Lullova kombinatorická abeceda

Pre začiatok si pripomeňme tú skutočnosť, že niektoré náznaky matematického prístupu v logike a kombinatorike nachádzame v Európe v 13. storočí, a to v súvislosti s tzv. aristotelovským racionalizmom. Ten bol vyvolaný zásluhou sv. Tomáša Akvinského (1225 – 1274), na ktorého podnet bolo preložené Aristotelovo (384-322 pr. n. l.) dielo Organon do latinčiny. Organon (v preklade “nástroj”) je vlastne súbor spisov zaoberajúcich sa pravidlami (“nástrojmi”) správneho myslenia, usudzovania a argumentácie. Aristoteles tu položil základy tzv. aristotelovskej logiky, z ktorej neskôr formalizovaním vznikla logika predikátová. V jazykovede vzniká v tomto období celý rad gramatík, ktoré sa neuspokojovali iba s púhym popisom jazyka, ale uplatňovali postupy všeobecne filozofické a logické (tzv. špekulatívne gramatiky). Jednou z nich je napríklad Summa grammatica Rogera Bacona (1214 – 1294), podľa ktorého je gramatika u všetkých jazykov rovnaká, existujú len nepodstatné (akcidentálne, prípadkové) variácie.

Lullova Ars magna pracuje s abecedou o deviatich písmenách (B, C, D, E, F, G, H, I, K) a štyrmi obrazcami (pozri ďalej). Lullus vytvára zoznam šiestich celkov o deviatich prvkoch (tabula generalis), predstavujúcich obsahy, ktoré sa dajú v určitom poradí priradiť deviatim písmenám (viď tab. ). Tieto celky sú:

1) absolútne princípy (tiež “božské atribúty”),

2) relatívne princípy,

3) typy otázok,

4) subjekty,

5) cnosti,

6) neresti.

tabula_generalis

Tab. Tabula generalis (tabuľka princípov podľa Rajmunda Lulla)

Lullus upresňuje, že prvá skupina (principia absoluta, tj. božské atribúty) predstavuje subjekty predikácie, dalších päť skupín označuje predikáty. To vysvetľuje to, prečo jeho kombinatorika v mnohých prípadoch nepovoľuje zmenu poradia.

(pokračovanie…)

Rajmundus Lullus – priekopník medzináboženského dialógu a kombinatoriky

Ramon_LlullSvetlým príkladom budovania pozitívnych postojov v medzináboženskom dialógu aj pre našu dobu, v ktorej sa ľudstvo čoraz viac zjednocuje, je Rajmundus Lullus (Ramón Llull, polatinsky Raimundus Lullus), katalánsky filozof, na ktorého mala vplyv kabbala. Tento katalánec sa narodil na Mallorke roku 1232 (alebo 1235) a zomrel v roku 1316.  V tej dobe bola Mallorka miestom, kde sa stretávala kultúra kresťanská, židovská a islamská, čo malo veľký vplyv na Lullovu tvorbu, pretože väčšinu zo svojich 280 diel napísal po arabsky a katalánsky. Po búrlivej mladosti a mystickej kríze vstúpil ako terciár do františkánskeho rádu. Vo svojich kázňach nechce vládnuť, ale chápať, hlása dôrazne monoteizmus. V roku 1275 založil na Mallorke kláštor, kde sa vyučovala arabčina, hebrejčina a diplomacia. Tu rovnako aj vytvoril svoj projekt nazvaný Ars magna (“veľké umenie”), systém dokonalého filozofického jazyka, ktorým by bolo možné obrátiť neveriacich na pravú vieru. Idea svornosti medzi ľuďmi rôznych rás a vyznaní bola totiž dôležitou súčasťou františkánskeho myslenia. Lullus formuluje svoje dialogické postupy na princípoch rovnocennosti, slobody a priateľstva, bez toho, aby pripustil relativizáciu niektorého náboženstva. Lullizmus mal vplyv na vytvorenie novovekých zásad medzináboženského dialógu a hermeneutiky kultúrnej inakosti. Rajmundus Lullus inšpiroval mnohých autorov: Mikuláš Kuzánsky, Bartolomé de las Casas, Lessing. Význam Lulla pre dejiny religionistiky spočíva v tom, že keď sa človek zaoberá mimokresťanskými náboženstvami, obohacuje sa sám kultúrne i nábožensky. Lessing to vyjadril konštatovaním, že všetky náboženstvá sú pozitívne, keď je v nich obsiahnutá dobrá vôľa. Jeho dielo Liber de gentili et tribus sapientibus obsahuje myšlienky medzináboženského dialógu. Uvedený Lullov spis niektorí autori pokladajú za najkorektnejšiu náboženskú diskusiu stredoveku. Katalánsky učenec bol od detstva konfrontovaný s inovercami a žil v multikultúrnej spoločnosti. V Tolede pred rokom 1492 pracovali kresťania a Židia na sprostredkovaní gréckej filozofie a vedy latinskému Západu. Lullus lepšie ovládal arabský jazyk ako latinčinu. Na základe božskej inšpirácie začína rozvíjať umenie nachádzania pravdy (lat. ars inveniendi veritatem), skrze ktoré sa snažil objasniť Židom a moslimom kresťanské pravdy o Trojici a inkarnácii pomocou rozumových dôvodov. Len pre spestrenie uvediem, že podľa posvätnej legendy bol Lullus umučený Saracénmi, keď k nim prišiel vyzbrojený svojou Ars magna ako spoľahlivým presvedčovacím prostriedkom.

