Inkvizícia – Obsah

OBSAH

PREDHOVOR

KAPITOLA I.

PRVÉ OBDOBIE (I-IV. STOROČIE): EPOCHA PERZEKÚCIÍ.

Učenie sv. Pavla o potlačení heretikov

Učenie Tertuliána

Učenie  Origena

Učenie sv. Cypriána

Učenie Lactancia

Konštantín, Biskup pre vonkajšie záležitosti

Učenie sv. Hilára

KAPITOLA II.

DRUHÉ OBDOBIE (OD VALENTINIÁNA I. AŽ PO TEODÓZIA II.).

CIRKEV A KRIMINÁLNY KÓDEX KRESŤANSKÝCH CISÁROV NAMIERENÝ VOČI HERÉZE.

Cisárska legislatíva namierená proti heréze

Postoj sv. Augustína voči manichejcom

Sv. Augustín a donatizmus

Cirkev a priscilliáni

Ranní Cirkevní Otcovia a trest smrti

KAPITOLA III.

TRETIE OBDOBIE (1100-1250 po Kr.). ZNOVUOŽIVENIE MANICHEJSKÝCH HERÉZ.

Adopcianizmus a predestinacionizmus

Manichejci na Západe

Peter z Bruys

Henrich z Lausanne

Arnold z Brescie

Éon de l’Étoile – Eudon zo Stelly

Náhľady tejto epochy na potlačenie herézy

KAPITOLA IV.

ŠTVRTÉ OBDOBIE (OD GRACIÁNA AŽ K INOCENTOVI III.). VPLYV KANONICKÉHO PRÁVA A RENESANCIA RÍMSKEHO PRÁVA.

Popravy heretikov

Trest smrti pre heretikov

Legislatíva pápežov Alexandra III. a Lucia III. a Fridricha Barbarossu proti heretikom

Legislatíva pápeža Inocenta III.

Prví kanonisti

KAPITOLA V.

KATARSKÁ RESP. ALBIGÉNSKA HERÉZA: JEJ ANTI-KATOLÍCKY A ANTI-SOCIÁLNY CHARAKTER.

Počiatky katarskej herézy

Jej pokrok

Jej útoky na hierarchiu, dogmy a uctievanie Katolíckej Cirkvi

Jej podkopávanie autority štátu

Hierarchia katarov

Convenenza

Zasvätenie a vstup do sekty

Ich zvyky

Ich hrôza z manželstva

Rituál Endura resp. samovraždy

KAPITOLA VI.

PIATE OBDOBIE (PÁPEŽ GREGOR IX. A CISÁR FRIDRICH II.). USTANOVENIE MNÍŠSKEJ INKVIZÍCIE.

Francúzsky kráľ Ľudovít VIII. a Ľudovít IX.

Zákonodarstvo nemeckého cisára Fridricha II. proti heretikom

Pápež Gregor IX. odovzdáva heretikov svetskému ramenu

Ustanovenie Inkvizície

KAPITOLA VII.

ŠIESTE OBDOBIE. VÝVOJ INKVIZÍCIE. (PÁPEŽ INOCENT IV. A POUŽITIE TORTÚRY.)

Monastická a episkopálna inkvizícia

Znalci poskytujúci výpomoc inkvizítorom

Cirkevné tresty

Vynášanie trestu smrti

Zavedenie tortúry

KAPITOLA VIII.

TEOLÓGOVIA, KANONISTI A KAZUISTI.

Heréza a zločiny spadajúce pod právomoc Inkvizície

Inkvizičný postup

Použitie mučenia resp. tortúry

Teológovia obhajujúci trest smrti za herézu

Kanonisti obhajujúci použitie hranice

Zodpovednosť Cirkvi za vynášanie rozsudkov na trest smrti

KAPITOLA IX.

FUNGOVANIE INKVIZÍCIE.

Jej pole pôsobnosti

Prehnaná krutosť inkvizítorov

Trest uväznenia

Počet heretikov vydaných svetskému ramenu

Konfiškácia

Auto-da-fé

KAPITOLA X.

KRITIKA TEÓRIE A PRAXE INKVIZÍCIE.

