Casanova – kryptoanalytik – napravuje osvietenstvu reputáciu:)

 

Giacomo Casanova

Giacomo Casanova 

Asi najzáhadnejšie rozlúštenie polyalfabetickej šifry (“le chiffré indéchiffrable“) údajne pochádza od asi najznámejšieho dobrodruha a milovníka krásnych žien Giacoma Casanovu (1725-1798). Tento jeho “majsterštyk” sa udial práve vďaka tomu, že najmä v spoločnosti krásnych žien a vplyvných a mocných mužov vystupoval ako dokonalý prototyp zasvätenca do “okultných náuk”, do ktorých podľa všeobecného presvedčenia väčšiny súčasníkov v tomto storočí osvietenstva patrilo aj spomínané tajné umenie lúštenia dôvernej korešpondencie a táto jeho priam posadnutosť na tomto poli ho prinútila aby o kryptoanalýze dokonca rozprával vo svojich Pamätiach

Toto všetko sa stalo v r. 1757, keď sa rozprával o mágii, alchýmii a chémii so svojou priateľkou, veľmi bohatou Madame d’Urfé. Ukázala mu šifrovaný rukopis popisujúci transmutáciu ľahších kovov na zlato a povedala mu, že tento rukopis nemusí držať pod zámkom, pretože len ona sama pozná kľúč. Poskytla mu tento svoj rukopis s poznámkou, že neverí na jeho rozlúštenie – tj. jeho kryptoanalýzu.

O päť alebo šesť týždňov sa v tejto predstave ešte utvrdila, lebo sa ma spýtala, či som už dešifroval rukopis o údajnom vysvetlení “Veľkej Operácie” (alchymistickej transmutácie lacných kovov na zlato).
“Áno, dešifroval som a hneď aj prečítal; vraciam Vám ho a ubezpečujem Vás na svoje čestné slovo, že som z neho neurobil ani jedinú kópiu; nenašiel som v ňom vlastne nič nové.”
“Prepáčte, ale bez kľúča sa Vám to asi ťažko podarilo.”
“Mám Vám prezradiť kľúč?”
“Prosím Vás o to.”
Povedal som jej slovo, ktoré vlastne nepatrilo do nijakého jazyka. Moja markíza takmer skamenela v údive a vykríkla: “Toto je už priveľa! To je vrchol! Myslela som, že to slovo viem len ja jediná; len ja som si ho držala v hlave; nikde som ho nikomu nepovedala.”
Mal som jej vlastne povedať, že som naň prišiel, keď som dešifroval rukopis; lenže mi práve zišlo na um povedať jej, že mi ho prezradil jej génius. Keď som povedal tento nezmysel, vlastne som si túto ináč skutočne učenú a rozumnú ženu celkom podmanil. Odvtedy som mal na ňu nesmierny vplyv a stal som sa vládcom jej duše a svoju moc som aj zneužíval. Teraz, keď som už vytriezvel zo všelijakých ošiaľov, ktoré sa ma v živote zmocnili, spomínam si na to všetko so zahanbením a pykám za to tak, že som si určil za povinnosť nezatajiť ich v týchto pamätiach.”

Ale toto všetko ho v tom momente nezastavilo, aby od dobrodružnej dámy s pomocou určitých záhadných trikov -hókuspókusov:) nevytiahol heslo (NABUCODONOSOR v taliančine, čo bolo meno babylonského kráľa Nabuchadnessara) a potom keď odchádzal, ako sám vraví “odnášal som si jej dušu, srdce i náplň jej života a vôbec všetko, čo jej ešte zvýšilo zo zdravého rozumu.


Použitá a odporúčaná literatúra:

  1. Casanova, G.: Pamäti, 3.diel, Slovenský Spisovateľ, Bratislava 1991, mimo edície s. 238-40, (z nemeckého vydania Giacomo Casanova, Memoiren, ktoré vyšlo vo vydavateľstve Wilhelm Goldmann Verlag, München),
  2. Kahn, D.: The Codebreakers, The Story of Secret Writing, Rozšírené vydanie, NY: Scribner, 1996, p.153,
  3. Citát dňa – Najväčší omyl F. M. A. Voltaira
Reklamy

Citáty dňa

Smrť prekonáme tým, že v nej objavíme Boha.

Pierre Teilhard de Chardin, francúzsky jezuita a paleontológ

Keby Boh neexistoval, museli by sme si ho vymyslieť.

 Francois-Marie Arouet Voltaire, francúzsky filozof

Úvahy teológa Bohom začínajú, úvahy fyzika Bohom končia.

Max Planck, nemecký fyzik

Ešte donedávna sa hovorilo, že väčšina vedeckých pracovníkov sa už dávno preniesla cez náboženské predsudky a sú zástancami materializmu. Keď sa však pozrieme na veľkých fyzikov 20. storočia, možno s prekvapením zistíme, že to boli často ľudia hlboko veriaci. Prostredníctvom poznania, ktoré dosiahli – alebo skôr práve preto – si zreteľne uvedomovali, že sa len dotýkajú hlbokých tajomstiev, ktoré náš nedokonalý ľudský mozog nemôže celkom poznať a pochopiť.

Jiří Grygar, český astronóm 

Bambergské čarodejnícke procesy – tragický osud dr. Haana, Johanna Junia, Doroty Flockovej a iných

