviesť ich naspäť do Európy a obrátiť ich k pôsobeniu tu.

Takže autori začínajúci v prvej kapitole, nastoľuju situáciu tak, že inkvizícia pramenila nie vo viere, ale hlavne v násilí.

Autori po vytvorení takéhoto spojenia medzi križiackymi výpravami a inkvizíciou následne prechádzajú k dejinám Katarov. Na katarov pohliadajú ako na najskoršie ciele organizovanej a systematickej genocídy aby tak rozšírili spojenie Cirkvi s násilím v naozaj preháňajúcom zmysle.

Baigent a Leigh tvrdia, že Katari boli všeobecne považovaní ich súčasníkmi za podozrivo cnostných ako protiklad ku katolíkom, ktorí boli nehanebne skorumpovaní.

Preto takto katolíkov uviedli v relatívne menej priaznivom svetle a naznačili, že Cirkev, čeliaca odpadnutiu a značnému úpadku v príjmoch podnietila albigenskú križiacku výpravu aby znovuzískala moc nad ľudmi-predstavujúc ju ako megalomanského utláčateľa úplne v protiklade voči liberalizmu. Na druhú stranu seriózni medievalisti poskytujú oveľa detailnejšie vysvetlenie zložitosti problematiky.

Vznik inkvizície a jej vývoj

Pápeži a biskupi síce prax privádzania pohanov k viere nátlakom niektorých svetských kniežat v Španielsku, vo Francúzsku a v severnej Európe za odsúdeniahodné a to na základe princípu sv. Augustína: “človek nemôže veriť, iba ak zo svojej spontánnej vôle”, napriek tomu pripúšťali použitie sily na znovuprivedenie heretikov ku pravej viere. Myslelo sa, že pokrstený nemôže stratiť vieru, iba ak vlastnou vinou; heréza sa potom javila ako omyl proti pravde, ale aj ako zločin proti spoločnosti, ako pokus o zvrátenie občianskeho poriadku, založeného na náboženstve. To platilo predovšetkým v prípade Katarov, rozšírených vo Francúzsku už na konci 11. storočia, ktorí odsudzovali manželstvo, súkromné vlastníctvo, manuálnu prácu a každú formu svetskej autority. Ďalej treba prirátať vplyv obnoveného rímskeho práva, v ktorom platilo, že vina heretikov sa porovnávala s velezradou, za ktorú si zasluhujú smrť. V neposlednom rade mala právne upravený postup voči heretikom zamedziť častým prípadom lynčovania heretikov rozvášneným davom lúzy, k čomu dochádzalo hlavne vo Francúzsku a Nemecku.

Pri prvotnom vývoji inkvizície možno rozlišovať štyri fázy:

A. biskupská inkvizícia: potlačenie herézy je zverené biskupom, ktorí priamo alebo nepriamo periodicky vykonávajú inšpekciu diecézy. Procedúru vyjasnil pápež Lucius III. počas veronského stretnutia s Fridrichom Barbarossom v roku 1184.

B. legátska inkvizícia: obrana viery je zverená legátom, ktorých vyberá pápež; systém sa stáva čoraz častejší za Inocenta III. na začiatku 13. storočia. Pápež vysiela často do Francúzska ako legátov cistercitov, skôr s úlohou kázať a obracať, ako odsudzovať.

C. mníšska inkvizícia: Gregor IX. zveruje inkvizíciu františkánom a dominikánom.

D. Pápež Inocent IV. povoľuje používanie mučenia, napriek opačnej mienke Mikuláša III. pred štyristo rokmi.

Viacerí vážni historici, špecializujúci sa na dejiny náboženstva stredoveku, kritizovali Baigenta a Leigha za preháňanie moci inkvizície predstavujúc ju ako keby bola autonómnou mocou, ktorá by dokázala vnútiť svoju vôľu vzpurným vládcom a ich poddaným pomocou brutálnej sily.

V skutočnosti prvou úlohou inkvizítora bolo vyhlásiť predovšetkým edikt milosti, prisľúbiac pri tej príležitosti rozhrešenie tomu, kto vyzná vlastnú vinu. Pokánie v tomto prípade mohli kolísať od malej, skôr miernej, po veľkú s istou prísnosťou (púť do Jeruzalema, zbúranie vlastného zámku…). Po vypršaní stanoveného termínu (asi mesiac) bol vyhlásený edikt viery, ktorý predvolával na súd všetkých podozrivých z herézy. Ak obvinený priznal, bol oslobodený. Ak zapieral, mohlo sa pristúpiť k mučeniu (bičovanie, oheň, škripec, vyviazanie na lano). Mučenie bolo aplikované zriedka, no nechýbali prehmaty, ako v prípade inkvizítora Konráda z Marburgu, ktorý bol potom z pomsty zavraždený istými rytiermi. Pred výrokom bol sudca povinný vypočuť mienku tzv. boni viri, “dobrých mužov“, konzultorov, vybraných z rôznych spoločenských vrstiev, ktorí boli pridelení k úradu sudcu. Obvninený mohol byť oslobodený, alebo odsúdený na rozličné tresty (väzenie, púť, povinnosť nosiť diskiminačné znamenie, nariadenie rozličných charitatívnych prác), alebo bol zverený svetskému ramenu, ktoré ho odsúdilo na smrť. Hierarchia nikdy priamo nevyhlásila tresty smrti; hovoriac presne, hierarchia sa obmedzovala na konštatovanie deliktu z herézy a na odovzdanie vinníka kompetentnej svetskej autorite, ktorá akceptovala ako fakt právnicky dokázaný delikt z herézy a trestala ho trestami používanými v trestnej procedúre nielen ako delikt proti náboženstvu, ale aj ako útok proti spoločnosti. Tresty smrti boli relatívne vzácne; možno hovoriť o 5 percentách, vzhľadom na ukončené procesy.

Preto naznačuje, že autori urobili zo svetských poddaných nevinné obete predstavením extrémne nevyvážených vzájomných mocenských vzťahov medzi inkvizíciou a nimi. V skutočnosti ako to potvrdí väčšina  historikov – medievalistov, že existoval oveľa zložitejší dôvod než púha túžba Cirkvi podriadiť si Katarov, ktorá napokon viedla k Albigénskej krížovej výprave.

Cirkevná autorita bola zprvoti presvedčená, že Katari neboli pre spoločnosť žiadnou hrozbou pretože by sa nemohli množiť vďaka ich hrôze, vyhýbaniu sa sexuálnemu styku a taktiež že len málo z nich bolo pripravených napodobňovať ich a pokračovať v prísnom živote dokonalých, parfaits.

Avšak Cirkev začala prenasledovať Katarov až vtedy, keď začali vysluhovať svoju sviatosť tzv. consolamentum umierajúcim obyčajným veriacim, tzv. credentes, čo podľa katolíckej viery by im malo zabraňovať získať spasenie a pápež bol prinútený jednať pretože bol pred Bohom zodpovedný za duše každého, ktorý mu bol zverený.

Inkvizícia istotne prispela k rýchlemu a úplnému zániku katarskej herézy v 14. storočí; no predsa sa možno pýtať, či by iné faktory neprispeli k tomu podobnou mierou, alebo azda aj účinnejšie. Popri zrútení politickej moci francúzskych šľachticov z juhu (vďaka konečnému zaujatiu týchto území mocnou francúzskou korunou), ktorí boli najsilnejšími podporovateľmi katarizmu, netreba podceňovať celkový vplyv františkánskeho hnutia, ktoré si svojimi čisto náboženskými energiami získalo laikov prostredníctvom tretieho rádu a malo vplyv nielen na ľudovej rovine, ale aj na rovine intelektuálnej, na univerzitách. V tejto perspektíve inkvizícia bola historicky prekonanou iniciatívou; je však jasné, že súčasníci nemohli mať tú istotu, ktorú máme dnes my.

Inkvizícia predstavuje jeden z neuralgických bodov stredovekého kresťanstva a vo všeobecnosti dejín Cirkvi. Treba však pochopiť ducha, ktorý umožnil jej zrod a rozvoj; netolerantnosť bola spoločná počas celého stredoveku a tolerancia sa s veľkými ťažkosťami presadzovala len v rozvinutej modernej dobe. Cirkev používala prostriedky, ktoré dávala k dispozícii trestná procedúra doby.

Preto medievalistika poskytuje oveľa vyčerpávajúcejší náčrt stretu Cirkvi s Katarmi, ktorý značne kontrastuje s tým, ktorý poskytujú Baigent a Leigh, ktorý je neúplný a namierený výlučne dať do popredia prenasledovateľské črty Cirkvi.

Páramove komentáre o čarodejníctve a jeho prísnom trestaní konaním čarodejníckych procesov.

Luis de Páramo, inkvizítor na Sicílii, napísal v roku 1598 spis O počiatku a vývoji Úradu posvätnej Inkvizície. V ňom mimo iného písal aj o mimoriadne úspešných súdnych zákrokoch Svätého Ofícia, teda Inkvizície čím takto “prispievali vývoju ľudstva” za čo on považoval upálenie značného počtu čarodejníc. Podľa jeho vyjadrení s nimi inkvizítori zviedli taký ľúty boj, že za posledných 150 rokov sa im podarilo takmer 30000 poslať na hranicu. Pretože ako píše, “ak by unikli potrestaniu, veľmi ľahko by priniesli totálnu deštrukciu a privodili úplný koniec celému svetu”. Pretože, ako pripomína, že “podobne ako píše pápež Inocent VIII. vo svojej bule z roku 1484, škodia nielen pravému náboženstvu, ale aj všetkým svetským dobrám”. Ďalej sa vyjadruje o čarodejniciach ako “o stvoreniach, ktoré už stratili všetky známky ľudskosti” a sám sa vystatuje, že “pred niekoľkými rokmi, keď prevzal úrad inkvizítora,” sa mu podarilo “odhaliť niekoľko podobných odpadlých čarodejníc a potrestať ich”.

Toto sú presne výroky, na základe ktorých sa dá zdanlivo postaviť celkom slušná polemická zaujatosť.

Preto sa niekedy zneužívajú a tak sa za tieto žalostne vedené súdne stíhania môže ľahšie odsúdiť Katolícka Cirkev a takto zdokumentovať monštuózna stopa krvi, ktorú táto kampaň za sebou nechávala. Tu je samozrejme potrebné využiť konkrétne kritické preskúmanie. Poprvé sa dá začať u Páramovej oblasti priamej jurisdikcie, teda na Sicílii. Ostrov patril k španielskej korune a stál pod vládou španielskej Supremy, ktorej aktivita bola v minulých niekoľkých desaťročiach veľmi starostlivo preskúmaná využitím štatistických metód. Výsledok je prekvapujúci. Páramo, ktorý zrejme popisoval samého seba ako horlivého prenasledovateľa čarodejníc, v rokoch 1586 až 1609, čo bolo obdobie kedy pôsobil v úrade inkvizítora, nepopravil za čarodejníctvo vôbec nikoho. V tomto ohľade bol na Sicílii rovnako miernym ako jeho predchodcovia a nasledovníci. Vskutku ak sa pozrieme na situáciu bližšie vidíme, že on netvrdí, že by dal zabiť nejaké čarodejnice, ale len to, že ich “potrestal”. Čo sa týka Supremy – španielskej inkvizície ako celku, dánsky historik Gustav Henningsen píše o celkovo 59 osobách popravených za zločin čarodejníctva. K tomu možno pripočítať približne dve stovky obetí popravených svetskými súdmi resp. zlynčovaných rozvášneným davom. To znamená, že v španielskej Ríši, expanzívnou mocnosťou, “nad ktorou slnko nezapadalo” a ktorá zahrňovala Mexiko, Peru a Filipíny, bolo popravených menej čarodejníc než v mnohých malých a stredne veľkých teritóriách Nemecka.

Čo sa týka Európy ako celku sa v historických kompendiách o čarodejníckych procesoch počet popráv za mágiu resp. čarodejníctvo udáva od 30000 do max. 100000. Nižšie číslo zodpovedá iba náhodou číslu udávanému Páramom, pretože on hovoril o verdiktoch vynesených inkvizítormi, pod ktorými mal na mysli cirkevných sudcov. Ale aj keď mal na mysli všetky popravy, vrátane tých, ktoré nariadili svetské tribunály, dramaticky prehnal počty ku koncu šestnásteho storočia, keďže hlavný príliv honov na čarodejnice prišiel v Nemecku len v rokoch 1626 až 1631. Preto Páramova horlivá propaganda pri kritickom preskúmaní neobstojí.

V rozprávaní sa však pokračuje v rozvijaní tragického osudu Cirkvi. Samozrejme Baigent a Leigh predpovedajú pochmúrny príchod koncu pápežstva a napokon naznačujú víťazstvo sekulárneho sveta. Proti sebe stavajú úpadok počtu katolíckych veriacich a dramatický pokles kňazských povolaní a neoblomnosť vtedajšieho pápeža Jána Pavla II., kardinála Ratzingera a Kongregácie pre náuku viery vo “svojich zakopaných pozíciách”.

Baigent a Leigh taktiež zdôrazňujú spiatočnícku povahu Cirkvi tvrdením, že “svoje zdroje sústredí do tých regiónov na zemeguli, kde chudoba, odopieranie si hmotných vecí, menšia životná úroveň a všeobecný nedostatok výučby poskytuje úrodnú pôdu pre vieru”. Takže Baigent a Leigh vytvárajú naozaj zovšeobecnený predpoklad o povahe náboženstva, najmä Katolíckej Cirkvi, naznačujúc, že považujú katolícku vieru za príznak spiatočníctva.

Následne autori ďalej zosilňujú svoje tragické narážky o Katolíckej Cirkvi predstavujúc zjavenia Panny Márie a proroctvo sv. Malachiáša. Baigent a Leigh jemne naznačujú, že Tretie proroctvo z Fatimy, varovanie Panny Márie ľudstvu ktoré nebolo odhalené verejnosti kvôli svojmu hrozivému obsahu, môže obsahovať proroctvo o páde Cirkvi-diabla alebo pravdepodobne Antikrista … všeobecná strata viery alebo strata viery špecificky medzi katolíckym klérom.

Ďalej autori končia kapitolu o apokalyptických víziách Katolíckej Cirkvi proroctvami sv. Malachiáša, ktorý predpovedal, že pápež nasledujúci po Jánovi Pavlovi II. – teda Benedikt XVI-by mohol byť posledným.

Takže Baigent a Leigh predznamenali nadchádzajúci pád Katolíckej Cirkvi, zdôrazňujúc jej tragickú históriu a ktorá implicitne kontrastuje s romantickým poňatím dejín ľudstva.

Autori končia The Inquisition s moralizátorským apelom – ďalšou vlastnosťou ľavicovo liberálnych polemikov- zdôrazňujúc, že Katolícka Cirkev bola iba jednou z početných inštitucionálnych foriem kresťanskej viery a že je ju nutné prispôsobiť modernému svetu.

Následne znovu predstavujú antiliberálny obrázok Cirkvi, popisujúc ju ako tyraniu tak obrovskú, tak utláčajúcu, tak škodlivú, tak monštróznu ako akýkoľvek sekulárny diktátorský režim.

Tatiež tvrdia, že Cirkev musí “ľutovať a prijať pokánie” za svoje chyby minulosti. Návrhy na zmenu, menovite “jemné naladenia”, ktoré sa medzi metahistorikmi označuje ako charakteristické pre ľavicovo liberálnu polemiku odrážajúcu podobné vnútorné nastavenie autorov.

A ako také, Baigent a Leigh rozhodne majú veľmi silné názory o Katolíckej Cirkvi a tie sú bezpochyby vložené do štruktúry rozprávania.

Autori vnímajú Inkvizíciu ako ztelesnenie Cirkvi a Cirkev ako metaforu protiliberalizmu a prekážku pokroku. Autori využívajúci liberálnu polemiku považujú Cirkev, dokonalý vzor neliberalizmu, za stúpanie po tragickej ceste dejinami a protiklad k romantickým dejinám ľudstva. Analýza knihy jasne preukázala dôsledky rozprávačského uchopovania písania o dejinách a pripomína čitateľovi, aká je schopnosť pseudohistorikov presadzovať príťažlivú moc polemiky.

