Citát dňa – Tajné kopírovanie listov

Ako píše kronikár Bell vo svojom diele “Unknown London“, hlásil sa jedného dňa u Thurloea neznámy návštevník, ktorý sa obával odhaliť svoje meno. Vyžiadal si rozhovor medzi štyrmi očami a povedal mu:

“Sir, strácate neuveriteľné množstvo času s vaším Black Chamber. Nechávate v ňom opisovať rozlúštené listy, čo vyžaduje veľké množstvo osôb a času. Ak mi zveríte jeden z týchto listov a necháte ma s ním osamote, dodám vám kópiu nerozoznateľnú od originálu. Písmo po niekoľkých hodinách síce opäť zmizne, ale Vy budete mať dostatok času, aby ste si korešpondenciu prečítal a podľa vášho štýlu vyhodnotil…”

Thurloe sa so Samuelom Morlandom, tak znelo meno neznámeho, ktorý objavil spôsob kopírovania, tajne dohodol. Vynálezca pracoval od tej doby iba pre šéfa tajnej služby. S jeho pomocou mohol Thurloe zabrániť, aby Cromwell otvoril otrávený list, ktorý mu poslal ktosi z Francúzska. Vďaka Morlandovi sa mimo iného podarilo rozdrtiť spiknutie Johna Packingtona, ktorý do Anglicka pašoval strelný prach a muníciu v vínnych sudoch a v mydle. Zneškodnil taktiež royalistický tajný spolok, ktorý plánoval atentát na Cromwella.

Vieme len toľko, že Morland pracoval pri slabom dennom svetle alebo sviečkach, čo znamená, že základnou látkou nebol materiál tak citlivý na svetlo ako dnešný fotografický papier. Morland zrejme papier impregnoval substanciou, ktorú sám objavil. Toto tajomstvo sa nikomu nepodarilo odhaliť. Podklady sa stratili pri veľkom požiari londýnskej City v roku 1666.

Reklamy

Záhadný muž anglického tajného kabinetu

Je ešte mnoho nepoznaného v dejinách. Medzi takéto tajomstvami opradené skutočnosti patria aj osoby a obsadenie anglického Black Chamber (Tajného kabinetu). Jedným z neúnavných otváračov listov a lúštiteľov ich obsahu a falšovateľov pečatí  “uší, očí a úst britského impéria” bol Samuel Morland (1625-1695), súčasník Johna Wallisa.

morland

Líniový drevorez pod názvom: Samuel Morlandus Eques Auratus & Baronettus nec non Camerae Privatae Generosus. Nápis na zvitku: DEGLI AMICI GUARDIMI DIO (Bože ochráň ma pred mojimi priateľmi). Uverejnené na frontispise pojednania The Description and Use of two Aritmethick Instruments, rok vydania 1673

Okrem toho, že – hoci bol isto menej dôvtipným ako Wallis, ktorý sa staral o najťažšie materiály – pracoval s ním ako kryptoanalytik v tajnej miestnosti pripojenej k poštovému úradu, na ktorý dohliadal Thurloe, šéf tajnej služby (tajná miestnosť vedľa poštového úradu mala svoj vlastný, súkromný vchod. Wallis, istý Isaac Dorislaus a Morland “otvárali, kopírovali a znovupečatili listy od jedenástej v noci až do troch či štyroch hodín do rána, keď poštové zásielky opúšťali úrad.“)Obrázok Bol taktiež úspešným diplomatom v Cromwellových službách. Rovnako ako to bolo s Wallisom, kráľ Karol II. po reštaurovaní ponechal Morlandovi jeho postavenie (Keď ešte bol v službách sekretára Thurloea, mal odhaliť spiknutie s cieľom zavraždiť Karola II. Aby uľahčil svojmu svedomiu, tajne informoval kráľa v exile – čo spôsobilo, že ho za to kráľ Karol II. za Reštaurácie kráľovsky odmenil a verejne mu vyjadril svoju neskonalú vďačnosť). Morland, ako skúsený vynálezca mechanických zariadení – medzi ktoré patrí najmä počítací stroj – staval na svojej skúsenosti lúštiteľa, keď v roku 1666 uverejnil 12-stranový spisok pod názvom A New Method of Cryptography (Nová kryptografická metóda). Ukazuje v nej svoju oboznámenosť s niekoľkými písmenovými transpozičnými a substitučnými šiframi, ale okrem toho tu popisuje a ilustruje na obrázkoch tzv. Machina Cyclologica Cryptographica, Morlandove vylepšenie dvojice Albertiho šifrovacích diskov. Angličanova verzia sa zahráva s použitím hrotu vloženého do jednej z troch koncentrických kruhov vonkajšieho disku s pomocou malého viečka v tvare náprstníka, ktoré malo na konci tenký hrot. Horný disk mal taktiež štvorcový otvor z okrajového kruhu spolu s 24 veľkými písmenami.