Vývoj teórie o donucovacej moci Cirkvi

Intolerancia ľudu

Intolerancia svetských vládcov

Cirkev a intolerancia

Teológovia a intolerancia

Odvolanie sa na Starý zákon

Protestantské Anglicko a potlačenie herézy

Kalvinisti a potlačenie herézy

Krutosť kriminálneho kódexu v stredoveku

Duch doby vysvetľuje krutosť inkvizície

Nedostatky v inkvizičnom postupe

Zneužitia predchádzajúceho uväznenia a mučenia

Heretici, ktorí boli taktiež zločincami

Heréza trestaná ako taká

Mohli sa nad heretikmi vynášať tresty smrti?

Zodpovednosť Cirkvi

Zneužívania trestov konfiškácie majetku a exilu

Penitenciálna povaha trestu uväznenia

Syllabus a donucovacia moc Cirkvi

DODATOK A

Processus Inquisitionis

 

 

DODATOK B

Rozsudky Bernarda Guiho

BIBLIOGRAFIA

REGISTER

Reklamy

Inkvizícia: Kritická a historická štúdia o donucovacej moci Cirkvi, autor: Elphiége Vacandard – Úvod

Elektronická kniha Projektu Gutenberg pod názvom The Inquisition (slov. Inkvizícia), autor: Elphiége Vacandard

Túto elektronickú knihu môže využívať ktokoľvek, kdekoľvek bez poplatku a bez takmer žiadnych obmedzení. Môžete ju kopírovať, umiestňovať kamkoľvek alebo znovupoužiť v súlade s licenciou Projektu Gutenberg vrátane tejto e-knihy alebo priamo na adrese www.gutenberg.org

Názov:

The Inquisition

 A Critical and Historical Study of the Coercive Power of the Church

Autor: E. Vacandard

Prekladateľ: Bertrand Conway

Dátum uverejnenia: 16. augusta 2008 [EBook #26329]

Jazyk: Slovenský

*** Začiatok tejto elektronickej knihy v rámci PROJEKTU GUTENBERG pod názvom THE INQUISITION ***

V angličtine vytvoril : David McClamrock
Preklad do slovenčiny: Jozef Krajčovič

INKVIZÍCIA

KRITICKÁ A HISTORICKÁ ŠTÚDIA O DONUCOVACEJ MOCI CIRKVI

AUTOR: ELPHÉGE VACANDARD

PREKLAD DO ANGLIČTINY Z DRUHÉHO VYDANIA: BERTRAND L. CONWAY, C.S.P.
NOVÉ VYDANIE:  LONGMANS, GREEN, AND CO. FOURTH AVENUE & 30TH STREET, NEW YORK
 
LONDON, BOMBAY, CALCUTTA AND MADRAS 1915
 
Nihil Obstat. THOMAS J. SHAHAN, S.T.D.
Imprimatur. + JOHN M. FARLEY, D.D  –  Arcibiskup New Yorku.
 
NEW YORK, 24. júna 1907.
Copyright 1907 BERTRAND L. CONWAY
Všetky práva vyhradené
Prvé vydanie: február 1908; Zaregistrované: máj 1908; Nové a lacnejšie vydanie: september 1915

PREDHOVOR

EXISTUJE len veľmi málo katolíckych apologétov, ktorí pociťujú nutkanie pýšiť sa historickými análmi Inkvizície. Najtuhší z nich bránia túto inštitúciu proti útokom moderného liberalizmu, ako keby nedôverovali sile svojich vlastných argumentov. Naozaj ťažko zodpovedali prvú námietku svojich oponentov, keď sa vzápätí odvažujú poukázať na to, že protestantskí a racionalistickí kritici Inkvizície by mali byť sami vinní z hrozných zločinov. “Prečo,” pýtajú sa, “odsudzujete našu Inkvizíciu, keď ste zodpovední za svoje vlastné Inkvizície?” Nuž z takéhoto falošného spôsobu uvažovania sa nedá vyťažiť nič dobrého. Ako sa zdá sa tu prakticky pripúšťa, že kauza Cirkvi sa nedá obhájiť. Obvinenie z páchania zločinov voči nepriateľom, ktoré sa snažia zmenšiť na minimum sa vracia naspäť s rovnakou silou proti priateľom, ktorých sa snažia brániť. Z toho neplynie, že pretože Inkvizícia Kalvína a francúzskych revolucionárov si zasluhuje byť ľudstvom zavrhnutá, Inkvizícia Katolíckej Cirkvi musí uniknúť všetkej kritike. Práve naopak, takto ich vzájomné nešťastne zvolené porovnanie prirodzene môže niekoho zvádzať k presvedčeniu, že si obe zaslúžia rovnaké opovrhnutie. Podľa našho úsudku existuje len jediný spôsob ako obhájiť postoj Katolíckej Cirkvi v stredoveku ohľadne Inkvizície. Musíme túto inštitúciu skúmať a posudzovať objektívne, zo stanoviska morálky, spravodlivosti a náboženstva, namiesto porovnávania jej excesov s rovnako opovrhnutiahodnými činmi iných tribunálov.