ars_magna_title

Titulná strana diela Ars magna

V ďalšom pokračovaní sa podrobnejšie pozrieme na jeho dielo, pretože i keď býva spravidla zaraďované do dejín logiky, jeho kombinatorické myšlienky zohrali dôležitú úlohu v histórii matematiky i kryptografie (podľa kryptologického historika Davida Kahna sa ním inšpiroval Leon Alberti a Girolamo Cardano) a značne ovplyvnili i ďalších učencov (najmä G. W. Leibniza v jeho spise Ars combinatoria).

Namiesto záveru

Dialóg medzi kresťanstvom, islamom a judaizmom mohol byť mnohokrát inšpirovaný názorom, že s cudzími náboženstvami sa spájal strach z ohrozenia, z možných heréz, z iného možného neortodoxného vývoja. Ani Rajmund Lullus sa vo svojom spise Liber de gentili et tribus sapientibus neodvážil poprieť prevládajúcu pozíciu. Nikto nemôže byť spasený, kto nie je pokrstený. Nesprávne náboženstvo nesmeruje k cieľu. Lullus predkladá názor, aby boli zvážené argumenty kresťanov, židov a moslimov. Poukazuje na silný vplyv náboženskej tradície, v ktorej je človek zakorenený. Františkánsky rehoľník navrhuje poznať druhého, preto rovnocenným partnerom v dialógu je nielen moslim, ale aj pohan, od ktorého sa iní učia práve tak, ako sa on učí od nich. K zachovávaniu pokojného spolunažívania je dôležitý dialóg, ktorý je založený na rozumovej argumentácii. V Ježišovi Kristovi sa zjavil božský Logos v plnosti. Na druhej strane vlastnia všetci ľudia semeno (lat. semen, gr. sperma) univerzálneho Logosa. Každý človek je nasmerovaný hľadať a poznávať pravdu.

Zapadnutá knižka o lúštení šifier a neznámych jazykov

front_title

Zmienil by som sa o knihe Ludwiga Heinricha Hillera, ktorá sa nazývala Mysterium artis steganographicae novissimum z roku 1692 a na 478 stranách podáva návod k lúšteniu akejkoľvek správy, a to nielen, keď je zapísaná šifrou, ale tiež latinsky, nemecky, taliansky alebo francúzsky, a to na základe štatistického výskytu písmen a dvojhlások v jednotlivých jazykoch.

Citát dňa – Návšteva pplk. Růžka v Sovietskom zväze

(…) V říjnu roku 1936 jsem se setkal se zástupci sovětské zpravodajské služby přímo v Moskvě. V delegaci, kterou jsem vedl, byl šifrař pplk. Růžek. Ve svém oboru představoval evropskou kapacitu. Jeli jsme totiž do Ruska také s úkolem studovat se Sověty metody německého šifrování a sjednat vzájemnou výměnu zachycené šifrované německé korespondence. V souvislosti s tím nám sovětští důstojníci ukázali v leningradském prostoru moderně zařízenou odposlouchávací stanici goniosítě. (…)

 

Zo spomienok vtedajšieho šéfa plánovacej a študijnej skupiny 2. oddelenia čs. hlavného štábu plk. Františka Havla zčasti dostupných v knihe Svoboda, L.: Cestami života, I. díl, Praha: Naše vojsko, 1971, s. 48

Čo si myslím o Pinkerovej hypotéze?

Na záver už zostáva určiť, či Pinkerova hypotéza odolala alebo sa ju kumulatívnym nakopením chýb a omylov z hľadiska historických faktov podarilo potopiť. To je podľa môjho úsudku veľmi zaujímavá a dobrá otázka. Predpokladám, že dobrým protikladom voči Pinkerovej hypotéze by mohla byť kniha Nialla Fergussona ‘War of the World – Vojna o svet’. V jej úvode píše:

‘Sto rokov, ktoré nasledovali po roku 1900 boli bez pochyby najkrvavejším storočím v moderných dejinách, ďaleko viac násilným z hľadiska relatívneho ako aj absolútneho než akákoľvek predchádzajúce obdobie. Význačne vyššie percentá svetovej populácie bolo zabitých v dvoch svetových vojnách, ktoré storočiu dominovali než bolo zabitých v ktoromkoľvek predchádzajúcom konflikte porovnateľného geopolitického rozsahu’

Ak je to pravda (o čom sa osobne domnievam, že je) potom to je značným úderom proti Pinkerovej hypotéze, že svet sa stal postupne menej násilným. Avšak keď si práve zoberiete obdobie po roku 1945 mohlo by to vyzerať úplne pravdepodobnejšie. Problém je ten, že ‘dlhotrvajúci mier’ po vojnovom období, ako sa domnievam, je tu napokon kvôli odstrašovaniu vynútenému vlastníctvom atómových zbraní (skutočnosť, ktorú Pinker podivuhodne  nedokázal ako faktor patrične zvážiť ).

