Inkvizícia


Tymto pojmom sa zvycajne oznacuje cirkevna institucia zamerana na potlacanie a boj proti herezam. Jej typickym znakom je kolegium zvlastnych sodcov, ktori disponuju sudnymi pravomocami v otazkach viery, pricom tieto pravomoci im boli udelene najvyssou cirkevnou autoritou ako univerzalny a permanentny urad. Dnes mame s pochopenim tejto institucie problemy, pretoze stracame zo zretela dve veci: prestali sme chapat vieru ako nieco objektivne, Bozi dar postaveny mimo subjektivny usudok a nedivame sa na Cirkev ako na organizaciu postavenu na cistom a autentickom Zjaveni, ktorej prvou a najdolezitejsou povinnostou je chranit depositum fidei. Pred burlivymi udalostami ktore zamavali Europou v 16. storoci boli hore uvedene nazory vseobecne rozsirene a to ze treba predovsetkym a za kazdu cenu ochranovat a branit pravu vieru sa chapalo ako samozrejme. Potlacanie herez cirkevnou ci svetskou autoritou v krestanskej spolocnosti je stare ako sama Cirkev. Inkvizicia ako zvlastny cirkevny tribunal je vsak ovela mladsia. Historicky jej zrod spada do fazy prudkeho rozmachu cirkevnej legislativy a jej zvlastnosti je mozne chapat iba pri doslednom studiu okolnosti, ktore tento rozmach sposobovali a sprevadzali. Preto o Inkvizicii pojednam takto:

  1. Potlacanie herez pocas prvych dvanastich storoci

  2. Potlacanie herez instituciou zvanou Inkvizicia :

  3. (A) Stredoveka inkvizicia;

    (B) Spanielska inkvizicia;

    (C) Svate oficium v Rime.

  1. Potlacanie herez pocas prvych dvanastich storoci

Hoci Apostoli boli hlboko naplneni presvedcenim, ze musia odovzdat depositum fidei potomstvu neporusene, a ze kazde ucenie, ktore sa bude lisit od toho ich (i keby ho hlasal anjel z neba) bude falosne a hriesne, neuchylovali sa k trestom smrti alebo palicovania, ktore stanovil Stary zakon (Deut., xiii, 6 sqq.; xvii, 1 sqq.) a ani sv. Pavol tak neucinil v pripade Alexandra a Hymenea. Za dostatocny trest sa povazovalo vylucenie s cirkevneho spolocenstva (1 Tim., i, 20; Tit., iii, 10). V prvych troch storociach len zriedka najdeme iny postoj voci tym co pochybili vo viere.Tertullianus (Ad. Scapulam, c. ii) pise: Humani iuris et naturalis potestatis, unicuique quod putaverit colere, nec alii obest aut prodest alterius religio. Sed nec religionis est religionem colere, quae sponte suscipi debeat, non vi. Teda prirodzeny zakon opravnuje cloveka v prezivani nabozenstva nasledovat hlas vlastneho svedomia, pricom prijatie nabozenstva je aktom slobodnej vole nie natlaku. V odpovedi na Celsovo obvinenie – zalozene na Starom zakone – ze krestania prezekuuju disidentov, smrtou, upalovanim a mucenim, Origenes (C. Cels., VII, 26) uvadza, ze treba rozlisovat medzi zakonom, ktory dal Mojzis Zidom a zakonom, ktory dal Kristus svojim nasledovnikom. Uprimni krestania ( i ti zo zidovstva) nemozu viac dodrziavat Mojzisov zakon, ak je v rozpore s Kristom, a teda uz nesmu zabijat svojich nepriatelov a upalovat narusitelov Kristovho zakona. Sv. Cyprian z Kartaga, obklopeny nespocetnymi schizmatikmi a nedbanlivymi krestanmi, tiez nebral v uvahu sankcie, ktore Stary zakon stanovil v pripade rebelie proti knazstvu a sudcom. “Nunc autem, quia circumcisio spiritalis esse apud fideles servos Dei coepit, spiritali gladio superbi et contumaces necantur, dum de Ecclesia ejiciuntur” (Ep. lxxii, ad Pompon., n. 4). Nabozenstvo sa stalo duchovnym a trest smrti nahradila exkomunikacia. Lactantius este pod vplyvom krvavych perzekucii (od rimskej vlady) pise vo svojich Institutiones (308 AD):Nabozenstvo ako otazka vole nesmie byt nikomu nanutene. Je lepsie pouzivat slova ako rany [verbis melius quam verberibus res agenda est]. Na co je dobra krutost? Co ma tryznenie spolocne so zboznostou? Skutocne nie je spojivo medzi pravdou a nasilnostou, spravodlivostou a krutostou…. Je pravda, ze nic nie je dolezitejsie ako nabozenstvo a ze ho treba branit za kazdu cenu [summaevi] … Je pravda ze ho treba chranit, ale treba pren umriet, nie pren zabijat inych. …. Ak skusas branit nabozenstvo prelievanim krvi a mucenim, to co vykonavas nie je obrana ale znesvatenie a urazka.(Divine Institutes V:20) Krestanski ucitelia prvych storoci trvali na uplnej nabozenskej slobode, ale ked porovnavali Mojzisov zakon a Novy zakon poukazovali, ze ten druhy sa uspokojuje so spiritualnym trestom pre heretika, zatial co ten prvy uzival mucenia a poprav. Konstantinovi nasledovnici sa zacali velmi skoro povazovat za Bohom urcenych spravcov svetskej casti cirkevnych zalezitosti. Zaroven si podrzali titul Pontifex Maximus, a zvykli casto mavat arianske sklony a prezekuovat ortodoxnych biskupov. Ti a obzvlast Sv. Hilarius s Poitiers (Liber contra Auxentium, c. iv) velmi razne protestovali proti pouzitiu akejkolvek sily v sfere nabozenstva, ci uz islo o sirenie krestanstva alebo uchovanie viery. Opakovanie dokazovali, ze krute nariadenia Starej zmluvy nahradila zmluva nova. Avsak Konstantinovi nasledovnici boli vzdy presvedceni, ze hlavnym zaujmom imperialnej moci je branit nabozenstvo (Theodosius II, “Novellae”, tit. III, A.D. 438) a tak v pravidelnych intervaloch vydavali edikty proti heretikom. Heretici boli stihani najrozlicnejsimi sposobmi, od exilu, cez konfiskacie majetku az po smrt. Zakon z roku 407 proti vlastizradnym Donatistom prvy krat stanovil, ze heretici maju byt postaveni na rovnaku uroven ako ti, co urazili cisarsky majestat a tento koncept zohral neskor dolezitu ulohu. Treba vsak povedat ze smrt ako trest bola uvalena len na iste druhy herezy a tresty boli vseobecne miernejsie a tazko ich prirovnavat k Dioklecianovmu nakladaniu s Manichejcami (287). To bol postoj christianizovaneho statu. V postojoch Cirkvi je vsak badat istu neurcitost. Na konci stvrteho a pocas piateho storocia otriasali Cirkvou manichejske, donatisticke a priscilianisticke hrezy. Manichejci vyhani z Rima a Milana sa snazili usadit v Afrike. Hoci boli usvedceni z mylneho ucenia ( Augustinus, De haeresibus, no. 46) Cirkev odmietla proti nim povolat civilnu moc, a biskup z Hippa vyslovne odmietol akukolvek vojensku intervenciu . Od Augustina vieme, ze Donatisti boli prvi, ktori ziadali od svetskej moci ochranu proti Cirkvi. Dopadli vsak ako ti co obvinili Daniela – zozrali ich levy. Co sa tyka priscilianizmu, mnoho veci je doteraz nejasnych. Ma sa za iste, ze Priscillianus biskup s Avilie bol niekolkymi koncilmi usvedceny z herezy a carodejnictva. Odvolal sa k cisarovi Maximovi do Trieru, bol vsak odsudeny na smrt. Priscillianus, uz pred tym, nepochybne s vedomim vlastnej nevinnosti, ziadal potlacenie Manichejcov mecom. Popredni krestanski ucitelia tej doby vsak ani tieto jeho nazory nezdielali a jeho poprava im bola prilezitostou pre naliehavy protest proti krutemu rozhodnutiu imperialnej vlady. Sv. Martin z Tours sa snazil dosiahnut zrusenie obvineni, ktore proti Priscillianovi boli vznesene a prinutit cisara k tomu, aby za ziadnu cenu neprelieval jeho krv, pretoze je to proti Boziemu zakonu. (Sulp. Serverus “Chron.”, II, in P.L., XX, 155 sqq.; and ibid., “Dialogi”, III, col.217). Neuspel. Po Priscillianovej poprave nevyberavo obvinil cisara aj biskupov, ktori Priscilliana obvinili a po dlhy cas medzi nim a biskupmi vladala nevrazivost. Sv.Ambroz oznacil tuto popravu za zlocin. Priscilianizmus sa popravou jeho tvorcu nevyparil, ale naopak, mimoriadne rychlo rozsiril a svojim volnym prilnutim k manicheizmu sa stal vacsou hrozbou nez bol. V roku 447 Lev Velky vycital priscilianom uvolnovanie svateho zvazku manzelskeho, posliapanie slusnosti a vysmievanie sa zo zakona, ludskeho aj Bozskeho. Zdalo sa mu prirodzene, ze svetski vladcovia musia potrestat taketo svatokradezne sialenstvo a ze zakladatelov siekt a niektorich ich nasledovnikov je treba potrestat smrtou. Povedal, ze takto sa napomoze vacsiemu cirkevnemu blahu, hoci Cirkev sa uspokojuje so spiritualnymi trestami a ma odpor k prelievaniu krvi. Napriek tomu, imperialna prisnost je vhodna, pokial strach s telesnych trestov donuti vinnikov hladat duchovny liek : “quae etsi sacerdotali contenta iudicio, cruentas refugit ultiones, severis tamen christianorum principum constitutionibus adiuratur, dum ad spiritale recurrunt remedium, qui timent corporale supplicium” (Ep. xv ad Turribium; P. L., LIV, 679 sq.). Cirkevne postoje prvych piatich storoci mozeme zhrnut:

  • Cirkev nesmie za ziadnych okolnosti prelievat krv – Sv. Augustin, Sv. Ambroz, Sv. Lev I, ai;
  • Stat smie uvalit na heretikov trest smrti, pokial si to verejne dobro vyzaduje – Optatus z Mileve, Priscillianus, ai;
  • Trest smrti pre heretikov, pokial nepachaju civilne zlociny, je nezlucitelny s krestanskym vyznanim.