(pokračovanie…)

 

Celibát a hony na čarodejnice

Prednedávnom sa mi dostala do rúk veľmi zaujímavá knižná novinka o honoch na čarodejnice, pod názvom Bosorky, strigy, čarodejnice a ktorú vydalo vydavateľstvo Trio Publishing v roku 2013, vo veľkom formáte, vybavená celofarebnými obrázkami a prehľadnými tabuľkami počtov obetí protičarodejníckej hystérie. Jej autorka Tünde Lengyelová, známa feministická historička, spolupracuje so združením Aspekt a bola editorkou zborníka Žena a právo (vyd. 2004). Naozaj musím zdôrazniť, že je to ucelená publikácia a napísaná hutným a mimoriadne pútavým rozprávačským štýlom a aj keď sa v nej opravuje mnoho mýtov, napr. o miliónoch upálených čarodejníc a o úlohe Inkvizície, cirkevne vedených súdnych tribunáloch, v čarodejníckych procesoch, o relatívne kritickom postoji španielskej Supremy voči nim, mnoho ich aj ponecháva v platnosti, ako som vyššie uviedol prehnané zdôrazňovanie myzogýnneho aspektu v honoch na čarodejnice podporovaných celibátnym klérom . Autorstvo Mallea Maleficarum pripisuje, zrejme pod zjavným vplyvom zastaralej literatúry (v zozname použitej literatúry nachádzame napr. A. Rašla, Inkvizícia nezomiera) obidvom jeho “údajným” autorom: humanistickému učencovi, dominikánovi Jacobovi Sprengerovi, dekanovi teologickej fakulty Univerzity v Kolíne a Heinrichovi Kramerovi, lat. Institorisovi. Proti spolupráci týchto dvoch mužov, zjavne rozdielnych pováh, hoci len čiastočnej (Sprenger mal byť aj podľa neúnavného obhajcu – historika Mackaya zodpovedný len za jeho prvú časť, tzv. teologicko-scholastickú), totiž mnohí historici nazhromaždili niekoľko presvedčivých, i keď nepriamych dôkazov. “Čarodejnícku” bulu pápeža Inocenta VIII., ktorú si vyforsíroval sám Kramer po príchode do Ríma, dokonca niektoré jej časti sám spísal (čo dokazuje aj nedávno nájdená suplika, ním vlastnoručne vyhotovená vo Vatikánskych archívoch), po tom, čo sa vo vtedajšom Nemecku stretol vo svojej horlivej inkvizičnej činnosti namierenej proti čarodejniciam so značným odporom cirkevnej a svetskej vrchnosti. Nebol však uchránený od komplikácii ani pri jeho “bohumilom” organizovaní honov na bosorky, keď už ju mal v rukách. Pretože na spiatočnej ceste sa mu dostalo chladného prijatia aj pri jeho prvej zastávke v Kostnici. Po tomto prvom nezdare sa odobral do Innsbrucku, kde po počiatočnom milom prijatí sa podujal zatknúť a inkvizične súdiť  7 žien v októbri r. 1485. Tu sa mu postavili do cesty vojvoda Sigismund Tyrolský a Georg Golser, biskup z Brixenu, čo však spomína aj autorka knihy. Dal mu jasne najavo, že sa mu zdal byť detinským a aby ihneď opustil teritórium, vzdal sa inkvizície a naveky zostal vo svojom kláštore. Je známe, že frázu Summis desiderantes affectibus – slov. Celou dychtivosťou žiadajúci poprvýkrát použil pápež Eugen IV. vo svojej bule z roku 1434, ktorou znovupotvrdzuje zmocnenie inkvizítorov v južnom Francúzsku zasiahnuť proti “novým sektám” kresťanov a židov. Preto považovať uvedený spis a predmetnú bulu za východzí bod a príčinu pre rozšírenie mýtu čarodejníctva v kresťanských krajinách nie je pri súčasných historických skúmaniach udržateľné. Je škoda, že podobne, ako autorka spomenula prekvapivý postoj Supremy voči čarodejníckej hystérii nepokračovala v tomto trende aj čo sa týka rímskeho Svätého Ofícia, založeného v r. 1542. Pretože jeho Inštrukcia pre vedenie procesov s čarodejnicami je rovnako prelomová a obsahuje výnimočne odvážne postavenie sa pápežskej Univerzálnej kongregácie za nevinné obete, ktoré bohužiaľ nedošlo až k sluchu niektorých “čarodejníckych” nemeckých kniežat-biskupov, nehľadiacich vo svojej zaslepenosti dokonca ani na najvyššiu autoritu pápeža Urbana VIII., neváhajúceho preto označiť ich za nezmieriteľných “zelótov”. Takto by som síce mohol pokračovať, ale nechcel by som pôsobiť vo svojom náhľade len negatívne. Je to vzhľadom na knižnú produkciu u nás naozaj prelomové dielo, pretože knihy s podobnou tématikou v slovenčine možno spočítať na prstoch jednej ruky, môžem ho len doporučiť, avšak len s vyššie uvedenými výhradami. Autorka vo svojej práci ďalej tvrdí a prízvukuje to pri jej prezentácii v médiách (napr. Okamihy knihy v RTVS), že príčinou prenasledovania žien bol práve celibát kňazov. Avšak toto sa podľa výsledkov historického výskumu nedá potvrdiť.

Vplyv celibátneho kléru na podiel počtu obetí honov na bosorky.

Spomedzi tých, ktorí boli obvinení z mágie v Taliansku bol podiel mužov prekvapujúco vysoký. Napríklad vo Friuli tvorili muži približne 50 percent všetkých podozrivých. Dokonca v niektorých oblastiach Ruska bola veľká väčšina obetí muži.  Toto však zjavne dobre nezapadá do všeobecne známeho stereotypného mýtu, ktorý zdôrazňuje myzogýniu kléru, ako sa to opakuje aj v nedávno vydanej knihe plnej neoprávneného rozhorčenia o Inkvizícii autorov Michaela Baigenta a Richarda Leigha: “Cirkev mala byť vždy viac než náchylná k myzogýnii. Kampaň proti čarodejníctvu jej poskytla mandát pre križiacku výpravu veľkého rozsahu proti ženám, proti všetkému ženskému.” Samozrejme sa však už nedá len tak citovať pôvodne myzogýnny text spisu Malleus Maleficarum (hoci, ako ukázala nedávno, tj. v r.2006 feministická historička Tamar Herzig, obrázok jediného autora tohto “diela” o ženách nebol až tak úplne negatívny, pretože Kramer v skutočnosti vyjadroval veľké sympatie istým talianským ženským mystičkám tej doby) sa bolo by tu vhodné pýtať sa či Cirkev – alebo, lepšie, cirkvi – naozaj nasledovali tieto odporúčania. Jedna nedávno vydaná publikácia (Schulte, Hexenmeister, Frankfurt, 2001) prichádza k prekvapivému, ale dobre zdokumentovanému záveru, že podiel žien súdne stíhaných pre čarodejníctvo bolo v Nemecku vyššie na luteránskych (kde ako je známe pastori mali nie možnosť ba priam povinnosť sa oženiť) teritóriách než tých katolíckych. Zjednodušený a jednostranne zavádzajúci spôsob uvažovania, ktorý spája celibát so sexuálnou inhibíciou (alebo represiou), ktorá sa následne spája s myzogýniou a ešte ďalej s honom na čarodejnice je zdá sa viac než pochybným konštruktom. Pretože najväčšie hony na čarodejnice v Hornom Taliansku sa konali počas Renesancie, veku zmyslovej otvorenosti a nie ako v Nemecku počas morálne represívnej Protireformácie.

Pápeži, kardináli a väčšina inkvizítorov necítili voči ženám ani žiadny strach ani nenávisť. Avšak keď sa už cítili ohrození a vyzývaní, neboli to vôbec ženy, čo ich “reálne ohrozovalo”, ale tzv. nekromanti, zneužívajúci konsekrované hostie na čierne omše a zhotovujúci voskové figúrky určené k “magickému vraždeniu” oponentov, čo boli prevažne muži a tvorili ich v prekvapujúco vysokom počte členovia nižšieho a aj vyššieho kléru. Keď takíto muži splietali plány na elimináciu pápeža za pomoci diabla a boli prichytení, nenašli žiadne milosrdenstvo či už v roku 1635 za pápeža Urbana VIII. rovnako ako za Jána XXII. v štrnástom storočí. Čo sa týka príslušnosti obetí týchto súdnych procesov z hľadiska pohlavia, treba ešte zvážiť aj ženský podiel spolupráce s týmto systémom. Muži síce justičný systém pri hone na čarodejnice vo veľkej miere kontrolovali, keďže legálne bolo zakázané žene zastávať úlohy sudcu, právnika, člena mestského magistrátu, univerzitného profesora či klerika. Ale samozrejme v rámci neho ženy pôsobili ako ohľadávačky pri vyzliekaní, rovnako ako dozorkyne vo väzení, kuchárky a upratovačky. Ešte dôležitejší bol dopad spoločenských očakávaní o úlohe ženy, ktorých sa vo veľkej miere stávali udržiavateľkami práve ženy. Susedky údajných čarodejníc-žien vzájomne o tom klebetili, formálne ich obviňovali, svedčili proti nim a zúčastňovali sa ich popráv. Využívanie pomoci diabla a škodlivých zaklínadiel nahradilo nepriateľské klebety a slovné a fyzické napádania. Niektorí historici hovoria o takomto konaní žien ako o napomáhaní pri utváraní a udržiavaní spoločenských a morálnych úloh, ktoré sa od nich navzájom očakávalo. Počas honov na čarodejnice asi ťažko by sme mohli očakávať niečo také ako dnešná myšlienka všeobecného ženského zapojenia sa do boja za oslobodenie z jarma mužskej nadradenosti. Namiesto toho tu vidíme skôr ako ženy odhodlane útočia proti tým príslušníčkam rovnakého pohlavia, ktoré podrývali prijaté ženské úlohy vo vtedajšej spoločnosti. Ženy obviňujúce ženy takto prijali za svoj hodnotový systém, ktorý ženy tlačil voči mužom do podradného postavenia. Ženy sa v prvom rade takýmto mechanizmom mohli zmocniť moci obžaloby a využívali ju proti ostatným ženám, pretože mužsky dominujúca spoločnosť im hocikde inde moc odoprela. Samozrejme obvinenia sa vždy mohli zvrhnúť a mať bumerangový efekt a tým pádom do siete vzájomného podozrenia z čarodejníctva zavliecť kohokoľvek. Existujú dôvody prečo môžeme hľadieť na určité aspekty honu na čarodejnice ako na zločin namierený voči ženám, i keď by sme nemali zachádzať až tak ďaleko, aby sme o ňom hovorili že bol iba o ženách. Súhlasím preto s historičkou Christine Larnerovou, ktorá píše, že “Čarodejníctvo nebolo sexuálne špecifické, ale s pohlavím súviselo“.

Postoj Katolíckej Cirkvi voči čarodejníctvu a všetkým praktikám kúzelníctva a mágie – VI. Kapitola – Cirkevní spisovatelia – 1200 – 1700 n.l. (Pokračovanie)

VI. KAPITOLA
CIRKEVNÍ SPISOVATELIA r.1200-1700

(Pokračovanie)

Medzi talianskými teológmi zaoberajúcimi sa touto problematikou nájdeme dve mená veľkej vážnosti: sú to Silvester Prierias a Bartholomeus de Spina, členovia dominikánskeho rádu.

Prvý z nich, Prierias bol jedného času Majster posvätného Paláca a inkvizítor v severnom Taliansku, kvôli čomu je jeho práca mimoriadne zaujímavá. Jeho kniha pod názvom De Strigimagarum Daemonumque Mirandis, libri tres, bola dokončená v roku 1521. Je rozdelená do troch častí, z ktorých prvé dve sa zaoberajú teoretickými aspektami čarodejníctva a kúzelníctva, zatiaľčo tretia obsahuje inštrukcie pre vedenie čarodejníckych procesov. Učený dominikán sa zastáva reality čarodejníctva a verí v existenciu čarodejníc “Quod vero et magi et mage sine numero sint, testes sunt populi, qui gregatum horum maleficia patiuntur.” [208] Tieto čarodejnice majú pakt s diablom za pomoci ktorého vyrábajú svoje zlé zaklínania. Spisovateľ taktiež verí v realitu čarodejníckych letov v povetrí a v Sabaty a dokazuje toto tvrdenie príkladmi z jeho vlastnej krajiny. Venoval časť II. knihy  popieraniu podobnosti medzi čarodejnicami, o ktorých sa hovorilo v známom Canon Episcopi a tými v jeho vlastnej dobe, pretože Canon Episcopi mal zakazovať vieru v čarodejnice a Prierias sa podujal ukázať, že ktokoľvek môže byť dobrým katolíkom a taktiež zvažovať možnosť existencie čarodejníc a ich magických umení. Tretia časť jeho pojednania si berie na starosť zodpovedanie otázky o výskyte možnej herézy v čarodejníctve a poskytuje pokyny ohľadne súdneho procesu a potrestania tých, ktorí sú obvinení z umenia čiernej mágie.

Unde si crimen f atentur et volunt redire, abiurata heresi ad penitentiam admittuntur.“[209] “Si autem crimen non fatetur postquam est convictus nee consentit abiurare, est ut hereticus impenitens condemnandus.” 210

[208] Prierias, De Strigimagarum Daemonumque Mirandis, Libri Tres. Rome, 1575. Lib. II, c. 2, 140.

[209] Id., II, c. 3, 145.

[210] Prierias, op. cit, lib., Ill, c. 4, 243.

 . . . “Quanto magis circa heresim strigimagarum ubi semper concurrit aut evidens factum in pueris hominibus vel iumentis aut indicium facti, puta per instrumenta reperta.” [211]

Bartholomeus de Spina (zomr. 1546), žiak Prieriasa, učiteľ teológie na univerzitách v Bologni a Padove a provinciál dominikánskeho rádu vo Svätej zemi, napísal tri knihy zaoberajúce sa otázkou čarodejníctva; Questio de strigibus et lamiis, 1523, Tractatus de praeeminentia sacrae theologiae super alias omnes scientias et praecipue humanarum legum, 1525 ; Apologiae tres de lamiis adversus Joannem Franciscum Ponzinibium iurisperitum, 1525. Pojednanie Questio popisuje  čarodejnícky klam vo všetých jeho fázach ; pokúša sa odmietnuť všetky argumenty vyvracajúce pravdu týchto praktík a plne spracováva stereotypizovanú otázku letov čarodejníc, incubi a succubi, Sabatov, atď. Na rozdiel od niektorých z učiteľov tej doby, Spina zdá sa veril v realitu letov čarodejníc ; v piatej kapitole píše, že ľudia môžu byť unášaní démonmi na veľké vzdialenosti a posvätné  písma tomuto faktu neprotirečia, ale ho ako sa zdá posilňujú. Podľa jeho premena mužov alebo žien na zvieratá je iba ilúzia, klam [212], ktorý podobne ako väčšina ostatných skutkov priprisovaných čarodejniciam, nastáva iba v spánku. V devätnástej kapitole poskytuje vtedajšie príklady zjavnej premeny čarodejníc na mačky, ale považuje to za ilúziu spôsobenú zlým duchom. Ďalšie kapitoly sú venované vysvetleniu Canon Episcopi, týkajúcich sa rozmanitých schopností pripisovaných čarodejniciam a konečne božiemu dopusteniu, ktoré ponecháva, aby existovali takéto zlá pre posvätenie dobra.

[211] Ibid.

[212] Hansen, Quellen, 329.

V pojednaní Tractatus de praeeminentia sacrae theologiae sa ohľadne tohto čarodejníckeho kultu, jeho možnosti alebo čo sa týka jeho reálnej existencie, či sa má považovať za herézu alebo nie, píše, že teológia sama môže rozhodnúť o tom, čo by sa malo učiť a akej povahy by mali byť podniknuté protiopatrenia pri zaobchádzaní s čarodejnicami. [213] V Apologia, Spina odmieta rozličné argumenty juristu Františka Ponzinibia, ktorého práca De lamiis popisuje nočné lety čarodejníc a Sabaty ako ilúzie a obhajuje svoju vlastnú pozíciu ohľadne hlavných tvrdení týkajúcich sa čarodejníctva.

Paulus de Grillandus Castilioneus, audítor kriminálnych prípadov v diecéze Arezzo, napísal v roku 1525 pamflet týkajúci sa heretikov a kúzelníkov. Hovorí, že otázka, či čarodejnice sú skutočne prenášané vo svojom tele alebo len pod vplyvom predstavivosti vytváranej démonom je veľmi dôležitá a zamestnáva pozornosť mnohých spisovateľov.

Doktori práva z veľkej časti zastávajú mienku, že čarodejnice nie sú diablom prenášané v tele, keďže podľa Canon Episcopi sú takíto ľudia oklamaní zlým duchom. Teológovia zastávajú opak, že diabol je schopný preniesť osoby vzduchom a preto tieto čarodejnice sú takto dopravované na Sabaty. Grillandus následne diskutuje názory tých, ktorí veria v realitu letov čarodejníc a cituje príklad, aby ukázal, že hoci ženy veria, že skutočne cestujú v noci na miesta stretnutia čarodejníc, v skutočnosti sa nehnú z miesta, v ktorom sú. Napriek tomu mnohí význační muži zastávajú opačnú mienku, medzi nimi napr. sv. Bonaventúra, sv. Tomáš Akvinský a Prierias. [214]

[213] Hansen, op. cit., 334. “cum ergo articulus hie de secta strigum an inquam detur de facto an de possibili, an haeresim sapiant vel non sapiant manifeste quae de tali secta narrantur, ad solam spectet theologiam, neque eum possunt ista cognosci nisi ipsa docente neque de talibus in iure quoquo modo tractatur, nisi quatenus ex illius fonte assumpta eidem theologiae iure subserviunt.

[214] Hansen, Quellen, 340.