Počty vrážd v stredoveku podľa Stevena Pinkera

Počty vrážd v stredoveku podľa Stevena Pinkera

murder_rates1Vo veľmi problematickej pasáži knihy Stevena Pinkera ‘The Better Angels of our Nature’ profesor vyzdvihuje skutočnosť, že počty vrážd od 13. storočia mali po celej Európe prudko klesať. Toto tvrdí opierajúc sa o prácu sociológov a historikov ako sú Ted Robert Gurr a Carl I. Hammer, ktorá ukazuje, že počty vrážd behom storočí značne poklesli – Anglicko v 14. storočí bolo približne 95% násilnejšie ako súčasná doba. Aké závery z tohto prijíma Pinker? Zdá sa, že pretláča niečo z teórie Norberta Eliasa, ktorá tvrdí, že nastal civilizačný proces. Stredovekí ľudia boli hrubí, zvierací a nedokonalí v zošľachťujúcich zvykoch. Podľa Pinkera:

‘Počas niekoľkých storočí, začínajúc v 11. alebo 12. a dospievajúc v 17. a 18. Európania čoraz viac obmedzovali svoje impulzy, anticipovali dlhodobejšie dôsledky svojich činov a brali do úvahy myšlienky a pocity iných ľudí. Kultúra cti – ochota vykonať odplatu—ustúpila kultúre dôstojnosti—ochote ovládať vlastné emócie.’

Naproti tomu podľa Pinkera:

‘Ľudia v stredoveku boli jedným slovom neotesaní. Počet odporúčaní v knihách spoločenskej etikety týkajúcich sa eliminácie telesných výlučkov: Neznečisťujte schody, chodby, záchody alebo závesy na stenách močom alebo inými výkalmi. • Neuľavujte si pred dámami alebo pred dvermi či oknami na dvorských komorách. • Nešmýkajte sa zo zadu dopredu na stoličke, ak sa pokúšate vypustiť plyn. • Nedotýkajte sa svojich intímnych partií pod svojimi šatami s vašimi holými rukami. • S nikým si nepodávajte ruky keď dotyční cikajú alebo kakajú. • Nerobte hluk keď vypúšťate plyn. • Nesťahujte si oblečenie pred inými ľuďmi ako prípravu pred defekáciou, alebo si ho potom nevyťahujte…..V európskom stredoveku bola taktiež menej diskrétna aj sexuálna aktivita. Ľudia boli nahí na verejnosti oveľa častejšie a páry podnikali iba povrchné opatrenia aby udržali pohlavný styk v súkromí. Prostitútky otvorene ponúkali svoje služby; v mnohých anglických mestách sa vykričaná oblasť nazývala Gropecunt Lane. Muži mohli hovoriť o svojich sexuálnych dobrodružstvách so svojimi deťmi a mužov nelegitímny potomok sa mohol pomiešať s jeho legitímnymi.‘

Teraz znovu v tomto bode ešte raz musím prísť na obranu úbohých ponižovaných stredovekých ľudí. Na rozdiel od Stevena Pinkera som pravidelným divákom rôznych televíznych show odohrávajúcich sa v spoločenských zariadeniach na stretávanie sa mladých ľudí holdujúcich alkoholickým a psychotropným látkam na diskotékach, v reštauráciách, pohostinstvách (najznámejšie sú ‘Maury Povich’ v USA a vo Veľkej Británii je známa ‘Jeremy Kyle Show’) a tiež som sa v minulosti zúčastnil niekoľkých početných záťahov v našich puboch. Všetky tieto hrubé praktiky vypichnuté Pinkerom sú preukázateľne prítomné – jeden by mohol povedať všadeprítomné – v modernej spoločnosti, preto očierňovať našich predkov za ich prejavovanie dáva iba malý zmysel. Pravdepodobne Pinker potrebuje stráviť menej času v mestskom, sofistikovanom prostredí Cambridge Massachusetts a viac času niekde na miestach ako je Calton Glasgow. Potom by možno nevkladal až príliš dôvery do woodoo podobným vlastnostiam tzv.‘kruhu empatie’ Petra Singera.

