Celibát a hony na čarodejnice

Prednedávnom sa mi dostala do rúk veľmi zaujímavá knižná novinka o honoch na čarodejnice, pod názvom Bosorky, strigy, čarodejnice a ktorú vydalo vydavateľstvo Trio Publishing v roku 2013, vo veľkom formáte, vybavená celofarebnými obrázkami a prehľadnými tabuľkami počtov obetí protičarodejníckej hystérie. Jej autorka Tünde Lengyelová, známa feministická historička, spolupracuje so združením Aspekt a bola editorkou zborníka Žena a právo (vyd. 2004). Naozaj musím zdôrazniť, že je to ucelená publikácia a napísaná hutným a mimoriadne pútavým rozprávačským štýlom a aj keď sa v nej opravuje mnoho mýtov, napr. o miliónoch upálených čarodejníc a o úlohe Inkvizície, cirkevne vedených súdnych tribunáloch, v čarodejníckych procesoch, o relatívne kritickom postoji španielskej Supremy voči nim, mnoho ich aj ponecháva v platnosti, ako som vyššie uviedol prehnané zdôrazňovanie myzogýnneho aspektu v honoch na čarodejnice podporovaných celibátnym klérom . Autorstvo Mallea Maleficarum pripisuje, zrejme pod zjavným vplyvom zastaralej literatúry (v zozname použitej literatúry nachádzame napr. A. Rašla, Inkvizícia nezomiera) obidvom jeho “údajným” autorom: humanistickému učencovi, dominikánovi Jacobovi Sprengerovi, dekanovi teologickej fakulty Univerzity v Kolíne a Heinrichovi Kramerovi, lat. Institorisovi. Proti spolupráci týchto dvoch mužov, zjavne rozdielnych pováh, hoci len čiastočnej (Sprenger mal byť aj podľa neúnavného obhajcu – historika Mackaya zodpovedný len za jeho prvú časť, tzv. teologicko-scholastickú), totiž mnohí historici nazhromaždili niekoľko presvedčivých, i keď nepriamych dôkazov. “Čarodejnícku” bulu pápeža Inocenta VIII., ktorú si vyforsíroval sám Kramer po príchode do Ríma, dokonca niektoré jej časti sám spísal (čo dokazuje aj nedávno nájdená suplika, ním vlastnoručne vyhotovená vo Vatikánskych archívoch), po tom, čo sa vo vtedajšom Nemecku stretol vo svojej horlivej inkvizičnej činnosti namierenej proti čarodejniciam so značným odporom cirkevnej a svetskej vrchnosti. Nebol však uchránený od komplikácii ani pri jeho “bohumilom” organizovaní honov na bosorky, keď už ju mal v rukách. Pretože na spiatočnej ceste sa mu dostalo chladného prijatia aj pri jeho prvej zastávke v Kostnici. Po tomto prvom nezdare sa odobral do Innsbrucku, kde po počiatočnom milom prijatí sa podujal zatknúť a inkvizične súdiť  7 žien v októbri r. 1485. Tu sa mu postavili do cesty vojvoda Sigismund Tyrolský a Georg Golser, biskup z Brixenu, čo však spomína aj autorka knihy. Dal mu jasne najavo, že sa mu zdal byť detinským a aby ihneď opustil teritórium, vzdal sa inkvizície a naveky zostal vo svojom kláštore. Je známe, že frázu Summis desiderantes affectibus – slov. Celou dychtivosťou žiadajúci poprvýkrát použil pápež Eugen IV. vo svojej bule z roku 1434, ktorou znovupotvrdzuje zmocnenie inkvizítorov v južnom Francúzsku zasiahnuť proti “novým sektám” kresťanov a židov. Preto považovať uvedený spis a predmetnú bulu za východzí bod a príčinu pre rozšírenie mýtu čarodejníctva v kresťanských krajinách nie je pri súčasných historických skúmaniach udržateľné. Je škoda, že podobne, ako autorka spomenula prekvapivý postoj Supremy voči čarodejníckej hystérii nepokračovala v tomto trende aj čo sa týka rímskeho Svätého Ofícia, založeného v r. 1542. Pretože jeho Inštrukcia pre vedenie procesov s čarodejnicami je rovnako prelomová a obsahuje výnimočne odvážne postavenie sa pápežskej Univerzálnej kongregácie za nevinné obete, ktoré bohužiaľ nedošlo až k sluchu niektorých “čarodejníckych” nemeckých kniežat-biskupov, nehľadiacich vo svojej zaslepenosti dokonca ani na najvyššiu autoritu pápeža Urbana VIII., neváhajúceho preto označiť ich za nezmieriteľných “zelótov”. Takto by som síce mohol pokračovať, ale nechcel by som pôsobiť vo svojom náhľade len negatívne. Je to vzhľadom na knižnú produkciu u nás naozaj prelomové dielo, pretože knihy s podobnou tématikou v slovenčine možno spočítať na prstoch jednej ruky, môžem ho len doporučiť, avšak len s vyššie uvedenými výhradami. Autorka vo svojej práci ďalej tvrdí a prízvukuje to pri jej prezentácii v médiách (napr. Okamihy knihy v RTVS), že príčinou prenasledovania žien bol práve celibát kňazov. Avšak toto sa podľa výsledkov historického výskumu nedá potvrdiť.

Vplyv celibátneho kléru na podiel počtu obetí honov na bosorky.

Spomedzi tých, ktorí boli obvinení z mágie v Taliansku bol podiel mužov prekvapujúco vysoký. Napríklad vo Friuli tvorili muži približne 50 percent všetkých podozrivých. Dokonca v niektorých oblastiach Ruska bola veľká väčšina obetí muži.  Toto však zjavne dobre nezapadá do všeobecne známeho stereotypného mýtu, ktorý zdôrazňuje myzogýniu kléru, ako sa to opakuje aj v nedávno vydanej knihe plnej neoprávneného rozhorčenia o Inkvizícii autorov Michaela Baigenta a Richarda Leigha: “Cirkev mala byť vždy viac než náchylná k myzogýnii. Kampaň proti čarodejníctvu jej poskytla mandát pre križiacku výpravu veľkého rozsahu proti ženám, proti všetkému ženskému.” Samozrejme sa však už nedá len tak citovať pôvodne myzogýnny text spisu Malleus Maleficarum (hoci, ako ukázala nedávno, tj. v r.2006 feministická historička Tamar Herzig, obrázok jediného autora tohto “diela” o ženách nebol až tak úplne negatívny, pretože Kramer v skutočnosti vyjadroval veľké sympatie istým talianským ženským mystičkám tej doby) sa bolo by tu vhodné pýtať sa či Cirkev – alebo, lepšie, cirkvi – naozaj nasledovali tieto odporúčania. Jedna nedávno vydaná publikácia (Schulte, Hexenmeister, Frankfurt, 2001) prichádza k prekvapivému, ale dobre zdokumentovanému záveru, že podiel žien súdne stíhaných pre čarodejníctvo bolo v Nemecku vyššie na luteránskych (kde ako je známe pastori mali nie možnosť ba priam povinnosť sa oženiť) teritóriách než tých katolíckych. Zjednodušený a jednostranne zavádzajúci spôsob uvažovania, ktorý spája celibát so sexuálnou inhibíciou (alebo represiou), ktorá sa následne spája s myzogýniou a ešte ďalej s honom na čarodejnice je zdá sa viac než pochybným konštruktom. Pretože najväčšie hony na čarodejnice v Hornom Taliansku sa konali počas Renesancie, veku zmyslovej otvorenosti a nie ako v Nemecku počas morálne represívnej Protireformácie.

Pápeži, kardináli a väčšina inkvizítorov necítili voči ženám ani žiadny strach ani nenávisť. Avšak keď sa už cítili ohrození a vyzývaní, neboli to vôbec ženy, čo ich “reálne ohrozovalo”, ale tzv. nekromanti, zneužívajúci konsekrované hostie na čierne omše a zhotovujúci voskové figúrky určené k “magickému vraždeniu” oponentov, čo boli prevažne muži a tvorili ich v prekvapujúco vysokom počte členovia nižšieho a aj vyššieho kléru. Keď takíto muži splietali plány na elimináciu pápeža za pomoci diabla a boli prichytení, nenašli žiadne milosrdenstvo či už v roku 1635 za pápeža Urbana VIII. rovnako ako za Jána XXII. v štrnástom storočí. Čo sa týka príslušnosti obetí týchto súdnych procesov z hľadiska pohlavia, treba ešte zvážiť aj ženský podiel spolupráce s týmto systémom. Muži síce justičný systém pri hone na čarodejnice vo veľkej miere kontrolovali, keďže legálne bolo zakázané žene zastávať úlohy sudcu, právnika, člena mestského magistrátu, univerzitného profesora či klerika. Ale samozrejme v rámci neho ženy pôsobili ako ohľadávačky pri vyzliekaní, rovnako ako dozorkyne vo väzení, kuchárky a upratovačky. Ešte dôležitejší bol dopad spoločenských očakávaní o úlohe ženy, ktorých sa vo veľkej miere stávali udržiavateľkami práve ženy. Susedky údajných čarodejníc-žien vzájomne o tom klebetili, formálne ich obviňovali, svedčili proti nim a zúčastňovali sa ich popráv. Využívanie pomoci diabla a škodlivých zaklínadiel nahradilo nepriateľské klebety a slovné a fyzické napádania. Niektorí historici hovoria o takomto konaní žien ako o napomáhaní pri utváraní a udržiavaní spoločenských a morálnych úloh, ktoré sa od nich navzájom očakávalo. Počas honov na čarodejnice asi ťažko by sme mohli očakávať niečo také ako dnešná myšlienka všeobecného ženského zapojenia sa do boja za oslobodenie z jarma mužskej nadradenosti. Namiesto toho tu vidíme skôr ako ženy odhodlane útočia proti tým príslušníčkam rovnakého pohlavia, ktoré podrývali prijaté ženské úlohy vo vtedajšej spoločnosti. Ženy obviňujúce ženy takto prijali za svoj hodnotový systém, ktorý ženy tlačil voči mužom do podradného postavenia. Ženy sa v prvom rade takýmto mechanizmom mohli zmocniť moci obžaloby a využívali ju proti ostatným ženám, pretože mužsky dominujúca spoločnosť im hocikde inde moc odoprela. Samozrejme obvinenia sa vždy mohli zvrhnúť a mať bumerangový efekt a tým pádom do siete vzájomného podozrenia z čarodejníctva zavliecť kohokoľvek. Existujú dôvody prečo môžeme hľadieť na určité aspekty honu na čarodejnice ako na zločin namierený voči ženám, i keď by sme nemali zachádzať až tak ďaleko, aby sme o ňom hovorili že bol iba o ženách. Súhlasím preto s historičkou Christine Larnerovou, ktorá píše, že “Čarodejníctvo nebolo sexuálne špecifické, ale s pohlavím súviselo“.

Reklamy

Moderné rozprávky o zázračnej knižnici alebo keby bolo keby, boli by sme na Jupiteri?

Neustále sa stretávam v diskusiách s rôznymi fanúšikmi postmodernej a ľavicovoliberálnej “rajskej záhrady”. Mám ich naozaj v obľube, pretože sú často zdrojom nepreberného množstva rozprávok, legiend plných poloprávd, faktoidov založených na určitých historických udalostiach, ktoré sa nejako dostali do širokého povedomia verejnosti a dodnes vyvolávajú kontroverzie. Títo predstavitelia prosto prekrásneho nového sveta bez náboženstiev, povier a radostného pseudointelektuálneho poskakovania z jedného obláčika scientistického semiracionalizmu a selektívneho skepticizmu na druhý, veľmi radi prichádzajú s veľmi zábavne vyfabulovanou historkou, síce s nostalgicko-tragickým nábojom, o nenávratnej újme pre ľudstvo a jeho vývoj pozitívnym smerom. Táto romantická a osvietensko-liberálna historka sa spája s osudom tzv. Veľkej Knižnice v Alexandrii. Poďme sa teda podujať na krátke rozpletenie pavučiny, z ktorej je táto moderná rozprávka starostlivo utkaná.

Aj keď myšlienka na to, že svet by bol nejakým spôsobom úplne odlišný, ak by sa zachovala alexandrijská knižnica, je naozaj lákavá, avšak v historickom ponímaní má veľmi chabý základ.  Poprvé treba poukázať na to, že rozsah knižnice bol starovekými spisovateľmi úplne nafúknutý do rôznych premrštených čísel, ktoré sa pohybovali od 400 000 (Seneca) až po 700 000 (Gellius).  Na počudovanie však niektorí moderní spisovatelia brali tieto nadsadené čísla seriózne, ale v samotnej knižnici neexistuje priestor, kde by sa mohli skladovať takéto množstvá kníh.  Je ďaleko pravdepodobnejšie, že celková jej zbierka kníh čítala desaťtisíc zvitkov, čo z nej aj tak robí najväčšiu knižnicu v starovekom svete.