Sv. Augustin (Ep. c, n. 1), v mene zapadnej Cirkvi pise:: “Corrigi eos volumus, non necari, nec disciplinam circa eos negligi volumus, nec suppliciis quibus digni sunt exerceri” – zelame si ich napravu, nie ich smrt; tuzime aby zvitazila poslusnost a nie smrt, ktoru si zasluhuju. Sv. Jan Chryzostom v mene vychodnej Cirkvi pise (Hom., XLVI, c. i): Odsudit kacira na smrt je ako spachat hriech bez pokania. V dalsej kapitole pise, ze Boh nam zakazal popravit ich, ale nezakazal nam vylucit ich spomedzi seba, zakazat in verejne sa vyjadrovat a zhromazdovat. Pomoc svetskej moci neodmietol, pokial si to dobro krestanov, vseobecne ci domace vyzaduje, tak maju krestanski panovnici hladat primerane opatrenia, aby zabranili hroziacemu zlu. Koncom siedmeho storocia Sv. Isidor zo Sevilly vyjadril podobne nazory : (Sententiarum, III, iv, nn. 4-6). Tieto cirkevne postoje pretrvavali teoreticky i prakticky storocia. V Ravenne v roku 556 popravili niekolko manichejcov, naopak Elipandus z Toleda a Felix z Urgelu, predstavitelia Adoptianizmu a Predestinationizmu boli koncilom odsudeni, avsak nic viac proti nim nebolo podniknute. Treba vsak povedat, ze mnich Gotschalk, ktory hlasal ze Kristus nezomrel za vsetkych bol synodami v Mainz (848) a v Quiercy (849) odsudeny na zbicovanie a bol uvazneny. Tento trest bol vtedy bezny v klastoroch za rozlicne narusenia klastornych regul. Okolo roku 1000 sa bulharski manichejci rozleteli pod roznymi menami do zapadnej Europy. Mnoho ich sa usadilo v Italii, Nemecku, Spanielsku a Galii. Krestanske obyvatelstvo si o nich pomerne rychlo vytvorilo negativnu mienku, ktora vyvrcholila v obcasnych perzekuciach, organizovanych zvacsa miestnymi feudalmi. V roku 1022 dal kral Robert Zbozny (regis iussu et universae plebis consensu) ” z obavy o bezpecnost kralovstva a spasu dusi” upalit v Orleans trinast vyznacnych obcanov. Aj na inych miestach boli, z casu na cas v dosledku vzplanutia vasni ustrachaneho obyvatelstva vykonane podobne popravy. O niekolko rokov neskor zistil biskup so Chalons, ze sa mu v dieceze rozmaha sektarstvo a poziadal Waza, biskupa s Liege o radu, ci je mozne pouzit silu. “An terrenae potestatis gladio in eos sit animadvertendum necne” (“Vita Wasonis”, cc. xxv, xxvi, in P. L., CXLII, 752; “Wazo ad Roger. II, episc. Catalaunens”, and “Anselmi Gesta episc. Leod.” in “Mon. Germ. SS.”, VII, 227 sq.). Wazo namietal ze take nieco by bolo v rozpore s povahou Cirkvi a slovami jej Zakladatela, ktory nariadil, aby kukol a psenica rastil spolu na jednom poli. Odporucil nechat ich zit a len ich exkomunikovat. Nie vzdy sa vsak tento pristup dal aplikovat. V Goslare na Vianoce v roku 1051 a 1052 nechal cisar Henrich III obesit niekoko heretikov, pretoze chcel zabranit sireniu “heretickeho malomocenstva”. V rokoch 1076 a 1077 biskup z Cambrai nechal upalit niekolko katarov. Inym katarom dali milanski magistrati na vyber, uctit kriz alebo hranica. Vacsina si vybrala hranicu. V roku 1114 biskup v Soissons uvaznil roznych kacirov vo svojom vazeni a kym bol na ceste do Beauvais po radu ako s nimi nalozit, zbozny lud, ktory sa obaval prilisnej miernosti kleru vtrhol do vazenia a obvinenych upalil. Ludu sa nepacila prilisna liknavost kleru v prenasledovani kacirov. V roku 1144 Adalerbo II z Liege dufal, ze “privedie zajatych katarov k spravnemu poznaniu skrze milost Boziu”, avsak lud, menej zhovievavy na nich zautocil a biskup len z velkym problemami niekolko z nich zachranil. Podobna scena sa odohrala v Koline, kde arcibiskup hladal cestu ako katarov prehovorit, avsak dav (a populis nimio zelo abreptis) sa vlamal do vazenia a vsetkych upalil. Najznamejsi hereziarchovia tej doby Peter de Bruys a Arnold z Brescie skoncili velmi podobne. Podla vsetkeho nie je velky dovod hanit postoj Cirkvi k heretikom v tomto drsnom obdobi. Trest smrti Cirkev este stale vseobecne odmietala a tieto tendencie najdeme v dielach Petra Cantora a Bernarda s Clairvaux, najvplyvnejsich a najvazenejsich muzov zapadnej Cirkvi. Prvy hovori (“Verbum abbreviatum”, c. lxxviii, in P.L., CCV, 231): Ci uz ich usvedcia z omylu, alebo sami uznaju vinu, katari nesmu byt usmrteni, pokial sa zdrzuju ozbrojenych utokov proti Cirkvi. Ved apostol hovori, ze kacirovi, ktory zostava kacirom aj po tretom napomenuti, sa treba vyhybat, nie ho zabit. Uvazni ho, ak chces, ale nevydavaj ho katovi. Sv. Bernard, pobureny Kolinskou epizodou napisal: Fides suadenda est, non imponenda. Kacirov treba lapit argumentami a nie silou (capiantur non armis, sed argumentis), neustupcivych exkomunikovat a ak je nutne obmedzit ich styk s ostatnymi (aut corrigendi sunt ne pereant, aut, ne perimant, coercendi). (Vacandard, 1. c., 53 sqq.) Synody tych cias vydavali podobne stanoviska, napr v Remesi 1049, Toulouse 1119 ci Lateransky koncil 1139. Preto prilezitostne popravy heretikov musime priprat ciastocne iniciative miestnych panovnikov, ciastocne fanatickym vybuchom “zbozneho” ludu. Objavili sa, pravda, kanonici, ktori sa snazili vyriesit otazku, ci moze Cirkev nad kacirom vyhlasit rozsudok smrti. Tieto debaty vsak boli este cisto akademicke. Exkomunikacia, proskripcie, vazenie – tieto tresty boli naozaj udelovane, avsak skor ako forma pokania, nez ako skutocny trest. V druhej polovici dvanasteho storocia vybuchla v Europe vlna katarskych herez o takej sile, ze nielen ze ohrozila existenciu Cirkvi, ale podminovala samotne zaklady krestanskej spolocnosti. Proti tejto propagande, boli prinajmensom vo Francuzsku, Nemecku a Spanielsku vydane zakony, ktore trestali herezu smrtou v plamenoch. Ked sa snazili preniknut do Anglicka (1166) Henry II nariadil vypalit kacirom na celo znamenie, palicovat na namesti a vyhnat. Nikto im nesmel poskytnut utulok ci pomoc, takze vacsinou pomreli hladom a zimou. V roku 1183 vojvoda Philip Flandersky, s pomocou Wiliama, arcibiskupa z Reims upalil mnozstvo laikov i klerikov, slachticov, sedliakov, rytierov ,vdov , starych dievok a skonfiskoval ich majetok. V roku 1206 biskup Hugo z Auxerre zakrocil podobne proti neomanichejcom. Kral Filip II. August upalil niekolko katarov v Troyes (1200), Nevers (1201), Braisne-sur-Vesle (1204) a Parizi. Raymund V. z Toulouse (1148-94) vydal zakon, ktorym vsetkych sektarov odsudil na smrt. Zoldnieri Simona de Montfort sa chvastali pri jednej prilezitosti (1211) ako dodrziavaju spominany zakon a kolko kacirov za ziva upalili (unde multos combussimus et adhuc cum invenimus idem facere non cessamus). v roku 1197 Peter II, kral Aragonie a pan Barcelony vydal edikt, ktorym vsetkych valdenskych a ostatnych schizmatikov vyhnal s krajiny, pricom kazdy, kto bol po stanovenom termine lapeny, bol upaleny. Cirkevna legislativa este stala mimo tychto nasilnosti. Alexander III na Lateranskom koncile obnovil starsie rozhodnutie proti sektarom z juzneho Francuzska, v ktorom ziada sekularnych panov aby, ak je to potrebne, umlcali narusitelov verejneho poriadku aj silou. Podla dohody medzi Luciom III a Fridrichom Barbarossom z Verony (1148) treba heretikov kazdeho druhu odhalit, priviest pred episkopalny sud, exkomunikovat a vydat svetskej moci na primerane potrestanie (debita animadversione puniendus). Primeranym potrestanim nebol hrdelny trest, ale proskripcie, vyhnanstvo, zhabanie majetku, zburanie vinnikovho domu, verejna potupa, odobranie uradu a podobne. “Continuatio Zwellensis altera, ad ann. 1184” (Mon. Germ. Hist.: SS., IX, 542) presne popisuje ako ma byt s heretikom zaobchadzane po jeho exkomunikacii a vydani do svetskej moci. Za Innocenta III sa situacia vyrazne nezmenila, hoci stvrty Lateransky koncil (1215) udelil papezskym legatom sirsie pravomoci v boji proti herezam. Tieto pravomoci mali obmedzit svojvolnost, vasne a nespravodlivost spanielskych, nemeckych a francuzskych civilnych sudov. Pokial boli tieto nariadenia v platnosti ziadne hromadne odsudenia a popravy sa nekonali.

II. Potlacanie herez instituciou znamou ako Inkvizicia.

A. Stredoveka Inkvizicia

(1) Pociatky

Prve tri desatrocia trinasteho storocia Inkvizicia ako institucia nejestvovala. Krestanska Europa vsak nakoniec bola kacirstvom natolko ohrozena a trestna legislativa voci katarizmu zasla tak daleko, ze Inkvizicia sa stala politickou nevyhnutnostou. To, ze katarske a manichejske sekty predstavovali pre krestanstvo hrozbu si uvedomovali uz dlho byzantski cisari. V 10.storoci dala bazilea Theodora popravit mnoho paulicianov a v roku 1118 bazileos Alexius Comnenus postupoval voci bogomilom rovnako kruto, avsak nezabranil tomu, aby sa nerozbehli na zapad. Tieto sekty boli voci ortodoxnemu krestanstvu velmi nepriatelske, rovnako ako voci omsi, sviatostiam a cirkevnej hierarchii. Rovnako nepriatelske boli voci feudalnej hierarchii a samotnej ludskej spolocnosti, pretoze zakazovali manzelstvo, zakazovali plodenie deti a ukladali povinnost ritalnych samovrazd (katarska endura). Bolo teda pre krestanskych vladcov a spravcov vtedajsieho spolocenskeho poriadku prirodzene, ze voci takymto revolucnym myslienkam podnikali represivne opatrenia. Ludovit VIII vydal vo Francuzsku v roku 1226 dekret, ktorym osoby exkomunikovane dieceznym biskupom podriadil primeranemu trestu (debita animadversio). V roku 1229 Ludovit IX nariadil baronom, aby s heretikmi zaobchadzali tak, ako je nevyhnutne (de ipsis faciant quod debebant). Dekret Toulouskeho koncilu (1229) poukazuje na to, ze sa smrt pri kole aspon v Francuzsku uz vtedy chapala ako vyhovujuca poziadavke primeraneho trestu – debita animadversio. Snaha vystopovat v tom vplyv cisarskych ci papezskych nariadeni je marna. V “Etablissements de St. Louis et coutumes de Beauvaisis”, ch. cxiii (Ordonnances des Roys de France, I, 211) sa pise: Quand le juge [ecclesiastique] laurait examine [le suspect] se il trouvait, quil feust bougres, si le devrait faire envoier la justice laie, et la justice laie le dolt fere ardoir. To koresponduje z nemeckym “Sachsenspiegel” spisanym okolo r.1235, ktory obsahuje zakon, podla ktoreho sa neveriaci popravuju upalenim pri kole “sal man uf der hurt burnen”. V Italii cisar Fridrich II uz 22. novembra v r.1220 (Mon. Germ., II, 243) vydal pripis proti heretikom, a Honorius III menoval legatov aby dohliadli, ze sa v talianskych mestach kanonicke dekrety z roku 1215 a imperialny dekret z roku 1220 naozaj uplatnuje. Ma sa za dokazane, ze az do roku 1224 nebol vydany ziadny cisarsky zakon, prikazujuci upalovanie kacirov. Pripis z Lombardie z roku 1224 (Mon. Germ., II, 252; cf. ibid., 288) je podla vsetkeho prvym zakonom ktory nariaduje smrt ohnom. To, ze sa Honorius III podielal na konstruovani tohoto nariadenia je nedokazatelne. Imperator vobec nepotreboval hladat inspiraciu u papeza, pretoze upalovanie kacirov v Nemecku uz v tom case nebolo len vynimocnym zjavom. Cisarovi pravnici vsak urcite poznali a pouzili stary rimsky zakon, ktory trestal vlastizradu smrtou a v pripade manicheizmu smrtou upalenim. Imperialne edikty z rokov 1224 a 1220 boli prijate do cirkevneho trestneho prava v roku 1231 a velmi skoro boli aplikovane v Rime. Institucia Inkvizicie tak vstupila do dejin. Co vsak bolo popudom k jej vzniku? Sucasnici nam nedavaju jasne odpovede. Biskup Douais vo svojom poslednom diele (LInquisition. Ses Origines. Sa Procedure, Paris, 1906) to vysvetluje netrpezlivostou Gregora IX v snahe zabranit Fridrichovi II miesat sa do doktrinalnych zalezitosti katolickej Cirkvi. Z tohoto dovodu sa zdalo nutne zriadit zvlastny cirkevny sud. Tato hypoteza vela vysvetluje, vela vsak ostava nejasne. Nepochybne boli dovody obavat sa imperialneho vplyvu v dobe poznacenou nepriatelskym vztahom medzi Imperiom a Sacerdotiom. Uskocny cisar v predstieranom zaujme o cistotu viery nechal odpravit pod oznacenim “heretik” mnoho svojich politickych odporcov a naviac trpel dedicnou tuzbou Hohenstaufovcov po zvrchovanej moci nad Cirkvou a Statom. Cirkev prirodzene vyhradila pre seba to co jej nalezalo – “Cisto duchovny a nabozensky tribunal zlozeny z muzov velkych znalosti, bezchybnej reputacie a nadovsetko nezavislych, ktorych usudku o ortodoxii ci heterodoxii daneho ucenia moze Cirkev doverovat. Aby sa vsak vyhovelo Imperatorovym zelaniam, trestny zakonnik rise nech je prijmany taky aky je.” ( Audray, “Regist. de Gregoire IX”, n. 535).

