Citát dňa – Morbídna príručka pre neskorostredovekých lovcov čarodejníc

Je to kniha mimoriadnej krásy — a nevýslovného zla. Je to odkaz dobového umeleckého štýlu a večných nebezpečenstiev plynúcich z nenávisti a strachu.

 

(…)

 

Je to manuskript z roku 1465, známy ako Výpady voči sekte valdenských.

 

Valdenskí boli stredovekí heretici, ktorí neschvaľovali moc kňazov a dovoľovali kázať aj ženám.

Ale pre autora tejto knihy, dominikánskeho inkvizítora Johannesa Tinctora, bolo slovo valdénsky zvláštnym  kódom —  synonymom pre čarodejnicu.

 

Dvadsaťpäť rokov pred vytlačením svetoznámej príručky lovcov čarodejníc Malleus Maleficarum, zozbieral Johann Tinctor (taktiež známy ako Jean Taincture) rozličné ľudové povery a starobylé mýty a z nich vymyslel paranoidnú propagandistickú fantáziu, ktorá počas mnohých nasledujúcich storočí poháňala vražedné hony na čarodejnice — odkázala nám halloweensku obrazotvornosť, ktorá neustále dráždi našu predstavivosť.

 

Nazýva sa to rozvinutá teória čarodejníctva a toto je jej začiatok,” hovorí Desjardins. “Toto je miesto, kde sa guláš myšlienok konečne zmiešava do ustáleného obrazu. To je kde dostaneme prvé podrobné vyhlásenie o tom, čo čarodejnice robia a prečo by sme ich mali ‘my’ prenasledovať”.

 

Je to jedným z prvých troch známych znázornení žien jazdiacich na metlách,” hovorí Gow. Taktiež je to jeden z prvých detailných znázornení čarodejníc majúcich sex s diablom.

 

Je to zmes misogýnie a chlípnej sexuálnej predstavivosti”, hovorí Gow “a samozrejme sexuálna neresť je jednou z vecí, ktorá desivo fascinovala klerikov-mužov asi najviac.

 

Až do polovice 15. storočia bola stredoveká Cirkev k múdrym ženám – liečiteľkám a babkám – korenárkam, ktoré ponúkali svoje ľudové liečivé kúry alebo praktizovali polozabudnuté pohanské rituály zväčša tolerantná. Ale v roku 1459 opantal mesto Arras hon na čarodejnice. Tinctor bol kanonikom katedrály v neďalekom meste Tournai, nachádzajúcom sa v dnešnom Belgicku. Chopiac sa šance urobiť si meno, denuncoval čarodejníctvo ako satanskú herézu: “Je isté, že tento zločin je úplne nový a zrejme nebolo o ňom nič známe a odvažujem sa teda povedať, že tento hriech čarodejníctva je horším a omnoho mrzkejším než všetky zavrhnutiahodné omyly pohanov.

 

Čarodejnice, ako dosvedčuje, vyvolávajú búrky, ničia úrodu a sú “tak oblepené blatom ohavných myšlienok” že sa “dokonca zmršťujú, aby mali sexuálny styk s diablom premeneným do podoby zvieraťa”.

Viac na: Simons: Witch history takes flight in rare U of A manuscript

Reklamy

Kto v skutočnosti zakazoval pitvať ľudí?

Uvedenie praxe pitvania ľudského tela v západnej Európe je jednou z najprekvapivejších udalostí v histórii prírodných vied. Pretože o jej vykonávaní prakticky nie je počuť v akejkoľvek inej kultúre kvôli silnej tabuizácii rozrezávania tiel a z toho prameniacej obavy z neposkytnutia patričného rešpektu požadovaného tradíciou. V starovekom svete bola nakrátko povolená v Alexandrii v treťom storočí pred n. l. zrejme preto, že balzamovanie tiel určených pre mumifikáciu už v sebe zahrňovalo odstraňovanie väčšiny z mäkkých telesných orgánov. Preto rezaním otvárať mŕtve telá v Egypte nebolo až tak šokujúce ako mohlo byť niekde inde. Ak máme veriť starovekému autorovi píšúcemu o medicíne, prax v Alexandrii sa dokonca vzťahovala aj na vivisekciu živých zajatcov. Samozrejme akékoľvek rezanie ľudského tela bolo zakázané pohanskými rímskymi autoritami. V druhom storočí n.l. mal Galén vykonávať všetky tieto činnosti na zvieratách, najmä na sviniach a berberských opiciach. Toto spôsobovalo chyby v jeho práci o anatómii pretože predpokladal, že fyziológia zvierat by sa mala odzrkadľovať v ľuďoch.

Keď sa Galénove práce dostali po roku 800 do Arabského sveta muslimovia sa nerozhodli začať pitvať ľudí. Hoci tu neexistoval žiadny priamy zákaz týkajúci sa tejto aktivity v Islame, o ktorom by sme vedeli, je to pravdepodobne preto, že nikomu neprišlo na um, že to môže byť povolené. Vieme o istom kresťanovi, ktorý žil za vlády moslimských kalifov a pitval opice, ale neexistuje tu žiadny náznak, žeby sa niekedy pokúšal o to isté na ľuďoch. Arabi, nechopní sami si overiť fakty, predpokladali, že Galén mal pravdu a nevšimli si, že on taktiež nedošiel v pitvaní ďalej než k využitiu primátov.

Pitva na univerzite v Bologni

Keď sa Galén stal dobre známym na katolíckom Západe bolo pre každého prirodzené pokračovať s predpokladom, že jeho pozorovania o ľudskom tele boli vo všetkých detailoch správne. Následne sa však v severnom Taliansku na sklonku 13. storočia stalo niečo revolučné – znovu sa začali pitvať ľudské telá. Mnohí moderní historici sú presvedčení, že to má niečo spoločné s významnou pozíciou mesta Bologna ako miesta pre štúdium práva. Prvé pitvy mohli v skutočnosti byť posmrtné prehliadky telesných pozostatkov, ktorých cieľom bolo na súdne účely zistiť príčinu smrti. Zachoval sa nám záznam o tom, ako pápež Inocent III. nariadil forenznú prehliadku tela obeti vraždy. Tieto autopsie rozbili tabu z rozrezávania ľudských tiel a krátko nato lekárska fakulta v Bologni vykonávala pitvy ako súčasť školenia medikov.

Mondino dei Luzzi

Mondino dei Luzzi, bolonský lekár napísal v roku 1316  pojednanie Anathomia corporis humani o tom, ako postupovať pri ľudskej pitve, ktoré sa stalo štandardným dielom po zvyšok stredoveku. Mondino získal svoju lekársku odbornosť vďaka vykonávaniu posmrtných ohliadok tiel, čo je zaujímavé, dokonca aj na dvoch tehotných ženách. Avšak čo je zrejmé, že nebol univerzálne populárnym. Jeho mierne odchýlky od Galéna znamenali príliš pre prinajmenšom jednu nemeckú univerzitu, ktorá nedovolila, aby sa na jej akademickej pôde jeho učebnica používala.

Jedným z najpretrvávajúcejších mýtov o stredovekej Cirkvi je, že zakazovala pitvať ľudské telá. Toto tvrdenie ako všetko kontroverzné, týkajúce sa vzťahu Cirkvi a vedy pochádza z osvietenskej a antiklerikálnej propagandy niektorých historikov z 19. storočia. Je zaujímavé uviesť, že sa takéto jednostranné a zavádzajúce tvrdenia do určitej miery dostali aj do oficiálnych učebníc histórie medicíny. Ako príklad možno uviesť knihu[1], renomovaných českých autorov, v ktorej sa na s. 44 uvádza:

 “1299 – Papež Bonifác VIII. vydal bulu De Sepulturis (O pohřbívání), jejíž dogmatický výklad vedl k zákazum pitev lidského těla.”

Pričom, ak sa prizrieme bližšie na tej istej stránke nájdeme uvedené: “1302 – B. da Varigana provedl v Bologni první soudní pitvu lidského těla.” a “1315 – Modino dei Luzzi uskutečnil v Padově verějnou pitvu lidského těla.” Preto, ak sa na tej istej stránke uvádza, že bolo pápežovým “zákazom” ukončené vykonávanie pitiev, je to naozaj nepresné a zavádzajúce. Ako sme však vyššie uviedli, väčšina spoločností a kultúr v dejinách mala silnú averziu voči tejto aktivite, takže je prekvapivé, že Cirkev nielenže dovoľovala, aby sa vykonávali pitvy, ale pokračovalo bez takmer žiadnych hlasov odporu. Pápežská bula z jubilejného roku 1300, vydaná pod názvom De Sepulturis a ako sme videli, hojne citovaná ako dôkaz na podporu tvrdenia, že Cirkev pitvu zakazovala, však v skutočnosti zakazovala varenie tiel. Táto praktika sa mala stať všeobecne rozšírenou počas križiackych výprav, keď tí, ktorí zomreli na výprave si želali, aby boli po návrate domov pochovaní do rodinnej hrobky. Keďže varením sa ľahšie oddeľovalo mäso od kostí, preto týmto spôsobom sa dalo pred samotným pohrebom lepšie zaobchádzať s telesnými pozostatkami. Pápežská bula však mala nezamýšľaný účinok v tom, že zabraňovala anatomistom, aby uvarením hlavy odhaľovali štruktúru niektorých kostí nachádzajúcich sa pod lebkou. Mondino vo svojom pojednaní toto pripúšťa:

“Kosti nachádzajúce sa pod bazilárnou kosťou sa nedajú veľmi dobre vidieť, kým sa neodstránia a neuvaria, ale vďaka hriechu, ktorý toto obnáša ich ja osobne zvyčajne vynechávam.”

Ak by Katolícka Cirkev skutočne silne namietala voči ľudským pitvám, tieto by sa nemohli tak rýchlo stať súčasťou sylabov v každej hlavnej európskej lekárskej škole.

Zámerom ľudských pitiev v neskorom stredoveku bolo skôr pedagogicky ukázať rôzne vnútorné orgány než  ďalší výskum. To znamená, že ak došlo k zisteniu akýchkoľvek diskrepancií s Galénovým popisom anatómie tieto neboli ďalej vyšetrované. Namiesto toho študenti mali tendenciu interpretovať to, čo videli v rámci pojmov, ktoré sa nachádzali v ich knihách. Starší profesori síce mohli mať skúsenosti a prestíž na to, aby spochybnili galénovskú ortodoxiu, ale v skutočnosti si nechceli špiniť ruky s takými činnosťami ako bolo rozrezávanie tiel. Boli dostatočne veľkoryso platení za učenie a za liečbu živých pacientov tak nemali žiadny dôvod prečo by sa mali zapodievať s mŕtvymi ľuďmi. Následne v prvej polovici šestnásteho storočia niektorí anatomisti začali spochybňovať to, čo skutočne videli vnútri svojich tiel. Ale to už je iný príbeh.

Literatúra:

[1] Niklíček, L., Štein, K.: Dějiny medicíny v datech a faktech, Praha: Avicenum, 1985, 1. vyd., 376s.

[2] Hannam, J.: God’s philosophers, London, The Icon Books, 2010, pp.252-255

“Nová” kniha v slovenskom preklade o inkvizícii

Domnievam sa, že konečne má čs. historiografia tú česť, aby sa pochválila prekladom svetovo uznávaného diela mimoriadne plodnej katolíckej apologetiky z pera otca Elphiége Vacandarda o inkvizícii, jej začiatkoch za kresťanských rímskych cisárov až po jej pôsobenie v stredoveku a koniec v novoveku.

 

Preklad do slovenčiny som zabezpečil z jej anglického vydania, dostupného na stránke projektu Gutenberg, kde sa nachádza bez rozsiahlejších poznámok pod čiarou:

http://www.gutenberg.org/cache/epub/26329/pg26329.html

 

A tu je jej spomínaný slovenský preklad:

http://uloz.to/xtfnXSJ/inkvizicia-vacandard-pdf

 

Dúfam, že sa Vám všetkým, či už horlivým tradicionalistom alebo “Novus Ordo heretikom” bude páčiť, keďže pochádza ešte z obdobia pred Koncilom, kedy dostala aj Imprimatur a Nihil Obstat od THOMASA J. SHAHANA, S.T.D. a JOHNA M. FARLEYHO, D.D, Arcibiskupa v New Yorku, prípadné pravopisné, syntaxe a sémantické chyby sú moje vlastné.

Inkvizícia – X. kapitola

X. KAPITOLA

KRITIKA TEÓRIE A PRAXE INKVIZÍCIE

TAK takýto bol vývoj počas viac než tisíc rokov (200-1300) teórie katolíckych spisovateľov o donucovacej sile Cirkvi pri liečbe herézy.Začínala s princípom absolútnej tolerancie; skončila upálením na hranici.

Počas éry prenasledovaní Cirkev, ktorá sama trpela pohanskou intoleranciou, heretikov iba exkomunikovávala a pokúšala sa ich priviesť späť k ortodoxnej viere pomocou vľúdnosti a silou argumentov. Ale keď sa cisári stali kresťanmi oni majúc na pamäti keď boli “Pontifices maximi,” hneď a zaraz sa snažili regulovať uctievanie a náuku prinajmenšom zvonka. Nanešťastie isté sekty nenávidené ako napríklad manichejci alebo svojou povahou revolučné ako napr. donatisti si vyžiadali uzákonenie krutých zákonov na ich potlačenie. Sv. Optatus tieto opatrenia schválil a pápež sv. Lev nemal kuráž ich neuznať. Avšak väčšina z raných Cirkevných Otcov, sv. Ján Chryzostom, sv. Martin, sv. Ambróz, sv. Augustín a mnohí ďalší[1] silne protestovali v mene kresťanskej lásky proti ukladaniu trestu smrti pre heretikov. Sv. Augustín, ktorý utváral myslenie svojej doby, najprv uprednostňoval teóriu absolútnej tolerancie. Ale neskôr, vidiac, že z toho čo on nazval  “blahodarný strach” plynuli isté dobré výsledky, svoje náhľady zmenil. Potom zastával názor, že štát by mohol a mal trestať jej rebelujúce deti, aby ich prinútil sa kajať, pokutou, konfiškáciou alebo dokonca exilom. Toto sa môže nazvať jeho teóriou umiernenej perzekúcie.

[1] Lea (op. cit., vol. i, pp. 214, 215) vraví, že sv. Hieronym bol obhajcom sily. “Prísnosť”, argumentuje sv. Hieronym, “naozaj je najpôvodnejšie milosrdenstvo, keďže časné potrestanie môže odvrátiť večné zatratenie”. Tu však sv. Hieronym iba hovorí, že Boh trestá niekedy preto, aby nemusel trestať vo večnosti. Ale on vonkoncom “netvrdí”, že tento trest by mal byť vykonaný Cirkvou alebo štátom. Commentar., v Naum, i, 9, P. L., vol. xxv, col. 1238.

Znovu objavenie sa manichejskej herézy v jedenástom storočí  zachytilo kresťanské kniežatá a ľud v úplnom prekvapení, keďže boli neprivyknutí na legislatívu prvých kresťanských cisárov. Avšak heretikom sa aj napriek tomu lepšie nevodilo. Pretože ľud proti nim povstával a upaľoval ich na hraniciach. Biskupi a Otcovia Cirkvi  proti takémuto lynčovaniu heretikov ihneď protestovali. Niektorí, ako napríklad biskup Wazo z Liège, predstavovali stranu absolútnej tolerancie, kým iní, pod vedením sv. Bernarda, obhajovali teóriu sv. Augustína. Čoskoro nato muži v Cirkvi začali  ako trest za herézu legislatívne presadzovať uväznenie—trest ktorý rímske právo nepoznalo a na začiatku ho považovali skôr za úkon pokánia než právne potrestanie. Vznikol pôvodne v kláštore avšak postupne si nachádzal svoju cestu do biskupských tribunálov a napokon sa dostal do súdnych tribunálov štátu.

Kanonické právo, ktorému značne pomohla renesancia ríšskeho kódexu, uviedlo v dvanástom storočí konečné zákony na potlačenie herézy. Tento režim trval od roku 1150 až 1215, od Graciána po Inocenta III. Heréza, najväčší hriech proti Bohu, bola klasifikovaná na úrovni so velezradou a trestala sa rovnakým trestom. Trestom bolo vyhnanstvo so všetkými jeho dôsledkami; t.j. zničenie domov heretikov a konfiškácia ich vlastníctva. Jednako kvôli hrôze, ktorú Cirkev vždy prejavovala pri prelievaní krvi, doposiaľ ešte neuvaľovala trest smrti, ktorý štát uzákonil pri velezrade. Inocent III. si neželal zájsť až za hranice vytýčené sv. Augustínom, sv. Jánom Chryzostomom a sv. Bernardom.

Ale neskorší pápeži a kniežatá išli ďalej. Začali s uzákonením trestu smrti ako sekundárneho potrestania v prípade keď heretici rebelovali proti zákonu vyhnanstva. Ale keď cisár Fridrich znovu zaviedol do platnosti legislatívu svojich kresťanských predchodcov zo štvrtého, piateho a šiesteho storočia[1] a mal prehlásiť ľudový zvyk upaľovania heretikov za zákon Ríše, pápežstvo nedokázalo odolať smeru jeho príkladu. Pápeži ihneď nariadili, aby sa nová legislatíva odhodlane všade vynucovala, najmä v Lombardii. Toto bol jednoducho logické vyústenie porovnania vykonaného Inocentom III. medzi herézou a zradou a bolo to hlavne vďaka dvom pápežom: Gregorovi IX., ktorý ustanovil inkvizíciu vedenú dominikánmi a františkánmi a Inocentovi IV., ktorý inkvizítorom povolil používanie tortúry.

[1] Porov. zákon Arkádia  z roku 395 (Cod. Theodos., xvi, v. 28).

Teológovia a kazuisti čoskoro nato začali brániť postup inkvizície. Zdalo sa, že absolútne nie sú ovplyvnení, aspoň nie teoreticky, ani tými najkrutejšími spôsobmi mučenia. Pre nich bolo zachovanie ortodoxnej viery prvoradé a nadradené všetkému sentimentu. V mene kresťanskej lásky k blížnemu sv. Tomáš, veľké svetlo trinásteho storočia, učil že relapsovaní heretici, i keď sa obrátia a kajajú sa, musia byť bez milosti popravení.

Ako vieme vysvetliť tento vývoj doktríny Cirkvi týkajúci sa potlačenia herézy a pripúšťajúc možnosť, že môže byť podané jeho uspokojivé vysvetlenie, ako ho dokážeme ospravedlniť?

. . . . . . . .

Intolerancia je pre človeka prirodzená. Ak je vecou faktov, že ľudia nie sú vždy v praxi netolerantnými, to je len preto, že im v tom bránia podmienky pochádzajúce z rozumu a múdrosti. Rešpekt pre názor iných predpokladá povahu myslenia, ktorej získanie vyžaduje roky. Je otázne, či je jej priemerný človek schopný. Intolerancia najmä týkajúca sa náboženských doktrín spolu s tvrdosťou, ktorá ju zvyčajne sprevádza, bývala prakticky zákonitosťou dejín. Z tohto pohľadu sa povaha myslenia stredovekých kresťanov odlišovala len málo od povahy pohanov rímskej ríše. Riman z druhého alebo tretieho storočia považoval rúhanie voči bohom za zločin, ktorý si zasluhuje tie najväčšie muky; kresťan z jedenásteho storočia cítil to isté voči apostatom a nepriateľom katolíckej viery. Toto sa dá jasne vidieť na zaobchádzaní ktoré postretlo prvých manichejcov prichádzajúcich z Bulharska a získavajúcich si niektorých prívržencov v Orléans, Montwimeri, Soissons, Liège a Goslare. Hneď nato tu dochádzalo k ľudovým povstaniam voči nim, ktoré svedčilo o jednom, čo by sa mohlo nazývať inštinktívnou intoleranciou ľudu. Svetské autority tej doby zdieľali túto nenávisť a preukázali ju buď posielaním samotných heretikov na hranicu alebo dovolením ľudu, aby tak urobil sám. Ako povedal Lea “Prax upaľovania heretikov zaživa teda nebola výtvorom pozitívneho zákona, ale povstal všeobecne a spontánne a jeho prijatie zákonodarcom bolo iba uznaním ľudového zvyku.”[1] Okrem toho, vládca nedokázal odkloniť záplavu rozbesnených ľudí, ktorí narušili ustanovený poriadok z jeho panstiev. Bol si dobre vedomý, že verejný pokoj v veľkej miere závisel na náboženských princípoch, ktoré zaisťovali tú morálnu jednotu, ktorú si prial každý vládca. Pohanský starovek sníval o takejto jednote a  vtedajší filozofi, interpretujúci vtedajšie myslenie, sa sami ukázali rovnako tak netoleratnými ako teológovia stredoveku.

[1] Lea, op. cit., vol. i, p. 222.

“Platón,” píše Gaston Boissier, “vo svojej ideálnej Republike, popiera toleranciu voči bezbožným, t.j. k tým, ktorí neprijímaju štátne náboženstvo. I keď zostávali potichu a boli mierumilovní a nešírili žiadnu propagandu zdali sa mu nebezpeční tým, aký zlý príklad dávajú iným. Odsúdil ich na tichý pobyt v dome, kde by sa mohli naučiť múdrosti (sophronisteria)—pod týmto lahodným eufemizmom mal na mysli väzenie—počas piatich rokov budú naslúchať každodenným prednáškam. Bezbožníci, ktorí spôsobovali povstanie a pokúšali sa škodiť iným mali byť uväznení na doživotie v hroznej kobke a po smrti im bol odmietnutý pohreb”.[1] Odhliadnuc od hranice nebola aj toto inkvizícia odsudzujúca na doživotie? V krajinách, kde náboženstvo a patriotizmus išli ruka v ruke, môžeme jasne spoznať túto intoleranciu. Vládcovia boli prirodzene náchylní veriť, že tí ktorí vnášajú nepokoj do verejného uctievania nepovoleného štátom a ich presvedčenie sa stane ešte pevnejšie, keď štát prijme z neba určitý druh špeciálneho poverenia. Toto bol prípad kresťanského impéria. Konštantín, na sklonku svojho vládnutia samého seba považoval za “biskupa pre vonkajšie záležitosti”, vysväteného Bohom[1] a jeho nasledovníci sa usilovali udržiavať nedotknuteľnosť pokladu viery. “Prvou starosťou cisárskeho veličenstva”, povedal jeden z nich, “je chrániť pravé náboženstvo pretože s jeho uctievaním je spojená prosperita ľudských podujatí.”[2] Takže niektoré z ich zákonov boli vyhlásené s ohľadom na posilnenie kanonického práva. Oni nad Cirkvou vztýčili ochrannú ruku, v ktorej mali meč, pripravení ho použiť na jej ochranu.

[1] Eusebius, Vita Constantini, lib. iv, cap. xxiv.

[2] Theodosius II, Novellæ, tit. iii (438).