Ale neutíchajúce presvedčenie, že strata Veľkej knižnice nejakým spôsobom zapríčinila zabrzdenie pokroku ľudstva o niekoľko storočínie je založené jednoducho na veľkosti knižnej zbierky, ale taktiež na predstave, že bola v skutku jedinečná a obsahovala práce, ktoré sa nedali nikde inde nájsť. Na podporu tohto však neexistuje žiadny dôkaz. Z doposiaľ zistených skutočností vyplýva, že zbierka zvitkov z tejto knižnice obsahovala viac-menej diela rovnakého žánru, ktoré nájdeme kdekoľvek v starovekom svete. A v týchto dielach sa nenachádza nič, čo by nasvedčovalo, že Gréci a Rimania boli na pokraji istého druhu vedeckej či technologickej revolúcie. Preto myšlienka, že by strata zbierok zvitkov z alexandrijskej knižnice nejako viedla k strate jedinečných pokročilých informácií, nenachádzajúcich sa nikde na svete je číročíra fantázia.

Tretím dôvodom, prečo takáto predstava je nezmyselná je ten, že predpokladá veľmi moderné a nedávne prepojenie medzi bádaním/vedou a technológiou, ktorá v starovekom svete jednoducho neexistovala. Napriek niektorými významnými výnimkam, grécki a rímski filozofi, ktorí pracovali na poli tzv. “prírodnej filozofie” (čo mi dnes nazývame vedou ) len veľmi zriedkavo nachádzali prepojenie medzi ňou a niečím takým praktickým ako je technológia.  Filozofia bola určená pre učenú elitu, ktorou bývali väčšinou aristokrati a tí, ktorí s nimi boli nejako spojení. Na druhú stranu, technológia, bola vecou staviteľov, architektov, remeselníkov a zbrojárov a ostatných ľudí z nízkej spoločenskej úrovni, ktorí si svoje ruky kľudne zašpinili a nebol to ten druh vecí, ktorý by zaujal vtedajšieho namysleného študenta vedy. Veľká časť vedy v gréckej a rímskej ére sa vykonávala vo forme myšlienkových experimentov a reflexií o ideách, takže nešlo o praktický empiricizmus. Až do obdobia neskorého stredoveku, kedy sme svedkami prvých zábleskov praktickej, experimentálnej vedy a až do šestnásteho storočia, v ktorom pôvodná experimentálna veda urobila úplne reálne priame prepojenie medzi vedou a technológiou. Preto myšlienka, že toto (údajne) stratené jedinečné poznanie uložené v alexandrijskej knižnici by malo viesť k oveľa skorším pokrokom v technológii je v rozpore s dostupnými dôkazmi – staroveká veda týmto spôsobom nefungovala.

O Alexandrijskej knižnici však existuje mnoho mýtov, z ktorých niektoré sa krútia okolo jej zničenia, príbehu vybaveného rozmanitými verziami, v ktorých hrajú  hlavnú úlohu vinníka rôzne historické osoby. Takmer určite mýtický príbeh o jej vypálení Arabmi sa síce v niektorých kruhoch neustále nekriticky preberá, ale verzia, ktorá zdá sa získala širokú popularitu, je tá, v ktorej bola Knižnica zničená rozvášneným kresťanským davom v roku 391 n.l.. Tento príbeh sa naozaj prekrásne vyníma v populárnej osvietensko-liberálnej rozprávke o zadubenosti triufujúcej nad racionalitou a zvyčajne sa rozpráva vedno s varovaním o tom, že tento incident  ľudstvo ako celok “zaviedol priamo do temného stredoveku” a často sa k nemu pripája populárny, ale vonkoncom nezmyselný dovetok, že “ak by nebola alexandrijská knižnica zničená, už by sme prinajmenšom kolonizovali Mars“.  Ako prvý túto verziu príbehu pútavo vyrozprával Edward Gibbon a oveľa nedávnejšie bola spopularizovaná v pozmenenej verzií Carlom Saganom v televíznom seriáli Cosmos a ešte nedávno premietaným filmom Agora.

(Pred jeho premiérou v Cannes, podľa Tima ONeilla a aj na festivale v Toronte, podľa diskutéra troyfiz, práve to spomínal zjavne ovplyvnený C. Saganom, v úvodnej reči sám režisér Alejandro Amenábar).

Ako dôkaz tohto značne rozšíreného omylu možno uviesť aj citát z populárno-náučnej stránky Teach with Movies (Výučba pomocou filmov, zameraná dokonca na učiteľov dejepisu):

“Režisér/autor scenára filmu Agora, Alejandro Amenábar, ktorý pri tvorbe svojho filmu podrobne študoval históriu tej doby, cituje astronóma Carla Sagana, ktorý tvrdil, že k priemyselnej revolúcii by mohlo dôjsť o 1000 rokov skôr ak by sa znalosti a vedomosti nazhromaždené v Alexandrijskej knižnici neboli stratili. Ak by nebola Veľká knižnica/Múzeum zničená, neboli by sme už dnes na Marse?”

V skutočnosti neexistujú žiadne dôkazy o tom, že dcérska knižnica, ktorá bola uložená v Serapeu, chráme, ktorý bol zničený davom kresťanov v roku 391, stále existovala, keď k tomu došlo.  Žiadny z piatich opisov zničenia Serapea sa nikde nezmieňuje o akejkoľvek knižnici a skorší popis Serapea spísaný Ammianom Marcellinom odkazuje na knižnicu, ktorá tam predtým bola umiestnená, použitím minulého času.  Samotná veľká alexandrijská knižnica bola ako sa zdá napokon zničená už niekoľko storočí predtým a to buď požiarom, ktorý bol spôsobený vojenskými jednotkami Júlia Caesara v r. 47 pr. n.l. alebo pri ďalšom požiari, ktorý zničil celú štvrť Bruchreion, kde sa nachádzala aj knižnica, počas vyplienenia mesta pohanským rímskym cisárom Aureliánom v roku 273 n.l..

I keď musíme priznať, že veľké množstvo starovekých poznatkov bolo stratených a aj keď kópie mnohých z týchto stratených spisov mohli byť uchovávané v zbierke Veľkej knižnice, to čo sa nám zachovalo, neposkytuje žiadny náznak, žeby Gréci a Rimania boli na prahu istého druhu vedeckej revolúcie. Skôr, ako sa zdá je pravdou opak, keďže počínajúc dobou, v ktorej Aurelián vypálil do tla alexandrijskú štvrť Bruchreion a (pravdepodobne) aj Knižnicu, veda a učenosť vo všeobecnosti už po nejaký čas stagnovala a nasledujúce storočia občianskej vojny v rímskej ríši, ekonomický úpadok a barbarské nájazdy viedli k ďalšiemu úpadku. Keď tieto tlaky viedli ku kolapsu západorímskej ríše, došlo k opusteniu takmer všetkých intelektuálnych výdobytkov, ak nerátame s tým, čo bolo zachované Cirkvou a tak bolo stratených obrovské množstvo vedecko-technických znalostí.

Vo východorímskej ríši a niektorých oblastiach východu, ktoré sa podarilo obrátiť na nestoriánske kresťanstvo, sa zachovalo obrovské množstvo poznatkov starovekej vedy a poznania.  Títo kresťanskí učenci ich odovzdali Arabom aby si tieto následne našli cestu naspäť do Európy cez moslimskú Sicíliu a Španielsko, cez ktoré v stredovekej Európe v dvanástom storočí podnietili veľké znovuobnovenie vzdelanosti. A preto aj keď došlo k značnej strate, to čo sa zachovalo sa vrátilo naspäť do západnej Európy práve v čase, keď došlo k rozvoju prvých univerzít a viedlo k položeniu intelektuálnych základov neskoršej Vedeckej revolúcie a jej aplikácií v technológii.

Predstava, že strata Veľkej knižnice v Alexandrii zapríčinila, že rozvoj vedy a technológie spomalil o storočia je síce pekná rozprávka, ale z hľadiska historického skúmania v žiadnom prípade nie životaschopná. Gréci a Rimania z tohto hľadiska vôbec neboli pripravení na vedecko-technickú revolúciu ako je tá, ktorú poznáme z ranomodernej doby – ktorá si vyžaduje veľkú súhru množstva jedinečných okolností, ktoré v starorímskej ére jednoducho neboli prítomné. Je to naozaj úžasný príbeh, ale je to v podstate nezmysel.

Literatúra:

  1. David Lindberg, The Beginning of Western ScienceThe European Scientific Tradition in Philosophical, Religious, and Institutional Context, 600 B.C. to A.D. 1450. Chicago and London: University of Chicago Press, 1992. Pp. xviii + 455. ISBN 0-226-48231-6, kniha pojednáva o povahe starovekej vedy a prečo nebola úzko prepojená s technológiou.
  2.   Dr. James Hannam poskytuje celkom dobrý prehľad rôznych historických opisov o zničení Veľkej Knižnice v Alexandrii
  3. Medievalista Tim ONeill uvádza niekoľko chýb a prekrútení prítomných v nedávno premietanom filme režiséra Alejandra Amenabara “Agora”:
  4. http://armariummagnus.blogspot.com/2009/05/agora-and-hypatia-hollywood-strikes.html
  5. http://armariummagnus.blogspot.com/2010/05/hypatia-and-agora-redux.html
  6. http://armariummagnus.blogspot.com.au/2012/03/geologist-tries-history-or-agora-and.html

Postoj Katolíckej Cirkvi voči čarodejníctvu a všetkým praktikám kúzelníctva a mágie – VI. Kapitola – Cirkevní spisovatelia – 1200 – 1700 n.l. (Pokračovanie)

VI. KAPITOLA
CIRKEVNÍ SPISOVATELIA r.1200-1700

(Pokračovanie)

Medzi talianskými teológmi zaoberajúcimi sa touto problematikou nájdeme dve mená veľkej vážnosti: sú to Silvester Prierias a Bartholomeus de Spina, členovia dominikánskeho rádu.

Prvý z nich, Prierias bol jedného času Majster posvätného Paláca a inkvizítor v severnom Taliansku, kvôli čomu je jeho práca mimoriadne zaujímavá. Jeho kniha pod názvom De Strigimagarum Daemonumque Mirandis, libri tres, bola dokončená v roku 1521. Je rozdelená do troch častí, z ktorých prvé dve sa zaoberajú teoretickými aspektami čarodejníctva a kúzelníctva, zatiaľčo tretia obsahuje inštrukcie pre vedenie čarodejníckych procesov. Učený dominikán sa zastáva reality čarodejníctva a verí v existenciu čarodejníc “Quod vero et magi et mage sine numero sint, testes sunt populi, qui gregatum horum maleficia patiuntur.” [208] Tieto čarodejnice majú pakt s diablom za pomoci ktorého vyrábajú svoje zlé zaklínania. Spisovateľ taktiež verí v realitu čarodejníckych letov v povetrí a v Sabaty a dokazuje toto tvrdenie príkladmi z jeho vlastnej krajiny. Venoval časť II. knihy  popieraniu podobnosti medzi čarodejnicami, o ktorých sa hovorilo v známom Canon Episcopi a tými v jeho vlastnej dobe, pretože Canon Episcopi mal zakazovať vieru v čarodejnice a Prierias sa podujal ukázať, že ktokoľvek môže byť dobrým katolíkom a taktiež zvažovať možnosť existencie čarodejníc a ich magických umení. Tretia časť jeho pojednania si berie na starosť zodpovedanie otázky o výskyte možnej herézy v čarodejníctve a poskytuje pokyny ohľadne súdneho procesu a potrestania tých, ktorí sú obvinení z umenia čiernej mágie.

Unde si crimen f atentur et volunt redire, abiurata heresi ad penitentiam admittuntur.“[209] “Si autem crimen non fatetur postquam est convictus nee consentit abiurare, est ut hereticus impenitens condemnandus.” 210

[208] Prierias, De Strigimagarum Daemonumque Mirandis, Libri Tres. Rome, 1575. Lib. II, c. 2, 140.

[209] Id., II, c. 3, 145.

[210] Prierias, op. cit, lib., Ill, c. 4, 243.