V roku 1540 Arnaldus Albertini, inkvizítor vo Valencii a Sicílii a neskôr biskup v Patti, napísal knihu pod názvom De Agnoscendis assertionibus catholicis et haereticis, v ktorej dve kapitoly venoval otázke reality letov čarodejníc a potrestaniu kajúcich sa čarodejníc inkvizíciou. Prináša do popredia mnoho vyhlásení na dôkaz letov čarodejníc, viď. : moc diabla nad ľudskými bytosťami, túžba istých žien po oddávaní sa démonom, známe príklady takýchto letov, atď. a končí s tvrdením, že nie je heretické zastávať názor, že ženy môžu lietať v povetrí vďaka paktu medzi nimi a diablom. [215] Podľa tohto spisovateľa tieto transporty nemôžu byť popierané, pretože ak diabol preniesol Krista a umiestnil ho na vrchol chrámu, omnoho ľahšie môže teda prenášať tieto ženy. [216]

Čo sa týka potrestania čarodejníc Albertini vyhlasuje, že aj keď sú vinne herézou, mali by byť, ak sa kajajú, pripustené k uzmiereniu sa s Cirkvou. ” Ak sa biskup alebo apoštolský inkvizítor dozvie o zločine herézy alebo čierneho umenia, ak obvinený vyzná, že spáchal vraždu alebo akýkoľvek ďalší vážny zločin za ktorý si zaslúži dostať extrémne potrestanie svetského zákona, preto by nemal byť ani by ho nesmel odovzdať svetskému ramenu na základe týchto obvinení, pretože je jasné, že sudca ho odsúdi na smrť ako takého obvineného z herézy, ale by mal byť, ak obvinený čestne túži po návrate do náručia Cirkvi, pripustiť ho k uzmiereniu, absolúcii a oslobodenia sa od cenzúry exkomunikácie, po tom čo odvolal svoju herézu.” [217]

[215] “Quod non est haereticum asserere, mulieres de quibus agimus, portari per diversa terrarum spacia de die vel de nocte ex pacto inter eas et daemonum inito, et intrare domos de nocte et ibi sutfocare infantes. . . . Magister Sylvester in sua Summa, in verbo haereticus 3. concludens, has strigas aliquando portari corporaliter a daemone per diversa loca, et hoc non est impossible, nee est haereticum sic asserere, aliquando haec eis contigere mentaliter et imaginarie.” Hansen, 348.

[216] Hansen, op. cit, 351.

[217] Hansen, 353. “Quod episcopus seu inquisitor apostolicus cognoscens de crimine haeresis seu artis maleficae contra reum illius criminis, si reus ipse confiteatur crimen homicidii ab eo commissi seu aliud crimen gravissimum, quo quibus secundum leges civiles deberet ultimo supplicio damnari, non debet ob hoc crimen talem reum nee potest de iure tradere ilium iudici saeculari taliter. ut iudex secularis ilium morte condemnet, sicut condemnat iudex sibi traditum ob crimen haeresis, sed debet ilium reum volentem puro corde et non ficto redire ad gremium ecclesiae admittere ad reconciliationem, beneficio absolucionis ab excommunicatione sibi impenso, abiurata primitus haeresi.”

V Španielsku tiež niekoľko spisovateľov venovalo časť svojich prác rozšírenému rozpracovaniu problematiky čarodejníctva, medzi inými Pedro Ciruelo, profesor na Univerzite v Alcala, ktorý publikoval svoje dielo Opus de magica supersticione v r. 1521 a v r. 1539 svoje Reprovacion de las supersticiones y hechizerias, libro muy utile y necessario a todos los buenos christianos. [218] Ciruelo trvá na tom, že hoci čarodejnice existujú a spôsobujú zlo pomocou paktu s diablom, ale lety čarodejníc sú iba ilúziami spôsobenými Zlým. Napriek tomu diabol učí tieto čarodejnice mnohým tajomstvám prírody a oni dokážu vytvárať divy k veľkému prekvapeniu jednoduchých. Avšak tieto umenia sú proti učeniu Písma, Cirkevných Otcov a svätej Cirkvi. Ktokoľvek, kto používa čiernu mágiu je apostata a zradca. [219]

V roku 1540 Alphons a Castro, profesor teológie v Salamanke, venoval časť svojej práce Be impia sortilegarum, maleficarum et lamiarum haeresi earumque punitione otázkam herézy a čarodejníctva. Verí v realitu letov čarodejníc a poskytuje takéto príklady, ktoré sa stali na rozličných miestach v Španielsku. Hovorí o zločinoch páchaných čarodejnicami, ako je adorácia démonov, účasť na Sabate, zabitie detí, atď. a vyhlasuje, že všetky čarodejnice sú heretici a apostati a ako také by mali byť potrestané. Píše, že tieto ženy sú oveľa zbehlejšie v diabolských umeniach než muži, z dôvodu ich silnej predstavivosti a pretože sa dajú ľahšie oklamať.

[218] Podľa Hansena, tento názov je španielskym prekladom staršieho latinského názvu.

[219] Hansen, Quellen, 324. “El tal christiano es apostat y traydor contra la yglesia catholica.

Pretože čarodejnice páchajú také zločiny prostredníctvom ich mágie, mali by byť kvôli nim vyhľadané a za ne aj patrične potrestané.” Títo zlí ľudia, či už muži alebo ženy, ktorí používajú toto diabolské umenie, by mali byť potrestaní ako heretici. Ale ak okrem týchto vecí týkajúcich sa viery, spáchajú iné zločiny, na základe ktorých by mohli byť odsúdení bez rozsudku cirkevného sudcu, svetská moc ich môže sama zobrať do opatery a potrestať ich hrdelným trestom. Keďže, ako sme písali vyššie, v noci zabíjajú deti alebo zapríčiňujú chorobu a oslabujú zdravie a páchajú ďalšie podobné zločiny, ktoré si zasluhujú trest smrti, aj keď tu neexistuje žiadny dôkaz neviery alebo apostatovania, odpadlíctva.” [220]

Tretí španielský spisovateľ bol dominikán Francisco de Vittoria, profesor teológie na Salamanke, ktorý diskutoval o otázke magických umení v jednej časti svojej práce s názvom Relectiones 12 theologicae, v r. 1540. Poskytuje dôveryhodnosť príbehom starovekých čarodejníc Kirké, Hekaté, atď. a píše, že nie všetky skutky mágov sú falošné, toto je dokázané z Písma. [221] O realite letov čarodejníc nemá žiadne pochyby: “daemones et magi virtute daemonum possunt movere et transferre corpora de loco ad locum.” A znovu: “ nulla ratione potest negari quin daemones possint movere localiter corpora.” [222]

Okolo roku 1570 renomovaný právnik rímskej Kúrie, Španiel Francisco Pegna, vo svojich štyroch komentároch vyjadril ako všeobecný názor teológov, že čarodejnice

lietajú vzduchom na svoje nočné orgie , pretože toto bol “verissima, multis quidem rationibus et evidentibus signis atque experiments comprobata.” [223]

[220] Hansen, 344. “Sed praeter haec, quae ad fidem spectant, quaedam alia flagitia committunt, propter quae absque iudicis ecclesiastici sententia, qui illos de haeresi damnaret, sola saecularis potestas potest illos capere et ultimo supplieio punire. Nam . . . pueros noctu occidunt, aut aegros et valetudinarios efficiunt et alia similia committunt, propter quae digni sunt morte, etiamsi de illorum infidelitate aut apostasia non constaret.

[221] Id., 355.

[222] Id., 356.

Taktiež nasleduje scholastické učenie týkajúce sa reality incubi a succubi, ale zastával názor, že premena čarodejníc na zvieratá je len ilúziou. [224]

Pretože Nemecko bolo hlavným centrom čarodejníctva nie je prekvapujúce, že v ňom nachádzame mnoho spisovateľov o tejto problematike, najmä je to pravda o druhej polovici šestnásteho storočia. V roku 1589 Peter Binsfeld, pomocný biskup v Trevíri, publikoval svoju prácu Tractatus de confessionibus maleficorum et sagarum, an et quanta fides iis adhibenda sit, ktorá je v priamom rozpore s ľudským dielom protestanta Weyera a ktorá taktiež z veľkej časti podporou pre  prenasledovanie čarodejníc. V úvode Binsfeld píše, že sú rozličné mienky týkajúce sa povahy čarodejníc a procesov s čarodejnicami; niektorí si myslia, že všetky takéto veci sú ilúziami, iní vyhlasujú, že sú nemožné, pre seba, odmieta tvrdenie Bodina [225], že ľudia vďaka pomoci diabla sa sami dokážu premeniť na zvieratá, ale zastáva mienku, že mnoho skutkov, pripisovaných ženám je pravdivých. Použitie skúšky vodou považuje za dielo diablovo; vyhlasuje za bezbožné odmietať sviatosti tým, ktorí sú kajúci; iba zatvrdliví odsúdení by mali byť zaživa upálení, ostatní by mali byť pred upálením sťatí. Avšak verí v sexuálny styk s diablom a v realitu letov čarodejníc, na podporu tohto tvrdenia apeluje nielen na teológov a právnikov, ale taktiež “na najistejšiu a nepochybnú skúsenosť, potvrdenú všeobecným hlasom ľudu a môžeme celkom dobre povedať, že hlas ľudu je hlas Boží, keďže celá pravda je z Boha”  “atque his certe dicere possumus, vox populi vox Dei, cum omnis Veritas a Deo sit.” [226]

[223] Directorium Inquisitorum F. Nicholai Eymerici, Ordinis Praedicatorum Cum Commentariis Francisci Peniae, Venice, 1595. Quaest., XLIII; Comment, XLIII, 343.

[224] Francisci Pegnae Annotationes in Tractatum de Strigiis Bernardi Comensis. Rome, 1584, 156.

[225] Bodin, Demonomanie des Sorciers, Cologne, 1593, lib., I, 6.

[226] Janssen, op. cit, VIII, 655 seqq.

Na základe vážnosti hriechu čarodejníctva Binsfeld trvá na tom, že v čarodejníckych procesoch je oprávnené prekračovať regulárne zákony a nariadenia ohľadne tortúry a potrestania. “Regulare et iuridicum est, quod, propter enormitatem et immanitatem criminis, iura et statuta transgredi licet.” [227]

Veľmi skľučujúce výsledky vyžarujú z jeho doktríny, podľa ktorej na základe výpovedí čarodejníc ohľadne ich komplicov, majú autority právo  podrobiť spomenuté osoby tortúre ; nie je žiadna pochybnosť, ako pravidlo o pravde takýchto výpovedí. [228]

V tom istom čase tu v Trevíri žil holandský klerik Cornelius Kallidius Loos, ktorý bol vyhnaný zo svojej rodnej krajiny protestantmi. Zo súcitu s obeťami prenasledovania čarodejníctva, ktoré boli mučené a upálené, napísal pamflet pod názvom De vera et falsa magia a poslal ho do tlače bez toho, aby ho zaslal k cirkevnému schváleniu. Rukopis bol skonfiškovaný po tom, čo bolo vytlačených len niekoľko hárkov, Loos bol uväznený v opátstve a v roku 1592 povolaný pred cirkevný súd, ktorému predsedal sám Binsfeld, ktorý mu prikázal, aby urobil ústne odvolanie ako aj písomne.

Loos mal tvrdiť, že celý systém čarodejníctva bol výplod predstavivosti, že neexistujú žiadne také osoby, ktoré odmietli Boha a uctievali diabla. Bol prinútený odvolať tento výrok, rovnako ako základný princíp jeho pamfletu “že všetko to, čo bolo napísané o telesných letoch čarodejníc bolo nič viac než len ilúziou, poverou a výmyslom. ” [229] Loosov pokus ukončiť epidémiu čarodejníckej hystérie nemal žiadny praktický účinok; ďaleko početnejší než jeho nasledovníci boli tí, ktorí podobne ako Binsfeld, obhajovali čarodejnícku poveru, podporovali prenasledovanie a napomínali vládcov a ľud, aby v ňom pokračovali.

[227] Ibid.

[228] Duhr, Die Stellung der Jesuiten in den deutschen Hexenprozessen, Kolín, 1900, poukazuje na to, že Binsfeld sa v tomto ohľade úplne rozchádzal s praxou Inkvizície, s. 30.

[229] Soldan-Heppe, op. cit, II, 22-24; Riezler, op. cit, 245.

V roku 1596 Franz Agricola, pastor zo Sittardu vo vojvodstve Julich, považoval za nutné osvietiť vládcov a magistráty o hriechu čarodejníctva a jeho potrestaní. Podľa toho aj napísal pamflet pod názvom Von Zauberer, Zauberinnen, und Hexen, v ktorého predhovore tvrdí, že “sa vo všetkých smeroch rozšíril najškandalóznejší, najhroznejší a najnebezpečnejší hriech čarodejníctva, žiadna krajina, mesto, dedina či dištrikt, žiadna spoločenská trieda nie je od neho oslobodená. “[230] Zastáva mienku, že realita všetkých umení čarodejníc, ich ciest, ich sexuálnych stykov s diablom a ukazuje nutnosť ich potrestania. Píše, že kúzelníčky alebo čarodejnice sú oveľa horšie než pohania alebo ľudia oddávajúci sa modloslužbe než rúhači a krivoprísažníci, atď. Radí tak, že mala byť používaná opatrnosť, tak aby sa netrestali nevinní, odmietal skúšku vodou ako poverčivú a dlho sa rozpisuje o prostriedkoch, ktoré by sa mali používať aby sa čarodejnice priviedli k pokániu a reforme. Najvýznamnejšou časťou práce je siedma, v ktorej Agricola prináša päťdesiatjeden argumentov proti realite čarodejníctva a všetkým umeniam čarodejníc, z ktorých samozrejme ani jednému nepripúšťa jeho platnosť. Nalieha na poddaných, aby ak ich vládcovia sú pri potrestaní čarodejníc nedbalí, nech oni sami zoberú do vlastných rúk, nešetria žiadne výdaje na vykorenenie týchto “prekliatych komplicov diabla” a mali by v tomto ohľade vážne pobádať magistráty ku konaniu si svojej povinnosti. [231]

Ďalší vedec, ktorý spracoval problematiku čarodejníctva s najväčšou pozornosťou a zápalom, bol právnik Nicholas Remigius (Rémy), tajný radca a vrchný sudca vo vojvodstve Lorraine. Vo svojej knihe Daemonolatreia, vytlačenej v roku 1596, používa priznania nejakých 800 čarodejníc ktoré, počas svojho pôsobenia v úrade mal, počas šestnástich rokov, boli odsúdené na úpálenie na hranici. [232] Títo ženy vyznávali, že prijímali od diabla moc vziať na seba podobu malých zvieratiek a takto sa v noci dostať do domov, kde si znovu na seba vezmú svoju ľudskú podobu a otrávia spiacu domácnosť alebo robia ďalšie hrozivé skutky.

[230] Janssen, op. cit, VIII, 656-659.

[231] Id., VIII, 658.

[232] Remigius, Daemonolatreia libri tres, Lyons, 1595, lib. I, cap. 15.

Pri procese s čarodejnicami, píše Remigius, všetko spojené s nimi je podozrivé, či chodia často do kostola alebo nikdy, či ich telá sú studené alebo horúce a v každom prípade je proti nim vynášaný prísny trest.

Remigius nemá ani najmenšiu pochybnosť, že na čarodejníckych zhromaždeniach sa zúčastňujú aj mnohé deti. “Ak sa už raz diabol dostane do rodiny, znovu sa už tak ľahko nenechá vyhnať. Pôsobí cez matky do takej miery, že oni mu odovzdávajú svoje deti, berú si ich vo veku sedem alebo dvanásť na čarodejnícke tance a iniciujú ich do všetkých umení čarodejníctva.

Tieto deti by mali byť potrestané a Remigius píše, že on takéto dieťa dal zbičovať, zatiaľčo ich rodičia boli upálení na hranici. A dodáva: “Mali by byť úplne vyhladené tak, že nikto by nemal od nich už nikdy utrpieť ďalšie škody, zranenia. Pred otvoreným náznakom milosrdenstva je vždy vítaným skôr zdravá horlivosť.” [233]

Vzrušenie kvôli perzekúcii čarodejníc dosiahlo svoj najvyšší vrchol medzi rokmi 1570 a 1640 počas ktorej doby ľudská myseľ ako sa zdá sa stala nevyváženou.

Choroby, požiar, búrky, hladomor, vojny, veľké bohatstvo, sklamanie v láske, výnimočná krása alebo špatnosť, veľké znalosti, boli všetko pripisované vplyvu diabla. [234]

Žiadny človek v akomkoľvek postavení si nebol istý proti obvineniu ; kňazi, náboženské, občianske autority, bohatí, chudobní, dokonca aj deti boli denuncované a popravené. Počas tohto násilného obdobia perzekúcie za čarodejníctvo mali mimoriadny vplyv jezuiti, najmä v Nemecku, ako profesori a spisovatelia filozofie, dogmatickej a morálnej teológie a ako spovedníci a kazatelia; [235] takže akákoľvek práca o tejto problematike čierneho umenia by nemohla byť úplná bez niektorých odkazov na ich práce.

[233] Remigius, op. cit., lib., II, cap. c.

[234] Schwickerath, American Catholic Quarterly Review, XXVII, 476.

[235] Ibid.