Bamberg je starobylým mestom (prvé zmienky o ňom pochádzajú z r. 902), ktoré ukrýva vo svojej minulosti mnoho tajomstiev. Ako jedno z vtedajších asi 300 samostatných štátikov, ktoré tvorili súčasť Svätej rímskej ríše, v ktorých vládli cirkevné kniežatá (biskupi resp. arcibiskupi), držiaci v rukách oba “meče”, svetský i cirkevný bolo “nemým” svedkom jedného z najkrutejších honov na čarodejnice v rokoch 1609-1633, trvajúceho teda bezmála 25 rokov. Aj keď vzhľadom na  to, že v okolitých mestách a na dedinách už minimálne od 60. rokov 16. storočia zúrili tieto strašné procesy s nevinnými ženami a mužmi, takže v Bambergu sa začalo s týmto žalostným podnikom relatívne “neskoro”, biskup Johann Gottfried z Aschausenu dal v rokoch 1609 až 1622 upáliť asi 300 čarodejníc. Len v roku 1617 bolo zabitých 102 osôb. V tomto nechutnom počínaní ho nasledoval tzv. hexenbischof (“čarodejnícky biskup“) Gottfried Johann Georg II. Fuchs (1586-1633) z Dornheimu, ktorý so svojím generálnym vikárom a suffragánnym biskupom Friedrichom Förnerom (1568-1630),  ako “duchovným otcom” honov na čarodejnice, horlivým vykonávateľom protireformácie a  “nepriateľom na život a na smrť pre všetkých heretikov a čarodejnice”, dal v rokoch 1623 až 1633 upáliť asi 600 ľudí. Förnerova vtedajšia sláva ako stelesneného “kladiva na čarodejnice” spočívala hlavne na sérii tridsiatich piatich kázní proti týmto dvom “metlám ľudského pokolenia”, uverejnených v r. 1626 pod názvom Panoplia Armaturae DeiK uľahčeniu vedenia procesov dali títo dvaja postaviť špeciálny Drudenhaus, aby sa do neho naraz vošlo tridsať až štyridsať väzňov a pričinili sa aj o menšie väznice pre čarodejnice v ďalších mestách biskupstva. Počas týchto tragických a masových súdnych procesov s čarodejnicami v rokoch 1626 až 1630 jeden Hexenkomissar (“čarodejnícky komisár”), dr. Ernest Vasolt, dal upáliť asi 400 údajných čarodejníc.

Súdny proces s Johannom Juniusom

Bambergský biskupský kancelár dr. Georg Haan sa pokúsil zmierniť čarodejnícke procesy, pretože patril k umiernenej politicko-náboženskej frakcii a pravdepodobne bol synom údajnej čarodejnice, Anny Haanovej, manželky vplyvného občana mesta Mergentheim, Hansa Haana, ktorá bola ako jedna z prvých obvinená z malefícia, a to obávaným sudcom Balthasarom Nussom (1545-1618), ktorý mal na svedomí 276 obetí počas troch rokov v kniežacom opátstve vo Fulde. Nakoniec, aj vďaka písomnému odvolaniu rodiny Haanových, doručenému na Reichskammergericht tzv.”ríšsky komorový súd” v Speyeri, bol tento katan uväznený a po niekoľkoročných mocenských zápasoch poza oponu – bol napokon za svoje zločiny popravený sťatím. Ale aj napriek svojmu vysokému postaveniu v meste sa dr. Haan ocitol medzi tými, ktorých udali ako obdivovateľov čarodejníc. Roku 1628 ho upálili spolu s manželkou a dcérou…Je to až nepochopiteľné, pretože sám cisár Ferdinand II. poslal do mesta svoje striktné nariadenie všetkých prepustiť , pretože

 “ich väzenie bolo porušením všetkých ríšskych zákonov, a to sa nesmie tolerovať“.

Pri krutom mučení Haan udal mešťanostu a päť ďalších významných mešťanov, ktorých tiež upálili zaživa. Medzi nimi bol aj Johannes Junius, ktorý zastával funkciu bürgermeistra (mešťanostu) od roku 1608 až do roku 1628, keď ho uväznili. Krátko predtým upálili jeho ženu. Pri súdnom procese, ktorý prebiehal od 28. júna až do 7.júla 1628, bol podľa zachovaného protokolu zo súdneho procesu, Junius podrobený výsluchu najprv bez mučenia, konfrontovaný s výpoveďami dr. Georga Haana a slúžky Ellse Hoppfenovej, neskôr bol bez mučenia znovu vyzvaný, aby sa priznal. Keďže sa nepriznával, bolo rozhodnuté pristúpiť k mučeniu. Toto pozostávalo z nasadenia palečnice, ktorej účinky Junius prestál, za ňou nasledovala španielska čižma, ktorú taktiež priam zázrakom zniesol bez toho, aby sa priznal. Po tomto čiastočnom mučiacom postupe ho vyzliekli a prezeraním zisťovali prítomnosť tzv. signum diabolicum (v tej dobe sa verilo, že je to známka toho, že sám Pán temnôt, diabol si ho označil za svojho prisluhovača). Po starostlivom skúmaní sa na pravej strane našlo na jeho tele modravé znamienko v tvare ďatelinového lístka, ktoré následne trikrát prepichli, aby sa zistilo, či obžalovaný necíti bolesť a netečie pri tom žiadna krv. Tak aj bolo. Ako posledný mučiarenský nástroj bolo nasadené vyväzovanie bez závažia (tzv. strappado), ale ani vtedy sa Június nepriznal. Stále tvrdil, že ho Boh neopustí a že nevie nič o čarodejníctve. Ale keď sa tento postup opakoval, pričom sudcovia naňho neustále naliehali, aby sa priznal a tak uľavil svojej úbohej duši a kládli mu sugestívne otázky: Kedy poprvýkrát stretol diabla, v akej podobe to bolo, kedy sa mal zriecť Všemohúceho Boha, podstúpením “krstu” v mene zlého ducha, aké dostal “krstné meno”, či mal svojho démona, succuba s ktorým páchal sexuálne orgie atď atď. po 7 dňoch neustáleho mučenia a trápenia menoval svojich komplicov, s ktorými sa údajne účastnil čarodejníckeho sabatu, a to biskupského kancelára Dr. Haana, mešťanostu Neudeckera a ďalších 24 osôb. Napokon sa zmienil o tom, že nemá dobrý zrak a preto nemohol rozoznať viac ľudí.