Stredovek tieto názory zdedil. Náboženská jednota bola následne dosiahnutá po celej Európe. Akýkoľvek pokus ju narušiť bol bezprostredne útokom na Cirkev ako aj na impérium. “Nepriatelia Kristovho kríža a tí ktorí odmietajú kresťanskú vieru”, hovorí Pedro II. z Aragónie “sú tiež našimi nepriateľmi a verejnými nepriateľmi nášho kráľovstva; musí sa s nimi aj podľa toho zaobchádzať”.[1] Bol to v podstate rovnaký princíp, vďaka ktorému Fridrich II. trestal heretikov ako zločincov podľa všeobecného, verejného zákona; ut crimina publica. Hovorí o tzv. “cirkevnom pokoji” rovnako ako starí cisári hovorili o “rímskom pokoji”. Ako cisár si považoval za svoju povinnosť “zachovávať a udržiavať ho” a beda tomu, kto by sa odvážil ho narušovať. Cítiaci sa sám vybavený ľudskou a božskou autoritou ustanovil pokiaľ možno tie najkrutejšie zákony proti heréze. Čo takto mohlo zostať iba hroziacou teóriou stalo sa hrôzostrašnou realitou. Zákony z rokov 1224, 1231, 1238 a 1239 preukázali, že kniežatá rovnako aj ľud považovali hranicu ako vhodný trest za herézu.

[3] Zákon z roku 1197, v De Marca, Marca Hispanica, col. 1384.

Mohlo by sa stať veľmi prekvapujúcim, ak by Cirkev, ohrozená neustále sa rozširujúcou záplavou herézy, neprijala dychtivú ponuku štátu na ochranu. Vždy však prejavovala hrôzu z prelievania krvi. Ale keďže už dlho nekonala priamo a štát konal prelievanie krvi skazených ľudí vo vlastnom mene, začala zvažovať výlučne výhody, ktoré by mohli pre ňu vyplynúť z vynucovania svetských zákonov. Okrem toho klasifikovaním herézy na roveň s velezradou ona sama položila základy z premís logický záver štátu trest smrti. Cirkev preto mohla len ťažko spochybniť spravodlivosť ríšskych zákonov bez toho, aby v podstate neišla proti princípom, ktoré ona sama obhajovala.

Cirkev a štát sa preto neprestajne navzájom ovplyvňovali. Teológia zastávaná Cirkvou reagovala na štát a to spôsobovalo, že sa prijímali násilne opatrenia, zatiaľčo štát na oplátku nútil Cirkev schváliť jeho použitie sily, hoci takýto postoj bol v rozpore s duchom raného kresťanstva.

Teológovia a kanonisti vykonali v tejto situácii konečné ťahy. Ovplyvnení tým čo sa okolo nich stalo, ich jedným cieľom bolo brániť zákony ich doby. Toto sa dá ľahko vidieť ak si porovnáme Summa  zostavenú sv. Rajmundom z Peňafortu s traktátom Summa  sv. Tomáša Akvinského. Keď sv. Rajmund  písal svoje dielo, Cirkev sa ešte stále riadila kriminálnym zákonníkom pápeža Lucia III. a Inocenta III.; nemala ešte žiadny koncept uvalenia trestu smrti za herézu. Ale v dobe sv. Tomáša už inkvizícia niekoľko rokov vynucovala drakonické zákony Fridricha II. Anjelský doktor sa preto ani len nepokúsil brániť zastaralý zákonník Inocenta III., ale sa odvážil ukázať, že ríšske zákony následne schválené Cirkvou boli v súlade s najstriktnejšou spravodlivosťou. Jedným z jeho argumentov bolo spraviť porovnanie, viac či menej šťastné, medzi herézou a zločinmi proti všeobecnému zákonu.

V období keď nikto nepovažoval náuku za pevne dokázanú kým sa na jej podporu nedali nájsť citáty autorít, takéto porovnania neboli dostatočné. Tak si teológovia cibrili svoj dôvtip aby našli citácie nie u Cirkevných Otcov, čo by mohlo byť ťažké, ale z Písma, ktorí sa zdalo priaznivé voči vtedajším módnym myšlienkam. Sv. Optatus sa tak pokúšal robiť ešte v piatom storočí[1], napriek predošlým protestom Origena, Cypriána, Laktancia a Hilára. Cirkevníci v stredoveku nasledujúc jeho príklad svojim poslucháčom pripomínali, že podľa Svätých Písiem “Jahve bol Bohom, ktorý sa tešil zo zničenia svojich nepriateľov”. Čitali o tom, ako Saul, zvolený za kráľa Izraela bol potrestaný Bohom za ušetrenie Agaga z kmeňa Amalék; ako prorok Samuel ho rozsekal na kúsky; ako bola nemilosrdne nariadená a vynútená úplná masakra neveriacich Kannáncov; ako bol chválený Eliáš za pobitie 450 Baalových prorokov; a nevedeli pochopiť ako milosrdenstvo voči tým, ktorí odmietali pravú vieru, mohlo byť čokoľvek iné než obyčajnou neposlušnosťou voči Bohu. Vari všemohúci Boh nepovedal “A keby ťa tvoj brat, syn tvojej matky, alebo tvoj syn, alebo tvoja dcéra, alebo tvoja žena najmilšia, alebo tvoj priateľ, ktorého miluješ ako seba samého, chceli presvedčiť a potajomky by ti vravel: “Nože poďme a slúžme iným bohom,” ktorých nepoznáš ani ty, ani tvoji otcovia, … neposlúchni ho, nepočúvaj ho a nech mu neodpustí tvoje oko, žeby si mal s ním zľutovanie a žeby si ho kryl, lež poponáhľaj sa zničiť ho; nech je tvoja ruka prvá proti nemu a potom nech naň siahne rukou všetok ľud”[2].

[1] De Schismate Donatistarum, p. iii, cap. vii.

[2] Dt xiii, 6-9; porov. xvii, 1-6.

Takéto učenie by sa na prvý pohľad mohlo javiť ako ťažko uviesť do súladu so zákonom lásky k blížnemu, ktoré kázal Ježiš svetu. Ale teológovia citovali Kristove slová: “Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť”[1] a ďalšie texty Evanjelií aby dokázali dokonalú zhodu medzi Starým a Novým Zákonom vo veci trestov. Dokonca zašli až tak ďaleko, že tvrdili o sv. Jánovi[2]ako hovorí o treste ohňom vynášaným voči heretikom.

[1] Mt v, 17.

[2] Jn xv, 6.

Táto čudná metóda exegézy však nebola  cudzia pre zakladateľov a obhajcov inkvizičných tribunálov. Anglicko, ktoré nevedelo nič o inkvizícii, s výnimkou procesu s Templármi bolo práve tak kruté voči heretikom ako Gregor IX. alebo Fridrich II.

“Štatút zo dňa 25. mája 1382, nariaďuje kráľovi vydať svojim šerifom poverenia zatknúť Viklefových potulných kazateľov a pomocníkov a podnecovateľov herézy a držať ich dovtedy kým sa neočistia selon reson et la ley de seinte esglise. Po upálení Sawtrého vďaka kráľovskému zatykaču potvrdenému parlamentom v roku 1400 štatút ‘de hæreticis comburendis‘ po prvý krát ukladal v Anglicku trest smrti ako vhodné potrestanie za herézu…. Zakazoval rozširovanie heretických názorov a kníh, zmocňoval biskupov zatýkať všetkých páchateľov a držať ich vo väzení až kým sa sami neočistia alebo neodvolajú a nariaďoval biskupom začať proti nim súdne stíhanie v lehote troch mesiacov od zatknutia. Za menšie prečiny boli biskupi zmocnení väzniť a pokutovať podľa uváženia a potešenia, pokuta zvyčajne patrila kráľovskému výbercovi daní, pokladníkovi. Pri zatvrdlivej heréze alebo relapsovaní znamenajúcom podľa kanonického práva odovzdanie svetskému ramenu boli biskupi a ich komisári jedinými sudcami a pri ich doručení takýchto odsúdencov miestny šerif alebo starosta a bailif z najbližšieho mesta boli povinní slávnostne ich upáliť na vyvýšenine pred ľudom. Henrich V. toto nasledoval a uzákonil štatút z roku 1414 po celom kráľovstve ako druh zmiešanej svetskej a cirkevnej inkvizície v ktorom anglický systém rozsiahleho vyšetrovania získal špeciálne príklady. Pod touto legislatívou sa pre anglické oči stalo upálenie za herézu nie neznámym zjavom a lollardi boli rýchlo potlačení. V roku 1533 Henrich VIII. odvolal štatút z roku 1400, zatiaľčo ponechal tie z rokov 1382 a 1414 a taktiež trest upálenia za živa pre vzpurnú herézu a relapsáciu (znovu upadnutie do nej) a nebezpečnej zmesi politiky a náboženstva poskytovala hranica obľúbený nástroj štátnictva. Jedným z najskorších opatrení vlády Edwarda VI. bolo odvolanie tohto zákona rovnako ako tých z rokov 1382 a 1414 spolu so všetkou tou otrasnou legislatívou Šiestich článkov. Spolu s reakciou za vlády Filipa a Márie došlo k znovu zavedeniu ostrých zákonov proti heréze. Sotva bolo toto španielske manželstvo uzavreté, keď poslušný parlament znovu zaviedol do platnosti legislatívu z rokov 1382, 1400 a 1414, ktorá umožňovala dať do pohybu obšírnu mašinériu pre početné upálenia, ktoré nasledovali. Najranejším počinom prvého parlamentu Alžbety I. bolo odvolanie legislatívy Filipa a Márie a starých štatútov, ktoré znovu zaviedli; ale ale výnos de hæretico comburendo sa stal integrálnou súčasťou anglického zákona a zachoval sa až dovtedy keď snaženie Karola II.  za toleranciu katolíkov spôsobilo že v roku 1676 zabezpečil jeho zrušenie a obmedzenie cirkevných súdov v prípadoch ateizmu, rúhania, herézy a schizmy a iných zavrhnutiahodných doktrín a názorov ‘na cirkevné lieky exkomunikácie, odňatí, degradácie a iných cirkevných cenzúr nevzťahujúcich sa na smrť.”[1]

[1] Lea, op. cit., vol. i. pp. 352-354.

Tieto myšlienky intolerancie boli na konci stredoveku vo verejnej mienke tak pevne zakorenené, že dokonca aj tí, ktorí protestovali proti inkvizičnému postupu, si mysleli že v príncípe to bolo správne. Farel dňa 8. septembra 1533 napísal Kalvínovi: “Niektorí ľudia si neželajú, aby sme súdne stíhali heretikov. Ale i keď pápež súdi pravoverných (t.j. Hugenotov) za zločin herézy a taktiež nespravodliví sudcovia trestajú nevinných, je absurdné priať záver, že nesmieme odsudzovať heretikov na smrť, aby sme tým posilnili pravoverných. Ja sám som často hovoril, že som bol ochotný strpieť smrť, ak by som niekedy učil niečo čo by bolo opakom zdravej náuky a že by som si zaslúžil tie najstrašnejšie muky, ak by som sa snažil odcudziť  čokoľvek z pravej viery v Krista. Preto nemôžem predkladať ani iným odlišný zákon.”[1]

[1] OEuvres complètes de Calvin, Brunswick, 1863-1909, vol. xiv, p. 612.

Kalvín zastával rovnaké náhľady. Jeho inkvizičný duch sa prejavil v jeho ostrom súdnom stíhaní a odsúdení Španiela Michaela Serveta.[1] Keď niekto našiel na ňom chybu, odpovedal: “Kati pápeža učia, že ich bláznivé vynálezy boli doktrínami Cirkvi a boli prehnane kruté zatiaľčo ja som vždy súdil heretikov so všetkou láskavosťou a v bázni Božej; Ja som odsúdil k smrti iba priznaného heretika.”[2] Michael Servetus iste veľa nezískal náhradou inkvizície za Kalvína .

[1] Servetus bol odsúdený 26. októbra 1553 na upálenie za živa a nasledujúci deň bol popravený. Už v roku 1545 Kalvín mal napísať: “Ak on (Servetus) príde do Ženevy ja mu nikdy nedovolím aby odišiel nažive keďže už dlhšie mám v tomto meste autoritu: Vivum exire numquam patiarOEuvres complètes, vol. xii, p. 283.” Samozrejme si Kalvín želal aby bol trest smrť ohňom vymenený za nejaký iný druh usmrtenia.

[2] Aby ospravedlnil túto popravu, Kalvín publikoval svoj pamflet Defensio orthodoxæ fidei de sacra Trinitate, contra prodigiosos errores Michaelis Serveti Hispani, ubi ostenditur hæreticos jure gladii coercendos esse, Ženeva, 1554.

Bullinger zo Zurichu hovoriaci o smrti Serveta takto písal Leliusovi Socinovi: “Ak Lelius ty nemôžeš teraz pripustiť právo magistrátu trestať heretikov, nepochybne ho jedného dňa pripustíš. Samotný sv. Augustín  najprv považoval za odporné použiť násilie proti heretikom a pokúsil sa priviesť ich späť iba slovom Božím. Ale napokon, naučiac sa múdrosti vďaka skúsenosti začal používať silu s dobrým účinkom. Na začiatku luteráni neboli presvedčení, že by heretici mali byť trestaní; ale po excesoch anababtistov prehlásili, že magistrát by nemal iba napomínať spurných, ale tvrdo ich potrestať na výstrahu pre tísícky ďalších.”

Teodor Beza, ktorý videl niekoľko zo svojich spolubratov upálených vo Francúzsku za ich vieru, napísal podobne v roku 1554 v kalvínskej Ženeve: “Aký zločin môže byť väčší alebo odpornejší než heréza, ktorá vystavuje ničote slovo Božie a všetku cirkevné disciplínu? Kresťanské magistráty konajte povinnosť voči Bohu, ktorý Vám dal do ruky meč aby ste chránili česť Jeho veličenstva; bite statočne tieto monštrá v maske ľudí.” Teodor Beza považoval omyl tých, ktorí požadovali slobodu svedomia za “horší než tyrania pápeža. Je lepšie mať tyrana, nezáleží na tom akým krutým dokáže byť, ako nechať každého robiť si čo chce.” Zastával názor, že meč svetskej autority by nemal trestať len heretikov, ale aj tých ktorí si priali aby heréza zostávala nepotrestaná.[1] Stručne pred renesanciou existovali len nemnohí, ktorí učili spolu s Husom[2], že heretici by nemali byť odovzdávaní svetskému ramenu na smrť.[3]

[1] De hæreticis a civili magistratu puniendis, Geneva, 1554; preložený do francúzštiny Colladonom v roku 1559.

[2] V jeho pojednaní De Ecclesia. To bol 18. článok z heréz, ktoré sa mu pripisovali.

[3] Vo všeobecnosti boli protestantskí vodcovia radi z popravy Serveta. Melanchton Bullingerovi napísal: “Som prekvapený z toho, že niektoré osoby odsudzujú krutosť, ktorá bola v tomto prípade použitá tak oprávnene.” Medzi tých, ktorí to odsúdili patril Nicolas Zurkinden z Bernu. Porov. jeho list v OEuvres complètes de Calvin, vol. xv, p. 19. Sébastien Castellio uverejnil v marci roku 1554, jeho pojednanie Traité des hérétiques, a savoir s’il faut les persécuter, najstarší a jeden z najvýstižnejších pamfletov proti intolerancii. Porov. F. Buisson, op. cit., ch. xi. Je to pamflet, ktorý sa Teodore Beza pokúšal vyvrátiť. Castellio potom zaútočil na Kalvína priamo v novom diele Contra libellum Calvini in quo ostendere conatur hæreticos jure gladii coercendos esse, ktorý bol uverejnený až v roku 1612 v Holandsku.

Takáto tvrdosť, ba čo viac, takáto krutosť preukázaná  voči tomu, čo by sme mohli nazvať “zločin názoru” sa dá pre ľudí našej doby pochopiť len veľmi ťažko. “Aby sme to pochopili”, hovorí Lea “musíme si sami predstaviť stupeň civilizácie v mnohých ohľadoch úplne odlišný ako je ten náš. Vášne boli zúrivejšie, presvedčenia silnejšie, cnosti a neresti oveľa prehnanejšie než v našom studenšom a sebestačnom čase. Naviac doba bola krutá…. Iba sme nazreli na krutosti kriminálneho zákonníka stredoveku, aby sme si všimli, akí neľútostní boli ľudia k sebe navzájom. Koleso, veľký kotol s vriacim olejom, upálenie zaživa, roztrhanie s divokými koňmi, boli zvyčajné vhodné prostriedky ktorými sa kriminálny sudca snažil odstrašiť ľudí od páchania zločinu hrôzunaháňajúce príklady, ktoré by mohli mať značný dopad na nie prehnane citlivú populáciu.”[1]

[1] Lea, op. cit., vol. i, pp. 234, 235.

Ak uvažujeme nad týmto svetským kriminálnym kódexom nesmieme byť prekvapení tým, že heretici považovaní za najhorších možných zločincov, boli posielaní na hranicu.

Toto vysvetľuje prečo inteligentní ľudia, hnaní čistým zápalom za dobro, sa ukázali takí tvrdí a chladní a používali bez zľutovania tie najkrutejšie spôsoby mučenia, ak si mysleli, že je v stávke viera alebo spása duší. “Pri takýchto mužoch,” hovorí Lea,—a zmieňuje okrem iných Inocenta III. a sv. Ľudovíta—”to nebola hlad po zisku alebo chtíč po krvi alebo pýcha mienky alebo nezriadený výkon moci, ale zmysel pre povinnosť a oni predstavovali len to, aká bola univerzálna verejná mienka od trinásteho až po sedemnáste storočie.”[1]

[1] Lea, op. cit., vol. i, p. 234.

Bol to preto duch doby, tzv. Zeitgeist ako by sme ho nazvali dnes, ktorý bol zodpovedný za rigorózne opatrenia v minulosti používaných Cirkvou ako aj štátom pri potlačovaní herézy. Iné dôvody, ktoré sme zmienili boli iba subsidiárnymi. Toto je jeden z dôvodov ktorý uspokojivo vysvetľuje teórie ako aj fakty.

Ale vysvetlenie je niečo ďaleko odlišné od obhajoby inštitúcie. Vysvetliť je ukázať vzťah medzi príčinou a následkom; hájiť je ukázať, že účinok zodpovedá ideálu spravodlivosti.  Aj keby sme ukázali, že inkvizičný postup zodpovedá určitému ideálu spravodlivosti, takýto ideál určite nie je naším dnešným. Poďme sa nad touto otázkou hlbšie zamyslieť.

IJe zrejmé, že musíme nemilosrdne odsúdiť všetky zneužitia Inkvizície, ktoré boli spáchané vďaka hriechom jednotlivcov, bez ohľadu na to, z akej strany pochádzali. Napríklad by určite nikoho ani len nenapadlo brániť Cauchona, nespravodlivého sudcu Jany z Arku alebo iných krutých inkvizítorov, ktorí ako on zneužili svoju autoritu na nespravodlivé potrestanie podozrivých predvedených pred ich tribunál. Z tohto stanoviska je pravdepodobné, že mnoho rozsudkov inkvizície potrebuje revíziu.

Ale je správne považovať túto inštitúciu za “veľkolepý zjav spoločenskej dokonalosti” a “model spravodlivosti?”[1]

[1] The Civiltà Cattolica, 1853, vol. i. p. 595 seq.

Nazvať inkvizíciu modelom spravodlivosti očividné preháňanie, ako musí uznať každý seriózny študent jej histórie.

Inkvizičná procedúra bola sama o sebe podradná voči accusatio, pri ktorej vlastnil žalobca bremeno verejne dokázať svoje obvinenia. Že to bolo ťažké badať tento metodický postup pri procesoch herézy sa dá ľahko pochopiť; pretože s poena talionis, ktorý očakával žalobcu zlyhávajúceho pri dokazovaní svojich obvinení sa počítalo, že ochladí horlivosť mnohých katolíkov, ktorí by ináč boli odhodlaní heretikov súdne stíhať. Ale musíme uznať, že accusatio v kriminálnom práve umožňovalo väčšiu šancu pre učinenie zadosť spravodlivosti než inquisitio. Okrem toho, ak by sa pri cirkevnom inquisitio postupovalo ako u svetského inquisitio, možnosť prípadných justičných omylov by bola ďaleko menšia. “Pri inquisitio v rámci svetského práva neexistovala utajenosť za ktorú bola bývala inkvizícia oprávnene kritizovaná; podozrivý bol predvolaný a bola mu daná k dispozícii kópia tzv. capitula resp. articuli obsahujúce obvinenia voči nemu. Ak bol na výsluchu, tieto obvinenia mohol buď priznať alebo poprieť. Mená svedkov, tých ktorí proti nemu vypovedali a kópia ich svedeckej výpovede mu boli taktiež dodané takže mohol viesť svoju obhajobu buď namietaním proti charakteru svojich žalobcov alebo zneniu ich obvinení. Ženám, mladistvým vo veku 14 rokov, nevoľníkom, nepriateľom väzňa, zločincom, exkomunikovaným, heretikom a ani takým, zlej povesti  nebolo dovolené svedčiť. Všetky svedectvá boli prijímané v písomnej forme. Uväznený a jeho právnici sa následne objavili pred sudcom, aby vyvrátili dôkazy a obvinenia.”[1]

[1] Tanon, op. cit., pp. 287, 288.

Naproti tomu pri cirkevnej procedúre boli mená svedkov držané v tajnosti, okrem veľmi výnimočných prípadov; mohol svedčiť hocikto, dokonca aj keď to bol heretik; uväznený mal právo odmietnuť svedectvá všetkých tých, ktorých on považoval za svojich smrteľných nepriateľov, ale iba vtedy keď vedel odhadnúť ich mená aby tým zneplatnil ich svedectvo; nebolo mu dovolené mať právnika, ale mohol sa v tajnosti brániť sám. Iba tie najpredpojatejšie mysle môžu považovať takúto procedúru za ideál spravodlivosti. Naopak je nespravodlivá v každom detaile v ktorom sa odlišuje od inquisitio v svetskom práve.

Určité dôvody sa dajú uviesť na vysvetlenie postoja pápežov, ktorí si želali spraviť z inkvizičnej procedúry tak utajenú a obsiahlu ako len bolo možné. Boli si veľmi dobre vedomí akému nebezpečenstvu by mohli byť vystavení svedkovia, ak by boli ich mená nerozvážne odhalené. Vedeli, že verejná známosť súdnych spisov by určite mohla zhatiť účinnosť heretických procesov. Ale takéto uvažovania nezmenili povahu samotnej inštitúcie;inkvizícia pri ponechávaní príliš veľkého priestoru pre arbitrárne vedenie jednotlivých sudcov, tým pádom naraz nechala príliš upadnúť štandard striktnej spravodlivosti.