Musíme podotknúť, že Spoločnosť Ježišova ako taká nikdy nezaujala žiadny konkrétny postoj voči čarodejníckym procesom napriek opačným mienkam. Fr. Duhr, vo svojom spise Die Stellung der Jesuiten, píše: “Generáli Spoločnosti, značne vzdialení od scény upaľovania čarodejníc, prijímali o nich čo protikladnejšie znejúce správy a o krutosti, ktorej sa voči čarodejniciam dopúšťali laici ako aj klérus a zistili, že je ťažké utvoriť si názor k tomu, keďže tu existujú skutočné pochybnosti o takej ťažkej nespravodlivosti, preto by mali viesť k predpokladu jej existencie. Ak by prišli k záveru, že to je tento prípad malo by byť ich povinnosťou poslať do Nemecka pokyny. Oni sami sa zrejme uspokojili s udržiavaním neutrálnej pozície pričom svojich podriadených pobádali k tomu, aby sa zdržiavali od miešania sa do súdnych procesov či už proti alebo za obvinené čarodejnice. Ak sa jedná o jednotlivých jezuitov nachádzame u nich v tomto ohľade veľkú rozmanitosť mienok. Niektorí boli presvedčení o nespravodlivosti súdnych vyšetrovaní, iní videli v ohromnom počte odsúdení dôkaz o čerstvom rozšírení čarodejníctva a verili, že by mali pozdvihnúť svoj hlas na podporu vykorenenia tohto veľkého zla. Preto spisovateľ oponoval spisovateľovi a kazateľ kazateľovi.” [236] Otec Schwickerath sa  pýta: “Možeme rozumne predpokladať, že by jezuiti až tak predbehli svoju dobu, tak osvietení, že nik z nich by nezdieľal vtedajšie celkovo prevažujúce povery? Jezuiti boli deti svojej doby a podobne ako ostatní konali podľa toho. Vskutku existovali jezuiti, ktorí obhajovali tvrdé opatrenia proti čarodejniciam; ale na druhú stranu medzi nimi nachádzame šľachetných obhajcov nevinných obetí. ” [237]

Jedným z najdôležitejších jezuitov bol Gregor z Valencie, španielsky profesor teológie v Ingolstadte, ktorý v roku 1595, napísal svoj spis Commentariorum Theologicorum Tomi Quattuor, ktorý mu zabezpečil meno jedného z najväčších teológov šestnásteho storočia.

[236] Duhr, op. cit., 96.

[237] Am. Cath. Quart., XXVII, 478.

Čarodejníctvom sa zaoberá v treťom zväzku svojej práce. [238] V úvode deklaruje, že mestské magistráty sú striktne povinné preskúmať a potrestať čarodejníctvo, toto sa snaží dokázať z Písiem. Následne detailne preberá niekoľko bodov, ako napríklad tie týkajúce sa vedenia súdneho vyšetrovania, indície, znamenia, ktoré postačujú na uväznenie a mučenie osoby, povahu súdneho postupu, atď.

Valencia detailne poskytuje indície, na základe ktorých sa dá rozpoznať čarodejnica; tieto sú: 1) z jej vlastnej výpovede, ak pripúšťa výkon skutkov pripisovaných čarodejníctvu; 2) z výpovedí tých, ktorí boli prehlásení za vinných z rovnakých zločinov; 3) z vlastníctva paktu, ktorým odovzdáva dušu diablovi, po zapretí Krista; alebo z dojmu istého znamenia (stigma), ktoré je zvyčajne pripisované čarodejniciam ; 4) z vlastníctva posvätených hostií, určitých jedov, žiab, ľudských údov, voskových figúrok prepichnutých ihlou; 5) keď boli uznané vinnými zo obvyklého vyvolávania diabla; že ostatným hrozili zlom; 6) zo svedectva svedkov, ktorí videli ako obžalovaní potreli zvieratá, ktoré následne zomreli s jedom alebo masťou; za to isté, ktoré konali deťom alebo iným. [239] Prezieravý a starostlivý sudca môže pridať ostatné znaky, najmä z minulých čarodejníckych procesov a zo spisu Malleus Maleficarum. Podľa autora čarodejnice môžu byť oprávnene mučené Inkvizíciou, pretože zločin čarodejníctva je tak zložité dokázať. [249] Ak sú uväznené, čarodejniciam by malo byť povolené dostať duchovnú podporu a byť uzmierení s Bohom, ale po vynesení rozsudku smrti by nemalo byť zo strany odsúdených prijaté žiadne popieranie viny. [241]

Ďalší španielsky jezuita Martin Delrio, jurista a profesor filozofie a teológie v roku 1599 publikoval svoj spis Disquisitionum Magicarum libri sex, v ktorom sa nachádzajú dôležité úpravy pre použitie škripca, rovnako ako úplné rozpracovanie čarodejníctva, s početnými odkazmi na dobové právnické knihy a súdne praktiky.

[238] Gregorii de Valentia, Commentariorum Theologicorum Tomus Tertius, Ingolstadt, 1603. Disp., VI; Quaest., XIII; Punct., 4.

[239] Op. cit., Disp. VI; Quaest, XIII, 944.

[240] Ibid.

[241] Ibid.

Delrio so súčasníkmi zdieľal čarodejnícku poveru tej doby; viera v realitu čarodejníckych letov, incubi a succubi, detí zrodených z diabla, atď. Podľa jeho názoru skutočným základom všetkého čarodejníctva je spoločný pakt s diablom a zastáva názor, že čarodejnice, aj keď nikomu neškodia, by mali byť kvôli tomuto vzájomnému paktu potrestaní. Samozrejme horlivo pracoval za zmiernenie krutosti čarodejníckych procesov a odvažoval sa presviedčať sudcov princípom, že by bolo lepšie uniknúť potrestaniu stovky vinných osôb, než aby bol odsúdený čo i len jeden nevinný. [242] Ak sudca može vytiahnuť pravdu bez toho, aby sa uchyľoval k mučeniu, mal by tak vykonať pretože výsluch mučením je nebezpečný a klamlivý a často je príčinou toho, že nevinný človek trpí najkrutejším potrestaním “questio enim res fragilis est et periculosa et quae saepe veritatem fallit, saepe fit, ut innocens pro incerto scelere certissimas luat poenas.” [243] Delrio taktiež zakazuje používať tortúru viac než hodinu. Ale aj všetky tieto okolnosti nezabránili tomu, aby sa kniha stala zdrojom veľkého zla ako sa javí zo stoviek procesov, v ktorých sa odkazuje na Delria ako na váženú autoritu, ktorá ostré opatrenia voči čarodejniciam vyhlasuje za legitímne.

Gregorovi z Valencie a Delriovi oponoval najvýznamnejší jezuitský teológ tej doby v Nemecku, Adam Tanner, ktorý v roku 1626 publikoval svoju veľkú prácu, Universa theologica scholastica, speculativa, practica ad methodum sancti Thomae, ktorej isté časti venoval otázke čarodejníc. Považuje čarodejnícke lety za sny a zo strany žien za sebaklam a za výsledok démonickej delúzie, i keď čarodejnice by sami vyhlasovali, že mali byť unášané zlým duchom. [244]

[242] Delrio, op. cit., lib. V, sec. 1.

[243] Id., sec. 9.

[244] Diefenbach, Der Hexenwahn vor und nach der Glaubensspaltung in Deutschland, Mainz, 1886, 276.

Ak aj ženy vyhlasujú, že boli unesené Satanom v podobe mačky alebo myši či niektorého iného zvieraťa, nemá sa im veriť, pretože žiadny duch nemá moc zmeniť ľudské telo do podoby zvieraťa. Démoni, sami od seba bez dovolenia Boha nemajú žiadnu moc škodiť ostatným prostredníctvom čarodejníc, dokiaľ osoby nevyrobia a nepoužijú masti, ktoré sú prirodzene škodlivé ľudským bytostiam. Tanner požaduje pretvoriť súdnu procedúru proti čarodejniciam a vyhlasuje, že by čarodejnici malo byť povolené mať na svoju obranu advokáta a že by nemala byť prijímaná žiadna výpoveď získaná pomocou tortúry; ďalej požaduje, že by mali byť zamestaní čo najinteligentnejší sudcovia a tam, kde to je možné, mal by im popri tom asistovať dobrý teológ. Žiada, aby kajúce čarodejnice neboli upálené, ale prijímali cirkevné tresty, podobné tým, ktoré sa ukladali v rannej Cirkvi. Naviac s čarodejníctvom by sa malo bojovať duchovnými prostriedkami tj. pomocou modlitby, dobrým učením detí, utiekaním sa ku pomoci svätých a návštevou omše. [245]

Tannerov bezprostredný vplyv je patrný v práci ďalšieho nemeckého jezuitu Paula Laymanna, ktorý publikoval svoju Theologia moralis v roku 1625. Vo svojej knihe venuje špeciálnu pozornosť otázke čarodejníc, obzvlášť procesom a použitiu tortúry ; i keď nepopiera čarodejníctvo ani absolútne neodsudzuje procesy, aj tak píše mnoho o tom ako zabrániť justičným vraždám. Vyhlasuje, že existenciu zločinu čarodejníctva je veľmi ťažké odhaliť, pretože osoby ktorých sa to týka sú väčšinou “nestále, hysterické, často bláznivé ženy, ktoré vďaka vlastnej výpovedi môžu byť samotné oklamané zlým duchom.” [246] Nemalo by sa uchyľovať k použitiu škripca, malo by im byť dovolené, aby sa obhajovali sami; na výpovede získané tortúrou by sa nemalo prihliadať, keďže oni (čarodejnice) sú veľmi preľaknuté takmer zúfalé, preto inklinujú k priznaniu sa ku zločinu, ktorý nikdy nespáchali, aby tak unikli smrťou poníženiu, hanbe, do ktorej upadli. [247]

[245] Duhr, op. cit., 45-47; 53.

[246] Laymann, Theologia Moralis. Bamberg, 1669, 430.

[247] Laymann, op cit., 430.

Podobne ako jeho majster Tanner, Fridrich von Spee prijal rovnaký postoj zhovievavosti a stal sa jedným z najväčších šampiónov, obhajcov ľudskosti a spravodlivosti v čarodejníckych procesoch. V roku 1627 Spee sa stal spovedníkom tých, ktorí boli obvinení z čarodejníctva v Paderborne a po tom čo sprevádzal na smrť 200 čarodejníc, 90 percent ktorých prehlásil za nevinné, napísal svoju známu knihu, Cautio Criminalis, v roku 1631. [248]

Spis Cautio obsahuje päťdesiat jeden tzv. dubií (lat.Dubia), tj.pochybností, otázok, na ktoré autor odpovedá odkazujúc často na názory Tannera a veľmi často argumentuje proti Binsfeldovi a Delrio. Potvrdzuje svoju vieru v realitu čarodejníctva, ktoré považuje za najohavnejší zločin, hodný spravodlivého potrestania ; tortúra by samozrejme nemala byť extrémna a obvinení by mali dostať právo odvolať sa voči jej použitiu. [249] Ak sudca by vynútil výpoveď pomocou škripca, takáto výpoveď by sa mala považovať za neplatnú. [250] Spee hovorí, že tortúra zapĺňa krajinu čarodejnicami, pretože muky sú tak zúfalo desivé, že mnohí sa priznávajú k zločinom, ktoré nespáchali; najmä ženy sú náchylné k falošnému sebaobviňovaniu. [251] Osoby, ktoré sa pod tortúrou falošne priznajú, nie sú vinné smrteľným hriechom. [252]

Podľa autora čarodejnícke znamienka by nemali byť brané ako indície viny: “Ja som žiadne nevidel a ani v ne neverím a v tomto ohľade odsudzujem hanebnú dôverčivosť toľkých významných mužov. ”  [253] Toto Speeovo dielo vnáša zaujímavé vhľad na triedy osôb, ktoré nastoľujú Inkvizíciu proti čarodejniciam.

[248] Táto kniha bola najprv publikovaná anonymne, pretože Tanner, kvôli svojej opozícii vočí upaľovaniu čarodejníc, bol sám vyhlásený za podozrivého z čarodejníctva. Diefenbach, 279.

[249] Frederic Spee, Cautio Criminalis seu de Processibus contra Sagas, Rome, 1657. Dub., XII.

[250] Id., Deb. XXIX.

[251] Id., XX.

[252] Ibid.

[253] Id., XLIII.

Existujú štyri triedy: Prvá, niektorí teológovia a preláti, ktorí sa nerušene venujú svojím štúdiám a užívajú si mier a pokoj; nemajú ani poňatia, čo sa deje vonku, nič nevedia o väzniciach, škripcoch, atď. Druhú triedu tvoria skúsení právnici, ktorí považujú procesy za výnosný obchod. K tretej skupine patria neskúsení a obyčajní ľudia, ktorí sú zlomyseľní a vyhľadávajú príležitosť, kde by si ukojili svoju žiarlivosť a nepriateľstvo. Do štvrtej skupiny spadajú tí, ktorí samotní boli obvinení a hľadajú na koho iného by mohli hodiť zločin, títo poslední sú horší než všetci ostatní. [254] Spee uzatvára svoju knihu týmito slovami: “Nemôžem už viac povedať kvôli žiaľu a zármutku; nemôžem ani publikovať túto malú knižku ani ju preložiť do nemčiny, čo by nemalo byť bez veľkého prospechu. Jednu vec žiadam od všetkých učených, zbožných, rozvážnych kritikov a vyzývam ich pred sudcovskú stolicu všemohúceho Boha, aby čítali starostlivo tieto riadky a uvažovali nad nimi: Všetky magistráty a kniežatá sú vo veľkom nebezpečenstve večného zatratenia ak neobrátia čo najpozornejšie svoju pozornosť k tejto veci . . . . Nech sa autority starostlivo starajú o seba a o celé stádo kvôli ktorému ich Boh jedného dňa povolá na zodpovednosť. ” [255] Jezuiti tej doby si boli neistí o účinku knihy, pretože veľké ťažkosti mali pravdepodobne prísť kvôli spôsobu, akým Spee mal zaútočiť na sudcov a kniežatá. Je známe, že niektorí z juristov ešte pred publikovaním tejto práce požadovali vyhostenie rádu z Nemecka kvôli ochrane čarodejníc. Z kniežat, ktorí boli najhorlivejší pri perzekúcii čarodejníc, nemálo z nich bolo ochrancov a mecenášov jezuitských kolégií. Spoločnosť mala očakávať ich pomstu, ak člen rádu ich tak kruto napádal. [256] Ale očakávané výsledky sa nedostavili a “Spoločnosť mohla poukazovať na jeho prácu ako na úplné odklonenie sa od odsúdeniahodných omylov spáchaných Delriom a Gregorom de Valencia.” [257]

[254] Spee, op. cit, Dub., XV.

[255] Spee, op. cit., p. 401.

[256] Schwickerath, Am. Cath. Quart. Review, 508.

[257] Schwickerath, 509.

Ďalší dvaja jezuiti, Gregor Scherer a Jeremias Drexelius zastávali opačnú mienku a naliehali na svetské autority, aby prenasledovali čarodejnice. . . . Scherer (1583) považoval démonickú posadnutosť za úzko prepojenú s čarodejníctvom a udáva príklad exorcizovania posadnutého dievčaťa, ktorej stará matka bola čarodejnica. Vyhlásenia čarodejnice pri výsluchu (mučení) a na škripci sú pre Scherera konečnými dôkazmi jej viny. Radí magistrátu mesta Viedeň súdne postupovať voči všetkým kúzelníčkam vhodným potrestaním. [258] Jeho rozprava k prenasledovaniu čarodejníc sa nestretla so schválením generála Spoločnosti, Klaudia Aquavivu, ktorý napísal provinciám Spoločnosti nasledovné slová: “Aj keď je dovolené poskytovať všeobecnú radu ako pri prijatí opatrení proti travičstvu, o ktorom sa v tomto dištrikte hovorí ako o rozšírenom a taktiež napomínať čarodejnice, že majú povinnosť keď sú vyslýchané menovať svojich komplicov, napriek tomu Otcovia by sa nemali sami miešať do čarodejníckych procesov a nemali by trvať na potrestaní čarodejníc; nemali by mať nič spoločné s  ich exorcizmom, aby im zabránili odvolať ich výpovede; pretože tieto veci sa nás netýkajú.” [259]

Drexelius sa zaoberá čarodejníctvom v práci o rozdávaní almužien, publikovanej v roku 1637, v ktorej udáva ako dôvod pre udeľovanie almužien skutočnosť, že toto ochraňuje pred čarodejníctvom. [260] Píše: “kto by mal tú odvahu obviňovať z omylov a nespravodlivosti sudcov, ktorí ohňom a mečom, súdne stíhajú proti tejto nákaze (čarodejníctvu) ? Ale sú tu kresťania, nehodní tohto mena, ktorí oponujú mocou a zabraňujú vyhladeniu tejto zvrátenosti, inak by pravdepodobne, ako hovoria, mohol trpieť nevinný. Ó, vy nepriatelia Božej cti! A či Boží zákon neprikazuje: “Nenecháš čarodejníkov na žive? ” A ja kričím tak nahlas  ako len môžem, pri božej výzve, biskupom, kniežatám a kráľom ; nestrpíš čarodejnice na žive. Vyhlaď túto nákazu ohňom a mečom. ” [261]

[258] Duhr, op. cit., 28.

