Citát dňa – Božie súdy – Pilier stredovekého súdnictva

… Ordál či ordálie je pôvodom starogermánske slovo … Uvedený pojem sa označuje aj ako Boží súd. Išlo o iracionálny dôkazový prostriedok, ktorý sa rozsiahlo aplikoval najmä vo včasnostredovekom súdnom konaní. Ustanovenia o Božích súdoch sa nachádzajú aj v zákonníkoch prvých uhorských kráľov v 11. storočí. Ordálie sa čo do formy najčastejšie vykonávali ohňom, vodou (teda spustením do rieky či jazera), súbojom mečom alebo palicami. … Vyplývali z viery, že božstvo nedopustí, aby zvíťazila neprávosť nad pravdou. …

VINCENT MÚCSKA, Božie súdy – Pilier stredovekého súdnictva, In História, 2001, roč. 1, č. 1, s. 5.
Reklamy

Skutočne je kresťanstvo príčinou konca klasickej civilizácie?

Prednedávnom som bol pasívnym svedkom vášnivej a často veľmi ostrej diskusie pod článkom uverejnenom na blogovisku istého mienkotvorného denníka medzi kresťanmi a neveriacimi na tému “dvojtisícročného katolíckeho podvodu” a dopadu tejto “lži” na dejiny Západej civilizácie. Značná časť ideologicky vyhranených neveriacich je presvedčených, že práve kresťanstvo svojím “myšlienkovým útlakom” po tzv. Solúnskom edikte z r. 380, spôsobilo pád klasickej grécko-rímskej civilizácie. Pretože som už v minulosti napísal niekoľko článkov na mojom blogu, ktoré ukazujú pozitívny dopad, aký malo na vedu kresťanstvo, chcel by som sa čo najvýstižnejšie vyjadriť aj k tejto téme. Tieto argumenty sú zdanlivo podporované niekoľkými citátmi od klasických historikov ako Ammianus Marcellinus a primárnych prameňov ako je napr. Teodóziov právny kódex. Dokonca k nim môžeme prirátať aj knihu The Closing of the Western Mind amatérskeho historika a vytrvalého publicistu Charlesa Freemana.

Tento všeobecne rozšírený názor nielen bežných neveriacich a novopohanských vyznávačov, ale predovšetkým predstaviteľov sekulárneho humanizmu sa dá podrobnejšie sformulovať asi nasledovne:

Kresťanský veriaci sa veľmi prácne pokúšajú zachrániť ich náboženstvo od ostrej výčitky, že jeho nástup spôsobilo na mnoho storočí zatmenie vzdelania a vedy na Západe. Tvrdia, že kresťanstvo zachovalo počas barbarskej éry zvyšky klasického poznania, tým sa zbaviac viny, že ho zničili.
Ja si myslím, že to je naozaj zúfalá apológia. Zdá sa nepresvedčivým dávať za vinu barbarom tak mnoho storočí temnoty v rámci poznania a vedy. Vyžaduje sa od nás veriť, že klasický svet, tak sofistikovaný v rámci svojej intelektuálnej kultúry, s takými rozsiahlymi intelektuálnymi a kultúrnymi prameňmi, bol z väčšej časti vyhladený barbarskými nájazdmi a na to aby sa zotavil, bolo potrebných mnoho a mnoho storočí.
Je oveľa pravdepodobnejšie, že spolu s absentujúcim nejakým ďalším odkultúrňovacím faktorom, keďže vyľudnenie spôsobené barbarmi by mohlo byť relatívne krátke, barbari by mohli byť absorbovaní nadradenou civilizáciou a proces intelektuálneho vývoja by mohol pokračovať ďalej. Ale samozrejme tu je prítomný ďalší faktor a ten spočíval v ovládnutí západnej spoločnosti Cirkvou. Neexistuje žiadna pochybnosť, že Cirkev bola ostro nepriateľská voči intelektuálnej a kultúrnej prítomnosti a výzve, ktorú predstavoval grécko-rímsky polyteizmus. Kvôli bezpečnému získavaniu populácie pre novú vieru bolo potrebné uchýliť sa k rozsiahlemu a sústavnému ničeniu klasického dedičstva. To bol jediný spôsob, ktorým samotným sa dalo zabrániť tomu, nebyť absorbovaným starobylou kultúrou. Z historických záznamov vieme, že  kresťanské ničenie starovekých chrámov a textov prebiehalo vo veľkom rozsahu. Vieme, že zničenie bolo vykonané v takom veľkom rozsahu, že na konci boli nutné transmisie arabských prekladov klasických textov, o niekoľko storočí neskôr, aby na Západe obrovským spôsobom došlo k znovuoživeniu trvalého vedeckého štúdia.

Je evidentné, v čom asi tkvie základná chyba o úlohe kresťanstva v neskorej antike. Napriek tomu, že mnoho historikov klasickej antiky už mnohokrát objasnilo toto nedorozumenie, chcel by som písať o tomto omyle znovu, pretože je taký rozšírený. Keďže sám Freeman napísal celú knihu, ktorá je jednoducho starý známy omyl, len v mimoriadne veľkom formáte.

Kresťanstvo zničilo staroveké pohanstvo. To naozaj znamenalo obrovskú stratu obzvlášť kvôli tomu, že boli zničené mnohé skvelé umelecké diela a pekné budovy. Dokonca aj umenie a architektúra vytvorená v mene kresťanstva môže len málo zakryť skutočnosť, že ak trebárs niekto preferuje klasicizmus pred gotikou, koniec pohanstva bol z hľadiska umeleckého vkusu krok späť. Taktiež sa zdá pravdepodobné, že mnoho pohanských náboženských textov bolo nenávratne stratených, hoci ak posúdime tie, ktoré sa zachovali, ako napríklad obsiahly tzv. Corpus Hermeticum (zbierka ezoterických a gnostických textov), naozaj to nie je až takým nešťastím. A je falošné tvrdiť, že kresťania sa pri ničení zameriavali na pohanskú literatúru. Naozaj sa vďaka nim zachovalo niekoľko z tých najlepších diel vrátane Homéra a Vergília a to aj napriek explicitnej polyteistickej tématike týchto epických diel.