Doposiaľ žiadny historik hodný zmienky sa  ešte nepodujal na to, aby tému Inkvizície spracoval z tohto objektívneho stanoviska. V sedemnástom storočí kňaz-historik Jacques Marsollier, kanonik z Uzès, uverejnil v Cologne (Paríž) v roku 1693, spis _Histoire de l’Inquisition et de son Origine_(História Inkvizície a jej počiatkov). Ale táto práca, ako na ňu poukázal kritik, je “nie až tak dejinami Inkvizície, ale skôr pojednaním napísaným s príslovečne silnou galikánskou predpojatosťou, ktoré detailne opisuje s evidentným pôžitkom krutosti Svätého Offícia.” Ilustrácie sú prebraté z traktátu Philipa Limborcha _Historia Inquisitionis_.[1]

[1] Paul Fredericq, _Historiographie de l’Inquisition_, s. xiv. Úvod k francúzskemu prekladu Leovej knihy o Inkvizícii.
Henry Charles Lea, známy už predtým zo svojich ďalších prác o histórii náboženstva, uverejnil v New Yorku v roku 1888 trojzväzkovú prácu pod názvom _A History of the Inquisition of the Middle Ages._ Tejto knihe  sa malo dostať ako je už pravidlom najlichotivejšieho prijatia zo strany európskej tlače a bola preložená do francúzštiny.[1] Dá sa o nej bez preháňania povedať, že je tou “najobsiahlejšou, najzávažnejšou a najdôkladnejšou históriou Inkvizície, ktorú máme k dispozícii.“[2]
[1] _Histoire de l’Inquisition au moyen âge_, Solomon Reinach. Paris, Fischbacher, 1900-1903.
[2] Paul Fredericq, loc. cit., s. xxiv.
Samozrejme má to ďaleko od toho, aby to bolo posledné slovo historickej kritiky. A nehovorím tu o zmenách v poznaní detailov, ktoré môžu vyplynúť z objavu nových dokumentov. Máme po ruke množstvo dokumentačného materiálu na to, aby sme si dokázali utvoriť presný obrázok o samotnej inštitúcii. Leovmu úsudku, napriek evidentným známkam intelektuálnej poctivosti, sa nedá dôverovať. Akokoľvek sa môže javiť čestným, ale určite nie je nestranným. Jeho pero sa až príliš často dáva otvorene najavo svojim vlastným predsudkom a svojej nenávisti voči Katolíckej Cirkvi. Jeho kritický úsudok sa niekedy úplne mýli.[1]
[1] Čitateľ môže zozbierať naše posúdenie jeho práce z rozličných kritických vyjadrení, ktoré si postupne prejdeme v priebehu tejto knihy.
Tanon, prezident Kasačného Súdu, sa ukázal ďaleko viac nestranným vo svojej knihe _Histoire des Tribunaux de l’Inquisition en France._[1] Je to evidentne práca historika, ktorý má veľmi široký a precízny záber dotýkajúci sa najmä cirkevnej legislatívy. Je hlbokým znalcom tajomstiev kanonického ako aj civilného práva. Samozrejme však musíme pamätať na to, že jeho záber je obmedzený. Od začiatku bolo jeho zámerom vynechať všetko, čo sa stalo mimo Francúzska. Okrem toho, oveľa viac sa zaoberá skôr právnou ako teologickou stránkou Inkvizície.
[1] Paríž, 1893.