(2) Novy tribunal

(a) Zakladne charakteristiky

Papez nezriadil Inkviziciu ako specialny tribunal; to co urobil bolo, ze menoval specialnych stalych sudcov, ktori v jeho mene vykonavali svoje doktrinalne funkcie.Treba poznamenat ze charakteristickou crtou Inkvizicie nebol odlisna vysetrovacia procedura, ani tajne vypocuvania svedkov a nasledne verejne obvinenia – tento postup bol v tej dobe bezny na vsetkych sudoch. Ani prenasledovanie heretikov – to predsa bolo v celej risi prikazane dohodou z Verony medzi Luciom III a Fridrichom Barbarossom. Ani mucenie, to bolo niekolko desatroci po zriadeni Inkvizicie zakazane. Ani rozlicne tresty, upalovanie, vaznenie, konfiskacie – to sa predsa dialo uz aj pred tym. Inkvizitor bol sudca, papezom povereny konat v jeho mene a pravne prejednavat priestupky proti viere. Musel vsak dodrziavat zavedene kanonicke predpisy a udelovat obvykle tresty. Zaujimavou zhodou okolnosti prave tieto casy zrodili dva nove mnisske rady – Domnikanov a Frantiskanov. Ich clenovia velmi dobre vyskoleni v teologii sa zdali byt tymi najvhodnejsimi pre ulohy inkvizitorov. Predpoklada sa, ze boli nielen obdareni potrebnym poznanim, ale ze sa vcelku nezaujato a nesebecky podujali robit to, co povazovali za svoju povinnost pre dobro Cirkvi. Naviac, bolo mozne ocakavat, ze vdaka svojej velkej popularite nebudu mat prilis vela nepriatelov. Zda sa preto prirodzene, ze papez vyberal inkvizitorov spomedzi nich, no najma z Dominikanov. Inkvizitori vsak neboli vzdy vyberani spomedzi zobravych radov. Dominikan Alberic v novembri 1232 cestoval po Lombardii ako inquisitor haereticae pravitatis. Dominikansky prior a sub-prior vo Firsbachu dostali podobnu ulohu 27. novembra 1231. 2. decembra 1232 konvent v Strasburgu a trochu neskor dostali tiez poverenie konventy vo Wurzburgu, Ratisbone a Bremach. V roku 1233 edikt Gregora IX ohladom inkvizicnej cinnosti obdrzali biskupi juzneho Franzuzska a miestni dominikanski priori. V roku 1232 boli proti heretikom poslani Dominikani do Nemecka (pozdlz Ryna), do spanielskej Tarragony a Lombardie. V roku 1233 do Francuzska, oblasti Auxerre, Bourges, Bordeaux, Narbonne, Auch, a do Burgundska. V roku 1235 do Sens. V roku 1255 bola Inkvizicia v nasadeni vo vsetkych krajinach zapadnej a strednej Europy, v oblasti Toulouse, na Sicilii, Aragonsku, Lombardii, Francuzsku, Burgundsku, Brabantsku a Nemecku (porov. Douais, op. cit., p. 36, a Fredericq, “Corpus documentorum inquisitionis haereticae pravitatis Neerlandicae, 1025-1520”, 2 zv., Ghent, 1884-96). Tvrdenie, ze Gregor IX urcenim Dominikanov a Frantiskanov za Inkvizitorov odobral pravo potlacat herezy aj beznym sudom je neobhajitelne. To, ze neuvazoval o nahradeni biskupskej autority podporuje jeho nariadenie, ktorym zakazoval inkvizicnemu tribunalu pracovat bez kooperacie s dieceznymi biskupmi. A ked sa obcas stalo, ze inkvizitori prilis manifestacne davali najavo svoju nezavislost na miestnych biskupoch, boli to prave papezi, ktori ich zahnali spat. Uz v roku 1254 Inocent IV. zakazal dozivotne vaznenie ci smrt pri kole bez privolenia miestneho biskupa. Podobne nariadenia vydal Urban IV. v roku 1262, Klement IV. v 1265 a Gregor X. v 1273 a Bonifac VIII a Klement V vyhlasili za neplatne a anulovane vsetky rozsudky v otazkach viery, ktore nepotvrdil miestny biskup. Papezom vzdy zalezalo na zachovani biskupskej autority. Na plecia inkvizitorov dolahlo bremeno, mozno az pritazke pre smrtelnika, rozhodovat, i ked nepriamo, o zivote a smrti. Od inkviztora sa ziadalo vysoke vzdelanie, kvality dobreho sudcu, horlivost pre vieru, spasu dusi a vykorenenie herezy. Nesmel podliehat hnevu, vasnam, musel bez strachu celit nepriatelstvu, ale nesmel sa mu vyhybat. Nesmel ustupit hrozbam a vystraham, ale nesmel byt bez srdca. Ked to okolnosti umoznia, mal byt milosrdny pri udelovani trestov. Mal nacuvat radam a neverit prilis svojmu vlastnemu usudku ci zdaniu, pretoze casto byva nepravda pravdepodobna a pravda nepravdepodobna. Takto nejako si podla toho co vieme pocinali Eymeric a Bernard Gui (vacsina ludi si vsak pod vplyvom Umberta Eca mysli opak) a boli dlho oznacovani za vzor pre kazdeho inkvizitora. Cast boli inkvizitori muzi bezchybneho charakteru a obdivuhodnych vlastnosti a nemalo z nich bolo napokon kanonizovanych. Nie je ani ten najmensi dovod povazovat stredovekeho cirkevneho sudcu za moralne ci intelektualne horsieho ako su dnesni sudcovia. Nebolo tomu vsak vzdy tak a stredovekych inkvizitorov nemozeme vseobecne oznacit za vzory ludskosti a milosrdenstva.

(b) Cinnost

Zvycajne zacinala niekolkymi mesiacmi “obdobia milosrdenstva”, ktore inkvizitor vyhlasil, ked prisiel do herezami zamoreneho kraja. Obyvatelstvo sa zhromazdilo pred inkvizitorom. Ti, ktori sa sami od seba dobrovolne doznali, boli odmeneni miernym trestom (put k svatemu miestu napr.) a spravidla neboli vydani civilnej moci na potrestanie. Kontakt inkvizitora s miestnymi ludmi mu casto ukazal, ktorym smerom a na koho konkretne ma zamerat svoje vysetrovanie. Ak sa obvineny clovek priznal bez prietahov, zalezitost sa rychlo uzatvorila a nie k jeho nevyhode. Vo vacsine pripadov vsak obvineni zapierali. David z Augsburg (porov. Preger, “Der Traktat des David von Augshurg uber die Waldenser”, Munich, 1878 pp. 43 sqq.) poukazuje na styri metody ako mohol inkvizitor ziskat priznanie:

  • strach zo smrti – dat obvinenemu jasne a zretelne na vedomie, ze ak sa neprizna skonci na hranici;
  • vazenie – podporene obmedzenim prisunu jedla;
  • navsteva overenych muzov – ktori presvedcia obvineneho priatelskym sposobom;
  • mucenie;

    (c) Svedkovia

    Ked sa obvineny dobrovolne nepriznal, boli precitane svedectva proti nemu. Podla zakona bolo treba aspon dvoch svedkov, obozretni sudcovia vsak zvycajne ziadali viacero svedectiev. Az dovtedy platilo, ze svedectvo heretika, exkomunikovanej osoby, krivoprisaznika a verejneho hriesnika je pred eklezialnym tribunalom bezcenne. Vo svojom boji s herezou sa vsak Cirkev posunula dalej a v dvanastom storoci (Decretum Gratiani) svedectvo takehoto cloveka zacalo byt povazovane za takmer platne. Fridrich II. pohotovo suhlasil s tymto novym postojom, zda sa vsak, ze inkvizitori boli zpociatku neisti, aku hodnotu ma svedectvo takehoto cloveka. V roku 1261 Alexander IV utisil ich pochybnosti a nove pravidla vstupili do praxe. Tato zavazna uprava bola, ako sa zda, obhajovana tym, ze hereticke zdruzenia sa schadzaju v tajnosti a su zahalene tajmostvami, takze skutocne spolahliva informacia nemoze pochadzat od nikoho ineho, len od kacirov samotnych. Uz pred nastupom Inkvizie boli obcas mena svedkov pred obvinenym utajene a tento postum Gregor IX., Inocent IV. a Alexander IV. legitimizovali. Bonifac VIII. ho vsak v bule “Ut commissi vobis officii” (Sext. Decret., 1. V, tit. ii ) zakazal a nariadil aby pri kazdom sude, inkvizicne nevynimajuc, boli obzalovanemu oznamene mena svedkov. Osobna konfrontacia ci krizovy vysluch nejestvoval. Svedkovia obhajoby sa vyskytovali len vynimocne, pretoze aj na nich by mohlo padnut podozrenie. Rovnako si obzalovani malokedy najimali pravnych zastupcov a na body obzaloby odpovedal zvycajne obzalovany sam. Inocent III. v roku 1205 bulou “Si adversus vos” zakazal poskytovat heretikom pravnu pomoc, avsak toto nariadenie bolo neskor zmiernene a uz v casoch Eymerica bolo zvykom poskytnut kacirovi pravneho poradcu, ktory vsak musel byt v kazdom ohlade mimo podozrenia. Dokonca aj v tychto drsnych casoch bola takato prisnost povazovana za prehnanu a boli podniknute viacere kroky ako ju zmiernit a chranit prava obvinenych. Ti dostali moznost vymenovat sudcovi vsetkych svojich osobnych nepriatelov a ak obvinenie pochadzalo od nich, malo byt bez okolkov zrusene. Kazde falosne obvinenie a svedectvo bolo nemilosrdne trestane. Uz spomenuty Bernard Gui raz nechal odsudit otca, ktory falosne obvinil svojho syna na dozivotie (solam vitam ei ex misericordia relinquentes). Naviac ho nechal pat nasledujucich nediel stat na pranieri pred kostolom pocas celej bohosluzby. Krivoprisaznictvo bolo v tej dobe povazovane za enormny zlocin, obzvlast ak islo o krive svedectvo. Vsetky dokumenty tykajuce sa procesu museli byt dorucene dieceznemu biskupovi a ten spolu s inkvizitorom konzultoval vec s istym poctom bezuhonnych a vzdelanych muzov (boni viri) a spolu v zhode najst riesenie (vota) Inocent IV (11. jula 1254), Alexander IV (15. aprila 1255 a 27 aprila 1260) a Urban IV (2. augusta 1264) predpisali a nariadili pouzivat “boni viri” – teda konzultovat pripady so skusenymi, v teologii, kanonickom prave zbehlymi a mravne bezuhonnymi muzmi. Dokumenty tykajuce sa procesu im boli dorucene v celku alebo bol urobeny sumar, potvrdeny verejnym notarom. Takisto boli oboznameni s menami svedkov a mali povinnost okrem ineho posudit doveryhodnost svedkov a ich vypovedi. Boni viri boli zvolavani casto. Tridsat, styridsat i viac muzov, laikov i knazov, sekularnych i radovych. Miestoprisazne vyhlasili, ze pripad posudia podla svojho najlepsieho vedomia a svedomia. V podstate boli povolavani zodpovedat dve zakladne otazky: “ci na obvinenom lezi vina a aka je velka” a “aky trest je najvhodnejsi”. Nemali byt osobne zainteresovani na pripade a ak to bolo nutne bolo im zamlcane meno obvineneho. Aj ked boni viri mali iba poradny hlas, finalny verdikt bol zvycajne zhodny s ich rozhodnutim. Sudcom v inkvizicnom procese tiez mohol asistovat “conslilum permanens”, tribunal stalych sudcov. Okrem vlastneho prednesenia obhajoby mohol obzalovany pouzit aj dalsie sposoby ako chranit svoje prava. Mohol odmietnut sudcu, ktory sa ukazal ako predpojaty a mohol sa odvolat do Rima. Eymeric odporucal ostatnym inkvizitorom, aby viedli vysetrovanie opatrne a nestranne, pretoze odvolanie do Rima stoji privela penazi a strati sa nim privela casu. Dokumenty tykajuce sa procesu boli pred odoslanim do Rima zapecatene. Podla vsetkeho sa zda, ze odvolania do Rima boli popularne.