Ústredným zmätkom protikresťanskej argumentácie všetkých  spomínaných kritikov, Charlesa Freemana a určite mnohých ďalších je predstavovať si, že kampaň namierená proti pohanskému náboženstvu mala zákonite spôsobiť úpadok vo vede. Predpokladá sa pritom, že staroveké pohanstvo a staroveká veda bolo jedno a to isté. Avšak tieto dve oblasti nemali takmer nič spoločné. Tim O’Neill to podáva lepšie než hocikto iný:

Ako humanista so záľubou pre mnoho aspektov starovekej a stredovekej minulosti, určite smútim nad zničením krásnych budov. A útlak pohanov kresťanmi je pre mňa takmer to isté ako útlak kresťanov pohanmi, pretože (i) Som neveriaci a (ii) Vyhýbam sa hodnotovým úsudkom o údajných hriechoch vzdialenej minulosti. Ale ako “presvedčivé dôkazy” o tom, že kresťania zakázali a zničili iracionálne, poverčivé kulty svojich náboženských rivalov a nikdy už nedovolili aby pomaľovaní kňazi rachotili s hrkálkami a spievali piesne na dymom zahalených sochách olympských bohov nejakým spôsobom podporujú Vašu tézu, to skutočne nedokážem pochopiť. Skutočnosť, že jeden z Veľkých flamínov, tzv. Flamen Dialis v Ríme už dlhšie nenosí svoju magickú kapucňu, už nedodržuje svoje zvláštne zákazy ohľadne nedotýkania sa surového mäsa alebo fazúľ a už sa nemusí starostlivo chrániť pred spaním v posteli, ktorej nohy nie sú zapustené do zeme (?!) môže byť veľmi smutné, ak ste značne zaťažení na takýto bizardný štýl rituálov, ale nedokážem pochopiť, čo má odumretie takýchto čudných povier do činenia s akýmkoľvek argumentom o racionalite.

Môžem len dodať, že podobná úroveň kultúrneho vandalizmu, ktorá napr. sprevádzala reformáciu v Anglicku, keď bola doslova zahodená do koša veľká časť stredovekého dedičstva, neznamenala v žiadnom prípade  zabrzdenie rozvoja vedy. A prečo by aj mala? Búranie chrámov nespôsobuje to, že ľudia prestávajú študovať matematiku. Roztavenie relikviárov nemalo žiadny dopad na pokrok vo fyzike. A ani zákaz starovekých rituálov nezahŕňa v sebe zastavenie vedeckého pokroku.

A v neposlednom rade sa často naznačuje, že pohanská Rímska ríša by bola schopná lepšie absorbovať barbarské invázie než ako to dokázala kresťanská. Naozaj zaujímavé obrátenie súčasne platnej historickej tézy, akceptovanej väčšinou historikov, že kresťanstvo napomohlo k vytvoreniu jednotného zriadenia, ktoré umožnilo Rímskej ríši prežiť ďalších tisíc rokov na Východe. Ale toto však už je iná téma.

Ideologická vojna stredovekej cirkvi

autodafe_templars

Na začiatku 14. storočia sú Templári, obvinení zo sodomie a herézy, zaživa upaľovaní na hranici pred zrakom francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného, na iluminácii z 15. storočia pochádzajúcej z Grandes Chroniques de France. (Newscom/British Library/akg-images)

VOJNA PROTI HERÉZE

autor R.I. Moore

Vydaná vo vydavateľstve Harvard University Press, cena $35

Dávno pradávno a čo najďalej, v krajinách dnes známych ako južné Francúzsko a severné Taliansko, mnoho ľudí považovaných cirkvou za “zlých” žilo v malých dedinkách roztrúsených po celej krajine. Boli známi pod rozličnými názvami — katari, valdénski, manichejci, albigénski a donatisti. To čo všetci mali spoločné bolo, že ich myšlienky boli považované za nesprávne, za hrozbu pre jednotu kresťanskej Európy.

Preto mali byť vysliedení.

Takto tomu bolo v 11., 12. a 13. storočí. Ich zločinom bola heréza — veriť alebo vyjadrovať myšlienku protirečiacu tomu, čo učila Rímskokatolícka  cirkev a odmietať “poopraviť” túto “nesprávnu” ideu. Odmietnuť znamenalo byť súdený, usvedčený a zabitý — zvyčajne upálený zaživa na hranici postavenej na tento účel na námestí ako príklad pre tých, ktorí by mohli zotrvávať na tom, že budú mať svoje vlastné myšlienky.

Všetko toto sa dialo podľa nariadenia cirkvi. Pápeži, ktorí už predtým posielali križiakov do Svätej Zeme aby znovu dobyli Jeruzalem, pravidelne mali organizovať miestnu križiacku výpravu namierenú do južného Francúzska.

Ale to bolo pred viac než 800 rokmi a nič takéto sa dnes už nemohlo udiať. Je to jasné?

Dobre, pre historika R.I. Moora, emeritného profesora stredovekej histórie na  Univerzite Newcastle v Anglicku je to vybavené len čiastočne. Moorovou intelektuálnou výzvou v knihe Vojna proti heréze je objasniť čitateľovi tieto udalosti — čo je veľmi ťažké podujatie.

