Alexandrijská knižnica a film Agora – doplnenie a jeho historické zhodnotenie

Keďže som sa z rôznych reakcií na moju odpoveď kritikom kresťanstva “nedozvedel”, či je neskonalý optimizmus istých ľavicovo-liberálnych diskutérov o starovekých poznatkoch a ich strate zničením Veľkej Alexadrijskej knižnice opodstatnený, či to nie je len moja autorská “licentia poetica”, zbožný výmysel  na oklamanie čitateľa resp. hyperbolizácia s nádychom irónie, a či som selektívne nezamlčal podstatné informácie, ktoré by mohli kresťanov naozaj usvedčiť z tohto “civilizačného zločinu” voči vedecko-technickému pokroku, robím  tak teraz a podrobnejšie. Doplnil som preto do  predošlého článku rôzne skutočné vyjadrenia, podľa nadšených i kritických svedectiev rôznych diskutérov a aj citácie z portálu, ktorý sa venuje školskej edukácií dejepisu a jeho sprostredkovaniu mladšej generácií pomocou audiovizuálnych pomôcok, ako sú aj filmové diela.

Film Agora a historické fakty

Venujme sa však téme: Aké bolo postavenie ženy a do akej miery boli autonómne, aké mali možnosti vyučovať a aká bola ich moc resp. vplyv vo vtedajšej neskoroantickej spoločnosti. Možno povedať, že zobrazenie žien vo filme ako učiteliek je viacmenej historicky presné. Hypatia nebola prvou ženskou filozofkou v helénistickom svete. A ani nebola poslednou – pretože o generáciu neskôr pôsobila v Alexandrii ďalšia známa pohanská neoplatonistická učiteľka, Edézia, ktorej sa nič násilné zo strany kresťanov či iných známych antických “zloduchov” nestalo (gr.Aedesia). Väčšina z toho, čo sa z filmu dozvedáme o pohanoch, kresťanoch a židoch má istý historický základ, pretože Alexandria bola už predtým dlhšie mestom častých násilných zrážok medzi rôznymi politickými frakciami a náboženskými skupinami. Vo filme sa však nachádzajú isté “posuny” vzhľadom na historické fakty, ktoré ako sa zdá smerujú k tomu, aby usvedčovali kresťanov vedených biskupom Cyrilom ako hlavných “zloduchov” príbehu.  Vo filme sa nachádza úplne vymyslený útok na Židov, ktorý údajne podnikla frakcia Cyrila, čo potom následne vyprovokuje ich reakciu.  Ak sa na to pozrieme historicky, v skutočnosti to boli Židia, ktorí násilne udreli ako prví. Vo filme sa objavia aj mnohé iné historické fabulácie a výmysly, čím sa z neho stáva niečo ako polemická agenda. Pozrime sa na tie najdôležitejšie historické omyly bližšie. Prvá polovica filmu sa nesie v znamení veľkolepého rozprávania mýtu o “Veľkej Alexandrijskej knižnici” a  v rámci neho zobrazuje  Hypatiu, ako v nej učí. V skutočnosti Alexandrijská knižnica vtedy, keď sa Hypatia prechádzala po alexandrijských uliciach, už dávno nejestvovala.  