Súkromné zjavenia vs. Zjavenie v Písme a Tradícii

Dá sa konštatovať, že neinformovanosť veriacich o postojoch Cirkvi k súkromným zjaveniam, ale aj o postojoch vedy k sprievodným javom rôznych optických úkazov je priam priepastná. Až by sa dalo postaviť otázku o patológii takej viery, ktorá navzdory cirkevným autoritám i napriek argumentácii odborníkov (fyzikov, psychológov, neurofyziológov a p.) verí, že sa Slnko premiestnilo na oblohe na opačnú stranu, že v ňom videli hostiu alebo monštranciu alebo Madonu s dieťaťom a podobne. A nesmierne sa divia tomu, prečo cirkevné autority mlčia keď Panna Mária dáva odkazy.

Pre veriacich je dôležité poznať učenie Cirkvi o súkromných zjaveniach.

Historici poukazujú na to, že prvé výrazné stanovisko Učiteľského úradu Cirkvi (Magistéria) o súkromných zjaveniach bolo prijaté na Piatom lateránskom koncile, ktorý sa konal v dobe oplývajúcej vizionármi a prorokmi. Kazateľstvo bolo vtedy na nízkej úrovni, preto koncil vydal zákony, týkajúce sa spôsobu kázania. Dňa 19. decembra 1516 bol zverejnený dekrét, v ktorom sa uznávalo, že Boh v súhlase s prísľubom, o ktorom hovoril prorok Amos (2, 11), môže zjaviť budúce veci v súkromných zjaveniach. Aj sv. Pavol odporúčal, aby sa Duch neuhášal a aby sa proroctvami nepohŕdalo (1 Sol 5, 19). Súkromné zjavenia sú možné, ale treba ich vážne skúmať, či skutočne pochádzajú od Boha. Na koncile sa rozhodlo, že prorocké inšpirácie prijaté v súkromných zjaveniach, prv než sa uverejnia a rozšíria medzi ľudom, musia byť preskúmané Apoštolskou stolicou. Aj miestnemu biskupovi sa zaručovalo právo rozhodovať v tejto veci, ale má požiadať o spoluprácu niektorých učených a skúsených osôb pred vyslovením úsudku (Conciliorum oecumenicorum decreta, s. 613). O téme súkromných zjavení rokoval aj Tridentský koncil. Dňa 3. decembra 1563 sa rozhodlo, že posudok o zázračnosti javu patrí biskupovi, ktorý má prijať pomoc teológov a odborníkov (tamže, s. 752). Toto odporúčanie koncilu sa však verne nezachovávalo. Preto sa jednotliví biskupi často obracali na Rím.

Možno by bolo užitočné na miestach údajných zjavení vyvesiť zásady vytýčené už pápežom Benediktom XIV, podľa ktorých treba pristupovať k súkromným zjaveniam. Uvádza ich nasledujúcimi slovami: “Je osožné ich mať na zreteli nielen pre ich teologickú zrelosť, ale aj preto, že by to mohlo zmierniť niektoré z obáv našich odlúčených bratov, keby sa vedelo, žesúkromné zjavenia, a to aj tých najväčších svätcov, nie sú článkami viery” a že “prináležia do inej roviny, na ktorú sa kresťanská viera sama osebe neviaže”. Spomínané zásady pápeža Benedikta XIV. (Benedikt XIV, De Servorum Dei Beatificatione et Beatorum Canonisatione, Vol. III) sú nasledovné:

    1. Pokiaľ ide o cirkevné schválenie súkromných zjavení, nech je známe, že toto schválenie nie je nič ako súhlas daný po dôkladnom preskúmaní v záujme veriacich. Na tieto patrične schválené súkromné zjavenia sa nedáva súhlas katolíckej viery, a ani nemôže byť daný. Čo požadujú, je súhlas ľudskej viery v súlade s pravidlami múdrosti, ukazujúcimi, že dané zjavenia sú pravdepodobné a veriteľné v medziach zbožnosti.
    2. Pridržiavame sa zjavení, ktoré sú v súlade s prameňmi katolíckej náuky a ktoré sú záväzné pod hrozbou herézy, pokiaľ sa zanovite popierajú. Čo sa týka zjavení daných svätým, ktorých náuka je uznaná Cirkvou, pridŕžame sa ich ako pravdepodobných mienok (probabilít).
    3. Z uvedeného vyplýva, že uznanie súkromných zjavení možno odmietnuť bez ohrozenia celistvosti katolíckej viery, s podmienkou, že sa tak stane s príslušnou skromnosťou, ktorá nie je ani svojvoľná, ani opovržlivá.

Teda podľa tvrdenia Benedikta XVI., že cirkevné schválenie nie je nič iné ako dovolenie rozširovať zjavenia na poučenie a úžitok veriacich. Prakticky to teda znamená, že sa môže (nie, že sa musí) veriť zjaveniam, a to iba ľudskou vierou, lebo v nich nie je nič proti viere a mravom a majú nadprirodzený podklad. V minulosti to isté tvrdil kardinál Pitra:

 “Všetci vieme, že máme úplnú slobodu veriť alebo neveriť v súkromné zjavenia, dokonca aj v tie, ktoré vzbudzujú najväčšiu dôveru. Keď ich Cirkev schváli, prijímajú sa iba ako možné a nie ako nepochybné. Nemajú sa používať ako rozhodujúce záležitosti dejín, prírodnej filozofie, filozofie, alebo teológie, na ktoré majú cirkevní učitelia rozdielne názory. Je celkom prípustné, že sa naše súdy môžu odlišovať od týchto zjavení, i keď sú Cirkvou schválené, keď máme na to dobré dôvody a hlavne keď sa celkom spoľahlivými dokumentami a definitívnou skúsenosťou dokáže opačné učenie.

Bollandisti, ktorí už viac storočí skúmajú životy svätých, o súkromných zjaveniach hovoria, že majú hodnotu svedectva osoby, ktorá svedčí, že ich dostala, nie viac ani menej. Táto osoba nie je nikdy neomylná…Jedným slovom, súkromné zjavenia majú čisto ľudskú alebo pravdepodobnú autoritu.