 . . . “Quanto magis circa heresim strigimagarum ubi semper concurrit aut evidens factum in pueris hominibus vel iumentis aut indicium facti, puta per instrumenta reperta.” [211]

Bartholomeus de Spina (zomr. 1546), žiak Prieriasa, učiteľ teológie na univerzitách v Bologni a Padove a provinciál dominikánskeho rádu vo Svätej zemi, napísal tri knihy zaoberajúce sa otázkou čarodejníctva; Questio de strigibus et lamiis, 1523, Tractatus de praeeminentia sacrae theologiae super alias omnes scientias et praecipue humanarum legum, 1525 ; Apologiae tres de lamiis adversus Joannem Franciscum Ponzinibium iurisperitum, 1525. Pojednanie Questio popisuje  čarodejnícky klam vo všetých jeho fázach ; pokúša sa odmietnuť všetky argumenty vyvracajúce pravdu týchto praktík a plne spracováva stereotypizovanú otázku letov čarodejníc, incubi a succubi, Sabatov, atď. Na rozdiel od niektorých z učiteľov tej doby, Spina zdá sa veril v realitu letov čarodejníc ; v piatej kapitole píše, že ľudia môžu byť unášaní démonmi na veľké vzdialenosti a posvätné  písma tomuto faktu neprotirečia, ale ho ako sa zdá posilňujú. Podľa jeho premena mužov alebo žien na zvieratá je iba ilúzia, klam [212], ktorý podobne ako väčšina ostatných skutkov priprisovaných čarodejniciam, nastáva iba v spánku. V devätnástej kapitole poskytuje vtedajšie príklady zjavnej premeny čarodejníc na mačky, ale považuje to za ilúziu spôsobenú zlým duchom. Ďalšie kapitoly sú venované vysvetleniu Canon Episcopi, týkajúcich sa rozmanitých schopností pripisovaných čarodejniciam a konečne božiemu dopusteniu, ktoré ponecháva, aby existovali takéto zlá pre posvätenie dobra.

[211] Ibid.

[212] Hansen, Quellen, 329.

V pojednaní Tractatus de praeeminentia sacrae theologiae sa ohľadne tohto čarodejníckeho kultu, jeho možnosti alebo čo sa týka jeho reálnej existencie, či sa má považovať za herézu alebo nie, píše, že teológia sama môže rozhodnúť o tom, čo by sa malo učiť a akej povahy by mali byť podniknuté protiopatrenia pri zaobchádzaní s čarodejnicami. [213] V Apologia, Spina odmieta rozličné argumenty juristu Františka Ponzinibia, ktorého práca De lamiis popisuje nočné lety čarodejníc a Sabaty ako ilúzie a obhajuje svoju vlastnú pozíciu ohľadne hlavných tvrdení týkajúcich sa čarodejníctva.

Paulus de Grillandus Castilioneus, audítor kriminálnych prípadov v diecéze Arezzo, napísal v roku 1525 pamflet týkajúci sa heretikov a kúzelníkov. Hovorí, že otázka, či čarodejnice sú skutočne prenášané vo svojom tele alebo len pod vplyvom predstavivosti vytváranej démonom je veľmi dôležitá a zamestnáva pozornosť mnohých spisovateľov.

Doktori práva z veľkej časti zastávajú mienku, že čarodejnice nie sú diablom prenášané v tele, keďže podľa Canon Episcopi sú takíto ľudia oklamaní zlým duchom. Teológovia zastávajú opak, že diabol je schopný preniesť osoby vzduchom a preto tieto čarodejnice sú takto dopravované na Sabaty. Grillandus následne diskutuje názory tých, ktorí veria v realitu letov čarodejníc a cituje príklad, aby ukázal, že hoci ženy veria, že skutočne cestujú v noci na miesta stretnutia čarodejníc, v skutočnosti sa nehnú z miesta, v ktorom sú. Napriek tomu mnohí význační muži zastávajú opačnú mienku, medzi nimi napr. sv. Bonaventúra, sv. Tomáš Akvinský a Prierias. [214]

[213] Hansen, op. cit., 334. “cum ergo articulus hie de secta strigum an inquam detur de facto an de possibili, an haeresim sapiant vel non sapiant manifeste quae de tali secta narrantur, ad solam spectet theologiam, neque eum possunt ista cognosci nisi ipsa docente neque de talibus in iure quoquo modo tractatur, nisi quatenus ex illius fonte assumpta eidem theologiae iure subserviunt.

[214] Hansen, Quellen, 340.

V roku 1540 Arnaldus Albertini, inkvizítor vo Valencii a Sicílii a neskôr biskup v Patti, napísal knihu pod názvom De Agnoscendis assertionibus catholicis et haereticis, v ktorej dve kapitoly venoval otázke reality letov čarodejníc a potrestaniu kajúcich sa čarodejníc inkvizíciou. Prináša do popredia mnoho vyhlásení na dôkaz letov čarodejníc, viď. : moc diabla nad ľudskými bytosťami, túžba istých žien po oddávaní sa démonom, známe príklady takýchto letov, atď. a končí s tvrdením, že nie je heretické zastávať názor, že ženy môžu lietať v povetrí vďaka paktu medzi nimi a diablom. [215] Podľa tohto spisovateľa tieto transporty nemôžu byť popierané, pretože ak diabol preniesol Krista a umiestnil ho na vrchol chrámu, omnoho ľahšie môže teda prenášať tieto ženy. [216]

Čo sa týka potrestania čarodejníc Albertini vyhlasuje, že aj keď sú vinne herézou, mali by byť, ak sa kajajú, pripustené k uzmiereniu sa s Cirkvou. ” Ak sa biskup alebo apoštolský inkvizítor dozvie o zločine herézy alebo čierneho umenia, ak obvinený vyzná, že spáchal vraždu alebo akýkoľvek ďalší vážny zločin za ktorý si zaslúži dostať extrémne potrestanie svetského zákona, preto by nemal byť ani by ho nesmel odovzdať svetskému ramenu na základe týchto obvinení, pretože je jasné, že sudca ho odsúdi na smrť ako takého obvineného z herézy, ale by mal byť, ak obvinený čestne túži po návrate do náručia Cirkvi, pripustiť ho k uzmiereniu, absolúcii a oslobodenia sa od cenzúry exkomunikácie, po tom čo odvolal svoju herézu.” [217]

[215] “Quod non est haereticum asserere, mulieres de quibus agimus, portari per diversa terrarum spacia de die vel de nocte ex pacto inter eas et daemonum inito, et intrare domos de nocte et ibi sutfocare infantes. . . . Magister Sylvester in sua Summa, in verbo haereticus 3. concludens, has strigas aliquando portari corporaliter a daemone per diversa loca, et hoc non est impossible, nee est haereticum sic asserere, aliquando haec eis contigere mentaliter et imaginarie.” Hansen, 348.

[216] Hansen, op. cit, 351.

[217] Hansen, 353. “Quod episcopus seu inquisitor apostolicus cognoscens de crimine haeresis seu artis maleficae contra reum illius criminis, si reus ipse confiteatur crimen homicidii ab eo commissi seu aliud crimen gravissimum, quo quibus secundum leges civiles deberet ultimo supplicio damnari, non debet ob hoc crimen talem reum nee potest de iure tradere ilium iudici saeculari taliter. ut iudex secularis ilium morte condemnet, sicut condemnat iudex sibi traditum ob crimen haeresis, sed debet ilium reum volentem puro corde et non ficto redire ad gremium ecclesiae admittere ad reconciliationem, beneficio absolucionis ab excommunicatione sibi impenso, abiurata primitus haeresi.”

V Španielsku tiež niekoľko spisovateľov venovalo časť svojich prác rozšírenému rozpracovaniu problematiky čarodejníctva, medzi inými Pedro Ciruelo, profesor na Univerzite v Alcala, ktorý publikoval svoje dielo Opus de magica supersticione v r. 1521 a v r. 1539 svoje Reprovacion de las supersticiones y hechizerias, libro muy utile y necessario a todos los buenos christianos. [218] Ciruelo trvá na tom, že hoci čarodejnice existujú a spôsobujú zlo pomocou paktu s diablom, ale lety čarodejníc sú iba ilúziami spôsobenými Zlým. Napriek tomu diabol učí tieto čarodejnice mnohým tajomstvám prírody a oni dokážu vytvárať divy k veľkému prekvapeniu jednoduchých. Avšak tieto umenia sú proti učeniu Písma, Cirkevných Otcov a svätej Cirkvi. Ktokoľvek, kto používa čiernu mágiu je apostata a zradca. [219]

V roku 1540 Alphons a Castro, profesor teológie v Salamanke, venoval časť svojej práce Be impia sortilegarum, maleficarum et lamiarum haeresi earumque punitione otázkam herézy a čarodejníctva. Verí v realitu letov čarodejníc a poskytuje takéto príklady, ktoré sa stali na rozličných miestach v Španielsku. Hovorí o zločinoch páchaných čarodejnicami, ako je adorácia démonov, účasť na Sabate, zabitie detí, atď. a vyhlasuje, že všetky čarodejnice sú heretici a apostati a ako také by mali byť potrestané. Píše, že tieto ženy sú oveľa zbehlejšie v diabolských umeniach než muži, z dôvodu ich silnej predstavivosti a pretože sa dajú ľahšie oklamať.

[218] Podľa Hansena, tento názov je španielskym prekladom staršieho latinského názvu.

[219] Hansen, Quellen, 324. “El tal christiano es apostat y traydor contra la yglesia catholica.

Pretože čarodejnice páchajú také zločiny prostredníctvom ich mágie, mali by byť kvôli nim vyhľadané a za ne aj patrične potrestané.” Títo zlí ľudia, či už muži alebo ženy, ktorí používajú toto diabolské umenie, by mali byť potrestaní ako heretici. Ale ak okrem týchto vecí týkajúcich sa viery, spáchajú iné zločiny, na základe ktorých by mohli byť odsúdení bez rozsudku cirkevného sudcu, svetská moc ich môže sama zobrať do opatery a potrestať ich hrdelným trestom. Keďže, ako sme písali vyššie, v noci zabíjajú deti alebo zapríčiňujú chorobu a oslabujú zdravie a páchajú ďalšie podobné zločiny, ktoré si zasluhujú trest smrti, aj keď tu neexistuje žiadny dôkaz neviery alebo apostatovania, odpadlíctva.” [220]

Tretí španielský spisovateľ bol dominikán Francisco de Vittoria, profesor teológie na Salamanke, ktorý diskutoval o otázke magických umení v jednej časti svojej práce s názvom Relectiones 12 theologicae, v r. 1540. Poskytuje dôveryhodnosť príbehom starovekých čarodejníc Kirké, Hekaté, atď. a píše, že nie všetky skutky mágov sú falošné, toto je dokázané z Písma. [221] O realite letov čarodejníc nemá žiadne pochyby: “daemones et magi virtute daemonum possunt movere et transferre corpora de loco ad locum.” A znovu: “ nulla ratione potest negari quin daemones possint movere localiter corpora.” [222]

Okolo roku 1570 renomovaný právnik rímskej Kúrie, Španiel Francisco Pegna, vo svojich štyroch komentároch vyjadril ako všeobecný názor teológov, že čarodejnice

lietajú vzduchom na svoje nočné orgie , pretože toto bol “verissima, multis quidem rationibus et evidentibus signis atque experiments comprobata.” [223]

[220] Hansen, 344. “Sed praeter haec, quae ad fidem spectant, quaedam alia flagitia committunt, propter quae absque iudicis ecclesiastici sententia, qui illos de haeresi damnaret, sola saecularis potestas potest illos capere et ultimo supplieio punire. Nam . . . pueros noctu occidunt, aut aegros et valetudinarios efficiunt et alia similia committunt, propter quae digni sunt morte, etiamsi de illorum infidelitate aut apostasia non constaret.

[221] Id., 355.

[222] Id., 356.

Taktiež nasleduje scholastické učenie týkajúce sa reality incubi a succubi, ale zastával názor, že premena čarodejníc na zvieratá je len ilúziou. [224]

Pretože Nemecko bolo hlavným centrom čarodejníctva nie je prekvapujúce, že v ňom nachádzame mnoho spisovateľov o tejto problematike, najmä je to pravda o druhej polovici šestnásteho storočia. V roku 1589 Peter Binsfeld, pomocný biskup v Trevíri, publikoval svoju prácu Tractatus de confessionibus maleficorum et sagarum, an et quanta fides iis adhibenda sit, ktorá je v priamom rozpore s ľudským dielom protestanta Weyera a ktorá taktiež z veľkej časti podporou pre  prenasledovanie čarodejníc. V úvode Binsfeld píše, že sú rozličné mienky týkajúce sa povahy čarodejníc a procesov s čarodejnicami; niektorí si myslia, že všetky takéto veci sú ilúziami, iní vyhlasujú, že sú nemožné, pre seba, odmieta tvrdenie Bodina [225], že ľudia vďaka pomoci diabla sa sami dokážu premeniť na zvieratá, ale zastáva mienku, že mnoho skutkov, pripisovaných ženám je pravdivých. Použitie skúšky vodou považuje za dielo diablovo; vyhlasuje za bezbožné odmietať sviatosti tým, ktorí sú kajúci; iba zatvrdliví odsúdení by mali byť zaživa upálení, ostatní by mali byť pred upálením sťatí. Avšak verí v sexuálny styk s diablom a v realitu letov čarodejníc, na podporu tohto tvrdenia apeluje nielen na teológov a právnikov, ale taktiež “na najistejšiu a nepochybnú skúsenosť, potvrdenú všeobecným hlasom ľudu a môžeme celkom dobre povedať, že hlas ľudu je hlas Boží, keďže celá pravda je z Boha”  “atque his certe dicere possumus, vox populi vox Dei, cum omnis Veritas a Deo sit.” [226]

[223] Directorium Inquisitorum F. Nicholai Eymerici, Ordinis Praedicatorum Cum Commentariis Francisci Peniae, Venice, 1595. Quaest., XLIII; Comment, XLIII, 343.