Po tomto zdĺhavom niekoľkodňovom úmornom  maratóne tortúry mu teraz sudcovia poskytli viacej času na premýšľanie. Dňa 7. júla ho prinútili podobne krutým mučením “spomenúť” si, že asi pred dvoma mesiacmi, v deň, keď sa konala istá poprava, bol na čarodejníckom tanci pri Čiernom kríži, kde sa všetkým prítomným ukázal sám Belzebub a jednoznačne im do očí povedal, že musia všetci spolu zhorieť na tomto mieste, a posmieval sa o podpichoval prítomných. Junius ďalej menoval ďalšie štyri údajné čarodejnice. Po mesiaci v tuhom väzení Drudenhausu spečatil svoj osud tým, že sa priznal k úmyslu zabiť  pomocou sivého prášku svojho najmladšieho syna, obidve dcéry, ku ktorým ho zvádzala jeho sukuba, k povinnosti občas s ňou súložiť a zo znesväcovania hostie tým, že po prijímaní ho jej podával.

Junius, predtým, než ho upálili na hranici, prepašoval z väzenia svojej dcére moták, v ktorom jasne uvádza, že je nevinný a že ho k priznaniu prinútili krutým mučením:

Nevinný som prišiel do väzenia, nevinného ma mučili, nevinný musím zomrieť. Pretože ktokoľvek sa dostane do väzenia pre bosorákov, musí sa stať čarodejníkom, alebo ho dovtedy mučia, kým v hlave niečo nevymyslí a – Bože zľutuj sa – on si spomenie na niečo. (…) Teraz, moje najdrahšie dieťa, Ti tu predkladám všetky moje činy a priznanie, pre ktoré musím zomrieť. A sú to všetko číre lži a výmysly. A tak mi Boh pomáhaj, pretože toto všetko som bol prinútený povedať pod hrozbou ďalšieho mučenia, ktorým som už prešiel. Pretože sa nikdy nevzdajú mučenia, kým sa človek neprizná; hoci pobožný, musí byť bosorák. Nikto neunikne, aj keby bol gróf. 

Junius naliehal na dcéru, aby zhromaždila čo najviac peňazí, koľko len môže, a odišla z mesta z dôvodu vlastnej bezpečnosti pod zámienkou, že sa vydáva na púť. Podpísal sa: “Dobrú noc, pretože Tvoj otec Johannes Junius Ťa viac neuvidí.”

Na okraj listu dopísal:

“Drahé dieťa, šiesti odrazu svedčili proti mne: kancelár, Neudecker, Zaner, Hoffmeister, Ursel, Ellse Hoppfenová – všetci falošne, z povinnosti, ako mi povedali a prosili ma o odpustenie v Božom mene predtým, ako ich popravili. Nič zlé nemôžu na mňa povedať. Boli prinútení to povedať, práve ako ja sám.”

Majetkové zisky z lovu na čarodejnice

V apríli 1631, keď prenasledovanie v Bambersku pomaly utíchalo, vo väzení pre čarodejnice ešte stále držali dvadsaťdva väzňov, vrátane biskupovho hospodárskeho správcu. Ich celkový majetok, ktorý už bol skonfiškovaný, narástol na sumu 222 000 zlatých. Tieto peniaze natiekli do vreciek jeho kniežacej milosti, biskupa Gottfrieda, ktorý už zhabal 500 000  zlatých od upálených čarodejníc a čarodejníkov. Podľa biskupských archívnych prameňov k tým, čo takto chtiac-nechtiac “prispeli” do kniežacko-biskupskej pokladnice, patrili:

Georg Neudecker – 100 000 zlatých, Barbara Schleuchová – 2 000 zlatých, Christina Miltenbergerová – 9000 až 10000 zlatých, Caspar Corner, richtár Munchsbergu – 9000 až 10000 zlatých a Wolfgang Hoffmeister, pokladník mesta Bamberg – 50000 zlatých.

Prípad Doroty Flockovej

Dorota Flocková (1608-1630) bola manželkou bohatého mešťana Georga Heinricha Flocka, ktorý ako mnohí významní mešťania Bambergu ušiel. Ich najčastejšími útočiskami boli České kráľovstvo, pápežský Rím alebo dvor cisára Svätej rímskej ríše v Rezne (Regensburg). Náš hrdina urobil tak nedobrovoľne preto, že jeho manželku obvinili z čarodejníctva a dňa 16. decembra uväznili (v tom čase bola 6 mesiacov tehotná). Rozhodol sa, že urobí všetko, aby svoju milovanú ženu oslobodil z rúk krvilačnej justície. Preto dorazil až do Viedne a snažil sa tam získať odvolanie voči týmto nespravodlivým súdnym postupom v Bambergu na tzv. Reichshofrat (“Najvyššom ríšskom odvolacom súde“). V prvých dňoch marca roku 1630 Dorotka priviedla na svet dievčatko, ktoré jej bolo po 5 týždňoch odobraté a dané do opatery mešťanostovi Pankrácovi Lorenzovi. Medzičasom, dňa 23. apríla 1630, jej manžel získal od najvyššieho ríšskeho súdneho orgánu ochranný príkaz podpísaný samotným cisárom Ferdinandom II., ale tento list bambergský vládca, knieža-biskup Gottfried ignoroval a napísal odpoveď, v ktorom odmieta obžalovanú Dorotheu prepustiť. Na toto stanovisko kniežaťa-biskupa Gottfrieda najvyšší ríšsky súd vo Viedni vydáva ďalšie nariadenie, s ešte väčším naliehaním a právnou silou, rovnako podpísaný cisárom, aby obžalovaná bola okamžite  prepustená na slobodu a všetky obvinenia proti nej boli stiahnuté. Medzitým sa však stalo to, čo sa bolo konalo pri týchto čarodejníckych procesoch vždy. Dorota Flocková sa v mučiarni priznala k niekoľkonásobnému zvedeniu k čarodejníckym praktikám pred niekoľkými rokmi a jej pokušiteľom mal byť mladý študent, ktorý v tom čase prebýval v dome jej otca. Tento študent sa jej mal neskôr priznať, že je diabol a ona ho mala následne prijať ako svojho duchovného pána. Vo svojej “výpovedi” pod útrpným právom pripustila, že znesväcovala hostie, čo v takýchto prípadoch znamenalo istý dôvod  pre odsúdenie na smrť. Rovnako pod tlakom neznesiteľných múk obvinila aj iných občanov Bambergu. Dňa 14. mája 1630 bola napokon Dorota Flocková odsúdená na trest smrti. Predtým než ju upálili na hranici ako nebezpečnú “čarodejnicu” bola bez zjavného dôvodu kruto a nemilosrdne ešte raz mučená rozpáleným železom, pričom jej boli žeravými kliešťami odštiknuté obidve prsia.