Po cirkevnom schválení zjavení sa dovoľuje stavanie kostolov alebo kaplniek na mieste zjavenia a ich zasvätenie pod titulom spomenutého zjavenia; môžu sa tam konať verejné alebo súkromné pobožnosti, čiže dovoľuje sa verejný kult. Schválenie Cirkvi nedáva záruky pred prípadnými omylmi, ktoré môžu pri referovaní vkĺznuť ľudskou slabosťou. Preto nemožno tvrdiť, že cirkevné schválenie je zárukou pravosti všetkých slov “vidiacich”, akoby ich diktovala Panna Mária a brať ich s absolútnou presnosťou. Tu treba robiť rozdiel medzi verejným Zjavením, ktoré je obsiahnuté vo Svätom písme a v Tradícii a medzi slovami, ktoré referujú vizionári. Cirkev uisťuje o fakte, že v zjavení nie je nič proti viere a mravom, spokojne možno veriť, že Panna Mária sa zjavila a v podstate povedala, čo sa jej pripisuje.

Jedno zo štyroch oddelení Kongregácie pre náuku viery má za úlohu posúdiť jednotlivé prípady mariánskych zjavení, ak miestna biskupská konferencia nie je jednotná v úsudku, či zjavenie je pravé alebo falošné. Keďže táto Kongregácia v súčasnosti je priam zaplavovaná správami o súkromných zjaveniach na viacerých miestach, aj jej niekdajší prefekt kardinál Ratzinger, terajší pápež Benedikt XVI. sa vyjadril o situácii týmito slovami: “Zjavenia sú chorobou, prejavom unavenej Cirkvi. Ich obsahom je to, čo ľudia chcú počuť. Máriine výroky nie sú slová Božej Matky. Je nevyhnutné oslobodiť sa od týchto zjavení.” Pápež mal na mysli to veľké množstvo (okolo 400) údajných zjavení v posledných desaťročiach, z ktorých Cirkev od roku 1933 uznala doteraz len jedno za pravé, v ktorom by išlo skutočne o nadprirodzený pôvod.V knihe rozhovorov pod názvom Rozhovory o viere s Vittoriom Messorim sa vtedy ešte  ako kardinál Ratzinger sa vyjadril o súkromných zjaveniach takto: “Nijaké súkromné zjavenia nie sú pre vieru nevyhnutne potrebné. Božie (verejné) zjavenie sa uzatvára Ježišom Kristom. On sám je Božím Zjavením. Ale my, pravdaže, nemôžeme zabrániť Bohu, aby prehovoril do našich čias prostredníctvom jednotlivých osôb a mimoriadnych zjavení, ktoré poukazujú na nedostatočnosť vládnucich kultúr poznačených racionalizmom a pozitivizmom. Zjavenia, ktoré Cirkev oficiálne schválila, predovšetkým Lurdy a Fatimu, majú presne vymedzené miesto  vo vývoji cirkevného života v minulom storočí. Poukazujú, okrem iného, na to, že Božie zjavenie, hoci je jedinečné, uzavreté a preto neprekročiteľné, nie je mŕtvou vecou, ale je živé a vitálne. Napokon jedným zo znamení našich čias je, že sa na svete množia správy o mariánskych zjaveniach.

Takže záverom by sme mohli prijať naozaj rozumné stanovisko k týmto javom v Cirkvi. V prvom rade treba byť vďačný svätej Cirkvi, že necháva našej viere slobodu rozpoznávať a súdiť osobne o týchto Božích znakoch. Po druhé, všetkým tým, ktorí sú zaujatí ľudskou vierou v zjavenia vrelo odporúčam, nech sú pokojní a rešpektujú mienku tých, čo nie sú veľmi naklonení veriť súkromným zjaveniam a videniam. Jednoducho nie sú povinní a nie sú nijako viazaní týmto zjaveniam veriť.

Ak nám zjavenia pomáhajú rozšíriť a upevniť našu vieru a pohýňajú nás k obráteniu a k zvrúcneniu duchovného života, usilujme sa to využiť. V tomto prípade buďme však opatrní, ako nás vyzýva svätá Cirkev a chráňme sa všetkých výstredností. Predovšetkým nebezpečenstvá zameniť kresťanstvo za akési “náboženstvo zjavení”, akoby totiž naše náboženstvo záviselo iba od zjavení. Buďme ponížení, diskrétni, poslušní všetkým výslovným nariadeniam cirkevnej vrchnosti. Oddajme sa naozajstnému pestovaniu duchovných hodnôt, ktoré sa v zjaveniach zdôrazňujú a chráňme sa vonkajších prehnaných foriem propagandy. Nikdy nezabudnime na relatívny charakter zjavení a duchovných posolstiev vzhľadom na “omilostené vyvolené osoby“. To, že dostávajú zjavenia, nerobí ich mimoriadnymi členmi Cirkvi, akýmisi druhoradými svätými. Aj o nich platí to, čo tak výrazne povedal už sv. Tomáš Akvinský: “Čokoľvek človek prijíma, prijíma to svojským osobným spôsobom.” To znamená, že “vyvolená osoba” prijala zjavenie a posolstvo na základe svojho bytia, svojej osobnosti. Dlhodobé skúmanie týchto javov nás privádza k odvážnej ale pravdivej myšlienke, že každá omilostená osoba pridáva čosi svoje, čosi zo seba. A preto netreba veriť ich slovám, akoby to boli najjasnejšie a najsvätejšie Božie slová, prípadne slová Panny Márie.

Všetci tí, ktorí prijímajú zjavenia pozitívne a s nadšením, nech nezabúdajú na slová Pána Ježiša: “Blahoslavení tí, čo nevideli a uverili.” (Jn 20, 29). Tak sa autentické zjavenia stanú pozitívnym zjavom v živote Cirkvi.

Zverejnené Normy pre rozlišovanie údajných videní a zjavení

Kongregácia pre náuku viery publikovala v pondelok na svojich internetových stránkach Normy pre rozlišovanie údajných videní a zjavení. Vydané boli 25. februára v roku 1978, ale až teraz boli sprístupnené pre širšiu verejnosť okrem latinčiny aj v ďalších piatich jazykoch (anglický, francúzsky, taliansky, nemecký a španielsky) s novým príhovorom terajšieho prefekta spomínanej Kongregácie kardinála Williama Levadu. Ten v závere svojho príhovoru poznamenáva, že „Kongregácia pre náuku viery pristúpila k publikácii Noriem pre rozlišovanie údajných videní a zjavení, pretože dúfa, že pomôže pastierom Katolíckej cirkvi v náročnej úlohe rozlišovania údajných videní, zjavení, posolstva, odkazov a vôbec mimoriadnych javov prípadne aj nadprirodzeného pôvodu. Text môže byť užitočný aj pre teológov a odborníkov v tejto oblasti živej skúsenosti cirkvi, ktorá má dnes určitou závažnosť a potrebuje prehĺbenú reflexiu,“ končí svoj príhovor kardinál Levada.