Film sa pravdepodobne pokúša ukázať tzv.”dcérsku knižnicu” v pohanskom chráme Serapeum, ale dobové historické dôkazy jasne dokladajú, že tento chrám bol v Hypatiinej dobe dávno opustený a ani žiadna knižnica tam už dávno nebola. Scény o tom, ako fanatický dav kresťanov plieni a ničí knižnicu sú fikciou a neexistujú žiadne dôkazy o tom, žeby  vôbec mala Hypatia nejakú spojitosť so Serapeom. Hypatia je zobrazená ako inovatívny mysliteľ prichádzajúci na nové objavy. V skutočnosti nemáme žiadne dôkazy o tom, žeby ním aj naozaj bola, hoci bola váženou neoplatónskou filozofkou a skúsenou matematičkou.  Taktiež sa z jej zobrazenia vo filme do značnej miery môže zdať, že by bola ateistkou.  Avšak keďže bola neoplatónska filozofka, je to nezmysel – táto jej filozofická škola presadzovala skôr  silné a značne mystické presvedčenie v existenciu “Jedného”, ktoré sa významnej miere podobalo kresťanskému a židovskému monoteizmu. Scény, v ktorých vykonáva experimenty so zotrvačnosťou a objavuje heliocentrizmus sú úplným výmyslom a sú veľmi nepravdepodobné, žeby sa naozaj stali najmä kvôli jej filozofickej orientácii. Vo filme sú tiež znázornené spory medzi alexandrijským prefektom Orestom a biskupom Cyrilom ako keby sa sústredili okolo Orestovej podpory pre Hypatiu a faktu, že je učenou ženou.  Toto sa taktiež nenachádza v žiadnych dobových prameňoch. Súčasťou sporu medzi nimi bola len do tej miery, že bola známou politickou podporovateľkou Oresta.  Jej vražda nebola motivovaná nenávisťou voči jej učenosti, ale jednoducho bola vyjadrením skôr aktu politickej odplaty za smrť jedného z Cyrilových podporovateľov.  Tento zločin bol prejavom čisto (a typicky) politicky motivovaného pouličného násilia v Alexandrii. Film sa snaží predstaviť divákom jej smrť ako umelecké stvárnenie istého druhu podobenstva o násilnom strete ateistického rozumu a náboženského fundametalizmu.  Avšak tohto veľkolepého podniku dosahuje prekrucovaním určitých historických faktov.  Násilná a tragická smrť Hypatie sa týkala politiky a nie učenosti či rozumu. Jej smrť neoznamovala vznešene úpadok vo vedách a dobu kresťanskej nevedomosti – Alexandria pokračovala ako centrum vedeckej učenosti a aj ako domov významných pohanských a kresťanských učencov ako boli Edísia, Hieroklés, Asklépios z Tralles, Olympiodoros Mladší, Amonius Hermiae a Hermias.  Jej smrť taktiež nebola predzvesťou pádu Ríma a nástupu tzv.”Doby Temna”.  Žila v východorímskej ríši.  Ríšou, ktorá síce padla ale bola to západorímska, ale táto nemá nič spoločné s politickými prejavmi pouličného davového násilia vo vzdialenej Alexandrii, ktoré sa udiali o šesťdesiat rokov skôr.  Východná časť Rímskej ríše, neskôr známa ako Byzantská ríša, po jej smrti pokračovala ešte ďalších 1000 rokov . A preto aj pre film Agora platí múdra rada, ako je to u každého (pseudo)historického filmu, berte historické reálie v ňom zobrazené s veľkou opatrnosťou a overujte si ich pomocou dobových prameňov. Amenábarov film sa pokúša o umeleckú výpoveď, ktorá sa týka náboženského fundamentalizmu, ale pri jej dosahovaní ukazuje značne prekrútený obraz udalostí doby, v ktorej žila Hypatia. V rámci historických prameňov existuje