 

Takže čo robiť s Pinkerovými historickými údajmi? Dobre, od začiatku by som očakával, že uvidím pokles v počtoch vrážd počas storočí zo štyroch dôvodov. Zaprvé v spoločnosti sa mal postupne zvyšovať centralizovaná moc v štáte a ustanoviť monopol na násilie. Podruhé súdne dvory sa stali oveľa účinnejšie ako východiská pre ukončenie sporov a tým pádom vytvárali použitie násilia nepotrebným. Po tretie chodenie do školy a výučba zaviedli väčšie zcivilnenie – pravdepodobne sa to počíta ako ‘civilizačný proces’? Po štvrté v súčasnosti je oveľa ťažšie zabiť ľudí vďaka modernej medicíne a službám na pohotovosti. Zranenia, ktoré v minulosti mohli byť smrteľné a mali za následok vraždu dnes končia ako ťažké telesné postihnutie*. Sobotňajšia noc v Newcastle, ktorá mohla v minulých storočiach viesť ku krvavému kúpeľu dnes jednoducho skončí tak, že pohotovosť je prepchatá agresívnymi opilcami. Preto by nemalo byť prekvapujúce, ak by počty vrážd boli vyššie pred tým, než sa tieto premenné vyvinuli – skôr by bolo prekvapením, ak by boli nižšie.

 

Predtým než sa pozriem bližšie na Pinkerove čísla mal by som poukázať na to, ako sa počítajú ukazovatele počtu vrážd, ako číslo n pripadajúce na 100 000 z populácie ročne. V základe zoberiete počet vrážd a delíte ho veľkosťou populácie (povedzme stredovekého Norwichu). Následne to vynásobíte 100 000, čím dostanete ukazovateľ počtu vrážd. Pinker prebral niektoré počty od Gurra, ktoré ukazujú ukazovateľ počtu vrážd v stredovekom Londýne ukazujúci počty vrážd od okolo 50 na 100 000 počas 14. a 15. storočia (dnešné číslo je viac ako 1,8 na 100 000). Cituje číslo prevzaté od Carla Hammera, ukazujúce, že počet vrážd v Oxforde 14. storočia bolo 110 na 100 000 ktoré je prekvapujúco vysoké ak uvážime, aké je to v súčasnosti zaspaté a civilizované miesto (tento počet vrážd – vypočítaný na základe 36 prípadov vraždy medzi rokmi 1342 a 1348 – je podobný počtu vrážd vykonaných drogovým kartelom pustošiacim Ciudad Juarez v Mexiku).

 

murder_rates2Sú tieto čísla presné? Tu prichádzame k mnohým problémom. Mohli ste si všimnúť, že počty vrážd sú veľmi závislé od štatistiky populácie. Michael Prestwich o tom diskutuje v práci ‘Plantagenet England 1225-1360‘ (s. 507-508). Jeden odhad, ktorý cituje, je že Londýn v prvej polovici štrnásteho storočia mal pomer počtu vrážd medzi 5,2 a 3,6 prípadov na 10 000 (čo je totožné s 52 na 100 000 a 36 na 100 000 čo znamená, že Londýn bol rovnako násilný ako súčasné New Orleans). Samozrejme tento odhad bol založený na populácií Londýna, ktorá bola 35 000 až 50 000. Takže je zväčša jasné, že tieto odhady sú nesprávne. Napríklad je jasné, že budovanie hustých osídlení okolo Cheapside bolo rozšírené od konca 14. storočia – na úrovniach nepresahujúcich znovu až do roku 1600, keď populácia vrátane predmestí bola 100000-200000. Podľa Prestwicha odhady o mestskej populácií v súčasnosti dosahujú vyššie hodnoty od 107 900 do 176 000. Pri populácii 100 000 pomer počtu vrážd by mohol byť 1.8 na 10 000 (18 na 100 000). Toto by mohlo ukazovať, že pomer počtu vrážd v Londýne je ekvivalentný so súčasnou Atlantou alebo Pittsburghom. Mierne vyššie odhady populácie by mohli ukázať, že pomer počtu vrážd sa zhoduje so súčasnými údajmi v Bostone okolo rieky Charles od kancelárie Stephena Pinkera – čo sa zdá nepravdepodobné. Ak sme korektní, potom otázka ktorú by sme mohli zodpovedať je, prečo naše súčasné mestá sú oveľa nebezpečnejšie než podobné mestá vo veku porovnateľného bezprávia** ?

 

A čo pomer vrážd v Mexiku a v Oxforde? Prestwich hovorí, že vysoké číslo sa môže vysvetliť skutočnosťou, že Hammer, aby prišiel so svojou štatistikou, použil na to záznamy koronerov. Na rozdiel od prítomnosti tieto správy obsahujú okolnosti úmrtia a nerozlišujú medzi vraždou, zabitím alebo náhodnou smrťou – preto môžete skončiť s extrémne širokým rozsahom možných pomerov***. Vzhľadom na nedostatok údajov – sa zdá, že Pinker siahol po najvyššom pomere, aby podporil svoju hypotézu. Naviac takéto záznamy pokrývajú iba obdobie niekoľko málo rokov a môžu reflektovať jednu izolovanú vlnu zločinu ****.

 

Akékoľvek závery založené na takejto malej štatistike, ktorú máme, musia byť preto len predbežné a potenciálne nebezpečné. Tak napríklad podľa Prestwicha záznamy ukazujú, že tu existovali ‘len tri krádeže v Norwichi v roku 1313, oproti 703 v Bedforde, v štáte Indiana (mesto podobnej veľkosti), v roku 1975’. Bolo by určite zlé prečítať si túto štatistiku a rozhodnúť sa napísať knihu pod názvom ‘The terrible daemons of our nature – Hrozní démoni našej povahy’ ukazujúcu pohľad na kriminalitu západnej kultúry – najmä od 14. štrnásteho storočia bolo ohlasovanie zločinu pravdepodobne menej vítané.