    (d) Tresty

    Doposial sa nenasli ziadne dokazy, ktore by potvrdili okamzite uvaznenie obvineneho. Bolo takmer urcite zvykom (pokial neslo o sermo generalis), ponechat obvinenemu slobodu, musel vsak prisahat, ze bude pocas vysetrovania pripravny kedykolvek predstupit a ze prijme rozsudok nech uz bude akykolvek. Tento slub bol hroznou zbranou v rukach stredovekych sudcov, ak ho obvineny porusil, velmi si tym nastrbil povest. Mnoho siekt tej doby odmietalo prisahy a tak porusenie prisahy bolo povazovane za jeden zo znakov vlastnych kacirovi. Okrem toho, mohol inkvizitor v pripade nedovery ziadat za pobyt na slobode kauciu alebo zaruku od spolahliveho muza. Stavalo sa, ze rucitel prisahal doviest obvineneho pred tribunal “ziveho ci mrtveho.” Zaujimave je, ze mucenie nebolo povazovane za druh trestu, ale za sposob, akym sa dopatrat pravdy. Nema povod v Cirkvi a velmi dlho bolo na cirkevnych sudoch zakazane. Spociatku ani nehralo v inkvizicnych procesoch dolezitu ulohu. Prvy krat bolo povolene Inocentom IV v bule “Ad exstirpanda” z 15. maja 1252, ktoru potvrdil Alexander IV. 30. novembra 1259 a Klement IV. 3. novembra 1265. Na torturu boli vzapati stanovene obmedzenia – citra membri diminutionem et mortis periculum. Obvineny smel byt podrobeny vysluchu mucenim (quaestio) iba raz a iba vtedy ked boli jeho vyroky rozporuplne a nejednoznacne. Vo vseobecnosti bolo mucenie poslednym krokom. Rozvazni a opatrni sudcovia muceniu nepripisovali velky vyznam, pretoze ako Eymeric hovori : Quaestiones sunt fallaces et inefficace – bolo zavadzajuce a neefektivne. Zo zaciatku bolo mucenie povazovane za natolko ohavne, ze knazom bol odmietnuty vstup do muciarne. Mucenie bolo preto cas od casu prerusene, aby mohol inkvizitor pokracovat vo vysluchu. Preto 27. aprila 1260 vydal Alexander IV opravnenie vstupit inkvizitorovi do miestnosti a vykonat vysluch tam. Dna 2. augusta 1962 Urban IV. toto nariadenie potvrdil. Obecne pravidlo kazalo, aby sa mucenie vykonavalo iba jedenkrat, ale casto sa obchadzalo. Co s obvinenym, ktory po skonceni mucenia odvolal vsetko co priznal? Niektori spolu s Eymericom odporucali prepustit ho, ini ako autor Sacro Arsenale radili pokracovat v muceni. Ked Klement V. koncipoval svoje pravidla pre torturu, pravdepodobne si nepredstavoval, ze dokonca aj svedkovia by mohli byt polozeni do mucidiel, alebo ze by sa obvineny, ktory sa doznal, ocitol na mucidlach, aby skrze mucenie boli ziskane informacie o jeho znamych a priateloch. “Je proti vsetkemu Bozskemu aj ludskemu, uvalit na cloveka torturu, kym nie je sudca osobne presvedceny o vine obvineneho” pise “Sacro Arsenale, overo Pratica dell Officio della Santa Inquisizione” (Bologna, 1665) Otazkou je, preco bolo mucenie pouzivane na zistovanie pravdy. Na jednej strane trvalo, kym sa obzalovany nepriznal, alebo nenaznacil, ze sa chce priznat. Na druhej strane tazko mozno pokladat priznanie na mucidlach za dobrovolne. Je jasne, kolko doveryhodnosti bolo vo vyhlaseniach tak casto opakovanych v sudnych zaznamoch : “confessionem esse veram, non factam vi tormentorum”. Nie je vela zaznamov o pouziti mucenia v inkvizicnych procesoch, avsak to nijako nedoklada tezu, ze bolo pouzivane len vynimocne. Pretoze mucenie bolo povodne vykonavane mimo sudnu sien laickymi uradnikmi a pretoze iba dobrovolne priznanie sa povazovalo za platne, nebolo vela prilezitosti zmienit v zaznamoch aj torturu. Je vsak historicky zdokumentovane, ze papezi nielen trvali na tom, aby mucenie neohrozilo zivot vypocuvaneho, ale dokonca podnikali kroky proti jeho obzvlast polutovaniahodnym zneuzitiam. Preto Klement V. nariadil, aby inkvizitori nepouzivali mucenie bez povolenia diecezneho biskupa. Treba poznamenat, ze mucenie sa najkrutejsie pouzivalo vtedy, ked boli inkvizitori vystaveni tlaku civilej autority. Fridrich II. chvaliaci sa horlivostou za cistotu viery neraz zneuzil mucenie aj inkviziciu k odstraneniu osobnych nepriatelov. Tragicky koniec templarov je pripisovany Filipovi IV. Peknemu a jeho poskokom. Jana z Arcu by nemohla byt poslana na hranicu, ak by jej sudcovia neboli babkami Anglicanov. Excesy spanielskej inkvizicie su povacsine dosledkom toho, ze Cirkev prehrala suboj o riadenie inkvizicie s civilnou autoritou. Ako tresty boli najcastejsie udelovane verejne prace ako budovanie kostolov, pute, obetovania kalichov ci sviec, ucast na krizovej vyprave, pokuty vyberane na verejne ucely ako stavba chramov, ciest, atd. Bicovanie na verejnom mieste pri prilezitosti nejakeho sviatku, nosenie farebneho oznacenia na odeve, ci pranier. Najtazsim trestom bolo vazenie a rozne stupne vylucenia z ucasti na Eucharistii a vydanie civilnej autorite: “Cum ecclesia ultra non habeat quod faciat pro suis demeritis contra ipsum, idcirco, eundum reliquimus brachio et iudicio saeculari” Vazenie sa nepovazovalo vzdy za trest, ale casto sa nan hladelo ako na prilezitost konat pokanie, prevenciu proti opatovnemu navratu ku starym zvykom ci nakaze inych. Bolo zname ako immuracia alebo incarceracia a udelovalo sa na urcity cas alebo dozivotne. V bule “Ad exstirpanda” (1252) Innocent IV. hovori: Ked biskup, jeho zastupcovia ci inkvizitor vyda odsudeneho heretika svetskej moci, hlavny magistrat mesta je povinny do piatich dni vykonat zakon. Tato bula bola spolu s prislusnymi upravami Fridricha II. dorucena do kazdeho mesta (s mestskym statutom). Tieto upravy spocivali v tom, ze k papezskym dekretom boli prilozene pasaze s imperialnych konstitucii “Commissis nobis” a “Inconsutibilem tunicam”, ktore hovorili o upalovani pri kole. Menovana bula sa tak stala zakladnym dokumentom pre cinnost Inkvizicie, obnovenym a doplnenym Alexandrom IV. (1254-61), Klementom IV. (1265-6), Mikulasom IV. (1288-02), Bonifacom VIII (1294-1303), a inymi papezmi. Civilne autority boli pod trestom excomunikacie povinne vykonat rozsudok nad nekajucim sa heretikom.

    Pocet obeti

    Kolko obeti bolo vydanych svetskej moci nie je mozne stanovit ani s pribliznou presnostou. Jestvuju vsak zaujimave informacie z niektorych inkvizicnych tribunalov. Napr. v Pamiers medzi rokmi 1318 a 1324 bolo za 24 usvedcenych, 5 odovzdanych svetskej moci. V Toulouse medzi rokmi 1308 a 1323 iba 42 z 930 odsudenych poculo neblahy vyrok “relictus culiae saeculari”. Treba povedat, ze toto bolo obdobie najvacsej aktivity inkvizicnych sudov. Mnozstvo dalsich udajov nasvedcuje tomu, ze Inkvizicia znamenala podstatny pokrok vo vtedajsom sudnictve. Kacirov cakali daleko hroznejsie veci, ked boli sudeni svetskymi tribunalmi. Napr. v roku 1249 grof Raymond VII. z Toulouse nechal upalit 80 kacirov bez moznosti zrieknut sa bludov. Nieco take sa pri inkvizicnom procese nesmelo stat. Obrovske pocty upalenych su absolutne neautenticke a su alebo uplnym vymyslom, alebo sa odvolavaju na dokumenty tykajuce sa spanielskej inkvicizie alebo dokumenty tykajuce sa nemeckych carodejnickych procesov. (Vacandard, op. cit., 237 sqq.).

    (e) Konecny verdikt

    Finalny rozsudok bol obycajne vyhlasny slavnostnym ceremonialom sermo generalis. Den alebo dva pred nim, bol rozsudok kazdemu osobne precitany a prelozeny do miestneho dialektu ak dotycny nerozumel latinsky. Sermo zacinala zavcas rana, kratkou recou, po ktorej prisli slavnostne sluby sekularnych uradnikov. Slubovali poslusnost inkvizitorovi vo vsetkom, co suvisi s potlacenim herezy. Potom nasledoval takzvany dekret milosrdenstva ( zmiernenie ci upravenie uz vyhlasnych trestov) a nasledne sa vinnym vymenovali ich priestupky a udelili tresty. Zacalo sa malymi trestami a nakoniec prisli dozivotne vazenia a smrt. Potom boli odsudenci vydani sekularnym uradnikom, sermo generalis sa zatvorila a proces skoncil. (3) Oblast posobenia Inkvizicie je obmedzena hlavne na strednu a juznu Europu. Skandinavske krajiny ju nepoznali. V Anglicku je zname jej posobenie iba v pripade s templarmi. Ani Kastilia a Portugalsko ju az do nastupu Ferdinanda a Isabely nepoznali. Do Holandska ju priniesli Spanieli, ale v severnom Francuzsku bola viac menej nepoznana. Velmi aktivna bola predovsetkym v Taliansku (hlavne Lombardia), juznom Francuzsku (Toulouse a Languedoc), Aragonskom kralovstve a Nemecku. Honorius IV (1285-87) ju priniesol na Sardiniu a v 15. storoci nastupila v Cechach a vo Flandrach. Velki ucitelia Cirkvi sa po starocia branili prijatiu svetskych praktik, ktore boli chapane ako odporujuce duchu krestanstva. V stredoveku sa vsak katolicka Cirkev stala dominantnou silou spolocnosti a obecne dobro sa stalo prilis naviazanym na nabozensku jednotu. Kral Peter Aragonsky raz povedal: “Nepriatelia Kristovho kriza a ti co porusuju krestanske zakony su nepriatelmi nasimi a nepriatelmi nasho kralovstva a bude s nimi podla toho nalozene.” Fridrich II. prijal niekolko velmi prisnych zakonov proti kacirom. Takisto predstavitelia Cirkvi boli detmi svojej doby a vo svojich bojoch s herezou prijali pomoc, ktora im bola ponukana a neraz i nanutena. Je zname, ze viera v opravnenost hrdelneho trestu za zlocin herezy bola obecne prijmana aj medzi reformatormi 16. storocia – Luther, Zwingli, Kalvin a ich nasledovnici. Reformovany teolog Hieronymus Zanchi pise: “Nie je sporom, ci autorita moze udelit heretikovi trest smrti, o tom niet pochyb a uceni a spravodlivi muzi to uznavaju.”.Este v roku 1871 profesor Friedberg v Jahrbuch fur Gesetzebung pise: ” Ak dnes budujeme novu nabozensku spolocnost, podla principov deklarovanych Vatikanskym koncilom, nepochybne patri medzi ulohy statu potlacit, znicit a vykorenit herezu silou. Pri utvarani obrazu Inkvizicie je treba jasne rozlisovat medzi historickym skutocnostami a prehnanymi vyhaseniami a obvineniami, ktore su vznasane s cielom poskodit Cirkev. Je treba si dalej uvedomit, ze Inkvizicia, jej zriadenie a cinnost nespada do oblasti vierouky, ale do oblasti disciplinarnej. Dogmaticke ucenie Cirkvi nie je nijako dotknute otazkou, ci bolo zriadenie a cinnost Inkvizicie opravnene alebo nie. Co sa tyka povahy trestov, treba brat do uvahy, ze neboli iba produktom legislativnej moci, ale aj ludovej nenavisti k herezam, ktora sa v tej dobe stavala podobne ku zlocincom kazdeho druhu.”

    B.Spanielska Inkvizicia

    (1) Historicke skutocnosti

    Nabozenske pomery podobne ako v juznom Francuzsku sposobili zavedenie inkvizicie aj v susednom Aragaonskom kralovstve. V roku 1226 kral Jakub I. vyhostil vsetky katarov z kralovstva a postavil ich mimo zakon. O trochu neskor, na ziadost Rajmunda z Pennafortu zaviedol Gregor IX. inkviziciu aj do Aragonska. Bulou “Declinante jam mundi” z 26. maja 1232 poveril arcibiskupa Esparraga a jemu subordinovanych biskupov, aby vyhladavali sami alebo pomocou dominikanov ci inych prostrednikov heretikov v aragonskych diecezach. Na koncile v Leride, v roku 1237 bola inkvzicia formalne zverena dominikanom a frantiskanom. Na synode v Tarragone, v roku 1242 Rajmond z Pennafortu definoval pojmy haereticus, receptor, fautor, defensor a vymedzil tresty pre usvedcenych. I ked dominikani horlivo zacali s presadzovanim nariadeni Inocenta IV., Urbana IV. a Klementa VI., ziadny oslnivy uspech sa nedostavil. Inkvizitor Fray Pence de Planes bol otraveny, inkvizitor Bernardo Travasser bol zabity a podobne skoncili aj ini. Inkvizicia zacala fugovat az za vlady Ferdinanda a Isabelly. Katolicka viera bola vtedy ohrozena mnohymi pseudokonvertitmi z judaizmu (Marranos) a islamu (Moriscos). Dna 1. novembra 1478 Sixtus IV poveril katolickych panovnikov, aby zaviedli inkvizicne tribunaly. Sudcovia viac ako 40 rocni, vynikajuci mudrostou a cnostou, doktori teologie alebo kanonickeho prava. 17. septembra 1480 ich katolicke velicenstva urcili dvoch dominikanov Miguela de Morillo a Juana de San Martin za inkvizitorov s dvoma sekularnymi asistentmi. Reagujuc na velky pocet staznosti ich listom z 29. januara 1482 ich Sixtus obvinil z nespravodliveho vaznenia a mucenia mnohych ludi oznacovanych za kacirov, konfiskovania majetku a poprav. Boli prisne napomenuti, aby konali vzdy v zhode s biskupmi a bolo im pohrozene odvolanim, ktoreho sa skutocne dockali. Skutocnym organizatorom spanielskej inkvizicie bol Tomas Torquemada (1420 – 1498). Na prihovor spanielskych vladcov ho Sixuts IV. menoval velkym inkvizitorom. Inocent VIII. nasledne potvrdil toto menovanie a Torquemada sa stal velkym inkvizitorom pre Kastiliu, Leon, Arragon, Valenciu atd. Institucia sa rychlo rozrastala a v roku 1538 uz jestvovalo 19 stalych sudov v Europe a tri v Amerike. Pokus expandovat do Talianska sa nepodaril a usilie o zriadenie v Holandsku skoncil katastrofou pre Spanielsko. V Spanielsku vsak pretrvala az do 19. storocia. Jozef Bonaparte ju zrusil ale Ferdinand VII. ju opatovne obnovil a definitivne skoncila v revoluciou v roku 1820.

    (2) Organizacia

    V cele inkvizicie stal velky inkvizitor, navrhnuty kralom a potvrdeny papezom. Ten mal moc delegovat svoje pravomoci na vhodne osoby a prijmal vyzvy od vsetkych spanielskych sudov. Podporovany bol Velkym koncilom, zlozenym s piatich clenov tzv. apostolskych inkvizitorov a niekolkymi poradcami. Uradnici najvyssieho sudu boli menovani velkym inkvizitorom po konzultacii s kralom. Vsetka sudna moc bola koncentrovana v rukach najvyssieho sudu, ktoremu bol podriadeny kazdy biskup, knaz a dokonca aj spanielsky panovnik. Spanielska inkvizicia sa lisila od stredovekej daleko silnejsou koncentraciou moci, monarchickou strukturou a legalizovanym vplyvom koruny na menovanie jej clenov a cinnost jednotlivych sudov.