niekoľko správ, že Veľká Alexandrijská knižnica bola vypálená Juliom Caesarom v r. 47 p.n.l, ktoré boli napísané po tom, čo už jeho dynastia nebola pri moci (čo je pochopiteľné) a to: Senecom, Plutarchom, Aulom Gelliom a Diom Cassiom. Je možné, že tento obrovský požiar a skaza nezničila celú zbierku zvitkov knižnice, ale keď v r. 20 p.n.l. Strabo  navštívil Alexandriu a popisuje detailne palác a Museion a iné veľké budovy v Bruchione, kráľovskej štvrti, v ktorej mala táto Veľká knižnica stáť, pritom sa však o nej vôbec nezmieňuje. Niektorí historici sú presvedčení, že sa nachádzala v samotnom Museióne.  Ak je to pravda, potom všetko čo zostalo po Veľkej knižnici by mohlo byť zničené v roku 273 n.l., keď pohanský rímsky cisár Aurelian dal rozkaz svojim légiám vydrancovať mesto a pritom došlo k vypáleniu a zrovnaniu zo zemou celej štvrte Bruchion, vrátane Museiónu. Je známe, že existovali jej menšie tzv.”dcérske knižnice”, vrátane jednej, o ktorej sa zmieňuje Epifaneos zo Salamín, a ktorá ako sám píše, bola umiestnená v Serapeu – chráme boha Serapisa, ktorý sa nachádzal mimo štvrte Bruchion.  Serapeum bol neskôr v roku 391 n.l. zničený kresťanským rozvášeným davom a Edward Gibbon vďaka tejto udalosti započal rozširovať legendárny príbeh, pozostávajúci zo siahodlhých tvrdení, že toto zničenie predstavovalo koniec “Veľkej Alexandrijskej knižnice”. Avšak žiadne z piatich dochovaných historických rozprávaní o zničení Serapea  sa o nejakej, aj menšej knižnici nezmieňuje a zdá sa, že chrám bol už v čase, keď došlo k jeho vydrancovaniu, nepoužívaný a opustený.  Ammianus, ktorý ako sa zdá Egypt navštívil približne pred 50 rokmi, farbisto tento chrám popisuje, ale o jeho knižnici píše v minulom čase. Myšlienka, že táto knižnica bola v dobe, keď bol chrám zničený, stále nedotknutá, sa vo všeobecnosti zdá ako mylná, hoci je neustále a opakovane predhadzovaná tými, ktorí sústavne a dookola vedú reči o tom, ako “tí zlí, zlí, zlí kresťania zničili Veľkú Alexandrijskú knižnicu“. Historické dôkazy sú síce nesúrodé, ale zdá sa, že najpravdepodobnejšiou verziou bude, že samotná Veľká knižnica bola zničená resp. podstatne znehodnotená ohňom v r. 47  p.n.l. a  odvtedy sa o nej píše už len v minulom čase.  Menšie dcérske knižnice, ako tá v Serapeu, pretrvali dlhšie, ale tieto sa s veľkou pravdepodobnosťou tiež postupne rozstratili, akonáhle zmizli ich podporovatelia. Tie knižnice, ktoré boli umiestené v chrámoch, by mohli byť na tento druh pomalého úpadku obzvlášť náchylné, keďže prijatie kresťanstva zbavilo pohanské kulty finančnej podpory a ich chrámy v dôsledku nevyužívania  a chátrania upadali.  Knihy boli veľmi vzácne a hodnotné predmety, preto úpadok týchto menších knižníc by mohol  znamenať, že ich obsah bol skôr vykradnutý, než zničený. Ale myšlienka, že Veľká Alexandrijská knižnica bola nejakým depozitom učenosti, ktorý by sa nikde inde nenachádzal, je dokonalý mýtus.

