Benátska inkvizícia

Hoci sa vyvíjala s niekoľkými málo jednotlivými charakteristikami, inkvizícia v Benátkach zostávala súčasťou rímskej inkvizície. V rokoch 1500 až 1519 patriarcha Benátok a inkvizítor, konventuálny františkánsky mních, vyšetrovali iba sedem prípadov, v ktorých figurovali muži (jeden kvôli mágii) a dvadsať, ktorých aktérmi boli ženy (devätnásť bolo spojených s mágiou). Počas hlavného honu na čarodejnice vo Valcamonica, nachádzajúceho sa severne od mesta Brescia, odohrávajúceho sa medzi rokmi 1518 a 1521, hlavný výkonný orgán Benátskej vlády, Rada Desiatich, požadovala, aby pápežský nuncius dohliadal na prácu dominikánskeho inkvizítora a šiestich sudcov schválených biskupom z Brescie. Po viac než 165 procesoch a 62 až 80 popravách upálením, Rada Desiatich ďalšie súdne stíhania zastavila (Del Col 1988). Nuncius zostával aj potom najdôležitejším inkvizičným sudcom v Republike.

Medzi rokmi 1541 až 1560 bola Benátska inkvizícia vedená audítorom nuncia a inkvizítorom, pričom obidvaja mali kompetencie na celom území Republiky. Po roku 1560 služili nuncius, patriarcha a inkvizítor (tentoraz dominikánsky mních) ako sudcovia; od konca šestnásteho storočia podobne ako u iných talianskych tribunálov Svätého Ofícia aj tu mal hrať vedúcu úlohu inkvizítor. Dňa 22. apríla 1547 boli zvolení  Nižšou Radou tzv. Tre savi sopra l’eresia členovia prestížneho Senátu a po roku 1595 spolu so svojimi kolegami senátormi sa podieľali na zasadnutiach tribunálu—ale takmer vždy iba ako púhi “pomocníci”. Napriek tomu keďže však benátska svetská vláda často bagatelizovala ustanovenia kanonického práva, mala význačný dopad na výkon inkvizície pretože Rada Desiatich dohliadala na fungovanie pätnástich inkvizičných tribunálov na všetkých územiach patriacich pod správu Republiky: Belluno, Bergamo, Brescia, Capodistria (pokrývajúci Istrijský polostrov), Ceneda, Crema (ustanovená v roku 1614), Feltre (len v šestnástom storočí), Padova, Rovigo, Treviso, Udine, Benátky, Verona, Vicenza a Zara (pokrývajúci  Dalmáciu). Taktiež riešila problémy so územnou kompetenciou, bránila zhabaniu majetku usvedčených heretikov, odmietala vydávať benátskych poddaných do Ríma, dovoľovala aby zahraniční podozriví unikali z väzenia, navrhovala rozsudky ľahšie než tie, ktoré malo byť formálne povinnosťou ich vyniesť a inými spôsobmi obmedzovala cirkevným sudcom slobodu konať (Del Col 1991).

Približné výpočty založené na nepresnom inventári série Sant’Ufficio (Benátky, Archivio di Stato) naznačujú, že medzi rokmi 1547 až 1794 počet 1041 z 3592 prípadov prejednávaných Inkvizíciou v Benátkach—v žiadnom prípade však to všetky neboli úplné procesy—týkajúcich sa viery v a praktiky nezákonnej mágie. Ponajprv prípady obsahujúce mágiu tvorili z celkového množstva prípadov, ktoré zamestnávali inkvíziciu, len malú časť; ale od konca šestnásteho storočia sa ich počet zvýšil na niečo medzi jednou tretinou a polovicou. Štúdie o približne 500 prípadoch prejednávaných medzi rokmi 1550 až 1650 (Martin 1989) odhalili širokú paletu magických praktík: nekromantiu (učenú rituálnu mágiu, kontaktovanie sa s duchmi zomrelých); veštenie (učené ako aj ľudové) a vyvolávanie duchov a svätcov pomocou kúziel a zaklínadiel, hľadanie stratených alebo ukradnutých predmetov, získavanie alebo vznášanie lásky, získavanie peňazí, predpovedanie budúcnosti; a rozsiahle množstvo ľudových liečivých praktík. Niekoľko súdnych pojednaní vyvrcholilo do formálnych odsúdení a vinníci dostali mierne tresty. Diabolské čarodejníctvo podozrivo absentovalo (iba šesť prípadov obsahuje odkazy na Sabat) a kvôli tomuto obvineniu nebol nikto odsúdený na smrť.

