Niekoľko poznámok k článku o rímskej inkvizícii a honoch na čarodejnice

Skôr, než som stihol dokončiť svoj článok o honoch na čarodejnice a postoji rímskej inkvizície, už dávnejšie som sa zaujímal o tieto historické udalosti vo svetle nových informácií, ktoré pochádzajú z tajných vatikánskych archívov, otvorených pre vedecké skúmanie r. 1998. Po krátkom vyhľadávaní podkladov pre môj dlhší článok som sa dostal k zjavne apologeticky naladenému príspevku PhDr. Radomíra Malého, ultrakonzervatívneho katolíckeho historika s názvom Římská inkvizice pomáhala obviněným z čarodějnictví, v ktorom sa autor zaoberá práve touto dejinnou epochou. Keďže po jeho prečítaní som dospel k presvedčeniu, že ju neuvádza komplexne a vyvážene, ale v niektorých podstatných veciach sú skutočnosti úplne iné, ako sa v ňom uvádza. V tomto článku sa tvrdí nasledovné:

“V renezanci 15. a 16. stol., kdy čarodějnické procesy byly stále častější, došlo k upálení několika čarodějnic i v papežském Římě. Souzeny byly světskými soudci. Poslední poprava pro údajné styky s ďáblem a čarodějnictví se konala v Římě r. 1525. Měly být upáleny ještě další ženy, ale zasáhl papež Klement VII. a rozsudky zrušil. Od té doby v Církevním státě již žádná čarodějnice nebyla popravena.”

O renesančných inkvizítoroch a nimi vedených procesoch sa v poslednej dobe dosiahli značné pokroky v získavaní nových faktov, a zhrnutím tohto historického výskumu je kniha Michaela M. TavuzzihoRenaissance Inquisitors: Dominican Inquisitors and Inquisitorial Districts in Northern Italy 1474–1527Leiden: Brill, 2007. xiv + 286 pp. index. . ISBN: 978-90-04-16094-1. V nej sa v kap. Witch-hunters (slov. Lovci čarodejníc), na str. 197-8, dozvedáme, že v období od r. 1450 až do r. 1523 bolo vedených zo strany dominikánskych inkvizítorov, na základe splnomocnenia niekoľkých pápežov niekoľko stoviek procesov s čarodejnicami a čarodejníkmi, pričom bolo pri nich upálených do tisícky obetí. Hlavne si treba uvedomiť, že títo inkvizítori boli cirkevní a minimálne v dvoch prípadoch, kde viedli procesy, a to vo Val Camonica, v oblasti okolo jazera Como v r. 1518-21 a v Sondrio v r. 1523 sa voči škandalóznemu vedeniu týchto procesov postavila svetská moc v osobe podestá (slov. primátora) mesta Brescia, kde sa boli konali ba dokonca vicedóža benátskej republiky a člen váženej a obávanej Rady desiatich Luca Tron hovoril v listoch otvorene, že “celé je to nezmysel”. Veď nik podľa jeho zdravého úsudku by nemohol lietať na metle na vrch Monte Tonale a páchať tam také neslýchané skutky, aké sa pripisovali obetiam, ktoré od nich vynucovali inkvizítori kladením sugestívnych otázok a použitím mučenia. Benátska Rada Desiatich nakoniec v r. 1521 zastavila tieto procesy, aj napriek protestom pápeža Leva X.  v bréve – liste datovanom 15. februára 1521 cez svojho nuncia v Benátskej republike. Nakoniec 12. apríla toho istého roku aj nuncius akceptoval rozhodnutie svetských autorít v Benátkach zastaviť tieto procesy. Môžeme sa len domnievať o dôvodoch prečo tomu tak bolo. Je veľmi pravdepodobné, že pápež mal ďaleko nebezpečnejšie problémy – ostrý zápas s reformátorom Martinom Lutherom a jeho nasledovníkmi v Nemecku, takže sa rozhodol, že je lepšie nerobiť si ďalších politických nepriateľov z Benátok. Alebo bol zamestnaný vojnou, ktorá vypukla medzi cisárom svätej rímskej ríše Karolom V. a francúzskym kráľom Františkom I. a ktorá zasiahla vo veľkej miere horné Taliansko. Odhliadnuc od príčin, prečo sa tak pápež rozhodol, je jasné, že Rada Desiatich pozastavila všetky súdne procesy s čarodejnicami v 27. júla 1521 a tým de fakto ukončila aktivitu špeciálneho cirkevného inkvizítora, vysvetľujúc že “súčasné udalosti” si toto opatrenie vyžadovali. Týmto rozhodnutím prakticky skončil jeden z posledných veľkých honov na čarodejnice v Taliansku.

Čo sa týka tvrdenia, že v Cirkevnom štáte nebola od r. 1525 upálená žiadna údajná čarodejnica, ak sa pozrieme do relevantných kníh (pozri Decker, R.: Witchcraft and Papacy, Charlottesville: University of Virginia Press, 2008,  xv+262 pp.), ktoré sa danej historickej epoche venujú, môžeme ľahko zistiť, že v skutočnosti došlo k poslednému upáleniu v Ríme r. 1572. Predtým ešte došlo k upaleniu “čarodejníkov” – mužov napríklad aj v r. 1543 a v r. 1549 a o desat rokov neskôr potvrdila Suprema – Sväté Officium, ktorému predsedal fanaticky tvrdý pápež Caraffa, Pavol IV. rozsudok smrti nad tromi “čarodejnicami”, ktory vyniesol biskup z Bologne a dominikánsky inkvizítor, ďalšie dve boli odsúdene na zrieknutie sa svojich bludov verejne v kajúcnom oblečení na namesti pred svedkami ich “zlocinov”. Čo sa týka procesu s čarodejnicami konajúceho sa v r. 1572 môžeme uviesť, že pápež sv. Pius V., keď si nechal previesť k sebe do Ríma súdne aktá spolu s obžalovanými údajnými čarodejnicami, znovu potvrdil rozsudok smrti nad štyrmi ženami, ktorý vyniesol biskup z Neapola. Čo sa týka pozitívnej úlohy Inštrukcie, ktorú vydalo Sväté Offícium by som s väčšinou uvedených viet mohol aj súhlasiť, ale by som niekoľko skutočností chcel uviesť na pravú mieru. Je teda pravdou, že Sacra congregatio Romanae et universalis Inquisitionis sa horúčkovito snažila, aby pomaly, ale isto prestali svetské či v menšej miere cirkevné súdy, hlavne na územiach v dosahu jej pôsobnosti s najkrutejšími praktikami pri súdnom vyšetrovaní čarodejníc,  inštrukciu zostavenú pravdepodobne medzi rokmi 1593 až 1603, právnikom, guvernérom Ríma, druhým mužom pápežského štátu, a neskorším biskupom vo Faenze, Giuliom Monterenzim, (na čo sa prišlo len nedávno, dovtedy sa za autora tejto inštrukcie dlho považoval kardinál Desiderio Scaglia (1568-1639), ktory spísal často čítanú príručku pre inkvizítorov, ktorá je ohľadne vedenia čarodejníckych procesov taktiež velmi opatrná) s nazvom Instructio pro formandis processibus in causis Strigum, Sortilegiorum, et maleficorum