Keď sú abecedy na oboch diskoch rozhádzané, toto usporiadanie malo byť dohodnuté oboma korešpondujúcimi stranami. Výsledná šifra, ako naznačil Augusto Buonafalce, ktorý analyzoval túto vzácnu Morlandovu kryptologickú publikáciu, “je ekvivalentom autokľuča vytvárajúceho beaufortovskú substitúciu s rozhádzanými abecedami, používajúca šifrový text ako neopakujúci sa kľúč. Jedno vopred dohodnuté písmeno sa používa ako základ“. I keď Morlandov vynález nie je prelomovým objavom v tejto oblasti, systém je značne bezpečnejší keď sú abecedy na diskoch rozhádzané; to taktiež zahrňuje mechanizmy pohyblivých diskov v porovnaní s tabuľkami typu Vigenére, ktoré by sa mohli taktiež použiť.

(Pokračovanie…)

Neúnavný luteránsky bojovník proti čarodejníckej povere

Mohlo by sa zdať, že Spee bol jediný, kto akoby bez rozumu protestoval proti strašlivým mučiacim metódam vtedajších súdov s údajnými čarodejnicami. Takých ľudí však bolo niekoľko. Jeden z nich bol Johann Matthäus Meyfart  (* 09.11.1590 Jena, +26.1.1642), syn luteránskeho farára v Coburgu, ktorý sa opakovane dištancoval od Lutherových a Kalvínových výziev k upaľovaniu čarodejníc.

Obrázok

Meyfart takmer súčasne so Speeovým Cautio Criminalis uverejnil – dokonca pod plným menom – spis, v ktorom poukazoval na nemožnosť dopátrať sa pravdy pomocou mučenia.

Podáva v ňom veľmi živý a bolestný opis toho, ako bol už od mladi u protestantských súdov svedkom, ako sa zatknutým odopieral spánok, a  keď zavreli oči, budili sa špicatými bodcami, ako sa im podávalo len jedlo solené nálevom zo slanečkov, ale nedopriala sa im ani kvapka vody.

Bol svedkom, ako “úbohý ľud bol bitý, bičovaný, zdrtený, mučený, týraný, trhaný, okrádaný, ničený a hanobený. A volá na sudcov: Či nepovedal Pán: “Učte sa odo mňa, pretože ja som tichý a pokorný srdcom”(porov. Mt 11, 29)?

A obrátený k vrchnosti volá: “Len sa nechajte poučiť, vy kráľovia a dajte sa potrestať, vy sudcovia na zemi! Všetci vy králi, kniežatá a regenti, vy desiatkoví grófi, vy prísediaci, vy zločinní šľachtici, kati, trápiči! Raz budete skladať účty z každého slova, s pomocou ktorého ste nakazovali stínať a upaľovať, z každého posmešku, ktorým ste častovali úbohých zmučených, z každej slzy, ktorú uronili, z každej kvapky krvi, ktorú vycedili.

(Pokračovanie…)

Tajomstvá korešpondencie pápežského internuncia

List pápežského internuncia “Albaniho” Edwardovi Colemanovi. (George Treby) Collection of Letters … relating to the Horrid Popish Plot, London 1681, p. 25 a p. 121.

