Slová pápeža sú ako manna – prosba o odpustenie – Ján Hus a valdénskí

Je síce pravdou, že Kresťanstvo malo za cieľ realizáciu ideálov vlády dobra, pravdy, lásky, spravodlivosti pre všetkých a ekumenizmom všetkých náboženstiev, zblíženia všetkých ľudí, dialógom so všetkými ľuďmi, snahou, aby sa z ľudstva vytvorila jedna rodina, lebo všetci ľudia sú božie dietky, ktoré Boh miluje, sleduje aj teraz tento cieľ. Realizácia týchto ideálov vždy stroskotávala a vidíme, že aj dnes stroskotáva na ľudskej obmedzenosti, sebectve, pýche aj vládychtivosti samých predstaviteľov náboženstva, na zamieňaní symbolov s vecami, ktoré znázorňujú, na tom, že vlastné myšlienky, názory, vydávali sa za slovo božie, za vôľu božiu, zneužívania náboženstva pre sebecké ciele. V nečistých ľudských rukách aj samé náboženstvo sa znečisťuje, stráca atrakciu a účinok.

Už v r. 1947 po vojne a jej zverstvách aj pre nás, ktorí cítia hanbu za transporty slovenských Židov ľudáckym kolaborantským režimom na čele s katolíckym kňazom Tisom do nemeckými nacistami postavených a spravovaných vyhladzovacích táborov v Poľsku a Nemecku napísal Peter Lippert tieto pamätné slová:

“Ľudský prvok všade i v cirkvi stáva sa ľahko priľudským. Cirkev poznala všetky veľké vášne, ktoré skrsávajú v ľudskej bytosti a prehrmievajú v dušiach jednotlivca a spoločnosti. Pravda, najnehodnejší z jej správcov, pápežov, prelátov, jej boli natisnutí, ba nanútení vonkajšou silou politického rázu, ale ani tento nátlak zvonku by nebol taký úspešný, keby nebol býval v samej cirkvi podporovaný úpadkom takého istého smeru. Strašné pudy egoizmu, túžby po peniazoch, panovačnosti, zmyselnosti účinkovali i v ľuďoch, ktorí viedli cirkev, a veruže neboli vždy vyššie sily svedomia, pôsobiaceho v cirkvi, čo by ich premohli. Takto vidíme v tejto cirkvi ako javisko strašných, ba čiastočne i odporných divých bojov, v ktorých akoby sa boli rozzúrili všetci démoni hlbočín” (Kristova Cirkev, Trnava, SSV, 1947, str. 24)

Ale treba k tomu napísať ešte niečo. Najstrašnejším paradoxom v cirkevných dejinách bolo a je, že náboženstvo sa neposudzovalo podľa dobrých veriacich, spravodlivých ľudí, ktorí čerpali silu pre svoju spravodlivosť a dobročinnosť z viery, ale podľa veriacich, ktorí svoju vieru nebrali vážne, ktorí sú zapísaní v matrike pokrstených, ale viera v ich živote mnoho neznamenala, alebo bola len prostriedkom na iné ciele, napríklad na získanie kariéry, bohatstva a podobne, ktorých by sme mohli nazvať skôr neveriacimi “veriacimi”. Neviera “veriacich” má hlavný podiel na vzniku postkresťanskej západnej civilizácie.

Tento jav sa vyskytol v každom čase. Vždy boli a sú ľudia, ktorí sa podľa viery neriadili, hoci sa hlásili k tej alebo onej viere, ktorí si ideály náboženstva prispôsobovali podľa svojich potrieb, alebo mali z neho len vonkajšie formy a žili si v súkromí podľa svojej ľubovôle.

Takéto príklady neverectva “veriacich” sa tiahnú už od Starého zákona (porov. Mt 15,7, Sk 7,57 a nasl. atď.)

Pápež František v príhovore pri príležitosti veľmi bolestnej pamiatky upálenia, toho smutného “jubilea” 600 rokov od smrti veľkej postavy českej reformácie, majstra Jána Husa povedal aj tieto slová:

“Ublížili sme svätej matke Cirkvi.Vo svojom svedomí preto máme nosiť prosbu o odpustenie za tento príbeh svojej rodiny, za každého, koho sme zabili v mene Božom. V tridsaťročnej vojne sa v Ježišovom mene zabíjali navzájom katolíci a kalvíni. Toto sú priamo rodinné škandály!”

To sú slová pápeža Františka na adresu “našich” hriechov a aktov násilia voči inak zmýšľajúcim bratom a sestrám.

Podobne sa vyjadril aj v Turíne počas druhého dňa svojej pastoračnej návštevy diecézy tohoto mesta a pri tejto príležitosti ako prvý pápež v dejinách navštívil aj valdénsky kostol. Okrem iného povedal:

„Keď uvažujeme nad históriou našich vzťahov, nemôžeme sa nezarmútiť nad spormi a násilím spáchaným v mene vlastnej viery, a prosím Pána, aby nám dal svoju milosť, aby sme sa všetci uznali za hriešnikov a aby sme si dokázali vzájomne odpustiť. Je to iniciatívou Boha, ktorý nikdy nerezignuje pred hriechom človeka, že sa otvárajú nové cesty na prežívanie nášho bratstva, a od tohto sa nemôžeme odťahovať. Zo strany Katolíckej cirkvi vás prosím o odpustenie. Prosím vás o odpustenie za tie naše postoje a počínania, ktoré neboli kresťanskými, ba ani ľudskými, ktoré sme počas dejín mali proti vám. V mene Pána Ježiša Krista, odpusťte nám!“