Samozrejme po roku 1700 boli traja muži inkvizíciou odsúdení a popravení benátskymi sekulárnymi autoritami za zneužitie posvätených hostií na magické účely: dvaja boli obesení vo väzení v r. 1705 ďalší bol upálený na hranici na Piazza San Marco v roku 1724. Toto bola prvá a posledná takáto udalosť v Benátkach pretože heretici odsúdení na smrť boli zvyčajne utopení v noci mimo Lagúnu (Del Col a Milani 1998).

Hoci “osvietení” vládcovia v iných talianskych štátoch zrušili inkvizičné tribunály v 70-tych a 80-tych rokoch 18. storočia, tieto však v Benátskej republike trvali až do príchodu napoleónskych armád. Iba dva z jej tribunálov v Benátkach a v Udine, si zachovali rozsiahle spisové fondy; dva ďalšie, Rovigo a Feltre (napokon zlúčené s Bellunom) sú čo sa týka šestnásteho storočia úplné. Nie je teda prekvapením, že len málo historikov zaoberajúcich sa mágiou a čarodejníctvom malo využívať zachované záznamy z inkvizičných procesov.

Andrea Del Col; Do angličtiny preložila Anne Jacobson Schutte

Použitá a odporúčaná literatúra:

Barbierato, Federico. 2002. Nella stanza dei circoli: Clavicula Salomonis e libri di magia a Venezia nei secoli XVII e XVIII. Milan: Bonnard.

Davidson, Nicholas S. 1988. “Rome and the Venetian Inquisition in the Sixteenth Century.” Journal of Ecclesiastical History 39: 16–36.

Del Col, Andrea. 1988. “Organizzazione, composizione e giurisdizione dei tribunali dell’Inquisizione romana nella repubblica di Venezia (1500–1550).” Critica storica 25: 244–294.

———. 1991. “L’Inquisizione romana e il potere politico nella repubblica di Venezia (1540–1560).” Critica storica 28: 189–250.

———, and Marisa Milani. 1998. “‘Senza effusione di sangue e senza pericolo di morte’: Intorno ad alcune condanne capitali delle Inquisizioni di Venezia e di Verona nel Settecento e a quelle veneziane del Cinquecento.” Pp. 141–196 in Eretici, esuli e indemoniati nell’età moderna. Edited by Mario Rosa. Florence: Olschki.

Martin, Ruth. 1989. Witchcraft and the Inquisition in Venice, 1550–1650. Oxford: Blackwell.

Milani, Marisa, ed. 1994. Streghe e diavoli nei processi del S. Uffizio: Venezia 1554–1587. Bassano del Grappa: Ghedina e Tassotti.

Tedeschi, John. 1991. The Prosecution of Heresy: Collected Studies on the Inquisition in Early Modern Italy. Binghamton, NY: Medieval and Renaissance Texts and Studies: 89–126.