Čo sa týka spomínaných procesov, proti používaniu neľudských praktík nekontrolovaného mučenia a bezdôvodného väznenia a proti ktorým zakročovali inkvizítori vysielaní pápežským Rímom, o údajných exkomunikáciách zlých svetských sudcov a ich pánov nie je v serióznej literatúre ani zmienky. Neviem, odkiaľ má autor takúto vedomosť, zrejme od samotného Hesemanna, ktorý sa “preslávil” aj publikačnou činnosťou na tému UFO, ako údajných medzigalaktických návštev mimozemských civilizácii na Zemi, tak podľa môjho úsudku je veľmi nepravdepodobné, žeby tieto fakty opomenuli historici ako Rainer Decker spomenúť. To však nie je “až také” do očí bijúce, ako to, ako sa autor pokúša popisovať udalosti spojené s čarodejníckym procesom, ktorý sa odohral v Savognine, nachádzajúcom sa medzi švajčiarskym mestom Chur a St. Moritz v rokoch 1711-12. Išlo o veľmi chúlostivý prípad, kde boli pred svetským súdom z “diabolského čarodejníctva” obvinené štyri dievčatá, dve staršie vo veku 11 a 10 rokov a ostatné dve boli ešte mladšie. V snahe zachrániť tieto deti sa miestny kňaz obrátil na cirkevného inkvizítora, dominikána, ktorý sídlil v meste Como. Ten v liste píše, že podľa predpisov cirkevnej inkvizičnej procedúry by mali byť všetky dievčatá poučené vo viere katechézou, a nemalo by sa veriť udaniam tých, ktorí ich údajne videli na čarodejníckom sabate. Rovnako by mali slobodne a bez nátlaku vypovedať o svojich chybách a hriechoch a musí sa im prejaviť milosrdenstvo; malo by im byť dopriate odvolanie a mala by sa stiahnuť ich exkomunikácia, teda nie svetských sudcov, ale tých obžalovaných nevinných dievčat. A svetským sudcom len odporúčal, teda nehrozil im žiadnou exkomunikáciou, aby dve najstaršie boli potrestane len mierne…a ponúkal sa, ak by si “páni sudcovia” želali zveriť tie staršie jemu, tak by si ich prevzal a prišiel si po ne čo najskôr. Ako píše historik Rainer Decker vo svojej knihe na str. 156, zdá sa, že dve mladšie dievčatká boli ušetrené, ale osud ďalších dvoch bol zaznamenaný miestnym farárom vo farskom registri úmrtí nasledovne (nasledujúca pasáž je veľmi emotívna a pre slabšie povahy odkazujem, pripravte sa na niečo otrasné):

“24. december 1711:…Sudcovia rozhodli kvôli ich nízkemu veku nenechať ich zomrieť rukami kata na šibenici a dať ich rodičom na výber z dvoch možností: buď zobrať svoje deti mimo krajinu a pri svojom návrate poskytnúť úradom oficiálne prehlásenie, že sú mŕtve alebo nechať ich zomrieť tak, že ich otrávia v ich vlastnej domovine. Rodičia si zvolili druhú možnosť a tak jedna z dvoch dievčat, Mária Barbara (11 ročná), zomrela otrávením … 22. februára 1712. Desaťročná Caterina, dcéra Pietra Ceriora…[taktiež] zomrela otrávením. Po tom čo požila otrávený nápoj, žila ešte dva mesiace a tak sa rodičia rozhodli, že jej ho dajú ešte raz….Počas jej dlhotrvajúcej a veľmi bolestivej smrti bola veľmi trpezlivá a oddaná vôli nášho Pána.”

Vždy, keď sa dostanem k tomuto tristnému a veľmi srdcervúcemu popisu de facto príkazu justičnej vraždy pre rodičov a sledujem ich ochotu vykonať takéto niečo na svojich vlastných maličkých deťoch, nikdy sa neubránim dojatiu a slzám súcitu a znechutenia.:( Neslýchaná krutosť rodičov, ktorá sa prejavila v ich ochote otráviť svoje dcéry namiesto toho aby s nimi emigrovali, nám poskytuje určité náznaky rodinného rozpoloženia. Panika spojená s hlboko zakoreneným strachom z čarodejníctva stále v rovnakej miere hlboko ovplyvňovala mysle sudcov a jednoduchého ľudu a viedla k démonizácii ich vlastných detí, voči ktorej aj inkvizícia mnoho nezmohla.

Záverom by som len chcel pripomenúť, že ak už dochádzame v histórii k miestam a k skutočnostiam, ktoré trošku v priaznivejšom svetle ukazujú rímsku inkvizíciu, nemali by sme však zamlčiavať alebo úmyselne obchádzať aj tie fakty, ktoré ukazujú aj čierne škvrny na tele Cirkvi, ako je pôsobenie pápežskej inkvizície v období renesancie v Taliansku a aj upálenia niekoľkých údajných čarodejníc, ktoré sa udiali v prvých rokoch pôsobenia rímskej inkvizície.


Reklamy

Kritici poukazujú na obmedzenia správy John Jay o sexuálnom zneužívaní detí klerikmi

23. máj 2011, NCR

Autor: Tom Roberts

Uvoľnenie štúdie John Jay College o príčinách sexuálneho zneužívania detí katolíckymi kňazmi signalizuje koniec hĺbkového vyšetrovania, sponzorovaného konferenciou biskupov USA  inštitúcie, ktorú vedú a im podriadených kňazov, trvajúceho 5 rokov, a ktoré stálo biskupov USA 1,8 miliónov dolárov. Ale táto nová štúdia len ťažko zodpovie fundamentálne otázky, ktoré tvrdohlavo prenasledujú cirkev a ich lídrov odvtedy, čo boli informácie o kríze poprvýkrát publikované v polovici 80-tych rokov 20.storočia.

Závery štúdie boli vzäpatí spochybnené obeťami zneužívania, ich advokátmi a tými, ktorí udržujú mohutný archív dokumentov, ktoré sa týkajú týchto škandálov. Medzi dôvodmi, pre ktoré považujú za dôležité pristupovať k správe opatrne alebo so značným skepticizmom, prevažujú:

Pretrvávajú otázky o spoľahlivosti základných údajov, na ktorých je založená táto najčerstvejšia štúdia ako aj správa o povahe a miere škandálu, ktorá bola uverejnená v r. 2004, pretože výskumníci sa v nich spoliehali hlavne na oznamovanie samotnými biskupmi. Spoľahlivosť takéhoto oznamovania sa dá spochybniť vo viacerých rovinách a bolo prednedávnom spochybnené správou veľkej poroty, ktorá potvrdila, že predstavitelia arcidiecézy vo Filadelfii neoznámili desiatky dôveryhodne obvinených kňazov. Pochybnosti o spoľahlivosti daných počtov kňazov, boli ešte umocnené vyhláseniami jednej z výskumníčok správy John Jay, ktoré poskytla v nedávnom rozhovore.

Záver, že správanie kňazov bolo ovplyvnené a odrážalo sa v zmätku v americkej kultúre počas 60-tych a 70-tych rokov, bolo spochybnené, alebo prinajmenšom obmedzené v miere jeho celosvetového pôsobenia a rozšírenia, vďaka odhaleniam podobne rozšírených škandálov vo Veľkej Británii a niekoľkých európskych krajinách. Rozmery škandálu v týchto krajinách vyšli napovrch pred niekoľkými mesiacmi, práve vtedy, keď výskumníci John Jay College uzatvárali výskum o cirkvi v USA.