Okrem zvláštnych otázok a uvažovaní o takzvaných plodoch údajných zjavení a ich hodnotení vyniká zo zverejnených noriem bod číslo 2, v ktorom sa hovorí, že až „v závislosti na úsudku, ktorý vynesie zodpovedná cirkevná autorita je miestnemu biskupovi umožnené autorizovať či zakázať tiež verejný kult či iné formy zbožnosti súvisiace s miestom zjavení podľa toho, či je uznaný ich nadprirodzený charakter (constat de supernaturalitate) alebo nie (non constat de supernaturalitate)“. Je známe, že o Medžugorii zvláštna komisia zriadená v roku 1991 vtedajšou juhoslovanskou biskupskou konferenciou vydala vyhlásenie v meste Zara a znelo non constat de supernaturalitate, pričom ponechala možnosť ďalšieho skúmania. Terajšia komisia Svätej stolice prešetruje otázku Medžugoria pod vedením kardinála Camilla Ruiniho, ktorý v nedávnom rozhovore uviedol, že predpokladá zverejnenie záverov ešte v tomto roku.

Plné zverejnenie Normy v českom jazyku je na ::tomto mieste::

Zdroj: Zveřejněny Normy pro rozlišování údajných vidění a zjevení

Bosorky, bosoráci a pobosorovaní

Procesy s bosorkami patria k nešťastným kapitolám ľudských dejín. To, čo dnešný racionálne rozmýšľajúci človek považuje za nepochopiteľné či nezmyselné, dávalo pred niekoľkými storočiami odpovede na množstvo otázok. Honby na čarodejnice boli satisfakciou nevysvetliteľných a neraz tragických udalostí či javov, ktoré boli pre vtedajšieho nevzdelaného, ale o to väčšmi ustrašeného a sfanatizovaného človeka záhadou. Viera v diabla a v jeho pomocníkov – bosorky a bosorákov – bola hlboko zakorenená v myslení ľudí prakticky v celej západnej a stredovýchodnej Európe. Napriek tomu bola intenzita ich prenasledovania rôzna. Španieli si napríklad vystačili s kacírmi, Maurmi a Židmi prakticky po celý čas a ani samotný pápežský štát nemal s bosorkami veľa problémov. Veľmi málo bola zasiahnutá východná (pravoslávna) Európa. Naopak, rajom bosoriek bolo Francúzsko, švajčiarske kantóny a nemecké kniežatstvá a mestá. Tu vrcholila ich škodlivá činnosť v rokoch 1550 až 1650, najmä počas tridsaťročnej vojny. Škandinávia (nezvyčajne vysokým počtom obvinených detí), Poľsko a Meklenbursko zažili vlny prenasledovaní koncom 17. storočia a v Uhorsku sa najviac procesov konalo v prvých troch desaťročiach 18. storočia, teda paradoxne v období nástupu osvietenstva. Územie dnešného Slovenska tiež nezostalo nedotknuté: doteraz poznáme spolu 364 procesov, z toho jeden sa konal v 15. storočí, 25 v 16., 125 v 17. a 213 v prvej polovici 18. storočia, presnejšie do roku 1768, keď ich Mária Terézia definitívne zakázala. Celkom mylne je teda rozšírená predstava, že vrcholným obdobím činnosti bosoriek bol stredovek. Tu má len svoje korene – v procesoch s kacírmi a rôznymi sektármi. Keď v 12. – 13. storočí vzniesli katari (albigénci) a valdénci kritiku voči cirkvi, reagoval Rím založením ústredného cirkevného úradu – inkvizície (Sanctum officium, rok 1231 až 1232). Efektívnosť pátrania po kacíroch bola v roku 1252 zvýšená povolením mučenia pri vypočúvaní a hranica medzi obvinením z kacírstva a bosoráctva sa rýchlo začala strácať. Keďže inkvizícia je úradom katolíckym, aj prenasledovanie sa prisudzuje najmä katolíckej cirkvi.

Aj to je však omyl. S rovnakou, možno niekedy aj väčšou razantnosťou sa na ňom podieľali protestanti, či už kalvíni, luteráni či anglikáni. Prvenstvo v počte procesov a následných popráv preto nie je možné jednoznačne prisúdiť ani jednému z kresťanských náboženstiev, pretože vykazujú relatívne veľké chronologické i teritoriálne rozdiely. Smutne známou príručkou pri hone na čarodejnice je Malleus maleficarum, dielo dvoch fanatických dominikánov Heinricha Institorisa a Jakuba Sprengera. Kladivo na čarodejnice vzniklo na popud pápeža Inocenta VIII., ktorý navzdory svojmu menu naozaj nepatril k nevinným a od neho hlbšie upadlo pápežstvo už len v časoch Borgiovcov. V bule proti čarodejníctvu z roku 1484 pápež píše: „… je mnoho osôb oboch pohlaví, ktoré, zabudnúc na spásu svojich duší a odpadnúc od katolíckej viery, stvárajú neprístojnosti s diablami, telesne s nimi obcujú ako incubi a succubi, škodia svojimi kúzlami a zločinmi, ničia pôrody žien, mláďatá zvierat, poľnú úrodu, ako aj mužov a ženy, zvieratá a dobytok… Spôsobujú strašné vnútorné i vonkajšie bolesti a trápenia, zabraňujú mužom plodiť a ženám rodiť, mužom spôsobujú, že nemôžu plniť povinnosti voči svojim manželkám, a ženám zase poskytovať svojim mužom riadny manželský život. Okrem toho krivoprísažne zapierajú aj samotnú vieru, ktorú prijali pri sviatosti krstu, a neobávajú sa páchať iné roztopašnosti, hriechy a zločiny…“ Oboch mníchov spomína pápež v bule ako svojich milých synov a podporil ich nielen svojou autoritou, ale aj financiami. Kladivo, ktoré vydali prvýkrát v roku 1487 v Štrasburgu, sa ukázalo ako skutočný bestseller – len počas nasledujúcich dvoch storočí bolo vytlačené ešte 29-krát. Konkurovala mu len Biblia. Práve v pápežskej bule nahodené problémy plodnosti zaujímajú ústredné miesto v obsiahlej štúdii o viere v bosorky od Lyndal Roperovej, profesorky novovekých dejín Oxfordskej univerzity. Nositeľka knižnej ceny Rolanda H. Baintona v kategórii história a teológia za rok 2005 odviedla skvelú prácu a môžem len súhlasiť s názorom kritika z The Guardian, že táto kniha je brilantnou ukážkou investigatívnej histórie. Nejde tu totiž o nejakú zbierku kuriozít ani o pokus o hororové desenie čitateľa tragickými udalosťami dávnej minulosti. Aj keď autorka vychádza z  relatívne malého geografického územia juhonemeckého mestečka Nördlingen, podáva nevšedne bohatý, údajmi i analýzami podložený obraz o javoch, ktoré po stáročia držali v strachu celý starý kontinent.