Valdénci boli stredovekým náboženským hnutím inšpirovaným pôvodne bohatým lyonským kupcom Petrom Valdésom (duchovným predchodcom sv. Františka z Assisi, “ženícha Chudoby”, ktorý sa na rozdiel od Petra miestnej biskupskej autorite podriadil), ten sa pod vplyvom prekladu biblie (ktorý on sám dal vyhotoviť) do provensálštiny obrátil v duchu Kázania na Hore, “opustil” svoju manželku a rozdal svoj majetok chudobným. Valdenskí sa vo svojej putovnej činnosti snažili o zreformovanie cirkvi, najmä prostredníctvom slobody laického kázania bez schválenia miestnymi cirkevnými autoritami a odmietali otvorené násilie, prísahu a hlásili sa k životu v chudobe. V 12. storočí, presnejšie v r. 1184 bola na koncile vo Verone pápežom Luciom III. na nich formálne vyhlásená exkomunikácia a začali byť prenasledovaní, napr. v r. 1211 bolo v Štrasburgu upálených 80 valdénskych, dokonca v roku 1487 valdénsku komunitu v provinciách Dauphine a Piedmont vyhlásil za otvorených heretikov pápež Inocent VIII. (známy svojou nemravnosťou a poverčivosťou, zodpovedný za bulu Summis Desiderantes proti namierenú voči údajným čarodejniciam) vyhlásil proti nim krížovú výpravu. Tisícky valdénskych bolo brutálne zabitých počas vojenských výprav besniacich v rámci krvavých náboženských vojen vo Francúzsku – známy je masaker z Mérindolu v r. 1545. Nikdy na to nezabudnime a pri pokušení odsudzovať dnešné činy fanatikov z radov islamského náboženstva majme na pamäti tieto obrazy z našich veľmi hanebných dejín.

Preto pamätajme, modlime sa za pokoj, uchovávajme si tieto úžasne prorocké slová pápežovej prosby o odpustenie vo svojom srdci a premýšľajme o nich.

Antický Rím a stredovek “len” temný

Čo ak by Rím nepadol?

Často sa tvrdilo, že obdobie medzi pádom  Ríma a “tzv. renesanciou” bolo temným vekom a že ak by Rím nepadol, boli by sme technologicky  oveľa vyspelejší.  S myšlienkou je spojených mnoho problémov. Zaprvé, predpokladá, že všeobecne prijímaná myšlienka o stredoveku ako o dobe stagnácie a nedostatku technologického pokroku je v skutočnosti pravdou. Zadruhé, predpokladá, že technologický “pokrok” je niečo whigovské, nevyhnutne “dopredným a vzostupným” procesom sústavného vývoja a zlepšovania sa.  Takže táto myšlienka sa zdá ako by nebol žiadna medzera dlhá 1000 rokov medzi tzv. “pokročilou” rímskou érou a “oživenou” renesanciou, by sme boli dnes oveľa viac “pokročilí” než sme dnes.

S týmto všetkým existujú problémy.

Začneme s tým, že idea stredoveku ako o technologickom temnom veku, po ktorom došlo k uvoľneniu  vďaka slávnemu svetlu tzv.”renesancie” je historickou karikatúrou z 19. storočia, ktorá sa stredoškolskými učiteľmi dejepisu ešte stále vyučuje.  V súčasnosti však už lepšie  chápeme  obdobie stredoveku a zistili sme, že sa západná Európa znovu obnovila z kolapsu rímskej ríše storočia pred takzvanou “renesanciou”.

Niet pochýb, že západná polovica Rímskej ríše sa nikdy úplne neobnovila zo svojho takmer úplného rozvratu v treťom storočí a keďže bola chudobnejšia, menej osídlená a menej ekonomicky odolnejšia než východná polovica v piatom storočí sa rozpadla  zatiaľčo východná časť ríše prežila.  Taktiež niet pochýb o tom, že počas ďalších päť storočí bola oslabená opakovanými inváziami zo všetkých smerov, úpadkom obchodu na dlhé vzdialenosti a rozdrobením politických štruktúr.  Takže je pravdou, že v tomto období nebadáme mnoho veľkých programov budovania alebo mnoho novej učenosti a vedy.

Ale to čo v skutočnosti vidíme, na rozdiel od populárnych mýtov, je určité technologické výdobytky, najmä čo sa týka poľnohospodárstva.  Rimania  vlastnili účinné vodné kolesá a zdá sa že vedeli o aj o radlicovom.  Ale bolo to až v  rannom stredoveku, keď ľudia chceli nájsť oveľa účinnejšie metódy ako farmárčiť s menšou námahou, kedy došlo k prispôsobeniu a vylepšeniu týchto dvoch kľúčových technologických prvkov.  Vynález podkovy, konského chomúta a prispôsobenie si ťažkej oráčskej radlice  znamenalo, že krajina ktorá sa za starorímskych časov nedala obrábať sa stala vysoko výnosnou.  Obrovské lány zeme, na ktorej kedysi vyrastal les, pustatiny a močariská v severnej Európe sa začali obrábať, čo zo severnej Európy – predtým chudobnej príbuznej Rímskej ríše – spravilo ďaleko bohatším miestom na Zemi.

Sila vody bola využívaná v takej miere ako nikdy v rímskom období, vodné mlyny sa využívali nielen na mletie obilia, ale taktiež k zaodeniu sa, na výrobu kože, k poháňaniu sústruhu, mechov čerpadiel a ťažkých vodných hámrov.  Tým sa zdokonalila technológia kovov na úroveň, ktorá značne prekračovala ručné schopnosti starorímskeho kováča  s využitím vodou poháňanej industrializácie. Taktiež došlo k vyvinutiu nových spôsobov ako zapriahnuť mechanickú silu. Boli vyvinuté mlyny využívajúce silu prílivu ako aj došlo k vynálezu jeho veternej verzie.  Vysoké pece boli ďalším stredovekým európskym zlepšovákom.

Preto myšlienka, že tzv. “doba temna” v rámci ranostredovekého obdobia bola iba technologickou stagnáciou je jednoducho nesprávna.  Ak aj je v nej štipka pravdy politická rozdrobenosť a ekonomický úpadok, ktorý nasledoval po páde rímskej ríše v skutočnosti stimuloval rozvoj nových technológií a vzrast v rámci poľnohospodárskej a poloindustriálnej výroby.