Všetko čo sa môže a malo by sa povedať na obranu a slúži ku cti rímskych pontifikov je, že sa snažili naprávať zneužitia inkvizície. S týmto napamäti Inocent IV. a Alexander IV. kládli inkvizítorom za povinnosť konzultovať rozsudky so mnohými tzv. boni viri a periti; Klement V. im zakázal pristúpiť k akémukoľvek závažnému rozhodnutiu bez najprv konzultácie s biskupmi, prirodzenými sudcami viery;[1] a Bonifác VIII. im odporučil odhaliť mená svedkov uväzneným ak si mysleli, že toto odhalenie by nebolo pre nikoho škodlivé.[2] Jedným slovom priali si aby boli svedomito zachovávané zákony spravodlivosti a z času na čas zmierňované.[3] Ale pri detailnom skúmaní mali tieto zákony ďaleko od dokonalosti.

[1] Clementinæ, De Hæreticis, Decretal Multorum Querela, cap. i, sect. i.

[2] Sexto, De Hæreticis, cap. xx; cf. Tanon, op. cit., p. 391.

[3] Döllinger je veľmi nespravodlivý, keď hovorí: “Od roku 1200 do 1500 tu existovala dlhá neprerušená séria pápežských výnosov o inkvizícii; tieto dekréty čo do tvrdosti a krutosti nepretržite rástli.” La Papauté, p. 102. Tanon (op. cit, p. 138) píše nestrannejšie: “Klement V. namiesto zvýšenia právomocí Svätého Ofícia sa pokúšal skôr potlačiť jeho zneužívania.”

. . . . . . . .

Predchádzajúce uväznenie a tortúra, ktorá hrala tak dôležitú úlohu v inkvizičnej procedúre, boli bezpochyby veľmi barbarskými metódami súdneho stíhania. Predchádzajúce uväznenie môže byť v niektorých prípadoch oprávnené; ale spôsob akým ho inkvizítori chápali mal ďaleko od správnosti. Nik by sa dnes ani len neodvážil obhajovať potrestanie známe ako carcer durus, pri ktorom sa inkvizítori snažili vydolovať priznania od svojich väzňov. Ono to naviac bolo ešte všetko oveľa viac odiózne vďaka ľubovoľnému predlžovaniu jeho hrôz a krutosti.

Stále je však ťažké uzmieriť použitie tortúry s akoukoľvek myšlienkou spravodlivosti. Ak by sa inkvizítori zastavili pri zbičovaní, ktoré podľa sv. Augustína bolo vykonávané doma, v škole a dokonca aj v raných dobách na biskupských tribunáloch a je o ňom zmienka na Koncile v Agde, v roku 506 a v benedictínskej reguli, nikto by sa veľmi nepohoršoval. Môžeme pravdepodobne považovať tento domáci a otcovský zvyk za trošku krutý, ale dokonale konzistentný s myšlienkami, ktoré vtedy ľudia mali o dobrote. Ale škripec, tzv. strappado a hranica boli obzvlášť neľudskými vynálezmi.[1] Keď ich pohania používali proti kresťanom prvých storočí, všetci sa zhodovali v ich stigmatizácii ako príklad extrémneho barbarizmu alebo ako vynálezy diabla. Ich povaha sa nezmenila keď ich inkvizícia začala používať proti heretikom. Pre našu hanbu sme nútení pripustiť, že napriek naliehaniu Inocenta IV. na jej zmiernenie[2], bola brutalita cirkevných tribunálov často porovnateľná s tribunálmi pohanských perzekútorov. Pápež Mikuláš I. takto  odsúdil použitie tortúry ako prostriedok súdneho vyšetrovania: “Takéto súdne postupy” hovorí, “sú proti Božiemu zákonu a ľudskému zákonu pretože priznanie by malo byť spontánne, nie vynútené; malo by byť získané slobodne a nie následkom násilia. Väzeň môže vydržať všetky muky, ktoré naňho uvalíte bez toho, aby sa k niečomu priznal. Táto potupa padá na sudcu a je jasným dôkazom jeho neľudskosti! Ak by naproti tomu väzeň pod tlakom mučenia sám priznal svoju vinu za zločin, ktorý nikdy nespáchal, nie je ten, kto ho prinútil klamať, vinný z odporného zločinu?”[3]

[1] Toto bol náhľad sv. Augustína, Ep. cxxxiii, 2.

[2] Bula Ad Extirpanda, v Eymeric, Directorium inquisitorum, Appendix, p. 8.

[3] Responsa ad consulta Bulgarorum, cap. lxxxvi; Labbe, Concilia, vol. viii, col. 544.

Tresty, ktoré vynášali inkvizičné tribunály pre heretikov sa dajú ťažko posúdiť. Poďme sa najprv zo všetkého pozrieť na to, že väčšina heretikov odovzdaných svetskému ramenu si zasluhovala za svoje zločiny ten najprísnejší trest. Isto by nebolo spravodlivé a správne pre zločincov previňujúcich sa voči všeobecnému zákonu, aby unikli trestu pod pláštikom ich náboženskej viery. Zločiny spáchané v mene náboženstva sú vždy zločinmi a človek, ktorému bol ukradnutý majetok alebo bol napadnutý sa len málo stará o to, či mal čo do činenia s náboženským fanatikom alebo obyčajným zločincom. Štát v takýchto prípadoch nebráni nejaké konkrétne dogmatické učenie, ale jeho vlastné životne dôležité záujmy. Preto tí heretici, ktorí boli zločincami voči svetskému zákonu boli potrestaní spravodlivo. Antisociálna sekta ako katari, ktorá bola sama zahalená tajomstvom a morálne skazila ľudí v tak rozsiahlom meradle, že si iba samou skutočnosťou jej existencie a propagandy privolávala na seba odplatu spoločnosti a meč štátu.

“Samozrejme tak ako veľa,” says Lea, “musíme zavrhovať prostriedky použité na ich potlačenie a  poľutovať tých, ktorí trpeli kvôli svojmu svedomiu, nemôžeme nič iné iba pripustiť, že strana sporu vyznávajúca ortodoxiu bola v tomto prípade stránkou pokroku a civilizácie. Ak by sa katarizmus stal dominantným alebo mu bolo dovolené existovať za rovnakých podmienok, jeho vplyv by sa neprejavil nijak inak, len katastroficky. Jeho asketizmus s ohľadom na styk medzi pohlaviami, ak by bol striktne vynútený, mohol by viesť zákonite iba k vyhladeniu ľudskej rasy…. Jeho odsúdenie viditeľného sveta a hmoty vo všeobecnosti ako diela Satana učinilo hriešnym všetko úsilie po materiálnom vylepšení a svedomitá viera v takéto krédo by mohla človeka priviesť naspäť v čase do jeho pôvodných podmienok divošstva. Nebola to len revolta proti Cirkvi, ale vzdanie sa vlády ľudstva nad prírodou.”[1] Jej rast musel byť zastavený za akúkoľvek cenu. Spoločnosť, vo svojom nemilosrdnom postupe voči tomuto šialenstvu, sa iba bránila proti činnosti tejto v podstate deštruktívnej sily. Bol to zápas o existenciu.

Preto musíme vyvodiť z počtu tých, ktorí sa všeobecne štylizujú do úlohy obetí cirkevnej intolerancie, väčšinu heretikov popravených štátom; pretože takmer všetci čo boli uväznení alebo poslaní na hranicu, najmä v severnom Taliansku a južnom Francúzsku, boli Katari.[1]

[1] Jean Guiraud dokázal, že Valdénski, Fraticelli, husiti, Lollardi, atď. útočili na spoločnosť, ktorá konala v sebaobrane, keď ich odsudzovala na smrť. La répression de l’hérésie au moyen âge, v Questions d’histoire et d’archéologie Chrétienne, p. 24 a seq.

Toto dôležité pozorovanie malo istých historikov tak zaujať, že boli prinútení myslieť si, že inkvizícia mala čo dočinenia len so zločincami tohto druhu. “História”, hovorí Rodrigo, “zachovala záznamy o ukrutnostiach spáchaných heretikmi z Bulharska, gnostikmi a manichejcami; rozsudok smrti bol vynesený len an takých zločincov, ktorí sa priznali k vraždám, lúpežiam a k násilným skutkom. S albigéncami bolo zaobchádzané láskavo. Katolícka Cirkev zavrhuje všetky akty pomsty, akokoľvek silná bola provokácia spôsobená týmito nezriadenými zberbami.”[1]

[1] Historia verdadera de la Inquisición, Madrid, 1876, vol. i, p. 176, 177.

Takáto obhajoba inkvizície nie je podložená faktami. Je síce pravodu, že v stredoveku len ťažko existovala  heréza, ktorá by nemal nejaké spojenie s antisociálnou sektou. Kvôli tomuto dôvodu bol hocikto kto  popieral dogmu viery ihneď podozrivý, či už správne alebo nesprávne, že je anarchista. Ale je skutočnosťou že inkvizícia neodsudzovala len tých heretikov, ktorí spôsobovali spoločenské nepokoje, ale všetky heréze ako také: “Nariaďujeme”, hovorí Fridrich II. “nech zločin herézy, bez ohľadu na názov sekty, je klasifikovaný ako verejný zločin…. a že každý, kto popiera katolícku vieru, aj v jednom článku, bude sa zodpovedať zákonu; si inventi fuerint a fide catholica saltem in articulo deviare.”[1] Toto bol taktiež názor teológov a kanonistov. Napríklad Sv. Tomáš Akvinský, ktorý hovoril za celú scholastiku – schola, nerobil žiadne rozdiely medzi katarskou herézou a akoukoľvek inou čisto špekulatívnou herézou; všetky ich dával na jednu úroveň; každý zatvrdlivý alebo relapsovaný heretik si zasluhoval smrť.[2] Inkvizítori boli tak úplne presvedčení o tejto pravde, že súdne stíhali heretikov, ktorých heréza bola odhalená až po desiatich resp. dvadsiatich rokoch po ich smrti, keď už dlho neboli schopní spôsobiť spoločnosti akúkoľvek škodu.[3]

[1] Konštitúcia Inconsutilem tunicam.

[2] Summa IIa, IIae, q. x, art. 8; q. xi, art. 3 a 4.

[3] Porov. Tanon, op. cit., pp. 407-412.

Nesmieme byť prekvapení týmito názormi a praktikami, pretože oni boli plne v súlade s konceptom spravodlivosti všeobecne platnom v tej dobe. Vládcovia v Cirkvi a štáte to cítili ako ich povinnosť nielen brániť spoločenský poriadok, ale ochraňovať záujmy Boha vo svete. Vo všetkej počestnosti seba samých považovali za predstaviteľov božej autority tu dole. Božie záujmy boli ich záujmami; bolo preto ich povinnosťou trestať všetky zločiny proti Jeho zákonu. Preto sa heréza ako čisto teologické previnenie stala prístupnou pre ich tribunál. Verili, že jej potrestaním iba plnia jednu z povinností svojho úradu. Teraz sa bližšie pozrieme a posúdime ako také tresty vynášané za herézu.

Prvým v poradí dôležitosti bol trest smrti upálením na hranici, vznášaný na všetkých zatvrdlivých a relapsovaných heretikov.

Relapsovaní heretici, keď sa kajali, si najprv nezasluhovali trest smrti. Ako adekvátne potrestanie bolo považované uväznenie, pretože im dávalo šancu oľutovať svoju chybu. Trest smrti vynesený neskôr staval sudcov do falošnej pozície. Na jednu stranu vďaka udeleniu absolúcie a poskytnutiu prijímania väzňovi predstierali že veria v čestnosť ich pokánia a obrátenia a už tým jeho poslaním na hranicu z obavy z relapsovania, konali opak voči svojim presvedčeniam. Odsúdiť človeka na smrť, ktorý bol považovaný za hodného prijatia sv. Eucharistie, na základe naliehania, že by jedného dňa znovu mohol spáchať hriech herézy, sa nám zdá ako do neba volajúca nespravodlivosť.

Ale mali by byť aj dokonca nekajúci heretici odsudzovaní na smrť? Nie, učil sv. Augustín a väčšina raných Cirkevných Otcov, ktorý na obhajobu vinníkov privolávali vyšší zákon “dobročinnosti a kresťanskej miernosti.” Ich doktrína iste dokonale súznela s učením nášho Spasiteľa uvedenom v podobenstve o kúkoli a dobrom zrne. Ako povedal Wazo, biskup z Liège: “Nemôžu sa tí, ktorí sú dnes kúkoľom, stať zajtra pšenicou?”[1] Ale nariaďovaním smrti pre týchto heretikov sa inkvizítori ihneď vyhýbajú možnosti ich obrátenia. Iste to nebolo v súlade s kresťanskou láskou. Takáto krutosť sa dá obhájiť skutočne len autoritou Starého Zákona, ktorého krutosť, podľa raných Otcov mala byť zrušená Kristovým zákonom.[2]

[1] Vita Vasonis, cap. xxv, v Migne, P.L., vol. cxlii, col. 753.

[2] Sv. Optatus (De Schismate Donatistarum, lib. iii, cap. vi a vii) bol jedným z prvých Otcov citujúcich Starú Zmluvu ako svoju autoritu pre uloženie trestu smrti na heretikov. Ale v tomto nebol nasledovaný ani svojimi súčasníkmi ani jeho bezprostrednými nasledovníkmi. Pred ním Origenes a sv. Cyprián protestovali proti takémuto odvolávaniu sa na Mojžišovský zákon.

Obhajcovia trestu smrti ako Fridrich II. a sv. Tomáš sa pokúsili brániť svoj názor argumentami z rozumu. Zločinci vinní zo zrady a falšovatelia mincí sú odsudzovaní na smrť. Preto tí heretici, ktorí sú zradcovia a falšovatelia si zasluhujú rovnaký trest. Ale porovnanie tohto druhu nie je nutne platným argumentom. Daní kriminálnici boli závažnou hrozbou pre spoločenský poriadok. Ale toto nemôžeme tak úplne povedať samo o sebe o každej heréze. Je však nespravodlívé a nesprávne klásť na jednu roveň zločin proti spoločnosti a hriech proti Bohu. Takýmto uvažovaním by sa dalo dokázať že všetky hriechy boli vlastne zločinmi zrady voči Bohu a preto si zasluhujú smrť.[1] Vari nie je svätokrádežné prijímanie tá najhoršia možná urážka voči Božiemu majestátu? Nemali by sme teda tvrdiť, že každý nehodný prijímateľ sviatosti, ak je nekajúci, by mal byť poslaný na hranicu?

[1] Mgr. Bonomelli, biskup z Cremony píše: “V stredoveku rozmýšľali takto: Ak si rebélia proti kniežaťu zasluhuje smrť, a fortiori konajú rebéliu voči Bohu. Jednoduchá, primitívna logika! Nie je veľmi ťažké prísť na úplnú absurdnosť takéhoto uvažovania. Pretože každý hriešnik je rebelom proti Božiemu zákonu. Z toho potom plynie, že by sme mali odsúdiť k smrti všetkých ľudí, v prvom rade kráľov a zákonodarcov;” citované Morlais v Revue du Clergé Français, August 1, 1905, p. 457.

Preto je jasné, že ani jeden z dôvodov, ani kresťanská tradícia ani Nový Zákon nevolá po vynášaní trestu smrti pre heretikov. Interpretáciu úryvku z evanjelia sv. Jána xv, 6: Si quis in me non manserit, in ignem mittent et ardet, urobenú stredovekými kanonistami, nemá cenu ani spomínať. Bolo to jasné zneužitie implicitného zmyslu textu, ktorý by sa obrátil na výsmech, ak by jeho dôsledky neboli také hrozné.

. . . . . . . .

Moderní apologéti si to jasne uvedomovali. Preto z tohoto dôvodu skúšali všetko možné aj nemožné, aby ukázali, že poprava heretikov bola výlučne dielom svetskej moci a že Cirkev nebola v žiadnom prípade za to zodpovedná. “Keď diskutujeme o Inkvizícíi”, hovorí Joseph de Maistre, “poďme oddeľovať a rozlišovať veľmi starostlivo úlohu Cirkvi a úlohu štátu. Všetko to, čo bolo hrozné a kruté na tomto tribunáli, najmä trest smrti, ide na vrub štátu; bola to jeho záležitosť a toto samotné sa musí brať do úvahy. Naproti tomu všetka tá zhovievavosť, ktorá hrala takú veľkú úlohu v tribunáli Inkvizície sa musí pripísať Cirkvi, ktorá sa miešala do jej trestov iba preto, aby potlačila a ich zmiernila.”[1] “Cirkev”, hovorí ďalší vážny historik “sa nepodieľala na telesnom potrestaní heretikov. Tí popravení boli jednoducho potrestaní za svoje zločiny a boli odsúdení sudcami konajúcimi pod kráľovskou pečaťou.”[2] “Toto,” hovorí Lea, “je typický príklad, v ktorom sa história píše účelovo…. Je celkom moderným prevrátením historických faktov predpokladať ako to robia apologéti, že žiadosť o zľutovanie bola čestná a že svetský magistrát a nie inkvizícia bola zodpovedná za smrť heretika. Dokážeme si predstaviť úsmev pobaveného prekvapenia s ktorým by Gregor IX. a Gregor XI. naslúchali dialektike s ktorou gróf Joseph de Maistre ukazuje, že je chybou predpokladať a ešte viacej tvrdiť, že katolícky kňaz môže mať akýmkoľvek spôsobom účasť na súcitnej smrti jeho blížneho.”[3]

[1] Lettres à un gentilhomme russe sur l’Inquisition espagnole, ed. 1864, pp. 17, 18, 28, 34.

[2] Rodrigo, Historia verdadera de la Inquisición, 1876, vol. i, p. 170.

[3] Lea, op. cit., vol. i, pp. 540, 227.

Skutočný podiel Inkvizície na odsúdení zahrňujúcom trest smrti je naozaj otázkou, na ktorú získať odpoveď je veľmi zložité. Podľa znenia pápežských a ríšskych Konštitúcií z roku 1231 a 1232 všetku zodpovednosť za rozsudok smrti berú na seba svetské a nie cirkevné tribunály;[1] Inkvizícia iba rozhodla o otázke doktríny, ponechávajúc všetko ostatné na svetský súd. Toto je tá legislatíva, ktorú vyššie zmienení apologisti majú na mysli a text týchto zákonov je na ich strane.

[1] Dekretály, cap. xv, De Hæreticis, lib. v, tit. vii. Mon. Germ., Leges, sect. iv, vol. ii, p. 196.

Ale keď zvážime ako boli tieto zákony vykonávané v praxi, musíme pripustiť, že Cirkev mala určitý podiel na rozsudku smrti. Už sme videli, že Cirkev exkomunikovala tie kniežatá, ktoré odmietali upaľovať heretikov, ktoré im inkvizícia odovzdala. Kniežatá v tomto prípade neboli skutočnými sudcami; právo poctivo zvážiť otázky herézy im bolo formálne upreté.[1] Ich jedinou povinnosťou bolo jednoducho zaznamenať dekrét Cirkvi a vynútiť si jeho platnosť podľa svetského zákona. Preto pri každej poprave prichádzala do hry dvojnásobná autorita: svetská moc, ktorá vykonávala svoje vlastné zákony a duchovná moc, ktorá nútila štát ich vykonávať. Toto je príčina, prečo Peter Cantor vyhlásil, že Katari by nemali byť odsudzovaní na smrť po cirkevnom procese, aby nebola Cirkev kompromitovaná: “Illud ab eo fit, cujus auctoritate fit,” hovoril, aby tak ospravedlnil svoje odporúčanie.[2]

[1] Porov. Sexto, v. ii, cap. xi, a xviii. De Hæreticis, in Eymeric, Directorium, p. 110.

[2] Verbum abbreviatum, cap. lxxvii, P.L., vol. ccv, col. 231.

Je preto chybou falošne predstierať, že Cirkev nemala žiadny podiel na odsúdení heretikov k smrti. Je pravdou že tento jej podiel nebol priamy a bezprostredný; ale aj keď bol nepriamym, nebol tým pádom v žiadnom prípade menej reálnym a účinným.[1]

[1] V Španielsku spôsob akým inkvizícia odovzdávala heretikov svetskému ramenu označoval skutočný podiel štátu na poprave heretikov. Večer pred popravou inkvizítori kráľovi priniesli malé polienko previazané stužkami. Kráľ vzápätí žiadal “nech je toto polienko vhodené do ohňa ako prvé v jeho mene.” Porov. Baudrillart, A propos de l’Inquisition, v Revue Pratique d’Apologétique, July 15, 1906, p. 354, poznámka.

Sudcovia inkvizície si to uvedomovali a robili všetko pre to, aby sa sami zbavili tejto zodpovednosti, ktorá na nich dopadala naozaj ťažko. Niektorí trvali na tom, že pri naliehaní na svetskú autoritu aby vynútila platnosť existujúcich zákonov, nezachádzali ďaleko za právomoc svojho duchovného úradu, ale iba rozhodovali záležitosti svedomia. Ale táto teória bola neuspokojivá. Aby znovu utvrdili svoje svedomia, skúsili ďalšiu vhodnú výhovorku. Pri odovzdávaní heretikov svetskému ramenu, zaprisahávali štátnych úradníkov, aby konali zmierlivo a vyhli sa “úplne všetkému krviprelievaniu a nebezpečenstvu smrti.” Toto bola nanešťastie prázdna formulácia, ktorá neoklamala nikoho. Bola určená aby ochránila princíp, ktorý si Cirkev zobrala za svoje motto: Ecclesia abhorret a sanguine. Pri silnom bazírovaní na tomto tradičnom zákone si inkvizítori predstavovali, že preto sú tým pádom sami oslobodení od všetkej zodpovednosti a uchránení od namočenia si svojich rúk do krvi. Musíme to brať tak ako to je. Obvykle sa tomu hovorilo “chytráctvo” a “pokrytectvo”;[1] poďme to nazvať jednoducho legálna fikcia.

[1] Lea, op. cit., vol. i, p. 224.

. . . . . . . .

Trest doživotného väzenia a trest konfiškácie vynášané na také množstvo heretikov, boli podobne ako trest smrti nariaďované výlučne svetským ramenom. K týmto musíme pridať vyhnanstvo, ktorí bolo vpísané do ríšskeho zákonodarstva a znovu sa obavilo v kriminálnych kódexov Lucia III. a Inocenta III. Týchto niekoľko trestov bolo svojou povahou pomstychtivé. Z tohto dôvodu boli obzvlášť odiózne a boli príležitosťou na ostré obvinenia voči Cirkvi.

S výnimkou uväznenia,  o ktorom budeme hovoriť neskoršie, tieto tresty mali svoj pôvod v štáte. Je preto dôležité vedieť aké zločiny sa nimi trestali. Ako všeobecné pravidlo sa musí pripustiť že boli vynášané len na takých heretikov, ktorý závažne narušovali spoločenský poriadok. Ak sa pre týchto vzbúrencov môže vymerať trest smrť, ešte väčší dôvod by malo vynášať menšie tresty.