Nedostatok akéhokoľvek hlbšieho pohľadu na inštitucionálnu dynamiku, hlavne klerikálno-hierarchickú kultúru, podľa mienky niektorých najdôležitejší prvok potrebný na pochopenie prečo a ako mohlo byť sexuálne zneužívanie detí po dlhé roky tak dlho ututlávané a tolerované. Otázky – z dôvodu, že sa nachádzajú mimo obmedzeného rozsahu štúdie – pokrývajúcej roky 1950 až 2010 a koncentrujúcej sa na chovanie kňazov – akou je úloha biskupov pri ochrane páchateľov a presúvaní sexuálne zneužívajúcich kňazov z jednej farnosti do druhej.

Terence McKiernan a Anne Barrett Doyle z BishopAccountability.org, webovej stránky, ktorá udržiava masívny archív dokumentov o kríze, tvrdia v rozhovore, že základné údaje o počtoch v štúdii boli podozrivé už na začiatku, pretože v prípadoch, na ktorých sa podieľali orgány činné v trestnom konaní, ako napríklad vo Filadelfii a v Los Angeles, počet kňazov, ktorí zneužívali deti, bol napokon mnohonásobne vyšší než ako sa pôvodne nahlasoval. Margaret Leland Smith, analytička údajov pre štúdiu, počas dvojdenného sústredenia o sexuálnom zneužívaní na Marquette University Law School v Milwaukee, dostala 5. apríla otázku ohľadne kritiky, že štúdia je založená na údajoch, ktoré poskytovali tí istí biskupi, ktorí v mnohých prípadoch boli vyšetrovaní. Ona odpovedala, že výskumníci neboli zapojení do “procesu vyšetrovania. Nebol to v podstate ani proces hĺbkového auditu, vedený týmto spôsobom.” čo je isté, povedala, bolo to, že vzorec zneužívania a jeho charakteristika – zvýšenie počas 60-tych a 70-tych rokov a pokles v 80-tych – “sa opakoval od diecézy k diecéze a od oblasti k oblasti po celej krajine. “Aj keď celkový počet zahŕňa alebo nezahŕňa všetky takéto prípady, skutočnosť, že všetky z obvinení, takmer všetky ktoré máme, boli podložené dôkazmi a odôvodnené znamená z toho vyvodiť záver, že by mohli existovať ďalšie obvinenia, ktoré diecézy nedoručili, pretože ich nepovažovali za opodstatnené. Nemám však dôkazy ani pre jednu ani pre druhú alternatívu.”

Nato ešte žartom poznamenala, že “nechcem sa preto dostať do problémov.”

Len po niekoľkých týždňoch od nových odhalení vo Filadelfii, k tomu dodala: “Zdá sa, podľa nedávnych udalostí, že je úplne logické, že to nemôžem vylúčiť.” Veľká porota a nezávislý vyšetrovateľ vo Filadelfii dospeli k záveru, že prinajmenšom dve desiatky kňazov, ktorí by mali byť považovaní za dôveryhodne obvinených, neboli vôbec oznámené príslušným orgánom.

Vo vyhlásení zo dňa 18. mája McKiernan označil správu “za tragicky premárnenú príležitosť a len ďaľšiu čiernu škvrnu na inštitúcii, ktorá sa potáca vďaka odhaleniam vo filadelfskej arcidiecéze. Teraz už existuje iba jediná nádej pre zvrátenie tohto negatívneho procesu a tá spočíva na pleciach biskupov, aby verejne odhalili všetky údaje, ktoré používala John Jay College tak, aby aj ďalší vedci mohli analyzovať údaje v kontexte týchto problémov a začali s prípravou svojich vlastných záverov.”

Richard Sipe, bývalý kňaz, ktorý bol vyškolený na prácu s problémami duševného zdravia kňazov a v značnej miere publikuje na témy ako celibát a kňazstvo povedal, že víta správu ako dôležitú štúdiu “pretože načrtáva geografiu problémov Katolíckej cirkvi s ľudskou sexualitou a aké majú dopady na jej klérus.”

Vyslovil sa tiež o tom, že jedným z najväčších prínosov tejto štúdie môže byť, že bude stimulovať ďalší výskum a ukáže oblasti, na ktoré by sa mal zamerať. Jednou zo slabín štúdie, ako pripomenul, je jej opomenutie objasniť dopad klerikálnej kultúry s výnimkou “veľmi malých, nepodstatných detailov”. Položil taktiež otázku: “Aká iná skupina mužov sa oddáva takým prísnym spôsobom k sľubu dodržiavať dokonalú a večnú sexuálnu zdržanlivosť?”. Hovorí, že štúdia taktiež v nedostatočnej miere obsahuje seriózne vyšetrovanie inštitucionálnych prvkov, ktoré sú zvláštnosťou katolicizmu – utajenie, klerikalizmus, autoritárstvo – ktoré vyplávali na povrch, spôsobom podobným skúsenosti zo Spojených štátov, rovnako došlo k odhaleniam škandálov spojených so sexuálnym zneužívaním v iných krajinách.

Dominikán O. Thomas Doyle, ktorý po dlhé roky obhajuje obete sexuálneho zneužívania klerikmi a súčasne pôsobí ako konzultant pre advokátov obetí v medzinárodnom meradle, povedal, že si myslí, že v správe chýbajú dôležité údaje “o zvýšenom počte prípadov zneužívania, z ktorých vyplýva a vyskytli sa pred rokom 1960.” Povedal, že pri jeho práci s právnikmi po celých Spojených štátoch sa stretol s “prípadmi stoviek dospelých osôb, ktorí ako 60-nici a 70-nici, ešte len začínali prichádzať s pravdou von.”

Povedal, že kým štúdia John Jay sa obmedzuje na USA a na roky od 1950 po 2010, existujú poznatky, pochádzajúce z iných krajín, a tie hovoria o tom, že takéto prípady sa v rámci inštitúcie vyskytli ďaleko pred daným obdobím. Napríklad vo Veľkej Británii počty ľudí, ktorí sa začali rozpomínať ako 60 a 70-roční, po prvýkrát vo svojom živote, a hovoriť o zneužívaní, ktoré sa im dialo v súkromných katolíckych školách. “Toto sú incidenty, ktoré sa stali a nemajú nič spoločné s sociokultúrnymi zmenami v 60-tych a 70-tych rokoch.”

Štúdia, hovorí, je len o chovaní sa kňazov a len v malej miere poskytuje odpovede prečo sa biskupi zachovali tak ako sa zachovali. V tomto zmysle, povedal, sa správa “vyhýba podstatnému bodu, ktorý znie: keď sa zneužitie a identita jeho páchateľa stali známymi pre cirkevné autority, prečo si dovolili postupovať tak ako postupovali?”

Stále sa objavujúce správy o sexuálnom zneužívaní v iných krajinách “teoreticky ukazujú univerzálny kľúč” o príčinách podrobne rozpracovaných v správe. “Vzory, ktoré sme v nej našli sú podobné v každej krajine: značné množstvo sexuálneho zneužívania zraniteľných skupín a tlak religióznej kultúry na obete a ich rodičov, aby o tom nehovorili.”

Zdroj: Critics point to John Jay study’s limitations, NCR, 23. mája 2011.