Podobne myšlienka, že tzv. “renesancia” v pätnástom a šestnástom storočí bola prvým znovuoživením po páde Ríma je ďalším romantickým mýtom z 19. storočia. Akonáhle sa ekonomika v stredovekej Európe začala rozvíjať vďaka inováciám a rozvoju spomenutých vyššie, objavil sa aj tomu zodpovedajúce znovuoživenie v rámci výučby a učenosti.  Európa bola ďaleko viac v kontakte so zvyškom stredomorského sveta vďaka znovuoživeniu obchodu a  vojen spojených s križiackymi výpravami a rekonkvistou v Španielsku. Chýry o stratených knihách pojednávajúcich o gréckej a rímskej vede a filozofii a zachovaných moslimami viedlo učencov ako bol Gerald z Cremony odcestovať do Španielska a na Sicíliu, učiť sa po arabsky a pracovať spolu s moslimskými a židovskými učencami na preklade týchto prác a prísť s nimi na západ.  Tento prílev “nového” učenia podnietil  mohutné znovuoživenie učenosti v Európe, napomohlo vzniku univerzít a v trinástom a štrnástom storočí, Európa zažila  taký nevídaný rozkvet vedy, ktorý tu nebol stáročia.

Výsledkom bola celoeurópska sieť učencov a učenosti ktorá rozvíjala nielen filozofické a protovedecké práce Grékov a Rimanov, ale začala na nich budovať, dokonca niektoré z nich aj opraviť.  Stredovekí učenci ako Albert Veľký, Robert Grosseteste, Roger Bacon, John Peckham, Duns  Scotus, Thomas Bradwardine, Walter Burley, William Heytesbury, Richard  Swineshead, John Dumbleton, Richard z Wallingfordu, Nicholas Oresme,  Jean Buridan a Mikuláš Kuzánsky začali klásť základy toho čo napokon vyústilo až do zrodu skutočnej vedeckej metódy.

Stredovekí učenci sa obzvlášť zaujímali o optiku a štúdium povahy svetla pomocou šošoviek.  Zdá sa, že táto posadnutosť šošovkami viedla k ďalšiemu zo stredovekých darov svetu – okuliarom.  Zvýšený dopyt po knihách vďaka rozmachu univerzít taktiež viedlo k experimentom s  masovou výrobou kníh a napokon aj k ďalšiemu zo stredovekých vynálezov – tlačiarenskému lisu.  A experimenty vedúce k zisťovaniu ako mechanickým spôsobom merať čas sa na sklonku trinásteho storočia odrazilo vo vynáleze prvých mechanických hodín.

Preto myšlienka, že stredovek bol niečo ako prestávka v rámci učenosti a techniky a že ak by k nemu nedošlo boli by sme “pokročilejší” je založená na niekoľkých falošných predpokladoch.  Renesancia bola hnutím v rámci umenia a architektúry, ktoré prinieslo niektoré veľmi krásne maľby a budovy. Ale už pomenej prinieslo niečo technologicky objavné.  Napriek jeho dnešnej popularite obrázky Leonarda da Vinciho znázorňujúce lietajúce stroje atď. boli len niečo ako čudácke čmáranice.  Leonardov fantazijný lietajúci stroj by nikdy nevzlietol.  Avšak v roku 1100 n.l. istý stredoveký mních prezývaný Eilmer z Malmsbury postavil lietajúci stroj, spustil sa s ním zo strechy svojho opátstva a preletel niekoľko stoviek metrov.

eilmer_window
Skutočnosť, že každý už niekedy počul o Leonardových skiciach a takmer nik ani len nepočul o Eilmerovom prvom experimentálnom lete človeka hovorí  veľa o spôsobe akým je stredoveké obdobie prehliadané a často ignorované, napriek tomu, že bolo významným v ľudských dejinách.

Boli antickí Rimania tolerantní?

Prečo starovekí Rimania prenasledovali Židov a kresťanov, ale nie mnohé iné náboženstvá? Je to preto, že boli urazení ideou jediného pravého boha, ktorá odmietala mnoho iných bohov?

Rimania mali skutočne úzku, obmedzenú myšlienku, čo by malo tvoriť “skutočné” náboženstvo a boli veľmi netolerantní voči každému kultu, ktoré týmto ideám nevyhovovalo.  Tie zahrňovali náboženstvá, ktoré praktizovali ľudské obete a akýkoľvek “nový” kult, ktorý považovali za tzv. superstitio.

Preto druidský kult vrámci keltského náboženstva bol Rimanmi divoko potlačený a napokon vyhladený. Taktiež došlo k periodickým výbuchom kultu bakchanálií, ktoré boli podrobené divokým prenasledovaniam v druhom storočí pred n. l.  na základe toho, že boli “bezbožné” a hrozbou voči Rímskemu štátu. Kulty, ktoré boli viac menej podobné tým rímskym boli tolerované, hoci niekedy boli cudzie kulty periodicky vyháňané zo samotného Ríma a podrobené reštrikciám.

Kresťanstvo spadalo do kategórie “superstitio” na základe toho, že to bol relatívne “nový kult”, keďže pre Rimanov platilo to, že čím starobylé náboženstvo bolo tým väčšiu malo legitimitu.  V skutočnosti toto bol ten dôvod, prečo kresťanskí apologéti tvrdili, že židovské počiatky ich viery, pretože judaizmus bol Rímom tolerovaný na základe jeho starobylosti, napriek jeho čudnému monoteizmu. Čo však kresťanstvu privodilo veľké problémy nebola len jeho novota (keďže Rimania vo všeobecnosti neprijímali argument kresťanov o židovskom pôvode ich sekty), ale jeho odmietanie vykonávania obetí pre dobro rímskeho impéria.