 

*Toto je pravdepodobne najdôležitejší bod. Napríklad Randolph Roth, autor knihy American Homicide tvrdí, že vďaka modernej medicíne-pohotovosti, traumatologickej chirurgii, antibiotikám a starostlivosti o postihnutých—traja zo štyroch ľudí zavraždených pred rokom 1850 by v súčasnosti pravdepodobne prežili.

 

**Problém ako násilná bola stredoveká spoločnosť je závažne obmedzený nedostatkom dôkazov. Existujú alternatívne interpretácie ako napríklad kniha Phillipy Maddern ‘Violence and Social Order: East Anglia 1422-1442’, v ktorej tvrdí, že údajne násilná krajina vo Východnej Anglii (vtedajšia najurbanizovanejšia oblasť Anglicka) bola v skutočnosti významne bez kriminálneho násilia a že tento model by mal byť aplikovaný na zvyšok krajiny.

 

***Ako príklad ťažkostí s týmto prístupom môže poslúžiť jediný zachovaný rad záznamov koronerov pre druhé najväčšie mesto v Anglicku Norwich z rokov 1263 až 1268. Tento dokumentuje 36 prípadov, 14 z nich bolo zdá sa náhodnou smrťou alebo lúpežným prepadnutím. Pri 5 je záver omnoho nejasný – buď porota rozhodla, že smrť bola náhodná alebo podozrivý bol očistený svedeckými výpoveďami. Toto ponecháva 17 možných prípadov vraždy počas 5 rokov – miera ktorá by sa mala klasifikovať ako zabitie. Ak to boli všetko vraždy priemerný pomer na rok pri danej veľkosti populácie 17 000 by mohol byť 20 na 100 000 – pomer podobný tomu vo Philadelphii v roku 2010. Ak bola polovica prípadov vraždami, pomer by mohol byť 10, čo je číslo mierne menšie než v Bostone.

 

****Oxford bol v stredoveku bezpochyby násilným miestom. Z 29 správ koronerov, ktoré sa zachovali pre obdobie rokov 1297-1322, 13 sú vraždy spáchané univerzitnými učencami. Útoky na občanov mesta boli niekedy podporované a dokonca vedené predstaviteľmi univerzity. Napríklad v roku 1526 dozorca univerzity zorganizoval vzburu, pri ktorej študenti zaútočili na mnoho občanov mesta a vydrancovali ich domy. V roku 1355 pri príležitosti oslavy, ktorá sa stala známa ako tzv. ‘St Scholastica’s Day riot – nepokoje na deň sv. Školastiky’ dišputa v taverne prerástla do krčmovovej bitky, ktorá prebiehala ďalšie tri dni. Začala tým, že skupine študentov v krčme blízko Carfaxu sa nepáčila kvalita vína, ktorou boli obslúžení. Krčmár im mal nadať ‘tupým a drzým jazykom’ pomocná obsluha im ‘hodila víno a nádobu na hlavu’. Mestskí ľudia potom nepremeškali svoju príležitosť ozbrojiť sa s lukmi a šípmi a zaútočili na študentov. Skupiny akademikov a občanov mesta sa stretli v uliciach a boli zapálené univerzitné siene. Šesť študentov a univerzitných profesorov bolo zabitých.

Ako krutí boli Mongoli?

Ako krutí boli Mongoli?

Kopy odseknutých hláv mužov, žien a detí boli postavené do tvaru pyramíd; a v uliciach boli zabité dokonca aj mačky a psy.

 

Sajfi Heravi o vyplienení Naišapúru

Do akej miery boli krvilační obávaní Mongoli? Buďte úprimní, pravdepodobne by boli poslední ľudia vo svetových dejinách, ktorých by ste si pozvali domov na ochutnávku vína a posadili na kanape. Jedna zo známych anekdot týkajúcich sa ich vlády napríklad tvrdí, že neposlušné ruské kniežatá boli zhromaždené a prinútené si ľahnúť na zem. Následne bola na nich hodená ťažká drevená brána a na ňu položené stôl a stoličky. Po tom nasledovala na nej víťazná oslava (ktorá bezpochyby v sebe zahŕňala nejaké to povyrazenie si a nadšené tancovanie) a nešťastné ruské kniežatá sa pod váhou plošiny zadusili. Ironicky týmto Mongoli preukázali istý stupeň rešpektu neprelievaním šľachtickej krvi; podobný princíp bol použitý pri poslednom abbásovskom kalifovi v Bagdade, ktorý bol popravený tak, že ho zavinuli do koberca a nechali dokopať na smrť koňmi.