Rastúci odpor

Podozrivých tiež veľmi radi sudcovia zavierali na šesť hodín do klady z vnútornej strany obitej dlhými železnými hrotmi. Okolo krku im uťahovali povraz, kým sa im nezarezal až do kostí. Nútili ich jesť solené haringy a odmietli im dať vodu, alebo museli kľačať na modlitebnom kľačadle upravenom ostrými drevenými kolíkmi, ktoré trčali dohora. Pod pazuchami a v slabinách ich opaľovali horiacimi pierkami často namočenými do síry. Topili ich v kadiach s ľadovou alebo vriacou vodou, do ktorej pridávali vápno – neďaleko Zeilu roku 1630 takto pri mučení zabili šesť ľudí. Keďže sa po odsúdení údajných čarodejníc a čarodejníkov, ešte pred upálením používali osobitné a veľmi kruté tresty, ako boli napríklad useknutie pravej ruky, ženám uštiknutie pŕs žeravými kliešťami. Takéto barbarské útrapy však ľudia čoskoro podrobili kritike.

Jezuita Heinrich Turck z Paderbornu, ktorý bol spovedníkom nešťastných údajných čarodejníc, odsúdených na smrť, sa vyjadril veľmi jasne:

Niektorí ľudia začali veľmi súcítiť s nešťastnými obeťami a vynorili sa vážne pochybnosti, či početní ľudia, ktorí zahynuli v plameňoch a podstúpili takú hroznú smrť, boli naozaj vinní. V skutočnosti si mnohí ľudia mysleli, že táto “liečba” ľudských bytostí, ktoré boli vykúpené drahou krvou Krista, bola krutá a viac než barbarská.

Radný Dumler, ktorý ušiel z Bambergu, potom čo aj jeho tehotnú ženu hrozne mučili a napokon upálili, povedal pri svojej audiencií cisárovi:

Ľudia namietajú, že nie je možné, aby boli všetci Bamberčania súdení spravodlivo.

Navrhol tiež zastaviť konfiškácie majetku obvinených osôb.

Iný muž, ktorý ušiel z Drudenhausu, predložil cisárovi prosbu Barbary Schwartzovej, ktorá strávila tri roky v temnici a osemkrát ju mučili bez toho, aby sa priznala. Dokonca jezuitský spovedník Wilhelm Lamormain (1570-1648), osobný spovedník cisára, odmietol mu udeliť rozhrešenie, ak v Bambergu neobmedzí výstrelky a poukázal na nespokojnosť verejnej mienky, ak bude aj naďalej nečinný v tejto veci. Ferdinand II. si preto vyžiadal bamberské súdne protokoly, aby starostlivo preskúmal stav veci. Zakázal konfiškácie majetku väzňov, trval na tom, že základom žalôb (obvykle zlovoľné klebety) by malo byť ich verejné prednesenie vo všetkých budúcich súdnych procesoch a že obvinení by mohli mať obhajcu.

Postoj pápeža k čarodejníckym procesom v Nemecku

Veľmi naliehavou a pálčivou zostáva samozrejme otázka, do akej miery o týchto protičarodejníckych hrôzach a krvavých súdnych excesoch, ktoré boli páchané v strednej Európe v mene kresťanského Boha, vedeli “ochrancovia viery” v Ríme ba samotný pápež. Podľa súčasného historického výskumu, ktorý vychádza z len pred nedávnom otvorených súdnych ákt Rímskeho Svätého Offícia, bola znalosť príčin a následkov v rozsahu toho o čo v Nemecku v skutočnosti išlo vo veci čarodejníctva rímskej kúrie pod vedením vtedajšieho pápeža Urbana VIII. (Maffeo Barberini; 1623-44), veľmi jasne nedostatočná. Z politického hľadiska bol pápež priateľom Francúzskeho kráľovstva, a preto pontifik stál jasne v opozícii voči dynastii Habsburgovcov v Španielsku a v Svätej rímskej ríši. Z pomedzi jeho  poradcov sa Ríme nenašiel takmer nik, kto by pomery v Nemecku naozaj poznal. Nunciovia, ktorí sa nachádzali v Kolíne a vo Viedni mu len veľmi zriedka poskytovali správy o štátom sponzorovaných čarodejníckych procesoch a keď tak len vtedy, ak boli priamo ohrozené cirkevné záujmy. Naviac Rím bol príliš ďaleko na to, aby poskytol bezprostrednú pomoc v jednotlivých prípadoch a z hľadiska súdnej kompetencie pápežstvo nemalo žiadne právo intervenovať v rámci vedenia svetskej justície v Ríši. V takýchto prípadoch, ako sme videli v prípade Doroty Flockovej a ako ešte uvidíme, mali obžalovaní oveľa účinnejšie nástroje a to boli písomné alebo osobné apelácie na Reichskammergericht tzv.”ríšsky komorový súd” v Speyeri alebo na najvyššiu súdnu inštanciu v Ríši – Reichshofrat (“Najvyšší ríšsky odvolací súd“) vo Viedni, ak samozrejme mali obžalovaní alebo ich príbuzní vo všeobecnosti možnosť podať odvolanie.