Väčšina čo vieme o tom, čo sa stalo počas týchto storočí sústavných čistiek pochádza od inkvizítorov samotných, ktorí si hľadeli svoje záujmy — politické, teritoriálne a ekonomické — ohrozované rozmachom “neortodoxných” ideí. Nie je vôbec zložité predstavovať si akým spôsobom možno aplikovať takúto stredovekú “jurisprudenciu” na tzv. waterboarding, mimoriadne zatýkanie ba dokonca Abu Ghraib.

Inkvizítori z 11. až 13. storočia využívali rastúcu náboženskú diverzitu ako zámienku na konfiškáciu majetku a ustanovovanie miestnych kniežactiev pod vládou správcov lojálnych cirkvi. Ale ako niekto mohol rozpoznať heretika?

Autor Moore ponúka čiastočný zoznam výbušných myšlienok za ktoré hrozilo súdne stíhanie a smrť:

  • Bol to Diabol, a nie Boh, ktorý stvoril svet;
  • Človek, ktorí spí so svojou ženou nemôže byť spasený (Katari údajne zastávali extrémne sexuálne názory);
  • Boh, ktorý dal zákon Mojžišovi, bol zlomyseľný darebák pretože zavrhol 99 percent mužov a žien, ktorých stvoril;
  • Cirkev by nemala mať žiadny majetok (nikdy by nemala vládnuť);
  • Liturgia je nezrozumiteľná;
  • Akýkoľvek dobrý človek má rovnaké zásluhy ako sv. Peter;
  • Tí svetskí služobníci, ktorí odsudzujú ľudí na smrť sú vrahovia;
  • Kristus, Mária a evanjelista Ján prišli priamo z neba a nemali ľudské telá;
  • Telá mŕtvych sa nikdy neoživia.

Tí, ktorí zastávali tieto pozície ako osoby mali byť oznámené inkvizítorom. Keď už boli usvedčení ich životy mohli byť ušetrené ak denuncovali všetkých svojich spoluveriacich a zmenili svoje presvedčenie.

Moore tvrdí, že údajní “nepriatelia” domácich križiakov boli v mnohých aspektoch, napriek svojim chybným ideám, lepšími kresťanmi než pápeži, biskupi a vojaci, ktorí ich zatýkali a mučili, podpaľovali ich domovy a mestá a masakrovali ich po tisíckach. Napr. pre tzv. “heretikov” boli hlavnými hriechmi simónia a konkubinát a príslušníci kléru boli v tomto naozaj veľkí hriešnici.

Pre čitateľa prešlo už viac než 200 rokov ako pápeži a cisári zomreli a Raymonda V. z Toulouse nahradili Raymond VI. a Raymond VII. Po prvom Lateránskom koncile nasledoval druhý, tretí a štvrtý. Náboženské rády cisterciánov nahradili dominikáni a františkáni — a cez toto všetko chápe dnešný čitateľ z 21. storočia z tohto vývoja len málo. Masakrovanie — v súčasnosti by sme to zrejme nazvali genocída — pokračuje.

Moore nie je žiadna Barbara Tuchman.

Pápež Inocent III. je popisovaný ako okúzľujúci muž s dynamickou víziou, ktorý taktiež “mal vznešenejšiu koncepciu moci svojho úradu než akýkoľvek iný pápež od Gregora VII.” Ale z väčšej stránky pápeži a králi prichádzaju a strácajú sa zo stránok nezhmotnení fyzickými popismi alebo farbistými profilmi. Jadro knihy spočíva v krvavých zločinoch a trestoch znázornených v pôvodných dokumentoch.

Keď Raymond VI. z Toulouse sa zdráha súdne stíhať miestnych heretikov, pápežov legát ho dal vyzliecť do spodkov, zbičovať a kolenačky ísť ku oltáru kostola a prinútil ho prisahať podporu križiackej výprave.

Legát, Arnold Amalrich pritiahol do Beziers v južnom Francúzsku s vojskom čítajúcom 8000 mužov a 20 000 ľudí zahynulo mečom. Zámerom križiakov, ako tvrdí Moore, bolo vládnuť pomocou teroru, živenom vzájomnou démonizáciou, ktorá odhaľovala ideologické spory.

Pri jednej z najznámejších masakier 20 rokov trvajúcich albigénskych vojen vo Francúzsku Šimon z Montfortu zaujal v r. 1210 hrad Bram. Namiesto toho aby jeho obrancov zabil, boli im odseknuté nosy a vylúpnuté oči. Nasledujúci rok pri Lavaure pre zmenu dal pozabíjať všetkých obrancov. “Hradná pani”, ktorá sympatizovala s heretikmi bola zhodená z veže do priekopy a ukameňovaná a de Montfort “s veľkým potešením” na lúke upálil 400 údajných heretikov.

Všetko toto spolu so štvrtým Lateránskym koncilom v r. 1215 bola príležitosť pápeža Inocenta III. vynútiť vojnu proti heréze rozšírením úlohy kléru — v skratke sa to stalo chartou pre klerikalizáciu spoločnosti. Trestala tých, ktorí prejavili heretikom pohostinstvo, konfiškovala majetok heretikov a ich deti zbavovala dedičstva. Keď Inocent v r. 1216 zomrel, jeho telo bolo cez noc vyzlečené a zbavené jeho veľkolepého pohrebného ošatenia ponechané len tak hniť v katedrále a takmer nahé. Za pontifikátu jeho nasledovníkov perzekúcie pokračovali vo forme presláveného procesu s templárskymi rytiermi v r. 1314.