Na spísanie Dejín inkvizície, ako celku, sa ešte stále čaká. Nie je naším zámerom pokúšať sa o to; naša ambícia je oveľa skromnejšia. Ale prajeme si zobraziť túto inštitúciu v historickom kontexte, ukázať ako vznikla a najmä naznačiť jej vzťah ku konceptu donucovacej moci Cirkvi ktorá prevládala v stredoveku. Preto, ako samotný Lea hovorí: “Inkvizícia nebola organizáciou svojvoľne vypracovanou a vnútenou súdnemu systému Christianitas mocenskými ambíciami alebo fanatizmom Cirkvi. Skôr bola prirodzeným–jeden by mohol povedať nevyhnutým–vývojom síl pôsobiacich v trinástom storočí a nik nedokáže správne vyhodnotiť proces jej vývoja a výsledkov jej aktivity, bez viacmenej podrobného zváženia všetkých faktorov, ktoré ovládali mysle a duše ľudí počas doby, ktorá viedla k budovaniu základov modernej civilizácie.“[1]
[1] Predhovor, s. iii.
Musíme sa taktiež vrátiť ďalej než do trinásteho storočia  a zistiť ako sa donucovacia moc, ktorú Cirkev nakoniec zverila Inkvizícii, od začiatku vyvinula. Takýto je účel predkladanej práce. Je to kritická a zároveň historická štúdia. Naším zámerom je najprv zaznamenať všetko čo sa týka potlačenia herézy, od počiatkov kresťanstva až do obdobia renesancie; neskôr budeme vidieť, či postoj Cirkvi voči heretikom sa dá nielen vysvetliť, ale aj obhájiť.
Píšeme túto štúdiu v duchu absolútnej poctivosti a úprimnosti. Táto tématika je bezpochyby tou najdelikátnejšou. Ale žiadny takýto ohľad by nám nemal brániť pri jej štúdiu z každého možného uhla pohľadu. Kardinál Newman, vo svojich Historických náčrtkoch hovorí o “tej vnútornej trvalej rozorvanosti,  ktorú vlastnia istí historici ohľadne zverejňovania škandálov. Fakty vo veľkých dejinách sa vynechávajú resp.  dávajú sa do popredia významné pamätné skutky, pretože o tých sa myslí že nepovznášajú ducha, zatiaľčo z tých všetkých škandálov sú takéto opomenutia, takéto pozlátka, tými najväčšími.“[1]
[1] Zv. ii, s. 231.
Katolícky apologét v súčasnosti zlyháva vo svojej povinnosti, ak píše len a len pre pozdvihnutie pravoverných. Aj keď uznáme, že dejiny Inkvizície odhalia veci, o ktorých sa nám ani len nesnívalo, tieto naše predsudky nám však nesmia zabrániť čo najpoctivejšie sa postaviť voči týmto nelichotivým faktom. Nemali by sme sa obávať ničoho väčšieho než je výčitka, že sa bojíme pravdy. “Dokážeme chápať,” hovorí Yves Le Querdec,[1] “prečo si naši starí predkovia neželali skaziť ľudské mysle tým, aby predostreli pred nich určité otázky. Som presvedčený, že sa mýlili, pretože všetky otázky, ktoré sa dajú predložiť, sa iste niekedy skôr či neskôr objavia. Ak sa nestranne nepredostrú tými, ktorí vlastnia na ne skutočné odpovede, alebo tými, ktorí na ne tieto odpovede poctivo hľadajú, budú odhalené ich nepriateľmi. Z tohto dôvodu si myslíme, že nielen poctivosť, ale aj dobrá taktika od nás vyžaduje povedať svetu všetky fakty…. Všetko už bolo povedané alebo sa ešte niekedy vysloví…. To, o čom nebudú písať priatelia Cirkvi, bude širokoďaleko roznášané jej nepriateľmi. A oni okolo tohto objavu spravia taký poprask, že ich slová dosiahnu aj tie najvzdialenejšie kúty a preniknú aj k tým naj hluchším ušiam. Preto by sme sa dnes nemali obávať svetla pravdy; ale skôr mať strach z temnoty lží a omylov.
[1] _Univers_, June 2, 1906.
Jedným slovom, najlepšou metódou apologetiky je povedať celú pravdu. Podľa nášho zmýšľania sú apologetika a história dvomi sestrami s rovnakým poslaním: “_Ne quid falsi audeat, ne quid veri non audeat historia_.”[1]
 [1] Cicero, De Oratore ii, 15.