Literatúra:

Podobne ako v článku Moderné rozprávky o zázračnej knižnici alebo keby bolo keby, boli by sme na Jupiteri?

Reklamy

Chcete si zalúštiť? – zaujímavé blogy nielen o zašifrovaných textoch

Ak si chcete spríjemniť nadchádzajúce dlhé zimné večery odhaľovaním menších či väčších historických hádaniek a “neberú” Vás krížovky či Sudoku, môžte si skúsiť reálne historické zašifrované texty. Dostať sa k nim bližšie a tak povediac “ohmatať si ich”, už nie je ani tak vzdialené, ako by sme si viacerí mysleli.

Blog Klausa Schmeha, známeho popularizátora a svetového odborníka na historické šifrovacie metódy, ich ponúka hneď niekoľko desiatok (ako prvý v spolupráci so mnou “medzinárodnú” súťaž, kto vylúšti ako prvý dve zašifrované správy čs. protirakúskeho odboja):

http://scienceblogs.de/klausis-krypto-kolumne/2014/08/29/wer-knackt-die-kryptogramme-der-tschechischen-widerstandsbewegung-aus-dem-jahr-1915/

Jeho maďarský kolega, Benedek Láng spustil pred rokom a pol vynikajúci blog o historickej kryptológii a jej problémoch (archívy bývalej Osmanskej ríše snáď ešte niečo zaujímavé prinesú):

http://kripto.blog.hu/2014/11/20/kemek_olaszul_osztrak_megbizoiknak

Pán Janeček, bývalý vynikajúci vojenský kryptoanalytik, tiež rád uverejňuje zašifrované texty na svojom blogu (napr. o Knoflíkovej afére):

http://janeckovokrypto.blogspot.sk/2014/11/kryptlusteni33.html

Hans Jahr alias kjfriedo.:)

Postoj Katolíckej Cirkvi voči čarodejníctvu a všetkým praktikám kúzelníctva a mágie – VII. KAPITOLA – CIRKEV, 1200-1700 Pápeži a koncily

VII. KAPITOLA  – CIRKEV, 1200-1700  Pápeži a koncily

Až do trinásteho storočia a po tom, čo podľa svetského zákonodarstva proti čarodejniciam im hrozila smrť upálením na hranici, Cirkev pre týchto páchateľov schválila iba disciplinárne tresty a ich vylúčenie zo svojho spoločenstva. Ale tieto skutočnosti nabrali iný smer po tom, čo viera v čarodejníctvo bola posilnená znovuobjavením sa gnosticko-manichejských siekt, ktoré učili, že existujú dva navzájom súperiace, rovnako mocné, spoluvečné princípy, dobrý a zlý princíp, pričom druhý bol považovaný za stvoriteľa a vládcu nad materiálnym svetom-vesmírom. Týmito a ďalšími heretikmi boli katari, Albigénci, valdénski, luciferiáni z ktorých všetci boli obviňovaní z hrozných zločinov, najmä z toho že vyvolávali diabla určitými vzývaniami, následkom čoho on navštevoval ich zhromaždenia a nabádal ich k tomu, aby sa dopúšťali rozmanitých nepredstaviteľne zlých skutkov. Hansen píše: “Je nepopierateľné, aké obrovské povzbudenie bolo vkladané do povier o démonických vplyvoch a možnému sexuálnemu styku medzi ľudskými bytosťami a démonmi katarizmom, v dôsledku jeho dualistickej filozofii.” [275] Tzv.”Čierna smrť” ktorá devastovala Európu v štrnástom storočí bola považovaná za dielo diabolských mocností a v mnohých prípadoch, emócie spôsobené touto pohromou dospeli až do šialenstva. V niektorých častiach Európy, najmä v Nemecku, flagelanti, ktorých počet vystúpil až na niekoľko tisíc brázdili krajinu a vzývali uprostred divokých tancov moc Satana. Zo všetkého spomenutého a spojených účinkov vyvstávala pred Cirkvou otázka čarodejníctva oveľa mocnejšie čoho následkom bolo, že sme našli mnoho odkazov na tieto praktiky v pápežských bulách a listoch a v konciliárnych dekrétoch. V tom istom čase sa vynášané tresty stávali čoraz viac tvrdšími a keď bola ustanovená inkvizícia tak čarodejníctvo ako aj heréza sa stala jedným z najčastejších obvinení proti obžalovaným v inkvizičnom procese.