Trest konfiškácie bol mimoriadne tvrdý do tej miery ako ovplyvňoval chudobu odsúdených heretikov. Podľa starovekého rímskeho práva sa mohlo vlastníctvo heretikov zdediť ich ortodoxnými synmi a dokonca ich potomkami a príbuznými.[1] Zákony stredoveku vyhlásili konfiškáciu za absolútnu; na základe námietky, že heréza by sa mala rovnať zrade, ortodoxné deti by nemali dediť vlastníctvo ich heretického otca.[2] V tomto zákone však existovala jedna výnimka. Fridrich II. a Inocent IV. obaja uzákonili, že dieťa mohlo dediť vlastníctvo svojho otca ak ho denuncovali z herézy.[3] Je nepochybné ľahko poukázať na zavrhnutiahodnú povahu takéhoto zákona. V súčasnosti nedokážeme pochopiť ako sa mohol Gregor IX. radovať pri zistení, že otcovia nemajú zábrany denuncovať svoje deti, deti svojich rodičov, žena svojho manžela alebo matka svoje deti.[4]

[1] 4 a 19, cap De hæreticis, iv, 5, Manichæos a Cognovimus.

[2] Decretal Vergentis of Innocent III. Decretals, cap. x, De Hæreticis, lib. v, tit. vii.

[3] Mon. Germ., Leges, vol. ii, sect. iv, p. 197; Ripoll, Bullarium ordinis Prædicat., vol. i, p. 126.

[4] Bula Gaudemus, z  12. apríla 1233, v Ripoll, vol. i, p. 56.

Uznajúc že vyhnanstvo a konfiškácia boli oprávnené tresty pre heretikov ktorí boli zároveň štátnymi zločincami, bolo pre Cirkev správne využiť tento trestný systém na potlačenie samotnej herézy?

Je isté, že raní kresťania by silne odsúdili také zákony pretože príliš pripomínali pohanské zákony vďaka ktorým boli prenasledovaní. Sv. Hilár odrážal ich zmýšľanie, keď povedal: “Cirkev hrozí exilom a uväznením; Ona, ktorú ľudia predtým verili keď prebývali vo vyhnanstve a vo väznici, si teraz praje aby jej ľudia verili pomocou sily.”[1] Sv. Augustín bol rovnakého zmýšľania. On sa takto prihováral manichejcom, najnenávidenejšej sekte jeho doby: “Tí, pretože nikdy nepoznali problémy mysle pri hľadaní pravdy, postupujú proti Vám s tvrdosťou. Pre mňa je nemožné konať podobne, pretože som sa roky kruto zmietal vo vašich falošných doktrínach, ktoré som so všetkou vervou zastával a hájil. Teraz sa musím s Vami pasovať tak ako sa ľudia borili so mnou keď som slepo prijímal Vaše doktríny.”[2] Wazo, biskup z Liège, písal v jedenástom storočí podobným spôsobom .[3]

[1] Liber contra Auxentium, cap. iv; cf. supra, p. 6.

[2] Contra epistolam Manichæi, quam vocant Fundamenti, n. 2 a 3, supra, p. 12.

[3] Vita Vasonis, cap. xxv a xxvi, Migne, P.L., vol. cxlii, col. 752, 753; porov. supra, p. 51.

Ale, pokračuje sv. Augustín, odkláňajúc sa od svoje prvej teórie—a takmer celý stredovek s ním súhlasil—”tieto kruté tresty sú oprávnené a dobré ak slúžia na obrátenie heretikov vďaka tomu, že ich nabádajú blahodarným strachom.” Účel, cieľ tu ospravedlňuje prostriedky.

Takéto zmýšľanie bolo vypočítané na uvedenie ľudí do obrovských extrémov a bolo zodpovedné za kruté učenie scholastických teológov, ktorí boli omnoho logicky konzistentnejší než biskup z Hippa. Oni sa snažili zastrašovať heretikov pomocou prízraku hranice. Sv. Augustín, tak ako bol odvážny sa zdržal od takéhoto barbarstva. Ale ak na základe jeho vlastného odporúčania boli logické dôsledky princípu ktoré nastolil odmietnuté, nedokazuje to že princíp samotný je falošný?

Ak uvažujeme nad bezprostrednými dôsledkami, ktoré prinieslo použitie brutálnej sily, musíme naozaj pripustiť, že Cirkev mala prospech z toho, že niektoré z jej mýliacich sa detí sa vratili. Ale tak isto tieto kruté opatrenia odvrátili od Cirkvi v priebehu storočí mnohé citlivé duše, ktoré nedokázali rozpoznať Kristovu Cirkev v spoločnosti, ktorá praktikovala také krutosti v spojení so štátom. Preto podľa vlastného argumentu sv. Augustína sa jeho teória ukázala ako falošná vďaka jej fatálnym dôsledkom.

Preto sa musíme navrátiť k prvej teórii sv. Augustína a uspokojiť sa privádzaním heretikov naspäť k pravej viere čisto morálnym prinútením. Tresty, nariadené alebo odsúhlasené Cirkvou by mali byť svojou povahou medicinálnymi viď. púte, zbičovanie, nosenie krížov a podobne. Dokonca by mohlo byť zahrnuté do zoznamu aj uväznenie pretože dočasné uväznenie má dobre definovateľné odčiňujúce vlastnosti. V skutočnosti to bol dôvod, prečo ho ako trest za herézu na začiatku kláštory zaviedli. Ak neskôr Cirkev často vynášala trest doživotného väzenia, robila tak preto, že vďaka legálnej fikcii mu prisúdila výhradne kajúci charakter. Preto akýkoľvek z týchto trestov sa môže považovať za oprávnený, vyžadujúci že nie je uložený svojvoľne. Táto teória nedovoľuje Cirkvi odovzdať nekajúcich heretikov svetskému ramenu. Udeľuje jej len právo na exkomunikáciu podľa trestnej disciplíny a prvotného kanonického práva doby Tertuliána, Cypriána, Origena, Laktancia a Hilára.

. . . . . . . .

Ale je tento návrat k antike v súlade s duchom Cirkvi? Môže byť uzmierený obzvlášť s jedným z odsúdených tvrdení zo Syllabu: Ecclesia vis inferendæ potestatem non habet?[1] Cirkev nemá žiadne právo použiť silu.

[1] Propozícia, xxiv.

Bez toho aby sme zoširoka diskutovali o tomto tvrdení, poďme si najprv povedať, že autority sa nezhodujú na jeho presnom význame. Každý katolík bude pripušťať, že Cirkev má donucovaciu moc na poli externého ako aj interného fóra. Ale otázka, ktorá je v popredí—a tejto sa Syllabus nedotýka—je či donucovacia moc pozostáva výhradne len z duchovných trestov alebo aj z časných a telesných trestov. Vydavateľ Syllaba o tejto otázke nerozhodol a len nás odkázal na list Ad Apostolicæ Sedis z 22. augusta 1851. Ale ani tento list  nie je vôbec explicitný; iba odsudzuje tých, ktorí sa snažia “zbaviť Cirkev externej jurisdikcie a donucovacej moci, ktorá jej bola daná na to, aby získavala späť hriešnikov a privádzala ich na cesty spravodlivosti.” Veľmi radi vnesieme viac svetla do tejto otázky inde. Ale teológovia, ktorí na I. Vatikánskom koncile pripravovali kánony č.10 a 12 schémy De Ecclesia v tomto samom bode doktríny ale dvojznačnosť neodstránili. Oni explicitne potvrdili, že Cirkev má právo vykonávať nad svojimi mýliacimi sa deťmi  “nátlak externým rozsudkom a blahodarnými trestami”, ale nehovorili nič o povahe týchto trestov. Nebolo takéto mlčanie príznačné? Jeden by mohol bezpečne povedať, že schvaľovalo názor tých ktorí obmedzovali donucovaciu moc Cirkvi na výlučne morálny nátlak. Kardinál Soglia v práci schválenej pápežom Gregorom XVI. a Piom IX. prehlásil, že jeho názor bol “viac v súlade s miernosťou Cirkvi”.[1] Taktiež to bolo kladne podporené pápežmi Mikulášom I.[2] a Celestínom III.[3], ktorí si pre Cirkev, ktorej boli hlavou nárokovali právo použiť výlučne duchovný meč. Bez vypočítavania všetkých moderných autorov, ktorí zastávali tento názor, budeme citovať prácu, ktorá sa práve objavila spolu s imprimatur Otca Lepidiho, Majstra Posvätného Paláca, v ktorom nájdeme dokázané dve nasledovné tézy: 1. “Nátlak v zmysle využívania násilia na vynútenie cirkevných zákonov má svoj pôvod v štáte.” 2. “Nátlak cirkevnými zákonmi  je podľa božieho práva výlučne morálnym nátlakom”[4].

[1] Institutiones juris publici ecclesiastici, 5 ed., Paris, vol. i, pp. 169, 170.

[2] Nicolai, Ep. ad Albinum archiepiscop., in the Decretum, Causa xxxiii, quæst. ii, cap. Inter hæc.

[3] Celestín, podľa kriminálneho kódexu jeho doby, vyhlásil, že vinný klerik, už exkomunikovaný a daný do kliatby – anatematizovaný by mal byť odovzdaný svetskému ramenu, cum Ecclesia non habeat ultra quid faciat. Decretály, cap. x, De judiciis, lib. ii, tit. i. Toto bolo všeobecné učenie.

[4] Salvatore di Bartolo. Nuova expozitione dei criteri teologici, Roma, 104, pp. 303, 314. Prvé vydanie tejto práce bolo dané na Index. Druhé vydanie, revidované a opravené a publikované s aprobáciou – schválením otca Lepidiho má ešte viacej všetku svoju váhu a autoritu.

Naozaj tvrdenie, že Cirkev by mala používať materiálnu silu z nej ihneď robí subjekt poddaný štátu; preto si Ju len veľmi ťažko vieme predstaviť s jej vlastnou políciou a žandármi ochotnú trestať svoje rebelujúce deti. Každý katolík verí, že Cirkev je nezávislá spoločnosť, plne schopná vykonávať svoje Božie poslanie bez pomoci svetského ramena. Bez ohľadu na to či sú k nej vlády naklonené priaznivo alebo nepriaznivo ona musí  postupovať svojím tempom a konať nad nimi všetkými svoje dielo spásy .

. . . . . . . .

“Heréza”, píše Jean Guiraud, “v stredoveku bola takmer vždy spojená s niektorou antisociálnou sektou. V období kedy sa ľudské myslenie samé o sebe vyjadrovalo v teologickej forme, socializmus, komunizmus a anarchia sa objavovali vo forme herézy. Preto podľa samotnej povahy vecí boli záujmy Cirkvi a štátu identické; toto vysvetľuje otázku potlačenia herézy v stredoveku”[1].

[1] Jean Guiraud, La répression de l’hérésie au moyen âge, v Questions d’archéologie et d’histoire, p. 44.

Preto nebudeme prekvapení, keď sa Cirkev a štát považovali za ohrozených rovnakým nebezpečím, dohodli sa na prostriedkoch obrany. Ak z celkového počtu heretikov upálených alebo uväzených dedukciou odvodíme narušiteľov spoločenského poriadku a zločincov proti všeobecnému zákon potom počet odsúdených heretikov bude veľmi malý.

Heretici v stredoveku boli považovaní za podliehajúcich zákonom Cirkvi ako aj štátu. Ľudia v tej dobe si nemohli predstaviť Boha a Jeho zjavenie bez jeho obrancov v kresťanskom kráľovstve. Magistráty boli považované za zodpovedné za hriechy páchané proti Božiemu zákonu. Preto nepriamo heréza spadala pod ich tribunál. Cítili to ako svoju povinnosť a právo trestať nielen zločiny proti spoločnosti, ale aj hriechy proti viere.

Inkvizícia, ustanovená na súdenie heretikov je preto inštitúciou, ktorej prísnosť a krutosť sa vysvetľuje pomocou myslenia a spôsobov doby. Nikdy to nepochopíme, ak o nej nebudeme uvažovať v jej prostredí a z pohľadu mužov ako boli sv. Tomáš Akvinský a sv. Ľudovít, ktorí vo svojej dobe dominovali vďaka svojej genialite. Kritici, ktorí ignorujú stredovek slobodne môžu pociťovať potrebu vysloviť spŕšku nadávok a opovrhnutia na súdny systém, ktorého tvrdosť je pre nich prirodzene odporná. Ale opovrhnutie nie vždy privádza k rozumnému úsudku a zneužitie inštitúcie nie je nutne dôkazom inteligencie. Ak by sme mali inteligentne súdiť epochu, musíme byť schopní obsiahnuť uhol pohľadu iných ľudí, aj keď by žili v priliš vzdialenej dobe.

Ale hoci neuprieme zakladateľom a sudcom inkvizície dobrú vieru a dobrú vôľu—rozumie sa, že hovoríme o tých ktorí konali podľa svedomia—musíme stále zastávať názor, že ich ideál spravodlivosti bol pre nás ďaleko podradnejším. Inkvizícia bola, či sa už berie samostatne alebo sa porovnáva s inými kriminálnymi procedúrami, do tej miery čo sa týka garancií spravodlivosti, nepochybne nespravodlivá a podradná. Také súdne formy ako utajenosť procesu, súdne stíhanie vykonávanie nezávisle na obžalovanom, odmietnutie advokáta a obhajoby, použitie tortúry, atď. boli iste despotické a barbarské. Tvrdé tresty ako napr. hranica a konfiškácia boli dedičstvom, ktorú pohanská legislatíva odkázala kresťanskému štátu; boli však absolútne cudzie duchu Evanjelia.

Cirkev v opatrení toto cítila, keďže pri uplatňovaní týchto zákonov sa vždy uchyľovala k svetskému ramenu. Postupom času celý tento kriminálny zákonník upadol do zabudnutia a nik si dnes jeho návrat nepraje. Okrem toho žalostné zneužitia spáchané niektorými z inkvizítorov urobili túto inštitúciu navždy nenávidenú.

Ale týmto opustením systému sily, ktorý predtým používala spoločne so štátom, neodsudzuje vlastne ako sa zdá do istej miery Cirkev svoju minulosť?

Aj keď dnes ona bude odsudzovať inkvizíciu, avšak tým nebude kompromitovať svoju božskú autoritu. Jej povolaním na zemi je prenášať z generácie na generáciu depozit zjavených právd nutných pre spásu ľudstva. To, že na stráženie tohto pokladu používa prostriedky v jednom veku ktoré neskoršej dobe zavrhuje iba dokazuje, že nasleduje zvyky a myšlienky, ktoré sú okolo nej populárne. Ale dáva si dobrý pozor na to, aby ľudia nepovažovali jej postoj za neomylný a za večné pravidlo absolútne spravodlivosti. Ochotne pripúšťa, že môže byť niekedy oklamaná pri voľbe prostriedkov vládnutia. Systém obrany a ochrany, ktorý prijala v stredoveku aspoň do určitej miery uspel. Nemôžeme zastávať tvrdenie, že to bolo absolútne nespravodlivé a absolútne nemorálne.

Bezpochyby máme dnes oveľa vyšší ideál spravodlivosti. Ale hoci ľutujeme skutočnosť, že ho Cirkev vtedy nevnímala, nekázala alebo ho neaplikovala, nesmieme byť prekvapení. V sociálnych otázkach zvyčajne postupuje vpred spolu s civilizačným pokrokom v ktorom bola vždy jedným z hlavných hýbateľov.

Ale ľudia pravdepodobne ju môžu viniť za to že opustila a zradila vec tolerancie, ktorú tak schopne obhajovala na začiatku. Ale nesmieme zasa preháňať. Existovalo bezpochyby obdobie počas ktorého nevyvodila z princípu ktorý zprvoti učila všetky jeho logické dôsledky. Zákony, ktoré vynucovala proti heretikom to dokazujú. Ale je falošné povedať že kým na začiatku trvala na právach svedomia, napokon ich úplne prehliadla. V skutočnosti vykonávala nátlak iba nad jej vlastnými blúdiacimi deťmi. Ale zatiaľčo voči nim konala takto kruto, nikdy neprestala rešpektovať svedomia tých, ktorí sa nachádzali mimo jej stádo. Ona vždy interpretovala tzv. compelle intrare tak, aby vplývala na neveriacich morálnym nátlakom a prostriedkami jemnosti a presvedčovania. Ak je ohľad na ľudskú slobodu v civilizovanom svete v súčasnosti dominantný, je to hlavne vďaka nej.

Cirkev, čo sa týka veci tolerancie sa má venovať výhradne štúdiu svojej vlastnej histórie. Ak počas niekoľkých storočí zaobchádzala so svojimi rebelujúcimi deťmi s väčšou tvrdosťou než s tými, ktorí boli voči jej stádu cudzí, nebolo to bez požiadavky konzistencie. A keď dnes prejavuje voči každému znaky svojej materinskej lásky a pokladá si za povinnosť zdržiavať sa navždy všetkého fyzického nátlaku, nenasleduje v tomto príklad nekatolíkov, ale iba sa znovu chytá neprerušenej tradície jej raných Cirkevných Otcov.

Inkvizícia – IX. kapitola

IX. KAPITOLA

 

 

PÔSOBENIE INKVIZÍCIE

 

 

Naším cieľom nie je oboznamovať sa s každým detailom činnosti inkvizície. Stručný náčrt, niečo ako pohľad zhora, bude stačiť. Jej pole pôsobnosti, hoci veľmi rozsiahle, nepokrývalo celú Christianitas, ba dokonca ani všetky latinské krajiny. Škandinávske kráľovstvá jej unikli takmer úplne; Anglicko ju okúsilo iba raz v prípade Templárov; Kastília a Portugalsko o nej pred panovaním Ferdinanda a Isabely nevedelo nič. Vo Francúzsku bola takmer neznáma—prinajlepšom ako zabehnutá inštitúcia—okrem jeho južnej časti, ktorá sa nazývala grófstvo Toulouse a neskôr v Languedocu.

Inkvizícia bol v plnom nasadení v Aragónii. Katari ako sa zdá boli zvyknutí často cestovať z Languedocu do Lombardie, takže aj horné Taliansko malo už od raného obdobia svoj vlastný kontingent inkvizítorov. Fridrich II. ju mal založiť na dvoch Sicíliách a v mnohých mestách v Taliansku a Nemecku. Honorius IV. (1285-1287) ju zaviedol v Sardínii.[1] Jej aktivita vo Flandrách a Českom kráľovstve v pätnástom storočí bola veľmi rozsiahla. Tieto boli hlavnými centrami jej pôsobenia.

 

[1] Potthast, no. 22307; Registres d’Honorius IV, uverejnené Mauriceom Prou, 1888, no. 163.

 

Niektorí z inkvizítorov mali o svojom úrade vysokú mienku. Pripomíname ideálny portrét dokonalého inkvizítora načrtnutý Bernardom Guim a Eymericom. Ale ako nevyhnutne plynie zo zákona dejín realita sa k ideálu nikdy nepriblížila.

Vieme o menách mnohých inkvizítorov, mníchov a biskupov.[1] Existovali niektorí, ktorých pamiatka je bez potupy; v skutočnosti si ich Cirkev uctieva ako svätcov, pretože oni zomreli za vieru.[2]

 

[1] Mgr. Douais, Documents, vol. 1, pp. cxxix-ccix.

[2] Tak napríklad Peter z Verony, zavraždený heretikmi v roku 1252.

 

Ale iní si plnili povinnosti svojho úradu v duchu nenávisti a netrpezlivosti, čo odporovalo prirodzenej spravodlivosti ako aj kresťanskej zhovievavosti. Toto nám napríklad pomáha odsúdiť hanebné správanie sa Konráda z Marburgu. Vtedajší kronikári nám o tom píšu, že keď sa pred jeho tribunál dostavili heretici, on im neudelil žiadny čas na rozmyslenie, ale ihneď od nich požadoval odpoveď áno alebo nie na obvinenia namierené voči nim. Ak priznali svoju vinu, zachovali si svoje životy a boli vhodení do väzenia; ak sa odmietli priznať, boli hneď odsúdení a poslaní na hranicu. Takáto krátka spravodlivosť skrátka silne pripomínala nespravodlivosť.

Avšak Róbert dominikán, známy ako Róbert la Bougre, pretože bol obrátený patarén, dokonca v krutosti  Konráda ešte predčil. Spomedzi smutných činov tohto inkvizítora sa špeciálne musíme zmieniť o popravách pri Montwimeri v kraji okolo Champagne. Biskup Moranis mal povoliť veľkej komunite heretikov žiť a rozrastať sa okolo neho. Robert sa rozhodol kruto potrestať celé mesto.  Za jeden týždeň  dokázal vyšetriť všetkých svojich väzňov. Dňa 29. mája 1239 bola približne jedna stovka a osemdesiat z nich spolu s ich biskupom poslaná na hranicu. Takéto krátke súdne vyšetrovacie postupy spôsobili to, že boli voči tomuto krutému inkvizítorovi poslané do Ríma viaceré sťažnosti. Bol obvinený zo toho že si vo svojom slepom fanatizme poplietol nevinných s vinnými a z nátlaku na úbohé duše takým spôsobom, aby takto zvýšil počet svojich obetí. Vyšetrovanie preukázalo, že tieto sťažnosti boli dobre podložené. V skutočnosti sa odhalili také hanebnosti, že Robert le Bougre bol najprv zbavený svojho úradu a konečne odsúdený na doživotné uväznenie.[1]

 

[1] Aubri des Trois Fontaines, ad ann. 1239, Mon. Germ., SS., vol. xxiii, 944, 945.

 

Ďalšie skutky inkvizície neboli menej odiózne. V roku 1280 si radní mesta Carcassonne sťažovali pápežovi, francúzskemu kráľovi a biskupským vikárom v diecéze na krutosť a nespravodlivosť Jean Galanda pri používaní tortúry. Mal na steny inkvizičného väzenia napísať tieto slová: dominculas ad torquendum et cruciandum homines diversis generibus tormentorum. Niektorí väzni bývali mučení na škripci a s väčšinou z nich bolo zaobchádzané tak kruto že stratili vo svojich ramenách a nohách pohyblivosť stali sa úplne bezmocnými. Niektorí z nich dokonca vďaka mučeniu zomreli vo veľkej agónii. Sťažnosť v tomto tóne pokračuje a zmieňujú sa v nej päť alebo šesťkrát o obrovskej krutosti použitých tortúr.

Filip Krásny, ktorý býval príležitostne šľachetného srdca adresoval list zo dňa 13. mája 1291 senešalovi v Carcassonne v ktorom odsudzuje inkvizítorov za ich kruté mučenie nevinných ľudí, vďaka ktorým boli falošne usvedčení živí i mŕtvi; a medzi ďalšími zneužitiami sa obzvlášť zmieňuje o “novo vymyslených mučeniach”. Ďalší jeho list (1301) adresovaný Foulquesovi de Saint-Georges, obsahoval podobnú sťažnosť.