Citát dňa – Šifrovacie kľúče používané v Biblii

Takové šifry, vlastně slovní hříčky, byly ve starověku velmi oblíbené a máme je i ve Starém zákoně, např. u Jer 25, 26, kde jméno Šelak je zákrytným označením Bábelu. Šifrovací klíče byly různé. Buď se za první souhlásku hebrejské abecedy dosazovala poslední, tedy za alef souhláska tav, nebo za první souhlásku alef se dosadila první souhláska druhé půle abecedy, tedy lamed. První metodě se říkalo atbaš, druhé albam. Ale také se mohlo šifrovat tím, že se souhlásky přehodily jako když z hedvábí je hedbáví a z peleriny perelina. Takovému přehazování hlásek se odborně říká metateze či metaplaze. (…) Ukázalo se, že přehazování souhlásek je v hebrejštině jev poměrně častý, takže se ho nepochybně užívalo i k podobnému šifrování, a to zvláště tam, kde k němu vedly konspirativní důvody. Např. o Babylonu se nemohlo kriticky mluvit právě v Babyloně; tak bylo jeho jméno zašifrováno (viz zmínku u Jer 25, 26). A na královském dvoře se nemohlo mluvit kriticky o králi (hebrejsky melek), a tak se z něho metatezí udělal lemek. (…)

z knihy Heller, J. – Prudký, M.: Obtížné oddíly knih Mojžíšových, Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 2. vyd., 2007, s.31-32

Masaker Latinníkov v Konštantínopole v roku 1182

V roku 1182 politická kríza v Byzantskej ríši viedla k masakru Latinníkov (západných kresťanov, zväčša pochádzajúcich z talianských mestských štátov Benátky, Janov a Pisa) v Konštantínopole. Rodiny týchto kupcov, ktorí sa do Konštantínopolu v značnom počte presťahovali kvôli obchodným dôvodom, si toho najviac vytrpeli zo strany byzantských vojakov ako aj vzbúrených gréckych ortodoxných obyvateľov mesta.

Katolícky historik Warren Carroll správne spája udalosti z roku 1182 s tými, ktoré sa stali v roku 1204 a vyplienením Konštantínopolu počas IV. križiackej výpravy. Ako píše,

Hrôzyplné a úplne neobhájiteľné ako také vyplienenie bolo, malo by sa po spravodlivosti naň spomínať že nebolo tak celkom nevyprovokované; viac než raz (ako pri masakre z roku 1182) Gréci z Konštantínopolu vtedy zaobchádzali s Latinníkmi rovnako ako sa s nimi zaobchádzalo tentoraz … Historici, ktorí nešetria výrazmi rozhorčenia a odsúdenia – so značným odôvodnením – pri popise vyplienenia Konštantínopolu … zriedkavo, či dokonca sa vôbec nezmieňujú o masakri Západniarov v Konštantínopole v roku 1182 … desivý masaker tisícov [podľa sekulárneho historika   Willa Duranta bolo v Konštantínopole v roku 1204  zabitých približne 2000 Grékov]…. pri ktorom títo katani neušetrili ani ženy ani deti, ani starých ba ani chorých, ani kňaza či mnícha.Kardinál Ján, pápežov zástupca, bol sťatý a jeho hlava bola vláčená po uliciach priviazaná na chvoste psa; tehotným ženám boli párané bruchá a deti nabodávané na čepele mečov; telá mŕtvych Latinníkov boli exhumované a zneuctené; približne 4000 z nich, ktorí unikli bezprostredne smrti boli predaní do otroctva Turkom./1/

Ortodoxný biskup Kallistos Ware, keď chcel prehovoriť o historickom dedičstve nedôvery medzi katolíckymi a ortodoxnými kresťanmi, mal taktiež spomenúť udalosti z roku 1182.