Obrázok

Obrázok

Hoci tu použitá šifra je mimoriadne jednoduchá, žiadny člen tajného výboru Dolnej snemovne (House of Commons) britského parlamentu, ktorý skúmal Colemanove spisy, ju prečítať nedokázal. Štatistika frekvencií použitých šifier ukazuje, že bola použitá abecedná tabuľka, v ktorej boli písmenám abecedy priradené skupiny dvojmiestnych čísel, bez číslic 3, 0 a 8, a číslica 2 bola použitá len na mieste jednotiek. Číslica 8 resp. ľubovoľná dvojmiestna číselná skupina, ktorá ju obsahovala, ako sa zdá bola používaná ako indikátor zmeny na ďalšiu tabuľku resp. kód zostavený z trojmiestnych číslic, ktorý sa používal pri menách osôb, miest a slov často sa vyskytujúcich v korešpondencii.

Význam pripisovaný trojmiestnym šifrovým skupinám v nasledovnom rozlúštení nutne vyplýva z kontextu; nachádza sa tu len jedno opakovanie trojmiestnej skupiny podľa ktorej sa prepis dá skontrolovať.

What you propose touching l a r g a n t (51 66 62 79 66 99 61) which is a u/ c h a t e a u  (66 71 77 57 66 61 67 66 76) cannot be put in execution p a r/ l e/ p a p e (56 66 62 51 67 56 66 56 67) but with the c o n s a n t e m a n t  (77 76 99 91 66 99 61 67 97 66 99 61)  of all l e s c a r d i n a u  x  (51 67 91 77 66 62 96 64 99 67 19) and only  a u s/ c a s (66 71 91 77 66 91) comprising d a n s/ l e s/ b u l l e s/ you may then consider if in the terms wherein at present are  l e s/ a f f a i r e s d ‘ Angleterre it would be for the interest of the Duke to produce unto light an affair of this nature. That which I can with truth assure you, and whereof the Duke may be persuaded is that e n/ c a s/ q i l/ s e r o i t/ u n/ j o u r l e/ m a i s t r e/ d ‘ Angleterre (66 99 77 66 91 65 64 51 91 67 62 76 64 61 71 99 64 76 71 62 51 67 97 66 64 91 61 62 67 96 32 04) will employ a Rome(?) (66 81 272) and l’ argent(?) (51 08 126) and l e/ c r e d i t/ (51 67 77 62 67 96 64 6) for l’ a s s i s t e r/ a/ r e s t a b l i r/ l a l a  r e l i g i o n  C a t h o l i q u e  e n   Angleterre (51 66 91 91 64 91 61 67 62 66 62 67 91 61 66 94 51 64 64 51 66 51 66 81 26 66 79 98 12 04) seeing that Rome and the Emperor have a most particular zeal and affection for all that regard it.

Tabuľka trojmiestnych šifrových skupín bola pravdepodobne abecedná; takže aj tie, ktoré sú použité v texte ako sa zdá boli v abecednom poradí:

204  Angleterre.
216  (namiesto 126(?)) argent.
266  Religion catholique
272  Rome.
300  Saint-Germain. (?)

Tieto substitúty sú jedinými, ktoré dávajú zmysel.

Celá pasáž znie preto nasledovne:

What you propose touching the money which is in the castle [tj. Castel S. Angelo, kde pápež mal údajne nechávať uložený poklad] cannot be put in execution by the Pope but with consent of all the cardinals, and then [au cas échéant] by means of a Bull; you may then consider if in the conditions where are at present the affairs of England it would be for the interest of the Duke [of York] to bring to light an affair of this nature. That which I can with truth assure you, and whereof the Duke may be persuaded is that, should he happen on day to become the master of England, they will employ at Rome both money and credit to assist him to restore the Catholic religion in England, seeing that Rome and the Emperor have a most particular zeal and affection for all that regard it.

Pápežský internuncio v Bruseli, Ottavio Falconieri, používal podpis Albany resp. Albani v listoch určených Edwardovi Colemanovi, aby tak utajil svoju totožnosť. Jeho nasledovník, Sebastiani Antonio Tanari, menovaný v septembri 1674, dorazil do Bruselu v júni 1675. Medzitým Claudius Agretti vystupoval ako Charge-d’affaires.