Pri historickom diele nie je obvyklé, že využíva psychologické metódy na vykreslenie mechanizmov, ktorými sa celé spoločenstvá zjednotili na určitej ideológii, ako napríklad vo viere v bosoráctvo. Lyndal Roper si však postavila otázky, na ktoré bežné historické metódy nestačia: Prečo boli z bosoráctva podozrievané najmä ženy; a to predovšetkým staré ženy, ktoré už boli za zenitom plodnosti? Ako sa tieto obvinenia a démonizované, odpudivé strigy dostávali do súladu s obrazom Márie, Matky Božej, ideálnej ženy vtedajšej spoločnosti? Čo bolo hnacou silou, ktorá dokázala primäť ľudí k tomu, aby udávali svojich susedov, príbuzných či známych? Ako a prečo sa zmenil pohľad na osoby, s ktorými ostatní predtým bežne komunikovali, jedli pri jednom stole, spali v jednej posteli? Ako silne pôsobila sexualita na fantáziu ľudí, aká symbolika sa skrýva v predstavách, že bosorky lietajú na metle alebo jazdia na chrbte capa?

Obraz diabolského čarodejníctva so všetkými jeho ozdobami a príslušenstvom, ako sú zmluva s diablom či profanácia svätosti, sa vytváral od polovice 13. do polovice 15. storočia vďaka pracovitosti a snaživosti kňazov a inkvizítorov. Prostredníctvom traktátov, kázní a podobenstiev sa plne rozvinul v 16. storočí, rozšíril do celej Európy a neskôr sa úspešne preplavil aj cez Atlantik. Inkvizičná schéma sa prekrývala so staršími, všeobecne rozšírenými poverami a obzvlášť dramaticky silnela počas samotného priebehu procesov tým, že sa modelovali priznania obvinených, predovšetkým vďaka dvom účinným nástrojom: mučeniu a sugestívnemu vypočúvaniu. Z mnohých príkladov na ilustráciu len jeden: Roku 1598 upadol nördlingenský mestský hrobár do podozrenia, že manipuloval s mŕtvolami. Vo väzení sa však obesil, a tak sa pozornosť zamerala na jeho manželku. Pri prvom vypočúvaní priznala, že jej muž vykopával nebožtíkov a okrádal ich o plachty a vankúše, na ktorých ležali. V siedmom kole po krutom mučení priznala aj pojedanie malých detí, pri ďalšom už predávali mŕtvolky Židom (tradičným a všeobecným nepriateľom). Vrchnosti sa výpoveď javila ako podozrivá, preto dala tri takto „predané“ deti exhumovať. Na veľké prekvapenie ich telíčka našli neporušené.

V týchto súvislostiach je nepredstaviteľné, čo musela pretrpieť iná obvinená, ktorú po 62 tortúrach boli nútení prepustiť, lebo ju nedokázali zlomiť a nepriznala sa k ničomu…

O bezhraničnosti (negatívnej) ľudskej fantázie svedčia mnohé a často sa opakujúce obvinenia z kanibalizmu. Vo veľkej väčšine prípadov ide o pojedanie novorodencov či celkom malých detí, ktoré po vyhrabaní z hrobov uvarili. Samozrejme, pri procesoch nemohli chýbať ani neviazané sabaty a milostné pletky s diablom. Ku všeobecne rozšíreným stereotypom ďalej patrí všetko, čo je spojené so ženskosťou, najmä materstvom – počnúc plodnosťou, pôrodmi, dojčením, šestonedelím až po prežitie alebo smrť novorodenca. Tu autorka opäť siahla hlboko do psychológie, aby analyzovala mentalitu a myslenie vtedajšieho človeka, počnúc „lovcami bosoriek“ – mužmi, zúčastňujúcimi sa na vypočúvaní a konfrontovanými s rýdzo „ženskými“ vecami, až po samotné ženy, ktoré uverili tomu, že sú bosorkami.

Rozvinula veľmi zaujímavú tézu o závisti starien voči mladým, ešte plodným ženám. Ako vyplýva z množstva súdnych protokolov, stareny boli obzvlášť náchylné uveriť našepkávaniu diabla, aby sa stali bosorkami. Po prijatí do ich radov okamžite začali svoju škodlivú činnosť – kántrili susedom dobytok, uriekli deti rôznymi chorobami a poškodzovali ich, robili mužov impotentnými a ženy neplodnými. Ich pričinením vznikali poveternostné katastrofy, požiare, epidémie a neúrody.

Pod pojmom stará žena však nemusíme nutne rozumieť babičku s ôsmimi krížikmi na chrbte. Za „starú“ často považovali už aj tridsiatničku, ktorá vzhľadom na vtedajšie sobášne zvyklosti mohla byť v tom veku starou matkou. Vďaka bezzubému úsmevu, ťažkou fyzickou prácou a neustálymi tehotenstvami deformovanej postave pôsobila naozaj ako starena (napokon, v tom čase málokto vedel, kedy

sa skutočne narodil). Akákoľvek telesná chyba (hrb, bradavica, skrivené telo či končatiny) bola jasnou vstupenkou do radov bosoriek, podobne ako bylinkárska alebo pôrodnícka činnosť.

V európskom priemere asi v 75 až 80 percentách prípadov boli ako bosorky obvinené a aj popravené ženy. Našli sa však aj výnimky. V najstarších švajčiarskych procesoch bolo obvinených viac mužov ako žien a v Normandii to bolo celé postavené na hlavu. Tu tvorili tri štvrtiny obvinených muži, najmä kňazi, ktorí vraj zneužívali posvätné predmety na čarovanie s počasím. V Uhorsku bol každý desiaty obvinený muž. Čítanie výpovedí dokumentuje neuveriteľný a pre nás už nepochopiteľný myšlienkový a emocionálny svet ranonovovekého človeka. Hrozným paradoxom je, že v prvej polovici 18. storočia, keď (v Nemecku) už honba na bosorky utíchala, ešte raz vzplanul plameň nemilosrdenstva, a to v oveľa horšej forme – obviňovaním detí.