[224] Francisci Pegnae Annotationes in Tractatum de Strigiis Bernardi Comensis. Rome, 1584, 156.

[225] Bodin, Demonomanie des Sorciers, Cologne, 1593, lib., I, 6.

[226] Janssen, op. cit, VIII, 655 seqq.

Na základe vážnosti hriechu čarodejníctva Binsfeld trvá na tom, že v čarodejníckych procesoch je oprávnené prekračovať regulárne zákony a nariadenia ohľadne tortúry a potrestania. “Regulare et iuridicum est, quod, propter enormitatem et immanitatem criminis, iura et statuta transgredi licet.” [227]

Veľmi skľučujúce výsledky vyžarujú z jeho doktríny, podľa ktorej na základe výpovedí čarodejníc ohľadne ich komplicov, majú autority právo  podrobiť spomenuté osoby tortúre ; nie je žiadna pochybnosť, ako pravidlo o pravde takýchto výpovedí. [228]

V tom istom čase tu v Trevíri žil holandský klerik Cornelius Kallidius Loos, ktorý bol vyhnaný zo svojej rodnej krajiny protestantmi. Zo súcitu s obeťami prenasledovania čarodejníctva, ktoré boli mučené a upálené, napísal pamflet pod názvom De vera et falsa magia a poslal ho do tlače bez toho, aby ho zaslal k cirkevnému schváleniu. Rukopis bol skonfiškovaný po tom, čo bolo vytlačených len niekoľko hárkov, Loos bol uväznený v opátstve a v roku 1592 povolaný pred cirkevný súd, ktorému predsedal sám Binsfeld, ktorý mu prikázal, aby urobil ústne odvolanie ako aj písomne.

Loos mal tvrdiť, že celý systém čarodejníctva bol výplod predstavivosti, že neexistujú žiadne také osoby, ktoré odmietli Boha a uctievali diabla. Bol prinútený odvolať tento výrok, rovnako ako základný princíp jeho pamfletu “že všetko to, čo bolo napísané o telesných letoch čarodejníc bolo nič viac než len ilúziou, poverou a výmyslom. ” [229] Loosov pokus ukončiť epidémiu čarodejníckej hystérie nemal žiadny praktický účinok; ďaleko početnejší než jeho nasledovníci boli tí, ktorí podobne ako Binsfeld, obhajovali čarodejnícku poveru, podporovali prenasledovanie a napomínali vládcov a ľud, aby v ňom pokračovali.

[227] Ibid.

[228] Duhr, Die Stellung der Jesuiten in den deutschen Hexenprozessen, Kolín, 1900, poukazuje na to, že Binsfeld sa v tomto ohľade úplne rozchádzal s praxou Inkvizície, s. 30.

[229] Soldan-Heppe, op. cit, II, 22-24; Riezler, op. cit, 245.

V roku 1596 Franz Agricola, pastor zo Sittardu vo vojvodstve Julich, považoval za nutné osvietiť vládcov a magistráty o hriechu čarodejníctva a jeho potrestaní. Podľa toho aj napísal pamflet pod názvom Von Zauberer, Zauberinnen, und Hexen, v ktorého predhovore tvrdí, že “sa vo všetkých smeroch rozšíril najškandalóznejší, najhroznejší a najnebezpečnejší hriech čarodejníctva, žiadna krajina, mesto, dedina či dištrikt, žiadna spoločenská trieda nie je od neho oslobodená. “[230] Zastáva mienku, že realita všetkých umení čarodejníc, ich ciest, ich sexuálnych stykov s diablom a ukazuje nutnosť ich potrestania. Píše, že kúzelníčky alebo čarodejnice sú oveľa horšie než pohania alebo ľudia oddávajúci sa modloslužbe než rúhači a krivoprísažníci, atď. Radí tak, že mala byť používaná opatrnosť, tak aby sa netrestali nevinní, odmietal skúšku vodou ako poverčivú a dlho sa rozpisuje o prostriedkoch, ktoré by sa mali používať aby sa čarodejnice priviedli k pokániu a reforme. Najvýznamnejšou časťou práce je siedma, v ktorej Agricola prináša päťdesiatjeden argumentov proti realite čarodejníctva a všetkým umeniam čarodejníc, z ktorých samozrejme ani jednému nepripúšťa jeho platnosť. Nalieha na poddaných, aby ak ich vládcovia sú pri potrestaní čarodejníc nedbalí, nech oni sami zoberú do vlastných rúk, nešetria žiadne výdaje na vykorenenie týchto “prekliatych komplicov diabla” a mali by v tomto ohľade vážne pobádať magistráty ku konaniu si svojej povinnosti. [231]

Ďalší vedec, ktorý spracoval problematiku čarodejníctva s najväčšou pozornosťou a zápalom, bol právnik Nicholas Remigius (Rémy), tajný radca a vrchný sudca vo vojvodstve Lorraine. Vo svojej knihe Daemonolatreia, vytlačenej v roku 1596, používa priznania nejakých 800 čarodejníc ktoré, počas svojho pôsobenia v úrade mal, počas šestnástich rokov, boli odsúdené na úpálenie na hranici. [232] Títo ženy vyznávali, že prijímali od diabla moc vziať na seba podobu malých zvieratiek a takto sa v noci dostať do domov, kde si znovu na seba vezmú svoju ľudskú podobu a otrávia spiacu domácnosť alebo robia ďalšie hrozivé skutky.

[230] Janssen, op. cit, VIII, 656-659.

[231] Id., VIII, 658.

[232] Remigius, Daemonolatreia libri tres, Lyons, 1595, lib. I, cap. 15.

Pri procese s čarodejnicami, píše Remigius, všetko spojené s nimi je podozrivé, či chodia často do kostola alebo nikdy, či ich telá sú studené alebo horúce a v každom prípade je proti nim vynášaný prísny trest.

Remigius nemá ani najmenšiu pochybnosť, že na čarodejníckych zhromaždeniach sa zúčastňujú aj mnohé deti. “Ak sa už raz diabol dostane do rodiny, znovu sa už tak ľahko nenechá vyhnať. Pôsobí cez matky do takej miery, že oni mu odovzdávajú svoje deti, berú si ich vo veku sedem alebo dvanásť na čarodejnícke tance a iniciujú ich do všetkých umení čarodejníctva.

Tieto deti by mali byť potrestané a Remigius píše, že on takéto dieťa dal zbičovať, zatiaľčo ich rodičia boli upálení na hranici. A dodáva: “Mali by byť úplne vyhladené tak, že nikto by nemal od nich už nikdy utrpieť ďalšie škody, zranenia. Pred otvoreným náznakom milosrdenstva je vždy vítaným skôr zdravá horlivosť.” [233]

Vzrušenie kvôli perzekúcii čarodejníc dosiahlo svoj najvyšší vrchol medzi rokmi 1570 a 1640 počas ktorej doby ľudská myseľ ako sa zdá sa stala nevyváženou.

Choroby, požiar, búrky, hladomor, vojny, veľké bohatstvo, sklamanie v láske, výnimočná krása alebo špatnosť, veľké znalosti, boli všetko pripisované vplyvu diabla. [234]

Žiadny človek v akomkoľvek postavení si nebol istý proti obvineniu ; kňazi, náboženské, občianske autority, bohatí, chudobní, dokonca aj deti boli denuncované a popravené. Počas tohto násilného obdobia perzekúcie za čarodejníctvo mali mimoriadny vplyv jezuiti, najmä v Nemecku, ako profesori a spisovatelia filozofie, dogmatickej a morálnej teológie a ako spovedníci a kazatelia; [235] takže akákoľvek práca o tejto problematike čierneho umenia by nemohla byť úplná bez niektorých odkazov na ich práce.

[233] Remigius, op. cit., lib., II, cap. c.

[234] Schwickerath, American Catholic Quarterly Review, XXVII, 476.

[235] Ibid.

Musíme podotknúť, že Spoločnosť Ježišova ako taká nikdy nezaujala žiadny konkrétny postoj voči čarodejníckym procesom napriek opačným mienkam. Fr. Duhr, vo svojom spise Die Stellung der Jesuiten, píše: “Generáli Spoločnosti, značne vzdialení od scény upaľovania čarodejníc, prijímali o nich čo protikladnejšie znejúce správy a o krutosti, ktorej sa voči čarodejniciam dopúšťali laici ako aj klérus a zistili, že je ťažké utvoriť si názor k tomu, keďže tu existujú skutočné pochybnosti o takej ťažkej nespravodlivosti, preto by mali viesť k predpokladu jej existencie. Ak by prišli k záveru, že to je tento prípad malo by byť ich povinnosťou poslať do Nemecka pokyny. Oni sami sa zrejme uspokojili s udržiavaním neutrálnej pozície pričom svojich podriadených pobádali k tomu, aby sa zdržiavali od miešania sa do súdnych procesov či už proti alebo za obvinené čarodejnice. Ak sa jedná o jednotlivých jezuitov nachádzame u nich v tomto ohľade veľkú rozmanitosť mienok. Niektorí boli presvedčení o nespravodlivosti súdnych vyšetrovaní, iní videli v ohromnom počte odsúdení dôkaz o čerstvom rozšírení čarodejníctva a verili, že by mali pozdvihnúť svoj hlas na podporu vykorenenia tohto veľkého zla. Preto spisovateľ oponoval spisovateľovi a kazateľ kazateľovi.” [236] Otec Schwickerath sa  pýta: “Možeme rozumne predpokladať, že by jezuiti až tak predbehli svoju dobu, tak osvietení, že nik z nich by nezdieľal vtedajšie celkovo prevažujúce povery? Jezuiti boli deti svojej doby a podobne ako ostatní konali podľa toho. Vskutku existovali jezuiti, ktorí obhajovali tvrdé opatrenia proti čarodejniciam; ale na druhú stranu medzi nimi nachádzame šľachetných obhajcov nevinných obetí. ” [237]

Jedným z najdôležitejších jezuitov bol Gregor z Valencie, španielsky profesor teológie v Ingolstadte, ktorý v roku 1595, napísal svoj spis Commentariorum Theologicorum Tomi Quattuor, ktorý mu zabezpečil meno jedného z najväčších teológov šestnásteho storočia.

[236] Duhr, op. cit., 96.

[237] Am. Cath. Quart., XXVII, 478.

Čarodejníctvom sa zaoberá v treťom zväzku svojej práce. [238] V úvode deklaruje, že mestské magistráty sú striktne povinné preskúmať a potrestať čarodejníctvo, toto sa snaží dokázať z Písiem. Následne detailne preberá niekoľko bodov, ako napríklad tie týkajúce sa vedenia súdneho vyšetrovania, indície, znamenia, ktoré postačujú na uväznenie a mučenie osoby, povahu súdneho postupu, atď.

Valencia detailne poskytuje indície, na základe ktorých sa dá rozpoznať čarodejnica; tieto sú: 1) z jej vlastnej výpovede, ak pripúšťa výkon skutkov pripisovaných čarodejníctvu; 2) z výpovedí tých, ktorí boli prehlásení za vinných z rovnakých zločinov; 3) z vlastníctva paktu, ktorým odovzdáva dušu diablovi, po zapretí Krista; alebo z dojmu istého znamenia (stigma), ktoré je zvyčajne pripisované čarodejniciam ; 4) z vlastníctva posvätených hostií, určitých jedov, žiab, ľudských údov, voskových figúrok prepichnutých ihlou; 5) keď boli uznané vinnými zo obvyklého vyvolávania diabla; že ostatným hrozili zlom; 6) zo svedectva svedkov, ktorí videli ako obžalovaní potreli zvieratá, ktoré následne zomreli s jedom alebo masťou; za to isté, ktoré konali deťom alebo iným. [239] Prezieravý a starostlivý sudca môže pridať ostatné znaky, najmä z minulých čarodejníckych procesov a zo spisu Malleus Maleficarum. Podľa autora čarodejnice môžu byť oprávnene mučené Inkvizíciou, pretože zločin čarodejníctva je tak zložité dokázať. [249] Ak sú uväznené, čarodejniciam by malo byť povolené dostať duchovnú podporu a byť uzmierení s Bohom, ale po vynesení rozsudku smrti by nemalo byť zo strany odsúdených prijaté žiadne popieranie viny. [241]

Ďalší španielsky jezuita Martin Delrio, jurista a profesor filozofie a teológie v roku 1599 publikoval svoj spis Disquisitionum Magicarum libri sex, v ktorom sa nachádzajú dôležité úpravy pre použitie škripca, rovnako ako úplné rozpracovanie čarodejníctva, s početnými odkazmi na dobové právnické knihy a súdne praktiky.