Moore uzatvára svoju knihu konštatovaním, že priame dôkazy o veľkej populácii heretikov sú skromné. Preto vojny Inocenta III. a inkvizícií dosiahli dva ciele: centralizáciu moci vďaka rozbitiu malých komunít, ktoré mohli odolávať a praxou démonizácie akýchkoľvek hniezd odporu ako dôkazov univerzálneho spiknutia, ktoré ohrozuje spoločnosť a božský poriadok.

Ak súčasní čitatelia počujú ozveny týchto “kruciát” v McCarthyovských honoch na čarodejnice, “vojne proti terorizmu”, v tom ako súčasní politici značkujú svojich pokrokových oponentov ako “socialistov” alebo v súčasnych sporoch v rámci cirkvi, môžu tak slobodne robiť. Ale posledné slovo patrí katolíckemu rytierovi z Toulouse, ktorý keď sa ho biskup opýtal prečo nevyhnal miestnych heretikov, odpovedal takto: “Ako by sme mohli? Vyrástli sme predsa spolu. Sme krajania. Dennodenne vidíme ako úctyhodne a čestne medzi nami žijú”.

 

[Jezuita Fr. Raymond A. Schroth je literárnym editorom magazínu America.]

Preklad recenzie z novín NCR (National Catholic Reporter):

The medieval church’s ideological warfare

Skvelá recenzia novej Dawkinsovej knihy

Prinášam v preklade do slovenčiny vynikajúci text historika vedy Jamesa Hannama z blogu Quodlibeta o úskaliach knihy známeho biológa a popularizátora vedy prof. Richarda Dawkinsa The Magic of Reality pre mládež o princípoch vedeckého myslenia a jedného z najvýznamnejších spôsobov poznávania objektívnej reality. Mnohé myšlienky sú veľmi podnetné a prinášajú značne osvetľujúci náhľad do spleti faktov a mýtov o tomto fascinujúcom dobrodružstve ľudského poznávania.

****

Očakávam, že mnoho mladých ľudí dostane na Vianoce pod stromček novú knihu Richarda Dawkinsa The Magic of Reality (Mágia reality).  Dokonca som videl niekoho čítať si ju tento týždeň v metre. Bolo to paperbackové vydanie, ktoré bohužiaľ neobsahuje ilustrácie Davida McKeana.  Je to hanba, keďže obrázky boli jednou z tých lepších stránok pôvodného vydania knihy v tvrdej väzbe.

Cieľom Mágie reality je poskytnúť všeobecný úvod do vedy pre mládež.  Môžu sa z nej dozvedieť veľa o stave poznania v rámci modernej vedy vďaka zľahka čitateľnému precíznemu rozprávačskému štýlu. Nanešťastie kniha taktiež predstavuje veľmi zavádzajúci dojem o tom, ako veda funguje a prečo je tak úspešná. Dawkins sa nepresne vyjadruje najmä o vzťahu medzi vedou a náboženstvom.

Každá kapitola začína s príbehom niektorého z mýtov, s pomocou ktorého si ľudia niekedy vysvetľovali rozličné aspekty prírody. Tieto mýty sú značne rozsiahle.  Dozvedáme sa o tasmánskej legende, v ktorej boh Moinee stvoril prvých ľudí s kengurími chvostami. Africký boh oblohy Bumba sa privoláva preto, aby “vyvrátil” zo seba Slnko.  Dawkins štedro ponúka starostlivú pozornosť  krvavým aztéckym praktikám ľudských obetí.  Do tejto pitoresknej galérie pohanskej mytológie zahrnul príbehy z Biblie, ako napr. príbeh o Adamovi a Eve alebo Noeho potope, aby tak podporil svoj povrchný argument, že tieto príbehy sú svojou podstatou všetky rovnaké.

Dawkins následne tvrdí, že vedecký pohľad na vesmír mal nahradiť všetky tieto mytológie.  Ľudstvo ako dôvodí už malo vyrásť z rozprávok, ktorým dopriavalo sluchu vo svojom detstve a dospievaní.  Keďže ako dospelé druhy sme sa už dnes dozvedeli ako odhaliť pravdu – pravdu prinajmenšom rovnako vzrušujúcu ako legendárne príbehy, ktoré nahradila. Samozrejme už viac nemôžeme viniť rozhnevané božstvá za zemetrasenia a epidémie. Ale samotný Dawkins rozširuje naivný mýtus, aby ním vysvetlil vzostup vedy.  Predstavuje nám taký obrázok, že jedinou požiadavkou vedeckého svetonázoru, v ktorom by mal človek zakotviť, je pozerať sa na svet s očami nezastretými náboženstvom. To nie je len podporovanie takmer každej kultúry, ktorá existovala na Zemi. Rozširovanie jeho vlastného mýtu znamená to, že Dawkins prekrúca príbeh vedy i keď pritom presne popisuje vedecké teórie. A čo je oveľa nebezpečnejšie explicitne vyjadruje to, že veda je jedinou cestou k pravde a že alternatívne spôsoby myslenia nemajú žiadnu hodnotu.

Príbeh o tom, ako moderná veda skutočne vznikla ukazuje nebezpečenstvo nekompromisnej racionality a dôležitosť iných spôsobov nazerania na svet. Konkrétne náboženstvo malo ústrednú úlohu vo vedeckom pokroku. Dokonca podľa štandardov tej doby boli mnohí veľkí vedci mimoriadne zbožní, ak nie vždy pravoverní kresťania.  Johannes Kepler, Blaise Pascal, Robert Boyle, Isaac Newton, Michael Faraday a James Clerk Maxwell boli všetko nezvyčajne náboženski založení muži.  A to ešte ignorujeme značný počet jezuitských vedcov, ako bol napr. Roger Boškovič, ktorý bol doslova vymazaný z kníh v anglickom jazyku o dejinách vedy.