/Pokračovanie…/

Inštrukcia pre vedenie súdneho procesu v prípade čarodejníc, kúzelníčok a škodlivých mágov

V Ríme okolo r. 1620 bola zverejnená príručka, ktorú v rokoch 1593 až 1603 zostavil Giulio Monterenzi, právnik, guvernér Ríma, druhý muž pápežského štátu a neskorší biskup vo Faenze, pod dlhým názvom Instructio pro formandis processibus in causis Strigum, Sortilegiorum, et maleficorum – Inštrukcia pre vedenie súdneho procesu v prípade čarodejníc, kúzelníčok a škodlivých mágov. Keby sa boli touto inštrukciou riadili svetskí sudcovia v Nemecku, boli by tisícky žien ušetrené od hrôz mučenia a smrti v plameňoch.

Pozoruhodný je už úvod, v ktorom sa medzi iným píše:

“Skúsenosť, učiteľka všetkých vecí, zreteľne ukazuje, že pri vedení procesov proti čarodejniciam, ohavám a kúzelníčkam sa rôzni biskupovia v diecézach, vikári a inkvizítori dopúšťali dennodenne veľmi ošklivých chýb k najväčšej škode spravodlivosti, ale i obžalovaných žien, takže v kongregácii svätej, rímskej a univerzálnej inkvizície proti kacírskej neprávosti bolo pozorované už dávno, že takmer žiadny proces neprebehol správne a podľa práva, ale že bolo väčšinou nutné početných sudcov kárať za nenáležitú ukrutnosť, pátranie a zatýkanie, rovnako i za rôzne špatné a neznesiteľné metódy pri vedení procesu, pri vyslýchaní obžalovaných a pri excesívnom mučení, takže občas bývali vynášané nespravodlivé a neprimerané ortiele, dokonca až po trest smrti a odovzdanie svetskému ramenu spravodlivosti a výsledkom celej veci bolo, že mnohí sudcovia boli tak ľahkomyselní a ľahkoverní, že už kvôli jedinej navýsosť slabej indícii sa domnievali, že dotyčná žena je čarodejnica.”

Ako väčšina ľudí svojej doby veril i Monterenzi v existenciu čarodejníc – iba dodával: “Kúzelníctvo sa môže prihodiť aj bez formálného odpadnutia od Boha.” Preto je potrebné predovšetkým pri mučení dbať s najväčšou opatrnosťou a každý inkvizítor si musí medzi inými vziať k srdcu nasledujúce predpisy:

  • každý obžalovaný má právo prečítať si obžalovací spis a vziať si advokáta, ktorý musí byť v danom prípade platený súdom.
  • U vyháňania diabla je potrebné dbať obzvlášť starostlivo na to, aby údajný diabol neobťažoval ostatné osoby.
  • Obvinenia tretích osôb z účasti na čarodejníckom sabate nie sú relevantné.
  • Nájdenie ihiel pri domovej prehliadke vôbec nič závažné nevypovedá, pretože v každej domácnosti sa nájdu ihly.
  • Cely, v ktorých sú podozrivé držané, musia byť presvetlené a čisté, slamník a povlečenie sa musí často meniť.
  • U výsluchu sa nesmú obžalovaným klásť žiadne sugestívne otázky; ponižujúca prehliadka dokonale vyholeného tela nie je prípustná.
  • Mučenie sa smie používať len primerane.
  • Pri podozrivých prípadoch úmrtia musí byť privolaný skúsený lekár, aby preskúmal, či sa nevyskytujú odôvodnene podozrivé momenty.

O takýchto podmienkach väzenia a pred súdom si väzni v Nemecku mohli nechať len zdať. Tieto inštrukcie boli samozrejme zasielané z Ríma len na požiadanie biskupom a inkvizítorom, poprvýkrát až v roku 1625, ale v Nemecku nebol dopyt nijako zvláštne vysoký. Ťaživé skúsenosti s čarodejníckymi procesmi, ktoré viedli sekulárni juristi pohli Sväté Ofícium v období okolo polovice sedemnásteho storočia k zostreniu už aj tak odsudzujúceho znenia preambuly Inštrukcie. Predtým sa v preambule písalo, že “rôzni biskupovia v diecézach, vikári a inkvizítori dopúšťali dennodenne veľmi ošklivých chýb…“. Teraz toto konštatovanie bolo rozšírené o “ale najmä svetskí sudcovia, ktorí sa proti právu a spravodlivosti miešali do týchto vecí.