[238] Gregorii de Valentia, Commentariorum Theologicorum Tomus Tertius, Ingolstadt, 1603. Disp., VI; Quaest., XIII; Punct., 4.

[239] Op. cit., Disp. VI; Quaest, XIII, 944.

[240] Ibid.

[241] Ibid.

Delrio so súčasníkmi zdieľal čarodejnícku poveru tej doby; viera v realitu čarodejníckych letov, incubi a succubi, detí zrodených z diabla, atď. Podľa jeho názoru skutočným základom všetkého čarodejníctva je spoločný pakt s diablom a zastáva názor, že čarodejnice, aj keď nikomu neškodia, by mali byť kvôli tomuto vzájomnému paktu potrestaní. Samozrejme horlivo pracoval za zmiernenie krutosti čarodejníckych procesov a odvažoval sa presviedčať sudcov princípom, že by bolo lepšie uniknúť potrestaniu stovky vinných osôb, než aby bol odsúdený čo i len jeden nevinný. [242] Ak sudca može vytiahnuť pravdu bez toho, aby sa uchyľoval k mučeniu, mal by tak vykonať pretože výsluch mučením je nebezpečný a klamlivý a často je príčinou toho, že nevinný človek trpí najkrutejším potrestaním “questio enim res fragilis est et periculosa et quae saepe veritatem fallit, saepe fit, ut innocens pro incerto scelere certissimas luat poenas.” [243] Delrio taktiež zakazuje používať tortúru viac než hodinu. Ale aj všetky tieto okolnosti nezabránili tomu, aby sa kniha stala zdrojom veľkého zla ako sa javí zo stoviek procesov, v ktorých sa odkazuje na Delria ako na váženú autoritu, ktorá ostré opatrenia voči čarodejniciam vyhlasuje za legitímne.

Gregorovi z Valencie a Delriovi oponoval najvýznamnejší jezuitský teológ tej doby v Nemecku, Adam Tanner, ktorý v roku 1626 publikoval svoju veľkú prácu, Universa theologica scholastica, speculativa, practica ad methodum sancti Thomae, ktorej isté časti venoval otázke čarodejníc. Považuje čarodejnícke lety za sny a zo strany žien za sebaklam a za výsledok démonickej delúzie, i keď čarodejnice by sami vyhlasovali, že mali byť unášané zlým duchom. [244]

[242] Delrio, op. cit., lib. V, sec. 1.

[243] Id., sec. 9.

[244] Diefenbach, Der Hexenwahn vor und nach der Glaubensspaltung in Deutschland, Mainz, 1886, 276.

Ak aj ženy vyhlasujú, že boli unesené Satanom v podobe mačky alebo myši či niektorého iného zvieraťa, nemá sa im veriť, pretože žiadny duch nemá moc zmeniť ľudské telo do podoby zvieraťa. Démoni, sami od seba bez dovolenia Boha nemajú žiadnu moc škodiť ostatným prostredníctvom čarodejníc, dokiaľ osoby nevyrobia a nepoužijú masti, ktoré sú prirodzene škodlivé ľudským bytostiam. Tanner požaduje pretvoriť súdnu procedúru proti čarodejniciam a vyhlasuje, že by čarodejnici malo byť povolené mať na svoju obranu advokáta a že by nemala byť prijímaná žiadna výpoveď získaná pomocou tortúry; ďalej požaduje, že by mali byť zamestaní čo najinteligentnejší sudcovia a tam, kde to je možné, mal by im popri tom asistovať dobrý teológ. Žiada, aby kajúce čarodejnice neboli upálené, ale prijímali cirkevné tresty, podobné tým, ktoré sa ukladali v rannej Cirkvi. Naviac s čarodejníctvom by sa malo bojovať duchovnými prostriedkami tj. pomocou modlitby, dobrým učením detí, utiekaním sa ku pomoci svätých a návštevou omše. [245]

Tannerov bezprostredný vplyv je patrný v práci ďalšieho nemeckého jezuitu Paula Laymanna, ktorý publikoval svoju Theologia moralis v roku 1625. Vo svojej knihe venuje špeciálnu pozornosť otázke čarodejníc, obzvlášť procesom a použitiu tortúry ; i keď nepopiera čarodejníctvo ani absolútne neodsudzuje procesy, aj tak píše mnoho o tom ako zabrániť justičným vraždám. Vyhlasuje, že existenciu zločinu čarodejníctva je veľmi ťažké odhaliť, pretože osoby ktorých sa to týka sú väčšinou “nestále, hysterické, často bláznivé ženy, ktoré vďaka vlastnej výpovedi môžu byť samotné oklamané zlým duchom.” [246] Nemalo by sa uchyľovať k použitiu škripca, malo by im byť dovolené, aby sa obhajovali sami; na výpovede získané tortúrou by sa nemalo prihliadať, keďže oni (čarodejnice) sú veľmi preľaknuté takmer zúfalé, preto inklinujú k priznaniu sa ku zločinu, ktorý nikdy nespáchali, aby tak unikli smrťou poníženiu, hanbe, do ktorej upadli. [247]

[245] Duhr, op. cit., 45-47; 53.

[246] Laymann, Theologia Moralis. Bamberg, 1669, 430.

[247] Laymann, op cit., 430.

Podobne ako jeho majster Tanner, Fridrich von Spee prijal rovnaký postoj zhovievavosti a stal sa jedným z najväčších šampiónov, obhajcov ľudskosti a spravodlivosti v čarodejníckych procesoch. V roku 1627 Spee sa stal spovedníkom tých, ktorí boli obvinení z čarodejníctva v Paderborne a po tom čo sprevádzal na smrť 200 čarodejníc, 90 percent ktorých prehlásil za nevinné, napísal svoju známu knihu, Cautio Criminalis, v roku 1631. [248]

Spis Cautio obsahuje päťdesiat jeden tzv. dubií (lat.Dubia), tj.pochybností, otázok, na ktoré autor odpovedá odkazujúc často na názory Tannera a veľmi často argumentuje proti Binsfeldovi a Delrio. Potvrdzuje svoju vieru v realitu čarodejníctva, ktoré považuje za najohavnejší zločin, hodný spravodlivého potrestania ; tortúra by samozrejme nemala byť extrémna a obvinení by mali dostať právo odvolať sa voči jej použitiu. [249] Ak sudca by vynútil výpoveď pomocou škripca, takáto výpoveď by sa mala považovať za neplatnú. [250] Spee hovorí, že tortúra zapĺňa krajinu čarodejnicami, pretože muky sú tak zúfalo desivé, že mnohí sa priznávajú k zločinom, ktoré nespáchali; najmä ženy sú náchylné k falošnému sebaobviňovaniu. [251] Osoby, ktoré sa pod tortúrou falošne priznajú, nie sú vinné smrteľným hriechom. [252]

Podľa autora čarodejnícke znamienka by nemali byť brané ako indície viny: “Ja som žiadne nevidel a ani v ne neverím a v tomto ohľade odsudzujem hanebnú dôverčivosť toľkých významných mužov. ”  [253] Toto Speeovo dielo vnáša zaujímavé vhľad na triedy osôb, ktoré nastoľujú Inkvizíciu proti čarodejniciam.

[248] Táto kniha bola najprv publikovaná anonymne, pretože Tanner, kvôli svojej opozícii vočí upaľovaniu čarodejníc, bol sám vyhlásený za podozrivého z čarodejníctva. Diefenbach, 279.

[249] Frederic Spee, Cautio Criminalis seu de Processibus contra Sagas, Rome, 1657. Dub., XII.

[250] Id., Deb. XXIX.

[251] Id., XX.

[252] Ibid.

[253] Id., XLIII.

Existujú štyri triedy: Prvá, niektorí teológovia a preláti, ktorí sa nerušene venujú svojím štúdiám a užívajú si mier a pokoj; nemajú ani poňatia, čo sa deje vonku, nič nevedia o väzniciach, škripcoch, atď. Druhú triedu tvoria skúsení právnici, ktorí považujú procesy za výnosný obchod. K tretej skupine patria neskúsení a obyčajní ľudia, ktorí sú zlomyseľní a vyhľadávajú príležitosť, kde by si ukojili svoju žiarlivosť a nepriateľstvo. Do štvrtej skupiny spadajú tí, ktorí samotní boli obvinení a hľadajú na koho iného by mohli hodiť zločin, títo poslední sú horší než všetci ostatní. [254] Spee uzatvára svoju knihu týmito slovami: “Nemôžem už viac povedať kvôli žiaľu a zármutku; nemôžem ani publikovať túto malú knižku ani ju preložiť do nemčiny, čo by nemalo byť bez veľkého prospechu. Jednu vec žiadam od všetkých učených, zbožných, rozvážnych kritikov a vyzývam ich pred sudcovskú stolicu všemohúceho Boha, aby čítali starostlivo tieto riadky a uvažovali nad nimi: Všetky magistráty a kniežatá sú vo veľkom nebezpečenstve večného zatratenia ak neobrátia čo najpozornejšie svoju pozornosť k tejto veci . . . . Nech sa autority starostlivo starajú o seba a o celé stádo kvôli ktorému ich Boh jedného dňa povolá na zodpovednosť. ” [255] Jezuiti tej doby si boli neistí o účinku knihy, pretože veľké ťažkosti mali pravdepodobne prísť kvôli spôsobu, akým Spee mal zaútočiť na sudcov a kniežatá. Je známe, že niektorí z juristov ešte pred publikovaním tejto práce požadovali vyhostenie rádu z Nemecka kvôli ochrane čarodejníc. Z kniežat, ktorí boli najhorlivejší pri perzekúcii čarodejníc, nemálo z nich bolo ochrancov a mecenášov jezuitských kolégií. Spoločnosť mala očakávať ich pomstu, ak člen rádu ich tak kruto napádal. [256] Ale očakávané výsledky sa nedostavili a “Spoločnosť mohla poukazovať na jeho prácu ako na úplné odklonenie sa od odsúdeniahodných omylov spáchaných Delriom a Gregorom de Valencia.” [257]

[254] Spee, op. cit, Dub., XV.

[255] Spee, op. cit., p. 401.

[256] Schwickerath, Am. Cath. Quart. Review, 508.

[257] Schwickerath, 509.

Ďalší dvaja jezuiti, Gregor Scherer a Jeremias Drexelius zastávali opačnú mienku a naliehali na svetské autority, aby prenasledovali čarodejnice. . . . Scherer (1583) považoval démonickú posadnutosť za úzko prepojenú s čarodejníctvom a udáva príklad exorcizovania posadnutého dievčaťa, ktorej stará matka bola čarodejnica. Vyhlásenia čarodejnice pri výsluchu (mučení) a na škripci sú pre Scherera konečnými dôkazmi jej viny. Radí magistrátu mesta Viedeň súdne postupovať voči všetkým kúzelníčkam vhodným potrestaním. [258] Jeho rozprava k prenasledovaniu čarodejníc sa nestretla so schválením generála Spoločnosti, Klaudia Aquavivu, ktorý napísal provinciám Spoločnosti nasledovné slová: “Aj keď je dovolené poskytovať všeobecnú radu ako pri prijatí opatrení proti travičstvu, o ktorom sa v tomto dištrikte hovorí ako o rozšírenom a taktiež napomínať čarodejnice, že majú povinnosť keď sú vyslýchané menovať svojich komplicov, napriek tomu Otcovia by sa nemali sami miešať do čarodejníckych procesov a nemali by trvať na potrestaní čarodejníc; nemali by mať nič spoločné s  ich exorcizmom, aby im zabránili odvolať ich výpovede; pretože tieto veci sa nás netýkajú.” [259]

Drexelius sa zaoberá čarodejníctvom v práci o rozdávaní almužien, publikovanej v roku 1637, v ktorej udáva ako dôvod pre udeľovanie almužien skutočnosť, že toto ochraňuje pred čarodejníctvom. [260] Píše: “kto by mal tú odvahu obviňovať z omylov a nespravodlivosti sudcov, ktorí ohňom a mečom, súdne stíhajú proti tejto nákaze (čarodejníctvu) ? Ale sú tu kresťania, nehodní tohto mena, ktorí oponujú mocou a zabraňujú vyhladeniu tejto zvrátenosti, inak by pravdepodobne, ako hovoria, mohol trpieť nevinný. Ó, vy nepriatelia Božej cti! A či Boží zákon neprikazuje: “Nenecháš čarodejníkov na žive? ” A ja kričím tak nahlas  ako len môžem, pri božej výzve, biskupom, kniežatám a kráľom ; nestrpíš čarodejnice na žive. Vyhlaď túto nákazu ohňom a mečom. ” [261]

[258] Duhr, op. cit., 28.