mongol1

Vo svojej knihe ‘The Better Angels of our Nature’ Stephen Pinker (znovu citujúci Whiteove odhady) tvrdí, že hordy Džingischána a jeho nasledovníkov dokázali vyhladiť 40 000 000 ľudí. Toto ich posúva na celkové druhé miesto v zozname nazvanom ‘Možno najhoršie veci, ktoré si ľudia vykonali navzájom’ s približným počtom obetí 298 000 000 (ekvivalent polovice 20. storočia). Pinker píše:

 

Mongolské vpády do islamských krajín v 13. storočí vyústili do masakru 1,3 milióna ľudí iba v samotnom meste Merv a ďalších 800 000 obyvateľov Bagdadu. Ako poznamenáva historik Mongolov J. J. Saunders:

“Existuje niečo neopísateľne revolučné v studenom divošstve s akým Mongoli páchali svoje masakre. Obyvatelia osudného mesta boli povinní zhromaždiť sa na rovine mimo hradieb a každý mongolský jazdec, ozbrojený vojnovou sekerou bol vyzvaný zabiť toľké množstvo ľudí, desať, dvadsať alebo päťdesiat. Ako dôkaz, že rozkazy boli splnené, od zabijakov sa žiadalo, aby každej obeti odsekli ucho, pozbierali uchá do batohov a priniesli ich svojim veliteľom, aby sa spočítali. Niekoľko dní po masakre, vojenské jednotky boli vyslané späť do zruinovaného mesta, aby ho prehľadali a našli všetkých chudobných žobrákov, ktorí by sa mohli skrývať v dierach alebo pivniciach; títo boli vyvlečení von a rozsekaní”. Prvý vodca Mongolov, Džingischán ponúkol túto reflexiu o potešeniach života: “Najväčšou radosťou, ktorú človek môže poznať je poraziť svojich nepriateľov a priviesť si ich pred seba. Jazdiť na ich koňoch a privlastniť si ich majetky. Vidieť tváre tých, ktorí im boli drahí orosených slzami a zobrať okolo ramien a postískať sa s ich ženami a dcérami.”[1]

Ako dôveryhodné sú takéto odhady? Je iste pravdepodobné, ak sa bližšie prizrieme na údaje vtedajších kronikárov ako sú Ibn al-Atír a Al-Nasawi. Títo uvádzajú, že mongolská armáda (odhadovaná na približne 130 000 mužov) zmasakrovala stovky tisíc a v niektorých prípadoch milióny ľudí. Pri vyplienení Herátu bolo zabitých 1 600 000 ľudí a v Nišapúre 1 747 000 (ďalší zdroj tvrdí 2 400 000). Mongolský vojvodca Hulegu tvrdil v liste francúzskemu kráľovi Ľudovítovi IX., že počas vyplienenia Bagdadu zabil dva milióny ľudí [2]. Toto mohlo znamenať, že Mongoli v priebehu svojich dobyvačných výprav pravidelne viedli vojenské operácie v rozsahu obliehania Leningradu a bitky pri Stalingrade. Podľa Jacka Weatherforda v knihe ‘Genghis Khan and the Making of the Modern World – Džingischán a vytváranie moderného sveta’, sú tieto čísla ‘absurdné’. David Morgan v knihe ‘The Mongols – Mongoli’ bol rovnako skeptický, ale menej rozhodný čo sa týka týchto odhadov ako neštatistických ukazovateľov, ale namiesto toho tvrdí o nich ako o ‘dôkaze o stave mysle vytvoreného povahou mongolskej invázie’.

mongol2

Weatherford vyhlasuje, že ‘triezvi historici kladú počet mŕtvych pri Džingischánovej invázii do strednej Ázie na úroveň 15 miliónov v rozpätí piatich rokov’ avšak ‘dokonca aj toto oveľa menšie číslo…by vyžadovalo, aby každý Mongol zabil viac než stovku ľudí’. Ak zoberieme odhady kronikárov, potom podľa  Weatherforda by to znamenalo, že ‘každý mongolský vojak zmasakroval 350 ľudí’ (to by mohlo pretromfnúť aj 87 ľudí zabitých Arnoldom Schwarzeneggerom počas celého filmu Komando).

 

Ak by tak aj bolo, je trocha ľúbivé povedať, že kronikári preháňajú – hoci je to častý prípad v starovekej a stredovekej histórii [3]. Jeden prístup na určenie ich autentickosti je pokúsiť sa presne kvantifikovať aká veľká bola v tom čase populácia v Strednej Ázii. Podľa Davida Morgana je to ťažké zistiť kvôli nedostatočne rozsiahlemu islamskému archeológického prieskumu a skutočnosti, že budovy z nepálených tehál nereagujú dobre na reštaurátorské zásahy. Avšak na mnohých miestach ako je v Heráte je možné vidieť, kde stáli predmongolské hradby – podľa Morgana žiadna z oblastí nebola dostatočne veľká, aby pojala tak početnú populáciu spomínanú v prameňoch; aj počas obkľúčenia, kedy by sa populácia mohla zvýšiť prílevom utečencov [4]. Ďalším problémom je, že ak prijmeme dnešné čísla  potom by to mohlo naznačovať, že Mongoli boli v prečíslení pomerom 50:1 a mohli by sme si myslieť, že by mali väčší úspech pri bojoch so svojimi útočníkmi.