Reklamy

Johannes Trithemius (1463–1516)

Trittheim bol jedným z najlepších mágov v renesančnom Nemecku. Trittheim, narodený vo vinárskej rodine Heidenbergerov z Tritenheimu (odkiaľ pochádza jeho latinizované priezvisko), študoval v Trieri a Heidelbergu, stal sa benediktínskym mníchom v Sponheime, nachádzajúcom sa blízko Bad Kreuznachu a o osemnásť mesiacov neskôr bol tu zvolený za opáta. Trittheim sa sám oddal reformovaniu svojho kláštora, ktorého knižnica sa čoskoro nato stala centrom raného nemeckého humanizmu a ktorého dejiny písal aj on. Samozrejme jeho častá neprítomnosť spolu s jeho vášňou pre knihy, veľkorysé pohostinstvo a povesti o jeho sklonoch k okultizmu, napokon Trittheima viedli k tomu, že vymenil Sponheim za skôr nedôležité opátstvo sv. Jakuba.

Trithemius

Jeho najobjavnejšie a najvplyvnejšie štúdie Polygraphia (Mnoho druhov písma [kryptografia], 1518) a Steganographia (Tajné písmo, napísaná okolo r. 1499, vyšla tlačou v r. 1606), sú utajené pojednania o šifrách. Približne 250 z jeho listov adresovaných mnohým súčasným humanistom sú známe, často vďaka uverejneniu spisu De scriptoribus ecclesiasticis (O cirkevných spisovateľoch) v r. 1494 a tzv. Catalogus illustrium virorum Germaniae (Zoznamu známych nemeckých spisovateľov) v r. 1495. Okrem toho, že vynikajúco ovládal latinčinu, učil sa grécky a hebrejsky s pomocou známych učiteľov Konráda Celtisa a Johanna Reuchlina. Celoživotný záujem o históriu mu dopomohol vytvoriť jeho Chronicon Sponheimense (Sponheimskú kroniku, 1508). Ale Trittheim bol evidentne schopný falzifikácie, čo dokazujú jeho “objavy” dvoch kronikárov Hunibalda a Wastalda v práci venovanej cisárovi svätej Rímskej ríše Maximiliánovi I.

Trittheim považoval sám seba za tzv. philomagus, priateľa mágie. Stotožňoval mágiu s filozofiou, s múdrosťou zaoberajúcou sa duchovnom, humanitou a prírodou. Považoval legitímnu prírodnú mágiu za úplne odlišnú od povier démonického kúzelníctva a čarodejníctva. Jeho autobiografické dielo Nepiachus (1507), obsahuje zoznam jeho učiteľov umenia prírodnej mágie, vrátane Alberta Magna (Alberta Veľkého) a Gianfrancesca Pica della Mirandolu. Trittheim samozrejme taktiež dokázal že má tajné vedomosti vďaka zjaveniu: Kým on odpočíval, tak ho do nich zaúčal neznámy návštevník.

V roku 1502 cisár Maximilián požiadal od jeho blízkeho priateľa Konráda Celtisa o zoznam Trittheimových magických schopností, zoznam, ktorý sa nanešťastie nezachoval. O tri roky neskôr Trittheim poprvýkrát stretol cisára Maximiliána na sneme v Kolíne. Čoskoro nato bolo opátovi dovolené volať sa kaplánom cisárskeho dvora. Na ich stretnutí sa cisár Trittheima opýtal osem otázok, na ktoré on najprv ospovedal ústne a potom písomne v diele Liber octo quaestionum (Kniha o ôsmich otázkach, 1515); táto verzia sa objavila v roku 1515. Jedna položená otázka sa týkala toho, prečo nečistí ľudia ako čarodejnice dokážu rozkazovať démonom, zatiaľčo dobrí ľudia toto nevedia. Ďalšia bola o tom, prečo boli možné zázraky mimo Cirkvi. Trittheim v odpovedi zdôraznil moci Diabla a démonov, ktorí pomáhajú kúzelníkom a čarodejniciam. Kým kúzelníci majú neformálne, ale implicitné pakty s Diablom, čarodejnice popisujú formálny pakt a preto sú mu úplne podriadené.