    (3) Cinnost.

    Cinnost bola v podstate zhodna s tym, co bolo uz povedane. Obdobie milosrdenstva, trvajuce 30 – 40 dni bolo casto predlzene. Uvaznenie sa nariadilo iba v pripade jednomyslenej zhody, alebo ked zlocin bol preukazany. Vysluch obvinenych vyzadoval pritomnost dvoch nezainteresovanych knazov, ktorych ulohou bolo zabranit akejkolvek svojvoli a zabezpecit aby bol obzalovany dokladne zoznameny s obzalobou. Obhajoba vzdy prinalezala pravnikovi. Svedkovia boli vzati do prisahy pod velmi prisnymi trestami. Mucenie bolo pouzivane casto a velmi kruto, avsak nie krutejsie ako pri civilnych procesoch v tej dobe.

    C. Svate oficium v Rime.

    Velka apostaza v sestnastom storoci, infiltracia herez do katolickych krajin a postupne prenikanie heterodoxie do celeho sveta prinutilo Pavla III. dna 21. jula 1542 zalozit “Sacra Congregatio Romanae et universalis Inquisitionis seu sancti officii” – konstituciou “Licet ab initio” . Inkvizicny tribunal zlozeny so siestich kardinalov sa mal stat poslednou instanciou opravnenou rozhodovat v sporoch tykajucich sa viery. Nasledujuci papezi, Pius IV. ( “Pastoralis Oficii”, 14. oktober 1562, “Romanus Pontifex”, 7. april 1563, “Cum nos per”, 1564, “Cum inter crimina”, 27. august, 1562) a Pius V. ( 1566, “Inter multiplices”, 21. december 1566, “Cum felicis record.”, 1566) — upravili a rozsirili kompetencie tohto sudu. Konstituciou “Immensa aeterni” z 23. januara 1587, Sixtus V. celu kongregaciu zreorganizoval. Svate oficium je prva rimska kongregacia. Jej obsadenie pozostava zo sudcov, uradnikov, konzultantov a tzv.qualificatores – kvalifikatorov. Skutocni sudcovia su kardinali. Ich pocet zvysil Pius IV. na osem a Sixtus V. na trinast. Ich pocet zavisi na vladnucom papezovi (Benedikt XIV., Konstitucia “Sollicita et Provida”, 1733). Kongregacii zvycajne predseda sam papez. Slavnostnym stvrtkovym spolocnym zasadaniam predchadzaju stredajsie zasadania kardinalov v kostole Santa Maria sopra Minerva a stretnutia konzultantov (poradcov) v budove Svateho Oficia. Najvyssi uradnik je commissarius sancti oficii, dominikan z Lombardie, ktory ma dvoch koadjutorov z rovnakeho radu. Kona ako sudca pocas celeho pripadu, az do spolocneho zasadania, kde je urceny a vyhlaseny finalny verdikt. Tomuto zasadaniu predseda assessor sancti officii, vybraty spomedzi sekularneho kleru. Promotor fiscalis ma ulohu prokuratora, advocatus reorum ma na starosti obhajobu obvineneho. Konzultanti poskytuju kardinalom odborne rady. Pochadzaju zo sekularneho kleru alebo z mnisskych radov. Dominikansky general, magister sacri palatii a este jeden domnikan su tzv. consultores nati – stalou sucastou zboru konzultantov. Kvalifikatori su dozivotne menovani poradcovia, ale prispievaju svojou radou iba ked su vyzvani. Svate oficium ma jurisdikciu nad vsetkymi krestanmi, vratane kardinalov.

  • Preklad z angl. Jazyka: Katolicka encyklopedia, heslo: Inkvizicia, dostupne na: http://www.newadvent.org/cathen/08026a.htm
Reklamy

Citát dňa – Ospravedlnenie kapituly dominikánskej provincie Teutonia v r. 2000

V květnu 2000 vydala provinciální kapitula dominikánské provincie Teutonia, která pravidelně zasedá každé čtyři roky, následující prohlášení: 

Němečtí dominikáni se nejen zapletli do inkvizice, nýbrž se na ní aktivně a ve velkém rozsahu sami podíleli. Historicky je nezpochybnitelně doložená aktivní účast na biskupských inkvizicích a římské inkvizici. Nezávisle na tom, zda někdy shledáváme nějaké historicky podmíněné důvody pro aktivní účast našich bratří, dnes jasně chápeme tragické důsledky jejích činů. Pociťujeme to jako temnou a tíživou kapitolu našich dějin.
To stejným způsobem platí pro historicky podloženou účast německého dominikána Heinricha Institora na pronásledování čarodějnic. Sepsáním „Kladiva na čarodějnice“ podpořil a umožnil nelidské praktiky při pronásledování čarodějnic.
Mučení, mrzačení a zabíjení přineslo nekonečné utrpení nespočetnému množství lidí; němečtí dominikáni k tomu, vedle dalších, stvořili předpoklady. Dějiny těchto obětí – bezejmenných a zapomenutých – nemohou být obcházeny. Náprava těchto věcí není možná. Zůstává nám závazek si toto stále připomínat.
My víme, že duch inkvizice a pronásledování čarodějnic – diskriminace, isolace a likvidace jinaksmýšlejících – je také dnes latentně nebo dokonce otevřeně v Církvi a ve společnosti, mezi křesťany a ne-křesťany, stále živě přítomna. Chceme proti tomu rozhodně vystupovat a nasazovat se za co nejšířší respekt vůči právů všech lidí, což chápeme jako další závazek, který my dominikáni dlužíme obětem inkvizice a pronásledování čarodějnic.
Provinciální kapitula vyzývá všechny své bratry naší provincie, aby dominikánskou účast na inkvizici a pronásledování čarodějnic, nezamlčovali v tématech svých kázání a evangelizace.

Zdroj: Dominikaner und InquisitionDie Erklärung des Provinzkapitels 2000

Odpoveď p. Malému

Reagujem tu na príspevok pána historika PhDr. Radomíra Malého z diskusie na portáli christnet.cz, pretože sa mi z neznámých príčin nedá prispieť pod reakciou. Znenie príspevku, na ktorý reagujem, je nasledovné:

Milý pane kolego, zapomínáte ovšem, že tyto hereze, které udal Celestino z Verony na Bruna, nebyly ničím tajným, avšak Klement VIII. nařídil utajit právě nejnovější Cestinovo svědectví – a to se právě ztratilo za Napoleonova vpádu do Říma, zcela záměrně, neboť obraz Brunův podle nich neodpovídal obrazu nevinného mučedníka římské inkvizice. O tom, že existovalo utajené svědectví – patrně strašlivé, když je papež nařídil utajit – píší také Pastor ve svých Dějinách papežů a Firpo. Vaše teze proti Bossymu pak jsou rozhodně nepřesvědčivé. Bruno rozhodně nezemřel jako mučedník za své přesvědčení, ale jako kriminální delikvent, na tom si stojím a trvám.

 Odpoveď:

Tak znovu, a teraz podrobnejšie pán kolega. K Vaším napomenutiam o tom, že na niečo podstatné ohľadne procesu s G. Brunom zapomínam, predložím niekoľko podrobných upresnení. To o čom “slovutný pán” Ludwig von Pastor vo svojich History of Popes – Dejinách pápežov, Zv. 24, na str.202 konkrétne píše, je cit.:

A heretic who maintained his erroneous doctrines dressed as a Capuchin, was executed in September 1599.

Slovenský preklad:

  Heretik, ktorý sa pridŕžal svojich chybných doktrín oblečený ako kapucín, bol popravený v septembri r. 1599.

A v poznámke č.3, k tomu upresňuje dátum na 14. september 1599 (v čom sa však nezhoduje s Firpom, ako uvidíme v ďalšom) a pridáva informáciu, že ďalší dvaja heretici boli upálení toho istého roku v novembri. Teda k postave fra Celestina z Verony venuje bez udania jeho mena jednu jedinú vetičku. Vonkoncom sa v ňom nedozvieme o žiadnom tajnom svedectve, po ktorom by sa mal  pápež Klement VIII. údajne nejako zhroziť(!?). Čo sa týka publikácie L. Firpo, Il processo di Giordano Bruno, Salerno editrice, Roma 1993, táto pojednáva o fra Celestinovi z Verony podrobnejšie. Ale sám Firpo tu uvádza, že jeho svedectvo, sa týkalo Brunových heretických názorov, ktoré od neho počul,  keď bol s ním v inkvizičnom väzení v Benátkách a to bolo práve to, o ktorom som sa zmieňoval (inkvektívy na adresu Krista, Mojžiša a prorokov atď.). Čo sa týka jeho tajného svedectva, L. Firpo sa o ňom zmieňuje na str.44-46 a jednalo sa o to, že si ho z Benátok Sv. Ofícium vyžiadalo k výsluchu 6. mája 1599 vo veciach viery. Napísal medzitým benátskej inkvizícii anonymný list datovaný 20.júla, ktorého obsah nie je známy, ale mal údajne obsahovať obzvlášť závažné obvinenia, pretože sa to dostalo až do Ríma a 8. júla bol podrobený vyšetrovaniu, podľa ktorého bolo zistené, že jeho autorom je Celestino. Fakt, že inkvizítori sa po tomto liste rýchlo vrátili k obnoveniu jeho procesu naznačuje, že tento nešťastný mních sa v ňom sám denuncoval, tj. sám seba obvinil zo závažných odchýlok od katolíckej viery (ako potvrdzuje aj Rowlandová, bol to pomätenec, ako taký nemal byť vôbec pripustený ako svedok, čo je však podľa dnešných právnych kritérií).

Takže bol znovu predvedený pred inkvizičný tribunál, kde bol či už dobrovoľne alebo pod hrozbou tortúry či fyzicky na mučidlách vyslýchaný Celestino v dňoch 9., 11. júla a 15.júla, z ktorých boli vyhotovené zápisy a tieto boli odovzdané zboru kardinálov – členom Svätého Offícia. Zmienený pápež Klement VIII. v tejto veci uložil najprísnejšie utajenie a 15. augusta nariadil rýchlo proces uzavrieť. Rozsudok bol spísaný 17. augusta a 19. bolo Celestinovi nariadené, aby predstavil svoju obhajobu. Žiadosť o to však bola iba formalita, pretože teraz sa všetci už rozhodli: dňa 24. augusta, v tajných chodbách Kongregácie bol Celestino odsúdený na hranicu ako kacír, presnejšie “relapsovaný, zatvrdnutý a tvrdohlavý.”

V dňoch, ktoré predchádzali poprave mal prebývať ako väzeň v Tor di Nona, avšak zvláštnym nariadením schválenom dňa 2. septembra ho stále držali v inkvizičnom paláci, kde sa ho márne pokúšali niektorí teológovia, ktorí boli stále povinní mlčať o tom, k čomu sa väzeň priznal, aby naposledy odvolal. Dňa 16. septembra 1599, v noci, aby sa zabránilo veľkému zhromaždeniu davu, bol Celestino upálený na námestí Campo de Fiori.

A nakoniec musíme dospieť k viac-menej jednoznačnému úsudku, ktorý je nasledujúci. Zo všetkých záznamov, ktoré sa zachovali z procesu s Brunom, aj z vašich odkazov na historikov, ktorí písali o fra Celestinovi z Verony náznakovo, ako Pastor alebo o ňom obšírnejšie pojednali ako Firpo, vyplýva nesporný záver, že je neprípustné a zavádzajúce interpretovať, ako to zrejme robia vo svojich apologetických publikáciách podľa Vami predstavených narážok na autorov, ako je katolícky novinár Rino Cammilleri či bývalý “dokumentarista” javov UFO Michael Hessemann (podľa ktorého tieto javy boli vo veľkej väčšine návštevy mimozemských civilizácií na Zemi) jeho tajné svedectvo takým spôsobom ako by sa malo týkať obvinení Bruna z nejakých bližšie nešpecifikovaných deliktov buď sexuálneho alebo kriminálneho charakteru. Toto tajné svedectvo, pochádzajúce z anonymného listu, ktorého skutočný obsah síce nepoznáme, sa s vysokou pravdepodobnosťou netýkalo urýchlenia a popravy Bruna, ale práve fra Celestina samotného.

Moje tézy ohľadne značných pochybností pri stotožňovaní agenta Fagota s Giordanom Brunom sú podložené v prvom rade argumentačnou líniou, ktorú úspešne vedie historička Ingrid D. Rowland vo svojej biografii venovanej G. Brunovi a v neposlednom rade aj tvrdenia samotného Johna Bossyho, ktorý pod paľbou kritiky, stiahol svoje smelé konštrukty do roviny detektívnych špekulácií. Čiže neustále tvrdiť, že Bruno bol kriminálny delikvent, je z morálneho hľadiska mimoriadne trúfalé a z historického hľadiska dôkaznej situácie absolútne nepodložené.

Bol Giordano Bruno udavačom?