Hravú detskú fantáziu zdeformovali do monštruózneho „diabolského“ myšlienkového sveta a mnohí rodičia označili svoje vlastné deti za prekliate diabolské plemeno a ich popravu pociťovali ako zadosťučinenie spravodlivosti.

Každý, kto hľadá v procesoch s bosorkami viac než len tragické kuriozity, sa už pravdepodobne zamyslel nad otázkou, prečo často vzdelaní ľudia (a sudcovia i kňazi takými v tých časoch určite boli) podľahli viere v bosorky. A podľahli jej natoľko, že dokázali na základe veľmi imaginárnych dôkazov poslať niekoho na mučidlá či na popravisko. Vo väčšine prípadov totiž nešlo o ľudí so sadistickými sklonmi, ktorí by sa boli vyžívali v spôsobovaní bolesti a trápenia blížnemu. Práve naopak, často sami prežívali vnútorné muky zo svojho konania a pred výčitkami svedomia ich ochránilo len presvedčenie o nevyhnutnosti takého postupu. Na druhej strane totiž stála pospolitosť dediny či mesta. Pod tlakom verejnej mienky musela vrchnosť zasiahnuť, aj keby sama obvinenie bagatelizovala. Elimináciou problémového jedinca sa vyriešili hneď

dve veci – jednak sa odstránil samotný problém, jednak sa vztýčil výstražný prst pre ostatných.

V bosoráckych procesoch dodnes celkom bezdôvodne prevládajú mylné stereotypy a často sa používajú ako nie celkom čistá zbraň v proticirkevných polemikách. Iste, cirkev a jej predstavitelia tu zohrali dosť negatívnu úlohu. Ale pokiaľ ide o vinu, tá sa týkala rovnako aj svetskej vrchnosti. Všadeprítomný strach, ľudská zloba, závisť, ale najmä nevedomosť, nevzdelanosť a snaha o vysvetlenie nepochopiteľných javov museli bezpodmienečne viesť k hľadaniu a napokon i nájdeniu nejakého vinníka. Ak však v 21. storočí počujeme vo verejnoprávnom rozhlase reči, ktoré svojím obsahom zmeškali dobu o niekoľko sto rokov, zostane nám rozum stáť. Narážam na reláciu Cesty z 1. septembra 2007, venovanú satanizmu a bosoráctvu. Andrej Štiavnický, samozvaný vedec a geniálny znalec ranonovovekej histórie, v nej vnútil svoje fantazmagórie a chorobné nezmysly teológovi a kňazovi, seriózne sa zaoberajúcemu satanizmom. Z násilného skríženia obáv pána farára z deštruktívnych vplyvov moderných satanistov s nepodloženými, vymyslenými a absurdnými víziami pána spisovateľa vzišiel neurčitý „mačkopes“.

Poslucháč mal čo robiť, aby sa vedel rozhodnúť, či počuje zlý horor alebo má lúštiť symptómy nejakej diagnózy. V každom prípade by schopnosť Andreja Štiavnického zmanipulovať teológa ovenčeného troma titulmi stála za to, aby si ju preverila inkvizícia, alebo radšej nejaký psychiater.

Mimochodom, ak sa pán Štiavnický zastaví, rada mu darujem slovník cudzích slov.  V budúcnosti by sa potom nemusel pred verejnosťou blamovať a možno by pochopil, že medzi serióznou vedou a rozprávkami starej matere je rozdiel. Asi taký, ako medzi akadémiou a epidémiou.

Tünde Lengyelová

Recenzia na knihu Lyndal Roper, Hexenwahn. Geschichte einer Verfolgung, C. H. Beck Verlag, 2007, 470 strán, 26,90 Euro

Citát dňa – Je naozaj Biblia kladivom na homosexuálov?

Keď sa mi dostala do rúk kniha Daniela Helminiaka, bola som veľmi skeptická. Čo môže iné povedať k tejto téme rímskokatolícky kňaz ako opakovanie predsudkov a odsúdenie homosexuálov? Na moje prekvapenie zbúral moje predsudky a kniha je naozaj nečakane zaujímavým čítaním…
Študenti Talmudu a Mišny vedia, že slovo zachytené v Biblii sa otvára deväťdesiatim deviatim rôznym výkladom, ale až stý výklad je ten správny. A ten – pozná len Boh. Táto pokora vykladania „božieho slova” kresťanom často chýba. Ak by sme si aspoň čiastočne osvojili túto múdrosť, možno by sme sa vyhli ideologickým sporom, zaručene správnych morálok a biblickým interpretačným nepochopeniam aj v otázke homosexuality.
(…)
V biblických dobách neexistovala žiadna prepracovaná koncepcia homosexuality ako sexuálnej orientácie. Starovekí Izraelci takto o sexe vôbec nerozmýšľali. Bolo len všeobecné povedomie o stykoch medzi ľuďmi rovnakého pohlavia, pre ktoré Helminiak používa označenie homogenitalita. Napríklad biblický text z Genesis 19,1-11 považovanýza Bohom odsudzujúci homosexualitu ako tzv. sodomský hriech. Ide o príbeh Lóta, ktorý prichýlil cudzincov vo svojom dome napriek nesúhlasu ostatných mužov v meste. Mužovia Sodomy sa zhromaždili pred jeho dvermi a žiadali Lóta, aby im vydal cudzincov. Chceli ich znásilniť. Lót namiesto cudzincov ponúkol rozhnevaným mužom svoje dcéry – panny. Muži odmietli Lótove dcéry ako náhradu a nakoniec sú Bohom potrestaní za tzv. sodomský hriech. Cudzinci spolu s Lótovou rodinou sú Bohom zachránení. Tak ako Biblia nerieši Lótove rozhodnutie radšej obetovať vlastné dcéry namiesto porušenia zvyku pohostinnosti, nerieši ani pohlavný styk medzi mužmi z hľadiska morálky. V tomto texte ide totiž o zneuctenie a urážku cudzincov a to sexuálnym ponížením. Nehľadajme pod sodomským hriechom ani Božie odsúdenie inej sexuálnej orientácie dokonca ani samotného sexu. Pod sodomským hriechom treba rozumieť odsúdenie hriechu nepohostinnosti voči cudzincom. „Na sodomskom príbehu je niečo smutne ironické… Ľudia neznášajú a nerešpektujú homosexuálov, pretože sú odlišní, podivní, zvláštni… Sú stvorení k tomu, aby boli v našej spoločnosti outsidermi, cudzincami. Ich rodiny sa ich zriekajú, sú oddeľovaní od svojich detí, vyhadzovaní z práce, vysťahovaní z bytov, urážaní verejnými osobami, kritizovaní z kazateľníc… A pritom toto všetko sa robí v mene náboženstva a údajnej židovskokresťanskej morálky. A práve z takéhoto hanebného hriechu boli Sodomčania obvinení. Presne túto krutosť Biblia znovu a znovu skutočne odsudzuje. A tak sú podľa chápania Biblie zrejme skutočnými „sodomitmi” práve tí, čo utláčajú homosexuálov kvôli ich údajnému „sodomskému hriechu”.”  