V bule určenej pre kardinálov Taillefera de la Chappelle a Bérengera de Frédol z 13. marca 1306 sa Klement V. zmieňuje o sťažnostiach občanov Carcassonne, Albi a Cordes týkajúcich sa krutosti praktikovanej vo väzniciach inkvizície. Niektorí z týchto nešťastníkov “boli tak zoslabnutí vďaka drsným podmienkam ich uväznenia, nedostatku jedla a krutosti ich mučení (sevitia tormentorum), že zomreli”.

Skutočnosti v prípade Savonarolu sa dajú len ťažko zistiť. V oficiálnom popise jeho výsluchu sa vyhlasuje, že bol tri a pol krát podrobený mučeniu na estrapáde, tzv. tratti di fune. Toto bol druh mučenia známy ako strappado. Mestskí radní – Signoria, ako odpoveď na výčitky Alexandra VI. kvôli ich pomalosti, vyhlásili, že tu majú čo do činenia s mužom veľkej húževnatosti a neoblomnosti; a že ho mali niekoľko dní neúnavne mučiť avšak s mizernými výsledkami.[1] Burchard, pápežský pronotár prehlásil, že bol daný na mučenie sedemkrát. Z toho plynul len veľmi malý rozdiel či boli tieto tortúry používané per modum continuationis alebo per modum iterationis, ako to uvádza kazuista inkvizície. V každom prípade to bolo žalostné zneužitie.[2]

 

[1] Villari, La storia di Girolamo Savonarola, Firenze, 1887, vol. ii, p. 197.

[2] H. Lucas, Fra Girolamo Savonarola, a Biographical Study. London, Sands, 1905.

 

Taktiež sa môžeme dozvedieť niečo o brutalite inkvizítorov z ľutosti pociťovanej jedným z nich. On mal používať mučenie žeravými uhlíkmi na kúzelníčku. Nešťastná žena čoskoro nato zomrela vo väzení na následky jej mučenia. Inkvizítor, uvedomujúci si že on spôsobil jej smrť napísal žiadosť o dišpenz pápežovi Jánovi XXII.  z dôvodu prechmatu, ktoré týmto jeho pričinením vzniklo.

Avšak k najväčším excesom inkvizície dochádzalo vďaka politickým režimom vládcov. Takéto príklady v žiadnom prípade neboli zriedkavé. Ešte nebola ani len ustanovená inkvizícia, keď sa ju Fridrich II. snažil zneužiť na politické účely. Bol príliš úzkostlivý dať súdne stíhanie pre herézu do rúk jeho kráľovských úradníkov než, aby boli v rukách biskupov a mníchov. Preto keď v roku 1233 sa v liste Gregorovi IX. chválil, že dal odsúdiť na smrť veľký počet heretikov v jeho kráľovstve pápež dal najavo, že nebol tak celkom oklamaný týmto jeho predstieraným zápalom. Vedel veľmi dobre, že cisár si jednoducho prial zbaviť sa svojich osobných nepriateľov a že odsúdil na smrť mnohých, ktorí vôbec heretikmi neboli.

Hlavnou príčinou procesu a odsúdenia Templárov boli osobné záujmy Filipa Pekného. Samotný Klement V. a ako aj cirkevní sudcovia boli rovnako nešťastne vinnými z podľahnutia v celej tejto afére. Ale k ich nespravodlivému odsúdeniu došlo hlavne kvôli túžbe kráľa skonfiškovať ich obrovské majetky.[1]

 

[1] Tribunály inkvizície pravdepodobne nikdy neboli tak kruté ako v prípade Templárov. V Paríži podľa svedectva Ponsard de Gisiac, počas tortúry zahynulo tridsaťšesť templárov. V Sens ako vraví Jacques de Saciac, malo zomrieť vďaka mučeniu a utrpeniu dvadsaťpäť. (Lea, op. cit., vol. iii, p. 262.) Veľmajster rádu Jacques Molay za záchranu života vďačil sviežosti svojej telesnej konštitúcie. Priznania vynútené takýmito prostriedkami boli úplne bezcenné. Napriek všetkých svojim snahám Filip Pekný pri získavaní formálneho odsúdenia celého templárskeho rádu nikdy neuspel.

Jana z Arku bola taktiež obeťou ktorú si vyžiadali politické záujmy tej doby. Ak by biskup z Beauvais Pierre Cauchon, nebol taký ostro pro-anglický prívrženec, je veľmi pravdepodobné že tribunál ktorému predsedal by nikdy nedospel k verdiktu o vine, ktorý ju poslal na hranicu;[1] nikdy by nebola považovaná za heretika, ešte menej relapsovaného.

 

[1] Najväčším zločinom v procese bola zámena v dokumentoch odlišnej formy odvolania od toho, ktoré Jana čítala blízko kostola v Saint-Ouen.

 

Bolo by ľahké citovať mnohé príklady rovnakého druhu, pochádzajúce najmä zo Španielska. Ak bolo na svete nejaké miesto kde sa štát nespravodlivo miešal do inkvizičných procesov, bolo to v kráľovstve Ferdinanda a Izabelly, kráľovstve Filipa II.[1]

 

[1]  Dokazujú to sťažnosti rozličných pápežov. Porov. Héféle, Le Carinal Ximénes, Paris, 1857, pp. 265-274. Langlois, L’Inquisition d’après les travaux recents, Paris, 1902, pp. 89-141; Bernaldez, Historia de los Reyes: Cronicas de los reyes de Castilla, Fernandez y Isabel, Madrid, 1878; Rodrigo, Historia verdadera de la Inquisicion, 3 vol., Madrid, 1876-1877.

 

Z toho všetkého čo bolo povedané by sme nemali vyvodzovať, že inkvizičné tribunály sa vždy dopúšťali krutosti a nespravodlivosti; mali by sme však jednoducho prijať záver, že boli až príliš časté. Pretože aj jeden jediný prípad brutality a nespravodlivosti si zasluhuje večné opovrhnutie.

 

. . . . . . . .

 

Najprísnejšie tresty, ktoré inkvizícia mohla uložiť (odhliadnuc od menších trestov ako sú púte, nosenie našitých krížov, atď.), bolo uväznenie, odovzdanie svetskému ramenu a konfiškácia majetku.

“Uväznenie, podľa teórie inkvizície nebolo potrestaním, ale spôsob akým penitent mohol získať o chlebe súženia a vode strádania odpustenie od Boha za svoje hriechy, zatiaľčo súčasne bol z blízka sledovaný, aby sa videlo či zotrváva na správnej ceste a bol oddelený od zvyšku stáda, aby sa týmto odstránilo všetko nebezpečenstvo nákazy”.[1]

 

[1] Lea, op. cit., vol. i, p. 484.

 

Heretici, ktorí sa počas času milosti priznali k svojim omylom, boli uväznení len na krátky čas; tí, ktorí sa priznali vďaka tortúre alebo pod hrozbou smrti boli uväznení na doživotie; toto bolo zvyčajné potrestanie pre relapsovaných počas väčšej časti trinásteho storočia. Bol to jediný trest, ktorý vynášal na nich Bernard de Caux (1244-1248).

“Existovali dva druhy väzenia,” píše Lea, “miernejšie alebo murus largus a ostrejšie, známe ako murus strictus alebo durus alebo arctus. Všetky boli o chlebe a vode a uväzenie podľa predpisu bolo na samotke každý penitent bol v oddelenej cele, neboli mu povolené žiadne návštevy aby sa mu zabránilo škodiť iným alebo aby sa neškodilo jemu; ale toto nemohlo byť striktne vynútené a aj preto okolo roku 1306 Geoffroi d’Ablis považoval povolené návštevy väzňov klérom a laikmi obidvoch pohlaví za zneužívanie”.[1]

 

[1] Lea, op. cit., vol. i, p. 486, 487.

 

Ak sa vrátime ďalej do minulosti do roku 1282 Jean Galand zakázal dozorcovi väznice v Carcassonne jesť alebo tráviť voľný čas spolu s väzňami alebo vydržiavať si sluhov.

Samozrejme manželovi a manželke bolo dovolené mať vzájomné návštevy, ak boli uväznení jeden z nich alebo obaja; a na sklonku štrnásteho storočia Eymeric prehlásil, že navštevovať väzňov mohli mať povolené horliví katolíci, ale nie ženy alebo prostí ľudia, ktorí sa mohli mravne skaziť, pretože obrátení väzni ako dodal boli veľmi náchylní relapsovať a nakaziť tak iných a zvyčajne potom zomierali na hranici.[1]

 

[1] Eymeric, Directorium, p. 507.

 

“V miernejšej forme alebo murus largus väzni zjavne bývali, ako sa dobre chovali, vypúšťaní  do koridorov aby sa rozcvičili, kde niekedy mali príležitosť na vzájomné rozhovory a s vonkajším svetom. Toto privilégium bolo nariadené udeľovať starým a nepevným kardinálmi, ktorí vyšetrovali podmienky väznice v Carcassonne a podnikli opatrenia aby zmiernili ich prísnosť. Pri ostrejšom uväznení alebo murus strictus bol väzeň vhodený do jednej z najmenších, najtemnejších a najzapáchajúcejších ciel spútaný reťazami na nohách—v niektorých prípadoch prikovaný k stene. Tento trest bol uvalený na tých, ktorých prečiny boli zjavné alebo ktorí sami sa dopustili krivoprísažníctva vykonaním neúplných priznaní, čo bola záležitosť plne v kompetencii inkvizítora. Sám sa som sa stretol s jedným prípadom z roku 1328 nahnevaného falošného svedka, odsúdeného na tzv. murus strictissimus, spútaného reťazami na rukách aj na nohách. Ak boli vinníci členmi náboženských rádov, aby sa vyhlo škandálu boli súdne stíhania udržiavané v súkromí a trest uväznenia mohol byť nariadený odpykávať si v konvente jeho vlastného rádu. Pretože tieto budovy samozrejme neboli vybavené celami pre potrestanie zločincov, toto pre obeť pravdepodobne neznamenalo žiadnu veľkú výhodu. V prípade Jeanne, vdovy B. de la Tour mníšky z Lespinasse z roku 1216, ktorá sa mala dopustiť prečinov katarskej ako aj valdénskej herézy a vo svojej výpovedi sa mala vykrúcať, rozsudkom bolo uväznenie v oddelenej cele v jej vlastnom konvente, kde nik nemohol vstúpiť ani ju vidieť, jedlo jej bolo dávané cez otvor ponechaný na tento účel —v skutočnosti žijúca hrobka známa ako tzv. in pace.”[1]

 

[1] Lea, op. cit., vol. i. p. 487.

 

V takýchto mizerných väzniciach bola strava ešte úbohejšia. Ale “kým predpísané pokánie bola strava o chlebe a vode, inkvizícia s nezvyčajnou láskavosťou nebránila svojim väzňom dostávať od svojich priateľov príspevky pozostávajúce z jedla, vína, peňazí a oblečenia a medzi jej dokumentmi sa na toto nachádzajú časté narážky, čo sa môže považovať za zavedený zvyk.”[1]

 

[1] Lea, op. cit., vol. i, p. 491.

 

Počet väzňov odsúdených aj na doživotie bol naozaj značný. Zbierky rozsudkov, ktoré máme nám poskytujú o tomto bode presné informácie.

Máme napríklad register Bernarda de Caux, inkvizítora v Toulouse pre roky 1244-1246. Z celkového počtu päťdesiatdva jeho rozsudkov, bolo dvadsať sedem heretikov odsúdených na doživotné uväznenie. Nesmieme taktiež zabúdať na to, že niekoľko z nich obsahuje odsúdenia mnohých jednotlivcov; po druhé napríklad odsúdil tridsaťtri osôb z ktorých dvanásť bolo uväznených na doživotie; štvrtý odsudzoval na doživotie osemnásť osôb. Na druhú stranu, v registeri nie je zaznamenaný žiadny prípad odovzdania svetskému ramenu a to dokonca ani tých, ktorí znovu upadli do herézy.[1]

 

[1] Douais, Documents, vol. 1, pp. cclx-cclxi; vol. ii. pp. i-89.

 

Bernarda musíme považovať za krutého inkvizítora. Register notára v Carcassonne, publikovaný Mgr. Douaisom, obsahuje pre roky 1249-1255 dvestosedemdesiatosem položiek. Ale medzi uloženými trestami fiigurovalo uväznenie len veľmi zriedkavo. Obvyklým trestom bolo vynútená púť po Svätej zemi, passagium, transitus ultramarinus.[1]

 

[1] Douais, Documents, vol. 1, pp. cclxvii-cclxxxiv; vol. ii. pp. 115, 243.

 

Bernard Gui, ktorý pôsobil sedemnásť rokov (1308-1325) ako inkvizítor v Toulouse sa spomína, že odsúdil 930 heretikov, z ktorých dvaja boli vinní z falošného svedectva, 89 bolo mŕtvych a štyria boli utečencami. V osemnástich kázaniach – Sermones alebo Autos-da-fé v ktorých vyniesol rozsudky, ktoré máme dnes k dispozícii, odsúdil 307 do väzenia, t.j. približne jednu tretinu zo všetkých heretikov predvedených pred jeho tribunál.[1]

 

[1] Douais, Documents, vol. 1, pp. ccv, porov. Dodatok B. Poznamenajme, že tento register zaznamenáva 930 odsúdení. Porov. Lea, op. cit., vol. i, p. 550.

 

Inkvizičný tribunál v Pamiers v kázaniach Sermones z rokov 1318-1324 viedol 98 procesov voči heretikom. V záznamoch sa uvádza, že dvaja boli zbavení viny; a nie je uvedené o uložených trestoch pre dvadsaťjeden ďalších, ktorí boli vyšetrovaní. Najbežnejším trestom bolo doživotné väzenie. V Sermo z 8. marca bolo do väzenia odsúdených trinásť heretikov, z ktorých osem boli prepustení na slobodu 4. júla 1322; títo druhí boli odsúdení na nosenie jednoduchého alebo dvojitého kríža našitého na odeve. Šiesti z desiatich vyšetrovaných dňa 2. augusta 1321 boli odsúdení na doživotie do nemeckej väznice. Dňa 19. júna 1323 boli šiesti z desiatich vyšetrovaných odsúdení do väzenia (murus strictus); 12. augusta 1324 bolo desiati z jedenástich vyšetrovaných odsúdení na doživotie do zostreného väzenia: ad strictum muri Carcassonne inquisitionis carcerem in vinculis ferreis ac in pane et aqua. Z tejto štatistiky sme zistili, že inkvizícia v Pamiers ukladala tresty doživotia tak často, ak nie viac, ako inkvizícia v Toulouse.

Vyššie sme videli, že trest uväznenia bol častokrát zmiernený a ba dokonca úplne zmenený. Doživotné uväznenie bolo niekedy zmenené na dočasné väzenie a oba tresty na púte alebo nosenie kríža. Dvadsiati, uväznení inkvizíciou v Pamiers, boli oslobodení za podmienky že budú nosiť kríž. Takáto zhovievavosť nebola zvláštnosťou len inkvizície v Pamiers. V roku 1328 v rámci jediného rozsudku bolo 23 väzňov z Carcassonne prepustených na slobodu a ďalším boli uložené ako náhrada mierne tresty.

V registri rozsudkov Bernarda Guiho čítame o 190 prípadoch prepustenia z väzenia s povinnosťou nosiť kríž a z tohto počtu bolo 51 následne oslobodených len s menšími trestami. Väzni boli niekedy prepustení na slobodu z dôvodu nemoci, napríklad ženy s deťmi alebo kvôli zabezpečeniu svojich rodín.

“V roku 1246 nachádzame Bernard de Caux pri vyhlásení rozsudku nad Bernardom Sabbatierom relapsovaným heretikom na doživotné väzenie dodávať to, že keďže previnilcov otec je dobrým katolíkom a je starý a chorý, syn by mal zostať s ním a podporovať ho tak dlho ako bude žiť, zatiaľčo bude nosiť kríže.”[1]

 

[1] Lea, op. cit., vol. i, 486.

 

Isto bol tento trest uväznenia hrozivým, ale zatiaľčo by sme mali viniť niektorých inkvizítorov že v rámci neho urobili tieto trápenia ešte intenzívnejšími svojou zlomyseľnosťou alebo ľahostajnosťou, musíme taktiež pripustiť, že iní niekedy jeho krutosť zmiernili.

 

. . . . . . . .

 

Odsúdenie zatvrdlivých heretikov a neskôr relapsovaných nedovoľovalo žiadny prejav zhovievavosti. Koľko heretikov bolo odovzdaných svetskému ramenu a takto poslaných na hranicu je nemožné určiť. Samozrejme máme v tomto ohľade niektoré zaujímavé štatistiky o oveľa dôležitejších tribunáloch. Časť registra Bernarda de Caux, ktorý sa týka nekajúcich heretikov bol stratený, ale vlastníme rozsudky inkvizície v Pamiers (1318-1324) a z Toulouse (1308-1323). V deviatich Sermones alebo Autos-da-fé[1] tribunálu v Pamiers odsudzujúcich 64 osôb, boli odovzdaní svetskému ramenu len piati heretici.

 

[1] Tzv. Sermo generalis počas ktorého boli inkvizítormi jednotlivo vyhlasované rozsudky sa v Španielsku nazývalo auto-da-fé.

 

Bernard Gui predsedal pri osemnástich autos-da-fé a odsúdil v nich 930 heretikov; a predsa odsúdil svetskému ramenu len štyridsiatich dvoch.[1] Títo inkvizítori boli ďaleko miernejší než Robert le Bougre. Ak sa na to pozrieme z celkového hľadiska pôsobenie inkvizície znamenalo skutočný pokrok  pri zaobchádzaní so zločincami; pretože nielen že priniesla koniec náhlej pomste rozvášneného davu, ale značne znížila počet odsúdených na smrť.[2]

 

[1] Porov. rozsudky Bernarda Gui v Douais, Documents, vol. i, p. ccv, and Appendix B.

[2] Aj keď bola inkvizícia v plnom nasadení heretici, ktorí dokázali uniknúť cirkevným tribunálom nemali žiadny dôvod si gratulovať. Pretože sa dozvedáme ako Rajmond VII., gróf z Toulouse v roku 1248 sa pričinil o upálenie 80 heretikov pri Berlaiges, blízko Agenu, po tom čo sa v jeho prítomnosti priznali, nez toho aby im dal príležitosť odvolať.

 

Všimli sme si u Pamiers, že odsúdených na smrť bol jeden z trinástich kým v Toulouse len jeden z dvadsiatich dvoch. Hoci sú dostatočne hrozivé tieto čísla sú značne odlišné od prehnaných štatistických počtov vymyslených plodnými mozgami nevzdelaných polemikov.[1]

 

[1] Samozrejme tu nemáme na mysli čestných historikov ako Langlois, ktorý odhadoval, že jeden heretik z celkovo desiatich bol odovzdaný svetskému ramenu (op. cit., p. 106). Dom Brial vo svojom predhovore chybne tvrdí k zv. xix diela Recueil des Historiens des Gautes (p. xxiii), že Bernard Gui upálil 637 heretikov. Toto číslo predstavuje počet vtedy známych odsúdených heretikov, ale len 40 z nich boli odovzdaní svetskému ramenu. Presné číslo je 42 z celkového počtu 930. Porov. Douais, Documents, vol. i, p. ccv, a Dodatok B.

Je pravdou, že mnohí spisovatelia sú znepokojení z krutosti španielskych a nemeckých tribunálov, ktoré poslali na hranicu obrovský počet obetí, t.j. conversos a čarodejníc.

 

Španielska inkvizícia od samého začiatku pôsobila s maximálnou krutosťou. “Tisícdvesto conversos, penitentov, zatvrdlivých a relapsovaných heretikov bolo prítomných na auto-da-fé v Toledu v marci 1487; a aj podľa toho najtriezvejšieho odhadu poslal Torquemada na hranicu približne dve tisícky heretikov”[1] za 12 rokov.

 

[1] Langlois, L’Inquisition d’après des tableaux récents, 1902, pp. 105, 106. Toto číslo, bez toho aby  sa dalo považovať za isté, je potvrdené výrokmi súčasníkov Pulgom a Marincom Siculom. Porov. Héféle, Le Cardinal Ximénes, Paris, 1856, pp. 290, 291. Ďalší súčasník Bernaldes, hovorí o viac než 700 upálených počas obdobia 1481-1488; porov. Gams, Kirchengeschichte von Spanien, vol. iii, 2, p. 69.

“Počas tohto istého obdobia”, hovorí súčasný historik, “konalo pokánie 15000 heretikov a boli zmierení s Cirkvou”.[1] Čo tvorí celkovo sedemnásť tisíc procesov. Musíme teda pochopiť ako mohol byť  Torquemada, hoci hrubo osočený stotožnený s týmto obdobím, počas ktorého sa tak veľa tisícok  conversos objavilo pred španielskymi tribunálmi.

 

[1] Pulgar, v Héféle, op. cit., p. 291.

 

Horlivosť inkvizítorov ako sa zdá po čase utíchla.[1] Pravdepodobne si mysleli, že bude lepšie udržať Židov a Moslimov v Cirkvi pomocou vľúdnosti. Ale vľudnosť zlyhala rovnako ako sila. Po sto rokoch bol počet zatvrdlivých conversos rovnako veľký ako predtým. Niekoľko horlivých advokátov sily odporúčalo autoritám všetkých ich poslať na hranicu. Ale štát sa rozhodol vyhnať moriskov zo Španielska rovnako ako vyhnal Židov v roku 1492. Podobným spôsobom v septembri 1609 prešiel zákon nariaďujúci vyhnanstvo pod trestom smrti všetkým Moriskom, mužom, ženám a deťom. Päťstotisíc osôb približne jedna šestnástina  populácie bola takto vykázaná zo Španielska a prinútená hľadať útočisko na brehoch Berberského pobrežia. “Hľaďte,” writes Brother Bléda, “na najslávnejšiu udalosť v Španielsku od dôb apoštolov; náboženská jednota je teraz zaistená; iste je na úsvite éra prosperity.”[2] Táto éra prosperity tak pyšne ohlasovaná dominikánskym zelótom nikdy neprišla. Toto extrémne opatrenie, ktoré ho tak obrovsky potešilo, v skutočnosti Španielsko oslabilo vďaka tomu, že sa zbavilo stovky tisícov svojich poddaných.

 

[1] “Inkvizícia vo Valencii odsúdila stodvanásť conversos v roku 1538 (z ktorých štrnásť bolo poslaných na hranicu); pri auto-da-fé v Seville dňa 24. septembra 1559 boli traja upálení a ôsmi boli uzmierení a odsúdení do väzenia na doživotie; dňa 6. júna 1585 inkvizítori v Saragosse vo svojom opise určenom Filipovi II. hovorili o tom, že uzmierili šestdesiatichtroch a poslali piatich na hranicu”. Langlois, op. cit., p. 106.