Každý [katolíci ako aj pravoslávni, ortodoxní] … sa musí poohliadnuť späť na minulosť s hlbokým smútkom a ľútosťou. Obidve strany musia čestne uznať, že by mohli a mali vykonať viac aby zabránili schizme. Obidve stránky boli vinné z chýb v ľudskej rovine. Ortodoxní napríklad si musia priznať vinu za pýchu a pohŕdanie s ktorým počas Byzantského obdobia hľadeli na Západ; musia si sami priznať vinu za incidenty ako boli nepokoje v roku 1182, keď bolo mnoho Latinských obyvateľov Konštantínopolu zmasakrovaných byzantskou populáciou. /2/ 

Literatúra:

1. Warren Carroll. The Glory of Christendom , (Front Royal, VA: Christendom Press, 1993), s.157, s.131.
2. Kallistos Ware. The Orthodox Church , (NY: Penguin, 1980), s.70.

Citát dňa – Svätá stolica nenesie podľa verdiktu súdu zodpovednosť za prečiny kňazov

Podľa rozhodnutia oregonského federálneho sudu v Portlande (pondelok 20. augusta) Svätá stolica nemôže byť považovaná za zamestnávateľov „všetkých kňazov, a teda nenesie občianskoprávnu zodpovednosť za sexuálne zneužívania mladistvých, ktorých sa títo kňazi dopustili”. Každý prípad je nutné posudzovať jednotlivo a kňazský stav, ktorý vyžaduje podriadenie sa kánonickému právu, sám o sebe nie je porovnateľný so vzťahom zamestnanca a jeho firmy. V konkrétnom prípade O. Andrewa Ronana potom oregonský súd nenašiel akúkoľvek „pracovnú väzbu“ medzi dotyčným kňazom, obžalovaným zo zneužitia sedemnásťročného chlapca a Svätou stolicou. Súdnym rozhodnutím sa teda konanie uzatvára kvôli formálnym nedostatkom. Advokát Jeff Anderson, ktorý v Spojených štátoch amerických zastupuje mnohé obete sexuálneho zneužívania, však už oznámil svoje odvolanie proti rozsudku. Podľa obhajcu Svätej stolice, Jeffreyho Lena, však toto odvolanie nemá veľkú šancu na úspech.

Viac na: tkkbs.sk

 

Náboženská sloboda a jej chápanie v rámci vývoja náuky Cirkvi

Až do modernej doby bol primárnym subjektom náboženstva skôr sociálna skupina na rozdiel od dneška v ktorom je to osamelý jednotlivec. Náboženstvo poskytovalo morálnu a kultúrnu kostru v rámci ktorej pôsobila celá spoločnosť. Štát vyznával konkrétne náboženstvo a od občanov očakával, že k nemu prilipnú, zatiaľčo vytváral výnimky pre určité minority, s ktorými zaobchádzal s rozličným stupňami tolerancie. Útok na zavedené náboženstvo bol považovaný za občiansky prečin.

A takto aj kresťanstvo, počas veľkej časti svojej histórie, fungovalo v rámci sociálneho systému, v ktorom občianske autority zastávali náboženstvo ľudu. Očakávalo sa, že štát by mal podporovať pravé náboženstvo. Druhý Vatikánsky koncil stále učí, vo svojej “ Deklarácii o náboženskej slobode”, že pre konštitutívny poriadok spoločnosti je legitímne poskytnúť zvláštne uznanie jednému náboženskému telesu akým je Katolícka Cirkev.