Toto by nás malo vystríhať pred rizikom, že Dawkinsova vízia vedy je prehnane zjednodušená. Dnes sa všeobecne “vie”, že veda bola objavená pohanskými Grékmi a jej vývoj bol zabrzdený kresťanstvom.  Ale Dawkins dokonca ide ešte ďalej a znehodnocuje vedecké úspechy starovekého Grécka.  Napríklad zaraďuje teórie lekára Hippokrata, ktoré boli základom medicíny až do devätnásteho storočia pod mytológiu.  Je pravdou, že grécka veda vrátane hipokratovskej medicíny, bola veľmi často mylná.  Ale to nemá takmer nič čo dočinenia s legendami, s ktorými sme všetci takí oboznámení.  Určite nenájdete veľa zmienok o Diovi alebo Apolónovi v prácach Aristotela.  Napríklad Hippokrates špecificky odmieta to, žeby mala “posvätná choroba” epilepsie vonkoncom božskú príčinu.

Aristotelove starostlivé demonštrácie, odvodené metódou pozorovania a logickej analýzy znamenajú to, že jeho veda stála na základe čistého rozumu.  Dawkins by mal byť pyšný. Problémom je, čoho si je Dawkins dobre vedomý, že Aristotelova veda sa takmer vo všetkom mýlila: mýlila sa v tvrdení, že slnko a iné planéty obiehajú Zem; je omyl tvrdiť, že pohybujúcimi objektami musí hýbať niečo iné; je omyl tvrdiť, že ťažšie objekty musia padať rýchlejšie, než ľahšie; je omyl tvrdiť, že vákuum je nemožné dosiahnuť; je omyl tvrdiť, že vesmír je večný; a je omyl tvrdiť, že zvieracie druhy sú pevné a nemenné.

Všetky tieto omyly sú odpustiteľné.  Aristoteles nezlyhal v objavovaní skutočných princípov fungovania prírody preto, že by bol bezstarostný alebo bláznivý.  Jeho problémom, rovnako ako aj ďalších gréckych filozofov, bolo príliš veľa rozumu a nie príliš málo.  Nemal k dispozícii vedeckú metódu experimentu a radikálne iracionálnej myšlienky, že musíme otestovať teórie aj vtedy keď si už o nich myslíme, že sú správne. Preto nie je dobré za vedecké omyly starovekých Grékov dávať vinu náboženstvu alebo poverám. A hlavné posolstvo Dawkinsovej knihy, že moderná veda vznikla vtedy, keď bola kvôli rozumu odmietnutá viera, je taktiež jasným omylom.

Naproti tomu, čo si myslí Richard Dawkins tak pri vzostupe vedy zohralo centrálnu úlohu kresťanstvo.  A mýli sa tiež v tom, keď dôvodí, že moderná veda bola niečím takým, ku zrodu ktorého došlo, keď múdri muži a ženy začali skúmať prírodu bez klapiek na očiach.  To nebolo víťazstvo rozumu nad vierou. Vedecký pokrok od nás vyžaduje pozerať na svet veľmi špecifickým spôsobom a kresťanstvo poskytlo dôvod, prečo s tým začať.

Zákony proti čarodejníctvu (antika)

Zákony proti praktikovaniu mágie v antickom svete boli početnejšie, špecifickejšie a tvrdšie skôr v Ríme ako v Grécku.

Staroveké grécke právo

Zachovalo sa len niekoľko málo stôp o legislatíve akéhokoľvek druhu namierenej proti mágii platnej v akomkoľvek gréckom mestskom štáte. Naozaj zdá sa, že starovekí Gréci nikdy nepostavili mimo zákon (alebo definovali) mágiu ako kategóriu, hoci mohlo byť možné súdne stíhať škodlivé skutky mágie podľa omnoho všeobecnejších zákonov. Prevažným zdrojom nejednoznačnosti v starovekom práve, pre samotných starovekých ľudí ako aj pre moderných interpretov, bola trojzmyselnosť gréckeho slova pharmakon a jeho latinského ekvivalentu venenum s významom ako “jedu”, “lieku” a “kúzla”.

Krátko po roku 479 p. n.l. v meste Teos nachádzajúcom sa v Malej Ázii bol zhotovený nápis známy ako Dirae Teiorum (Kliatby Teianov), ktorý začínal s prekliatím “Ak ktokoľvek zhotoví škodlivé kúzla/jedy [pharmaka dêlêtêria] proti Teianskému štátu alebo proti jeho jednotlivcom, mal by zomrieť, sám a jeho rodina s ním” (Meiggs a Lewis 1969, no. 30). Skutočnosť, že štát bol považovaný za predmet možného útoku zabezpečuje, že tieto tzv. pharmaka tu zahrňujú kúzla. Text všeobecne pripomína svojim štýlom, vzhľadom a použitou frazeológiou raný právny kódex a preto mohlo byť predpisovaný pri súdnych procesoch. Ale požiadavka, že rodina páchateľa by mala taktiež zomrieť naznačuje skutočne odstrašujúcu formu kúzla a vážnu magickú obranu voči nebezpečnému magickému útoku.

Niekedy sa špekulovalo o tom, že dotyčný poškodený si mohol hľadať nápravu voči škodlivej mágii v  Aténach  z piateho a štvrtého storočia pr. n. l. pomocou “verejného stíhania kvôli škode” (dikê blabês). Keď v tomto meste  Filoneova konkubína ho nechtiac údajne otrávila v dobrej viere, že mu dáva elixír lásky, bola, čisto a jednoducho obvinená z ( popravená) vraždy, podľa Antifóna. Okolnosti odsúdenia a popravy tejto “čarodejnice” (pharmakis) Theorisy zostávajú neznáme, ale obvinenie bolo formulované ako prečin bezbožnosti, ako nás oboznamuje Demosténes.