Staroveké náboženstvo bolo vo všeobecnosti založené skôr na ortopraxi než na ortodoxii.  Inými slovami iným až tak nezáležalo na tom čo veríte, ale čo robíte vďaka svojmu presvedčeniu v praxi. Bez ohľadu na to v čo ste verili, ak ste obetovali alebo vykonali iné obetné skutky pre zdravie a blaho cisára a bezpečnosť a ochranu impéria, Rimania vás nechali na pokoji.  Skutočnosť, že kresťania alebo prinajmenšom tí najhorlivejší z nich, toto konať odmietali bola hlavnou vecou, ktorá pre kresťanstvo zo sebou prinášala hnev rímskeho impéria, hoci aktívna perzekúcia bola len občasná a sústreďovala sa len na relatívne malé oblasti.

Oproti predpokladu, ktorý je súčasťou tejto témy, v skutočnosti judaizmus Rimanmi prenasledovaný nebol. Ako sa spomenulo vyššie, bol vo všeobecnosti rešpektovaný a tolerovaný ako staroveká viera a preto bol považovaný za tzv. religio licita.  Čo nebolo tolerované boli politické povstanie proti Rímu, do ktorých sa pri niekoľkých príležitostiach Židia odhodlane a horlivo zapájali.  Rimania tieto rebélie tvrdo potlačili za použitia ohromnej vojenskej mašinérie v rokoch 66-70 n.l. a znovu v rokoch 132-136 n.l. Od doby tohto druhého hlavného povstania Rimania zistili, že väčšinu politického odporu voči rímskej nadvláde zo strany Židov mali náboženský podtext ich vyplienenie Chrámu a jeho zrovnanie zo zemou a depopulácia a zničenie Jeruzalema bolo namierené voči tomuto, ale Rimania nikdy neprehlásili judaizmus za ilegálny ani ho neprenasledovali takým spôsobom ako sa to z ich strany dialo s bakchanáliami, kresťanmi alebo Manichejcami.

Myšlienka, že by ak sa jedná o náboženstvo, boli Rimania úplne tolerantní je mýtus, ktorý sa znovu objavuje už od osvietenstva.  Rimania vieru tolerovali do tej miery ak im pripomínala ich vlastnú alebo ktorá bolo dostatočne starobylá, ale boli až divokým spôsobom netolerantní voči náboženstvám, ktoré tieto podmienky nespĺňali. To čo platilo pre kresťanstvo, neplatilo pre judaizmus.

Prečo Leonardo Da Vinci svoj denník s náčrtmi vynálezov nikdy neuverejnil?

Pretože po zväčša špekulatívnych schémach myšlienok mechanických zariadení nebol žiadny dopyt, z ktorých väčšina nebola praktická a z ktorých mnohé neboli nič viac než čmáranice. Leonardo napriek svojej dnešnej reputácii ako “vedca” (ktorým nebol) pracoval v súlade s  neskoro stredovekou tradíciou remeselníka.  Bol takým druhom osobnosti ktorú mohol získať veľmož aby vyrobil rozličné veci, od maľovania obrazov až po vysušenia močiara. Existovala tu dlhá tradícia ľudí, ktorí si na živobitie zarábali, urobili živnosť vďaka svojej schopnosti vytvárať kreatívne, umelecké a objavné veci.  V súčasnej dobe rozlišujeme medzi maliarom, sochárom, výrobcom objavných a zábavných hračiek, inžinierom a architektom. V neskoro stredovekom a ranomodernom období sa všetky tieto veci vyrábali tými istými osobami.
Perpetuum_mobile_villard_de_honnecourt
Mnoho taktýchto ľudí si viedlo súkromný denník kde si zapisovali alebo kreslili náčrty myšlienok nápadov – niektoré z nich praktické  a iné iba výmysly.  Skicár Villarda de Honnecourt, ktorý je datovaný dve storočia pred Leonardom, ukazuje ako ďaleko zachádza tradícia všestranného umelca-remeselníka.   Villard v ňom robí všetko od položenia návrhu dekorácie vrcholu veže pre katedrálu v Laone (ktorá sa dá vidieť na dnes dokončenej katedrále) až po skicu dizajnu pre veľmi fantasticky vyzerajúceho stroja perpetua mobile.  Remeselníci ako Villard a neskôr aj Leonardo si na živobytie zarábali hľadaním praktického využitia pre ich špekulatívne myšlienky.
Prednedávnom sa Leonardovo umenie stalo veľmi obdivované a on sa stal známy hlavne ako umelec.  Keď sa začali uverejňovať v devätnástom storočí jeho denníky existoval tu veľký záujem o jeho špekulatívne návrhy a náčrty.  To bolo v období v ktorom sa dostali poprvýkrát dohromady veda a technológia a to bolo vtedy keď sa v devätnástom storočí zdôrazňovaná legenda o Leonardovi ako “vedcovi” a “vynálezcovi”  zrodila.  V dôsledku čoho vzrástla idea, že bol “človekom, ktorý predstihol svoju dobu“, ako taký bol skôr významným predchodcom vedca/inžiniera Viktoriánskej éry než mužom, ktorý bol viac než mužom jeho vlastnej doby a tradície.

Ale to je len vynútené projektovanie moderných kategórií na minulosť.  Leonardo bol remeselník-umelec pätnásteho storočia a pracoval v rámci tejto tradície.  A v jeho svete existoval len malý záujem o to ako vyrobil svoje mechanické hračky pre sálu banketu vojvodu alebo vo svojich špekulatívnych čmáraniciach o lietajúcich strojoch. V dôsledku toho v dobe kedy boli knihy veľmi drahé a knižný trh bol silne závislý na tom, čo čitatelia boli pripravení kúpiť, neexistoval záujem o publikáciu náčrtov a čmáraníc remeselníka-umelca. To je aj príčinou prečo jeho zápisníky niekoľko storočí zostávali neuverejnené.