V druhej knihe svojho pojednania Antipalus maleficorum (Svedectvo čarodejníc, 1508) Trittheim odsúdil čarodejníctvo a poskytol prehľad metód dovolených Cirkvou na odstránenie očarovania a to najmä ozdravujúceho účinku exorcizmu. Na šesťdesiatjeden stránkach popísal postup, trvajúci deväť dní, nazvaný protičarodejnícky kúpeľ. Najprv, počarovaná osoba sa mala vyspovedať zo svojich hriechov a následne sa zúčastniť omše Svätej Trojice. Kúpeľ sa mal vykonať na tajnom mieste a kaďa mala byť zaplnená čistou pramenistou vodou, do ktorej sa mali pridať posvätená zemina, popol, soľ a deväť odlišných požehnaných byliniek. Kúsok cesta, umieseného z posvätenej soli a vody, bol zavinutý do látky, ktorá pokrývala zasiahnutú časť osoby. Kým sa očarovaný modlil, konal sa rituál exorcizmu. Kňaz, zatiaľčo zaprisahával démonov, dvakrát okolo kade opísal kruh, najprv voči nej otočený zadom a potom predkom. Pomocou čerstvo odtrhnutého listu kňaz pokropil chorú osobu s posvätenou vodou a potom požehnal nejaké víno, ktoré mal pacient piť počas deviatich dní. Zmes sväteného vosku, tridsiatich ôsmich práškov, červeného koralu a svätenej vody bol upravený do tvaru kríža, vložený do škrupinky od vlašského orecha, zapečatenej a zašitej do odevu, ktorý pacient nosil okolo svojho krku. Ďalej boli vytvorené dodatočné kríže a položené na jeho dvere, posteľ a stôl. Pacient mal navštevovať každý deň omšu. Trittheim tvrdil, že tento postup úspešne použil pri niekoľkých pacientoch.

Trittheim mal v pláne napísať systematické pojednanie o démonoch, ale náčrt De demonibus (O Démonoch) napísaný medzi rokmi 1507 a 1514, ziskal len svoj obsah.

Christa Tuczay

Použitá a odporúčaná literatúra:

Arnold, Klaus. 1988. “Humanismus und Hexenglaube bei Johannes Trithemius.” Pp. 217–240 in Der “Hexenhammer”: Entstehung und Umfeld des “Malleus Maleficarum” von 1487. Edited by Peter Segl. Cologne: Böhlau.

———. 1991. Johannes Trithemius. 2nd ed. Würzburg: Schöningh.

Brann, Noel L. 1981. The Abbot Trithemius (1462–1516): The Renaissance of Monastic Humanism. Leiden: Brill.

———. 1999. Trithemius and Magical Theology: A Chapter in the Controversy over Occult Studies in Early Modern Europe. Albany: State University of New York Press.

Citát dňa – Testy preukázali, že Tycho Brahe nebol otrávený ortuťou

(…)

 

Aj po viac než 400 rokoch bola náhla smrť Tycha de Brahe stále záhadou. Zomrel 24. októbra 1601 iba jedenásť dní po nábehu náhlej nemoci. Dlhé stáročia po tom sa rozšírili mnohé mýty a teórie o jeho smrti.

Jednou z najpretrvávajúcejších teórií bola tá, že zomrel vďaka otrave ortuťou, buď preto, že kvôli medicínskym dôvodom dobrovoľne prehltol veľké množstvá ortute alebo preto že ortuť bola použitá na jeho otravu.

Klebety o smrti otrávením sa objavili krátko po Tycho de Braheho smrti. Braheho známy asistent Johannes Kepler mal byť odhalený ako možný podozrivý z vraždy a postupom času boli iní podozriví kandidáti vylúčení, podľa Dr. Jensa Velleva, archaeológa na University v Aarhuse, Dánsku, pracujúceho ako vedúci výskumného projektu.

Teória otravy ortuťou získala zjavné nepriame potvrdenie z opakovaných testov dobre zachovaných pozostatkov brady Tycha Brahe, ktorá bola získaná z hrobu, keď bolo jeho telo exhumované poprvýkrát v roku 1901.