[259] Id„ 32.

[260] Id., 70.

[261] Duhr, op. cit, 70.

Vo výročných správach jezuitov sú časté zmienky o procesoch s čarodejnicami a kúzelníčkami a o duchovnej úteche, ktorú patres vysluhovali obetiam ; sú citované časté príklady o tom ako priviedli naspäť na správnu cestu ženy alebo mužov, ktorí pod démonickým vplyvom mali spáchať hrozivé zločiny ; ale neexistuje tu ani jeden jediný prípad, žeby hocikoho predviedli pred súd alebo by dávali akékoľvek povzdbudenie upaľovaniu čarodejníc. [262]

Knihy pokynov ku kňazskej spovedi z tohto obdobia ukazujú, ako hlboko bola zakorenená medzi ľudmi viera v čarodejnice, v premenu ľudských bytostí na vlky, v podhodených detských potomkov zlých žien splodených s diablom ; najmä je to pravda pre Nemecko. V spovednej príručke z roku 1474 sa penitentovi kladú nasledovné otázky: Praktizovali ste niekedy mágiu na niekom, alebo ste ju na seba nechali pôsobiť; počarovali ste niekoho alebo ste sa nechali počarovať? Verili ste poverčivo v čarodejnice vyvolávajúce počasie alebo vymieňajúce deti! Požičali ste si nejaký dych od čarodejnice? [263] V ďalšej knihe z toho istého obdobia sa vyskytla takáto otázka: “Verili ste, že ženy sa môžu meniť na mačky, opice a ostatné zvieratá a lietať v povetrí a vysávať krv z detí ? ” [264]

Stefan Lanzkranna, prepošt  kostola sv. Doroty vo Viedni, vo svojom diele Himmelstrasse z roku 1484, zaraďuje medzi najťažšie hriechy vieru v čarodejnice, ktoré jazdia v noci, v nočné mory, vlkodlakov a ostatné takéto pohanské podvody. Píše, že:”Takéto podobné idiotské názory a falošné výmysly a povery sú tak početné, že dokonca beda, medzi tými, ktorí si sami hovoria kresťania a chcú byť za nich považovaní, hoci v skutočnosti sú viac pohania než kresťania.” [265]

[262] Cited by Duhr, 73.

[263] Janssen, op. cit VIII, 542.

[264] Id., VIII, 541.

[265] Janssen, VIII, 541 seqq.

Spovedná kniha z Lubecku pod názvom Das Licht der Seele z roku 1484, formuluje nasledovné otázky: “Urobili ste hocikomu škodu diabolským umením? Praktizovali ste niekedy čarodejníctvo so sviatosťami? Verili ste, že ľudia sa môžu stať vlkodlakmi? Verili ste, že ľudia môžu v noci lietať telom a dušou do vzdialených krajín? Verili ste, že ľudia prichádzajú v noci a trápia ostatných v spánku? Nech si každý prehľadá svoje svedomie a vyleje si svoje vnútro jeho otcovi spovedníkovi.” [266] Spovedná príručka z roku 1485 sa pýta nasledovné: “Verili ste, že Nočná Mora (stará žena zvaná Drúza) si na vás sadla alebo ste jazdili na metle na vrch Blocksberg (kde sa usporiadavali Sabaty) ? Tieto veci sú ťažké smrteľné hriechy a ktokoľvek v nich zomrie, vystavuje svoju dušu večnému zatrateniu. ” [267]

V tomto období existujú ďalšie penitenciály, napísané väčšinou k napomenutiu spovedníkov  sú založené na dekrétoch Graciána a pápeža Gregora IX., rovnako ako aj Korektora z Burchardu. Nie je zámerom spisovateľa detailne ich rozoberať, pretože sa len málo odlišujú a zo zváženia jedného či dvoch hlavných bodov zo všetkých by toto mohlo postačiť k správnemu úsudku. Tzv. “Canones poenitentiales Astesani” zostavené pravdepodobne v roku 1444 obsahujú mnoho smerníc ako sprievodcu spovedníkov. Medzi rozličnými hriechmi hodnými k pokániu je svätokrádež, pod ktorou sa dajú nájsť magické praktiky ; takže Kánon č. 34 vraví, že tí, ktorí očisťujú (v pohanskom zmysle, lat. lustrat) dom pomocou magických umení a zaklínaní by mali konať päť rokov pokánie. [268]

[266] Ibid.

[267] Ibid.

[268] Schmitz, op. cit., 805: “Qui lustrat domum suam cum magicis artibus et incantationibus V annis peniteat.

Ktokoľvek vykoná akt kúzelnictva, nech koná pokánie štyridsať dní. [269] Tzv. Poenitentiale Mediolanense ide v tomto viac do detailu; takže pkánie desať rokov je nariadené tým, ktorí obetujú démonom ; [270] pre toho, kto vyvolá diabla, patrí pokánie sedem rokov ; [271] pre ženu, ktorá počaruje iných, jeden rok; pre tých, ktorí sa dopytujú mágov, päť rokov pokánia”. [272] Tí, ktorí vyvolávajú búrky by mali konať pokánie sedem rokov, z ktorých tri by mali byť o chlebe a vode. [273]

Pre tých, ktorí používajú ligatúry, by malo pokánie trvať dva roky. [274]

[269] Ibid.

[270] Schmitz, op. cit., 809.

[271] Id., 810.

[272] Ibid.

[273] Id., 811.

[274] Id.

Postoj Katolíckej Cirkvi voči čarodejníctvu a všetkým praktikám kúzelníctva a mágie – V. Kapitola – CIRKEV, Obdobie 1200-1700 n.l. – Teologickí spisovatelia

V. KAPITOLA
CIRKEV v rokoch 1200-1700 – Teologickí spisovatelia

So zmenou v myšlienke a atribútoch čarodejnice, ktorá prišla v trinástom storočí, sa objavila spústa populárnej literatúry pomocou ktorej sa mysle mnohých ľudí upriamili na démonické veci a pre mnoho mužov a žien, sa Satan stal v rámci ich životov, dominantnou myšlienkou. Toto bolo pravdou najmä o pätnástom a šestnástom storočí, keď Lutherove myšlienky prenikli všetky vrstvy v spoločnosti a vykonali svoje hrozivé výsledky. Demoralizácia vyplývajúca z náboženských, sociálnych a spoločenských hnutí a zápasov bola mimoriadne priaznivá rozvoju čarodejníckej povery a umožnila jej nebývalý rozmach, o ktorom sa predtým ani nesnívalo.

V tejto dobe existovalo mnoho cirkevných spisovateľov, ktorí písali o najdôležitejších bodoch otázky čarodejníctva. Prvým z časového hľadiska bol Caesarius z Heisterbachu, ktorý písal svoje dielo Dialogus Miraculorum v roku 1225. Táto práca obsahuje pojednanie o mnohých veľmi známych praktikách; aké podoby na seba berie diabol, ako sú všetky choroby a katastrofy vytvárané pod vplyvom diabla a s dopustením Boha ; ako diabli berú na seba podobu žien a zabíjajú deti pohľadom, atď.[164]

Oveľa dôležitejšou bola práca De Universo Williama z Auvergne, dobre známeho parížskeho biskupa (zomrel v roku 1249) ktorý veľmi ovplyvnil vývoj teologických štúdií v Paríži. Všimol si, že filozofia nie v úplnosti zodpovedala otázku čarodejníctva, ani jasne neodhalila povahu zlých démonov ani ich zlobu. “De eo vero si demones a foris obsidere possunt, in quanta longitudine hoc possint, philosophia nondum determinavit quia neque naturam malignorum spiritum neque malitiam ad liquidam declaravit.“[165]

[164] Caesarius z Heisterbachu. Kolín, 1476. Dialogus XI, 63; III, 6, 7, 8.

Podľa Williama z Paríža démoni dokážu vyvolať búrky, spôsobiť stroskotanie lodí, spáliť domy a mestá, zatiaľčo ľudia s ich pomocou, dokážu vykonať všetky druhy zlých skutkov. Biskup taktiež spomína viacero dobre známych praktík čarodejníc, ako sú sabaty, atď., ale vraví, že v jeho dobe už neexistujú, i keď považuje za pravdu, že démoni s dopustením Boha, zabíjajú deti, aby tak potrestali rodičov. Rozdiel medzi jeho pohľadom na nočné lety a ľudovou poverou ako ju ukazuje vo svojom spise, je ten, že neverí, žeby čarodejnice boli skutočné ženy, ale démoni, ktorí klamú ľudí pomocou mnohých vhodných prostriedkov. Štefan z Bourbonu z roku 1261 zastáva rovnakú mienku, menovite, že diabli predstierajú podobu žien a počas nočných potuliek zabíjajú deti.

Všestranný učenec Roger Bacon (zomr. 1294) bol vo svojej dobe značne vpredu čo sa týka skúmania prírody a jej zákonov, ako sa ukazuje v jeho liste De Nullitate magiae, v ktorom hovorí, že mágia je opakom filozofie; že kúzla a čary sú nehodné múdrych ; že mágia môže byť niekedy použitá s dobrým účinkom v medicíne, ale že magickým knihám by sa malo vyhýbať.[166]

Veľký dominikán, tzv. Doctor Universalis, Albert Veľký, Albertus Magnus (zomr. 1289) sa zaoberá špeciálne tromi otázkami: možnosťou zaklínania (počarovania) ; odstránením týchto počarovaní inými magickými umeniami a účinkami čarodejníctva.[167] Rozvážny scholastik pôvodne inklinuje k názoru, že mágia často spočíva na klamaní, že ľudia sú vedení výlučne ich nedokonalými mentálnymi uspôsobeniami do spájania magických skutkov s ich neskoršími výskytmi. Napriek tomu však nepochybuje, že umenie byť očarovaný existuje;

[165] Guilielmi Alverni, Opera Omnia. Paris, 1674. 1, II, 983.

[166] Epistola Fratis Rogeri Baconis de aecretis operibus artis et naturae, et de nullitate magiae. London, 1859.

[167] Alberti Magni, Compendium theologicae veritatis. Paris, 1890. 1. II, c. 27.

Cirkevní Otcovia zastávali takú mienku a Cirkev promulgovala zákony ktoré sa nej týkali. “Nulli dubium esse debet, multos esse maleficiatos vi et potestate daemonum, quia hoc sancti patres dicunt, et ecclesia super hoc iura promulgavit, et hoc patet etiam omnibus illis, qui de negromantia et de factis imaginum aliquid noverunt.“[168] Podľa Alberta sú kúzelníci schopní vykonávať svoje kúzla iba na základe paktu s diablom.[169] “Magi miracula faciunt per privatos contractus initia foederis cum daemonibus.” Znovu: “Si enim per invocationes, coniurationes, sacrificia fiunt, tunc aperte pactum initur cum daemone, et tunc est apostasia oris ibi. Si autem non fit nisi opere simplici, tunc est apostasia operis, quia illud opus expectatur a daemone, et expectare aliquid a daemone … est fidei contumelia, et ideo apostasia.“[170] Albert neveril v realitu čarodejníckych letov, ale hovorí, že ženy ktoré tvrdia, že cestujú v noci s Herodias, sú jednoducho oklamané diablom.[171]

Veľký žiak Alberta Veľkého, Tomáš Akvinský (zomr. 1274) vo svojom Komentári na Sentencie Petra Lombardského vyhlasuje, že niektoré osoby hovoria, že okrem myslí ľudí neexistuje žiadne čarodejníctvo, ktorí zvaľujú na čarodejnice prirodzené účinky, ktorých príčiny sú skryté.

Toto je proti učeniu Cirkvi, ktorá hovorí, že démoni majú moc nad telami a mysľami ľudí, keď sú dovolené Bohom a takto cez ich moc dokážu čarodejnice konať čary. V Sume autor hovorí, že mágovia konajú zázraky (toto slovo nie je použité v absolútnom zmysle ) skrze démonov pomocou paktu, nevysloveného, alebo uzatvoreného s nimi otvorene.[172] Na inom mieste prehlasuje, že keď sa duša vehementne primkne k zlu, ako sa to stáva menším starým ženám, tvár sa stane pre deti jedovatou a zraňujúcou (to je moc fascinácie často pripisovaná čarodejniciam). Je taktiež možné že vďaka dovoleniu Boha alebo v súlade s niektorou tajnou dohodou zlomyseľní démoni v tomto spolupracujú preto čarodejnice môžu s nimi uzavrieť pakt.[173]

[168] Alb. Mag., De somno et vigilia II, c. 5.

[169] Alb. Mag. Compend., 1, II, Dist. VII, c. 10.

[170] Id., c. 12.

[171] Id., c. 31.

[172] Thomae Aquinatis, Summa Theologica, I, qu. 110, art. 4; IIda, IIdae, qu. 92-96.

[173] Op. cit., I, qu. 117, art. 3.

Ďalší dominikán, rovnako študent a profesor v Paríži, Peter z Tarantaise, ktorý sa v roku 1276 stal pápežom menom Inocent V. mal zanechať komentár k Sentenciám Petra Lombardského. Podľa neho je nesprávne povedať že v čarodejníctve nie je žiadna realita. Taktiež tvrdí, že nie je oprávnené používať mágiu na zbavenie samého seba nejakého zla, ktoré už bolo touto mocou vytvorené.[174] Jeho súčasník, učený františkán Bonaventúra (z. 1274) zastával rovnaké náhľady ohľadne reality čarodejníctva a špinavej moci diabla nad ľudskými bytosťami.[175] Tieto Komentáre Akvinského, Petra z Tarantaise a Bonaventúru tvorili skutočný manuál pre teologické poučenie na Univerzite v Paríži a bolo na nich odkazované vo všetkých prípadoch, pri ktorých boli pochyby.

V nasledujúcom storočí nachádzame Jána Dunsa Scota (z. 1308) zaoberať sa vo svojom Komentári rovnakými otázkami. Jeho kritické pohľady ohľadne učenia Cirkvi o niektorých bodoch mu nezabránilo od vysporiadania sa s otázkou umenia mágie v tradičnom zmysle. Deklaroval, že bez pochýb osoby, ktoré uzatvorili pakt so zlými duchmi by mali praktizovať čarodejníctvo.[176] Scotus je toho názoru, že zlí duchovia dodržujú toto ujednanie a pomáhajú človeku, nie kvôli dohode, ale iba preto, že si prajú byť uctievaní a hovorí, že v budúcnosti nebudú nikomu slúžiť, ak sa dohoda poruší.

[174] Innocentii V pont max. ex ordine Praedicatorum assumpti, In IV Libros Sententiorum commentaria. lib IV, Dist. XXIV, art 4.

[175] Bonaventurae, Opera Omnia. Florence, 1885. II, dist 7, pars. II, cap. 6; IV, dist 84, art II, quest 2.

[176] Joannes Duns Scoti, Quaestiones in Petri Lombardi Libros Sent lib. IV, dist 34.

Taktiež zastával názor, že čarodejníctvo funguje len dovtedy, kým existujú niektoré konkrétne prostriedky, ako napríklad ohnutá ihla alebo niečo podobné; ak je toto zničené, diabol už nie je viazaný jeho paktom.[177] Tento prostriedok by sa mal nájsť, ak si osoba myslí, že je očarovaná a zničený ; to by sa malo spraviť najmä vtedy, ak čarodejníctvo nebolo zničené modlitbou a sviatosťami Cirkvi. Richard z Middletonu (z. 1308) zastával rovnaké náhľady. William Durandus zo St. Porciano (z. 1332), nasledujúc dominikánske učenie, napísal svoj Komentár k Lombardského Sentenciám. Prijal so zreteľom na vieru a poznanie názor opačný voči tomu, ktorý zastával sv. Tomáš Akvinský, ale vysvetľuje otázky vznesené čarodejníctvom v tradičnom zmysle, podľa dekretálií.[178] Peter z Paludy (z. 1342) sa taktiež zaoberal touto otázkou; výhlásil, že keď ženy vykonávajú čarodejníctvo s takými prostriedkami ako fazule alebo pečeň z kohúta, nie je to vlasnosť týchto vecí, ktoré spôsobujú zlé výsledky, ale skryté moci diabla, ktorý klame čarodejnicu pod pôsobením týchto materiálnych vecí.[179]

Okolo polovice štrnásteho storočia františkán Peter z Akvily (z. 1361) inkvizítor z Florencie učil rovnako ako Duns Scotus a v tom istom čase ukázal, že zlá prax čarodejníctva prevažovala v Taliansku rovnako ako vo Francúzsku a Anglicku.[180] V Nemecku Tomáš zo Štrasburgu, generál augustiniánov, nasledoval učenie Akvinského. Tvrdeniu niektorých osôb, že čarodejníctvo nebola realita a že démoni nemajú reálnu existenciu on rýchlo oponoval s rovnakými dôkazmi, s ktorými prišiel už jeho slávny predchodca. Tiež učí, že exorcizmus Cirkvi nie je vždy účinný “deo permittente sepe visum est, quod exorcismi et coniurationes ecclesiae non valent semper ad tollendum corporales molestias illatas hominibus ab ipsis demonibus“[181] takže želanie zničiť zlo prostriedkami mágie bol smrteľný hriech.