Bol “Temný vek” naozaj taký temný?

Táto otázka často zaznieva počas kritizovania kresťanstva ako hlavného vinníka a myslí sa to často z hľadiska počtu inovatívnych myšlienok a vedecko-kultúrneho pokroku.

Termín “Temný vek” pochádza z latinského saeculum obscurum, poprvýkrát použitý pre obdobie stredoveku známym cirkevným historikom Cesare Baroniom v r. 1602.  Baronius, podobne ako väčšina intelektuálov považoval stredoveké obdobie – približne 500-1500 AD – za obdobie temnoty a obskúrnosti, zväčša kvôli (v jeho dobe) nedostatku dokumentárnych prameňov z ktorých by historik mohol čerpať. Termín sa taktiež začal používať ako hodnotový úsudok o celom období; odsúdenie vnímaných zlých dopadov nadvlády Cirkvi v tomto období.  V dôsledku čoho sa často stále používa ako synonymum pre “stredoveký” al. “stredovek” a v populárnom vnímaní sa spája s obrazom povery, potlačenia vedy a skúmania, upaľovania čarodejníc a heretikov, presvedčenia v Zem ako plochú dosku a predrenesančnú nevzdelanosť.

Historici po systematickejšom štúdiu tohto obdobia v 20. storočí v súčasnosti zistili, že väčšina z týchto populárnych obrazov je úplne chybná. Tzv. “Protičarodejnícka hystéria” v skutočnosti prebiehala až po stredoveku a  bola v podstate zaležitosťou ranomodernej éry, vyvrcholiac v sedemnástom storočí a celá myšlienka, že Cirkev vyučovala, že zem je plochá doska je mýtom vyfabrikovaný románopiscom z devätnásteho storočia.  Toto hlbšie pochopenie stredoveku ako obdobia veľkého odhodlania, rozmanitosti a intelektuálnej aktivity, zvlášť po veľkom znovuoživení starovekej učenosti počas renesancie dvanásteho storočia, je iba malým začiatkom ktorý sa nedostal do všeobecného povedomia verejnosti, ale historikmi bol a je uznávaný už niekoľko desaťročí.

V dôsledku čoho sa dnes termín “Temný vek” používa najmä v akademickej oblasti na označovanie celého obdobia stredoveku už len zriedkavo.  Samozrejme stále sa niekedy používa na označenie obdobia prvých storočí, po katastrofickom páde západnej Rímskej ríše. Tento pád v Západnej Európe vyústil do politického rozdelenia, konca  rozsiahleho obchodu na dlhé vzdialenosti, rozpad verejnej infraštruktúry a degradácia schopnosti konštruovať veľké budovy a vyrábať zložitú architektúru. Taktiež dochádza počas týchto niekoľkých storočí v Európe k barbarským vpádom a vojnám, ktoré ešte viac narušili každodenný rytmus života a spôsobili masívny úpadok v školstve a učenosti.

Ako argumentuje Bryan Ward-Perkins vo svojej knihe The Fall of Rome and the End of Civilisation (2005) archeologické porovnanie nálezov z neskoršieho rímskeho obdobia a podobných artefaktov zo šiesteho al. siedmeho storočia ukázalo do akej veľkej miery upadla európska materiálna kultúra.  Továrensky vyrábaná , hromadne produkovaná keramika, ktorá bývala exportným tovarom až do najvzdialenejších kútov ríše bola nahradená hrubou, podomácky vyrábanou.  Dôkazy o luxusnom tovare predávanom na ďaleké vzdialenosti takmer úplne zmizli zo záznamov, až na nálezy z pohrebísk vtedajšej spoločenskej elity.  Učenosť nezmizla úplne a to len vďaka učeniu Cirkvi, že “pohanská” filozofia bola sama o sebe hodná štúdia a byť zachovaná. Ale mnoho znalostí sa v tomto období zmätku stratilo.  Napríklad sa nám zachovala korešpondencia z 9. storočia medzi dvomi mníchmi, kde navzájom diskutujú o matematických problémoch, ktoré v dnešných očiach vyzerajú úplne elementárne, ale v tej dobe to bola “špička” protovedeckej zvedavosti.

Ale mnohými spôsobmi tento úpadok zasial semienka svojho vlastného znovuoživenia.  S pádom obchodovania na veľké vzdialenosti, dopravnej infraštruktúry a obrovských trhov, keď Rímska ríša padla boli miestne komunity prinútené stať sa viac sebestačnými. Technológie a farmárske metódy, ktoré znižovali náročnosť práce a zvyšovali výnosy sa stávali potrebnými čoraz viac a v období  medzi 500 a 1200 n.l. zaznamenávame prijatie zmien, ktoré zrevolucionizovali poľnohospodársku výrobu. Prijatie konského jarma a podkov zefektívnili orbu a širšie využitie ťažkého odlievanej radlice, pluhu znamenalo to, že pôda v plodných severoeurópskych oblastiach sa mohla poprvýkrát využiť na poľnohospodársku výrobu.  Po celej Európe sa začali stavať vodné mlyny, zmechanizujúc tak nielen výrobu múky, ale taktiež  mnoho iných procesov ktoré sa predtým vykonávali ručne. Táto mechanizácia sa rozšírila aj na využitie veterných mlynov a došlo napokon aj k vynálezu bočných vodných mlynov a množstva iných postupov vylepšených týmito novými strojmi vrátane takých ako počínajúc rezaním muriva až po ovládaním bucharov a mechanizovaných kováčskych mechov.