Prekvapivé rozuzlenie


Aj keď by sme mohli byť presvedčení na základe doterajších poznatkov o postoji vysokého cirkevného establišmentu o opaku, tak je vecou historických faktov, že pápež predsalen intervenoval. Pretože jej manžel popri sťažnosti na vedenie procesu, ktorú poslal na Reichshofrat do Viedne, poslal taktiež cez viedenského nuncia, Pallotta, ktorého o tejto nešťastnej záležitosti informoval, svoju apeláciu aj do Ríma. Už dňa 20. apríla roku 1630 pápež Urban VIII. nadiktoval pápežský dekrét, ktorým priaznivo intervenoval vo veci Doroty Flockovej. Tento list bol poslaný kuriérom dňa 16.mája 1630  z Norimbergu do Bambergu. Kuriér dorazil do Bambergu 17. mája,  o štvrť na sedem ráno. V oficiálnom zápise je uvedené: členovia mestského magistrátu sa stretli v piatok, o trištvrte na šesť, dňa 17.mája 1630 v “Drudenhaus” aby znovu prečítali rozsudok obžalovanej. Takže, aby sme si to zhrnuli je zrejmé, že pápež Urban VIII., nielenže v r. 1635 označil všetkých tzv. čarodejníckych biskupov, za “zelótov”, čo bolo faktické odsúdenie celého ich “bohumilého” podniku s čarodejníckou hystériou, ale sa v konečnom dôsledku zamiešal do svetskej justície, kde on ako v tej dobe obyčajný “duchovný vodca” kresťanského Západu, nemal žiadne kompetencie. Napriek tomu ako sme videli na prípade Doroty Flockovej, nepomohol jej ani príkaz na prepustenie od samotného cisára Ríše, takže knieža-biskup Gottfried v tejto svojej zaslepenosti nedbal na nič a na nikoho a tvrdohlavo ju nechal bez milosti kruto mučiť a nemilosrdne popraviť. Tento škandál samozrejme zašiel až príliš ďaleko. Ríšsky najvyšší odvolací súd odmietol nechať len tak toto neslýchane otvorené postavenie sa na odpor voči najvyššej autorite v Ríši zo strany kniežaťa-biskupa v Bambergu a dosiahol dohodu v ktorej bolo stanovené, že séria škandálnych čarodejníckych procesov v menovanom biskupstve bola nakoniec zastavená. Roku 1630 tu upálili dvadsaťštyri údajných čarodejníc, nasledujúci rok už ani jednu. Dôvody prečo sa táto krvavá honba na čarodejnice konečne v r. 1632 definitívne skončila boli samozrejme rôzne. Prispelo k tomu to,  že rástol odpor obyvateľstva, ktoré sa spasilo útekom do iných oblastí Ríše, čiastočne aj pre úmrtie suffragánneho biskupa Fornera v lete roku 1631 a čiastočne aj kvôli postupu vojenských síl švédskeho kráľa Gustáva II. Adolfa, ktorý v septembri toho roku obsadil Lipsko a v neposlednom rade k tomu prispela smrť kniežaťa-biskupa Gottfrieda v r. 1632. Jeden z najväčších honov na čarodejnice v Nemecku tak dospel ku svojmu koncu.

Záver

Toto samozrejme neznamenalo koniec čarodejníckej hystérie v Nemecku a ani žeby pápež na túto žalostnú situáciu na týchto územiach rezignoval. Po bitke pri Lipsku roku 1631 vyhnala švédska armáda mnohých cirkevno-svetských vládcov, kniežat-biskupov, ktorí riadili hon na čarodejnice, z ich panstiev, vrátane arcibiskupa z Mohuča, našich “starých známych” biskupov z Bambergu, Wurzburgu, Wormsu, Speyera, ako aj opáta z Fuldy. Tí hľadali útočisko v Kolíne, kde sa podujali obnoviť honbu na čarodejnice. Do roku 1636 dosiahlo prenasledovanie taký vrchol, že pápež poslal v rámci mierovej delegácie, ktorú viedol kardinál Ginetti, aj prísediaceho konzultora Posvätného Offícia, Rímskej inkvizície, Francesca Albizziho (1593-1684), známeho odporcu krutých a nelegálnych postupov pri inkvizičných procesoch s čarodejnicami, aby s týmito hrôzami hneď a zaraz skoncovali. Ako si poznamenal vo svojom denníku:

Našim očiam sa naskytlo hrozné divadlo. Mimo hradieb mnohých miest a dedín sme videli početné hranice, ku ktorým boli pripútané mnohé nešťastnice a upaľované ako bosorky.

Nastala síce dlhá prestávka, ale i tak posledná poprava sa konala v Kolíne nad Rýnom roku 1655...pokračovanie nabudúce.

Použitá a odporúčaná literatúra:

  1. Nigel Cawthorne, Bosorky a čarodejnice. Dejiny prenasledovania, Bratislava, SPN – Mladé letá, 2008,
  2. Francek, J.: Čarodějnické příběhy, Praha: Paseka, 2005, Odborný úvod: Petr Kreuz,
  3. Rainer Decker, Witchcraft and the Papacy: An Account Drawing on the Formerly Secret Records of the Roman Inquisition, Charlotteswille&London: University of Virginia Press, ISBN 978-0-8139-2747-3, 256pp.
  4. Wolfgang Behringer, Witches and Witch-Hunts: A Global History, Malden, MA: Polity Press, ISBN: 978-0745627182, 338pp.


Citát dňa – o pohanských príbehoch narodenia a evanjeliách

“Akékoľvek porovnanie evanjeliových kapitol z Matúša 1-2 a Lukáša 1-2 s príbehmi o zrodení pohanských božstiev vedie k záveru, že príbehy v evanjeliách nemôžu byť vysvetlené jednoducho na základe takýchto porovnaní. … To čo nájdeme v Matúšovi a Lukášovi nie je príbeh o … božstve zostupujúcom na zem a v podobe človeka sa páriacom s ľudskou ženou, ale naozaj príbehom o zázračnom prevedení bez akejkoľvek pomoci človeka, či už božského alebo iného. Príbeh ako taký teda nemá žiadny precedens a to ako v židovskej tak aj pohanskej literatúre.”

Ben Witherington III
Birth of Jesus
Dictionary of Jesus and the Gospels

Citáty dňa – Charles Darwin a sv. Augustín o evolúcii a Bohu

Zdá sa mi absurdné pochybovať o tom, že človek môže byť súčasne oddaným teistom a súčasne oddaným evolucionistom. Čo sa týka mojich vlastných pohľadov, to je otázka, ktorá nemá žiadne dôsledky na nikoho okrem mňa samotného. — Ale keď sa už pýtate, môžem povedať že môj úsudok o nej sa často mimoriadnym spôsobom mení. Ale aj pri tých najextrémnejších zakolísaniach som nikdy nebol ateistom v zmysle popierania existencie Boha. Myslím si vo všeobecnosti (a čím som starší, tým ďalej viac a viac) ale nie vždy, že agnosticizmus by mohol byť najsprávnejším popisom  stavu mojej mysle.