[275] Hansen, Zauberwahn, 240

S pätnástym storočím prišlo významné zvýšenie počtu prípadov prenasledovania čarodejníc a v tomto a nasledujúcom storočí, pokým prebiehal boj medzi katolicizmom a luteránizmom, počet tých, obvinených zo styku s diablom bol vyšší než vo všetkých predchádzajúcich storočiach. K tomuto dochádzalo z veľkej časti kvôli učeniu niektorých reformátorov, ktoré prispievalo k napätiu a roztáčaniu špirály perzekúcie. V Luterovom katechizme sa moc pripisovaná diablovi na telom a dušou, životom a vlastníctvom človeka prirovnávala takmer k všemohúcnosti. Priatelia a nasledovníci Luthera zdieľali tieto pohľady a čoskoro sa zistilo, že kazatelia hovorili viac o diablovi ako o Kristovi a že mladí a starí verili viac v diabla než v Boha a jeho posvätnému evanjeliu.

Keď teda prechádzame k skúmaniu činnosti pápežov počas tohoto obdobia medzi rokmi 1200-1700 zisťujeme, že mnohí z nich vydávali dekréty dotýkajúce sa reality mágie a čarodejníctva. V roku 1258 a 1260 pápež Alexander IV. písal františkánskym a dominikánskym inkvizítorom, že by títo mali prenechať trestanie kúzelníkov na svetských sudcov, ak nedochádza k prejavom herézy. “Cum negotium fidei, quod summe privilegiatum existit, per occupationes alias non debeat impediri, inquisitores ipsi de iis, nisi manif este haeresim saperent, ratione huiusmodi officii sibi commissi se nullatenus intromittant, sed eos relinquant suis iudicibus poena debita castigandos.” [276]

V roku pápež Bonifác VIII. nariadil vyšetrovanie obvinení vznesených voči Walterovi, biskupovi z Coventry a Lichfieldovi, pokladníkovi kráľa Edwarda I., že spomenutý biskup mal priniesť dary a obetovať ich diablovi. [277] Je dobré poukázať na to, že Edward I. v tomto prípade intervenoval v jeho prospech a bolo napokon dokázané, že správa o tom vyšla od jeho nepriateľov, takže biskupovi bolo dovolené, aby sa očistil miestoprísažným svedectvom o dobrej povesti pochádzajúcom od tridsiatich siedmich svedkov.

[276] Hansen, Quellen, 1.

[277] Hansen, op. cit, 2.

Rastúca dôležitosť čarodejníctva a kúzelníctva vo všeobecnom ľudovom povedomí prijala nový podnet z výnosov pápeža Jána XXII. V roku 1318 napísal biskupovi Bartolomejovi z Frejusa a priorovi Petrovi Textorisovi z diecézy Eodez, poverujúci ich vykonať vyšetrovanie týkajúce sa niektorých klerikov a laikov, ktorí praktikovali nekromanciu a príbuzné umenia: “se nigromancie, geomancie et aliarum magic arum artium moliminibus implicarunt et implicant, scripta et libros habentes huiusmodi artium, que quidem, cum sint artes demonum ex quadam pestifera sociate hominum et angelorum exorte etc. ” [278] Ak sa tieto osoby preukážu ako rebelujúce, nech sú prinútené pod cirkevnou cenzúrou vzdať sa svojich zločinných praktík. O dva roky neskôr mal ten istý pápež odoslať po kardinálovi zo Sancta Sabina list týkajúci sa vzdávania úcty niektorými ľuďmi diablovi, vytvárajúcimi pakt so Satanom a zneužívanie hostií a svätenín čarodejnicami. Listy nariaďovali biskupom vyšetriť tých, ktorí obetujú démonom alebo ich adorujú alebo s nimi vytvárajú nevyslovený resp. slovný pakt alebo tých, ktorí zneužívajú sviatosť krstu krstením obrazov zhotovených z vosku rovnako ak aj tých, ktorí zneužívajú sviatosť eucharistie. Takéto osoby by sa mali trestať podľa kánonov týkajúcich sa herézy. [279] V bule z roku 1326 sa hovorí znovu o tých, ktorí vstupujú do paktu s diablom, klaňajú sa mu, vyrábajú obrazy, väznia démonov do prsteňov či zrkadiel a hrozí sa im trestami spojenými s herézou, všetkým, ktorí boli uznaní vinnými a tým, ktorí sa od tohto konania neodvrátia do ôsmich dní. [280]

[278] Hansen, op. cit, 3.