Pápež Inocent III. o dobytí Konštantínopolu Latinníkmi

Dnes ráno som, ako je u mňa zvykom, sa začal prehrabávať rôznymi publikáciami, ktoré sa zaoberajú históriou stredovekej Cirkvi. Pri čítaní knihy Pope Innocent III. (1160/1-1216) – To Root Up and to Plant, od Johna C. Moora, vyd. Brill, r. 2003, 316pp. som na str. 158 naďabil na zaujímavú reakciu tohto veľkého pápeža stredoveku na nehanebný a do neba volajúci spôsob, akým bol v r. 1204 dobytý Konštantínopol. K histórii, čomu toto dobytie predchádzalo, a konečne aj podrobnosti o ňom, prípadných záujemcov odkazujem na článok Meško, M.: Znesvätená výprava. Dobytie Konštantínopolu križiakmi roku 1204. In: Historická revue, XI, 2000-10, s.6-8

Keď sa k pápežovým ušiam dostali správy o krvavom podmanení Konštantínopolu a o mnohých masakrách, ktoré toto dobývanie sprevádzalo, skutočný rozmer tejto tristnej situácie udrel na pápežove cítenie plnou silou. Toto všetko ho pohlo ku zdrvujúcej kritike smeru, akým sa odvíjala táto neslávna “križiacka výprava” a sám musel zákonite pripustiť, že

“Ako sa len môže cirkev Grékov, tak utrápená a perzekuovaná navrátiť k cirkevnej jednote a k oddanosti ku Apoštolskej Stolici, keď vidí v Latinníkoch len príklad zatratenia a nástrojov temnoty? Je teda pochopiteľné, že grécka cirkev nenávidí Latinníkov viac než psov.”

 Ďalej rozhorčene a s veľkou bolesťou v srdci uvádza, že Latinníci obrátili svoje meče proti kresťanom, neušetriac nikoho bez ohľadu na náboženstvo, vek alebo pohlavie; dopustili sa pri tom incestu, cudzoložstva a smilstva, týmto svojím nechutným konaním zneuctili vdovy a zasvätené panny. Z kostolov ukradli posvätné predmety. Všetky tieto správy spôsobili v rímskej kúrii veľké zdesenie a rozprúdili horúcu debatu o oprávnenosti celého nebezpečného a chúlostivého podniku oslobodenia Svätej zeme z rúk Islamu. Inocent III pod dojmom týchto udalostí zmenil svoje presvedčenie zpred niekoľkých mesiacov, o Božej priazni, ktorá nad tým všetkým mala spočívať. Je teda zaujímavé vidieť, že odpoveď tohto múdreho a veľkého pápeža “Latinníkov”, Inocenta III. sa do značnej miery zhoduje s odsudkom byzantského kronikára Niketasa Choniatesa:

“To boli tí rozumní, múdri muži, za ktorých sa sami považovali, milujúci pravdu, verne zachovávajúci prísahu, odporcovia všetkého zlého, to boli tí muži, ktorí boli o toľko zbožnejší ako my, biedni Gréci, o toľko spravodlivejší a presnejší v nasledovaní Krista, to boli muži, ktorí, čo je oveľa horšie, nosili na svojich pleciach kríž, a ktorí často na tento kríž a sväté písmo prisahali falošnú prísahu, že potiahnu kresťanskými krajinami bez krviprelievania…to boli tí muži, ktorí sľúbili, že sa nedotknú ženy pokiaľ budú na svojich pleciach nosiť kríž, pretože ako Bohom požehnaný zástup tiahnu v službách Najvyššieho. V skutočnosti sa ukázali ako klamári, ako strojcovia prázdnych slov.”

Jeho slová vyjadrujú oprávnený údiv nad správaním sa ľudí, ktorí hodlali viesť vojnu v Božom mene a prerastajú do obžaloby celého križiackeho hnutia, ktoré vyústilo v tejto hriešnej výprave. 

Doplnenie: O historickom pozadí a podrobnostiach IV. križiackej výpravy sa dá dozvedieť aj  z článku Viktora Šišina, Vláda dynastie Angelovcov a štvrtá križiacka výprava.

V správe John Jay je nedostatočne docenený ‘arogantný klerikalizmus’

Preložené z článku pod názvom Arrogant clericalism’ never assessed in John Jay report,  internetového vydania denníka NCR (National Catholic Register) ako reakcia o. Thomasa P. Doyla, kanonického právnika a popredného odborníka v oblasti terapie a pomoci obetiam sexuálneho zneužívania detí kňazmi  na správu John Jay College of Criminal Justice, uverejnenú dňa 18. mája v ústredí Konferencie biskupov USA počas tlačovej konferencie.

21. máj 2011, Autor: Tom Doyle

Karen Terry, hlavný vyšetrovateľ správy John Jay College o príčinách a kontexte sexuálneho zneužívania detí kňazmi, hovorí počas tlačovej konferencie v ústredí Konferencie biskupov USA vo Washingtone dňa 18. mája. (foto CNS)

V posledných niekoľkých dňoch som si detailne prečítal celú 143-stránkovú správu John Jay College o príčinách sexuálneho zneužívania detí kňazmi v Spojených štátoch amerických a som si znovu podrobne preštudoval konečné zhrnutia a závery 17 z celkového počtu 27 správ o sexuálnom zneužívaní detí klerikmi, ktoré boli publikované  medzi rokmi 1989 a 2011.

Väčšina z nich pochádza z oficiálnych zdrojov ako sú rozhodnutia veľkých porôt USA, tri írske správy (Ferns, Ryan, Murphy) alebo dve kanadské správy, ktoré boli výsledkom tzv. Mt. Cashel debaklu z osemdesiatych rokov 20. storočia. Iné pochádzajú z cirkevných zdrojov ako sú správa National Review z r. 2004, Bernardinova správa z r. 1992 alebo Cirkvou sponzorované správy ako je Defenbaughova správa (Chicago, 2006) alebo prvá správa John Jay z r. 2004. Väčšina zo správ obsahuje časť, ktorá je venovaná kauzalite. V žiadnej z nich sa nehovorí nič o účinku kultúry rokov 60-tych a 70-tych ako faktoru kauzality, ale každá jedna poukazuje na rozličné druhy a úrovne zlyhania biskupov ako podstatnej príčiny fenoménu sexuálneho zneužívania detí a mladistvých klerikmi.

Niektoré zo správ detailne rozoberajú sociokultúrne faktory, ktoré mali kauzálny účinok, ale žiadny z týchto popísaných faktorov nejakým spôsobom nepresúva vinu na “zvýšenú deviantnosť spoločnosti počas danej doby” ako povedala Karen Terry vo svojom vyhlásení pri príležitosti zverejnenia výsledkov správy. O pôsobení kultúry tu existovala jednomyseľná zhoda, ale nebola to vonkajšia kultúra, ale kultúra vo vnútri cirkvi. Arthur Jones jasne udrel klinec po hlavičke vo svojom stĺpčeku NCR z 18. mája, keď trefne pomenoval túto kultúru, ktorá mnohými spôsobmi “vytvárala” zločinných klerikov a dovoľovala, aby sexuálne zneužívania prekvitali, ako arogantný klerikalizmus.

Tretí zdroj informácie, ktorá pravdepodobne poskytuje najpresnejšie údaje o sexuálnom zneužívaní detí klerikmi v našej ére a nimi sú údaje získané právnikmi obetí vo viac než šiestich tisíckach občianskych a kriminálnych procesoch, ktoré sa konali alebo konajú len v samotných Spojených štátoch. Ak pridáme k týmto údajom informácie z podobných prípadov v Kanade, Írsku, Austrálii, Veľkej Británii a z niekoľkých ďalších európskych krajín, dostaneme obrázok, ktorý sa v mnohom odlišuje od toho, čo sa dá vysledovať z tejto najčerstvejšej správy John Jay. Správa označuje obdobie 60-tych a 70-tych rokov 20. storočia ako vrcholné s najväčším počtom prípadov sexuálneho zneužívania, a uvádza, že po tomto období počet prípadov rapídne klesá. Toto zjavne korešponduje s tým, čo niektorí z cynikov nazývajú “Woodstocká obrana“.