[177] Op. cit., 1, II, dist. 7.

[178] D. Durandi a Sancto Porciano, in Petri Lombardi Sententias Theologicas Commentariorum, Libri 1111, Venice 1568. lib. 15, dist XXXIV, quest. prima.

[179] Hansen, op. cit, 167.

[180] Petrus de Aquila, dictus Scotellus, Super quatuor libros magistri Sententiarum, lib. IV, dist. 34.

[181] Thomas de Argentina, Scripta super quattuor libros Sententiarum, II, 1; IV, dist. 6.

Ján Gerson (z. 1429), kancelár parížskej univerzity v traktáte De erroribus circa Artem Magicam jasne vyjadruje učenie jeho doby. Tvrdí, že spochybňovať existenciu a aktivitu démonov je chybné a proti Svätému Písmu, rovnako ako zničujúce voči ľudskej a politickej spoločnosti. “Mali by byť napravení tí, ktorí tvrdia, že teológovia pripisujú démonom priliš veľa moci. I keď je pravda, že niektorí pripisujú zlým duchom jav vyvolaný prirodzenými príčinami pretože v prírode existujú mnohé zázraky.“[182] Znovu hovorí, že pokus vytvoriť účinky, ktoré nemôžu byť rozumne očakávané od Boha alebo z prirodzených príčin, by sa malo považovať za poveru a vyvolať podozrenie na pakt s diablom.[183] Ako odpoveď na otázku, prečo Boh dovoľuje diablovi mať takú moc nad ľudskými bytosťami, on dáva štyri dôvody: ako prejav Jeho slávy; alebo kvôli večnému zatrateniu zatvrdilých; alebo potrestanie hriešnikov; alebo skúšanie veriacich.[184] Gerson tvrdí, že diabol je uctievaný modlitbami, obetami a incenzom, používaným pri magických rituáloch; tieto skutky sú tým viac znesväcujúcejšie, čím je zneužitá vec svätejšia. Napokon hovorí, že čarodejníctvo nesmie byť využívané na vyháňanie čarodejníctva pretože to je ťažký hriech proti viere.[185]

[182] Joannis Gersonii, Opera Omnia, Antwerp, 1706. Tom. I Pars. II, 201.

[183] Id., 212.

[184] Id., 213.

[185] Id., 213.

Gerson zahrňuje do svojho traktátu rozhodnutie teologickej fakulty univerzity v Paríži. V roku 1398 táto fakulta zastávala všeobecnú kongregáciu v kostole sv. Mathurina a prijala sériu dvadsiatich ôsmich článkov, ktorá sa stala štandardom pre démonológov a bola považovaná za nepopierateľný argument proti skeptikom, ktorí spochybňovali realitu zla mágie. Univerzita vyhlásila, že v každom poverčivom uctievaní bol implicitne prítomný pakt so Satanom; odsudzuje ako chybné tvrdenia, že je dovolené umením mágie a čarodejníctvom privolať pomoc démonov vyhľadávať ich priateľstvo alebo vstupovať do paktov s nimi, väzniť ich do kameňov, prsteňov, zrkadiel a obrazov používať kúzelníctvo na dosahovanie dobrých výsledkov alebo na liečenie kúzelnictvom, že Boh by mohol byť vovedený magickým umením k tomu, aby prinútil démonov poslúchať vyvolávania, že slávenie omší a iných dobrých vecí používaných pri niektorých formách kúzelníctva bolo povolené. Na jednu stranu univerzita poprela to, že figúrky z olova, zlata či vosku, keď sú v istých dňoch pokropené svätenou vodou a konsekrované, vstúpia do nich moci pripisované im v magických knihách, na druhú stranu je to dôrazne stanovisko pri poznámke o tých, ktorí popierajú, že kúzelníctvo, zaklínania a vyvolávanie démonov má moc, o ktorej tvrdia kúzelníci.[186]

Tzv. posledný scholastik, Nemec Gabriel Biel (z. 1484) teologický učiteľ v Tubingene, vo svojom Komentári o Sentenciách tvrdí, že čarodejnica pomocou otvoreného paktu s diablom, môže prejaviť navonok svoje zlé úmysly. “Potest homini imaginationem turbare,” atď. Podľa neho je falošné povedať, že v čarodejníctve neexistuje žiadna reálna moc; “Falsa est opinio dicentium, maleficium nihil esse in rei veritate, sed solum in talium hominum existimatione, qui effectus quorum cause sunt occulte nonnunquam sclent maleficiis demonum imputare.“[187]

V roku 1486 sa odohralo dokončenie knihy, ktorá, hoci nezískala v Cirkvi žiadnu legislatívnu moc, sa stala zdrojom nevýslovného nešťastia. Bolo to neslávne známe Malleus Maleficarum [188], dielo dvoch inkvizítorov Henricha Institorisa a Jakuba Sprengera, ktorí uverejnili knihu, aby ňou zlomili odpor ktorý voči ich oficiálnemu konaniu kládli niektorí kňazi;

[186] Gersonii, op. clt, 218, 219.

[187] Hansen, Zauberwahn, 164.

[188] Použitie slova Maleficarum namiesto lat. Maleficorum je významné tým, že ukazuje obmedzenie zločinnej moci na ženské pohlavie. Malleus Maleficarum, napísané v r.1486, bolo publikované v r. 1487; najskoršie vydania neobsahujú žiadne miesto vydania.

títo menovaní kňazi vo svojich homíliách vyhlasovali, že neexistovali žiadne čarodejnice s mocou škodiť ľudským bytostiam. Malleus Maleficarum sa delí na tri časti, z ktorých prvé dve sa venujú realite čarodejníctva na základe dôkazov z Biblie a kanonického a svetského práva, vysvetľujú jeho povahu a hrôzy spojené s ním spojené a detailne popisujú “liečebné” postupy pre použitie Cirkvou proti nim; tretia časť udáva pokyny cirkevným a svetským sudcom akým spôsobom by mali byť vedené procesy proti čarodejniciam a aké rozsudky by mali dostať previnilci. Autori píšu, že čarodejnice musia byť potrestané oveľa krutejšie než heretici, pretože sú taktiež apostatmi a pretože nielenže popierajú vieru zo strachu pred ľudmi, ale nadto dokonca prinášajú obeť diablovi a oddávajú sa mu telom a dušou. Enormnosť ich hriechu je väčšia než zlých anjelov; krutosť ich trestu musí korešpondovať rozmeru ich previnenia. Malleus sa odlišuje od skoršej protičarodejníckej literatúry v troch dôležitých bodoch, zaprvé, Malleus tvorí  ústredný bod z tzv. maleficium alebo škody a nie z heretického incidentu Sabatu;

podruhé, prejavuje sa v ňom výnimočná averzia voči ženskému pohlaviu; potretie, trvá na maleficentnej stránke čarodejníctva a inklinuje k delegovaniu výkonu čarodejníckych procesov na sekulárne právne súdy. Po náboženskom prebudení v šestnástom storočí sa táto kniha stala nespochybniteľnou autoritou pre protestantské ako aj katolícke oblasti.

Dva roky po publikovaní Mallea, Ulrich Molitor, doktor rímskeho a kanonického práva, na popud arcivojvodu Sigismunda z Tyrolska, publikoval memorandum o čarodejníctve pod názvom De laniis et phitonicis (sic) mulieribus, teutonice unholden vel hexen, ktoré obsahuje mnoho citlivých názorov.

Hovorí, že priznaniam urobeným pri mučení by sa nemala pripisovať žiadna váha, pretože vďaka bolesti a strachu každý by mohol byť nútený priznať všetky druhy vecí, ktoré nikdy nespáchal. Podľa Molitora, ľudské bytosti nemôžu na seba brať iné podoby a lietať na vzdialené miesta, to je čistá predstavivosť, ani čarodejnice nedokážu cestovať mnoho míľ v noci, to sú len ich oživené predstavy, ktoré sú vyplnené obrazmi vyvolanými diablom a teda sú klamané a trpia sebaklamom, že si myslia o tom, čo je púhy výmysel, že sa to aj v skutočnosti stáva. Na druhú stranu Molitor verí v existenciu čarodejníc a v možnosť paktu medzi nimi a diablom, za čo by mali byť kruto potrestané. Hoci takéto prekliate ženy nemôžu samy od seba urobiť nič, ale keďže odpadli od najláskavejšieho Boha a oddali sa diablovi, mali by podľa svetského a božieho práva odsúdené na smrť. “Tales sceleratae mulieres, que a deo largissimo apostatarunt et dyabolo sese dedicarent morte plecti debent.“[189]

Tomáš Kajetán, generál dominikánov, v roku 1500 napísal traktát De maleficiis, v ktorom diskutuje otázku, či je oprávnené používať mágiu alebo čarodejníctvo k odvráteniu mágie a odpovedá na ňu záporne.[190]

Zvláštne protirečenia o predmete čarodejníctva sa dajú nájsť v spisoch slávneho štrasburgského kazateľa a učiteľa teológie, Geilera von Kaisersberg, ktorý napísal svoje dielo Emeis, zbierku kázaní v r. 1508. Nasledovný úryvok je prebratý z Hansena “Pýtate sa ma čo súdim ohľadne žien, ktoré lietajú nocou a zhromažďujú sa spolu? Pýtate sa či cestujú na Dame Venusberg a či čarodejnice skutočne lietajú sem a tam alebo či iba o tom snívajú alebo či sú duchmi a čo si o tom všetkom myslím?

[189] Hansen, Quellen und Untersuchungen zur Geschichte des Hexenwahns und der Hexenverfolgung im Mittelalter, Bonn, 1901, 244 seqq.

[190] Hansen, op. cit, 254, 255.

Odpovedám Vám nasledovne. Na prvú otázku odpovedám, že oni cestujú tu a tam ale stále zostávajú na jednom mieste, tj. oni si len predstavujú, že cestujú, pretože diabol môže vytvoriť v ich mozgu sny, tak že si myslia, že cestujú a ťe sú s tam s ďalšími ženami a spolu tancujú a hodujú. A Satan to dokáže najlepšie s tými, ktorí sú mu oddaní.” (Tu Geiler poskytuje príklad ženy, ktorá chcela presvedčiť kazateľa, že v noci takto cestovala. Potrela samú seba s masťou vyslovila zaklínadlo a upadla do spánku, snívajúc o tom, že cestuje hoci sa nikdy nepohla z jej miesta vedľa kazateľa. Keď sa prebudila, vyhlásila, že mala cestovať na Sabat. Znovu tu autor predpokladá realitu čarodejníckych jázd “Ak čarodejnica vysadne na metlu, ktorú si potrela  masťou a vysloví predpísané slová, dokáže letieť kde sama chce. Nie je to žiadna vlastnosť v metle alebo v masti, ktorá to spôsobuje pretože je to diabol, ktorý to koná, kto ju unáša preč na metle, keď vidí jeho znaky použité čarodejnicou.”[191] Geiler taktiež veril, že čarodejnice s diablovou pomocou dokážu vyvolať búrky, dokáže vytiahnuť mlieko z poriska sekery, dokáže uniesť a vymeniť deti, atď.[192] Diabol mal s čarodejnicami spraviť pakt a mal im poskytnúť slová a znaky; keď tieto znaky a slová použijú, on vykoná čokoľvek si zažiadajú a takto diablo koná cez ich vôľu.” Ale toto nerobí z čarodejnice vonkoncom menej zasluhujúcu si smrť podľa božieho práva “die soll man toten.” Skutočnosť, že čarodejníctvu bolo oddaných viac žien než mužov Geiler, podobne ako autori Mallea, pripisuje povahe žien; ženy sú viacej dôverčivejšie než muži, preto oveľa ľahšie sa dajú presvedčiť diablom; majú väčšie schopnosti predstavivosti a v neposlednom rade “sú klebetné.

[191] Nun fragestu, was sagstu uns aber von den weibern, die zu nacht faren und so si zusammen kumen? atď.

[192] Hansen, op. cit., 290.

To čo žena vie, musí von, nezostane to v nej. Preto keď diabol inštruuje ženy, oni dávajú tieto pokyny ostatným ženám a tak ďalej a takto získa bezpočet ďalších duší.“[193]

V roku 1505 sa objavilo dielo pod názvom Question de le strie resp. Questio lamiarum Samuela de Cassinis z Milána, ktoré sa zaoberá hlavne mocou diabla nad ľudskými bytosťami nočnými letmi “lamiae” resp. čarodejníc a ich účasťou na Sabate. Autor tvrdí, že aj keď diabol má obrovskú moc, nemôže prenášať ľudí z jedného miesta na druhé. Argumentuje tým, že vykonať takýto akt by vyžadovalo zázrak; že len Boh sám koná zázraky; že ak diabol dokáže rovnako preniesť ľudí na Sabat, to sa môže konať iba vďaka Božiemu dopusteniu, ktorý by v takom prípade ako sa zdá prial hriechu, keďže Sabat je hriešny. On podobne odmieta všetky oponujúce argumenty a dokazuje rozhodne, že v príbehoch o transportoch vďaka diablovi nie je žiadna pravda.[194]

Na ďalší rok napísal Vincenz Dodo z Pávie svoje dielo Apologia namierené proti Cassinisovmu Questio. V tomto pamflete Dodo dokazuje prinajmenšom k svojmu uspokojeniu niekoľko výrokov popretých jeho protivníkom. Medzi ne patrili nasledovné: diabol alebo anjel je schopný vziať na seba prirodzené telo; diabol vďala božiemu dopusteniu dokáže konať veľa zla (toto Božie dopustenie je negatívne) ; diabol je schopný prenášať osoby z jedného miesta na druhé a preto unáša čarodejnice na Sabat; diabol často klame čarodejnice aby verili, že sú skutočne prítomné na Sabate, aj keď je to iba delúzia.[195]

Dominikánsky inkvizítor Bernard z Como vo svojom pojednaní Tractatus de Strigiis, napísanom v roku 1508, potvrdzuje realitu nočných letov, Sabatov, počarovanie detí a ukazuje ako tieto čarodejnice spadajú pod jurisdikciu inkvizície.

[193] Hansen, op. cit., 290.

[194] Id., 262-273.

[195] Id., 276.

Hovorí, že sa mnoho osôb, najmä žien, stretáva na určitých miestach v konkrétnom čase a že diabol sa pred nimi ukazuje v ľudskej forme; tieto ženy zapierajú vieru, svoj krst, taktiež Boha a Blahoslavenú Pannu Máriu. Po tom čo šliapu po kríži, berú diabla za svojho pána a vládcu, sľubujúc poslúchať ho vo všetkých veciach.[196] Bernard následne cituje príklady takýchto zhromaždení v diecéze Como a v susedných miestach a hovorí, že na tieto stretnutia sú brané dokonca aj deti, kde sa učia popierať katolícku vieru.

Táto viera v realitu Sabatov a nočných letov podľa tohto inkvizítora nie je proti odporúčaniu Canon Episcopi, pretože Canon hovoril len o čarodejniciach z prvých deviatich storočí a čarodejnice súčasnosti sú odlišnou sektou. Bernard samozrejme neverí, že ľudia sa môžu skutočne premeniť na zvieratá. Odhalenie a potrestanie čarodejníc prináleží inkvizícii, keďže len ona sama môže s nimi naložiť tak ako si za svoj zločin zaslúžia.[197]

Učený benediktínsky opát Ján Trithemius, ktorý bojoval s mnohými poverami, zdieľal plne presvedčenie svojej doby ohľadne čarodejníc. V roku 1508 napísal svoju odpoveď na osem teologických otázok nadhodených cisárom Maximiliánom, Joannis Trittenhemii liber octo qudestionum ad Maxmilianum Caesarem. Piata, šiesta a siedma otázka sa týkali mágie a čarodejníctva. 5) De reprobis atque maleficis; 6) De potestate maleficarum; 7) De permissione divina.[198] Opát vyhlásil, že mnohé osoby mali uzavrieť otvorený alebo tichý pakt s diablom; že isté ženy mu venujú obetu a dostávajú jeho pomoc vo svojich zlých skutkoch.[199] Čarodejnice by nemali byť tolerované, ale naopak by mali byť vyhladené, podľa prikázania Božieho (Exod. XXII, 18 ; Deut. XVIII, 10-12) “Čarodejníkov nenecháš nažive.

[196] Tractatus Eiusdem R. P. F., Bernardi Comensis, De Strigiis, Rome, 1584, 1, 2, 3, 4.

[197] Id., 9, 10, 12.

[198] Hansen, Quellen, 292; Zauberwahn, 516; Riezler, Qeschlchte der Hexenprozesse in Bayern. Stuttgart, 1896, 122.

[199] Hansen, Quellen, 292.

S ohľadom na skutky čarodejníc Trithemius poskytuje tradičný zoznam — vyvolávanie búrok, ničenie polí, škodenie ľuďom a zvieratám. “Maleficiae quodam professionis genere subiiciuntur daemonibus, quorum ministerio aerem turbant, tempestates suscitant, fruges devastant, homines et iumenta infirmant. Agunt cum daemonibus spurcissimae veluptatis foeda commertia et eos perniciosis carminibus quos voluerint ab inferis revocant in aspectum. Harum facta non miracula sed potius maleficia dicenda sunt, et extremo supplicio merito punienda,“[200] Ako odpoveď na šiestu a siedmu otázku Trithemius hovorí, že diabol vykonáva svoju moc vďaka Božiemu dopusteniu.