Výsledný vzostup na úrovni výroby a životných štandardov vďaka týmto technológiám spolu s koncom invazívnych vĺn a väčšou politickou stabilitou vydláždil cestu pre ďalšie rozmach v neskorom stredoveku. Kontakty so židovskými a moslimskými učencami v Španielsku znamenal objavenie sa spisov Aristotela, Ptolemaia, Archimeda a mnohých ostatných preložených do latinčiny a ich návrat na Západ.  V tom istom období sa v Európe začali objavovať prvé univerzity, čo znamenalo ustanovenie celoeurópskej siete učenosti.  Toto stredoveké znovuoživenie  znamenalo taktiež ďalšie technologické inovácie, hlavné stredoveké objavy napr. boli mechanické hodiny, okuliare, účinné zbrane na báze pušného prachu a tlačiarenský lis.

Preto obdobie často nazývané “temným vekom”, ktoré nebolo až tak “temným” ako sa niekedy verilo sa dnes  nahliada ako na  obdobie vitality, zmeny a rastu, ranomoderné obdobie, na ktoré sa často odkazuje ako na Temný vek s určitosťou bolo obdobím úpadku, územného rozdrobovania a kolapsu.  Ale Európa raného stredoveku sa z tohto dna relatívne rýchlo spamätala a vystúpila na cestu významného oživenia a dlhého obdobia rastu a inovácií, ktoré malo položiť základy moderného sveta.

Preklad Biblie do jazyka ľudu a Katolícka Cirkev

Myšlienka, že stredoveká rímskokatolícka Cirkev bola sústavne a univerzálne proti prekladu  Biblie je niečo ako mýtus. Je pravda, že existovali prípady, kedy boli určité konkrétne preklady Biblie zakázané, ale to v žiadnom prípade nebol celoplošný zákaz. Nik z ľudí, ktorí sa pri tejto príležitosti spomínajú  – Wycliffe, Tyndale a Hus – neboli odsúdení vyslovene len za preloženie Biblie, ale za oveľa všeobecnejšie zločiny herézy a opozície voči cirkevnej hierarchii. Ich knihy boli zakázané  spolu s ich ostatným učením. Malo by sa tiež poznamenať, že preklady do národných jazykov boli rozšírené v obdobiach, kde kresťanstvo bolo prinášané do pohanskej Európy.  Takže máme preklady Biblie do gótštiny, starosaxonštiny, staroangličtiny, írštiny, katalánčiny, staroslovienčiny a veľa veľa ďalších.  Preklady častí Biblie – najmä evanjeliá a žalmy – boli taktiež časté ako súčasť laickej zbožnosti ako postupne rástla gramotnosť. Do staroslovienčiny boli napr. Evanjeliá preložené v dvoch fázach. Pred príchodom na Veľkú Moravu, Konštantín-Cyril preložil výber z evanjeliových čítaní pre liturgické potreby, tzv. Aprakos. Tento výber bol potom, už na Veľkej Morave, pravdepodobne aj s pričinením učeníkov Solúnskych bratov, doplnený o ostatné časti evanjelií, čím sa vytvoril kompletný preklad evanjelií, tzv. Tetraevanjeliár. Jeho najstaršie rukopisy sa nám zachovali už z konca X. a začiatku XI. storočia a dnes máme k dispozícii aj ich kritické vydania. Anglický preklad Biblie bol spísaný  približne v roku 900 n.l. a samozrejme nebol vôbec zakázaný. Napríklad John Wycliffe bol významný oponent Katolíckej Cirkvi, ktorý tvrdil, že bol hriech a proti kresťanskému učeniu aby Cirkev vlastnila majetok. Toto prirodzene pre najbohatšiu organizáciu v Európe nebol vítaný návrh. Wycliffove učenie taktiež podnietilo ľudovú nespokojnosť s vrchnosťou vo všeobecnosti a mnohí ľudia vinili jeho myšlienky Sedliacku revoltu z roku 1381. Keď dospel až do štádia, že spochybňoval učenie o transubstanciácii – vieru, že sa počas omše prijímané oplatky a víno menia na telo a krv Krista – prekročil líniu k otvorenej heréze, umožniac tak cirkevným autoritám proti nemu zakročiť. Napriek tomu zatiaľčo jeho učenie bolo odsúdené, samotný Wycliffe  nebol nikdy podrobený súdnemu procesu; zomrel z prirodzených príčin. V skutočnosti bol ako heretik odsúdený 31 rokov po svojej smrti; jeho telo bolo vtedy znovu vykopané a posmrtne spálené na hranici. Ako odpoveď na jeho učenie rímskokatolícke autority v Anglicku vydali v roku 1408 Výnos, zakazujúci Wycliffov preklad Biblie – ale je zrejmé, že ich námietka bola namierená viac voči jeho všeobecnému predslovu, než k samotnému textu Biblie. V tomto prológu Wycliffe zhrnul biblické učenie svojimi vlastnými slovami a vsunul kázania čitateľovi o jeho myšlienke čo by mal veriť skutočný kresťan. To bolo pre cirkevnú hierarchiu jasne neakceptovateľné – hovoriť kresťanom v čo majú veriť bola jej práca, nie nejakého anglického kazateľa. Ako taká to bola iba Wycliffova verzia Biblie, ktorá bola zakázaná, nie všetky anglické preklady. Ako preventívne opatrenie bolo taktiež nariadené, že akýkoľvek budúci preklad Biblie do angličtiny by mal byť vyhotovený pod dohľadom oficiálnej Cirkvi s pomocou licencovaného prekladateľa. O storočie neskôr, William Tyndale  narazil na podobné problémy. Nebol odsúdený len za preklad Biblie, ale za jej údajne zámerne zavádzajúci preklad heretickým spôsobom. Sir Thomas More ho obvinil zo zámeny slov ‘priest-kňaz’ a ‘Church-Cirkev’ anglickými slovami ‘elder-starší’ a ‘congregation-kongregácia’ namiesto – čo by mohlo znamenať, že namiesto pravovernej katolíckej hierarchie s kňazmi, ktorí zasadajú mimo  a sú povýšení nad obyčajný ľud, Tyndaleova Biblia teraz  zrejme učí, že môže akákoľvek skupina kresťanov daná dohromady ako kongregácia, voliť určitého staršieho člena ich skupiny ako svojho vodcu a tvrdiť že jeho  (alebo jej) autorita je rovnaká akú má samotný pápež! Nie je vôbec prekvapujúce, že Cirkev toto považovala za herézu. Prvý známy preklad Biblie do českého jazyka bol vyhotovený deväť rokov predtým než sa Jan Hus narodil a hoci on (alebo jeho kolegovia) pracovali na vylepšení prekladu to nebol tento dôvod prečo bol odsúdený ako heretik. Vo všeobecnosti potom rímskokatolícka Cirkev nebola obzvlášť proti prekladom Biblie ako takým, ale proti spochybňovaniu a oslabovaniu jej autority. To by sa mohlo cynicky vidieť ako pokus o lipnutie na svojich privilégiách ospravedlňujúcich jej vyššie postavenie v spoločnosti. Oveľa jemnejšie by sme mohli povedať, že mnohí katolíci naozaj veria, že ich učenie bolo jedinou pravou cestou ku spáse –Extra ecclesiam nulla salus (Mimo Cirkev neexistuje spása). Heretici, ktorí chodili a kázali falošné  učenia ohrozovali nesmrteľné duše každého, kto im  naslúchal – takže umlčanie tých, ktorí mohli ohroziť nevinný ľud do večného ohňa bol morálnym imperatívom, akútnou povinnosťou. Biblia vyhotovená pravovernými katolíckymi učencami s dovolením Cirkvi preto neznamenala žiadne nebezpečenstvo; ale heretický preklad urobený samozvanými dobrovoľníkmi by mohol. Samozrejme tu bol ešte ďalší problém – stredovekí teológovia a intelektuáli často prepadajúci elitizmu a odmietavší úroveň inteligencie pospolitého ľudu. (zvyk samozrejme vyskytujúci sa nielen v časoch stredoveku.) Učení ľudia vedeli po latinsky  tak nepotrebovali preklad do bežného jazyka. Iba sedliaci potrebovali preklad do angličtiny alebo francúzštiny alebo nemčiny a tak – a ešte je tu otázka, koľko sedliakov dokonca vedelo čítať? Koľko z nich do hĺbky chápalo tak, aby mu sv. Písmo dávalo zmysel? Bez múdrych slov ich kňazov vysvetľujúcich icm ‘správne’ učenie mohli dospieť k určitým druhom zvláštnych a heretických myšlienok založených na ich vlastných osobných interpretáciách. Citujem pápeža Innocenta III v liste, ktorý napísal biskupovi z Metz v r. 1199 ako odpoveď na správy, že tu niekde mal kolovať francúzsky preklad Biblie:

Na tajných schôdzkach laické ženy sa odvažujú diskutovať medzi sebou o takých otázkach a kázať si medzi sebou: taktež odmietajú ich komunitu, nemiešať sa s inými ľuďmi a považovať sa za oddelené od nich a neladiť si uši a mysle s nimi; keď ktokoľvek z farných kňazov si praje opýtať sa ich na tieto veci stoja pred nimi pevne pokúšajúc sa argumentovať z Písem, že by im nemalo žiadnym spôsobom byť bránené konať tieto veci. Niektoré z nich sa tiež vysmievajú jednoduchosti svojich kňazov; a keď je im ukázané slovo Spásy prostredníctvom týchto kňazov, tajne frflú, že Slovo chápu lepšie zo svojich malých knižiek a že z nich to dokážu oveľa jasnejšie.

Laici a ženy tvrdia, že Biblii chápu lepšie ako ich kňazi! Jasné spochybňovanie cirkevnej autority. Pápež preto zašiel až k tomuto:

Tajomstvá sviatostí viery by nemali byť vysvetľované všade a každému, pretože nemôžu byť chápané všade a všetkými, ale len tými, ktorí ich môžu pojať pomocou svojho pravoverného intelektu. Kvôli tomu Apoštol [Sv. Pavol] povedal jednoduchému ľudu: “Ako maličkým v Kristovi som Vám dával piť mlieko, nie mäso.” Pretože “ťažké mäso je pre dokonalých” ako hovorí ostatným: “hovoríme múdro pre ostatných;” (…) Taká je hĺbka  Božieho Písma, ktorú nielen jednoduchí a nevzdelaní ľudia, ale dokonca aj prezieraví a učení ľudia nie dostatočne preskúmali jeho múdrosť. (…) Pretože je napísané: “nehľadaj veci, ktoré sú pre teba príliš vysoko.”

Avšak poznamenajme, že hoci sa o liste pápeža Inocenta III. tvrdí, že je všeobecným zákazom akéhokoľvek prekladu Biblie do národného jazyka, v skutočnosti on až tak ďaleko nezašiel. Vo svojom súkromnom liste biskupovi zaslanom spolu s verejným listom citovaným vyššie, ho inštruoval “starostlivo vyhľadať pravdu: kto bol autorom tohto prekladu, aký bol ich zámer, aká bola viera tých, ktorý ho používali, čo bolo príčinou ich učenia, či uctievali apoštolskú stolicu a katolícku Cirkev”. Inými slovami pápež si zachoval otvorenú myseľ v tom či samotný preklad  bol neškodný alebo heretický aj keď neschvaľoval myšlienku laikov využívajúcich ho na hádky s kňazmi a spochybňovanie ich autority.

Naozaj nenecháš čarodejnicu nažive?