Časové oneskorenie v oznamovaní zločinov sa nedá vysvetliť sociologickými údajmi a ich interpretáciou ale pomocou emočného a psychologického dopadu sexuálneho narušenia na mladú obeť. Väčšine obetí trvá desaťročie alebo viac nájsť bezpečie a kuráž pohnúť sa vpred. Skupiny na podporu obetí a ich právnici v USA a za hranicami vidia významný nárast počtu obetí, ktoré boli zneužité v 50-tych ba dokonca v 40-tych rokoch 20. storočia. Ako poznamenal jeden z mojich bystrých priateľov, toto sú obete z éry big bandu tak čo z toho vyplýva? Nazveme to obranou “Bennyho Goodmana“?

Tí, ktorí považujú hlavné závery zo všeobecného zhrnutia za podporu taktike biskupskej konferencie presunúť zodpovednosť za zlyhania na spoločnosť, majú viacmenej pravdu. Zároveň treba ale napísať, že tieto závery sú len časťou celej problematiky a majú v mnohých aspektoch len minoritný význam. Skutočnosť, že väčšina týchto prípadov sa odohrala v 60-tych a 70-tych rokoch sa dá rýchlo spochybniť. Omnoho presnejšie sa dá povedať, že väčšina prípadov, oznámených v období po roku 2002, zahrňuje sexuálne zneužívanie, ktoré sa odohralo v období od 60-tych do 80-tych rokov. Je teda nepodložené predpokladať, že väčšina incidentov sexuálneho zneužívania sa stala práve počas tohoto obdobia. O. Gerald Fitzgerald založil v r. 1947 komunitu Paraklétos, ktorej zámerom bolo poskytovať pomoc kňazom s problémami. Od začiatku sa v ňom stretával s kňazmi so psychosexuálnymi problémami a v liste biskupovi napísal, že traja z desiatich kňazov pripustili, že sa tam nachádzali preto, že sexuálne zneužili mladistvých.

O. Gerald napísal tento list v r. 1964. Nanešťastie, je ťažké ak nie nemožné vypracovať štúdiu o obetiach sexuálneho zneužívania v období 1930-1959 ale informácie o. Geralda nenechávajú nikoho na pochybách, že sexuálne zneužívanie detí kňazmi bolo významným fenoménom dlho pred neviazanými obdobiami 60-tych a 70-tych rokov. Jedinou konštantou, ktorá sa vyskytovala vždy a ktorú mali všetky obdobia počnúc tými pred rokom 1960 až do prelomu milénia spoločnú, bolo zakrývanie týchto prípadov biskupmi a hanebné zaobchádzanie s obeťami. Výskumníci John Jay boli poverení biskupmi, aby sa pozreli na dôvody, prečo kňazi molestovali a zneužili mladistvých. Nepýtali sa ich, ako, prečo a vďaka čomu k tomuto molestovaniu a zneužitiu prichádzalo. Toto by bolo bývalo pre biskupov smrteľne nebezpečné a toto si uvedomovali.

Napriek tomu, výskumníci sa nemohli vyhnúť blatantnej úlohe, ktorú v týchto prípadoch zohrala hierarchia.

V tomto ohľade by však nemala byť správa odpísaná a to buď z toho dôvodu, že je irelevantná alebo, že umožňuje biskupom sústavne vyvíjať kampaň s cieľom vyhýbať sa tomu, aby čelili v plnom rozsahu ich vlastnej zodpovednosti. To je aj dôvod, prečo je dôležité prečítať si celú správu a nebyť závislý len na celkovom súhrne alebo na vyhlásení Karen Terry alebo vyhláseniach kohokoľvek z biskupov, ktoré pochádzajú z cirkevných informačných prameňov. V samotnej správe sa nachádza odhalenie skutočných problémov, ktoré mali spôsobiť zlosť a sú základom pre tisícky súdnych procesov a oficiálnych správ. Časť s názvom “Mid-1990’s Diocesan Response” (slov. Reakcia diecéz počas 90-tych rokov 20.stor.) na stranách 86-91 obsahuje triezvy protijed voči snahe o jemne podanú “návnadu” v podobe príbehu o kňazoch, ktorí sa stratili v ére festivalu Woodstock. Výskumnému tímu patrí vďaka za to, že vo svojej správe dali priestor aj informáciám, ktoré sú v niekoľkých rovinách vyznievajú kriticky voči reakciám biskupov na tieto škandály. Preto nezaškodí uviesť niekoľko charakteristických citátov:

Zlyhanie niektorých diecéznych lídrov na úrovni prevzatia zodpovednosti za škody spôsobené sexuálnym zneužívaním detí kňazmi bolo v niektorých prípadoch neslýchané (str. 89)

Farníkom nebolo povedané, alebo boli oklamaní o dôvodoch preloženia sexuálneho predátora (str. 89)

Diecézni lídri len zriedkavo poskytli informácie miestnym občianskym autoritám a niekedy sa dokonca pokúšali zabrániť tomu, aby sa správy o sexuálnom zneužívaní detí kňazmi dostali k orgánom činným v trestnom konaní aj pred uplynutím doby premlčania.(str. 89)

Predstavitelia diecéz a ich zamestnanci sa pokúšali ukrývať svoje záznamy, aby sa tak zbavili usvedčujúcich dôkazov. (str. 89)

Diecézni lídri sa pokúšali odviesť osobnú zodpovednosť zo zadržaných kňazov pomocou rozhodnutí, ktoré spočívali na odporúčaniach terapeutov alebo využitím legalistických argumentov na základe statusu kňazov. (str. 89)

Diecézy, ako vypovedal respondent, sa pokúšali vydierať či zastrašovať kňazov, ktorí vzniesli obvinenia voči iným kňazom; vypovedal, že právnická firma najatá diecézou napichla jeho telefón a prehrabávala sa mu v koši na odpadky. (str. 90).

Respondentom bol kňaz-obeť sexuálneho zneužívania, ktorý sa odhodlal vypovedať v r.1991.

Tieto citáty nepredstavujú výnimky. Toto bola operačná procedúra, ktorá sa štandardne vyskytovala v rámci inštitucionálnej Cirkvi až do verejných odhalení, ktoré začali v r. 1984 a dosiahli svoj vrchol v r. 2002, v ktorom spôsobili široký záujem médií, legálne vyšetrovanie a  verejné pobúrenie, ktoré v konečnom dôsledku prinútilo biskupov zmeniť svoju taktiku. Správa John Jay vyznačuje organizačné kroky, ktoré boli vykonané biskupmi ako odpoveď na “krízu” a poukazuje na to, že žiadna iná inštitúcia sa nepodrobila verejnej štúdii o sexuálnom zneužívaní a z tohto dôvodu neexistujú porovnateľné údaje z iných inštitúcií (Celkové zhrnutie, str. 5).