Druhé dielo tohto vedca pochádza z toho istého roku je to pamflet nazývajúci sa Antipalus malleficiorum spísaný na pokyn kniežaťa, kurfirsta Joachima I z Brandenburgu. Autorom sú popísané štyri druhy čarodejníc: tie ktoré bez akéhokoľvek spojenia s diablom pripravujú škodlivé a smrteľné nápoje z rastlín a korienkov; tie, ktoré praktizujú svoje magické umenia pomocou formúl zakázaných Cirkvou; tie, ktoré majú otvorené vzťahy s démonmi a pomocou nich “aerem turbant, fulgura suscitant, vertiginem capitibus immittunt, visum oculis auferunt.”[201] Štvrtý a najnebezpečnejší druh je tvorený tými, ktorí odhodili kresťanskú vieru a zapredať sa diablovi; tieto sú schopné spôsobiť všetky choroby “morbum caducum, epilepsiam, pestem et febrem in hominibus excitant, dementiam et insaniam nescientibus procurant.“[202] Podľa opáta sú tieto čarodejnice v každej provincii veľmi početné a existuje tu len málo inkvizítorov a takmer žiadni sudcovia, ktorí vykoreňujú tento hriech proti Bohu a prírode. Ľudia a dobytok umierajú vďaka perfídnosti týchto žien a nikto si nemyslí, že to stáva pomocou čarodejníctva.

[200] Hansen, op. cit., 294.

[201] Ibid.

[202] Ibid.

Mnohí trpia najhoršími chorobami a nikto nevie, že sú očarovaní.[203] Tieto čarodejnice by mali byť čo najtvrdšie potrestané, “ultimo ignis supplicio jure punienda.“[204] Nikto samozrejme by nemal byť ovládaný diablom a zvádzaný na čarodejníctvo s výnimkou jeho slobodnej vôle a každý kresťan vlastní v sviatostiach a modlitbách Cirkvi isté prostriedky proti všetkým magickým umeniam čarodejníc.

Tzv. Layenspiegel Ulricha Tenglera, juristu z Hochstadtu, sa skúsil pozrieť na otázku z právnického pohľadu, hoci kniha ukazuje, že autor bol podrobne oboznámený s učením teológov. Tengler hovorí, že medzi juristami existuje veľká rozmanitosť v názore týkajúcom sa skutkov čarodejníc, ich schopnosti vyvolávať búrky, sužovať ľudí a zvieratá, lietať v noci, atď., pretože je ťažké mysľou  tieto veci pochopiť.[205] Väčšina z knihy je založená na spise Malleus Maleficarum, najmä stránky venujúce sa vyšetrovaniu a trestaniu čarodejníc.[206]

Dominikánsky inkvizítor Jacob von Hoogstraten, napísal v roku 1510 pamflet Quam graviter peccent, quaerentes auxillium a maleficis, v ktorom sa venuje výlučne  diskusii o tejto téme a o čarodejniciach svojej doby sa nezmieňuje.[207]

Martin z Arles, profesor teológie a kanonického práva v Pamplone napísal v roku 1515 svoj spis Tractatus de superstitionibus contra maleficia seu sortlegia, quae hodie vigent in orbe terranum, v ktorom sa zaoberá všetkými všeobecne známymi poverami. Autor zastáva názor, že lety čarodejníc sú iba ilúzie, vytvorené diablom v mysliach žien, ktoré mali jemu odprisahať oddanosť; že čarodejnice s pomocou diabla dokážu zničiť polia a ovocie a škodiť ľuďom ; a konečne, že takéto osoby sú oddelené od katolíckej viery a mali by byť tvrdo potrestané.

[203] Hansen, op. cit., 295.

[204] Ibid.

[205] Riezler, op. cit., 132.

[206] Malleus Maleficarum, p. III, q. 17.

[207] Hansen, Quellen, 306.

Postoj Katolíckej Cirkvi voči čarodejníctvu a všetkým praktikám kúzelníctva a mágie – IV. Kapitola – CIRKEV, Obdobie 800-1200 n.l.

IV. KAPITOLA

CIRKEV, Obdobie 800-1200 n.l.

 

Otázka čarodejníctva namiesto toho, aby s prichádzajúcimi storočiami postupne vymizla sa stávala čoraz viac diskutovanou, pravdepodobne pretože sa začali množiť herézy a mnohé z heretických praktík boli previazané s kúzelníctvom.

Preto postupne nachádzame Cirkev rozpoznávajúcu toto zlo a zaobchádzajúcu s ním adekvátne podľa jeho závažnosti.

 

Pred rokom 800 teologickí spisovatelia sa sami zaoberali väčšinou diabolským aspektom kúzelníctva, bez dotýkania sa, okrem niekoľkých prípadov, otázkou zázračnej moci čarodejníc, ale spolu s nástupom deviateho storočia prišla v náhľade cirkevných spisovateľov týkajúceho sa čarodejníctva  zmena. Od tejto doby vidíme rozbor a vysvetľovanie rozličných magických účinkov, hoci ešte tieto skutky neboli pripisované výlučne moci Satana.

 

Agobard, veľký biskup z Lyonu (zomrel v roku 841) napísal v roku 820, že v jeho diecéze každý verí v možnosť privolávania búrky čarodejnicou, že všetci ľudia bez ohľadu na pôvod a stav veria v krajinu zvanú Magonia, odkiaľ prichádzali lode z oblakov a odnášali so sebou úrodu zničenú krupobitím[114], tzv. tempestarii, ako boli tieto kúzelníčky nazývané, boli platené Magoniánčanmi za vytváranie búrky. Agobard zastáva názor, že len Boh a Jeho služobníci dokážu vytvoriť búrky, preto prisluhovači Satana nemajú túto moc; avšak táto viera bola neskôr prekonaná. Agobard uzatvára svoj výklad s vyhlásením: “Kresťania teraz veria takým bláznivým veciam, ktorým by predtým ani žiadny pohan neveril.”[115]

 

Zaujímavé vyjasnenie tejto otázky čarodejníctva bolo uvedené v karolínskom období v prácach dvoch spisovateľov, Rabanusa Maura a Hinkmara. Rabanus Maurus, opát z Fuldy a neskôr arcibiskup v Mainzi, v roku 845, napísal knihu De Universo, v ktorej sa úzko pridržiaval spracovania jeho predchodcu, Izidora zo Sevilly, týkajúceho sa tzv. strigy.[116]

 

[114] P, L. CIV, 147.

[115] Id., 148, 158.

[116] Schmitz, op. clt., 738.

 

Akokoľvek prijal náhľad prijímaný v tom čase celou Cirkvou, že pohanskí bohovia boli démonmi a bol naliehavý vo svojich požiadavkách, že Mojžišovský ortieľ proti čarodejniciam a vešticiam mal byť vykonaný v celej svojej prísnosti.[117]

 

Hinkmar, arcibiskup Remeša, bol v roku 860 povolaný k rozriešeniu otázky, predloženej počas rozvodového súdneho konania medzi kráľom Lotharom II. a Teutbergou, a to či ženy dokážu pomocou čarodejníctva vzbudiť lásku medzi mužmi a ženami a nenávisť medzi manželmi. Vo svojom pojednaní Hinkmar ukazuje, že bol presvedčený, že také veci sa dajú dosiahnuť a to pomocou spojenia ľudí a démonov a ďalej cituje príklady v jeho diecézy. Hovorí o zlách spáchaných čarodejnicami (strigae), “talia sunt etiam genera daemonum qui tantum . . . de quibiis aliqua nostri tempore acta dicere poteramus, nisi ea brevitatis compendio transiremus.“[118] Vypočítava spôsoby pomocou ktorých môže byť vykonané zlo ; použitie kostí mŕtvych, vlákien, rastlín, jedla, atď. Skutočnosť, že také umenia existujú, je pre biskupa znamením príchodu Antikrista. S ohľadom na moc čarodejníc hovorí: “Alii carminibus a strigiis fascinati et quasi enerves effecti reperti sunt.“[119]

 

Učenie Cirkvi v desiatom a jedenástom storočí sa dá zozbierať z niekoľko prác opáta Regina z Prumu (zomr. 915) a Burcharda, biskupa z Wormsu (zomr. 1025). Tieto dve systematické zbierky kanonického práva mali veľký vplyv na neskoršie zbierky a poskytujú jasnú myšlienku o cirkevnom učení ohľadne takého ťažkého problému ako čarodejníctvo. Kniha opáta Reginona napísaná v roku 906 na podnet arcibiskupa Ratboda z Trieru, obsahuje rady týkajúce sa vizitácie diecézy; z veľkej časti ju tvorí zbierka starovekých kánonov rozličných synod a pápežských dekrétov.

 

[117] P. L. OX, Raban. Mauri. Operum, p. II, 1095-1110.

 

[118] P. L. CXXV. 716-725.

 

[119] Id.. 717.

 

Medzi rozličnými bodmi vzťahujúcimi sa k cirkevnej disciplíne sa dajú nájsť myšlienky opáta ohľadne viery v čarodejnice. Hovorí o zlách spôsobených čarodejnicami, ako sú zničenie úrody, vytváranie búrok, spôsobovanie lásky a nenávisti, atď. a jasne verí v realitu kúzelníctva za ktorého praktizovanie predpisuje sedem rokov pokánia.

Reginonova kniha má pre nás väčší význam, pretože je to nastarší autentický dokument týkajúci sa nočných letov žien, ktoré sa neskôr stali jednou z dôležitých výpovedí pri priznaniach čarodejníc. Tento dokument je vložený do jeho práce ako známy “Canon episcopi” chybne pripisovaný koncilu v  Ancyre (Ankare) z roku 314. Obsahuje exhortáciu určenú biskupom, ktorá znie zčasti nasledovne: “Biskupi a ich pomocníci sa musia z celej svojej moci snažiť  vyhladiť zo svojich diecéz škodlivé umenia veštenia a kúzelníctva, ktoré boli vynájdené diablom; vždy keď nájdu muža alebo človeka oddávajúceho sa tejto neresti, musia vykázať takéto osoby von z diecézy.

Po prinesení dôkazov, aby sa ukázalo, koľko starej pohanskej viery v mágiu ešte stále zostáva medzi ľuďmi, ktorí sa mali stať kresťanmi, kánon pokračuje: “Ešte dnes existujú isté skazené ženy, ktoré zvedené lsťou a trikmi diabla, veria a prehlasujú, že v nočných hodinách spolu s Dianou, pohanskou bohyňou alebo s Herodias a v spoločnosti s nespočetne ďalšími ženami, jazdia na istých zvieratách, môžu, pod rúškom noci preklenúť mnoho krajín a hovoria, že musia vo všetkom poslúchať rozkazy ich kráľovnej.

A tieto žena, ktoré takto odpadli od viery, nielenže sa sami zruinovali, ale stiahli so sebou mnohých ďalších do ničoty neviery ….

Preto kňazi v kostoloch im zverených musia kázať božiemu ľudu so všetkou vážnosťou a poučiť ich, že všetky tieto veci sú ničím a nie sú od Ducha Božieho, ale od zlého ducha, ktorý vštepuje falošné myšlienky do myslí a srdcí veriacich. Satan, ktorý môže na seba zobrať podobu anjela svetla, schopný priamo zajať myseľ niektorej ženy a podriadiť si ju prostredníctvom jej neviery, meniaci sa na všetky druhy foriem, vyčarováva v snoch pred dušou, ktorú má vo svojej moci, hneď veselé scény, potom smutné, následne známe, potom neznáme osoby ; a obeť verí, že všetky tieto vízie nie sú iba imaginárne, ale reálne a aktuálne. . . . Preto sa musí vyhlásiť všetkým ľuďom, že ktokoľvek, kto takýmto veciam verí stratil pravú vieru; a ktokoľvek stratí pravú vieru patrí nie Bohu, ale diablovi. Podľa Pána je stojí napísané, že všetky veci boli Ním stvorené; preto ktokoľvek verí, že akékoľvek stvorenie sa dá premeniť na lepšiu alebo horšiu formu alebo do akejkoľvek inej formy, okrem pomoci Stvoriteľa samotného, takáto osoba je bez pochyby neveriaci a horší než pohan.“[120]

 

Z predchádzajúcich citátov bolo jasné, že v tej dobe Cirkev považovala nočné lety žien za ilúziu, ale zastávala stanovisko, že žena sa mohla oddať diablovi a dobrovoľne vstúpiť do jeho služieb, takto sa stať odpadlíkom a hodným trestu.[121]

 

Približne o sto rokov neskôr Burchard z Wormsu (z. 1025) napísal svoje dielo s názvom Collectarium Canonum resp. Decretum v dvadsiatich knihách, kompilát ustanovení cirkevného práva a morálnej teológie prebratých z prác jeho predchodcov, zo spisov cirkevných Otcov, penitenciálov, dekrétov koncilov a pápežov a zo Sv. Písma. Dve časti tejto veľkej práce majú špeciálny význam v spojení s našou problematikou: Kniha X, De incantatoribus et auguribus a kniha XIX, Corrector resp. Medicus, penitenciál.

 

[120]P. L. CXXXII, 352; Soldan-Heppe, Geschichte der Hexenprozesse, I, 130.

 

[121]Si aliqua est, quae se dicat cum daemonum turba in similitudine mulierum transfonnata atris noctibus equitare super quasdam beetias et in eorum coneortio adnumeratam esse, baec talis omnimodis ex parochia eiiciatur.

 

Tieto dve knihy do určitej miery popisujú čarodejnícku poveru stále sa rozvíjajúcu medzi germánskym ľudom a spojenú so starými pohanskými ideami. niha X. stelesňuje prácu Reginona ku ktorému sú pridané citáty od sv. Augustína a Rabana Maura; v jednom bode Burchard nesúhlasí s Reginonom, menovite v ohľade na existenciu tzv. tempestarii. Burchard zastáva názor, že čarodejnice nemôžu ovplyvňovať búrky a priraďuje trest pre tých, ktorí zastávajú takúto vieru. S ohľadom na iné skutky čarodejníc, ako je krádež majetku suseda pomocou magických formulí, zabíjanie domácich zvierat pohľadom, zničenie úrody, atď., Burchard nie je múdrejší než iní v jeho dobe, ale vyslovuje sa kladne k tomu, že žiadna kúzelníčka nemôže ovplyvniť myseľ človeka magickými umeniami, meniť lásku na nenávisť alebo naopak, ani premieňať ľudí na zvieratá. Táto desiata kniha bola vtelená do prác Iva a Graciána a stala sa súčasťou neskoršej kanonickej literatúry; ale devätnásta kniha, v ktorej sú spomenuté nočné lety a viera v ne prísne napomenutá, sa nikdy nestala súčasťou cirkevného práva. Preto bolo možné, keď sa v štrnástom a pätnástom storočí otázka nočných letov stala dôležitou, pre teológov spĺňala všetky námietky prebraté z Canon Episcopi s vysvetlením, že čarodejnice v ich dobe už viac nelietajú v spoločnosti Diany alebo Herodias, ale boli nového druhu, lietajúce s pomocou démonov a že neboli a nemohli spadať pod trest vynášaný v Canon Episcopi, pretože neexistovali, keď bol zostavený Canon.

 

Na začiatku dvanásteho storočia Ivo z Chartres (z. 1115) začlenil väčšinu z Burchardovej desiatej knihy do svojej vlastnej knihy s názvom Panormia (Kniha VIII) a v jeho Decretal (Kniha XI).[122] Na týchto stranách sa nachádzajú pramene spomínajúce metamorfózu ľudí do zvierat, let žien v spoločnosti s Dianou resp. Herodias, atď., ktoré Ivo považuje za výplody predstavivosti.

 

[122] P. L. CLXI, Panormia, lib. VIII; Decreti, p. XI.

 

Napriek tomu však verí, že niektoré osoby s pomocou diabla dokážu vytvoriť búrky a rozrušiť mysle ľudí, ale to sa dá dosiahnuť iba s dopustením Božím.[123] To čo má pre nás väčšiu dôležitosť je skutočnosť, že Ivo je prvý spisovateľ kladúci dôraz na vplyv kúzelníctva resp. čarodejníctva na naplnenie manželstva a hovoriaci o “impotentia ex maleficio“, čo tvorí starovekú podstatu viery v čarodejníctvo. Bolo to toto dotknutie sa jednej zo sviatostí čo pravdepodobne vzbudilo pozornosť cirkevných autorít a povolali ďalej toľké množstvo aktívnej legislatívy, inak by nebolo možné, že kanonisti a teológovia mohli mať viac menej čo to povedať o problematike.