Biblia, svätá kniha kresťanstva, známa Kniha kníh a široko ďaleko rešpektovaná ako morálny kódex či základ pre hodnoty civilizácie. Bola a je často využívaná a povedzme si, že aj zneužívaná na ospravedlňovanie všetkého na čo si len vieme spomenúť: otroctva, podradného postavenia žien, slobody a ľudských práv. Dnes sa zameriame na jeden z najvypuklejších problémov minulosti. A ním je mágia a jej odsudzovanie kresťanským učením. Z pasáží, ktoré sa zaoberajú mágiou bol pravdepodobne najčastejšie citovaným textom v neskorostredovekom a ranomodernom období verš Exodus 22,18: “Maleficos non patieris vivere. “/Čarodejnicu/ nenecháš  nažive.” Tento text, často citovaný spoločne neskoršími teológmi a lovcami čarodejníc v jeho doslovnom zmysle, sa v 1. a až do dvanásteho storočia prekvapujúco nepovažoval za jednoznačný “Boží príkaz” odsudzujúci čarodejnicu na smrť.

V kresťanskej literatúre venovanej mágii a jej škodlivému pôsobeniu v rukách človeka sa téma akým spôsobom treba chápať uvedené biblické “jasné a zreteľné” odsúdenie ľudí, zaoberajúcich sa čarodejníctvom začína rozvíjať už pomerne skoro.

Jednou z najvýznamnejších bola práca kresťanského učeného mnícha a teológa známeho pod menom Hrabanus Maurus z franského opátstva Fulda. Bol členom benediktínskej rehole a neskôr aj arcibiskupom v Mainzi. Bol autorom niekoľkých rozsiahlych komentárov ku knihám Starého ako aj Nového Zákona stavajúc na sv. Augustínovi a sv. Gregorovi Veľkom. V jeho prvej teologickej práci o kresťanskom učení De institutione clericorum Hrabanus bráni štúdium pohanskej literatúry práve s výhradami týkajúcimi sa mágie. Hrabanus poznal dobre asociácie s herézou, uvádzané predchádzajúcimi spisovateľmi: v komentári na známy verš z Exodus 22,18: lat. Maleficos non patieris vivere, poznamenáva:

Ako typ by sme maleficos mohli chápať vo význame heretikov, podnietených nie Duchom Božím, ale zlým duchom; títo uvádzajú zvrátené sekty aby tak oklamali ľudí, ktorých Boží zákon nariaďuje, aby boli odstránení, tj. oddelení a anatematizovaní zo spoločenstva veriacich, ktorí žijú pravý život v Bohu, takže maleficium, to jest omyl bude tým zahatený.

Ako budeme vidieť nižšie, táto obrazná interpretácia textu, ktorý bol neskôr braný s desivou doslovnosťou podnecovateľmi čarodejníckych procesov v pätnástom a šestnástom storočí, bola stále chápaná obrazne počas dvanásteho storočia. Ale popis a odsúdenie mágie, spojenie maleficia s herézou a detaily paktu a obvinenia z idolatrie (modloslužby) a superstitio, odrážali značné obavy  z prítomnosti a nebezpečenstva mágie.

Zdá sa, že žiadny teológ neobhajoval prísnejšie stíhanie týchto zločinov spojených s mágiou a čarodejníctvom, čo sa stalo takým charakteristickým u mnohých cirkevných hodnostárov, učencov a prelátov počas trinásteho storočia avšak podrobnejšie o povahe a obsahu mágie z nich uvažovala len hŕstka.

Samotný termín maleficus v dvanástom storočí označoval pôvodne kúzelníkov – samozrejme nie neskoršie rozvinutý “prototyp” čarodejnice alebo mága označovaný pomocou pojmov malefica alebo maleficus nachádzajúcich sa v dobre známej čarodejníckej literatúre neskoršieho obdobia. Tzv. Glossa ordinaria Biblie, zbierka biblických komentárov, glos, prevzatých z Cirkevných Otcov a neskôr prepísaných na okraj latinskej Vulgáty, Biblie, dokončené začiatkom dvanásteho storočia, je v tomto význame jednoznačne otvorená:

Maleficos non patieris vivere. Qui praestigiis magicae artis et diabolicis figmentis agunt, haereticos intellige, qui a consortio fidelium qui vere vivunt, excomunicandi sunt, donec maleficium erroris in eis moriatur.

Čo znamená v preklade asi toto:

To jest: maleficii sú tí, ktorí využívajú ilúzie magického umenia a diabla. Sú to heretici. Títo by mali byť oddelení od spoločenstva veriacich, v ktorom je pravý život. Mali by byť preto exkomunikovaní, aby ich omyl zomrel s nimi.

Toto znenie je dôležité hlavne tým, že sa môže chápať v troch rovinách, z troch dôvodov: Prvým je, že maleficii sú spojení s diablom; zadruhé, sú jasne identifikovaní ako heretici; potretie, nemali by byť zabití, ale exkomunikovaní z komunity veriacich (to isté platí aj pre heretikov a je patrné z citátov biskupa Waza z Lutychu, Gerhocha z Reichsbergu, sv. Bernarda a Petra Cantora). V poslednom príklade sa vivere jasne interpretuje obrazne, nie doslovne. Tzv. Glossa ordinaria, staršie než väčšina z textov citovaných historikmi, jasne identifikuje mágiu s herézou a to dlho predtým, než teológovia z trinásteho storočia, ktorí s týmto stotožnením údajne mali prísť ako prví.

Glosy naozaj jednotne odsudzujú magické praktiky a niekedy tieto úkony sa znažia aj vymenovať, ako v glose k pasáži uvedenej v Deuteronómiu 18,9-11. Avšak  glosátori odsudzujúc všetky formy mágie, túto hranicu neprekročili. Iba glosa venujúca sa Exodu 22,18 je v tomto explicitne otvorená a tvrdí, že zatiaľčo mágia je totožná s herézou, tzv. maleficus by sa nemal dať zabiť, ale exkomunikovať. Preto znovu treba pripomínať ako je dôležité určité nejasné pasáže v Biblii správne interpretovať v kontexte s inými a aj v rámci ich historických, sociokultúrnych základov, v ktorých vznikali a ako boli chápané v rámci dejín Cirkvi.