Charles Darwin (list Johnovi Fordyceovi, datovaný 7. mája 1879)

V semienku (zo stromu) teda existovalo všetko to, čo sa časom mohlo vyvinúť až k stromu. A týmto spôsobom je potrebné nahliadať aj na svet.

Sv. Augustín

Pápež Lev XII. a údajný zákaz očkovania

Ak sa ktokoľvek nechá očkovať prestáva byť dieťaťom Božím. Kiahne sú trestom od Boha: preto očkovanie je urážkou nebies.

Citát, ktorý údajne vyslovil pápež Lev XII.

Bol vysoký postavou a malý srdcom, obmedzený v schopnostiach a myslení, nevedený úctou ani cťou, nezdvorilý a bez spôsobov; s bezfarebnou tvárou, sedí na tróne, bez toho aby hľadel vpred, neustále obklopený naničhodníkmi, pretože iba medzi nimi sa cítil dobre. Ó nešťastný ľud Quirinia, v minulosti si dokázal skrotiť celý svet, rozdával si žezlá a koruny! Teraz ťa osud uvrhol do biedy, znášal svoj údel, obleč sa do smútku a plač, dokiaľ bude Lev na žive. (…) Lev XII. ďalej značne rozšíril geto a zrušil komisiu pre očkovanie proti kiahňam. Všade v Ríme sa radovalo, že tento pápež, čo je vždy v posteli, rozširuje v Ríme geto, zakazuje vedu, víno posiela za mreže, tento zákon je ako od Mohameda. Ó, prekliata vláda!

 Claudio Rendina, Příběhy papežů – Dějiny a tajemství, Praha: Volvox Globator, 2005, 716s.


Annibale Della Genga, chorľavý 63-ročný muž, postihnutý chronickými hemeroidami, bol zvolený za pápeža ako Lev XII. v r. 1823 a tým započal v Pápežskom štáte silnejší, oveľa zbožnejší a konzervatívnejší režim. Preto sa z neho stal jeden zo zaznávaných pápežov v liberálnych a revolučných kruhoch. V skutočnosti bol zbožný, puritánsky a konfrontačný so záľubou strieľať vtáky vo vatikánskych záhradách, čo úplne šokovalo kardinálov. Vzäpatí po nástupe na pápežský stolec dal všetkým chudobným, ktorí prišli na dvor v Belvedéri, po jednom “paolovi”, losovaním rozdelil “slobodným dievčatám súcim na vydaj” sto vien vo výške tridsať scudov, nezamestnaným rozdal poukážky na chlieb a mäso a uvoľnil všetky veci zastavené u Monte di Pietá.

(…)

Doposiaľ najhroznejším obvinením, ktoré bolo vyslovené proti Levovi XII., je že odsúdil a zakázal prax očkovania. Sekulárny humanista a jeden z najznámejších lekárov, Dr. Alexander Rehák, v knihe Medicína a náboženstvo, s podtitulom Vylieči Vás modlitba? o tomto údajnom postoji pápeža píše:


Roku 1829 pápež Lev XII. (1823-1829) ostro vystúpil proti Jennerovmu objavu a odsúdil ho. (…) Variola vtedy vystupovala ako jedna z epidémií, ktorá sa ľudovo nazývala “čierna smrť”. (…) Pápež Lev XII. proti Jennerovmu objavu vystúpil s takýmito argumentami: kiahne sú trest boží a Jennerov objav je preto “rúhanie sa bohu“. Tým, čo by sa dali očkovať, sa pápež vyhrážal, že prestanú byť “synmi božími”, čiže kresťanmi!

Ďalej táto publikácia, úvádza ešte mnoho nepodložených klebiet a mýtov o vzťahoch medzi náboženstvom, teológiou a medicínou, ktoré všetky pochádzajú z protináboženského pamfletu antiklerikálneho historika, diplomata a prvého rektora Cornellovej univerzity, Andrewa Dickinsona Whitea  History of the Warfare of Science with Theology in Christendom, z r. 1896.

Samozrejmé je, že takéto a podobné tvrdenia sa nachádzajú aj na ahistorických a jednostranne zavádzajúcich antikatolíckych stránkach,  rôzne zbierky “Historických prehľadov” a “Utajovaná história cirkvi” a na facebooku “Metódy vládnutia organizovaného kresťanstva” :

“Treba tu spomenúť, že ešte pápež Lev XII. (1823-1829) dokonca v devätnástom storočí zakázal očkovanie proti  kiahniam , pretože vraj  je to zásah proti prirodzeným zákonom”

Niektoré webstránky idú až tak ďaleko, že hovoria o tisíckach mŕtvych, ktorí údajne zomreli pri náhlych splanutiach epidémie kiahní, a to všetko mal byť dôsledok pápežovej neústupčivosti a teologickej pochabosti. A tento príbeh sa v mnohých obmenách a verziách znovu a znovu objavuje v debatách o vzťahu medzi vedou a náboženstvom ako príklad pôsobenia kresťanstva pri blokovaní vedeckého a medicínskeho pokroku.


Vakcinácia proti kiahniam v 19. storočí v Taliansku a na území Pápežského štátu

 

Anglický lekár Edward Jenner (1749-1823) vypracoval praktické očkovanie pomocou vakcíny proti kiahňam v Berkeley, Anglicko. Zistil, že dojičky kráv, ktoré získali pomerne neškodnú formu kravských kiahní, nikdy neochoreli na často smrteľné ľudské kiahne. V r. 1796 zobral materiál z vyrážky chorej kravy a naočkoval ho chlapcovi, menom James Phipps.  U tohto vznikla mierna forma kravských kiahní, chrániaca ho proti ľudským kiahňam (z toho je odvodené slovo vakcinácia – vacca = lat. krava, vakcína = očkovacia látka). Keď Jenner svoj objav publikoval, vakcinácia sa rapídne rozšírila do všetkých kútov Európy.