S veľkým záujmom a očakávaniami som si prečítal prvý z trojdielnej série článkov pod názvom Inkvizice na tapetě, ktorých zámerom bolo reagovať podľa jeho autora na zámerne skreslené tvrdenia a fakty, ktoré odzneli v zahraničnom dokumente o Rímskej inkvizícii pod názvom Tajná inkvizice – (v nem. origináli Die Geheime Inquisition) na obrazovkách Českej televízie. Toto je iste veľmi záslužná a niekedy nevďačná úloha, obzvlášť pre historika, dávať veci na správnu mieru. V tomto konkrétnom iste autorovom úprimnom snažení by som ho aj zrejme nadšene podporil, ak by nedošlo aj z jeho strany k, podľa môjho názoru,  “jemnému” odkloneniu sa od historických reálií. Autor vychádzal aj zo svojich predošlých článkov v časopise konventu minoritov Immaculata a na stránkach EU-Portálu. V spomenutých článkoch pod príznačným názvom Nová fakta o Giordanu Brunovi. Byl to vrah a udavač sa o. i. tvrdí, že Giordano Bruno bol udavač, vrah svojho predstaveného (tejto otázke sa osobitne venujem v [1]) a nadôvažok aj bisexuálny maniak. Z týchto a mnohých iných tvrdení,  ktoré v prevažnej miere zaznievajú z prísne tradicionalistických kruhov Katolíckej cirkvi, zoskupených okolo historika PhDr. Radomíra Malého,  by sa zdalo, že všetko je tak povediac jasné a krutý rozsudok nad ním, v podobe upálenia zaživa na námestí Campo di Fiori dňa 17. februára 1600 je spravodlivá odplata za jeho odporné skutky voči tajným katolíkom v Anglicku, ktorých identitu svojou činnosťou permanentne zrádzal. Čo však hovoria skutočné historické dokumenty a aká je mienka významných historikov, zaoberajúcich sa životom tohto bludného filozofa a heretika neskorej renesancie? Tvrdenia, na ktorých vehementne trvajú “ultramontánni” prívrženci inkvizičnej spravodlivosti vykonanej podľa vtedajšieho hrdelného práva za Brunove “hanebné zločiny”, za ktoré by si podľa ich odsudku aj v dnešnej dobe zaslúžil prísne potrestať, sa zakladajú na detektívne a remeselne zdanlivo impozantnej práci  historika Johna Bossyho podľa ktorého bol náš “hrdina” špiónom, ktorý poskytoval informácie priamo z “tajnej kuchyne” diplomacie – rezidencie francúzskeho veľvyslanca a odovzdával ich štátnemu sekretárovi Jeho Veličenstva Alžbety I. sirovi Francisovi Walsinghamovi. Je naozaj zdokumentované, že tu v skutočnosti existoval špión bývajúci v veľvyslaneckom paláci a ktorý pod pseudonymom Henry Fagot, posielal tajné správy Walsinghamovi o príchodoch a odchodoch z budovy veľvyslanectva. Zakladajúc si na skutočnosti, že agent Fagot Bruna nikdy vo svojich správach nespomenul, Bossy vo svojej provokatívnej útlej knižke pod názvom Giordano Bruno and the Embassy Affair, prichádza k záveru, že oni dvaja boli v skutočnosti tá istá osoba. Táto hypotéza, i keď je iste pútavá, spočíva na slabých argumentoch. Fagot slúžil v domácnosti francúzskeho veľvyslanca ako kaplán; neexistuje žiadny dôkaz, že by Bruno počas svojich ciest niekedy osobne vystupoval vo formálnej náboženskej úlohe. Pretože už dlho predtým odložil svoj dominikánsky habit a keďže naviac mal byť dokonca excommunikovaný a preto mu bolo zakázané podieľať sa na slávení omše, je nepravdepodobné žeby niekedy bol požiadaný urobiť tak veľvyslancom katolíckeho francúzskeho kráľa, ktorý iste poznal Brunovu životnú históriu. Rukopisy Fagota a Bruna sú celkom odlišné (pozri príklady oboch rukopisov v listoch uverejnených v dodatkoch k  Bossyho knihe). Bossyho analýza Brunovej  motivácie (výsmech z  “pápeženstva” a túžba vykonať všetko možné k jeho zvrhnutiu) postráda dokonca aj zdanie svojej presvedčivosti: Bruno sa obrátil v rôznych dobách na mnohých panovníkov katolíckeho Henricha III z Francúzska, anglickú kráľovnú Alžbetu I., a Henricha Navarrského (neskoršieho francúzskeho kráľa Henricha IV, gaskoňského huguenota, ktorý konvertoval na katolicizmus kvôli tomu, že cit. “Paríž je hodný omše”), v nádeji, že by mohli viesť svet proti reformácii, ako dúfal. Svoje dielo Vyhnanie triumfujúcej beštie ukončil chválou Henricha III. a napísal v ňom ďaleko viacej pasáží plných tvrdohlavých útokov na protestantskú myšlienku nadradenosti “viery” nad “dobrými skutkami” než ktoré venoval Katolíckej cirkvi. Konečne, treba upriamiť pozornosť tiež na samotný nepriateľský tón Bossyho ktorým odhaľuje svoju motiváciu a teda svoje závery tým činí veľmi problematickými. Predstavuje nám Bruna ako človeka, ktorí žije v zlom presvedčení, majúc zradiť svojho hostiteľa a mecéna Castelnaua. Bossy z toho robí záver, s odkazom na jeho potupnú a hroznú popravu na námestí Campo dei Fiori, že “si ju zaslúžil”. Bossyho hypotéza sa dnes pre väčšinu historikov javí ako úplne zdiskreditovaná a naposledy a s konečnou platnosťou ju vyvrátila historička Ingrid D. Rowland vo vynikajúcej intelektuálnej biografii [2],  vybavenej veľmi rozsiahlym a hutným poznámkovým aparátom. V pozn. k špiónovi Fagotovi, usídlenému na francúzskom veľvyslanectve v Londýne, uvedenej na str. 299 píše:

Tento špión nebol samotný Giordano Bruno. Pokus Johna Bossyho načrtnúť takúto teóriu v knihe Giordano Bruno and the Embassy Affair je nepodložený rovnako ako otvorene zaujatý (pre neho údajný Bruno je nielen špiónom, ale aj sadistickým trýzniteľom katolíkov). Zachovalý balík listovej korešpondencie, jasne datovaný, napísaný rukou Francúza a nie Taliana, začína v apríli r. 1583, tj. predtým než Bruno prišiel do Anglicka.

Samotný John Bossy sa v príhovore k 3. vydaniu svojej kontroverznej knižky, zrejme pod tlakom dôkaznej situácie, musel odhodlať k drastickým zmenám a zmierneniu váhy svojich argumentov. Tvrdí [3], keďže

ako to už urobil v pokračovaní jeho knihy Under the Molehill (Yale University Press, 2001), že jeho argumenty, ktorými sa snaží stotožniť zachované listy agenta Fagota s Brunom sú nepresvedčivé a že identifikácia, na ktorej jeho kniha spočíva je neistá. A dokonca by opustil str. 83-97, ako číročíru nepodloženú špekuláciu a odstránil str. 135-7 a iné odkazy, ktoré na týchto stranách závisia.

Preto tvrdiť neustále a rozširovať tieto vyslovene absurdné obvinenia zo zrady, vrážd a sexuálnej perverzity a tváriť sa pritom že sú to “nové fakty”  a súčasne ako seriózne a historicky nestranne pristupujem k postave a diele tohto renesančného mága, filozofa a nepochybne heretika, ale hlavne k jeho tragickému osudu, ktorý ho doviedol až na hranicu je z hľadiska dostupných historických faktov a môjho úsudku, až zarážajuco trufalé.

Literatúra:

  1. Článok Bol Giordano Bruno vrahom?
  2. Ingrid D. Rowland, Giordano Bruno: Philosopher/Heretic, Chicago: University of Chicago Press, 2009, 352pp., ISBN: 0226730247, p.140
  3. John Bossy, Giordano Bruno and the Embassy Affair, Yale University Press, August 2002, 320pp., ISBN: 9780300094510, Predhovor k 3. vydaniu, 2002, s. xiii.

K prípadu Pietra Carnesecchiho

K článku Inkvizice na tapetě, p. Radomíra Malého, by som ešte poznamenal, že by som veľmi rád videl dôkaz tvrdenia, že “mučedník protestantizmu” Pietro Carnesecchi bol odsúdený hlavne cit. “za znásilňování nezletilých dívek, což mu tribunál v plném rozsahu prokázal.” Najmä by ma zaujímal “písemný dokument z archivu”, nielen nejaký “odkaz prečítať si”, na knihu katolíckeho novinára Rina Cammilleriho. Pretože podľa najnovšej monografie o rímskej inkvizícii, profesionálneho historika Christophera F. Blacka The Italian Inquisition, Yale University Press, 2009, kap. 5: The Carnesecchi Moment, na str.123-130, bol Pietro Carnesecchi, florentský šľachtic, nar. 1508, začal svoju kuriálnu kariéru vďaka svojmu patrónovi, Giuliovi de’Medicimu, pápežovi Klementovi VII. v r. 1523-1534, bol ovplyvnený náboženským okruhom zoskupeným pod duchovným vedením Juana de Valdes a neskôr aj skupinou pod vedením kardinála Reginalda Polea vo Viterbe, poprvýkrát bol súdený rímskou inkvizíciou v r. 1546, ale jeho mocní a vplyvní priatelia dosiahli zastavenie vyšetrovania a pápež Pavol III. ho oslobodil. Krátko pobýval na francúzskom dvore, neskôr sa presunul do Benátok a keď tam prebýval, bol v neprítomnosti proti nemu proces obnovený vďaka novému fanatickému podporovateľovi inkvizície Pavlovi IV. (vlastným menom Gian Pietrovi Caraffovi), v ktorom bol v r. 1557 odsúdený ako heretik. Avšak miestny tribunál v Benátkach nebol zo strany Ríma tlačený do toho, aby ho začal vyšetrovať a jeho záznamy z procesu boli zničené rozzúreným davom, ktorý zaútočil na archívy Svätého Offícia počas rímskych nepokojov, ktoré vypukli po smrti pápeža Pavla IV. Za vlády Pia IV. bol voči nemu znova obnovený inkvizičný proces, a to v rokoch 1560-1, ale Carnesecchi bol znovu zbavený “starých” obvinení. Až po nástupe bývalého kardinála – inkvizítora  Michele Ghislieriho na pápežský stolec, ako Pia V., ktorý sa ukázal ako najnebezpečnejší oponent preživších “spirituálov”, z ktorých bol Carnesecchi ten naprominentnejší. Osudným sa mu stal jeho priateľský vzťah s Giuliou Gonzagovou, poprednou patrónkou a nadšenou rozširovateľkou Valdesa a jeho spisov. Keď v r. 1566 zomrela, boli z jej pozostalosti ukoristené listy, pomocou ktorých udržiavala kontakt s Carnesecchim. Tieto boli doručené rímskemu Svätému Ofíciu a stali sa tak základom pre odsúdenie v jeho štvrtom a poslednom inkvizičnom procese. Tento proces začal dňa 6. júla 1566 a skončil upálením jeho tela na hranici dňa 1. októbra 1567. Keďže počas výsluchov sa snažil chrániť Giuliu Gonzaga a ďalších priateľov, vyhýbajúc sa menovaniu osôb alebo akejkoľvek možnosti poskytnutia informácií, o ktorých predpokladal, že ich súd nepozná a potvrdzoval len tie údaje a mená, o ktorých sa domnieval, že ich inkvizítori poznajú. Pretože nedosiahli svoje, inkvizítori pristúpili k použitiu strappada a Carnesecchi bol na ňom poprvýkrát mučený dňa 21. apríla 1567 potom, čo lekári rozhodli, naproti tomu čo tvrdil on, že je na tom dobre zdravotne aby podstúpil túto procedúru bez rizika smrti. Pri nej sa modlil Žalm 50: “Misere Mei Deus” a vzlykal a prosil o ocot (ako bol poskytnutý Kristovi). Hovoril, že ho tým mučením zabíjajú a žiadal o milosrdenstvo Po tom, čo sa ho pýtali na obvinenia a mená, odvetil, že všetko čo povedal o druhých je pravda a že nemôže už nič iné povedať. Potom bol predvedený pred tribunál a bez mučenia zopakoval, že im nemá čo ďalej povedať a že si nespomína na nič, čo už by nebolo povedané. Už nemal žiadne mená.   Podruhýkrát bol mučený 23. apríla a pri ňom pripustil, že si zaslúži trest za jeho hriechy, vrátane “neúctivosti a neskromnosti, ktorú vyjadroval pri spomienke na Pavla IV. blahej pämati, čo priznávam je hodné trestu, ale nie až tak tvrdého a ostrého ako je toto” Po tom, čo bol znovu vyviazaný hore za ruky, skrútené do zadu, rovnako začal vzlykať a prosiť ako pri prvom mučení, dodávajúc že si nepraje zomrieť bez spovede alebo prijatia oltárnej sviatosti. Keď ochaboval a strácal vedomie, bolo mu dávaný ocot na tvár. A tak znovu nepovedal žiadne nové informácie či mená. Jeho ďalšie postavenie pred inkvizíciou 24. apríla bolo kvôli doplnkovému stíhaniu za prečin porušenia pravidiel utajenosti inkvizičného procesu a to z dôvodu prepašovania z väzenia niekoľkých listov adresovaných popredným postavám, ktoré by mu mohli pomôcť, ako napr. jeho synovec Marcantonia Divizi da Bibbiena a Cosimo I de Medici (ktorých pokusy o zmiernenie jeho pozície zlyhali). Toto mu tiež vonkoncom nepomohlo u kardinálov, ktorí dominovali v rímskej inkvizícii. Záverečné pojednania v hlavnom procese, ktoré zahrňovali výsluchy bez vyhovujúcich odpovedí, niekoľko spovedí a žiadostí o zmiernenie, prípravu viet do rozsudku o tomto “nekajúcom heretikovi, falošne obrátenom” trvali až do 16. augusta.