[259] Id„ 32.

[260] Id., 70.

[261] Duhr, op. cit, 70.

Vo výročných správach jezuitov sú časté zmienky o procesoch s čarodejnicami a kúzelníčkami a o duchovnej úteche, ktorú patres vysluhovali obetiam ; sú citované časté príklady o tom ako priviedli naspäť na správnu cestu ženy alebo mužov, ktorí pod démonickým vplyvom mali spáchať hrozivé zločiny ; ale neexistuje tu ani jeden jediný prípad, žeby hocikoho predviedli pred súd alebo by dávali akékoľvek povzdbudenie upaľovaniu čarodejníc. [262]

Knihy pokynov ku kňazskej spovedi z tohto obdobia ukazujú, ako hlboko bola zakorenená medzi ľudmi viera v čarodejnice, v premenu ľudských bytostí na vlky, v podhodených detských potomkov zlých žien splodených s diablom ; najmä je to pravda pre Nemecko. V spovednej príručke z roku 1474 sa penitentovi kladú nasledovné otázky: Praktizovali ste niekedy mágiu na niekom, alebo ste ju na seba nechali pôsobiť; počarovali ste niekoho alebo ste sa nechali počarovať? Verili ste poverčivo v čarodejnice vyvolávajúce počasie alebo vymieňajúce deti! Požičali ste si nejaký dych od čarodejnice? [263] V ďalšej knihe z toho istého obdobia sa vyskytla takáto otázka: “Verili ste, že ženy sa môžu meniť na mačky, opice a ostatné zvieratá a lietať v povetrí a vysávať krv z detí ? ” [264]

Stefan Lanzkranna, prepošt  kostola sv. Doroty vo Viedni, vo svojom diele Himmelstrasse z roku 1484, zaraďuje medzi najťažšie hriechy vieru v čarodejnice, ktoré jazdia v noci, v nočné mory, vlkodlakov a ostatné takéto pohanské podvody. Píše, že:”Takéto podobné idiotské názory a falošné výmysly a povery sú tak početné, že dokonca beda, medzi tými, ktorí si sami hovoria kresťania a chcú byť za nich považovaní, hoci v skutočnosti sú viac pohania než kresťania.” [265]

[262] Cited by Duhr, 73.

[263] Janssen, op. cit VIII, 542.

[264] Id., VIII, 541.

[265] Janssen, VIII, 541 seqq.

Spovedná kniha z Lubecku pod názvom Das Licht der Seele z roku 1484, formuluje nasledovné otázky: “Urobili ste hocikomu škodu diabolským umením? Praktizovali ste niekedy čarodejníctvo so sviatosťami? Verili ste, že ľudia sa môžu stať vlkodlakmi? Verili ste, že ľudia môžu v noci lietať telom a dušou do vzdialených krajín? Verili ste, že ľudia prichádzajú v noci a trápia ostatných v spánku? Nech si každý prehľadá svoje svedomie a vyleje si svoje vnútro jeho otcovi spovedníkovi.” [266] Spovedná príručka z roku 1485 sa pýta nasledovné: “Verili ste, že Nočná Mora (stará žena zvaná Drúza) si na vás sadla alebo ste jazdili na metle na vrch Blocksberg (kde sa usporiadavali Sabaty) ? Tieto veci sú ťažké smrteľné hriechy a ktokoľvek v nich zomrie, vystavuje svoju dušu večnému zatrateniu. ” [267]

V tomto období existujú ďalšie penitenciály, napísané väčšinou k napomenutiu spovedníkov  sú založené na dekrétoch Graciána a pápeža Gregora IX., rovnako ako aj Korektora z Burchardu. Nie je zámerom spisovateľa detailne ich rozoberať, pretože sa len málo odlišujú a zo zváženia jedného či dvoch hlavných bodov zo všetkých by toto mohlo postačiť k správnemu úsudku. Tzv. “Canones poenitentiales Astesani” zostavené pravdepodobne v roku 1444 obsahujú mnoho smerníc ako sprievodcu spovedníkov. Medzi rozličnými hriechmi hodnými k pokániu je svätokrádež, pod ktorou sa dajú nájsť magické praktiky ; takže Kánon č. 34 vraví, že tí, ktorí očisťujú (v pohanskom zmysle, lat. lustrat) dom pomocou magických umení a zaklínaní by mali konať päť rokov pokánie. [268]

[266] Ibid.

[267] Ibid.

[268] Schmitz, op. cit., 805: “Qui lustrat domum suam cum magicis artibus et incantationibus V annis peniteat.

Ktokoľvek vykoná akt kúzelnictva, nech koná pokánie štyridsať dní. [269] Tzv. Poenitentiale Mediolanense ide v tomto viac do detailu; takže pkánie desať rokov je nariadené tým, ktorí obetujú démonom ; [270] pre toho, kto vyvolá diabla, patrí pokánie sedem rokov ; [271] pre ženu, ktorá počaruje iných, jeden rok; pre tých, ktorí sa dopytujú mágov, päť rokov pokánia”. [272] Tí, ktorí vyvolávajú búrky by mali konať pokánie sedem rokov, z ktorých tri by mali byť o chlebe a vode. [273]

Pre tých, ktorí používajú ligatúry, by malo pokánie trvať dva roky. [274]

[269] Ibid.

[270] Schmitz, op. cit., 809.

[271] Id., 810.

[272] Ibid.

[273] Id., 811.

[274] Id.

Postoj Katolíckej Cirkvi voči čarodejníctvu a všetkým praktikám kúzelníctva a mágie – V. Kapitola – CIRKEV, Obdobie 1200-1700 n.l. – Teologickí spisovatelia

V. KAPITOLA
CIRKEV v rokoch 1200-1700 – Teologickí spisovatelia

So zmenou v myšlienke a atribútoch čarodejnice, ktorá prišla v trinástom storočí, sa objavila spústa populárnej literatúry pomocou ktorej sa mysle mnohých ľudí upriamili na démonické veci a pre mnoho mužov a žien, sa Satan stal v rámci ich životov, dominantnou myšlienkou. Toto bolo pravdou najmä o pätnástom a šestnástom storočí, keď Lutherove myšlienky prenikli všetky vrstvy v spoločnosti a vykonali svoje hrozivé výsledky. Demoralizácia vyplývajúca z náboženských, sociálnych a spoločenských hnutí a zápasov bola mimoriadne priaznivá rozvoju čarodejníckej povery a umožnila jej nebývalý rozmach, o ktorom sa predtým ani nesnívalo.

V tejto dobe existovalo mnoho cirkevných spisovateľov, ktorí písali o najdôležitejších bodoch otázky čarodejníctva. Prvým z časového hľadiska bol Caesarius z Heisterbachu, ktorý písal svoje dielo Dialogus Miraculorum v roku 1225. Táto práca obsahuje pojednanie o mnohých veľmi známych praktikách; aké podoby na seba berie diabol, ako sú všetky choroby a katastrofy vytvárané pod vplyvom diabla a s dopustením Boha ; ako diabli berú na seba podobu žien a zabíjajú deti pohľadom, atď.[164]

Oveľa dôležitejšou bola práca De Universo Williama z Auvergne, dobre známeho parížskeho biskupa (zomrel v roku 1249) ktorý veľmi ovplyvnil vývoj teologických štúdií v Paríži. Všimol si, že filozofia nie v úplnosti zodpovedala otázku čarodejníctva, ani jasne neodhalila povahu zlých démonov ani ich zlobu. “De eo vero si demones a foris obsidere possunt, in quanta longitudine hoc possint, philosophia nondum determinavit quia neque naturam malignorum spiritum neque malitiam ad liquidam declaravit.“[165]

[164] Caesarius z Heisterbachu. Kolín, 1476. Dialogus XI, 63; III, 6, 7, 8.

Podľa Williama z Paríža démoni dokážu vyvolať búrky, spôsobiť stroskotanie lodí, spáliť domy a mestá, zatiaľčo ľudia s ich pomocou, dokážu vykonať všetky druhy zlých skutkov. Biskup taktiež spomína viacero dobre známych praktík čarodejníc, ako sú sabaty, atď., ale vraví, že v jeho dobe už neexistujú, i keď považuje za pravdu, že démoni s dopustením Boha, zabíjajú deti, aby tak potrestali rodičov. Rozdiel medzi jeho pohľadom na nočné lety a ľudovou poverou ako ju ukazuje vo svojom spise, je ten, že neverí, žeby čarodejnice boli skutočné ženy, ale démoni, ktorí klamú ľudí pomocou mnohých vhodných prostriedkov. Štefan z Bourbonu z roku 1261 zastáva rovnakú mienku, menovite, že diabli predstierajú podobu žien a počas nočných potuliek zabíjajú deti.

Všestranný učenec Roger Bacon (zomr. 1294) bol vo svojej dobe značne vpredu čo sa týka skúmania prírody a jej zákonov, ako sa ukazuje v jeho liste De Nullitate magiae, v ktorom hovorí, že mágia je opakom filozofie; že kúzla a čary sú nehodné múdrych ; že mágia môže byť niekedy použitá s dobrým účinkom v medicíne, ale že magickým knihám by sa malo vyhýbať.[166]

Veľký dominikán, tzv. Doctor Universalis, Albert Veľký, Albertus Magnus (zomr. 1289) sa zaoberá špeciálne tromi otázkami: možnosťou zaklínania (počarovania) ; odstránením týchto počarovaní inými magickými umeniami a účinkami čarodejníctva.[167] Rozvážny scholastik pôvodne inklinuje k názoru, že mágia často spočíva na klamaní, že ľudia sú vedení výlučne ich nedokonalými mentálnymi uspôsobeniami do spájania magických skutkov s ich neskoršími výskytmi. Napriek tomu však nepochybuje, že umenie byť očarovaný existuje;

[165] Guilielmi Alverni, Opera Omnia. Paris, 1674. 1, II, 983.

[166] Epistola Fratis Rogeri Baconis de aecretis operibus artis et naturae, et de nullitate magiae. London, 1859.

[167] Alberti Magni, Compendium theologicae veritatis. Paris, 1890. 1. II, c. 27.

Cirkevní Otcovia zastávali takú mienku a Cirkev promulgovala zákony ktoré sa nej týkali. “Nulli dubium esse debet, multos esse maleficiatos vi et potestate daemonum, quia hoc sancti patres dicunt, et ecclesia super hoc iura promulgavit, et hoc patet etiam omnibus illis, qui de negromantia et de factis imaginum aliquid noverunt.“[168] Podľa Alberta sú kúzelníci schopní vykonávať svoje kúzla iba na základe paktu s diablom.[169] “Magi miracula faciunt per privatos contractus initia foederis cum daemonibus.” Znovu: “Si enim per invocationes, coniurationes, sacrificia fiunt, tunc aperte pactum initur cum daemone, et tunc est apostasia oris ibi. Si autem non fit nisi opere simplici, tunc est apostasia operis, quia illud opus expectatur a daemone, et expectare aliquid a daemone … est fidei contumelia, et ideo apostasia.“[170] Albert neveril v realitu čarodejníckych letov, ale hovorí, že ženy ktoré tvrdia, že cestujú v noci s Herodias, sú jednoducho oklamané diablom.[171]

Veľký žiak Alberta Veľkého, Tomáš Akvinský (zomr. 1274) vo svojom Komentári na Sentencie Petra Lombardského vyhlasuje, že niektoré osoby hovoria, že okrem myslí ľudí neexistuje žiadne čarodejníctvo, ktorí zvaľujú na čarodejnice prirodzené účinky, ktorých príčiny sú skryté.

Toto je proti učeniu Cirkvi, ktorá hovorí, že démoni majú moc nad telami a mysľami ľudí, keď sú dovolené Bohom a takto cez ich moc dokážu čarodejnice konať čary. V Sume autor hovorí, že mágovia konajú zázraky (toto slovo nie je použité v absolútnom zmysle ) skrze démonov pomocou paktu, nevysloveného, alebo uzatvoreného s nimi otvorene.[172] Na inom mieste prehlasuje, že keď sa duša vehementne primkne k zlu, ako sa to stáva menším starým ženám, tvár sa stane pre deti jedovatou a zraňujúcou (to je moc fascinácie často pripisovaná čarodejniciam). Je taktiež možné že vďaka dovoleniu Boha alebo v súlade s niektorou tajnou dohodou zlomyseľní démoni v tomto spolupracujú preto čarodejnice môžu s nimi uzavrieť pakt.[173]

[168] Alb. Mag., De somno et vigilia II, c. 5.

[169] Alb. Mag. Compend., 1, II, Dist. VII, c. 10.

[170] Id., c. 12.

[171] Id., c. 31.

[172] Thomae Aquinatis, Summa Theologica, I, qu. 110, art. 4; IIda, IIdae, qu. 92-96.