V devätnástom storočí liberálni sekularisti apelovali na princíp slobody svedomia aby tak ospravedlnili úplné pohŕdanie Bohom a náboženstvom zo strany občianskych autorít. Liberalizmus propagoval sekulárnu resp. laicistickú spoločnosť, v ktorej náboženstvo nemá žiadne spoločenské postavenie a bolo zredukované na čisto privátnu vec. Tzv. “odluka Cirkvi od štátu” v tomto rámci, by mohla schváliť  vyvlastnenie farských škôl, zrušenie náboženských rádov a štátnu kontrolu pri vymenovávaní biskupov a kňazov—kroky, ku ktorým v skutočnosti došlo v krajinách, ktoré nasledovali príklad jakobínskych vodcov Veľkej Francúzskej Revolúcie. V tejto situácií teda pápeži ako Gregor XVI. a Pius IX. odsúdili plazivé proklamácie o práve na náboženskú slobodu. Týmito vyjadreniami teda len odpovedali na militantný antiklerikalizmus; vonkoncom sa teda nedotýkali slobody vyznania a slova ako sa tieto chápu napr. v občianskom práve. Keď odsudzovali laicistický koncept odluky medzi Cirkvou a štátom, nemali vôbec na mysli napr. formu odluky, ktorá je v súčasnosti garantovaná napr. v Ústave USA a ktorá vo všeobecnosti rešpektuje slobodu Cirkvi.

Ešte menej by títo pápeži odmietali vzťah Cirkev-štát neskôr schválený II. vatikánskym koncilom v rámci deklarácie o náboženskej slobode. II. Vatikánsky koncil explicitne “ponecháva nedotknuté tradičné katolícke učenie o morálnej povinnosti jednotlivcov a spoločnosti voči pravému náboženstvu a jedinej Cirkvi Kristovej.

Nikde sa ani len náznakom nespomína, že by tu mohlo byť právo zastávať alebo učiť náboženskému omylu. Katechizmus Katolíckej Cirkvi, sumarizujúci súčasnú katolícku doktrínu, vysvetľuje: “Právo na náboženskú slobodu nie je ani morálnou licenciou zastávať omyl ba ani údajné právo na omyl, ale skôr prirodzeným právom ľudskej osoby na občiansku slobodu, t.j. imunitu, v rámci správnych hraníc, od vonkajšieho donucovania v náboženských veciach politickými autoritami.

Niektorí antiklerikálni historici a hlavne ľavicovo-liberálni katolíci, pokúšajúci sa argumentovať tým, že Cirkev svoje učenie o náboženskej slobode úplne od základov zmenila pritom prehliadajú tieto dôležité výhrady. Od týchto historikov by sme mali očakávať že zasadia dokumenty ako napr. Syllabus Errorum do ich historického kontextu, avšak v tomto zjavne zlyhávajú. Ich vlastná interpretácia II. Vaticana je kuriózne podobná tej, ktorú zastával tradicionalistický arcibiskup Marcel Lefébvre, ktorý nakoniec upadol do schizmy pretože považoval koncil za odchýlenie sa od nemenného učenia Cirkvi. I keď v tejto oblasti iste došlo k vývoju doktríny, John Courtney Murray, jeden z hrdinov ľavicovo-liberálnych katolíckych “disidentov”, na konci dlhého článku o tejto téme prišiel s takýmto úsudkom: “Legitímny záver je ten, že medzi pápežom Levom XIII. a Druhým Vatikánskym koncilom došlo k autentickému vývoju učenia v zmysle slov sv. Vincenta z Lerina ‘autentický pokrok, nie zmena viery.’

Zmena v učení sa može nazvať, v jazyku pápeža bl. Jána Pavla II. “nutnou a obozretnou adaptáciou.” Cirkev mala aplikovať nemenné princípy práva na náboženskú slobodu a povinnosť zastávať náboženskú pravdu na podmienky individualistickej doby, v ktorej takmer všetky spoločnosti sú nábožensky pluralistické. Za takýchto okolností sa uzákonenie náboženstva stáva skôr výnimkou než pravidlom. Ale princíp nevyvíjania nátlaku na svedomia vo veciach viery zostáva nemenný.

Citát dňa – Ako správne chápať Sväté Písmo

O veciach, ktoré sú nejasné a vzdialené nášmu pohľadu, nachádzame v Písme oddiely, ktoré môžu byť vykladané rozličným spôsobom, bez toho, že by to ohrozilo našu vieru, ktorú sme prijali. V týchto prípadoch by sme sa nemali bezhlavo ponáhľať a stavať sa pevne na jednu stranu, lebo keď ďalší pokrok v hľadaní pravdy podkope naše postavenie, my sa zrútime s ním. Nemali by sme bojovať za náš vlastný výklad, ale za učenie Písma … Nech sa náš výklad prispôsobí zmyslu Svätého písma.

sv. Augustín