[2] Porov. Bléda, Defensio fidei in causa neophytorum sive Moriscorum regni Valentini totiusque Hispaniæ,, Valencia, 1610.

 

Čarodejnícka hystéria, ktorá sa rozšírila po celej Európe v pätnástom a šestnástom storočí mimoriadnym spôsobom vznietila horlivosť inkvizítorov. Bula pápeža Inocenta VIII. Summis Desiderantes, zo dňa 5. decembra 1484 tieto záležitosti ešte zhoršila. Pápež pripustil, že muži a ženy môžu mať nemorálne styky s démonom a že čarodejnice pomocou magických zaklínadiel dokážu škodiť úrode, viniciam, sadom a obilným poliam.[1]

 

[1] Bullarium, vol. v, p. 296 a seq., a Pegna’s Bullarium v Eymeric, Directorium Inquisit., p. 83.

Taktiež si sťažoval na bláznovstvo tých cirkevných osôb a laikov, ktorí sa voči inkvizícii pri prenasledovaní heretických čarodejníc stavali na odpor a uzatváral to tým, že udeľoval dodatočné právomoci pre dominikánskych inkvizítorov, Institorisa a Sprengera, autorov známeho Malleus Maleficarum.

Innocent VIII. iste nemal na mysli zaviazať Cirkev  k viere v javy, ktoré zmienil vo svojej bule, ale jeho osobný názor zanechal vplyv na kanonistov a inkvizítorov jeho doby; toto jasne vyplýva z čarodejníckych procesov ku ktorým počas tohto obdobia dochádzalo.[1] Je nemožné odhadnúť počet odsúdených čarodejníc. Louis de Paramo víťazoslávne prehlásil, že za storočie a pol ich Sväté Ofícium poslalo na hranicu viac než tridsať tisíc.[2] Samozrejme musíme brať takéto okrúhle čísla opatrne pretože bývajú vždy obrovsky nadsadené. Ale skutočnosťou zostáva, že odsúdenia za čarodejníctvo boli tak početné, že je to až neuveriteľné. Pápežstvo samotné si uvedomovalo nespravodlivosti páchané svojimi zástupcami. Preto boli v roku 1637 vydané inštrukcie stigmatizujúce počínanie inkvizítorov na základe opisu ich svojvoľných a nespravodlivých súdnych stíhaní čarodejníc; oni boli obvinení z vynucovania priznaní, ktoré boli nepodložené pomocou krutého mučenia a z ich odovzdávania svetskému ramenu bez dostatočnej príčiny.[1]

 

[1] Pignatelli, Consultationes novissimæ canonicæ, Venetiis, 2 v fol., vol. i, p. 505, Consultatio 123.

 

. . . . . . . .

 

Konfiškácia, hoci nebola tak krutým trestom ako hranica, veľmi ťažko dopadala na obete inkvizície. The Rímske zákony klasifikovali zločin herézy na roveň so zradou a trestali ju primárne trestom smrti a sekundárne konfiškáciou. Nariaďovali aby všetci heretici bez výnimky stratili svoje vlastníctvo v ten samý deň kedy zakolísali vo viere. K vlastnej konfiškácii majetku nedošlo v prípade tých penitentov, ktorí si nezasluhovali krutejšie potrestanie než bolo dočasné uväznenie. Bernard Gui odpovedal tým, ktorí proti tomuto nariadeniu namietali  poukazom na to, že tu k žiadnej skutočnej strate peňažného obnosu nedochádza. Pretože, ako tvrdil: “Sekundárne tresty sú vynášané len na tých heretikov, ktorí denuncujú svojich komplicov. Ale vďaka tejto denunciácii zabezpečujú toto odhalenie a zatknutie vinníkov, ktorí by bez ich pomoci mohli uniknúť potrestaniu; majetok týchto heretikov je ihneď skonfiškovaný čo je určite pozitívny zisk.”[1] Skutočná konfiškácia prebiehala v prípade všetkých zatvrdlivých a relapsovaných heretikov odovzdaných svetskému ramenu spolu so všetkými penitentmi, odsúdenými na doživotné väzenie a spolu so všetkými podozrivými, ktorí dokázali inkvizícii uniknúť, buď útekom alebo smrťou. Heretik, ktorý predtým než ho mohla inkvizícia zatknúť zomrel v pokoji v posteli bol považovaný za neprítomného a podľa toho bolo sa s ním aj zaobchádzalo; jeho pozostatky boli exhumované a jeho vlastníctvo skonfiškované. Tomuto poslednému faktu zodpovedá neobvyklá početnosť súdnych stíhaní proti mŕtvym. Zo 636 prípadov vyšetrovaných Bernardom Gui bolo 88 po smrti. Ako všeobecné pravidlo platilo, že konfiškácia majetku heretika, ktorá tak často bývala výsledkom inkvizičných procesov, mala veľa čo dočinenia so záujmom, ktorý nastolili. Nemôžeme povedať, že Sväté Ofícium systematicky zvyšovalo počet svojich odsúdení iba preto aby si zvýšili svoje peňažné zisky. Ale zneužitia tohto druhu boli nevyhnutné. Vieme, že existovali pretože ich pápeži silne odsudzovali, hoci boli príliš zriedkavé aby si zaslúžili viac než stručnú zmienku. Ale neboli by to cirkevné a svetské kniežatá aby sa rozličnými spôsobmi nepodieľali spolu so Svätým Ofíciom na týchto konfiškáciách a ktorým v niektorých krajinách pripadlo všetko, aby sa nezhodovali s inkvizíciou na pokračujúcej dobrej vôli a pomoci, ktorá bola podmienkou jej prosperity, bez ktorej by došlo k tomu, čo Lea nazýva “dráždidlom drancovania?” Môžeme o tom celkom úspešne pochybovať…. Toto bolo zjavne príčinou, prečo ich horlivosť za vieru zakaždým vždy ochladla keď nebolo jasné, že z toho bude plynúť peňažný zisk. “V našich dobách,” píše inkvizítor Eymeric naozaj smutne, “už nie sú žiadni bohatí heretici, takže kniežatá, nevidiaci mnoho peňazí vo výhľade, sa sami na vlastné náklady nebudú snažiť; je úbohé, že taká prospešná inštitúcia ako naša by mala mať svoju budúcnosť tak neistú.”[2]

 

[1] Practica,m 3 pars, p. 185.

[2] Langlois, op. cit., pp. 75-78.

 

Väčšina historikov písala málo alebo vôbec o peňažnej stránke inkvizície. Lea bol prvým, ktorý jej venoval takú pozornosť, akú si zaslúžila. Píše “Nadôvažok k biede a utrpeniu uvalenými vďaka takýmto  konfiškáciám vo veľkom na tisícky nevinných a bezmocných žien a detí takto zbavených všetkého, malo by byť takmer nemožné preháňať zlo ktoré to spôsobovalo všetkým vrstvám  v dennom živote”.[1] Existovala tu naozaj veľmi malá zábezpeka v obchodovaní, pretože kontrakty skrytého heretika boli v podstate prázdnymi zdrapmi papiera a mohli byť anulované tak rýchlo ako bola odhalená vina, a to buď počas jeho života ako aj po jeho smrti. V pohľade na takýto trestný kódex dokážeme pochopiť, prečo Lea musel napísať: “I keď  hrôzy preplnených väzenských kobiek sa dajú len zriedka preháňať, ešte viac účinným kvôli zlu a ešte väčšmi poburujúcim bola neustála bdelosť, ktorá bola vždy na stráži aby vyplienila bohatých a odtŕhala od úst chudobných ťažko získané výnosy, na ktorých záviselo prežitie rodiny.”[2]

 

[1] Lea, op. cit., p. 522.

[2] Lea, op. cit., p. 480.

 

. . . . . . . .

 

Toto zhrnutie činov inkvizície je prinajlepšom len stručným a veľmi nedokonalým náčrtom. Ale ani tá najúplnejšia štúdia by nám nedovolila získať hlbší vhľad do spôsobu jej fungovania.

Ľudské vášne boli zodpovedné za mnoho zneužití inkvizície. Svetská moc v procesoch s heretikmi bola ďaleko od nestrannosti voči obžalovanému. Naproti tomu sa zdá, že čim väčší tlak štát vyvinul na cirkevné tribunály, tým viac sa stávala ich procedúra svojvoľnou.

Nemôžeme poprieť, že horlivosť inkvizítorov bola niekedy prehnaná, najmä pri použití tortúry. Ale niektoré prípady ich krutosti sa dajú vysvetliť ich úprimnou túžbou po spáse heretika. Považovali priznanie podozrivých za začiatok ich obrátenia. Preto verili, že na tento účel je oprávnené použiť všetky prostriedky. Mysleli si, že inkvizítor konal niečo chvályhodné, keď aj za cenu krutého mučenia, zbavil heretika jeho herézy. On naozaj ľutoval, že musel použiť silu; ale to nebola vôbec jeho chyba, ale chyba zákonov, ktoré mal vynútiť.

Väčšina ľudí považuje tzv. auto-da-fé  za najhoršiu hrôzu inkvizície. Len ťažko sa dá zbaviť jeho obraz bez blčiacich plameňov a zúrivo vyzerajúcich katov. Ale auto-da-fé nutne nevyžadovalo ani hranicu ani kata. Bolo to jednoducho slávnostné “Kázanie”, na ktoré sa mali dostaviť heretici, aby boli odsúdení.[1] Trest smrti na týchto slávnostiach nebol vždy uložený, pretože ich zámerom bolo vyvolať predstavivosť ľudu. Pri siedmich z osemnástich autos-da-fé, ktorým predsedal známy inkvizítor Bernard Gui nebolo vyhlásený žiadny tvrdší trest než uväznenie.

 

[1] O týchto “Kázaniach”, porov. Tanon, op. cit., pp. 425-431.

 

Napokon sme videli, že na mnohých miestach dokonca aj v Španielsku v určitom období bol počet heretikov odsúdených na smrť naozaj malý. Dokonca aj Lea, ktorého nikto nemôže obviniť z akejkoľvek prílišnej straníckosti vo vzťahu k Cirkvi, je prinútený prehlásiť: “Hranica strávila relatívne málo obetí”.[1]

 

[1] Op. cit., vol. i, p. 480.

 

Naozaj uväznenie a konfiškácia boli zpravidla najkrutejšími udeľovanými trestami.

Často kladené otázky o inkvizícii

Čo v skutočnosti znamená slovo ‘inkvizícia’?

‘Inkvizícia’ je slovenským výrazom pre právny proces nazvaný v latinskom jazyku inquisitio, ktorý má svoj pôvod v prvom storočí p.n.l.. Toto nemá žiadne zvláštne konotácie s cirkvou alebo herézou a bola to široko používaný súdny postup v Európe. Stále napríklad tvorí základ francúzskeho systému kriminálnej justície. Ide tu o to, že vyšetrujúcemu sudcovi, zvyčajne profesionálnemu juristovi, pripadne vyšetrovanie obvinenia z kriminality pomocou povolávania svedkov a zbierania dôkazov. Ak toto všetko vykoná, môže rozhodnúť o tom, či je alebo alebo nie je dostatok dôkazov na predvedenie podozrivého pred súd. Súdny proces je vedený kvôli zločinu na patričnom súdnom dvore spolu s policajným sudcom zvyčajne pôsobiacim ako prokurátor. V tomto sa odlišuje od anglo-amerického systému, kde sú zločiny vyšetrované políciou, ktorá sa vôbec nepodieľa na žiadnom z následných súdnych stíhaniach okrem úlohy svedkov.

(Zdroj: strana 441, Henry A Kelly “Inquisition and the Prosecution of Heresy: Misconceptions and Abuses” Church History 58, 1989)

Čo to znamená byť podrobený ‘inkvizícii’?

Nikdy tu neexistoval žiadny monolitický úrad ‘Inkvizície’, okrem tej, ktorá figurovala v neskoršom legendárnom podaní. Namiesto toho v stredoveku existovali nezávislí inkvizítori, ktorí cestovali z miesta na miesto, poskytovali svoju podporu miestnym tribunálom a príležitostne účinkovali aj nezávisle. Neskôr však zvláštne okolnosti spôsobili, že vznikli inkvizičné tribunály v Španielsku, Portugalsku, Benátkach, Ríme, Holandsku a inde. Väčšina z nich boli nezávislými inštitúciami okrem menovacej povinnosti pápežstva. Spôsob akým tieto miestne tribunály pôsobili bol kultúrne špecifický a závisel na ich politickej podpore a sile navzájom súperiacich zdrojov súdneho vedenia.

(Zdroje: strana 439, Kelly; strana 122, Edward Peters Inquisition California University Press, 1989)

Ako prišli inkvizície k tomu, že boli využívané na vyšetrovanie prípadov herézy?

Stredoveká inkvizícia začala svoje pôsobenie vďaka sérii pápežských búl o heréze najmä buly Lucia III. Ad abolendum z roku 1184 a Cum ex officii nostri Inocenta III. z roku 1207. Tieto definovali zločin herézy, vštepovali povinnosť cirkvi vykoreniť ju a zrovnali ju so velezradou voči štátu. Vždy bolo pravidlom to, že cirkev sa snažila skôr presviečať než vynucovať, ale zistila že tieto snahy zlyhali a že budú potrebné účinnejšie opatrenia. Paralelne s týmto vývojom sa ako súčasť profesionalizácie práva v kanonických ako aj svetských súdnych prípadoch široko využíval koncept inquisitio. Inocent IV. sformalizoval procedúry pre všetky druhy cirkevných vyšetrovaní ako aj inštitucionalizoval úrad Inkvizítora heretickej neprávosti.

(Zdroje: strany 41 – 52, Peters; pre relevantné buly v anglickom preklade pozri antológiu Heresy and Authority in Medieval Europe Scolar Press, 1980)

Kto boli prví inkvizítori?

Prípady herézy sa prejednávali pred súdom miestneho biskupa s možnosťou odvolania sa do Ríma, ale v niektorých oblastiach sa pociťovala potreba záložného postupu. Z toho dôvodu boli pápežom ustanovení inkvizítori aby vykonávali nezávislé vyšetrovania ako druhý front. Inkvizítor bol zvyčajne členom jedného zo žobravých rádov, buď františkánsky alebo dominikánsky mních, ktorý nemal žiadne špeciálne právomoci, okrem tých, ktoré už vykonával miestny biskup. Samozrejme je pravdepodobné, že požívali značnú morálnu autoritu keďže to boli učení muži s poverením z Rím, čo by mohlo napomôcť zaistiť spoluprácu. Prvé priame poverenie inkvizítorov, ktoré máme je Ille humani generis, list pápeža Gregora IX. dominikánskemu priorovi nariaďujúci mu vyslať inkvizítorov bojovať s herézou v jeho oblasti.

(Zdroj: strana 196, Heresy and Authority)

Kde pôsobili stredovekí inkvizítori?

Hoci cestovali po celej západnej Európe väčšina z ich aktivít bola nasmerovaná na južné Francúzsko a severné Taliansko. Ich pozornosť sa sústredila na vyhladenie katarov po skončení Albigénskej križiackej výpravy a potom prenasledovanie  beghardov a bekýň a františkánskych špirituálov, potom čo boli tieto skupiny odsúdené pápežom Jánom XXII. Neskôr Španielska inkvizícia pracovala pod ochranou španielskej koruny a pôsobila v rámci celej tejto ríše. Nedokázal som nájsť žiadne dôkazy pre známy príbeh o dvojici inkvizítorov s nechuťou opúšťajúcich Anglicko kvôli nedostatku kvalifikovaných mučiteľov. Hoci inkvizícia nikdy vo Veľkej Británii nepôsobila, v štrnástom storočí bolo upálených niekoľko lollardov a kráľovná Mária I. (r. 1553 – 58) upálila takmer tristo protestantov. Posledná poprava za herézu v Anglicku sa konala v roku 1612, zatiaľčo v Škótsku bol Thomas Aikenhead obesený za rúhanie ešte v roku 1697.

(Zdroj: pre Anglicko pozri stranu 160, Keith Thomas Religion and the Decline of Magic Penguin, 1991)

Vynucovali inkvizítori pravovernosť aj medzi akademikmi?

Stredoveké univerzity mali veľkú mieru slobody spravovať sa sami a inkvizítori zvonka boli do tejto samoregulácie zapletení iba zriedkavo. Ak akademik uverejnil prácu o ktorej sa domieval že je heterodoxná potom mohol s istotou očakávať že táto bude starostlivo preskúmaná jeho kolegami. Ak bol prehlásený za vinného, jeho potrestanie bolo zvyčajne zanedbateľne mierne a toto nemalo na jeho kariérne vyhliadky takmer žiadne nepriaznivé účinky. Jeho kniha by mohla byť upozornená, aby sa v nej skôr zmienil o omyle než aby bola zakázaná a takto by mohla byť použitá ako príklad pre budúce dišputy. Vonkajšie autority by sa mohli zamiešať len v tých prípadoch, v ktorých sa akademik snažil rozširovať svoje myšlienky mimo univerzitné prostredie po opakovaných porušeniach zákazu alebo ak by tu bolo odvolanie sa na vyšší súd.

(Zdroje: William Courtenay “Inquiry and Inquisition: Academic Freedom in the Medieval Universities” Church History 58, 1989; JMMH Thijssen Censure and Heresy at the University of Paris, 1200 – 1400 Philadelphia, 1998)

Ako často bola používaná tortúra?

Inkvizítorom bolo pápežom Gregorom IX. povolené použiť mučenie, ktorý dovolil “slobodné právo použiť meč proti nepriateľom viery” podrobené rozličnými reštrikciami (na rozdiel od svetských autorít, ktoré mali na tomto poli pôsobnosti väčšiu slobodu). Uchyľovalo sa k nemu len zriedkavo a zahrňovalo skôr bičovanie resp. bitie  než “škripec alebo bodce a povrazy”. O tzv. strapido, pri ktorom sa obeť zavesila za ramená a pustila, je taktiež zmienka v pätnástom storočí. Samozrejme vyskytli sa aj prípady zneužitia a toto viedlo k tomu, že postupy sa obmedzovali.

(Zdroje: strana 445, Kelly; strana 65 a 92, Peters)

Aké druhy trestov boli vynášané?

Cirkevné súdy v stredoveku mali zaslúženú povesť z toho dôvodu, že boli omnoho umiernenejšie než ich sekulárne proťajšky a keď sa vzájomne prekrížili ich jurisdikcie, toto spôsobovalo napätie. Henrich II. v Anglicku bol s týmto obzvlášť nespokojný pri jeho spore s cirkvou, ktorý viedol k zavraždeniu sv. Tomáša Becketta. Napríklad svetské potrestanie za sodomiu a beštialitu bola smrť vo väčšine európskych krajín až do devätnásteho storočia, ale cirkevný súd by s veľkou pravdepodobnosťou bol poslal previnilca na púť. Záznamy o trestoch ukazujú, že verejné priznanie, nosenie kríža, púte, uväznenie a taktiež poprava boli všetko dostupné sankcie, ktoré mohol inkvizítor udeliť spolu s bežnejšie sa vyskytujúcimi oveľa miernejšími pokarhaniami.

(Zdroj: strana 66, Peters)

Ako často bol v stredoveku ukladaný trest smrti?

Trest smrti sa ukladal len v prípadoch nekajúcich heretikov alebo tých, ktorí boli uznaní vinnými zo zločinu relapsovania (znovu upadnutia do herézy). Rozsudok smrti sa mohol vyniesť aj v neprítomnosti, keď obvinený utiekol pretože sa v takýchto prípadoch predpokladalo že takíto utečenci boli nekajúcimi. Nemáme k dispozícii mnohé čísla pre počty upálení, ale niektoré štatistické údaje sú dostupné. Tak napríklad Bernard Gui usvedčil počas obdobia desiatich rokov v Toulouse 700 obvinených z ktorých 40 bolo popravených.

(Zdroj: strana 69, James B Given Inquisition and Medieval Society New York, Cornell University Press, 2001)

Prečo boli heretici upálení?

Upálenie bolo v starovekom Ríme po ukrižovaní ktoré bolo zrušené v štvrtom storočí ďalším trestom za velezradu. Následne sa používalo v Svätej Rímskej ríši pri zaobchádzaní so zradcami a heréza bola takmer všade považovaná za obzvlášť závažný druh zrady. Hoci Cirkev nikdy špecificky neschválila upálenie, avšak keď už bol heretik ‘uvoľnený’ svetskému ramenu, bolo vždy dokonale jasné čo bude nasledovať. Ak sa heretik po rozsudku, ktorý bol už vynesený, priznal potom zvyčajne dochádzalo k zmierneniu pomocou uškrtenia popravcom predtým než bol zapálený oheň. V každom prípade sa často obeť udusila predtým než ju pohltili plamene, hoci skúsený popravca tomu mohol zabrániť ak bol patrične inštruovaný. V rámci niektorých jurisdikcií sa ako trest nepoužívalo upálenie, ale napríklad Benátčania zradcov a heretikov topili).

(Zdroje: strany 67 a 117 Peters; strana 190 Heresy and Authority)

Prečo boli inkvizítori takí starostliví, aby dostali priznanie?

Túžba po priznaniach nebola z veľkej časti motivovaná potrebou získavania usvedčení pre ktoré sa vždy dali nájsť iné dôkazy, ale skôr preto čo inkvizítori považovali za svoju pastorálnu povinnosť. Chceli aby sa obvinení priznali preto, že títo mali taktiež prijať za svoje hriech absolúciu. Na druhú stranu, kým niekto nebol pristihnutý pri čine, na usvedčenie z hrdelného zločinu bolo nutné priznanie. Takže nezáležalo na tom, ako dobré boli nepriame dôkazy na usvedčenie bolo niekedy nutné priznanie.

(Zdroj: strana 65, Peters)

Došlo niekedy aj k zbaveniu viny a bolo povolené sa odvolať?

Navzdory všeobecnej mienke sa z inkvizičného tribunálu bolo možné odvolať a bývali mnohé prípady odvolaní ktorým sa dostalo vyslyšaniu na synodách alebo vo Vatikáne. Niektoré z týchto odvolaní boli dokonca úspešné. Samozrejme že tu existujú aj dokumenty, ktoré za určitých okolností zakazujú odvolať sa a nebolo vždy také ľahké aby im bolo dopriate byť vyslyšané. Zbavenia viny sa taktiež vyskytli, niekedy spolu s nimi bývali vyhodené celé vyšetrovania.

(Zdroj: strana 445, Kelly)

Prečo bola založená Španielska inkvizícia?