Uvedeniu vakcinácie do oblasti Stredozemného mora v skutočnosti napomohli Napoleónske vojny. Dvaja excentrickí doktori, Joseph Marshall a John Walker boli vyslaní na Giblartar, Minorcu a Maltu aby pomáhali britskej armáde a námorníctvu a očkovali obyvateľov spojeneckých miest. Marshall napokon skončil v Palerme, kde na epidémiu kiahní predtým zomrelo 8000 ľudí. Rozhodol sa postaviť v Jezuitskom seminári vakcinačné centrum, kde chudobných prijímal dvakrát do týždňa. Z Palerma bola vakcína prenesená do Neapola Michelem Troja, lekárom kráľovskej rodiny, potom do Ríma, kde v lete r. 1801 lekársky pôsobil. Marshall ho v tejto záslužnej práci nasledoval v období mieru medzi rokmi 1802-03, vybudovaním inštitútu pre očkovanie v Neapoli a cestovaním cez Rím, Janov a Turín, rozširujúc tak pozitívne ovocie Jenneriánskej vakcinácie. Bolo to akútne nutné, Marshall spomínal v závane dobročinnosti príklad, že v slumoch okolo Janova by žobráci mohli pochodovať so svojimi deťmi, pokrytými vriedkami. Medzitým na severe Talianska dorazila vakcinácia do Lombardie a bola prinesená doktormi, ktorí doprevádzali postupujúce francúzske armády. Luigi Sacco bol v r. 1801 poverený stať sa riaditeľom úradu pre očkovanie v Napoleónskej Cisalpínskej republike a bol schopný, ako sa pýšil, za tri roky odtiaľ vymiesť úplne epidémiu kiahní. “Trúfam si tvrdiť”, napísal, “že v Taliansku som vynaložil na propagáciu vakcinácie prostriedky takého rozsahu, ktorého rozmery nedosiahlo žiadne kráľovstvo s rovnakým počtom obyvateľov.”

Odpoveď pápežstva na príchod vakcinácie do Talianska bol podrobne zdokumentovaný v článku Pratique de la vaccination antivariolique dans les provinces de l’État pontifical au 19ème siècle, ktorého autormi sú Yves-Marie Bercé a Jean-Claude Otteni a bol uverejnený v historickom časopise Revue d’Histoire Ecclésiastique. Keď epidémia kiahní vážne zasiahla Rím, očkovanie bolo schválené pápežom Piom VII. V nemocnici Svätého Ducha v Borgo Santo Spirito, nachádzajúcom sa medzi brehom rieky Tiber a Vatikánom pápežská kúria založila vakcinačné centrum, ktoré prijímalo 800 novorodencov každý rok. V tomto centre pôsobilo mnoho lekárov ako Dr. Alessandra, ktorý bol už v minulosti neúnavným propagátorom očkovania proti kiahňam, Domenico Moricchini, neapolský chemik (1773-1836) a mladý Alessandro Flajani. “Takmer každé novonarodené dieťa bolo naočkované” hlásil Sacco barónovi v r. 1824, “takže dnes už z vypuknutia epidémie kiahní nemáme žiaden strach.”

Schválenie vakcinácie v Ríme môžeme demonštrovať prácou Alessandra Flajani v r. 1805, ktorý zdokumentoval vyšetrovanie medicínskej politiky a zavádzanie medicínskych opatrení v mestách Berlín, Viedeň, Londýn a Paríž; veľká časť tejto práce sa zaoberá praxou vakcinácie. Správa bola publikovaná po jeho návrate do Ríma. Podľa smerníc cenzúry bola kniha posúdená ako vyhovujúca katolíckemu náboženstvu, viere a zvykom; dňa 16. júna 1807 získala schválenie P. Oliveriho, dominikána, profesora na Archiginnasio v Ríme, profesora medicíny Francisca Petragliu a administratívy cirkevného štátu.  Kniha sama bola venovaná pápežovi. Je preto isté, že už pri začiatkoch jej obehu v Európe bola vakcinácia povolená Cirkvou z hľadiska morálnej teológie a že bola verejne praktizovaná vo veľkej rímskej nemocnici. Široko-ďaleko známy precedens už bol nastolený predtým, pápežom Benediktom XIV. (pápež Prospero Lambertini), ktorý sa sám pokúšal uviesť do pápežských štátov v polovici 30. rokov 18. storočia očkovanie proti kiahniam na základe staršej variolačnej metódy.

Zmenili sa neskôr tieto veci? Zjavne nie. Podľa Bercého a Otteniho, v januári r. 1814 sa francúzi z stredného Talianska stiahli aby boli nahradení vojenskými jednotkami neapolského kráľa Murata. V severných provinciách Cirkevného štátu Emilie a Romangna sa nachádzala rakúska armáda, ktorá tu hrala poprednú úlohu. Pápež Pius VII. sa vrátil do Ríma dňa 24. mája 1814 a v máji r. 1815 pápežova správa znovu nadobudla vládu nad teritóriami na severe. Všetky opatrenia predchádzajúcej vládnej moci boli ponechané a jediné zmeny boli len v zmene názvu, čo značilo to, že všetko čo bolo predtým cisárske stalo sa pontifikálnym. Používanie francúzštiny v úradných dokumentoch sa vytratilo, ale najvýznamnejší hodnostári, členovia mestského magistrátu a administratívni úradnící zostali, keďže súdne stíhania kolaborantov s predchádzajúcim režimom boli veľmi zriedkavé. Iniciatívy s očkovaním, ktoré sa stávali čoraz zriedkavejšie kvôli vojenským udalostiam v rokoch 1813 a 1814, začali opäť znovu v plnej miere fungovať na konci r. 1815.

 

V r. 1812 bol založený Výbor pre vakcináciu, ktorého osadenstvo tvorili profesori medicíny z Univerzít v Ríme a Bologni. Pod jeho dohľadom všetci doktori, ktorí boli garantmi medicínskej starostlivosti v ich komunitách (využívanie mestských doktorov, medici di condotta, je známe od 14. storočia). Doktori sa nesmeli bez toho, aby ukázali že zvládnu očkovanie, uchádzať o post mestského lekára. V sirotincoch a domoch dôchodcov sa rutinne očkovalo a Gonfalonieri komún (niečo ako súčasní primátori) boli inštruovaní tak, aby napomáhali aktivitám očkovateľov. Mestským magistrátom bolo nariadené organizovať všeobecnú vakcináciu novonarodených detí vždy na jar a na jeseň. Neexistoval síce žiadny zákon o povinnom očkovaní, ale v praxi mu neunikol žiadny novorodenec.