V prvom storočí pr. n. l. vnútorné stanovy náboženského kultu vo Filadelfii v Lydii vyžadovali od jej členov, medzi inými vecami, “zložiť slávnostnú prísahu na všetkých bohov nepoužiť nikdy podvod proti mužom alebo ženám, ani nevymyslieť či nezostaviť nebezpečné kúzlo [pharmakon] proti ľuďom, ani nebezpečné zaklínadlá [epôidai], ani elixíry lásky [philtron], ani abortíva, ani prostriedky proti počatiu” (Dittenberger 1915–1924, no. 985).

Okrem tohoto sa môžeme obrátiť na imaginárne pravidlá, ktoré zostavil Platón pre ideálny štát vo svojich  Zákonoch v štvrtom storočí pr. n. l. Poprvé predpísal, že tí ktorí boli vyhlásení vinnými z vyvolávania mŕtvych, alebo z pokúšania sa tlačiť na bohov pomocou kúzelníctva (goêteia) alebo pokúšania sa zničiť rodiny kvôli peniazom by mali byť zavretí do väzenia na doživotie a zbavení kontaktov so slobodnými ľuďmi; keď zomrú, ich telá by mali byť vyhodené na smetisko bez riadneho pochovania. Ale potom predpísal popravu pre tých, ktorí budú vyhlásení za vinných z vytvárania viazacích kúziel, čiar alebo zaklínadiel. Zostáva nejasné, či tieto zákony pripomínajú akýkoľvek zákonník z kníh štatútov gréckeho mestského štátu z doby keď žil Platón, ale nezdá sa žeby filozof bol obzvlášť nepriateľsky naladený voči kúzelníkom ktorých do istej miery považoval len za konkurenčných sociálnych inžinierov.

Samozrejme zdá sa, že mágia bola viacej používaná v spojení so právom. Boli objavené početné klasické aténske “jazyko-viazacie” zaklínacie tabuľky resp. defixiones, vyrábané proti protivníkom v občianskych súdnych sporoch, v obývanom centre mesta a v jeho cintoríne Ceramicus. Zo širšieho starovekého sveta sa taktiež zachovalo množstvo ochranných amuletov používaných pri súdnych sporoch.

Rímske právo

Rímske právo je omnoho plodnejšia oblasť štúdia. Pôvodný rímsky právny kódex z roku 451 p.n.l., tzv. Dvanásť tabúľ, obsahoval zákony namierené proti spievaniu zlých zaklínadiel (malum carmen) a proti čarodejnému prenášaniu úrody z jedného poľa na druhé (excantatio cultorum), ale nemáme žiadne náznaky o príslušných trestoch. Tu spomenutá špecifikácia “zlých” naznačuje, že neškodné obmeny zaklínadiel boli dovolené; iste Cato Starší bol schopný uverejniť liečivé zaklínadlo vo svojom pojednaní De agricultura z doby okolo r. 160 pr. n.l. V prvom storočí n.l. Plínius Starší popisuje údajný príbeh o neúspešnom súdnom stíhaní čestného prepustenca Cresima kvôli očarovaniu úrody obilia vo svojej Naturalis Historia (Prírodovede) (77).

Hlavným zákonníkom proti mágii v neskorej republike a aj po nej ako sa zdá je Lex Cornelia de sicariis et veneficis (Kornéliov zákon proti vrahom a travičom/kúzelníkom)  Lucia Cornelia Sullu z roku 81 pr. n. l. Znovu je tu spomenutý kľúčový latinský výraz dvojznačný, ale neskorší juristi nás nenechávajú na pochybách o zámere tohto zákona; rovnako tiež špecifikujú, to čo je postavené mimo zákon, mimo iných vecí, predávanie, kupovanie, vlastnenie a podávanie škodlivých liekov. Zvyčajne sa verí, že to bola odpoveď na súdne stíhanie podľa tohto zákona, na základe ktorej zostavil Apuleius z Madaury známu ironickú Apológiu, resp. “obhajovaciu reč” na základe obvinenia z hrdelného zločinu v Sabrathe v rokoch 158–159 n.l. Apuleius mal prísť do severoafrického mesta Oea a presvedčiť najžiadanejšiu bohatú vdovu Pudentillu, aby si ho vzala za muža, napriek všeobecnému sklamaniu jej rodiny, ktorá si želala získať kontrolu nad jej peniazmi. Podľa toho ho zatiahli do súdneho procesu, hlavne na základe toho, že využil erotickú mágiu na zvedenie Pudentilly, ale prípad bol vybudovaný aj na mnohých ďalších obvineniach z magických praktík, ako napr. použitie voodoo bábik a vyvolávanie tranzu u chlapcov kvôli vešteniu. Rétorické cvičenie z druhého storočia n.l. zostavené Hadriánom z Týru by mohlo naznačovať, že bolo zvykom upaľovať čarodejnice na hranici, ako významnej predzvesti oveľa modernejšieho veku.