Islamská Granada a väčšina španielskeho územia bolo relatívne tolerantným miestom až do obdobia neskorého stredoveku. V tomto bode keď celý poloostrov bol ovládaný kresťanmi, začala rásť nevraživosť voči Židom a Moslimom. Väčšina z nich utiekla do Severnej Afriky, ale toto bola menej voľbou pre Židov ktorí sa samotní stali predmetom široko prevládajúceho antisemitizmu. Väčšina sa obrátila na kresťanstvo, ale toto iba zmenilo predsudky proti nim z náboženských na rasové a nastolilo problém tých, ktorí svoje obrátenie predstierali, zatiaľčo pokračovali v praktikovaní svojej starej viery za zatvorenými dverami. Španielska inkvizícia bola utvorená za tým účelom, aby títo tzv. conversos zostali obrátení ale sa rýchlo vysťahovali do ďalších oblastí, skôr než by sa obmedzovala iba na obrátených Židov.

(Zdroje: strana 522, Geoffrey Parker “Some Recent Work on the Inquisition in Spain and Italy” Journal of Modern History 54:3 1982; strany 77 – 86, Peters)

Kto založil a riadil Španielsku inkvizíciu?

Španielska monarchia požiadala pápeža o založenie inkvizície, ale sama držala nad jej aktivitami pevnú ruku. Menovali Veľkého Inkvizítora a rovnako tak v nej aj zostávali osobne zainteresovaní. Prvým Veľkým Inkvizítorom vymenovaným Ferdinandom a Izabelou bol notoricky známy Tomáš Torquemada, ktorý pôsobil na tomto poste od roku 1483 až do roku 1498. V tomto období bolo v inkvizícii najkrvavejšie s odhadovanými dvomi tisíckami popráv až do roku 1504. Väčšina jej obetí boli tzv. conversos, ktorých slabnúca vernosť kresťanstvu bola považovaná za nebezpečenstvo pre režim a títo boli taktiež predmetom rasistického antisemitizmu. Medzitým však záujem o conversos opadol a inkvizícia obrátila svoju pozornosť na záležitosti morálky toho druhu, ktoré cirkevné súdy riešili po storočia. Kardinál Ximenez, ktorý bol Veľkým Inkvizítorom medzi rokmi 1506 až 1517 vytvoril rozšírenú reformu, aby korigoval niektoré z zneužití, ku ktorým v počiatočných rokoch dochádzalo.

(Zdroj: Henry Kamen The Spanish Inquisition: A Historical Revision Yale University Press, 1998)

Koľko obetí bolo popravených Španielskou inkvizíciou?

Podľa väčšiny štandardných informácií sú záznamy Španielskej inkvizície okázalo dobré a vzácnym pokladom pre sociálnych historikov pretože zaznamenávajú mnohé detaily o obyčajných ľuďoch. Ešte však nedošlo k analýze všetkých ákt, ale z tej jednej tretiny na ktoré sa doposiaľ prihliadalo sa zdá, že Inkvizícia pôsobiaca v rámci celého Španielskeho impéria, popravila medzi rokmi 1540 and 1700 približne 700 ľudí z celkového počtu 49 000 prípadov. Taktiež sa počíta s tým, že došlo k usmrteniu približne dvoch tisíc obetí počas prvých päťdesiatich rokov pôsobenia, keď kruté prenasledovanie Židov a Moslimov bolo na svojom vrchole. Toto by nám mohlo poskytnúť celkové číslo okolo 5,000 obetí pre celé tristoročné obdobie jej pôsobenia.

(Zdroj: strana 526, Parker)

Čo bolo tzv. auto de fe?

Toto znamená “akt viery” a bol to akt verejného pokánia, vyžadovaného od tých, ktorých inkvizícia odsúdila. Tento akt zahrňoval verejné priznanie, čítanie rozsudku a príprava penitenta na jeho púť, uväznenie alebo hocičo iné. Tí, ktorí mali byť popravení boli následne odovzdaní svetskému ramenu. K ich upáleniu došlo bezprostredne nato a tvorilo vrchol udalosti, ktorá priťahovala ohromné davy ľudí. Z tohto dôvodu, sa tzv. auto de fe stalo synonymom pre verejné upálenie heretikov.

(Zdroj: strany 95 – 96, Peters)

Kedy skončila Španielska inkvizícia?

Približne okolo roku 1700 bola už iba slabým odrazom svojej minulosti, ale stále krívala počas ďalšej stovky rokov až do 1835, kedy bola zrušená naposledy. Rozličné ďalšie inkvizície na Sicílii, v Novom Svete a Benátkach zmizli počas dekád okolo roku 1800, nakoniec odumreli vďaka napoleónskym vojnám.

(Zdroj: strany 104 a 109, Peters)

Ktorá inkvizícia súdila Bruna a Galilea?

Bruno bol najprv stíhaný Benátskou inkvizíciou, ktorá ho neskôr odovzdala Rímskej inkvizícii. Táto bola utvorená Sixtom V. v roku 1588 a dostala plný názov Kongregácia svätej rímskej a univerzálnej inkvizície. Zvyčajne sa nazývala Sväté Ofícium a bola ustanovená na boj proti protestantizmu. Samozrejme sa rýchlo začala zaujímať o všeobecné prípady povery a herézy. Dôvody Brunovho odsúdenia ako relapsovaného heretika nie sú úplne jasné pretože archívy Svätého Ofícia boli vyrabované počas napoleónskych vojen a pretože skončili v Dubline, veľká časť z nich sa nenávratne stratila. Sväté Ofícium bolo vo všeobecnosti považované za miernejšie a používalo moderné štandardy súdnej procedúry. Napríklad obžalovanému bol poskytnutý obhajca na útraty súdu, dôkaz z počutia a priznania čarodejníc neboli prípustné a odsúdenie za prvý prečin bolo mierne. Sekulárne talianske autority považovali Sväté Ofícium za príliš mäkké v zaobchádzaní s čarodejnicami a mágiou a trest smrti pre čarodejnice mohol byť vynesený len v prípadoch preukázanej škody –čarodejníctvo samo o sebe nebolo hrdelným prečinom.

(Zdroj: strana 384, Frances Yates Giordano Bruno and the Hermetic Tradition, 2002; strana 112, Peters; pozri tiež Georgio Santillana The Crime of Galileo, 1978)

Aký bol postoj inkvizície voči čarodejníckym procesom?

Bolo by chybou dávať čarodejnícke procesy za vinu a na plecia výlučne len protestantov. Pápež Inocent VIII. odvalil tento obrovský balvan vďaka svojej bule Summis desiderantes affectibus, ktorá spájala čarodejníctvo s herézou a nemeckí dominikánski inkvizítori ju využili ako základ pre ich pojednanie Malleus Maleficarum. Katolícke Francúzsko a Kolín boli rovnako aktívni v honoch na čarodejnice ako protestantské Nemecko a Škótsko. Je iróniou osudu, že čarodejnícke procesy boli zriedkavé v Taliansku a Španielsku kde bola inkvizícia najviac zodpovedná za ich vedenie. Toto bolo z časti preto že inkvizícia bola vždy oveľa miernejšia ako svetské autority a v menšej miere vynášala rozsudky smrti. Pre obyčajných ľudí to znamenalo naozaj zmenšený záujem z pomstychtivých dôvodov udávať svojich susedov. Inkvizícia mala vyššie štandardy na dôkazy čo znamenalo tendenciu nezohľadňovať výpovede navzájom sa usvedčujúcich čarodejníc a inkvizítori boli značne skeptickými ohľadne niektorých z tých fantastických príbehov o lietaní na metlách a diabloch. Najznámejším prípadom bol oslobodenie 1500 údajných čarodejníc zadržaných Španielskou inkvizíciou po tom čo vyšetrovanie vedené inkvizítorom odkrylo masívne chyby a nezrovnalosti vo výpovediach a dôkazoch.

(Zdroje: strany 260 – 1, Rodney Stark For the Glory of God Princeton 2003; strana 113, Peters; pozri tiež: Gustav Henningsen The Witches’ Advocate: Basque Witchcraft and the Spanish Inquisition (1609-1614), 1980 a Brian P Levack The Witch-hunt in Early Modern Europe Harlow 1995)

Čo robila inkvizícia v Holandsku?

V roku 1522 Karol V. ako súčasť jeho kampane presadzovania katolicizmu ustanovil špeciálny tribunál v španielskych holandských dŕžavách aby sa pokúsil zastaviť záplavu protestantizmu. Tento bol rôzne zreformovaný jeho synom Filipom II. a považuje sa za zodpovedného za približne 2000 popráv v období až do Holadskej revolúcie v roku 1572. Dokonca aj samotný Filip II. pripustil že bola ‘oveľa menej milosrdná’  než inkvizícia doma v Španielsku. Počas a po povstaní bola inkvizícia zobrazovaná ako nepriateľ politickej ako aj náboženskej slobody, napriek skutočnosti, že väčšina jej obetí boli anababtisti, ktorí boli taktiež nemilosrdne prenasledovaní pravovernými protestantmi.

(Zdroj: strana 148 Peters; pozri tiež Geoffrey Park The Dutch Revolt 1992)

Zakazovala inkvizícia knihy?

Áno. Počas protireformácie bol Vatikánom ustanovený špeciálny úrad, ktorý zostavoval a vydával Index Librorum Prohibitorum. Vynucovanie tohto zoznamu bolo súčasťou povinností miestnych inkvizítorov. Najväčším centrom vydavateľského obchodu boli Benátky a cenzorstvo tu bolo vykonávané v spolupráci so štátnymi autoritami. Španielsko ako zvyčajne nezávislé malo svoj vlastný Index. Cenzorstvo bolo prevažne účinné v protireformačných krajinách, kde bola nápomocná vláda. Zakázané knihy pri náleze boli  spálené a ich vlastníci alebo kníhkupci dostali pokuty. Samozrejme mnoho kníh bolo jednoducho pozmenené alebo mali preškrtnuté časti než by boli celkovo zakázané. Veda nebola pre inkvizítorov príliš zaujímavá s jedinou výnimkou heliocentrizmu po procese s Galileom v roku 1636. Pre vedcov bolo taktiež možné získať povolenie čítať zakázané knihy. Ironicky bolo obdobie počas ktorého mala Španielska inkvizícia najväčší vplyv a moc známe aj ako ‘Zlatý vek’ španielskej literatúry a umení.  Toto ukazuje, že inkvizícia nemala na väčšinu foriem kultúry iba škodlivé účinky.

(Zdroje: strany 48 – 65, Paul F. Grendler ‘The Roman Inquisition and the Venetian Press, 1540-1605’ Journal of Modern History 47:1, 1975; strany 103 – 136 Kamen; strana 96, Peters)

Bibliografia

Courtenay, William “Inquiry and Inquisition: Academic Freedom in the Medieval Universities” Church History 58, 1989

Given, James B Inquisition and Medieval Society New York, Cornell University Press, 2001

Grendler, Paul F ‘The Roman Inquisition and the Venetian Press, 1540-1605’ Journal of Modern History 47:1, 1975

Henningsen, Gustav The Witches’ Advocate: Basque Witchcraft and the Spanish Inquisition (1609-1614), University of Nevada Press, 1980

Kamen, Henry The Spanish Inquisition: A Historical Revision Yale University Press, 1998

Levack Brian P The Witch-hunt in Early Modern Europe Harlow 1995

Park, Geoffrey The Dutch Revolt 1992

Parker, Geoffrey “Some Recent Work on the Inquisition in Spain and Italy” Journal of Modern History 54:3 1982

Peters, Edward Inquisition California University Press, 1989

Santillana, Giorgio The Crime of Galileo, 1978

Stark, Rodney For the Glory of God Princeton 2003

Thijssen, JMMH Censure and Heresy at the University of Paris, 1200 – 1400 Philadelphia, 1998

Thomas, Keith Religion and the Decline of Magic Penguin, 1991

Yates, Frances Giordano Bruno and the Hermetic Tradition, 2002


Preložené z anglického originálu: Dr. James HannamFrequently Asked Questions about the Inquisition.

Inkvizícia – VIII. kapitola

VIII. KAPITOLA

TEOLÓGOVIA, KANONISTI A KAZUISTI INKVIZÍCIE

ZÁVAŽNOSŤ zločinu herézy bola v Cirkvi odhalená dosť skoro. Gracián diskutoval o tejto otázke v zvláštnej kapitole svojho Decretum.[1] Inocent III., Guala, dominikán a cisár Fridrich II., ako sme už videli, sa pozerali na herézu ako na velezradu voči všemohúcemu Bohu, t.j. ako na najhrozivejší zo všetkých zločinov.

[1] Causa xxii, q. vii, cap. 16.

Teológovia ba dokonca svetské autority sa nezaoberali až tak zlými dopadmi herézy na sociálny poriadok, ale nahliadali na ňu skor ako na prečin proti Bohu. Teda nerobili rozdiely medzi tými učeniami, ktoré znamenali škodlivý účinok pre rodinu a na spoločnosť a tie, ktoré iba popierali určité zjavené pravdy. Inocent III. vo svojej konštitúcii zo 23. septembra 1207 uzákonenej obzvlášť proti patarénom, ale taktiež si dal námohu aby poukázal na to, že žiadnemu heretikovi, a nezáležalo na tom, akej povahy mal byť jeho omyl by nemalo byť dovolené uniknúť plnej váhe trestu zo zákona.[1] Fridrich II. sa vyslovil podobne vo svojich konštitúciách z rokov 1220, 1224 a 1232. Toto bolo vtedajšie učenie počas celého obdobia stredoveku.

[1] Ep. x, 130.

Ale je dôležité vedieť, čo vtedajší ľudia vtedy rozumeli pod slovom heréza. Môžeme to zistiť od teológov a kanonistov, najmä od sv. Rajmunda z Penafortu a sv. Tomáša Akvinského. Sv. Rajmund nám podáva štyri významy slova heretik, ale z pohľadu kanonického práva hovorí: “Heretikom je ten, ktorý popiera vieru.”[1] Sv. Tomáš Akvinský je oveľa presnejší. Vyhlasuje, že nik nieje skutočným heretikom, pokým zatvrdlivo zotrváva vo svojom omyle ešte aj po tom, ako mu bolo naň poukázané cirkevnou autoritou. Toto je učenie sv. Augustína.[2]

[1] S. Raymundi, Summa, lib. i, cap. De Hæreticis, sect. i, Roman Edition, 1603, p. 39.

[2] Summa, IIa, IIae, quæst. xi, Conclusio; porov. ibid., ad 3um, quotations from St. Augustine.

Ale podľa odstupňovania slova, braného najprv v striktom zmysle, si získalo širší význam. Sv. Rajmund zahrňuje pod pojem herézy aj schizmu. “Jediný rozdiel medzi týmito dvoma zločinmi,” píše, “je rozdiel ako je medzi rodom a druhmi;” každá schizma končí v heréze. A spoliehajúc sa na autoritu sv. Hieronyma rigorózny kanonista zachádza až tak ďaleko vyhlasujúc, že schizma je ešte väčším zločinom ako heréza. Dokazuje to na fakte, keď Kore, Dátan a Abiron [1], ktorí odpadli od vyvoleného ľudu, boli potrestaní  najhrozivejším zo všetkých trestov. “Z nesmiernosti potrestania nemali by sme prihliadať aj na ohavnosť zločinu?” Sv. Rajmund preto vyhlasuje, že na heretika a schizmatika musí dopadnúť rovnaký trest.[2]

[1] Nm xvi, 31-33.

[2] Loc. cit., lib. i, cap. De Schismaticis, pp. 45-47

“Autori pojednaní o inkvizícii”, píše Tanon, “zatrieďujú ako heretikov všetkých tých, ktorí sú priaznivo naklonení heréze a exkomunikujú všetkých tých, ktorí sa do určitej doby nepodriadia Cirkvi. Prehlasujú, že človek exkomunikovaný pre akúkoľvek príčinu, ktorý do roka nevyhľadá absolúciu, zakladá týmto skutkom rebélie mierne podozrenie z herézy; preto môže byť následne predvolaný pred inkvizítora aby sa zodpovedal nielen zo zločinu, ktorý bol príčinou jeho exkomunikácie, ale taktiež kvôli svojej pravovernosti. Ak neučinil zadosť tomuto druhému predvolaniu, bol ihneď považovaný za exkomunikovaného kvôli heréze a ak zostával pod touto druhou exkomunikáciou počas jedného roku, podliehal odsúdeniu ako skutočný heretik. Ľahké podozrenie spôsobené jeho prvou exkomunikáciou sa stalo vzápätí silným a následne ťažkým podozrením ktoré spolu s jeho pokračujúcou vzpurnosťou, tvorilo usvedčujúci dôkaz z herézy.”[1]

[1] Tanon, op. cit., pp. 235, 236.

Teológovia neoblomne trvali na rešpektovaní cirkevnej a obzvlášť pápežskej autority. Všetko čo malo tendenciu umenšovať túto autoritu znamenalo pre nich praktické popretie viery. Kanonista Henrich zo Susy (Hostiensis + 1271) išiel až tak ďaleko, že povedal že “ktokoľvek kto protirečí alebo odmieta akceptovať dekréty pápežov bol heretikom”.[1] Na takúto neposlušnosť sa nahliadalo ako na trestuhodnú neúctu voči právnym nárokom pápežstva a teda formu herézy.

[1] V Baluze-Mansi, Miscellanea, vol. ii. p. 275.

Povera bola taktiež klasifikovaná pod hlavičkou herézy. Kanonista Zanchino Ugolini nás oboznamuje o tom, ako bol prítomný pri odsúdení nemorálneho kňaza, ktorý bol potrestaný inkvizítormi nie za jeho sexuálnu neviazanosť, ale pretože každý deň slúžil omšu v stave hriechu a trval na ospravedlnení, že on sám sa považoval za v stave milosti iba z toho faktu, že si na seba obliekol posvätné rúcho.[1]

[1] Tractat. de Hæret., cap. ii.

Židia ako takí neboli nikdy považovaní za heretikov. Ale úžera, ktorú vo veľkom rozsahu praktikovali svedčila o neortodoxnom učení o zlodejstve, čo ich robilo podliehajúcich podozreniu z herézy. Naozaj nachádzame niekoľko pápežov vytýkať im to, že “zastávajú mienku, že úžera nie je hriech”. Niektorí kresťania taktiež upadli do rovnakého omylu a preto sa stali predmetom vyšetrovania inkvizície. Pápež Martin V. vo svojej bule z 6. novembra 1419 poveril inkvizítorov aby súdne stíhali takýchto úžerníkov.[1]

[1] Bula Inter cætera zaslaná inkvizítorovi Ponsovi Feugeyronovi.

Kúzelníctvo a mágia boli taktiež dávané na roveň s herézou. Pápež Alexander IV. rozhodol, že veštenie a kúzelníctvo by nemalo spadať pod jurisdikciu inkvizície, pokým sa v ňom nenachádzal jasný prejav herézy.[1] Ale kazuisti neboli ochotní dokázať, že v takýchto prípadoch bola prítomná heréza. Viera v nočné lety čarodejníc vedenách Dianou alebo Herodiadou z Palestíny, bola v stredoveku veľmi rozšírená a niektorými bola zastávaná až do 15. storočia. Otázka, či diabol mohol unášať mužov a ženy bola teológmi tej doby vrelo diskutovaná. “Prípad podaný Albertom Veľkým pri dišpute o tomto predmete pred biskupom z Paríža a zaznamenaný Tomášom z Cantimpré v ktorom dcéra grófa zo Schwalenbergu bola pravidelne každú noc unášaná preč na niekoľko hodín, poskytol mimoriadne zadosťučinenie zástancom novej doktríny a nakoniec bol zozbierané dostatočné množstvo oveľa čerstvejších prípadov ktoré utvrdzovali v tom, že Satan má rozsiahlejšiu moc.”[2] Satan ako sa zdá vtlačil svojim prívržencom nezmazateľný znak – stigma diabolicum.

[1] Bula z 9. decembra 1257.

[2] Lea, op. cit., vol. iii, p. 497.

“V roku 1458 inkvizítor Nicholas Jaquerius dostatočne rozumne poznamenal, že aj keď táto aféra bola len ilúziou nebola preto menej heretickou pretože nasledovníci Diany a Herodiady boli už počas bdelých hodín nutne heretikmi.”[1]

[1] Lea, op. cit., pp. 497, 498.

Okolo roku 1450 (pozn. rok 1250 bol uvedený nesprávne) inkvizítor Bernard z Como kategoricky učil, že fenomén čarodejníctva, najmä účasť na čarodejníckom sabate, nebol vymyslený, ale reálny: “Je to dokázané,” hovorí “vďaka skutočnosti, že pápeži dovoľovali aby boli čarodejnice upálené na hranici; oni by to podporovali, ak by tieto osoby neboli skutočnými heretikmi a ich zločiny iba imaginárne pretože Cirkev trestá len dokázané zločiny”.[1] Čarodejníctvo bolo preto prístupné inkvizičným tribunálom.[2]

[1] Lucerna Inquisitorium, Romæ, 1584, p. 144.

[2] V liste jednému z kardinálov Svätého Ofícia datovanom roku 1643 bolo čarodejníctvo zatriedené do kategórie spolu s herézou. Douais, Documents, vol. i, p. ccliv. V praxi bolo heretickú tendenciu čarodejníctva ťažké určiť. Preto každý sudca spravidla vyhlasoval rozsudok podľa svojho vlastného úsudku.

Kým kazuisti takto zvýšili počet zločinov ktoré mala inkvizícia súdne stíhať na druhú stranu týmto skrátili vtedy platnú súdnu procedúru.

Inkvizícia nasledujúca v tomto rímske právo najprv rozoznávala v konaní v rámci kriminálnych prípadov tri formy—accusatio – akuzačný postup, denuntiatio – denunciačný postup a inquisitio – inkvizičný postup.  accusatio, žalobca sa sám podpísal ako schopný dokázať svoje obvinenie; ak v tomto zlyhal, mal podstúpiť trest, na ktorý by bol odsúdený obžalovaný (poena talionis).[1] “Od samého začiatku bol v rovnakom postavení ako ten ktorého obvinil, aj do tej miery že zdieľal s ním jeho väzbu”.[2] Denuntiatio žalobcu nijako neviazala; on len doručil svoje svedectvo a potom zmizol z vyšetrovania prípadu; sudca ihneď pristúpil k vykonaniu potrebných činností proti obvinenému. Pri postupe inquisitio neexistoval nik ktorý by buď obvinil alebo denuncoval zločinca; sudca si podozrivého zločinca predvolal a podrobil ho výsluchu. Toto bola najčastejšia metóda, podľa ktorej sa postupovalo; od nej má aj inkvizícia svoje meno.[3]

[1] Tanon, op. cit., p. 260, n. 4.

[2] Tancrède, Ordo judiciorum, lib. ii.

[3] O týchto troch formách súdneho konania, porov. Eymeric, Directorium, 3a pars, p. 413 et seq.