Aby sme definitívne dokázali alebo vyvrátili tieto dlho diskutované teórie, odobrali sme vzorky z brady, kostí a zubov Tycha Brahe, keď sme exhumovali jeho pozostatky v roku 2010. Zatiaľčo naše analýzy jeho zubov ešte nie sú dokončené, vedecké analýzy kostí a brady Tycha Brahe sú’ vysvetľuje Dr. Vellev.

Mauerquadrant-340x500

Normálne koncentrácie ortuti

 

Hladina ortuti v brade Tycha Brahe boli skúmané Dr. Kaare Lund Rasmussenom, profesorom chémie na Univerzite v južnom Dánsku a Dr. Janom Kučerom, profesorom jadrovej chémie z Inštitútu jadrovej fyziky v Prahe.
Zmerali sme koncentráciu ortuti použitím troch odlišných kvantitatívnych chemických metód v našich laboratóriách v Odense a Řeži a všetky testy odhalili rovnaký výsledok: že koncentrácie ortuti neboli dostatočne veľké na to, aby spôsobili jeho smrť’, hovorí Dr. Rasmussen.
V skutočnosti chemické analýzy kostí naznačujú, že Tycho Brahe nebol vystavený mimoriadne veľkému množstvu ortuti v posledných piatich až desiatich rokoch jeho života’, pokračuje Dr. Rasmussen, ktorý analyzoval vzorky kosti pomocou spektroskopie atómovej absorbcie studenej pary na Univerzite v južnom Dánsku.
Analýzy vlasov z brady boli vykonané použitím rádiochemickú neutrónovú aktivačnú analýzu a skenovanie protónovou mikrosondou v Řeži. Tieto odrážajú množstvo ortuti v posledných ôsmych týždňoch života Tycha Brahe a tieto analýzy ukazujú, že koncentrácie ortuti padajú z vysokého konca normálnej úrovne osem týždňov pred smrťou až k nízkemu koncu normálnej úrovne v posledných dvoch týždňoch pred smrťou’, vysvetľuje Dr. Kučera.

“Strieborný nos”, ktorý nebol

Nadôvažok k jeho brade, ďalším ústredným prvkom mýtu o Tychovi Brahe, ktorý bol podrobený kvantitatívnej analýze je jeho známy umelý nos. Tycho Brahe stratil časť svojho nosa v súboji v roku 1566. Podľa tradície protetický nos, ktorý nosil po zvyšok svojho života, mal byť vyrobený zo striebra a zlata.
Keď bol hrob Tycha de Brahe v roku 1901 poprvýkrát otvorený, jeho nosová protéza nebola nájdená, ale boli tu zelenkavé škvrny okolo nosovej oblasti – stopy po protéze.
Keď sme v roku 2010 exhumovali telo, odobrali sme malú vzorku kosti z nosa, tak že sme mohli preskúmať jej chemické zloženie. Naše analýzy prekvapivo odhalili, že protéza nebola vyrobená z tých kovov, ako sa predtým predpokladalo. Zo zeleného zafarbenia vyplynulo, že obsahovalo stopy rovnakého množstva medi a zinku, čo naznačuje, že protéza bola vyrobená z mosadze. Takže známy “strieborný nos” Tycha de Brahe napokon nebol vôbec vyrobený zo striebra’, vysvetľuje Dr. Vellev.

Rekonštrukcia tváre Tycha de Brahe

Keď mali prístup k jeho pozostatkom v roku 2010, výskumníci sa taktiež chopili príležitosti vykonať snímkovanie CT kostry Tycha de Brahe. Vedecký tím dúfa, že bude schopný na základe skenovania a jeho analýz zrekonštruovať tvár Tycha de Brahe.

Zdroj: Tycho Brahe was not killed by mercury poisoning, tests reveal