Po tom, ako inkvizítori nedosiahli toho, aby z Carnesecchiho vylúdili ďalšie informácie ako očakávali, začali sa viac starať o jeho konečné odsúdenie a smrť. Stal sa v nedeľu 21. septembra 1567 v kostole Santa Maria sopra Minerva hlavným “ťahákom” auto da fé pri ktorom mu boli predsedali skutočne všetci normálne prebývajúci kardináli (hoci Morone tesne predtým Rím opustil), a za účasti mnohých ďalších kardinálov a staršieho kléru. Čítanie rozsudku voči nemu trvalo dve hodiny. Bol pochválený za svoje zdvorilé spôsoby predsedajúcim ceremoniárom. Hoci pri tomto vyhlásení rozsudku bolo prítomných 20 obvinených, 18 z nich bolo odsúdených na ľahšie tresty, len dvaja dostali hrdelné tresty – Carnesecchi a konventuálny brat, Giulio Maresio z Belluna. Carnesecchi bol popravený 1. októbra pred značným davom na moste priamo pred Castel Sant Angelo; pred tým, než bolo jeho telo spálené na hranici, bol sťatý, keďže bol šľachtického pôvodu.

Nebol teda odsúdený kvôli žiadným sexuálnym deliktom, ale ako promótor myšlienok a kníh Valdesa (ktorý sa dostal na index librorum prohibitorum vydanom v r. 1559), čítal diela Luthera a Bucera z r. 1540, potom že prijal jeho učenie o ospravodlivení. V r. 1546 bol údajne “jedným z hlavných predstaviteľov tej (Luteránskej) sekty v Taliansku.” Taktiež že čítal Kalvínovo Institutio Christianae Religionis. Inkvizítori len veľmi ťažko dokázali zistiť Carnesecchiho názory o spovedi a transubstanciácií (o ktorých pripustil pochybnosti v Neapoli v r. 1540). Potom sa mu vytýkalo, že veril vo všetky chyby a herézy, obsiahnuté v knihe Beneficio di Cristo, Juana Valdesa, jeho majstra. Potom sa spomínal aj rozsiahly zoznam vysokopostavených ľudí, odsúdených ako heretici, alebo považovaných za veľmi podozrivých z herézy, s ktorými Carnesecchi stýkal, hovoril s nimi alebo si s nimi písal. Obsahoval mimo iných Giuliu Gonzaga, Ochina, Falminia, Vermigliho, Galeazza Carraciola, kardinálov Moroneho a Pola, Apollonia Merendu, Alviseho Priuliho a Vittoreho Sorranza. Ďalej sa mu vyčítalo, že ubytovával, hostil a finančne podporoval mnohých náboženských utečencov a pomohol im uniknúť za hranice, najmä do Ženevy. Záver z tohto všetkého sa dá vyvodiť taký, že Kardinál Michele Ghislieri (ktorý bol v r. 1561 v strane, ktorá oslobodila Carnesecchiho), keď sa stal pápežom Piom V., nemohol nechať dodatočné odhalenia z ukoristených listov len tak, akoby k pousmiatiu a hodné milosrdného zachádzania. To, že Kongregácia nenačúvala žiadostiam od takých mocných osôb ako bol Cosimo I de Medici, ktorému Carnesecchi písal z väzenia, naznačovalo, že už nebudú ochotní akceptovať politickú ochranu heretických šľachticov zvonka, prinajmenšom nie v tak hlbokých a delikátnych teologických záležitostiach.

V dlhom verejnom odsúdení Carnesecchiho rímska inkvizícia v podstate definovala parametre ortodoxie a herézy, a prešetrila celú históriu heretickej reformy. Toto bola možno oveľa mocnejšia zbraň ako snahy Tridentského koncilu o konsolidáciu doktríny, čo malo viesť k tzv. inkvizičnému prelomu. Po smrti Carnesecchiho táto zmiernila svoje aktivity. Iní reformní vodcovia ako napr. Galeota na juhu, Calandra a Dionisio Gallo na severe, boli umlčaní menej krutým spôsobom. Akoby sa inkvizítori v Taliansku pravdepodobne menej báli rozširovania herézy.

Citáty dňa – Hitler a kresťanstvo

„Napríklad už 6.7. 1933 prehlásil Adolf Hitler (Michalka, s.82):„Čo sa týka konfesií, tej alebo onej? To je všetko na jedno kopyto. To nemá žiadnu budúcnosť. Fašizmus sa môže trebárs zmieriť s cirkvou. Aj ja tak urobím. Prečo nie? To mi nezabráni vyhubiť od základov, so všetkými koreňmi a vláknami, kresťanstvo v Nemecku… Prestaňte už so špekuláciami. Či Nový alebo Starý zákon, alebo len Ježišove slová, jako to chce Stewart Chamberlain: Všetko je len ten istý, rovnaký humbuk, židovský podvod…Môžeme byť buď Nemcami alebo kresťanmi. Oboje nie je možné…Čo bude, pýtame sa? Musíme len zabrániť, aby cirkvi robili niečo iného, ako to, čo robia teraz. T. j. postupne strácať stále viac vplyvu. Vari si len nemyslíte, že sa masy zase pokresťančia? Sprostosť. Nikdy viac. Tam už nik nepríde. Ale môžeme tomu samozrejme aj napomôcť. Farárikovia nech si len kopú svoje hroby. Kvôli nám zradia aj svojho milého Pána Boha, zrieknu sa svojho haraburdia, tj. postavenia a príjmov. Miesto svojho terajšieho Vykupiteľa, budú celebrovať čistúkrv nášho národa; príjmu plody nemeckej oráčiny jako svätosť a symbol večného národného spoločenstva, budú ich jesť a vychutnávať viac, ako to doteraz robili s telom svojho Boha…“Aj 4. júla 1942 sa vracia Hitler k tejto téme (Picker, 1989, s. 414):„Keď nebudeme platiť cirkvám ročne jednu miliardu, bude rýchlo po drzosti našich kňazov. Miesto toho, aby nadávali a boli voči nám bezočiví, budú nám žrať z ruky. S podstatne nižšími finančnými nákladmi by sme mohli duchovenstvo tak dirigovať, aby to vyhovovalo našim prianiam. Naše príspevky usmerníme len jednotlivým duchovným. Keď napríklad pridelíme nejakému biskupovi preňho a jeho podriadených jeden milión, zhrabne hneď pre seba tristotisíc. Veď čo by to bolo za kňaza, keby tak neurobil. Ohľadne rozdelenia zvyšku pre ďalších, vznikne medzi popmi poriadna hádka, a my si môžeme chytať bruchá od smiechu…“Hitler, 12. 7. 1941 (Heim, čes. s. 34, 79, a Bullock, s. 947):„Najťažší úder, aký kedy ľudstvo postihol, mu zasadilo kresťanstvo. Boľševizmus je nelegitímnym dieťaťom kresťanstva. Obidvoje je vynálezom židovstva. Kresťanstvo vnieslo do sveta úmyselné náboženské klamstvo. Boľševizmus klame tiež podobným spôsobom. Miesto toho, aby priniesol ľudstvu slobodu, tak ho zotročil… Kristus bol Árijec a sv. Pavol použil jeho doktrínu k mobilizácii kriminálneho podsvetia a organizovania začiatkov boľševizmu.“Ukážku toho, čo by bolo očakávalo kresťanov po konečnom vojenskom víťazstve nacistov nájdeme aj v denníku Alfréda Rosenberga, ktorý bol norimberským tribunálom r. 1946 odsúdený na smrť. Zápis z 1. októbra 1941 (Heydecker, s. 522):„Zdá sa, povedal Führer, že niekoľko farárikov bolí hlava. Môžeme ich týchto bolestí zbaviť, spolu s hlavami.“

z knihy Vlado Hlôška a kol., Zamlčovaná pravda o Tisovi a o Slovenskom Štáte, Eko-konzult, 2007, s.38-39 

Rímska inkvizícia

Pod rímskou inkvizíciou zvyčajne rozumieme organizáciu založenú pápežom Pavlom III. bulou Licet ab initio (Je povolené od začiatku) dňa 21. júla 1542. Vedená kolégiom kardinálov napokon obsahovala štyridsaťšesť provinciálnych inkvizičných tribunálov, ktoré viedli dominikánski alebo niekedy františkánski inkvizítori a sídlili v najdôležitejších talianských mestách a, v niekoľko málo prípadoch (ako napr. Malta), v zahraničných krajinách.

Keď Sixtus V. v r. 1588 zreorganizoval Rímsku kúriu, Kolégium Inkvizície sa stalo Congregatio Sanctae Inquisitionis Haereticae Pravitatis alebo v skratke Congregatio Sancti Officii (Kongregácia Posvätného, Svätého Ofícia; budúca “[Rímska] kongregácia”). Operovala ako nezávislý súd a ako Najvyššia súdna rada dohliadajúca na provinčné tribunály pomocou masívnej listovej korešpondencie. Predsedal jej pápež, jej veľkosť z hľadiska počtu jej členov sa menila od šiestich až po pätnásť kardinálov (generálnych inkvizítorov – inquisitori generali) vrátane rôznych poradcov (expertov v teológii a kánonickom práve), súdnych zapisovateľov a zriadencov. Po zjednotení Talianska (1861) už Rímska inkvizícia nemala juridikčnú právomoc. V r. 1908 Kongregácia sa kompletne prebudovala a v r. 1965 zmenila svoj názov na Kongregáciu pre náuku viery.

Väčšina provinčných tribunálov operovala pred ustavením rímskej kongregácie, ktorá čiastočne stavala na ich stredovekej štruktúre. Nasleduje zoznam provinčných tribunálov (tých mimo Ríma), členených do skupín podľa štátov (Del Col 2002, s.350–351) s dátumom ich vytvorenia (pre tie založené po r. 1542) v zátvorkách a s hlavnými mestami zvýraznenými tučným písmom:

 

  1. Savojské vojvodstvo: Asti, Mondovi, Saluzzo, Turín, Vercelli;
  2. Milánsky štát: Alessandria, Como, Cremona, Miláno, Novara, Pavia, Tortona;
  3. Benátska republika: Aquileia, Belluno, Bergamo, Brescia, Capodistria (pre Istriu), Ceneda, Crema (1614), Padua, Rovigo, Treviso, Benátky, Verona, Vicenza, Zara (pre Dalmáciu);
  4. Janovská republikaJanov;
  5. Mantovské vojvodstvo: Casale Monferrato, Mantova;
  6. Modenske vojvodstvoModena (1599), Reggio Emilia (1599);
  7. Parmské vojvodstvoParma (1588), Piacenza;
  8. Toskánske veľkovojvodstvoFlorencia, Pisa, Siena;
  9. Pápežské štáty: Ancona, Avignon, Bologna, Faenza, Fermo (1631), Ferrara, Gubbio (1632), Perugia, Rimini, Spoleto (1685);
  10. Neaplolské kráľovstvoNeapol.

 

Len niekoľko tribunálov operovalo mimo Taliansko (okrem Avignonu): Kolín v rámci Svätej Rímskej ríše; Carcassonne a Toulouse vo Francúzsku; Besançon vo Franche Comté – Voľné grófstvo; a Malta v rámci ostrova Malta (založený v r.1574) (Del Col 2002).

 

Nad týmito súdmi predsedal  Inkvizítor, takmer s určitosťou člen dominikánskeho rádu; iba inkvizítori v Toskánsku a čiastočne v Benátkach, patrili do rádu františkánov. Týchto najprv schvaľovali na post inkvizítorov generálni predstavení svojich rádov, ale od konca šestnásteho storočia ich schvaľovala Rímska Kongregácia. V niektorých prípadoch akými boli Mestská republika v Lucce a Neapolské kráľovstvo, inkvizičným tribunálom predsedali biskupi (ale v meste Neapol bol okrem biskupského súdu aj inkvizítor s jurisdikciou nad celým štátom).

Okrem hlavných tribunálov tu existovali taktiež niektoré vikariáty a to boli tribunály, ktorým predsedal inkvizičný vikár pod autoritou inkvizítora; napríklad pred rokom 1599 bolo mesto Modena vikariát pod autoritou inkvizítora z Ferrary. Už od začiatku sedemnásteho storočia sa naviac rozšírili do všetkých rozličných talianských mestských štátov takzvané “vicariati foranei” (nižšie krajinské súdy) ako odvetvie mestských súdov.