Podobná  štúdia o inštitucionálnej odpovedi by mala sama ukázať, že organizačné kroky vrátane správy John Jay a iných správ boli výsledkom intenzívneho tlaku na biskupov zvonka klerikálnej enklávy, aby tak čelili realite nočnej mory, ktorú spôsobili. Je pravda, že tieto kroky, predstavujúce rôzne typy politík a procedúr, a ku ktorým došlo sú pozitívne a sú krokmi správnym smerom.Čo však nesmie byť samozrejme zanedbané je neľútostná skutočnosť, že hierarchia Katolíckej Cirkvi od hora až dole zostáva v obrannom postoji, v márnom úsilí o získanie si dôvery, rešpektu a úcty, ktorú už raz mala, ale ktorá je dnes už len zožltnutou spomienkou na staré dobré časy. 

Správa poskytla povinnému celibátu a prostrediu klerikálneho sveta mužov malé zadosťučinenie. Toto bude podporovať právo na obranu tých, ktorí sa pokúšajú tvrdiť, že všetky problémy pochádzajú z vplyvov zvonka. Už samotný vplyv povinného celibátu a subkultúry, z ktorej integrálna časť hrá hlavnú úlohu v procesoch socializácie a dospievania mužov, ktorí budú eventuálne zneužívať mladistvých. Skôr klerikálna kultúra by mala byť predmetom takejto 1,8 miliónovej obchodnej špekulácie, pretože ak sa na ňu pozrieme zblízka a čestne, mali by sme získať informáciu, ktorá nielenže poskytne silne overiteľné príčiny, prečo došlo k nočnej more sexuálneho zneužívania detí kňazmi, ale aj bude viesť k hodnotným i keď radikálnym krokom, ako sa vyhnúť podobným tragédiám v budúcnosti. Hoci by práve takéto opatrenia mohli byť pre hierarchický cirkevný establišment nebezpečné, pretože niet pochýb žeby toto viedlo k potrebným fundamentálnym zmenám. Určite sa ešte v budúcnosti nájde široká škála úrovní na ktorých sa dá tento dokument chváliť ako aj kritizovať. Spomedzi tých najhodnotnejších kritických odpovedí to budú tie, od iných vedeckých profesionálov, najmä sociológov, ktoré pomôžu dať tento dokument do omnoho realistického a relevantného svetla.

Predkladaná správa bola sprevádzaná vyhláseniami Karen Terry, hlavnej vyšetrovateľky, Diane Knight, predsedkyne NAB (National Review Board) a Blaise Cupichom, predsedom Výboru na ochranu detí Konferencie biskupov USA. Najrušivejšou vetou pochádzajúcou zo všetkých dokumentov prezentovaných na tlačovej konferencii spolu so správou je tá, ktorú vyslovila Karen Terry: “Problém sexuálneho zneužívania detí katolíckymi kňazmi v USA je už do veľkej miery minulosťou a veľký počet týchto prípadov sa odohral už pred desaťročiami.” Som si celkom istý, že Dr. Terryová určite nemá ani predstavu o tom, akým útočným a hlboko zraňujúcim je tento výrok pre tisícky obetí, ktoré boli zneužité pred desiatkami rokov a ktoré stále žijú s intenzívnou bolesťou “na duši”, ktorá sa nikdy nestratí. Títo ľudia nie sú “v minulosti” ale sú tu s nami. To, čo sa im stalo  pred rokmi či desaťročiami je pre nich stále skutočné a v ich životoch to pôsobí rovnako deštruktívne, ako by to bolo “včera”.

Zatiaľčo biskupi a ich apologéti sa umelo vyhrievajú na výslní vďaka ilúzii, že táto správa potvrdzuje ich štandardné obranné stratégie a och sebapotvrdenie kvôli procedúram a politikám, ktoré prijali, aby sa pomocou nich pokúsili uzdraviť zranené obete, realita “fenoménu sexuálneho zneužívania” je niečo, na čo táto správa nebude schopná dať úplne odpoveď. To čo je dôležité, naozaj nie je dôvod prečo tisícky klerikov “zišlo z cesty” a znásilnilo a zneužilo desiatky tisíc nevinných detí. Dôležité je to, čo inštitucionálna Cirkev vykonala, alebo oveľa presnejšie, nevykonala, aby pomohla ozdraviť tisíce obetí, ktoré stále žijú v izolácii a s veľkou bolesťou “na duši”. Týmto mužom a ženám sa viac ako čokoľvek iné stalo to, že boli do hĺbky svojej duše zranení a slovami niektorých, priam zavraždení. Skôr ako sa pokúsiť ísť až takto ďaleko a týmto sa pomôcť oslobodiť z tiaže svojej spoluzodpovednosti, biskupi mohli urobiť to čo sa malo…pokúsiť sa prinajmenšom o začiatok procesu pochopenia obrovskej hĺbky spirituálnych zranení, ktoré sa týmto mnohým mužom a ženám dostalo a ktorí boli predtým obyčajnými chlapcami a dievčatami, nevinní a plní dôvery. Opustiť nečestné sľuby, nekonečné snahy skrývať tajomstvá a zneužívať legálne postupy na umlčanie obetí. Až raz úradná Cirkev príde na to, ako autenticky osloviť obete a skutočne to aj urobí, vtedy a len vtedy sa tento hanebný škandál začne pomaly ale isto stávať postupne minulosťou.

Tom Doyle je kňaz, kanonický právnik, odborník na liečenie závislostí a dobrovoľník, ktorý sa dlhodobo venuje nastoleniu spravodlivosti a poskytovaniu duchovnej útechy obetiam sexuálneho zneužívania kňazmi. Je spoluautorom prvej správy z r. 1986, ktorá bola kedy doručená biskupom USA o sexuálnom zneužívaní detí klerikmi.

Wicca “čarodejnica” o honoch na bosorky

Pri mojom záujme o hony na čarodejnice a úlohu akú v ňom zohrávala Katolícka Cirkev som narazil na nete už dávnejšie na list historičky a súčasne aj členky neopohanského náboženského hnutia Wicca, Jenny Gibbonsovej, ako reakciu na kritické názory jej “spoluveriacich” neopohanov voči jej eseji o súčasnom historickom výskume v oblasti honov na čarodejnice a o tom, akú úlohu RKC vo všeobecnosti a rôzne ňou zriadené inkvizície  v období tzv. Veľkého Honu na čarodejnice pri ich vzniku, usporadúvaní a zániku v 18. storočí zohrala. Ďalej uvádza dôvody prečo v tej dobe nepodpísala ani známy list adresovaný pápežovi Jánovi Pavlovi II. od neopohanov a liberálnych kresťanov, aby sa špecificky ospravedlnil dnešným veriacim patriacim k neopohanstvu za zločiny spáchané počas tejto temnej a smutnej kapitoly Európskych dejín, a aby tieto prejavy ospravedlnenia boli pripojené k prosbe o odpustenie za zločiny “mnohých synov a dcér Cirkvi” pri príležitosti Veľkého Jubilea r. 2000. Tieto jej závery boli veľmi povzbudzujúce a zaujímavo poučné, a preto som sa rozhodol o nich oboznámiť aj tých záujemcov, ktorí už nemajú možnosť si túto odpoveď na nete prečítať. Text kritických reakcií a odpovede J. Gibbons na ne sa vďaka Bohu nachádzajú ešte v archíve internetových stránok Wayback Archive, služby archive.org. Pričom však otázku o počte obetí a iné problémy, ktoré nastoľuje autorka listu, som tentoraz vynechal.