 

Bernard Lewis a David Morgan tvrdia, že Mongolské vyplienenie nebolo univerzálne. Najhoršej mongolskej pomste neunikli iba Transoxania a Kurasan zatiaľčo južná Ázia nikdy nebola vystavená útoku v plnom rozsahu. Časti Ruska boli úplne zdevastované, ale niektoré oblasti spustošeniu mierne alebo úplne unikli [5]. Vojenská kampaň namierená proti dynastii Čin vládnucej v Číne bola zničujúca, ale neskoršie ťaženie proti dynastii Sung bolo čo sa týka pustošenia menšieho rozsahu aby sa ak to je možné zabrala čo najviac nedotknutejšia krajina,

 

Jediný spôsob akým by číslo 40 miliónov udávané v knihe “Better Angels of our Nature” by sa mohlo ukázať ako hodnoverné je ak by štatistiky udávané  pre Čínu od dôb dynastie Sung a Čin až po vyhnanie Mongolov v roku 1382 boli presné. Tieto ukazujú pokles v počte populácie z 100 miliónov na 70 miliónov okolo roku 1290[6] a na 60 miliónov v roku 1393 – pokles o 40 miliónov. Akým spôsobom sú za tento zjavný holokaust zodpovední Mongoli?

 

Už sme už videli, problémy s pokusmi spoliehať sa na čínske cenzusy, ktoré všetky až príliš často odrážajú skôr účinnosť centrálneho spravovania než skutočné počty obyvateľstva. Podľa Timothyho Brooka v ‘The Troubled Empire – Ťažko skúšané impérium’ o mnohých Číňanoch žijúcich v mongolských oblastiach jednoducho nebolo oznámených, keďže upadli do nevoľníckeho postavenia a preto úplne zmizli zo záznamov. Naviac 14. storočie v Číne zažilo rozsiahle rozvodnenie Žltej rieky a následný hladomor, vypuknutia smrteľných nemocí v 30-tych rokoch a hlavne vypuknutie toho, o čom sa myslí, že to bola “Čierna smrť” – epidémia moru medzi rokmi 1353-4.[7] Čína v 14. storočí zakúsila nízke priemerné teploty, ostré zimy a krátko prebiehajúce ročné obdobie. Žltá rieka zaplavila 6 000 štvorcových míľ a v 17 opevnených mestách spôsobila kruté epidémie. Vojenský rozklad mohol spôsobiť to, že utečenci utekali na juh do komunít, kde boli považovaní za prechodných hosťov a preto neboli počítaní v daňových cenzoch.

mongol3Aké sa dajú robiť závery – ak nejaké – o rozsahu mongolskej ničivosti? Invázie boli určite desivé a spôsobili ťažké straty na poľnohospodárstve a mestách. Niektoré moderné štúdie majú tendenciu revizionisticky pretláčať pozitívne aspekty mongolského panstva avšak ako Hugh Kennedy poznamenáva v knihe ‘Mongols, Huns and Vikings – Mongoli, Huni a Vikingovia’:

‘Revizionistickí historici mali spochybniť mieru mongolskej ukrutnosti a deštruktívnosti naznačujúc, že takéto rozprávania sú zväčša rétorickými a preháňajú. Samozrejme váha dnes dostupných dôkazov je veľmi silná a je podložená archeologickými nálezmi. Z veľkých miest vyplienených Mongolmi iba Buchara a Urgenč boli prebudované na rovnakom mieste: BalchOtrar a Nišapur boli navždy rozvrátené a pri Merve bolo o dve storočia neskôr založené nové mesto celkom ďalej od zvyškov pôvodného mesta. Samarkand bol prebudovaný mimo starých múrov, kým staroveké mesto zostalo i keď dnes je v dezolátnom stave, smetiskom ruín z nepálených tehál’.

 

Ale niet pochýb – zatiaľčo samotní Mongoli by boli absolútne spokojní, keby sa im pripísalo na vrub zničenie 40 miliónov ľudí v 13. storočí (v tom čase to bolo približne 9% z celkovej svetovej populácie) – tento počet sa zdá pekne nepravdepodobný. Je to rovnaké ako počet civilistov zabitých v II. svetovej vojne so značne vyšším počtom svetovej populácie oveľa deštruktívnejšími druhmi zbraní. 11-15 miliónov sa nezdá mimo pravdepodobného dosahu – šokujúce číslo, ale stále nejakým spôsobom menšie než nafúknuté počty udávané Pinkerom [8]. Ak toto číslo je správne, potom Mongol dobyvačné vojny zabili 2.5%  svetovej populácie (450 miliónov) za viac než sto rokov – od 30-tych rokov 13. storočia až do neskorého 14. storočia. Naproti tomu v II. svetovej vojne došlo k vyhladeniu 1.5 až 2% svetovej populácie len za šesť rokov.