Autor ďalej rozoberá všetky podstatné texty v Biblii, ktoré sa dnes používajú ako argumenty proti homosexualite, aby došiel k jasnému záveru: „Biblia ani k morálke homogenitálneho správania ako takého, ani k morálke homosexuálnych vzťahov, ako ich dnes chápeme my, žiadne priame stanovisko nedáva.”

Viac na: Je naozaj Biblia kladivom na homosexuálov?

Francesco Albizzi (1593–1684)

Albizzi, pôvodne ako pomocný sudca a po roku 1654 ako kardinál bol hlavnou postavou v Rímskej inkvizíciia a ktorého publikované názory vyjadrovali rovnako postoje pápežstva. Čoskoro nato, ako mu zomrela žena (s ktorou mal niekoľko detí) sa Albizzi, ktorý mal právne vzdelanie, rozhodol vstúpiť do klerického stavu; v Neapoli v roku 1628 vstúpil do diplomatických služieb rímskej Kúrie a onedlho mu bol zverený dohľad nad obchodnými vzťahmi Katolíckej Cirkvi. Jeho prvé stretnutie sa s honom na čarodejnice, ktoré si Albizzi aj po desiatkach rokov stále pamätal, nastalo počas cesty cez Nemecko v rokoch 1636 a 1637, počas ktorej slúžil v diplomatickej misii v Kolíne: “Mimo hradieb mnohých miest a dedín sme videli početné hranice, ku ktorým boli pripútané mnohé nešťastnice a upaľované ako bosorky.” (Albitius 1683, 355 § 179).

Po svojom návrate do Ríma si Albizzi vypracoval reputáciu ako jeden z tvrdých oponentov Jansenizmu v Rímskej Kúrii, čím značne ovplyvnil jeho odsúdenie, ku ktorému došlo za pontifikátov pápežov Inocenta X. (1644–1655) a Alexandra VII. (1655–1667). Ako silný obhajca pápežskej suverenity a supremácie, Albizzi  zavrhol pokusy Benátok miešať sa do cirkevnej jurisdikcie a španielske požiadavky mať právo veta pri pápežskej voľbe. V roku 1654 sa stal kardinálom. Následne Albizzi zohral dôležitú úlohu pri rozhodnutí Vatikánu zachrániť pätnásť detí, ktoré čelili poprave pri hone na čarodejnice v švajčiarskom kantone Graubünden a priviesť ich do Milána. Táto skúsenosť, okrem iných, viedla k cirkevnému rozhodnutiu v r. 1657 uverejniť v tlačenej podobe svoje inštrukcie pre vedenie čarodejníckych procesov (doposiaľ dostupnej iba v hrubých rukopisných príručkách) ako brožúru, ktorá bola následne distribuovaná katolíckym autoritám, hlavne tým mimo Talianska, v Švajčiarsku alebo v Nemecku.

Názory kardinála Albizziho na čarodejníctvo uvedené v prvom zväzku (De inconstantia in iure admittenda vel non; Kedy je nedôslednosť dovolená zákonom a kedy nie?) rozšírenej kanonickej práce, publikovanej v roku 1683 na fiktívnom mieste a pod anonymným vydavateľom. Jeho komentáre o čarodejniciach v tejto  “ neoficiálnej ” knihe odrážali vtedajšie vatikánske pozície, niekedy ním ilustrované príkladmi založenými na jeho vlastných skúsenostiach. Z dogmatického hľadiska bol Albizzi (podobne ako jeho jezuitskí predchodcovia Adam Tanner a Friedrich Spee) konzervatívny: Tvrdiť, že škodlivé zaklínadlá sú nereálne bolo heretické. Schopnosti čarodejníc lietať a čarodejnícky sabat boli taktiež možné, ale extrémne zriedkavé. Taktiež veril na reálnu existenciu čarodejníckych stigiem (diabolského znamenia), ale pripúšťal že v rámci inkvizície existovali aj seriózne názory proti ich existencii.

Rovnako ako Rímska inkvizícia všeobecne aj Albizzi bol veľmi opatrný čo sa týka vyhodnocovania dôkaznej situácie, ktorá obklopovala zločin čarodejníctva. Predtým než pripustíme možnosť, že škodlivé zaklínadlo bolo príčinou smrti človeka, najprv lekári musia byť schopní vylúčiť prirodzené príčiny. Ako pomocný sudca bol prítomný pri mnohých prípadoch údajných zaklínadiel, ktoré konzultanti z radov lekárov takmer vždy napokon pripísali fyzickým chorobám.

Albizzi tvrdil, že miestni klerici boli značne náchylnejší veriť v čarodejníctvo ako rímske autority: “Keďže získavanie dôkazu tzv. Corpus delicti, ktorý sa musí v plnom rozsahu preukázať, najmä v prípadoch infanticídy a škodlivých zaklínadiel s údajne smrteľnými následkami, bolo sústavne porušované  [miestnymi súdnymi úradníkmi] zodpovednými za čarodejnícke procesy, Suprema [Sväté Ofícium v Ríme] sa rozhodla vytlačiť [svoje] smernice ako inštrukciu pre sudcov a poskytnúť im ju v obežníkoch” (Albitius 1683, 350).