[173] Op. cit., I, qu. 117, art. 3.

Ďalší dominikán, rovnako študent a profesor v Paríži, Peter z Tarantaise, ktorý sa v roku 1276 stal pápežom menom Inocent V. mal zanechať komentár k Sentenciám Petra Lombardského. Podľa neho je nesprávne povedať že v čarodejníctve nie je žiadna realita. Taktiež tvrdí, že nie je oprávnené používať mágiu na zbavenie samého seba nejakého zla, ktoré už bolo touto mocou vytvorené.[174] Jeho súčasník, učený františkán Bonaventúra (z. 1274) zastával rovnaké náhľady ohľadne reality čarodejníctva a špinavej moci diabla nad ľudskými bytosťami.[175] Tieto Komentáre Akvinského, Petra z Tarantaise a Bonaventúru tvorili skutočný manuál pre teologické poučenie na Univerzite v Paríži a bolo na nich odkazované vo všetkých prípadoch, pri ktorých boli pochyby.

V nasledujúcom storočí nachádzame Jána Dunsa Scota (z. 1308) zaoberať sa vo svojom Komentári rovnakými otázkami. Jeho kritické pohľady ohľadne učenia Cirkvi o niektorých bodoch mu nezabránilo od vysporiadania sa s otázkou umenia mágie v tradičnom zmysle. Deklaroval, že bez pochýb osoby, ktoré uzatvorili pakt so zlými duchmi by mali praktizovať čarodejníctvo.[176] Scotus je toho názoru, že zlí duchovia dodržujú toto ujednanie a pomáhajú človeku, nie kvôli dohode, ale iba preto, že si prajú byť uctievaní a hovorí, že v budúcnosti nebudú nikomu slúžiť, ak sa dohoda poruší.

[174] Innocentii V pont max. ex ordine Praedicatorum assumpti, In IV Libros Sententiorum commentaria. lib IV, Dist. XXIV, art 4.

[175] Bonaventurae, Opera Omnia. Florence, 1885. II, dist 7, pars. II, cap. 6; IV, dist 84, art II, quest 2.

[176] Joannes Duns Scoti, Quaestiones in Petri Lombardi Libros Sent lib. IV, dist 34.

Taktiež zastával názor, že čarodejníctvo funguje len dovtedy, kým existujú niektoré konkrétne prostriedky, ako napríklad ohnutá ihla alebo niečo podobné; ak je toto zničené, diabol už nie je viazaný jeho paktom.[177] Tento prostriedok by sa mal nájsť, ak si osoba myslí, že je očarovaná a zničený ; to by sa malo spraviť najmä vtedy, ak čarodejníctvo nebolo zničené modlitbou a sviatosťami Cirkvi. Richard z Middletonu (z. 1308) zastával rovnaké náhľady. William Durandus zo St. Porciano (z. 1332), nasledujúc dominikánske učenie, napísal svoj Komentár k Lombardského Sentenciám. Prijal so zreteľom na vieru a poznanie názor opačný voči tomu, ktorý zastával sv. Tomáš Akvinský, ale vysvetľuje otázky vznesené čarodejníctvom v tradičnom zmysle, podľa dekretálií.[178] Peter z Paludy (z. 1342) sa taktiež zaoberal touto otázkou; výhlásil, že keď ženy vykonávajú čarodejníctvo s takými prostriedkami ako fazule alebo pečeň z kohúta, nie je to vlasnosť týchto vecí, ktoré spôsobujú zlé výsledky, ale skryté moci diabla, ktorý klame čarodejnicu pod pôsobením týchto materiálnych vecí.[179]

Okolo polovice štrnásteho storočia františkán Peter z Akvily (z. 1361) inkvizítor z Florencie učil rovnako ako Duns Scotus a v tom istom čase ukázal, že zlá prax čarodejníctva prevažovala v Taliansku rovnako ako vo Francúzsku a Anglicku.[180] V Nemecku Tomáš zo Štrasburgu, generál augustiniánov, nasledoval učenie Akvinského. Tvrdeniu niektorých osôb, že čarodejníctvo nebola realita a že démoni nemajú reálnu existenciu on rýchlo oponoval s rovnakými dôkazmi, s ktorými prišiel už jeho slávny predchodca. Tiež učí, že exorcizmus Cirkvi nie je vždy účinný “deo permittente sepe visum est, quod exorcismi et coniurationes ecclesiae non valent semper ad tollendum corporales molestias illatas hominibus ab ipsis demonibus“[181] takže želanie zničiť zlo prostriedkami mágie bol smrteľný hriech.

[177] Op. cit., 1, II, dist. 7.

[178] D. Durandi a Sancto Porciano, in Petri Lombardi Sententias Theologicas Commentariorum, Libri 1111, Venice 1568. lib. 15, dist XXXIV, quest. prima.

[179] Hansen, op. cit, 167.

[180] Petrus de Aquila, dictus Scotellus, Super quatuor libros magistri Sententiarum, lib. IV, dist. 34.

[181] Thomas de Argentina, Scripta super quattuor libros Sententiarum, II, 1; IV, dist. 6.

Ján Gerson (z. 1429), kancelár parížskej univerzity v traktáte De erroribus circa Artem Magicam jasne vyjadruje učenie jeho doby. Tvrdí, že spochybňovať existenciu a aktivitu démonov je chybné a proti Svätému Písmu, rovnako ako zničujúce voči ľudskej a politickej spoločnosti. “Mali by byť napravení tí, ktorí tvrdia, že teológovia pripisujú démonom priliš veľa moci. I keď je pravda, že niektorí pripisujú zlým duchom jav vyvolaný prirodzenými príčinami pretože v prírode existujú mnohé zázraky.“[182] Znovu hovorí, že pokus vytvoriť účinky, ktoré nemôžu byť rozumne očakávané od Boha alebo z prirodzených príčin, by sa malo považovať za poveru a vyvolať podozrenie na pakt s diablom.[183] Ako odpoveď na otázku, prečo Boh dovoľuje diablovi mať takú moc nad ľudskými bytosťami, on dáva štyri dôvody: ako prejav Jeho slávy; alebo kvôli večnému zatrateniu zatvrdilých; alebo potrestanie hriešnikov; alebo skúšanie veriacich.[184] Gerson tvrdí, že diabol je uctievaný modlitbami, obetami a incenzom, používaným pri magických rituáloch; tieto skutky sú tým viac znesväcujúcejšie, čím je zneužitá vec svätejšia. Napokon hovorí, že čarodejníctvo nesmie byť využívané na vyháňanie čarodejníctva pretože to je ťažký hriech proti viere.[185]

[182] Joannis Gersonii, Opera Omnia, Antwerp, 1706. Tom. I Pars. II, 201.

[183] Id., 212.

[184] Id., 213.

[185] Id., 213.

Gerson zahrňuje do svojho traktátu rozhodnutie teologickej fakulty univerzity v Paríži. V roku 1398 táto fakulta zastávala všeobecnú kongregáciu v kostole sv. Mathurina a prijala sériu dvadsiatich ôsmich článkov, ktorá sa stala štandardom pre démonológov a bola považovaná za nepopierateľný argument proti skeptikom, ktorí spochybňovali realitu zla mágie. Univerzita vyhlásila, že v každom poverčivom uctievaní bol implicitne prítomný pakt so Satanom; odsudzuje ako chybné tvrdenia, že je dovolené umením mágie a čarodejníctvom privolať pomoc démonov vyhľadávať ich priateľstvo alebo vstupovať do paktov s nimi, väzniť ich do kameňov, prsteňov, zrkadiel a obrazov používať kúzelníctvo na dosahovanie dobrých výsledkov alebo na liečenie kúzelnictvom, že Boh by mohol byť vovedený magickým umením k tomu, aby prinútil démonov poslúchať vyvolávania, že slávenie omší a iných dobrých vecí používaných pri niektorých formách kúzelníctva bolo povolené. Na jednu stranu univerzita poprela to, že figúrky z olova, zlata či vosku, keď sú v istých dňoch pokropené svätenou vodou a konsekrované, vstúpia do nich moci pripisované im v magických knihách, na druhú stranu je to dôrazne stanovisko pri poznámke o tých, ktorí popierajú, že kúzelníctvo, zaklínania a vyvolávanie démonov má moc, o ktorej tvrdia kúzelníci.[186]

Tzv. posledný scholastik, Nemec Gabriel Biel (z. 1484) teologický učiteľ v Tubingene, vo svojom Komentári o Sentenciách tvrdí, že čarodejnica pomocou otvoreného paktu s diablom, môže prejaviť navonok svoje zlé úmysly. “Potest homini imaginationem turbare,” atď. Podľa neho je falošné povedať, že v čarodejníctve neexistuje žiadna reálna moc; “Falsa est opinio dicentium, maleficium nihil esse in rei veritate, sed solum in talium hominum existimatione, qui effectus quorum cause sunt occulte nonnunquam sclent maleficiis demonum imputare.“[187]

V roku 1486 sa odohralo dokončenie knihy, ktorá, hoci nezískala v Cirkvi žiadnu legislatívnu moc, sa stala zdrojom nevýslovného nešťastia. Bolo to neslávne známe Malleus Maleficarum [188], dielo dvoch inkvizítorov Henricha Institorisa a Jakuba Sprengera, ktorí uverejnili knihu, aby ňou zlomili odpor ktorý voči ich oficiálnemu konaniu kládli niektorí kňazi;

[186] Gersonii, op. clt, 218, 219.

[187] Hansen, Zauberwahn, 164.

[188] Použitie slova Maleficarum namiesto lat. Maleficorum je významné tým, že ukazuje obmedzenie zločinnej moci na ženské pohlavie. Malleus Maleficarum, napísané v r.1486, bolo publikované v r. 1487; najskoršie vydania neobsahujú žiadne miesto vydania.

títo menovaní kňazi vo svojich homíliách vyhlasovali, že neexistovali žiadne čarodejnice s mocou škodiť ľudským bytostiam. Malleus Maleficarum sa delí na tri časti, z ktorých prvé dve sa venujú realite čarodejníctva na základe dôkazov z Biblie a kanonického a svetského práva, vysvetľujú jeho povahu a hrôzy spojené s ním spojené a detailne popisujú “liečebné” postupy pre použitie Cirkvou proti nim; tretia časť udáva pokyny cirkevným a svetským sudcom akým spôsobom by mali byť vedené procesy proti čarodejniciam a aké rozsudky by mali dostať previnilci. Autori píšu, že čarodejnice musia byť potrestané oveľa krutejšie než heretici, pretože sú taktiež apostatmi a pretože nielenže popierajú vieru zo strachu pred ľudmi, ale nadto dokonca prinášajú obeť diablovi a oddávajú sa mu telom a dušou. Enormnosť ich hriechu je väčšia než zlých anjelov; krutosť ich trestu musí korešpondovať rozmeru ich previnenia. Malleus sa odlišuje od skoršej protičarodejníckej literatúry v troch dôležitých bodoch, zaprvé, Malleus tvorí  ústredný bod z tzv. maleficium alebo škody a nie z heretického incidentu Sabatu;

podruhé, prejavuje sa v ňom výnimočná averzia voči ženskému pohlaviu; potretie, trvá na maleficentnej stránke čarodejníctva a inklinuje k delegovaniu výkonu čarodejníckych procesov na sekulárne právne súdy. Po náboženskom prebudení v šestnástom storočí sa táto kniha stala nespochybniteľnou autoritou pre protestantské ako aj katolícke oblasti.

Dva roky po publikovaní Mallea, Ulrich Molitor, doktor rímskeho a kanonického práva, na popud arcivojvodu Sigismunda z Tyrolska, publikoval memorandum o čarodejníctve pod názvom De laniis et phitonicis (sic) mulieribus, teutonice unholden vel hexen, ktoré obsahuje mnoho citlivých názorov.

Hovorí, že priznaniam urobeným pri mučení by sa nemala pripisovať žiadna váha, pretože vďaka bolesti a strachu každý by mohol byť nútený priznať všetky druhy vecí, ktoré nikdy nespáchal. Podľa Molitora, ľudské bytosti nemôžu na seba brať iné podoby a lietať na vzdialené miesta, to je čistá predstavivosť, ani čarodejnice nedokážu cestovať mnoho míľ v noci, to sú len ich oživené predstavy, ktoré sú vyplnené obrazmi vyvolanými diablom a teda sú klamané a trpia sebaklamom, že si myslia o tom, čo je púhy výmysel, že sa to aj v skutočnosti stáva. Na druhú stranu Molitor verí v existenciu čarodejníc a v možnosť paktu medzi nimi a diablom, za čo by mali byť kruto potrestané. Hoci takéto prekliate ženy nemôžu samy od seba urobiť nič, ale keďže odpadli od najláskavejšieho Boha a oddali sa diablovi, mali by podľa svetského a božieho práva odsúdené na smrť. “Tales sceleratae mulieres, que a deo largissimo apostatarunt et dyabolo sese dedicarent morte plecti debent.“[189]

Tomáš Kajetán, generál dominikánov, v roku 1500 napísal traktát De maleficiis, v ktorom diskutuje otázku, či je oprávnené používať mágiu alebo čarodejníctvo k odvráteniu mágie a odpovedá na ňu záporne.[190]

Zvláštne protirečenia o predmete čarodejníctva sa dajú nájsť v spisoch slávneho štrasburgského kazateľa a učiteľa teológie, Geilera von Kaisersberg, ktorý napísal svoje dielo Emeis, zbierku kázaní v r. 1508. Nasledovný úryvok je prebratý z Hansena “Pýtate sa ma čo súdim ohľadne žien, ktoré lietajú nocou a zhromažďujú sa spolu? Pýtate sa či cestujú na Dame Venusberg a či čarodejnice skutočne lietajú sem a tam alebo či iba o tom snívajú alebo či sú duchmi a čo si o tom všetkom myslím?