Inkvizičná procedúra bola teda inšpirovaná rímskym právom. Ale v praxi bol postup accusatio, ktorý poskytoval obvinenému šancu oboznámiť sa s obvineniami vznesenými proti nemu, čoskoro opustený. V skutočnosti sa inkvizítori vždy snažili o to aby bol tento postup odstránený. Pápež Urban IV. vydal dekrét dňa  28. júla 1262, v ktorom im bolo dovolené postupovať simpliciter et de plano, absque advocatorum strepitu et figura – jednoducho a otvorene, bez vravy advokátov a iných osôb.[1] Bernard Gui na tom trval vo svojom pojednaní Practica.[2] Eymeric odporúčal svojim spoločníkom, ak sa pred nimi objaví žalobca, ktorý si v prípade zlyhania otvorene želá prijať poena talionis naliehať na nerozvážneho muža, aby svoju žiadosť stiahol. Pretože argumentoval tým, že postup accusatio sa môže ukázať ako škodlivý jemu samému a okrem toho dával prílš veľa priestoru pre podvody a ľsti.[3] Inými slovami si inkvizítori priali byť vo svojej činnosti dokonale neobmedzení.

[1] Bula Præ cunctis z 28. júla 1262.

[2] Practica, 4a pars. ed. Douais, p. 192.

[3] Directorium, p. 414. col. 1.

Utajenosť postupu inkvizície bola jednou hlavných príčin sťažností.

Ale samotná inkvizícia, tak ako bola obávaná nemala núdzu na svojich obhajcov. Niektoré z ich argumentov boli z tých naj prehnanejších a neprirodzených. “Paramo, vďaka svojráznej pedantnosti s ktorou dôvtipne dokazuje že Boh bol prvým inkvizítorom a odsúdenie Adama a Evy prvým modelovým prípadom inkvizičného procesu, triumfálne poukázal na to, že on ich súdil v tajnosti, teda tým nastolil príklad, ktorý je inkvizícia povinná nasledovať a vyhýbať sa tak jemnostiam, ktoré by zločinci mohli vzniesť na svoju obhajobu, najmä na popud ľstivého hada. To že nepovolal žiadnych svedkov je vysvetlené priznaním obvinených a prizvanou dostatočnou právnou autoritou, aby sa ukázalo, že tieto priznania boli dostatočné na ospravedlnenie usvedčenia a potrestania”.[1]

[1] Lea, op. cit., vol. i, p. 406.

. . . . . . . .

Nuasy a jemnôstky kazuistov hrali hlavnú úlohu, keď prišlo k diskusii o mučení obvineného, ktorý sa absolútne odmietal priznať. Podľa zákona sa mohla tortúra vykonávať len raz, ale tento právny predpis sa veľmi ľahko obchádzal. Pretože bolo oprávnené postupne za sebou podrobiť väzňa všetkým rozmanitým spôsobom mučenia; a ak sa dodatočne objavili ďalšie dôkazy, mučenie sa mohlo zopakovať. Preto ak si želali zopakovať mučenie dokonca aj po uplynutí doby niekoľkých dní, obišli tento zákon tak, že to technicky nenazvali “opakovaním” ale “pokračovanie prvého mučenia:” Ad continuandum tormenta, non ad iterandum – K pokračovaniu mučenia, nie k opakovaniu, ako to zoštylizoval Eymeric.[1] Toto slovíčkarenie samozrejme poskytovalo plný priestor krutosti a  nerozumnej horlivosti inkvizítorov.

[1] Eymeric, Directorium, 3a pars, p. 481, col. 2.

Ale čoskoro došlo k novej ťažkosti. Výpovede vynútené pomocou tortúry nemali ako sme videli  žiadnu právnu silu. Eymeric sám pripustil, že výsledky získané týmto spôsobom boli veľmi nespoľahlivé a že inkvizítori by si mali  tento fakt uvedomiť.

Ak po opustení mučiarne väzeň svoje priznanie znovu zopakoval prípad bol hneď rozhodnutý. Ale predpokladajme naopak, že výpoveď vynútená pomocou mučenia bola následne odvolaná, ako potom postupovať? Inkvizítori sa v tomto bode rozchádzali. Niektorí z nich ako napr. Eymeric zastávali názor, že v tomto prípade by mal byť väzeň prepustený na slobodu. Iní, ako napr. autor pojednania Sacro Arsenale, zastávali mienku, že “tortúra by sa mala zopakovať, aby mohol byť väzeň prinútený znovu zopakovať svoju prvú výpoveď, ktorá ho evidentne skompromitovala.” Toto zdá sa bola tradičná prax talianskych tribunálov.

Ale kazuisti sa tu nezastavili. Objavili to, “že Klement V. nielenže nehovoril o mučení vo všeobecnosti, ale hlavne špecificky narážal na svedkov, odkiaľ dospeli k záveru, že jedno z najšokujúcejších zneužití systému, mučenie svedkov, bola výlučne ponechaná iba na ľubovôli inkvizítora a toto sa stalo ustáleným pravidlom. To už vyžadovalo iba ďalší krok aby sa ukázalo, že po tom čo obvinený mal byť usvedčený dôkazmi alebo sa sám priznal stal sa následne svedkom aby mohol obviniť svojich priateľov a takto mohol byť ľubovoľne (?) mučený, aby ich prezradil.”[1]

[1] Lea, op. cit., vol. i, p. 425.

Bola to len záležistosť času, keď kanonisti a teológovia schválili najkrutejšie tresty vynesené inkvizíciou. Samozrejme sv. Rajmund z Peňafortu, ktorý bol jedným z najobľubenejších právnych poradcov Gregora IX. stále zastával kriminálny zákonník Inocenta III. Najtvrdším z trestom ktoré obhajoval bola exkomunikácia heretikov a schizmatikov, ich vyhnanstvo a skonfiškovanie ich majetku.[1] Jeho Summa bola bezpochyby dokončená vtedy, keď  sa objavil dekretál  Gregora IX. schvaľujúci inkvizítorom vynucovanie krutých zákonov Fridricha II.

[1] Lea píše (op. cit., vol. i, p. 229, pozn.) “Svätý Rajmund z Peňafortu, zostavovateľ dekretálií Gregora I., ktorý bol pre jeho generáciu najvyššou autoritou, stanovil ako princíp cirkevného práva, nech je heretik prinútený exkomunikáciou a skonfiškovaním majetku a ak toto všetko zlyhá pomocou mimoriadneho výkonu svetskej moci. Človek, ktorý pochyboval vo viere mal byť považovaný za heretika a teda bol tiež schizmatikom ten, ktorý i keď veril všetkým článkom náboženskej viery, odmietal náležitú poslušnosť rímskej Cirkvi. Všetci rovnako mali byť prinútení navrátiť sa do rímskeho stáda a osud Koreho, Dátana a Abirona bol zvolaný  na zničenie zatvrdilých.” (Summa, lib. i. tit. v, 2, 4, 8; tit. vi, i.) Toto je prekrútenie zmyslu a slov svätého Rajmunda. On iba obrátil pozornosť na údel Koreho, Dátana a Abirona aby ukázal akým obrovským zločinom schizma bola. On nikdy netvrdil, že heretici alebo schizmatici, aj keď boli zatvrdliví by mali byť “zničení”. Summa, lib. i, cap. De Hæreticis a De Schismaticis.

Ale sv. Tomáš, ktorý písal v čase keď už inkvizícia v plnej miere pôsobila, sa cítil povolaný brániť vynášanie trestu smrti pre heretikov a tých, ktorí do herézy znovu upadli. Jeho slová si zaslúžia starostlivú úvahu. Začína odpoveďami na námietky, ktoré sa mohli preberať z Písma a Cirkevných Otcov proti jeho téze. Prvou z nich je dobre známa pasáž zo sv. Matúša, v ktorej náš Spasiteľ zakazuje sluhom hospodára vyzbierať kúkoľ pred časom žatvy, pretože by spolu s ním vykorenili aj pšenicu.[1] Sv. Ján Chryzostom, on hovorí, “argumentuje podľa tohto textu, že je nesprávne odsudzovať heretikov na smrť.”[2] Ale podľa sv. Augustína Spasiteľove slová: “Nech kúkoľ rastie až do žatvy,” sa ľahko vysvetľujú tým čo nasleduje: “lebo pri zbieraní kúkoľa by ste mohli vytrhnúť aj pšenicu”. Ak tu nie je nebezpečenstvo vytrhnutia pšenice a žiadne nebezpečenstvo schizmy, môžu sa použiť násilné opatrenia:” Cum metus iste non subest … non dormiat severitas disciplinæ.”[3] Veľmi pochybujeme či by takéto uvažovanie dokázalo uspokojiť sv. Jána Chryzostoma, sv. Teodora Studitu alebo biskupa Vaza, ktorý chápali Spasiteľov zákaz v doslovnom a teda v absolútnom zmysle.

[1] Mt xiii, 28-30.

[2] In Matthæum, Homil. xlvi.

[3] Augustine, Contra epistol. Parmeniani, lib. iii. cap. ii.

Ale tento úryvok neodkrýva celé zmýšľanie Anjelského doktora. Je zjavnejšie v jeho výklade Ezechiela xviii, 32, Nolo mortem peccatoris. “Iste”, píše “si nik z nás neželá smrť ani jedného jediného heretika. Ale vzpomeňme si, že dom Dávidov nemohol získať pokoj dovtedy, dokiaľ Absolón nebol zabitý vo vojne, ktorú viedol proti svojmu otcovi. Podobným spôsobom Katolícka Cirkev chráni niektoré zo svojich detí vďaka smrti iných a utešuje svoje ľútostivé srdce odpovedajúc tým, že tak koná pre všeobecné dobro”.[1]

[1] Sv. Tomáš Akvinský, Summa, loc. cit., ad. 4m.

Aby sme sa nemýlili sv. Tomáš sa tu pokúša dokázať na základe autority sv. Augustína že je niekedy oprávnené odsúdiť heretikov na smrť.

Ale je to len a len vďaka skresleniu a prekrúteniu kontextu, ktorým sv. Tomáš robí z biskupa z Hippa obhajcu samotného trestu smrti, ktorý čo je jasný fakt, vždy čo najprísnejšie odsudzoval. V citovanom úryvku sv. Augustín hovoril o prospechu, ktorý plynie Cirkvi zo samovraždy heretikov, ale tým v žiadnom prípade nemyslel zastávanie mienky, že Cirkev mala právo odsudzovať k smrti svoje rebelujúce deti.[1] Sv. Tomáš sa úplne netrafil do pointy a poskytuje svojim čitateľom falošný dojem o učení sv. Augustína.

[1] Ep. clxxxv, ad Bonifacium, no. 32.

Samozrejme presvedčenie, ktoré mal, že tým uspokojivo vysvetlil všetky námietky svoje tézy, vyhlásil nasledovne: “Heretici, ktorí zotrvávajú vo svojich omyloch po druhom napomenutí by nemali byť len exkomunikovaní, ale taktiež odovzdaní svetskému ramenu na vykonanie trestu smrti. Pretože, ako argumentuje, je oveľa horšie škodiť viere na ktorej závisí život duše, než sfalšovať mince, ktoré škodí iba pozemskému životu; pretože, ak sa falšovatelia mincí a iní zločinci oprávnené odsudzovaní na smrť, o čo viac by mali byť po správnosti zabití heretici, ihneď po tom čo sú usvedčení. Ak teda zotrvávajú vo svojich omyloch po dvoch napomenutiach, Cirkev ich konverziu oželie a exkomunikuje ich aby tak zaistila spásu iných, ktorým by mohli títo škodiť; následne ich predá svetskému ramenu, ktoré by ich malo popraviť.”[1]

[1] Summa, IIa IIae, quæst. xi, art. 3.

Sv. Tomáš v tejto pasáži predvádza iba porovnanie slúžiace ako argument. Nezdá sa však žeby si uvedomil či v prípade že jeho uvažovanie bolo pravdivé, by Cirkev mohla v tomto pokročiť o hodný kus ďalej a mala vynášať trest smrtí v mnohých ďalších prípadoch.

Osud relapsovaného heretika sa od doby Lucia III. až po Alexandra IV. menil. Bula Ad Abolendam uzákonila, že obrátení heretici, ktorí znovu upadnú do herézy by mali byť bez procesu odovzdaní svetskému ramenu.[1] Ale v dobe keď bol tento dekretál publikovaný tzv. Animadversio debita štátom neznamenalo žiadny tvrdší trest než vyhnanstvo a konfiškáciu majetku. Keď tento termín, už dostatočne obávaný, začal znamenať trest smrti inkvizítori nevedeli či nasledovať starobylý zvyk alebo či prijať novú interpretáciu. Po dlhý čas nasledovali tradičný zvyk. Bernard de Caux, ktorý bol bezpochyby horlivý inkvizítor, je prípadom na zváženie. V jeho registri rozsudkov z rokov 1244 až 1248, sa stretávame so šesťdesiatimi prípadmi relapsovania, z ktorých žiadny nebol potrestaný trestom krutejším než je uväznenie. Ale trošku neskôr začala prevažovať striktná interpretácia Animadversio debita. V časoch sv. Tomáša  to znamenalo trest smrti; našli sme ho ako cituje bulu Ad Abolendam[2] ako jeho autoritu pre vynášanie trestu smrti na relapsovaných, kajúcich alebo nekajúcich, pri ignorovaní faktu, že tento dokument mal pôvodne úplne odlišnú interpretáciu.

[1] Dekretály, v cap. ix, De hæreticis, lib. v, tit. vii.

[2] Summa, IIa IIae, quæst. ix, art. 4: Sed contra.

Jeho uvažovanie spočíva preto na falošnom predpoklade. Obhajuje trest smrti pre relapsovaných heretikov v mene kresťanskej lásky. Pretože, argumentuje, láska má za cieľ duchovné a časné dobro pre blížneho svojho. Jeho duchovným dobrom je spása jeho duše; jeho časným dobrom je život a svetské výhody, ako sú  bohatstvá, hodnosti a tak podobne. Tieto svetské výhody sú podriadené duchovným a láska musí zabrániť tomu aby ohrozovali večnú spásu ich vlastníka. Preto láska  k nemu samotnému a k iným nás pobáda aby sme ho zbavili týchto svetských dobier ak ich využíva zle. Preto ak dovolíme aby relapsovaný heretik ostal nažive môžeme tým nepochybne ohroziť spásu iných a to buď preto že by mohol škodiť pravoverným s ktorými sa stretol alebo preto že jeho vyhnutie sa potrestaniu  by mohlo viesť iných k presvedčeniu, že môžu beztrestne popierať vieru. Nestálosť relapsovaného heretika je preto dostatočným dôvodom prečo Cirkev, hoci ho ona vyzýva konať pokánie za spásu svoje duše, ho odmieta oslobodiť od trestu smrti.

Takéto uvažovanie nie je veľmi presvedčivé. Prečo by trest doživotného väzenia pre heretika neochránil  pravoverného rovnako ako jeho smrť? Čo ak by ste odpovedali, že tento trest je príliš triviálny na to, aby zabránil pravovernému upadnúť do herézy? Ak je to tak, prečo hneď a zaraz neodsúdiť všetkých heretikov na smrť, dokonca aj tých ktorí konajú pokánie? Toto by mohlo odstrašiť nestálych heretikov ešte viac. Ale sv. Tomáš sa evidentne nezamýšľal nad logickými dôsledkami jeho uvažovania. Jeho jediným cieľom bolo brániť v tej dobe platný kriminálny zákonník. A toto je to jediné čo ho ako tak ospravedlňuje. Pretože musíme pripustiť, že len zriedkavo bolo jeho uvažovanie tak chybné a tak slabé ako je v jeho téze ohľadne donucovacej moci Cirkvi a potrestania herézy.

. . . . . . . .

Sv. Tomáš obhajoval trest smrti bez toho, aby naznačil ako bol vykonávaný. Komentátori, ktorí ho nasledovali boli oveľa presnejší. Animadversio debita, hovorí Henrich zo Susy (Hostiensis + 1271), vo svojom komentári o bule Ad Abolendam, je trest upálenia na hranici (ignis crematio). Bráni túto interpretáciu citovaním slov Krista: “Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne. Potom ho pozbierajú, hodia ho do ohňa a on zhorí”.[1] Jean d’Andre (+ 1348), ktorého komentár mal počas stredoveku rovnakú váhu spolu s komentárom Henricha zo Susy, citoval rovnaký text ako schválenie posielania heretikov na hranicu.[2] Podľa tohoto čudného výkladu zákon a obyčaje tej doby iba napĺňali Kristov zákon. Považovať však nášho Spasiteľa za predchodcu alebo skôr autora trestného zákonníka inkvizície si vyžaduje, čo musíme pripustiť veľmi zvláštne zatemnenie mysle.

[1] Jn xv, 6; Hostiensis, o dekréte Ad Abolendum, cap. xi, v Eymeric, Directorium inquisitorum, 2a pars, pp. 149, 150.

[2] O dekréte Ad Abolendum, cap. xiv, v Eymeric, ibid., pp. 170, 171.

. . . . . . . .

Ďalším krokom bolo oslobodiť Cirkev od všetkej zodpovednosti za vynášanie trestu smrti—skutočne mimoriadne ťažké podujatie.

Sv. Tomáš spolu s mnohými inými teológmi zastával názor, že heretici odsúdení inkvizíciou by mali byť odovzdaní svetskému ramenu, judicio sæculari. Ale on išiel ešte ďalej a vyhlásil za povinnosť štátu odsudzovať takýchto zločincov na smrť.[1] Štát preto mal vykonať tento rozsudok prinajmenšom v mene Cirkvi.

[1] Summa, IIa, IIae, quæst. xi, art. 3.

Súčasník sv. Tomáša takto čelil tejto ťažkosti: “Pápež nikoho nepopravuje”, hovorí “resp. ani nenariaďuje aby bol odsúdený na smrť; heretici sú popravovaní podľa zákona, ktorý pápež len toleruje; oni si prakticky spôsobujú svoju vlastnú smrť tým že páchajú zločiny za ktoré si zasluhujú smrť.”[1] Heretik, ktorý dostal takúto odpoveď na svoje námietky ich s istotou mohol považovať za veľmi neprirodzené. Mohol s kľudom odpovedať, že pápež “nielenže dovoľuje aby heretici boli odsudzovaní na smrť, ale nariaďuje aby sa to vykonávalo pod trestom exkomunikácie.” A z tohto samotného faktu naň dopadala všetka tá potupa vyplývajúca z trestu smrti.

[1] Disputatio inter catholicum et Paterinum hæreticum, cap. xii, v Martène, Thesaurus Anecdotorum, vol. v. col. 1741.

Samozrejme kazuisti inkvizície sa poponáhľali na pomoc a pokúsili sa obhájiť Cirkev pomocou ďalšieho úskoku. I keď denuncovali tými najvyberanejšími slovami odsúdenia trest smrti a ďalšie podobné potrestania, avšak rovnako trvali na tom aby ich výkon štát vynucoval. Formulácia pomocou ktorej prepúšťali nekajúceho alebo relapsovaného heretika bola teda vyjadrená týmito slovami: “Prepúšťame ťa z nášho cirkevného fóra a odovzdávame ťa svetskému ramenu. Ale veľmi naliehavo prosíme svetský súd aby zmiernil svoj rozsudok takým spôsobom aby sa vyhlo prelievaniu krvi alebo nebezpečenstvu smrti.”[1] Samozrejme s ľutosťou konštatujeme, že svetskí sudcovia nesmeli brať tieto slová doslovne. Ak by boli mali vôbec tendenciu tak urobiť, boli by rýchlo povolaní k plneniu si povinnosti tým, že by boli exkomunikovaní. Klauzula vložená kanonistami bola púha legálna fikcia, ktorá by nezmenila veci ani len čiastkovo.

[1] Eymeric, Directorium Inquisitorum, 3a pars, p. 515, col. 2.

Je ťažké pochopiť prečo takáto formulácia sa vôbec používala. Pravdepodobne bola poprvýkrát použitá v iných kriminálnych prípadoch v ktorých odovzdanie svetskému ramenu neznamenalo trest smrti a inkvizícia ju neustále používala iba z rešpektu k tradícii. Zdá sa že umenšovala príliš flagrantný protiklad ktorý existoval medzi cirkevnou justíciou a učením Krista a poskytovala prinajmenšom vonkajšiu poctu učeniu sv. Augustína a prvým Otcom Cirkvi. Naviac ako taká dodávala zdanlivo prijateľné prostriedky vyhýbania sa zodpovednosti pomocou najjemnejšej formy zákazu namiereného proti klerikom zúčastňujúcim sa na rozsudkoch zahrňujúcich prelievanie krvi a smrť a nezrovnalostí ktoré z toho vyplývali, inkvizítori ju používali na znovu utvrdenie svojho svedomia.

A napokon niektorí inkvizítori všímajúci si prázdnu váhu tejto formulácie, sa jej zbavili úplne a smelo pripustili plnú zodpovednosť za svoje rozsudky. Považovali úlohu štátu pri prekliatí heretikov za tak podružnú, že sa o nej ani len nezmienili. Inkvizícia je skutočným sudcom; ona zapaľuje ohne. “Všetko čo odsúdime bude horieť,” hovorí známy dominikán Sprenger vo svojom pojednaní Malleus Maleficarum.[1] Hoci to nebolo myslené ako presné vyhlásenie o faktoch,[2] naznačuje to celkom dobre vtedajšie myšlienkové pochody týkajúce sa podielu cirkevných tribunálov na potrestaní heretikov.

[1] Malleus maleficarum maleficas et earum hæresim framea conterens, auct. Jacobo Sprengero, Lugduni, 1660, pars ii, quæst. i, cap. ii, p. 108, col. 2. (pozn. prekladateľa: autorom tohto smutne známeho spisu, podľa niektorých historikov jediným, je dominikánsky mních Heinrich Kramer lat. Institoris a nie Jakub Sprenger)

[2] Musíme v rovnakom zmysle interpretovať dekrét koncilu v Kostnici vyhlasujúci trest upálenia na hranici pre stúpencov Jána Husa, Johna Wyclifa a Jeronýma Pražského. Sesia xxiv, no. 23, Harduin, Concilia, vol. viii, col. 896 et seq. Koncil tu naznačuje iba zvyčajný trest pre relapsovaných, bez toho aby ho skutočne nariadil.

. . . . . . . .

Je jasné, že teológovia a kanonisti boli jednoducho obhajcovia inkvizície a vykladači jej zákonov. Spravidla sa pokúšali podobne ako sv. Rajmund Peňafort a sv. Tomáš brániť dekréty pápežov. Nemôžeme však povedať že vo svojej úlohe uspeli. Niektorí vo svojej neúnavnej horlivosti skôr kauzu, ktorú sa snažili obhájiť, ešte viac skompromitovali. Iní, idúc proti kanonickému právu, prišli k záverom o ktorých sa pápežom ani len nesnívalo a týmto spôsobom vytvorili z inkvizičného postupu  už aj tak dostatočne prísneho, ešte viac krutejší, najmä čo sa týkalo použitia tortúry.