Albizzi taktiež ostro kritizoval prax výstavby reťazových čarodejníckych procesov na základe výpovedí údajných účastníkov na Sabatoch: “Suprema  už niekoľko krát zistila, najmä v rokoch 1594 a 1595 [ . . .], že tým čarodejniciam, ktoré prisahali že videli určité osoby na čarodejníckom sabate, by sa k ich škode nemalo veriť, pretože je to považované za ilúziu. Preto praktiky svetských a cirkevných súdov v Nemecku by sa mali vždy odmietať a to hlavne, že podľa toho takýto hon na čarodejnice môže začať jednoducho pretože jediná čarodejnica tvrdí, že mala vidieť iných na sabate a že môže byť usvedčená ako vinná, ak dve čarodejnice tvrdia to isté; Otec Tanner namieta proti tejto praxi v komentári venovanému tejto veci a neznámy autor, rímsky teológ, v knihe Cautio Criminalis [ . . .] [Pozor pri kriminálnych procesoch] vytlačenej v Rintelne roku 1631” (Albitius 1683, 355 § 177–178).

Kardinál-inkvizítor Albizzi bol naozaj oboznámený s prvým rintelnským vydaním pojednania Fiedricha Spee Cautio Criminalis, hoci jeho autor mu zostal neznámy. Rovnako taktiež diskutoval o nemeckých honoch na čarodejnice s Kristínou, bývalou švédskou kráľovnou, ktorá prebývala v Ríme od roku 1655. Povedala mu, že jej edikt z roku 1649 mal do značnej miery zastaviť čarodejnícke procesy v Brémach a vo Verdene v severnom Nemecku. Ona a kardinál sa zhodli na tom, “ že to, k čomu sa čarodejnice priznávajú je výsledkom ich materského stavu [ex effectibus uterinis] alebo diabolských  predstieraní” (Albitius 1683, 355 § 180).

Albizzi sa taktiež zmieňuje o opozícii Ríma voči honu na čarodejnice, ktorý viedol inkvizítor Pierre Symard witch hunt v oblasti Franche-Comté v roku 1659: “Inkvizítor Besançonu mal . . . odovzdať niekoľko mužov a žien do rúk svetskej spravodlivosti, ktorého procesy s nimi vedené, boli Supremou však neskôr preukázané ako neplatné a nespravodlivo vedené; preto tieto osoby boli oslobodené ako nevinné a inkvizítor bol zosadený” (Albitius 1683, 355 § 179).

Rainer Decker; Translated by Jonathan Stickney

Použitá a odporúčaná literatúra:

Albert, Marcel. 1988. Nuntius Fabio Chigi und die Anfänge des Jansenismus, 1639–1651. Freiburg im Breisgau: Herder.

Albitius, Franciscus. 1683. De Inconstantia in jure admittenda vel non. Amsterdam: Huguetan.

Ceyssens, Lucien. 1975. “Albizzi. Son autobiographie et son testament.” Bulletin de l’Institut historique belge de Rome 45: 343–376.

———. 1977. Le Cardinal François Albizzi (1593–1684): Un cas important dans l’histoire du jansénisme. Rome: Pontificium Athenaeum Antonianum.

Decker, Rainer. 1999. “Spee und Tanner aus der Sicht eines römischen Kardinal-Inquisitors.” Spee Jahrbuch 6: 45–52.

Citát dňa – Kresťan, ktorý sa postavil proti Hitlerovi

MOLTKEHO POHNUTKY

V dvou pozoruhodných dopisech o svém procesu, jež odeslal manželce mezi 10. lednem 1945, kdy byl vynesen rozsudek, a popravou, k níž došlo 23. ledna, Moltke poznamenal, že zaplatí životem jen za to, čeho se skutečně dopustil. Tedy nikoli za konspiraci jakéhokoli druhu, ale za vlastní názory (“pověsí nás za to, že jsme společně přemýšleli“). Ve druhém dopisem chválil moudrost božiho řízení, které jej „vzdálilo“ od účasti na přípravách puče a postavilo nad všechny třídní pohnutky i vlastenecké motivy, takže mohl podat svědectví o těch nejsilnějších pohnutkách odboje. Jak napsal, nestanul před Freislerem „ani jako protestant, ani jako velkostatkář, ani jako Prus, ani jako Němec … nýbrž jako křesťan“. Tato slova mohou svádět k domněnce, že se Moltkeho odbojová činnost skutečně omezovala jen na „přemýšlení“. Jeho aktivity ve prospěch obětí nacismu i spojení s opozičními silami v armádě i mimo ni však svědčí o tom, že byl mužem činu. V listě na rozloučenou adresovaném synům to vyjádřil svým typickým výmluvným a působivým slohem:

 “Už od školních let a pak po celý život jsem bojoval proti omezenosti a servilnosti, proti nadutosti a netoleranci, proti onomu nelítostnému duchu souhlasu, který je hluboce zakořeněn v německé povaze a nalezl své ztělesnění v nacionálně socialistickém státě. Vytkl jsem si za cíl přemoci tohoto ducha i jeho zlověstné průvodní jevy, jako je přílišný nacionalismus, rasová perzekuce, nedostatek víry a materialismus. V tomto smyslu a z tohoto úhlu pohledu mají nacionální socialisté pravdu, když mne odsoudili k smrti … Od chvíle, kdy se nacionální socialismus chopil moci, jsem činil vše, co bylo v mých silách, abych ulehčil jeho obětem a přiblížil okamžik změny. Vedlo mne k tomu svědomí a v konečném důsledku to pokládám za poslání, za které stojí položit život.

Po válce složil Moltkemu hold americký diplomat George Kennan, když jej označil za „pilíř morálního svědomí a nehynoucí zdroj inspirace v politické i intelektuální oblasti“. Helmuth von Moltke byl pravý Němec v tom smyslu, že se coby bezvýhradný zastánce křesťanských hodnot stal nesmiřitelným a rozhodným odpůrcem nacionálního socialismu. Dne 23. ledna 1945 zaplatil ve vězení v Berlíně-Plötzensee za své přesvědčení životem. Celkem bylo popraveno sedm členů Kreisauského kroužku: Yorck von Wartenburg, Reichwein, Trott zu Solz, von Haeften, Haubach, Leber a také páter Delp, jenž se vykonání rozsudku dočkal jako poslední ze skupiny až v únoru 1945.“

z Welch, D.: Němci proti Hitlerovi (Opozice v třetí říši 1933 – 1945), Praha: Euromedia Group k. s., 2005, s.95-96.