 

[1] Jedným z menej známych aspektov Mongolských výbojov bola ich schopnosť dokonalej vojnovej propagandy. Ohľadne toho je dobré odcitovať pasáž, ktorú napísal Jack Weathersford v knihe “Genghis Khan and the Making of the Modern World – Džingischán a vytváranie moderného sveta“:

‘Namiesto toho, aby považoval takéto apokalyptické popisy za škodlivé, Džingischán ich zdá sa ešte podporoval. S jeho záľubou pre využitie všetkého s čím sa stretol, navrhol účinný spôsob ako ťažiť z vysokej vzdelanostnej úrovne moslimského obyvateľstva a obrátil svojich nepodozrievavých nepriateľov k mocnej zbrani na ovládanie verejnej mienky. Teror, ako si všimol, sa najlepšie šíri nie činmi bojovníkov, ale perami pisárov a učencov. V ére pred existenciou novín, hrali listy inteligencie primárnu úlohu pri tvarovaní, vytváraní verejnej mienky a  pri dobývaní strednej Ázie na strane Džingischána si títo zohrali svoju úlohu celkom dobre. Mongoli obsluhovali nástroj virtuálnej propagandy, ktorá sústavne nadsadzovala počty ľudí zabitých v bitke a takto rozširovala strach všade tam, kde sa tieto zlovestné správy dostali.’

Podobne George Lane poznamenáva, že Mongoli ’zámerne preháňali a napomáhali šíreniu hrôzostrašných príbehov, ktoré okolo nich kolovali a predchádzali ich príchodu, aby si tak zaistili nerušené podmanenie si vystrašeného obyvateľstva’.

 

[2] V knihe Davida Morgana ‘The Mongols – Mongoli’ on tvrdí, že toto číslo je 200 000, avšak v tom sa pomýlil pri preklade vydavateľ a v neskorších vydania ho opravil na hodnotu 2 milióny. Toto číslo je otvorene príliš vysoké (pozrite odhady o stredovekej populácii Bagdadu v pozn. č. 4).

 

[3] Dokonca aj taká významná postava ako Julius Caesar vo svojom spise ‘Zápisky o vojne s Galmi’ tvrdil, že v jednej jedinej bitke proti dvom kmeňom porazil nepriateľa čítajúceho 430000 mužov a to bez straty čo i len jedného jediného vlastného vojaka.

 

[4] Odhady o počte obyvateľov Bagdadu sa pohybujú v rozsahu od 96 miliónov (!?!) podľa prameňa – kronikára Hilala al-Sabiho z 11. storočia až k pravdepodobne 200 000 až 500 000 obyvateľov (Jacob Lassner Massignon a Baghdad) Najhodnovernejším intervalom pre to obdobie sú hodnoty pravdepodobne medzi 200 000 a 600 000, podľa stredovekých štandardov veľmi veľké mesto, ale nie dostatočne veľké aby dosiahlo na počet obyvateľov za Huleguovho dobyvačného ťaženia resp. celkové číslo pochádzajúce od Pinkera. Odhady zabitých sa pohybujú od 80 000 až k 1 miliónu. Nižšie čísla na začiatku intervalu sa zdajú byť oveľa pravdepodobnejšie.

 

[5] John Fennell tvrdí, že hoci niektoré ruské mestá boli dobyté a pravdepodobne poškodené a zničené, mnohé ďalšie boli pravdepodobne obídené alebo vyplieneniu unikli.

 

[6] Cenzus z roku 1290 nezahrňoval proviciu Yunnan a ďalšie a taktiež nevyčísľoval niekoľko kategórií ľudí, tvrdiac že ‘migranti žijúci nadivoko nie sú zahrnutí do celkového súčtu’. Podľa knihy Petra C. Perdueho ‘Exhausting the Earth – Vysávanie Zeme’ sa všeobecne prijíma, že sčítanie v roku 1393 nezahrňovalo celú populáciu.

 

[7] Mongoli tu nie sú tak úplne z obliga, keďže to bolo vytvorenie ich ríše, čo vydláždilo cestu šíreniu morovej nákazy zo strednej Ázie do Číny.

 

[8] Akýkoľvek odhad by sa mal brať so značnou rezervou. John Man odhaduje, že masakre v Chorezme si údajne vyžiadali 1,2 milióna ľudských životov – tj. 25-30% z 5 miliónov. Huleguho dobyvačné ťaženia  si možno vyžiadali približne rovnaké množstvo zabitých a dá sa predpokladať mierne nižšie celkové číslo pre vpády do Východnej Európy a na Rus. Je jasné, že čínsky cenzus sa nemôže brať ako berná minca pri odhade strát v počte obyvateľstva a väčšina z tohto počtu musia byť straty spôsobené morovou nákazou. Predpokladajúc, že reálny pokles bol 30 miliónov (čo umožnuje značné podhodnotené počty v sčítaní) a mongolské činy zodpovedné za 25% zo všetkých úmrtí dáva 7,5 milióna. Toto by mohlo udávať celkovo obrovský počet 11,5 miliónov obetí za takmer celé jedno storočie.