(…) Zostáva otázkou, či za toto zverstvo Veľkého Honu na čarodejnice je jedine zodpovedná Katolícka Cirkev?

Dnešný historický výskum dáva definitívne negatívnu odpoveď. Všetky časti európskej spoločnosti nesú určitú zodpovednosť a vinu za to čo sa stalo, nikto nemá “čisté ruky”. Cirkev pomohla vytvoriť stereotypy a atmosféru náboženskej intolerancie, ktorá napokon viedla k honom na čarodejnice. Ale boli to sekulárne súdy v Európe, ktoré odsúdili na smrť veľkú väčšinu čarodejníc, nie Cirkev. Boli to obyčajní, priemerní ľudia, ktorí posielali svojich susedov na hranicu. Ak požadujeme od pápeža, aby sa ospravedlnil, prečo by sme nemali to isté požadovať aj od všetkých Európanov či Euroameričanov? A nemali by sme sa my “čarodejnice” taktiež ospravedlniť? Mnoho z našich duchovných predkov, liečiteľky a liečitelia v Európe a Amerike bolo aktívnymi lovcami čarodejníc, ktorí zvaľovali vinu za choroby a nešťastia na  ‘čierne’ čarodejníctvo. Oni obviňovali svojich susedov a prizerali sa ako zomierajú.:(.

Myslím si, že list pápežovi bol napísaný dobre a umiernenom duchu a už som si zvolila, že sa pod ním nepodpíšem. Bolo to zčasti preto, že nesúhlasím z interpretáciou histórie, na ktorom je založený. Z nej vyplýva, akoby bola Cirkev a inkvizícia obzvlášť vinná, žeby za Hon na čarodejnice ležala zodpovednosť väčšinou len na Nej. Ale, čo je ešte dôležitejšie, tento list posilňuje neopohanský ‘mýtus viktimizácie’ — a to nie je iba zlá interpretácia histórie, ale naozaj nebezpečná história.

Pre nás ako Čarodejnice je najväčšou prekážkou pri komplexnom chápaní Honu na čarodejnice prevládajúca predstava, že len MY sme boli tí, ktorým sa ubližovalo.  Ak sa dívame spätne do minulosti, delíme svet na Tých Zlých a Tých Dobrých. Existovali Tí Zlí (lovci čarodejníc, lekári, Cirkev, kresťania — ľudia, s ktorými sa nestotožňujeme) a Tí Dobrí (ženy, čarodejnice, pohania — všetky skupiny, ktoré obľubujeme). A Tí Zlí urobili hrozné veci Tým Dobrým. Nedokážeme sa zamyslieť nad tým, že tento dualistický svetonázor bol presne filozofiou, ktorá umožnila, aby nastal Hon na čarodejnice. Nedokážeme stále prijať, že realita je ďaleko komplexnejšia ako tieto dualistické stereotypy. Ba horšie, nedokážeme si uvedomiť, že my sme boli súčasťou toho problému a môžeme v ňom zotrvávať aj naďalej.

V 80-tych rokoch 20. storočia si Spojené štáty prešli niečím, čo vzdialene pripomínalo “Dobu upaľovania”: Panika ohľadne strachu zo satanských rituálnych vrážd a sexuálnych zneužívaní. Z veľkej časti si neopohanská komunita nedokázala všimnúť nápadné podobnosti s minulosťou. Začali sme robiť úplne rovnaké chyby, akých sa dopúšťali naši predkovia. Chyby, ktoré v inom čase a na inom mieste stáli desaťtisíce ľudských obetí.

Počas Veľkého honu naši duchovní predkovia verili cirkevnej démonológii. Vedeli však, že oni nie sú satanistické čarodejnice, pred ktorými Cirkev vystríhala. Ale boli napriek tomu ochotní veriť, že ich susedia patria k tomuto spiknutiu sekty uctievajúcej Satana. A keď k nim ľudia prišli, aby z nich sňali kliatbu alebo veštením odhalili meno čarodejnice, oni tak ochotne urobili. Ich profesionálne zameranie, ich potvrdenie podozrení o počarovaní, viedlo k odsúdeniam a úmrtiam ich susedov.

Práve v osemdesiatych rokoch 20. storočia sa objavili presne tieto stereotypy. Fundamentalistickí kresťania, podobne ako Katolícka Cirkev pred nimi, znovuoživili staroveký mýtus nočného, vražedného Satanského čarodejníckeho kultu. A podobne ako liečiteľky a liečitelia pred nami, neopohania prijali túto démonológiu. Vedeli sme, že nemôžeme konať také hrôzostrašné veci, z ktorého boli obviňované satanské čarodejnice. Ale mnohí z nás boli ochotní veriť, že naši susedia to dokázali. Mnohí z nás (a do tohoto počtu sa rátam aj ja) verili, že sme schopní použiť naše magické schopnosti na ochranu našich komunít pred týmito ‘Satanistami’ uctievajúcimi Diabla. Mnohí z nás urobili rovnaké chyby, ktoré pomohli vytvoriť lovené čarodejnice “Doby upaľovania”.

A príčinou, prečo sme to všetko konali bola zaslepenosť vlastnými mýtami o minulosti. Videli sme iných ako hlavných vinníkov a na nás sme nahliadali ako na obete a tak sme nedokázali rozlomiť kruh strachu, ktorý živil antisatanskú paniku z  rokov 1980-89 a čarodejníckych procesov niekoľko storočí predtým. Verím, že naša komunita sa musí oslobodiť od mýtu viktimizácie. Potrebujeme prestať nazerať na Hon na čarodejnice ako na to, čo ONI urobili NÁM. V “Dobe Upaľovania” neexistuje žiadne ONI. Ale bolo iba veľké MY a sme to len a len my, čo sme vykonali hrozné veci.

Zvaľovaním viny na druhých sa nedosiahne nič. Zapáľme sviečku za padlých a spomeňme si na nich.

Jenny Gibbons

Rovnako sa pripájam k prosbe Jenny. Sme to MY, ktorí sme zodpovední. Pripomeňme si ich, a tí, ktorí sú veriaci, meditujme alebo pomodlime sa za všetky tieto nevinné obete ľudskej zaslepenosti, zlomyseľnosti a krutosti. A snažme o to, aby pri našich  každodenných starostiach a radostiach života, sa tieto hrozivé a temné stránky histórie nikdy neopakovali.