(Pokračovanie…)

Počiatky používania kódovej knihy

Ako prvý sa myšlienkou kódovej knihy vo všeobecnosti zaoberá Blaise Vigenére v r. 1586. Vo svojej knihe Traité des Chiffres, navrhuje spôsob, pomocou ktorého sa majú písmená označiť kombináciou čísel strany a riadku a čísla vyznačujúceho pozíciu relevantného písmena. Samozrejme však takáto práca s kódovou knihou je veľmi ťažkopádna. Za účelom kódovania resp. dekódovania správy sa musí vykonať mnoho listovania v knihe. V roku 1737 Christian Breithaupt tento nápad s knihou modifikoval v spise Ars Decifratoria naznačujúc, že čísla strany a riadku postačujú k označeniu prvého písmena riadku.

6

Samozrejme je ľahšie použiť knihu týmto spôsobom, ale existuje tu jedna veľká nevýhoda: väčšina slov začína spoluhláskami, nie samohláskami. To znamená, že voľba samohlások je mimoriadne limitovaná. V roku 1772 Philip Thicknesse vo svojom pojednaní Treatise on the Art of Deciphering, navrhuje použiť kombináciu čísla strany a riadku a čísla označujúceho polohu slova na riadku.

ticknesse_words

V skutočnosti tu zmienené riešenia nie sú veľmi praktické a pravdepodobne to ani nebolo ich cieľom; dokonca upozornenie na kontinuálny výpočet slov v rámci celého menšieho textu napr. z novinového článku, malo čakať na objavenie sa až do roku 1809.

Ak sa knižné šifry vôbec používali, volili sa iné riešenia. Obzvlášť populárnymi boli slovníky, pretože na to, aby našiel relevantné slovo sa nikomu nechcelo listovať v celej knihe. Samozrejme s tým boli spojené dve hlavné nevýhody. Vo výsledku to bolo identické s jedno dielnym kódom a slovník bol ľahko identifikovateľný, nielen pretože ich bolo v obehu relatívne málo, ale tiež pretože obsahovali stĺpce. Slovo otvoreného textu malo byť označené pomocou čísla strany, riadka a čísla stĺpca, buď jedného alebo druhého. Dokonca aj Sherlock Holmes značne ťažil z tohto faktu, keď dokázal vyriešiť kód v detektívke Údolie strachu – The Tragedy of Brilstone.

(Pokračovanie…)

“Posadnutosť” v Brakele

Dve mladé ženy vo veku približne 17 rokov sa náhle začali abnormálne chovať. Prejavovalo sa to tým, že divoko gestikulovali, dookola krútili svojimi hlavami a vykrúcali svoje ramená; ich ruky a prsty sa triasli; a z ich úst bolo počuť krochkanie ako keby to boli čmuchajúce svine. Rodičia, susedia a celé obyvateľstvo bolo  rozrušené a nevedelo si s nimi rady. Takže začali hľadať vysvetlenie, prichádzajúc s rozličnými interpretáciami. Mohli by byť dievčatá posadnuté diablom? Mnísi z neďalekého kláštora kapucínov v Brakele použili rady z príručky Rituale Romanum z roku 1614, aby si overili to, či je to skutočne prípad posadnutosti diablom. Takže sa k dievčatám, ktoré boli neučenými dcérami kováča, prihovárali latinsky a francúzsky; ukázali im aj údajné relikvie, ktoré však v skutočnosti neboli ničím iným než kosti ovce; priniesli k nim tiež “svätenú vodu”, reálne však pivo. Pretože však títo “démoni” nerozumeli žiadnym cudzím jazykom ba ani nedokázali rozpoznať, že “relikvie” a údajná svätená voda boli nepravé, kapucíni prehlásili, že “posadnuté” dievčatá neboli v skutočnosti vôbec obeťami démonického posadnutia.

(pokračovanie…)