Bol stredovek obdobím, kedy sa ľudia pravidelne neumývali?

O stredoveku sa veľmi často hovorí ako o období plnom špiny a zanedbanosti a že sa ľudia v ňom len zriedkavo umývali a mali tak celkovo zapáchať a mať pokazené zuby. Je to však skutočne pravda?
V skutočnosti sa stredovekí ľudia všetkých spoločenských vrstiev pravidelne denne umývali, užívali si denne kúpeľ a vysoko si cenili čistotu a hygienu. Ako v akomkoľvek období pred moderným zavedením tečúcej vrelej vody, bývali menej čistí ako sme dnes my, ale podobne ako naši starí rodičia alebo prarodičia, boli schopní sa denne umývať, udržiavať sa čistými, vysoko si ceniť čistotu a nemali radi ľudí, ktorí boli špinaví alebo smrdeli.
Väčšina ľudí v tomto období sa udržiavali v čistote denným umývaním sa v kadi s horúcou vodou. Mydlo sa poprvýkrát začalo široko používať v stredoveku (Starovekí Rimania a Gréci mydlo nepoužívali) a výrobcovia mydla mali svoje prevádzky v mnohých väčších stredovekých mestách. Zohrievanie vody pre celkový kúpeľ bol časovo náročný proces, takže kúpanie v dobe bolo menej časté, ale dokonca aj tie najnižšie vrstvy spoločnosti si užívali sedacie kade keď sa k nim dostali. Šľachta povýšila kúpele na najvyššiu úroveň luxusu s kúpaním sa vo veľkých drevených vaniach plných voňavej vody opatrenými vo vnútri sedačkami pokrytými hodvábom čo nebolo potešením len pre jedného, ale niečo také, ktoré mohli zdieľať so sexuálnymi partnermi alebo dokonca partie priateľov s vínom a jedlom v ruke, niečo podobné ako dnešné vírivky alebo tzv. jacuzzi.

Stredoveké kúpanie a jedenie (a sex)
– rukopis z pätnásteho storočia

Verejné kúpele existovali vo väčšine opevnených miest a stovky takých kúpeľov prosperovalo aj vo väčších mestách. Na južnom brehu rieky Temže bolo umiestnených stovky “parných kúpeľov” v ktorých sa stredovekí londýňania mohli zmočiť v horúcej vode, rovnako tak si pokecať, zahrať šach a užívať si s ľahkými ženami. V Paríži sa nachádzalo ešte viac takýchto kúpeľov a v Taliansku boli tak početné, že niektoré z nich sa prezentovali ako výlučne pre ženy alebo čisto pre aristokraciu, takže šľachta nemusela zdieľať vaňu spolu s remeselníkmi či sedliakmi.
Myšlienka, že ľudia v stredoveku sa neumývali je založená na mnohých mylných predstavách a mýtoch. Zaprvé, v šestnástom a znovu v osemnástom storočí, tj. po stredoveku prišli obdobia v ktorých lekári tvrdili, že kúpanie je škodlivé a v ktorých sa ľudia príliš často vyhýbali umývaniu. Ľudia pre ktorých “stredovek” zdá sa znamenal “akákoľvek iná doba staršia než 19. storočie” predpokladali, že to znamená že tieto myšlienky prevažovali aj predtým. Podruhé, kresťanskí moralisti a cirkevní predstavitelia v stredoveku často vystríhali pred prehnaným umývaním sa. Toto však bolo predovšetkým preto, že tí istí moralisti varovali pred excesmi v akejkoľvek činnosti – jedenie, sex, lov, tanec alebo dokonca v častom spovedaní sa a v prílišnej náboženskej horlivosti. Z tohto robiť záver, že tieto varovania znamenali, že nikto sa neumýval je jasný nezmysel. A nakoniec, verejné kúpele sa úzko spájali s prostitúciou. Nie je teda žiadnych pochýb, že mnoho prostitútiek ponúkalo svoje služby v kúpeľných domoch stredovekých miest a v “parných kúpeľoch” stredovekého Londýna a iných mestečiek, ktoré stáli v tesnej blízkosti vedľa najvykričanejších štvrtiach vyhradených pre bordely a jednotlivé prostitútky. Takže moralisti hromžili proti verejným kúpeľom ako semeništiam hriechu. Takže robiť z toho nesprávne závery, že to znamenalo ľudia nevyužívali kúpeľné domy je rovnako nezmyselné ako tvrdiť, že taktiež nenavštevovali vedľajšie bordely.
Skutočnosť je taká, že stredoveká literatúra oslavovala potešenie horúceho kúpeľa, stredoveká rytierska ceremónia obsahoval vonný kúpeľ pre iniciačný vstup do stavu rytierskeho, asketickí pustovníci sa pýšili neumývaním sa rovnako ako sa vystatovali že si neužívajú ďalšie často sa vyskytujúce potešenia a z toho, ako výrobcovia mydiel a prevádzkovatelia kúpeľných domov rozvíjali svoje služby jasne plynia, že stredovekí ľudia sa veľmi radi udržiavali v čistote. O názore, že mali pokazené zuby bolo taktiež preukázané archeologickým výskumom, že to je nezmysel. V období, kedy cukor bol príliš drahým luxusným tovarom a a v ktorom bola strava priemernej osoby bohatá na zeleninu, sezónne ovocie a vápnik, bol jej chrup v skutočnosti vynikajúci. Pokazenie chrupu nastalo až v šestnástom a sedemnástom storočí, keď zaplavil celú Európu lacnejší cukor dovezený zo západných Indií a spôsobil tak epidémiu zubných kazov a odporného pachu z úst.
Stredoveké francúzske príslovie ukazuje akým významným bolo umývanie sa pre potešenie z dobrého života v tomto období:

Venari, ludere, lavari, bibere! Hoc est vivere!
(Loviť, hrať sa, kúpať, piť! To znamená žiť!)

Použitá a odporúčaná literatúra:

  1. Stephen J. Harris, B.L. Grigsby, Misconceptions about the Middle Ages (2008),
  2. Ian Mortimer, The Time-traveller’s Guide to Medieval England: A Handbook for Visitors to the Fourteenth Century (2008),
  3. Edward Grant, The Foundations of Modern Science in the Middle Ages: Their Religious, Institutional, and Intellectual Contexts (1996),
  4. James Hannam, God’s Philosophers: How the Medieval World Lay the Foundations of Modern Science (2009),