Slovensko

Počas deviatich storočí (od roku 1018 do 1918), územie v súčasnosti patriace Slovenskej republike tvorilo súčasť Uhorského kráľovstva. Väčšina prípadov čarodejníckych procesov bolo na Slovensku prejednávaných pred mestskými magistrátnymi súdmi v období medzi šestnástym a sedemnástym storočím; ďalšie prípady sa dajú nájsť v záznamoch cirkevných súdov a oblastných súdov (župný súd). 
K prvému spoľahlivo doloženému prípadu upálenia čarodejnice na teritóriu moderného Slovenska došlo r. 1506 v malom mestečku s názvom Štítnik (maď. Csetnek) na juhostrednom Slovensku. Prvé čarodejnícke procesy známe priamo zo zachovaných záznamov, v ktorých neboli uložené žiadne rozsudky smrti, sa konali r. 1517 v kráľovskom meste Košice (nem. Kaschau, maď. Kassa) na juhovýchodnom Slovensku. Až do polovice sedemnásteho storočia sa v oblastiach Slovenska dajú nájsť iba jednotlivé čarodejnícke procesy, z ktorých len hŕstka končila s popravami obvinených: v Banskej Štiavnici (nem. Schemnitz, maď. Selmecbánya) v r. 1581, v Komárne (nem. Kommorn, maď. Komárom) v r. 1589, v Bratislave (nem. Pressburg, maď. Pozsony) r. 1602, a v Bardejove (maď. Bártfa) r. 1629. 
Najväčšie množstvo čarodejníckych procesov na Slovensku sa konalo v meste Krupina (nem. Karpfen, maď. Korpona) na strednom Slovensku, medzi rokmi 1662 a 1744. Kvôli čarodejníctvu tu bolo súdených prinajmenšom 49 ľudí (zločinné bosoráctvo), a prinajmenšom 42 z nich (takmer všetko to boli ženy) bolo popravených, niekedy vo veľkých skupinách: špecificky 6 osôb r. 1662 a 14 a viac v r. 1675. Ďalší masový čarodejnícky proces sa konal v r. 1691 v meste Šamorín (nem. Sommerein, maď. Somorja) na južnom Slovensku. Podľa dochovaného záznamu z procesu bolo pre zločin čarodejníctva súdených 21 žien; väčšina vynesených rozsudkov nebolo už potrebných kvôli predčasnej smrti obvinených, ale väčšina týchto žien pravdepodobne nebola odsúdená na smrť. 
Jedny z posledných popráv za čarodejníctvo sa konali v 40-tych rokoch 18.storočia –– vrátane 3 žien v Krupine r. 1741 a jednotlivé ženy v Trenčíne (maď. Trenčsén) r. 1742 a r. 1745. Posledný známy čarodejnícky proces na Slovensku bol vedený r. 1747 proti kontese, grófke Zuzane Esterházy, ktorá bola nakoniec oslobodená župným súdom. 
S výnimkou honu na čarodejnice v Krupine (Matjánová a Majtán 1970), história perzekúcie čarodejníctva na Slovensku ešte nebola systematicky skúmaná. Jedným z problémov, medzi inými je, že zdroje popisujúce čarodejnícke procesy boli písané, v závislosti od miesta a času, v štyroch jazykoch (latinskom, nemeckom, maďarskom a miestnym slovanským dialektom občas vyzdobovaným češtinou). Počet obetí v súčasnosti známy zo záznamov zachovaných na teritóriu súčasného Slovenska je približne 150–250, z ktorých väčšina bolo popravených. S danými značnými stratami archívneho materiálu (obzvlášť zo šestnásteho storočia), skutočný počet obetí honu na čarodejnice na Slovensku v rozmedzí medzi šestnástym a sedemnástym storočím môže byť až dvojnásobne vyšší. 

Petr Kreuz 

Použitá a odporúčaná literatúra: 

Apfel, Viliam. 2001. Čas pekelných ohňov: Procesy s bosorkami na Slovensku (1506–1766). Budmerice: Vydavateľstvo Rak. 
Holák, Ján. 1974. Beda odsúdeným: Ako sa za feudalizmu súdilo na Slovensku. Martin: Osveta. 
Horna, Richard. 1933. Zwei Hexenprozesse in Pressburg zu Beginn des XVII. Jahrhundert. Bratislava: Slovenská Grafia.. 
———. 1935. Ein Monster-Hexenprozess in Sommoreín gegen Ende des XVII. Jahrhunderts. Bratislava: R. Horna. 
———. 1936. “Marie Terezie a procesy s čarodĕjnicemi.” Pp. 157–167 in Pocta k šesdesiatym narodeninám Dr. Karla Lašťovku. Bratislava: Právnická fakulta Univerzity Komenského. 
Horváthová-Čajánková, Emília. 1959. “Liečebné praktiky čarodejníc na severozápadnom Slovensku v prvej polovici 18. stor.” Slovenský národopis 7: 433–445. 
Majtánová, Marie a Milan Majtán. 1970. “Materiály o čarodejníckych procesoch v Krupine z konca 17. storočia.” Slovenský národopis 18: 137–145. 
———, ed. 1979. Krupinské prísne právo. Bratislava: Tatran. 
Šindelář, Bedřich. 1986. Hon na čarodĕjnice: Západní a střední Evropa v 16.–17 století. Praha: Svoboda. 
Šujanský, František. 1898–1899. “Súdy nad strigami r. 1675 a v nasl. (Zo zápisnej knihy mĕsta Krupiny). Slovenské pohľady 18: 689–692, 750–752; 19: 173–177, 243–247.

Inkvizícia na Slovensku?

Týmto príspevkom by som chcel poopraviť častý omyl, ktorý sa vyskytuje v mnohých knihách aj navonok solídnych autorov (A. Rašla, V. Apfel, a in.), o honoch na čarodejnice u nás a v celej Európe.Napriek tomu, že drvivá väčšina autorov pripisuje slovenské procesy na konto cirkevnej inkvizícii, na území dnešného Slovenska inkvizícia ako taká vôbec neexistovala.

V Uhorsku totiž zločin čarodejníctva podľa vtedy platných zákonov sa netrestal ako výnimočný zločin (crimen exceptum) a súdili ho svetské súdy, medzi ktoré patrili napríklad sedrie, dištrikturálne tabule, súdy slobodných kráľovských miest, stoličné a zemepanské súdy.

Faktom ostáva i to, že na Slovensku sa až do 18. storočia často súdilo iba podľa subjektívnych pocitov sudcov a na základe veľmi vágnych pravidiel. Do tejto kategórie spadajú aj procesy proti čarodejniciam, ktoré súdili richtári a rady miest – v 16. – 18. storočí u nás evanjelické, prípadne niektorí zemepáni. Inkvizícia k nám priniesla iba začiatok prísnejšieho súdnictva – systém vyšetrovania a písania zápisníc a zároveň pomohla rozšíriť učenie o existencii diabla a jeho sekty pomocníc. Boj proti bosorkám tu teda v porovnaní s krajinami západnej Európy neprebiehal až takým drastickým spôsobom, predsa však existoval. Nasledujúci úryvok predstavuje jeden zo zákonov kráľa sv. Štefana (1000-38 n.l.):

“O strigách – Ak sa nájde dáka striga, podľa súdneho zvyku nech sa dovedie do kostola a oddá kňazovi na postenie  ponaučenie vo viere, po pôste nech sa vráti domov. Ak ju nájdu v tejže vine druhý raz, nech sa podrobí podobnému pôstu; po pôste však vypáli sa jej na prsia a na čelo  a tiež medzi ramenami kostolným kľúčom kríž a nech sa vráti domov. Ak však i po tretie, nech sa odovzdá sudcom.”

Podľa týchto zákonov patrili bosorky (strigy) pod právomoc cirkvi – iba po trojnásobnom previnení sa k slovu dostal súd. V zákonoch kráľa Ladislava I. (1077-95) patrili strigy a necudné ženy do právomoci biskupa. Ďalší kráľ, Koloman, dokonca zavrhol existenciu bosoriek a procesy s nimi považoval za bezpredmetné. Ostalo to tak až do 15. storočia –  dovtedy sa nám nezachovali takmer nijaké zmienky o procesoch s bosorkami. V. Apfel vo svojom diele uvádza, že až do roku 1756 sa konalo v Uhorsku 554 procesov a v 403 prípadoch súd vyriekol rozsudok. Obvinení boli okrem málopočetných výnimiek zaživa upálení. Ďalej odkazujem na môj starší článok o Slovensku a honoch na bosorky.

(pokračovanie)