Preto keď na manželské puto, vždy Cirkvou tak úzkostlivo chránené, bolo takýmto spôsobom zaútočené a také množstvo žiadostí o rozvod z dôvodu “causa impotentiae ex maleficio“, pre Cirkev nezostávalo nič iné, len čeliť problému a definovať jej pozíciu. Ivo, tlmočiaci učenie Cirkvi hovorí, že keď sa dá preukázať, že impotencia je výsledkom čarodejníctva alebo kúzelníctva, muž a žena sa môžu oddeliť a znovu vziať.[124] Táto doktrína bola zahrnutá do kánonického práva a učenie zotrvávalo po celé storočia ako Cirkev zastávala vieru v realitu mágie a táto otázka rozvodu kvôli “impotentia ex maleficio” sa stávala čoraz častejšie diskutovanou. Táto otázka bola riešená rovnakým spôsobom podľa veľkých teológov neskoršej doby, z ktorých môžu byť spomenutí Peter Lombardský,[125]William z Paríža,[126] Albert Veľký,[127] sv. Tomáš Akvinský,[128] pápež Inocent V,[129] Ján Duns Scotus,[130] Peter of Aquila,[131] John Trithemius,[132] a Bartholomeo de Spina.[133]

 

[123] P. L. CLXI, lib. VIII.

 

[124] P. L. CLXI, Panor. lib. VI, cap. 117. “Si per sortiarias atque maleficias occulto, sed numquam injusto Dei judicio permittente et diabolo praeparante, concubitus non sequitur . . . separari valebant.

 

[125] Petri Lombardi, Sentent, lib. IV, dist. 34.

 

[126] Guilielmi Alverni, Opera Omnia, lib. II, 970, 1106.

 

[127] Alberti Magni, Compendium theologicae veritatis Comment. IV Sent. Dist. XXXIV, art. 9.

 

[128] Thomae Aquinatis, Comment IV, dist. XXIV, ques. 1.

 

[129] Innocentii V pont. max. ex ordine Praedicatorum assumpti, in IV Libros Sententiarum commentaria, lib. IV, dist. XXIV, art. 4.

 

[130] Johannis Duns Scotus, Quaestiones in Petri Lombardi Libros Sent, lib. IV, dist. 34.

 

[131] Tetrus de Aquila, Super quatuor libros magistri Sententiarum, lib. IV. dist. 34.

 

[132] Hansen, Quellen, op. cit., 294.

 

[133] Id..329.

 

Títo spisovatelia súhlasili, že rozluka by mala byť povolená len v takých prípadoch, ak sa dotyčné osoby sami chovajú ponížene pred Bohom, postia sa, modlia sa a podrobia sa exorcizmu.

 

Okrem vyššie spomenutých kníh tu je Graciánov dekrét, obsiahla zbierka kanonických zákonov, ktorá bola dokončená v Bologni okolo roku 1140 a ktorá označuje začiatok nového právneho vývoja v Cirkvi. Tento dekrét, ktorého prvá časť je vtelená do tzv. Corpus Juris Canonici, požíva veľkú autoritu a vďaka jeho prijatiu kanonickou školou je vysoko vážený ako prameň cirkevného práva. Gracián zozbiera rozličné vyhlásenia o mágických praktikách v časti Causa XXVI, quaestiones 1-6, v ktorej hovorí o veštení, zaklínaní, jasnovidectve, čarodejníctve, za ktorých vykonávanie je trest exkomunikácia. “Si quis ariolos, aruspices, vel incantatores obseruauerit . . . anathema sit.“[134] “Sortileges velut Christi inimicos, districta ultione corrigere.“[135] “Excommunicetur clericus, monachus, laicus divinationes, vel augurias vel sortes secutus.“[136]

 

Abelard (z. 1142) ktorý mal taký obrovský vplyv na filozofov a teológov trinásteho storočia, priamo nič nenapísal ohľadne magických praktík, ale tvrdí, že diabol má obsiahlu znalosť a že Boh mu dovoľuje pokúšať ľudí, naznačujúcu im mnoho ilúzií; on tiež hovorí, že kúzelníci v Egypte v čase  Mojžiša vytvorili mnoho divov.[137]

 

[134] Gratian, Decretum Gratiani emendatum et notationibus illiutratum. Rome, 1582, II, C. XXVI, qu. 6, c. 1.

 

[135] Id., c. 8.

 

[136] Id., c. 2.

 

[137] P. L. CLXXVIII, Petri Abelardi, P. II. Sermones, cap. IV, 647.

 

Taký významný učenec ako Ján zo Salisbury (z. 1180), najčítanejší študent klasickej literatúry vyprodukovanej v stredoveku a žiak Abelarda otvorene prejavil vieru v realitu čarodejníctva, ktorú zastával spolu s celým kresťanským svetom.

V jeho veľkej práci Polycraticus zostavenej v rokoch 1156-1159, popisuje problematiku snového života a nočných letov žien so skutočne kritickým duchom, ale vyhlasuje, že nie je žiadna pochybnosť o realite čarodejníctva a hovorí, že on sám v mladosti mal byť zasvätený s nutnou krizmou kúzelníckym kňazom.

Maleficium, podľa neho rovnako ako pre sv. Augustína a Izidora bolo vykonané pomocou “pestifera familiaritas daemonum et hominum. “[138] S ohľadom na možnosť vytvárania počasia, nasleduje v názoroch svojich predchodcov “Magi qui Domino permittente elementa concutiunt, ventura, plerumque pronunciant, turbant mentes hominum.

 

Rovnaký postoj sa ukazuje aj pri ďalšom učencovi tej doby Petrovi z Blois (z. 1180), ktorý vyhlasuje oproti interpretácii snov, avšak hovorí, že isté ženy vďaka vnuknutiu diabla vytvárajú pozemské a materiálne obrazy aby sužovali svojich nepriateľov alebo rozvášňovali ich milovaných.[139]

 

Tzv. Magister Sententiarum, Peter Lombardský (z. okolo 1160-64) sa zmieňuje o problematike v Sentenciách. V knihe II. hovorí, že Boh dovoľuje diablovi, aby použil magické umenia za účelom varovať veriacich a skúšať spravodlivých, ako aj že Boh poskytuje moc diablovi na to, aby pokúšal ľudí.[140]

 

V tomto období nevidíme žiadne pápežské dekréty, ktoré by sa vyslovovali o problematike, ale niektorí pápeži v listoch biskupom alebo opátom sa zmieňovali o praxi kúzelníctva a čarodejníctva a požadovali oprávnené potrestanie takýchto ziel.

 

[138] P. L. CXCIX. Polycraticus, lib. II, cap. XXVII.

 

[139] P. L. CCVII, 190.

 

[140] Petri Lombardi, Sentent. Lib. II, dist. 6, 7.

 

Preto Lev IV. napísal v roku 849 biskupom Británie, že čarodejnice a veštice by mali byť trestané anatémou, kliatbou,[141] a v roku 890 Štefan V. hrozil odopretím svätého prijímania všetkým tým, ktorí vyhľadávali pomoc diabla a taktiež odporúčal svojim radcom uviesť do praxe Božie slová Mojžišovi: “Čarodejnicu nenecháš nažive.“[142] Lev VII. medzi rokmi 937 a 939 napísal biskupom Nemecka ohľadne zaklínačov a čarodejníc, že by mali byť potrestané, avšak nevyhladené podľa mojžišovského zákona, ale by sa na nich malo naliehať, aby sa vzdali svojich zlých praktík a vrátili sa späť do Cirkvi.[143] Veľký Gregor VII. napísal v roku 1080 Haraldovi z Dánska, nech už viac netoleruje medzi jeho ľuďmi príšernú poveru, podľa ktorej kresťanskí kňazi alebo skazené ženy boli považované za zodpovedné za zlé počasie, búrky, neplodné roky alebo vypuknutia moru.[144]

 

Cirkevné synody prevzali otázku čarodejníctva a podľa nej uzákonili niektoré kánony; podľa uváženia rozličných miest v ktorých sa tieto koncily konali vidíme, ako rozšírená bola takáto prax. Deviate storočie sa začalo írskou synodou (800), ktorá vyhlásila, že akýkoľvek kresťan, ktorý verí v existenciu čarodejníc alebo ten, ktor vedie iných, aby tomu verili by mal byť daný do kliatby, anatematizovaný.[145] Vo Wormse (829) franskí biskupi vyhlásili, že boli spáchané mnohé zlé skutky, medzi ktoré patrili kúzelníctvo, jasnovidectvo, travičstvo a čarodejníctvo a že s osobami takto konajúcimi by sa malo zaobchádzať bez zľutovania.[146] Na synode v Pávii (850) ktorej predsedal arcibiskup Angilbert z Milána, talianskí biskupi tvrdili, že magické umenia boli v Taliansku na vzostupe a synoda nariadila, aby ženy, ktoré praktizujú čarodejníctvo, by mali trpieť najtvrdší trest a len na ich smrteľných posteliach, po vykonaní skúšky, mali by prijatí znovu do spoločenstva Cirkvi.[147]

 

[141] P. L. CXV, 668; Oratian, op. cit., C. XXVI, qu. 5, c. 7.

[142] Langen, Geschichte der Romischen Kirche, III, 293.

[143] Mansi, op. cit, XVIII, 878.

[144] Jaffé, Regesta Pontificum Romanorum. Berlin, 1851. II, 413.

[145] Haddan a Stubbs, Councils and Ecclesiastical Documents relating to Great Britain and Ireland. Oxford, 1869-78. II, 329.

[146] Mansi, op. cit, XIV, 529.

[147] Hefele-Leclercq, op. cit., Tom IV, p. I, 186.

 

V tom istom roku synoda v Ríme vyhlásila, že ženy, ktoré očarovávajú iných, aby milovali alebo nenávideli alebo zariaďujú ich smrť by mali byť kruto potrestané.[148] Arcibiskup Hincmar z Remeša v roku 859 povolal koncil do Mét, ktorý nariaďoval smrť pre všetkých vykonávateľov čarodejníckeho umenia: “impios de terra perdere . . . veneficos, sacrileges non sinere vivere.“[149] Bishop Herard z Tours (855) vyhlásil, že kúzelníci, tempestarii a zaklínači by mali vykonávať verejné pokánie.[150] V roku 895 biskupi na synode z Triburu povolaní kráľom Arnulfom nariadili, že každý muž alebo žena, ktorá spôsobuje škodu pomocou jedu, rastlín alebo mágie by mal byť potrestaný ako vrah s dvojitou pokutou.[151] Koncil v južnom Taliansku, konajúci sa v neurčenej dobe a na neurčenom mieste, prehlásil, že umenia mágie a jasnovidectva by mali byť zničené.[152]

 

Anglicko na tejto práci malo taktiež svoj podiel. V roku 1009 koncil konajúci sa v Enhame pod patronátom kráľa Ethelreda vyhlásil, že zaklínači, mágovia a čarodejnice by mali byť vyhnaní z kráľovstva.[153]

 

V Španielsku koncil v Coyaca (1050) nariadil exkomunikáciu pre všetkých tých, ktorí praktizujú čarodejníctvo alebo mágiu.[154] V roku 1090 koncil v Čechách varoval veriacich nech sa neuchyľujú k mágom v časoch úzkosti alebo choroby, ale predpisoval iba spoveď a pokánie s abstinenciou od opakovania prečinu. V roku 1092 koncil v Szaboles v Uhorsku dovolil biskupovi potrestať čarodejnice tak ako to on považoval za vhodné — “meretrices et strigae, secundum quod episcopo visum fuerit, tali modo dijudicentur.“[155]

 

 

[148] Id., 189.

 

[149] Id.. 215.

 

[150] P. L. CXXI, 764, “de maleflcis, incantatoribus, divinis . . . tempestariis et de mulieribus veneficis et quae diversa fingunt portenta at

prohibeantur et publica poenitentia multentur.”

 

[151] Hefele-Leclercq, op. cit.,IV, p. I, 695.

 

[152] Mansi, op. cit., 18a, 433.

 

[153] Hefele-Leclercq, op. cit., IV, p. II, 914.

 

[154] Id., 1064.

 

[155] Mansi, op. cit., XX, 777.

 

Biskup Otto z Bambergu v roku 1124 zvolal koncil do Pomoranska, na ktorom zakázal kresťanom uchyľovať sa k čarodejníctvu alebo sa dopytovať jasnovidcov.[156]

 

Na ďalší rok koncil v Londýne vyhlásil za exkomunikovaných tých, ktorí sa uchyľujú k pomoci od čarodejníc a kúzelníkov. “Sortileges, ariolos et auguria quaeque sectantes, eisque consentientes, excommunicari praecipimus, perpetuaque notamus infamia.“[157] Koncil v Rouen (1190) taktiež vyhlásil exkomunikáciu nad všetkými travičmi a čarodejnicami.[158]

Počas týchto storočí bola legislatíva Cirkvi, súdiac podľa vynášaných trestov, extrémne mierna, hoci penitenciály sa trochu menili v dĺžke doby, v rámci ktorej kúzelník alebo vykonávateľ čarodejníctva bol nútený konať pokánie. Prvý dôležitý penitenciál tej doby je penitenciál Halitgara, biskupa z Cambrai, napísaný medzi rokmi 817 a 831. Väčšina z nich bola založená na starších penitenciáloch a pre nás má hodnotu len štvrtá kniha. V dvadsiatom piatom kánone čítame, že tí, ktorí vyhľadávajú veštcov alebo iných používajúcich magické umenia musia konať pokánie počas päťdesiatich dní.[159] A znovu,”tí, ktorí používajú zaklínania budú oddelení od Cirkvi.”[160] “Kresťania nebudú slúžiť tradíciám pohanov ani nemajú používať čary.”[161]

 

Korektor Burcharda, na ktorého bolo odkazované, nariaďuje, že pri spovedi mali byť každému penitentovi položené nasledovné otázky: Veríte, že niektorí ľudia môžu vytvoriť búrky alebo zmeniť mysle a srdcia ľudí? Veríte, že existujú ženy, ktoré vďaka svojej magickej moci môžu zmeniť lásku  na nenávisť, nenávisť na lásku a pomocou ich čarodejníctva kradnúť a škodiť majetkom iných?

 

[156] M. G. H. Leg. VI, 263.

 

[157] Mansi., op. cit., XXI, 332.

 

[158] Hefele, Konziliengeschichte, V, 665; Mansi, XXI, 581.

 

[159] Schmitz, op. cit., V, 727.

 

[160] Ibid.

 

[161] Ibid.

 

Veríte, že isté ženy lietajú po nociach v spoločnosti diablov, ktorým sú povinné slúžiť? Veríte, že isté ženy sú zvyknuté veriť, že vy spolu s diablami, v tichu noci, bývate zdvíhaní do oblakov a bojujete s inými a že zraňujete iných and bývate nimi zraňovaní?” Ak penitent odpovedal na tieto otázky kladne,bol mu udelené vhodné pokánie v trvaní jedného roka”. V knihe X je taktiež vypočet špeciálnych praktík spolu s patričnými trestami. “Ktokoľvek, kto by uviedol do svojho domu kúzelníkov, pokánie päť rokov”. “Zaklínači a kúzelníci musia byť vyhľadávaní ako nepriatelia Krista a tvrdo potrestaní. Ak biskup, kňaz alebo dekan sa radí s kúzelníkmi, musí byť degradovaný a uväznený v kláštore, aby tam konal večné pokánie. Zaklínači, čarodejnice, vyvolávači búrky alebo tí, ktorí vyvolávajú démonov aby tak rušili ľudské mysle, musia byť plne potrestaní. Ktokoľvek kto vykonáva nočné obety démonom alebo ich vyvolávajú, mali by byť tvrdo potrestané. Žena, ktorá vykonáva diabolské zaklínania musí konať pokánie rok alebo tri razy po štyridsať dní. Biskupi by mali inštruovať ľudí ohľadne zhubných diel diabla a ak nájdu mužov a ženy oddávajúcich sa takým dielam, musia ich vyhnať z farnosti, pretože sú vedení zajatím diabla.

Ak akákoľvek žena hovorí, že dokáže meniť lásku na nenávisť alebo že chodí v noci lietať s inými ženami, nech je odvedená mimo farnosti.”[163]

 

Pozícia Cirkvi na konci dvanásteho storočia môže byť stručne zhrnutá nasledovne: V skorších storočiach bola proti samotnej viere v čarodejníctvo, proti ktorej Cirkev hromžila svojimi nariadeniami; už citované šetrenia ukazujú s dostatočnou jasnosťou, že jej pozícia voči tejto otázke sa dá popísať ako nedôverčivosť; Ona preto zakazovala svojim deťom veriť v možnosť alebo realitu takéhoto javu.

 

[162] P. L. CXL, 950-1014. Credidisti quod multae mulieres retro Satanam conversae credunt, ut, januis clausis, exire posse et terrarum

spatia pertransire valere, atď.

 

[163] Ibid.

 

Zrejme po deviatom storočí ako sa zdá v jej vyhláseniach prevážila postupná zmena — Cirkev zdá sa prijala realitu čarodejníctva a vydala svoje zákazy proti jej praktizovaniu pravovernými. Pripustila, že osoby pod vplyvom diabla boli schopné vykonať mnoho škôd; sformulovala isté zákony ohľadne manželstva a rozluky, ale tresty predpísané pre vykonávateľov magického umenia, boli ako celok mimoriadne mierne a vo všeobecnosti sa dá povedať, že Cirkev zdá sa nedokázala zápasiť s rastúcou poverou.