 

Rímska inkvizícia a čarodejníctvo

 

Inkvizičná jurisdikcia pokrývajúca všetko spadajúce pod definíciu “herézy” podľa kanonického práva alebo teológie rovnako pokrývala aj čarodejníctvo. Pretože takéto prečiny vyvolávali podozrenia z herézy (zvyčajne pretože obsahovali vyvolávanie démonov a svätokrádežné zneužitie sviatostí a svätenín) kanonické právo poskytovalo inkvizítorom jurisdikciu nad maleficium – malefíciom (škodlivou mágiou) a všeobecne nad “poverami”. A čo horšie, keď čarodejnice pripustili že uctievali Satana, stali sa vinnými z apostázy-odpadnutia od viery-ešte závaznejšieho zločinu než bola heréza. Na začiatku šestnásteho storočia mnoho talianských inkvizičných tribunálov začalo smrtonosné hony na čarodejnice, ako sa stalo vo Valcamonica v 1518 a pri Mirandole medzi rokmi 1522 a 1525. Pápež Pavol III. založil Rímsku inkvizíciu hlavne na sledovanie rozširovania protestantskej Reformácie v talianských mestách. Preto v prvých desaťročiach Rímska Kongregácia vyšetrovala veľmi málo prípadov čarodejníctva: presne päť je známych z rokov 1542 až 1559. Utváranie si jasnej politiky voči čarodejníctvu bolo oneskorené nedostatkom záujmu Rímskej Kongregácie o tieto prípady. Dňa 11. mája 1559 keď pápež Pavol IV schválil popravu dvoch čarodejníc vyšetrovaných biskupom z Bologne a deklaroval tým úplné ignorovanie zákona, ktorým by život páchateľa dopúšťajúceho zločinu poprvýkrát zostal ušetrený, ak by osoba svoj čin úprimne ľutovala, z dôvodu extrémnej vážnosti zločinov spáchaných týmito čarodejnicami.

Postoje Rímskej inkvizície voči zložitému a obrovskému problému mágie a povery, spolu s čarodejníctvom sa náhle zmenili v posledných desaťročiach šestásteho storočia, po konečnej porážke protestantskej reformácie v Taliansku. Rímska inkvizícia, ktorá vznikla ako špeciálny súd, sa teraz stala omnoho obyčajným prostriedkom kontroly nad religióznym životom v rámci talianských mestských štátov.

Táto zmena si vynútila nastolenie definitívnej politiky voči čarodejníctvu. Zostáva nejasné do akej miery, ak vôbec si Rímska inkvizícia osvojila smernice zostavené už ďaleko predtým (1526) Španielskou Inkvizíciou – Supremou; iste si sú navzájom mimoriadne podobné. Konkrétne od r. 1588 Rímske autority prísne napomínali členov svojich provinčných tribunálov aby ignorovali denunciácie “komplicov” čarodejníc, ktorí vypovedali, že sa podieľali na čarodejníckom sabate. Tieto smernice zabránili honom na čarodejnice v čase, keď sa v iných európskych oblastiach konali masívne perzekúcie, ale nepopierali teoretickú realitu Sabatu, ako by sa mohlo očakávať. Namiesto toho bolo s tými, ktorí boli obvinení z čarodejníctva zaobchádzané podľa nariadení platných pre inkvizičné procesy s heretikmi, ktoré dovoľovali aby sa kajúci obžalovaní vyhli trestu smrti, prinajmenšom po ich prvom usvedčení. Čarodejnícke procesy započaté alebo podporované kardinálom-arcibiskupom z Milána sv. Karolom Boromejským, väčšinou v r. 1583 vo Val Mesolcina (kde zahynulo desať žien na hranici), sa zväčša vyhli dohľadu Rímskej kongregácie kvôli Boromejského výnimočnej prestíži a cirkevnej úlohe. Samozrejme inkvizítorom dopúšťajúcim sa podobných perzekúcií bolo ihneď zakázané Rímskou inkvizíciou takto postupovať, ktorá v niektorých prípadoch dokonca potrestala prehnane horlivých sudcov, vrátane arcibiskupa a arcidekana Bitonta v r. 1596. Preto do tej miery v akej išlo o represiu čarodejníctva Kongregácia rímskej inkvizície od konca šestnásteho storočia jasne preferovala presvedčovanie s častou pomocou intervencie spovedníkov pred represiou.

Naviac politika Rímskej inkvizície ohľadom čarodejníctva sa teraz objavila v oficiálnej forme ako známy dokument Instructio pro formandis processibus in causis strigum, sortilegiorum et maleficiorum (Inštrukcia pre vedenie súdnych procedúr proti čarodejniciam, čarodejníkom a zločincom).

Nevieme presne, kto zostavil tento dokument, alebo kedy; buď sa jej prvý náčrt datuje z obdobia na sklonku šestnásteho storočia a jej autorom je Giulio Monterenzi, hlavný prokurátor (fiscal) Svätého Ofícia (Decker 2001) alebo by mohol byť zostavený kardinálom inkvizítorom Desideriom Scaglia približne roku 1620 (Tedeschi 1991, 205–227). Vieme, že Rímska kongregácia začala rozposielať svoju Instructio provinčným inkvizítorom v prvých dvoch desaťročiach sedemnásteho storočia.

Dokument Instructio Rímskej inkvizície zdôraznil dve ustanovenia: prvé poskytovalo formálne schválenie jej politiky z neskorého šestnásteho storočia tvrdením, že osoby by sa nemali súdne stíhať za účasť na čarodejníckom sabate; naviac bolo inkvizítorom zakázané usvedčiť väzňa hľadaním dôkazu o diabolskom znamení (signum diabolicum) alebo pomocou toho že obžalovaný neprelieva slzy počas mučenia. Druhé pravidlo v Instructio uviedlo niektoré nové princípy o otázke malefícia, doposiaľ zanedbávané, pravdepodobne pretože svetské súdy si nárokovali v tejto oblasti jurisdikciu. Rímska inkvizícia si teraz nárokovala prevziať jurisdikciu nad malefíciom a v rámci nej stanovila, že (1) podozrivý by nemal byť uväznený pokým sa nedá získať usvedčujúci predmetný dôkaz o zločine; (2) sudca sa musí poradiť s lekárom, aby tak identifikoval presnú príčinu nemoci, bez ohľadu na to, či je prirodzená alebo nadprirodzená; a (3) inkvizítorom bolo zakázané vyšetrovať podozrivých na základe svedectva od exorcistov, prehnane inklinujúcich k tomu, aby všade a vo všetkom videli dielo Satana a jeho spojencov.

 

Hoci Instructio nám umožňuje poznať postoj Rímskej inkvizície voči čarodejníctvu, otázka o jej širšom význame a najmä jej skutočnom dopade zostáva doposiaľ nevyriešená a to z rozličných dôvodov. Poprvé, predpisy v Instructio, rovnako ako legálne praktiky, z ktorých pochádzali nerušili teoretické základy, na ktorých viera v čarodejníctvo spočívala. Podruhé, jej samotná existencia naznačuje, že provinční inkvizítori počas vyšetrovania čarodejníctva páchali časté zneužívania. A konečne, Rímska kongregácia rozposlala biskupom alebo inkvizítorom pod jej priamou jurisdikciou tento dokument iba vo forme rukopisu až do roku 1657, keď bolo publikované jej tlačené vydanie a nepodnikala žiadne oficiálne kroky proti tým sudcom, ktorí páchali zločiny zneužitia svojej právomoci mimo svojej jurisdikcie. Niekedy talianské svetské súdy pokračovali v odsudzovaní čarodejníc na smrť používaním postupov neschválených Rímskym Svätým Ofíciom.

Zdokumentované dôkazy odhaľujú, že tribunály Rímskej inkvizície sústavne a vo veľkom zachraňovali životy obvinených čarodejníc a preferovali skôr vynášanie rozsudkov v podobe zrieknutia sa, odvolania svojej viny, zbičovania alebo exilu. Sväté Ofícium bolo omnoho miernejšie ako prinajmenšom jeden z pápežov, ktorý stál na jeho čele: Bula Gregora XV. Omnipotentis Dei (Všemohúci Boh, 1623) vynášala rozsudok smrti aj nad ľutujúcim a poprvýkrát sa previnivším  páchateľom, ak bol usvedčený zo spáchania malefícia, ktoré malo za následok niekoho smrť; ale tento dekrét nebol v praxi nikdy použitý, pravdepodobne pretože generální inkvizítori boli proti nemu. V osemnástom storočí sa zdá akoby Rímska inkvizícia rýchlo upadala. Jej činnosť, týkajúca sa výkonu súdnej moci dramaticky klesla; obvinenia a udelené tresty ako sa zdá obsahovali druhotriedne zločiny ako je blasfémia-rúhaniesexuálne zvádzanie pri spovedi (tzv. sollicitatio ad turpia) a “povera” ktorá sa stávala čoraz menej a menej diabolská a viac ľudská. Naviac väčšina kníh o exorcizme bola daná na Index zakázaných kníh, medzi ktoré patrí aj práca Girolama Menghiho, známeho františkánskeho mnícha, ktorý na sklonku šestnásteho storočia silne podporoval čarodejnícke procesy. Rímske autority začali s veľkou dávkou podozrievania tvrdiť, že väčšina posadnutí diablom a následných obžalôb z čarodejníctva namiesto nejakých diabolských zaklínadiel pramení skôr z mentálnych a fyzických chorôb.

Všetko toto sa dialo v talianskom a európskom prostredí v ktorom sa rozširovala osvietenská kultúra s celou tou svojou radikálnou opozíciou voči čarodejníctvu, mágii a diabolským javom. Na konci tohto procesu Rímska inkvizícia s celou svojou súdnou obozretnosťou sa stále pridržiavala teoretických základov viery v čarodejníctvo (stále čiastočne zachovanými v súčasnej katolíckej kultúre) sa sama ocitla najzastaranejšou. Nie je teda prekvapením, že sa pokúsila zápasiť proti “osvietenskej” filozofii a vede skôr než proti čarodejniciam; ale dokonca aj v Taliansku svoj boj prehrala a nedokázala zabrániť rozšíreniu nových ideí. Provinčné tribunály Rímskej inkvizície odvtedy zastaralé a nepoužiteľné boli odstránené približne v polovici storočia, väčšinou aby sa tým vyhovelo želaniu talianským mestským štátom: v Neapoli (1746), Parme (medzi rokmi 1765 a 1768), Toskánsku (1782) alebo v Modene (1785); v Pápežských štátoch; väčšina z nich boli pravdepodobne potlačené počas napoleónskych výbojov. Samozrejme niektoré súdy ako napríklad v Bologni pokračovali až do polovice devätnásteho storočia, v predvečer zjednotenia Talianska.

 

Guido Dall’olio; Z taliančiny preložil Carlo Dall’olio

 

Použitá a odporúčaná literatúra:

 

Accademia Nazionale dei Lincei. 2000. L’Inquisizione e gli storici: un cantiere aperto. Tavola rotonda nell’ambito della Conferenza annuale della ricerca (Roma, 24–25 giugno 1999). Rome: Accademia Nazionale dei Lincei.

Canosa, Romano. 1986–1990. Storia dell’Inquisizione in Italia dalla meta del Cinquecento alla fine del Settecento. 5 vols. Rome: Sapere 2000.

Cardini, Franco, ed. 1989. Gostanza, la strega di San Miniato: Processo a una guaritrice nella Toscana medicea. Rome-Bari: Laterza.

Dall’Olio, Guido. 2001. “Tribunali vescovili, Inquisizione romana e stregoneria: I processi bolognesi del 1559.” Pp. 63–82 in Il piacere del testo: Saggi e studi per Albano Biondi. Edited by Adriano Prosperi. Vol. 1. Rome: Bulzoni.

Decker, Rainer. 2001. “Entstehung und Verbreitung der römischen Hexenprozessinstruktion.” Pp. 159–175 in Inquisition, Index, Zensur: Wissenkulturen der Neuzeit im Widerstreit. Edited by Hubert Wolf. Paderborn: Schöningh.

———. 2002. “Gerichtsorganisation und Hexenprozessrecht der römischen Inquisition: Neue Quellenfunde zu Theorie und Praxis.” Pp. 455–474 in Hexenprozesse und Gerichtpraxis. Edited by Herbert Eiden and Rita Voltmer. Trier: Spee.

Del Col, Andrea. 2002. “Le strutture territoriali e l’attivita dell’Inquisizione romana.” Pp. 343–378 in L’Inquisizione. Atti del Simposio internazionale, Citta del Vaticano, 29–31 ottobre 1998. Edited by Agostino Borromeo. Citta del Vaticano: Biblioteca Apostolica Vaticana.

———, and Giovanna Paolin, eds. 1991. L’Inquisizione romana in Italia nell’eta moderna: Archivi, problemi di metodo e nuove ricerche. Atti del seminario internazionale, Trieste, 18–20 maggio 1988. Rome: Ministero per i Beni Culturali e Ambientali.

Ginzburg, Carlo. 1983. The Night Battles: Witchcraft and Agrarian Cults in the Sixteenth and Seventeenth Centuries. Translated by John and Anne Tedeschi. London: Routledge.

Nannipieri, Silvia. 1999. Caterina e il diavolo. Una storia di streghe e inquisitori nella campagna pisana del Seicento. Pisa: ETS.

Prosperi, Adriano. 1996. Tribunali della coscienza: Inquisitori, confessori, missionari. Turin: Einaudi.

Romeo, Giovanni. 1990. Inquisitori, esorcisti e streghe nell’Italia della Controriforma. Florence: Sansoni.

———. 1994. “I processi di stregoneria.” Pp. 189–209 in Storia dell’Italia religiosa. Edited by Gabriele de Rosa and Tullio Gregory. Vol. 2. Rome-Bari: Laterza.

———. 2002. L’Inquisizione nell’Italia moderna. Rome-Bari: Laterza.

Tedeschi, John. 1990. “Inquisitorial Law and the Witch.” Pp. 83–118 in Early Modern European Witchcraft: Centres and Peripheries. Edited by Bengt Ankarloo and Gustav Henningsen. Oxford: Clarendon.

———. 1991. The Prosecution of Heresy. Collected Studies on the Inquisition in Early Modern Italy. Binghamton, NY: Center for Medieval and Early Renaissance Studies.