[189] Hansen, Quellen und Untersuchungen zur Geschichte des Hexenwahns und der Hexenverfolgung im Mittelalter, Bonn, 1901, 244 seqq.

[190] Hansen, op. cit, 254, 255.

Odpovedám Vám nasledovne. Na prvú otázku odpovedám, že oni cestujú tu a tam ale stále zostávajú na jednom mieste, tj. oni si len predstavujú, že cestujú, pretože diabol môže vytvoriť v ich mozgu sny, tak že si myslia, že cestujú a ťe sú s tam s ďalšími ženami a spolu tancujú a hodujú. A Satan to dokáže najlepšie s tými, ktorí sú mu oddaní.” (Tu Geiler poskytuje príklad ženy, ktorá chcela presvedčiť kazateľa, že v noci takto cestovala. Potrela samú seba s masťou vyslovila zaklínadlo a upadla do spánku, snívajúc o tom, že cestuje hoci sa nikdy nepohla z jej miesta vedľa kazateľa. Keď sa prebudila, vyhlásila, že mala cestovať na Sabat. Znovu tu autor predpokladá realitu čarodejníckych jázd “Ak čarodejnica vysadne na metlu, ktorú si potrela  masťou a vysloví predpísané slová, dokáže letieť kde sama chce. Nie je to žiadna vlastnosť v metle alebo v masti, ktorá to spôsobuje pretože je to diabol, ktorý to koná, kto ju unáša preč na metle, keď vidí jeho znaky použité čarodejnicou.”[191] Geiler taktiež veril, že čarodejnice s diablovou pomocou dokážu vyvolať búrky, dokáže vytiahnuť mlieko z poriska sekery, dokáže uniesť a vymeniť deti, atď.[192] Diabol mal s čarodejnicami spraviť pakt a mal im poskytnúť slová a znaky; keď tieto znaky a slová použijú, on vykoná čokoľvek si zažiadajú a takto diablo koná cez ich vôľu.” Ale toto nerobí z čarodejnice vonkoncom menej zasluhujúcu si smrť podľa božieho práva “die soll man toten.” Skutočnosť, že čarodejníctvu bolo oddaných viac žien než mužov Geiler, podobne ako autori Mallea, pripisuje povahe žien; ženy sú viacej dôverčivejšie než muži, preto oveľa ľahšie sa dajú presvedčiť diablom; majú väčšie schopnosti predstavivosti a v neposlednom rade “sú klebetné.

[191] Nun fragestu, was sagstu uns aber von den weibern, die zu nacht faren und so si zusammen kumen? atď.

[192] Hansen, op. cit., 290.

To čo žena vie, musí von, nezostane to v nej. Preto keď diabol inštruuje ženy, oni dávajú tieto pokyny ostatným ženám a tak ďalej a takto získa bezpočet ďalších duší.“[193]

V roku 1505 sa objavilo dielo pod názvom Question de le strie resp. Questio lamiarum Samuela de Cassinis z Milána, ktoré sa zaoberá hlavne mocou diabla nad ľudskými bytosťami nočnými letmi “lamiae” resp. čarodejníc a ich účasťou na Sabate. Autor tvrdí, že aj keď diabol má obrovskú moc, nemôže prenášať ľudí z jedného miesta na druhé. Argumentuje tým, že vykonať takýto akt by vyžadovalo zázrak; že len Boh sám koná zázraky; že ak diabol dokáže rovnako preniesť ľudí na Sabat, to sa môže konať iba vďaka Božiemu dopusteniu, ktorý by v takom prípade ako sa zdá prial hriechu, keďže Sabat je hriešny. On podobne odmieta všetky oponujúce argumenty a dokazuje rozhodne, že v príbehoch o transportoch vďaka diablovi nie je žiadna pravda.[194]

Na ďalší rok napísal Vincenz Dodo z Pávie svoje dielo Apologia namierené proti Cassinisovmu Questio. V tomto pamflete Dodo dokazuje prinajmenšom k svojmu uspokojeniu niekoľko výrokov popretých jeho protivníkom. Medzi ne patrili nasledovné: diabol alebo anjel je schopný vziať na seba prirodzené telo; diabol vďala božiemu dopusteniu dokáže konať veľa zla (toto Božie dopustenie je negatívne) ; diabol je schopný prenášať osoby z jedného miesta na druhé a preto unáša čarodejnice na Sabat; diabol často klame čarodejnice aby verili, že sú skutočne prítomné na Sabate, aj keď je to iba delúzia.[195]

Dominikánsky inkvizítor Bernard z Como vo svojom pojednaní Tractatus de Strigiis, napísanom v roku 1508, potvrdzuje realitu nočných letov, Sabatov, počarovanie detí a ukazuje ako tieto čarodejnice spadajú pod jurisdikciu inkvizície.

[193] Hansen, op. cit., 290.

[194] Id., 262-273.

[195] Id., 276.

Hovorí, že sa mnoho osôb, najmä žien, stretáva na určitých miestach v konkrétnom čase a že diabol sa pred nimi ukazuje v ľudskej forme; tieto ženy zapierajú vieru, svoj krst, taktiež Boha a Blahoslavenú Pannu Máriu. Po tom čo šliapu po kríži, berú diabla za svojho pána a vládcu, sľubujúc poslúchať ho vo všetkých veciach.[196] Bernard následne cituje príklady takýchto zhromaždení v diecéze Como a v susedných miestach a hovorí, že na tieto stretnutia sú brané dokonca aj deti, kde sa učia popierať katolícku vieru.

Táto viera v realitu Sabatov a nočných letov podľa tohto inkvizítora nie je proti odporúčaniu Canon Episcopi, pretože Canon hovoril len o čarodejniciach z prvých deviatich storočí a čarodejnice súčasnosti sú odlišnou sektou. Bernard samozrejme neverí, že ľudia sa môžu skutočne premeniť na zvieratá. Odhalenie a potrestanie čarodejníc prináleží inkvizícii, keďže len ona sama môže s nimi naložiť tak ako si za svoj zločin zaslúžia.[197]

Učený benediktínsky opát Ján Trithemius, ktorý bojoval s mnohými poverami, zdieľal plne presvedčenie svojej doby ohľadne čarodejníc. V roku 1508 napísal svoju odpoveď na osem teologických otázok nadhodených cisárom Maximiliánom, Joannis Trittenhemii liber octo qudestionum ad Maxmilianum Caesarem. Piata, šiesta a siedma otázka sa týkali mágie a čarodejníctva. 5) De reprobis atque maleficis; 6) De potestate maleficarum; 7) De permissione divina.[198] Opát vyhlásil, že mnohé osoby mali uzavrieť otvorený alebo tichý pakt s diablom; že isté ženy mu venujú obetu a dostávajú jeho pomoc vo svojich zlých skutkoch.[199] Čarodejnice by nemali byť tolerované, ale naopak by mali byť vyhladené, podľa prikázania Božieho (Exod. XXII, 18 ; Deut. XVIII, 10-12) “Čarodejníkov nenecháš nažive.

[196] Tractatus Eiusdem R. P. F., Bernardi Comensis, De Strigiis, Rome, 1584, 1, 2, 3, 4.

[197] Id., 9, 10, 12.

[198] Hansen, Quellen, 292; Zauberwahn, 516; Riezler, Qeschlchte der Hexenprozesse in Bayern. Stuttgart, 1896, 122.

[199] Hansen, Quellen, 292.

S ohľadom na skutky čarodejníc Trithemius poskytuje tradičný zoznam — vyvolávanie búrok, ničenie polí, škodenie ľuďom a zvieratám. “Maleficiae quodam professionis genere subiiciuntur daemonibus, quorum ministerio aerem turbant, tempestates suscitant, fruges devastant, homines et iumenta infirmant. Agunt cum daemonibus spurcissimae veluptatis foeda commertia et eos perniciosis carminibus quos voluerint ab inferis revocant in aspectum. Harum facta non miracula sed potius maleficia dicenda sunt, et extremo supplicio merito punienda,“[200] Ako odpoveď na šiestu a siedmu otázku Trithemius hovorí, že diabol vykonáva svoju moc vďaka Božiemu dopusteniu.

Druhé dielo tohto vedca pochádza z toho istého roku je to pamflet nazývajúci sa Antipalus malleficiorum spísaný na pokyn kniežaťa, kurfirsta Joachima I z Brandenburgu. Autorom sú popísané štyri druhy čarodejníc: tie ktoré bez akéhokoľvek spojenia s diablom pripravujú škodlivé a smrteľné nápoje z rastlín a korienkov; tie, ktoré praktizujú svoje magické umenia pomocou formúl zakázaných Cirkvou; tie, ktoré majú otvorené vzťahy s démonmi a pomocou nich “aerem turbant, fulgura suscitant, vertiginem capitibus immittunt, visum oculis auferunt.”[201] Štvrtý a najnebezpečnejší druh je tvorený tými, ktorí odhodili kresťanskú vieru a zapredať sa diablovi; tieto sú schopné spôsobiť všetky choroby “morbum caducum, epilepsiam, pestem et febrem in hominibus excitant, dementiam et insaniam nescientibus procurant.“[202] Podľa opáta sú tieto čarodejnice v každej provincii veľmi početné a existuje tu len málo inkvizítorov a takmer žiadni sudcovia, ktorí vykoreňujú tento hriech proti Bohu a prírode. Ľudia a dobytok umierajú vďaka perfídnosti týchto žien a nikto si nemyslí, že to stáva pomocou čarodejníctva.

[200] Hansen, op. cit., 294.

[201] Ibid.

[202] Ibid.

Mnohí trpia najhoršími chorobami a nikto nevie, že sú očarovaní.[203] Tieto čarodejnice by mali byť čo najtvrdšie potrestané, “ultimo ignis supplicio jure punienda.“[204] Nikto samozrejme by nemal byť ovládaný diablom a zvádzaný na čarodejníctvo s výnimkou jeho slobodnej vôle a každý kresťan vlastní v sviatostiach a modlitbách Cirkvi isté prostriedky proti všetkým magickým umeniam čarodejníc.

Tzv. Layenspiegel Ulricha Tenglera, juristu z Hochstadtu, sa skúsil pozrieť na otázku z právnického pohľadu, hoci kniha ukazuje, že autor bol podrobne oboznámený s učením teológov. Tengler hovorí, že medzi juristami existuje veľká rozmanitosť v názore týkajúcom sa skutkov čarodejníc, ich schopnosti vyvolávať búrky, sužovať ľudí a zvieratá, lietať v noci, atď., pretože je ťažké mysľou  tieto veci pochopiť.[205] Väčšina z knihy je založená na spise Malleus Maleficarum, najmä stránky venujúce sa vyšetrovaniu a trestaniu čarodejníc.[206]

Dominikánsky inkvizítor Jacob von Hoogstraten, napísal v roku 1510 pamflet Quam graviter peccent, quaerentes auxillium a maleficis, v ktorom sa venuje výlučne  diskusii o tejto téme a o čarodejniciach svojej doby sa nezmieňuje.[207]

Martin z Arles, profesor teológie a kanonického práva v Pamplone napísal v roku 1515 svoj spis Tractatus de superstitionibus contra maleficia seu sortlegia, quae hodie vigent in orbe terranum, v ktorom sa zaoberá všetkými všeobecne známymi poverami. Autor zastáva názor, že lety čarodejníc sú iba ilúzie, vytvorené diablom v mysliach žien, ktoré mali jemu odprisahať oddanosť; že čarodejnice s pomocou diabla dokážu zničiť polia a ovocie a škodiť ľuďom ; a konečne, že takéto osoby sú oddelené od katolíckej viery a mali by byť tvrdo potrestané.

[203] Hansen, op. cit., 295.

[204] Ibid.

[205] Riezler, op. cit., 132.

[206] Malleus Maleficarum, p. III, q. 17.

[207] Hansen, Quellen, 306.