Vládnuce kruhy v rôznych talianských štátoch boli veľmi všímavé k nebezpečenstvám spojeným s epidémiami. Príchod cholery do Ríma v r. 1830 spôsobilo, že sa pristúpilo k núdzovým opatreniam a posilnením lekárskych komisií. Vôbec sa však nezdá, žeby bola úroveň mortality v 20-tych a 30-tych rokoch 19. storočia značne vysoká, a ani potom nie. Vyšetrovanie francúzskeho doktora Hippolyta Combesa v r. 1838 prinieslo vo všeobecnosti veľmi priaznivé posudky talianských medicínskych opatrení. Podľa výsledkov tohto vyšetrovania, v Cirkevnom štáte to nebola výnimka a táto úroveň sa udržiavala rýchlosťou zavádzania medicínskych opatrení porovnateľnou so zvyškom poloostrova. Taktiež je v ňom menovite uvedené priaznivé vyjadrenie o aktivitách pápeža Leva XII. spojených s finančnou podporou medicínskeho vzdelávania v Ríme. Talianská medicínska tlač sa taktiež nezmieňovala o nejakej forme zákazu očkovania alebo o nejakej nezvyčajnej úmrtnosti v Cirkevnom štáte; rovnako ani rôzne lekárske profesionálne odbory – hoci bývali často rezolútne kritickými voči svetskej moci pápeža – kritizovali pápežstvo ako vo všeobecnosti zanedbáva medicínske záležitosti. V skratke, v archívoch sa nenachádza žiadny zákaz ba ani žiadny náznak zákazu očkovania proti kiahňam pápeža Leva XII. alebo jeho administratívy.

 


Imaginárny edikt


Toto všetko nás núti nastoliť otázku, kde má pôvod myšlienka, že pápež zakázal očkovanie? Podľa Bercé a Otteniho, sa životopisci a súčasníci Leva XII. vôbec nezmieňujú o žiadnom takom interdikte. Rytier Arnaut, prvý životopisec Leva XII. a Massima d’Azeglia, cituje slová druhého z menovaných, ktorý sa tak ukazuje ako veľký obdivovateľ Jennera, “muža, ktorý zachránil mnohých od smrti, Boh vie, určite to bude mnoho miliónov…a príde deň, keď Jenner bude oslavovaný viac než Napoleon”. Je pravdepodobné, že ak by Lev XII. promulgoval nejakým spôsobom zákaz očkovania, d’Azeglio, ktorý bol veľmi dobre informovaný o činoch pápeža, by sa o ňom nejak zmienil vo svojich Pamätiach, vzťahujúcich sa k životu v Ríme počas prvej polovice 19. storočia. Rovnako je známe, že historici pápežov 19.storočia sa nezmieňujú o opozícii voči očkovaniu. Philippe Boutry napríklad píše:

“Po Consalvim očkovanie proti kiahňam pokračovalo i za Leva XII., ktorý zdá sa že nevyžadoval aby sa toto počínanie zastavilo, na rozdiel od istých tradičných tvrdení o opaku.”

 Dodatočný výskum o interdikte v pojednaniach o cirkevnej histórii neprinieslo žiadne výsledky, čo by potvrdili jeho existenciu. Katolícky historik Donald Keefe narazil na tento príbeh so zákazom, keď ho zopakoval prof. Daniel Maguire z Marquette University. Keefe prišiel s vysvetlením, že zdrojom citátu, údajne pochádzajúcim od Leva XII., prehrabávajúc sa od jednej poznámky na okraj k druhej, od jednej k knihy k druhej a dospel k záveru, že pochádza od Dr. Pierra Simona a jeho diela Le Contredes naissances bez ďalšej odvolávky sa na autoritu. Je samozrejme pravdepodobné, že tento mýtus je oveľa starší a datuje sa od 19. storočia, keďže sa nachádza v diele G. S. Godkina ‘Life of Victor Emmanuel II’ z r.1880. Podľa Bercého a Otteniho pôvod údajného zákazu očkovania pápežom Levom XII. vďačí samotnej osobnosti kardinála Della Gengy, keď sa stal pápežom v r. 1823. Jeho neústupčivosť a zbožnosť mu odcudzila liberálnu verejnú mienku veľmi rýchlo. Jeho prísna spiritualita urobila z neho ľahký terč uštipačnej kritiky a úsečných poznámok. Anglickí cestovatelia, navštevujúci apeninský polostrov a mnohí z diplomatov, usadených v Ríme, poukazovali na krutosť pontifika. Obskurantizmus Cirkvi, zotrvačnosť pápežskej vlády, smiešne povery talianskej zbožnosti, lenivosť a špinavosť južanov boli najčastejšími stereotypmi z príbehov cestovateľov po Taliansku. Tieto klebety mohli kľudne dosiahnuť až k ušiam whigovských historikov ako boli G. S. Godkin a tak presiaknuť do ich historických rozprávaní.

Záverom by sa dalo povedať, že údajný zákaz očkovania pápežom Levom XII. bol whigovský mýtus, ktorý sa neustále opakoval a odvtedy otrocky preberal, napriek tomu, že nemá žiadny podklad v historických faktoch. Nebochybujem však, že na internete bude jeho virtuálny život stále pokračovať najmä medzi tými, ktorí “prehltnú” každú klebetu, pokiaľ pochádza z antikatolíckeho či antireligiózneho súdka.:)


Literatúra k ďalšiemu štúdiu:

‘Tracking a footnote’ – Donald J Keefe

Pratique de la vaccination antivariolique dans les provinces de l’État pontifical au 19ème siècle – Remarques sur le supposé interdit vaccinal de Léon XII – Yves-Marie Bercé1 – Jean-Claude Otteni

‘The life and death of small pox’ Ian Glynn