Udalosti tzv. bakchanálneho spiknutia, ktoré vyústilo do senátneho dekrétu o Bakchanáliách z r. 186  pr. n.l. a následnej popravy údajne až 5000 ľudí za kúzelníctvo (podľa Lívia) ukázalo ako rímske vládne autority poprvýkrát spojili mágiu, veštenie a cudzie kulty a považovali všetky doradu za ohrozenie štátu. Cassius Dio neskôr vykreslil imaginárneho Agrippu vysvetľujúceho vzťah nového cisára Augusta:

Mali by ste nenávidieť a trestať tých, ktorí zavádzajú do nášho náboženstva cudzie prvky . . . pretože ľudia tohto druhu pomocou uvádzania nových síl, presvedčujú mnoho ľudí, aby si brali cudzie zvyky a z tohto sa potom rodia spiknutia a zhromaždenia a tajné kluby, ktoré sú poslednou vecou ktorú monarchia potrebuje. Preto nedovoľte ľuďom, aby boli ateisti alebo kúzelníkmi [goêtes] . . . je vhodné, aby tu neboli vôbec žiadni mágovia [mageutai]. Pretože takíto ľudia často podnecujú mnohých k revoltám, buď hovorením pravdy alebo ešte častejšie pomocou rozširovania lží. (Rímske dejiny 52.36.1–2)

V tejto dobe sa stali častými popravy jednotlivcov alebo ich vyháňania z mesta, označovaných za “chaldejcov”, “astrológov”, “kúzelníkov” resp. “mágov” spoločne s pálením ich kníh. Veľké skupiny boli znovu cieľom za republiky v r. 139 pr. n.l. a za čias skoršieho cisárstva v roku 33 pr. n.l. (Augustus), v r. 45 n.l. (Tiberius), v r. 52 n.l. (Nero) a v r. 69 n.l. (Vitellius). Cisári boli obzvlášť citliví na konšpiratívne dôsledky veštieb vykonávaných jednotlivcami a veštieb vo veci smrti, obzvlášť ak to bola ich vlastná smrť. Augustus, Tiberius, Nero a Valens podnikli špeciálne opatrenia, aby toto zakázali.

V dobách kresťanského cisárstva (for the relevant laws of which see the ninth book of the Theodosian Code), Konštantín v r. 319 n.l. zaviedol zákony proti vešteniu budúcnosti a mágii, špeciálne sa zmieňujúc o vytváraní erotickej príťažlivosti, ale vynímajúc opatrenia brané kvôli liečeniu resp. kvôli poľnohospodárskemu ovládaniu počasia. V roku 357 n.l. Konštancius II. vydal zákony namierené proti hádačom, astrológom, veštcom, augurom, jasnovidcom, chaldejcom, mágom a vo všeobecnosti zločincom (maleficii). Účinky Konštanciovho zákonodarstva mali široký dopad. Jeho výsledkom ako nám ho sprostredkováva Ammianus Marcellinus bola poprava jednotlivcov len za nosenie amuletov alebo za nočné precházky pomedzi hrobmi. Ďalšie vydanie legislatívy nasledovalo za vlády Valentiniána medzi rokmi 368 až 389 n.l. a za Honória v roku 409.

Vo svojej Apológii Apuleius dôvtipne argumentuje tým, že neexistovali žiadne okolnosti, za akých by sa malo vznášať obvinenie z mágie: Ak bolo obvinenie falošné, nemalo by sa vznášať už len pre tento dôvod, ale ak bolo pravdivé, potom žalobca by sa mohol stať obeťou mágovej hrozivej moci, ktorá bola nevyhnutne väčšia ako tá, ktorú mal súd.

Daniel Ogden

Použitá a odporúčaná literatúra:

Clerk, Jean-Benoît. 1995. Homines magici: Etude sur la sorcellerie et la magie dans la société romaine impériale. Berne: Lang.

Collins, Derek. 2001. “Theoris of Lemnos and the Criminalization of Magic in Fourth-Century Athens.” Classical Quarterly 51: 477–493.

Dittenberger, Wilhelm, ed. 1915–1924. Sylloge inscriptionum graecarum. 3rd ed. 4 vols. Leipzig: Hirzel.

Gordon, Richard L. 1999. “Imagining Greek and Roman Magic.” Pp. 159–275 in Witchcraft and Magic in Europe: Ancient Greece and Rome. Edited by Bengt Ankarloo and Stuart Clark. Philadelphia: University of Pennsylvania Press.

Graf, Fritz. 1997. Magic in the Ancient World. Cambridge, MA: Harvard University Press.

Hunink, Vincent, ed. 1997. Apuleius of Madauros: Pro se de magia (Apologia). 2 vols. Amsterdam: Gieben.

Kippenberg, Hans G. 1997. “Magic in Roman Civil Discourse: Why Rituals Could Be Illegal.” Pp. 137–163 in Envisioning Magic: A Princeton Seminar and Symposium. Edited by Peter Schäfer and Hans G. Kippenberg. Studies in the History of Religions 75. Leiden: Brill.

Massoneau, Elaine. 1934. La magie dans l’antiquité romaine. Paris: Recueil Sirey.

Meiggs, Russel, and David Lewis. 1969. A Selection of Greek Historical Inscriptions. Oxford: Oxford University Press.

Ogden, Daniel. 2002. Magic, Witchcraft and Ghosts in the Graeco-Roman World. New York: Oxford University Press.

Pharr, Clyde. 1932. “The Interdiction of Magic in Roman Law.” Transactions of the American Philological Association 63: 269–295.

Phillips, C. R., III. 1991. “Nullum crimen sine lege: Socioreligious Sanctions on Magic.” Pp. 260–276 in Magika Hiera: Ancient Greek Magic and Religion. Edited by Christopher A. Faraone and Dirk Obbink. New York: Oxford University Press.

Xella, Paola, ed. 1976. Magia: Studi di storia delle religioni in memoria di Rafaella Garosi. Rome: Bulzoni.

Rímske zákony o čarodejníctve

Rímske právo tvoria spísané a promulgované zákony Rímskej republiky a Impéria, počínajúc od Dvanástich tabúľ pochádzajúcich z polovice piateho storočia pr. n. l. až po kodifikáciu vydanú cisárom Teodóziom II. v r.  438 n. l. a Justiniánom (vládol v r. 527–565) medzi rokmi 530 a 534. Hoci Teodoziánsky kódex slúžil ako model pre mnohé z germánskych zbierok zákonov zostavených medzi piatym a deviatym storočím, systematické štúdium, výučba a aplikovanie rímskeho práva v západnej Európe začalo so štúdiom Justiniánových Ustanovení, Kódexu a Zbierky v neskorom jedenástom storočí a pokračovalo až do konca osemnásteho storočia. Dvanásť tabúľ malo byť zrekonštruovaných z iných prameňov, pretože žiadny pôvodný text sa nezachoval. Právne zbierky Teodózia a Justiniána využívajú mnoho starších zákonov. Záujem o právo zo strany rímskych životopiscov, historikov, encyklopedistov a ďalších samozrejme vytvára možnosť získať rozšírené pochopenie fungovania zákona. Texty Rímskeho práva týkajúce sa mágie a kúzelníctva informujú o učených legálnych diskusiách o mágii a čarodejníctve v Európe až do raného osemnásteho storočia. Tabuľa č. VIII z Dvanástich Tabúľ nehovorí nič o neškodlivej mágii, ale odsudzuje na smrť osobu, ktorá vyslovuje zlovoľné kúzlo, ktoré iného zraní alebo ktoré zničí úrodu obilia z poľa niekoho iného. Toto odráža obmedzenú ideu škodlivej mágie a zohľadňuje škodu spôsobenú magickými prostriedkami. Neskorší republikánsky zákon zakázal v r. 186 pr. n. l. tajné, nočné bakchanálne rituály, znovu zdôrazňujúc pri tejto aktivite zlý úmysel. V r. 81 pr. n. l., diktátor Lucius Cornelius Sulla vydal tzv.Lex Cornelia de sicariis et veneficiis(Kornéliov zákon o vrahoch a travičoch/kúzelníkoch), ktorého interpretácia bola neskôr rozšírená na rôzne druhy škodlivej resp. zakázanej mágie a bola zahrnutá do Justiniánovej kodifikácie (Ustanovenia 4.18.5, Kódex 9.16, a Zbierka 48.8).

Príklady nového a širšieho konceptu mágie, ktorý ho spojuje s učením a magickými knihami a reflektuje magické idey širšieho helenistického sveta, boli široko rozšírené v latinskej literatúre raného cisárstva, hlavne kniha č. 30 zo Prírodnej histórie Plínia Staršieho (24–79 n.l.) a v spisoch rímskych juristov, z ktorých mnohé sú zozbierané v Justiniánovej Zbierke. Odkazy na právo v neprávnických písomných prameňoch  naznačujú, že mnohí jednotlivci boli súdne stíhaní a usvedčení podľa Lex Cornelia a a iných právnych štatútov, vrátane jedného, ktorý odsudzoval vyučovanie mágie ako aj vlastnenie magických kníh.

Najznámejším jedinečným prípadom z hľadiska cisárskeho rímskeho práva bol  prípad severoafrického filozofa Apuleia z Madaury, ktorý bol súdne stíhaný a zbavený viny podľa Lex Cornelia z veštenia a kúzelníctva v rokoch 156–158 n.l. Prípad je známy z Apuleiovho prepracovania jeho  orácia nachádzajúceho sa v jeho vlastnej obhajobe, ktorá ponúka širší portrét navzájom protikladných názorov o mágii v druhom storočí.

V cisárskom  rímskom práve, kúzelník, nelegálny veštec a všeobecne mág sú všetci označení pojmom maleficii (zločinci), označením, ktoré prežilo a bolo dokonca používané výlučne na diabolských kúzelníkov a čarodejnice počínajúc od pätnásteho storočia. V Teodoziánskom Kódexe z roku 438, knihe č. 9, titule č. 16, pod ktorým boli zorganizované cisárske zákony týkajúce sa mágie, je De maleficiis et mathematicis et ceteris similibus (Ohľadne Mágov, Astrológov a ďalších im podobných). Hádači a tí, ktorí sa ich pýtali alebo ich ochraňovali boli podrobení prísnemu potrestaniu. Tí, ktorí spôsobili ujmu iným pomocou mágie (vrátane erotickej mágie) boli označené ako nepriatelia ľudskej rasy. Mágovia boli pravidelne zahrňovaní medzi tých usvedčených zločincov, ktorým nemalo byť nikdy odpustené a boli považovaní za vinných z výnimočných zločinov (crimina excepta).

Ako sa rímske impérium kristianizovalo počas štvrtého storočia, si do cisárskej legislatívy a praxe našlo cestu mnoho špecificky kresťanských ideí týkajúcich sa démonickej mágie, obzvlášť do Interpretácií, ktoré boli pripojené ako dodatky k zákonom Teodoziánskeho kódexu. Neskoršie kresťanské autority považovali učené rímske právo v tomto ohľade za dokonale kompatibilné s kresťanskou teológiou a kanonickým právom.

Edward Peters

Použitá a odporúčaná literatúra:

Brown, Peter. 1972. “Sorcery, Demons and the Rise of Christianity: From Late Antiquity into the Middle Ages.” Pp. 119–146 in Religion and Society in the Age of Saint Augustine. Edited by Peter Brown. New York and Evanston, IL: Harper and Row.

Graf, Fritz. 1997. Magic in the Ancient World. Cambridge, MA: Harvard University Press.

MacMullen, Ramsay. 1966. Enemies of the Roman Order: Treason, Unrest, and Alienation in the Empire. Cambridge, MA: Harvard University Press.

Pharr, Clyde. 1932. “The Interdiction of Magic in Roman Law.” Transactions and Proceedings of the American Philological Association 53: 269–295.