[279] “Dominus Iohannes . . . vult ordinat vobisque committit, quod auctoritate sua contra eos, qui demonibus immolant vel ipsos adorant aut homagium ipsis faciunt, dando eis in signum cartam scriptam seu aliud quodcumque, vel qui expressa pacta obligatoria faciunt cum eisdem aut qui operantur vel operari procurant quamcumque imaginem vel quodcumque aliud ad demonem alligandum seu cum demonum invocatione ad quodcumque maleficium perpetrandum aut qui Sacramento babtismatis abutendo ymaginem de cera seu de re alia factam babtizant sive faciunt babtizari seu alias cum invocatione demonum ipsam fabricant . . . item de sortilegis et maleficis, qui Sacramento eucharistie . . . et aliis sacramentis ecclesie . . . abutuntur, possitis inquirere et alias procedere contra ipsos, modis tamen servatis, qui de procedendo cum prelatis in facto heresis vobis a canonibus sunt prefixi.”

[280] BulIarium, IV, 316.

V roku 1330 ten istý pápež poslal svoj výnos arcibiskupom z Narbonne a Toulouse, ich sufragánom a inkvizítorom z Carcassonne a Toulouse, odstraňujúci kúzelníctvo zpod jurisdikcie inkvizície. [281] Nasledujúci rok nariadil biskupovi Hugovi z Paríža na základe sťažností vznesených kráľom Filipom VI. z Francúzska pristúpiť k vyšetrovaniu týkajúceho sa istých klerikov a laikov, ktorí sa pokúšali využívať čarodejníctvo proti kráľovi a jeho spoločníkom. “Viros maleficos humani generis quodammodo inimicos eo. ferventius persequi debet auctoritas presidentis, quo periculosius saluti publice parantes insidias etiam pulsare non metuunt occultis maleficiis regiam dignitatem . . . tibi per dictum regem nominandas (i.e., personas) super quibusdam eorum maleficiis et excessibus, que adversus ipsius regis et curie sue personas commisisse dicuntur, crimen lese maiestatis in eundem regem propterea perpetrando . . . inquirendi . . . procedendi . . . faciendi . . . quicquid iusticia suadebit, necnon compescendi . . . plenam et liberam tenore presentium concedimus f acultatem.”[282]

Benedikt XII. v roku 1336 nariadil biskupovi Williamovi z Paríža a Williamovi z Carcassonne napraviť a potrestať čarodejnice a kúzelníkov [283] o niektorých sa zmieňujúcich po mene, ktorí boli obvinení z takýchto praktík. Z vysvetlenia podaného pápežským dvorom o platbách kopistu počas procesu pre kúzelníctvo sme získali dojem o prevažujúcom výskyte mágie v rámci všetkých vrstiev spoločnosti. V práci na ktorú odkazujeme je zmienka o deviatich osobách, medzi ktorými boli rektor kostola, rehoľný brat, klerik a niekoľko žien všetci boli obvinení z čarodejníctva. [284]

281 Hansen, op. cit, 6.

282 Id., 7.

288 Id., 8.

284 Hansen, op. cit., 8, 9.

Rovnako v r. 1336 Benedikt napísal grófovi Gastonovi de Foix, rozkazujúc mu aby poslal dvoch mužov podozrivých z čarodejníctva na pápežský dvor, kde mali čeliť súdnemu procesu. [285] Na ďalší rok ten istý pápež napísal Williamovi Lombardskému z Mirepoix naliehajúc na neho, aby vyšetril prípad dvoch mužov držaných v pápežských väzniciach kvôli obvineniu z kúzelníctva. [286] Dokument, datovaný o niekoľko mesiacov neskôr, udáva cenu za starostlivosť o vyššie zmienených väzňov, kňaza a laika, ktorí kvôli vyvolávaniu démonov a praktizovaniu čarodejníctva boli väznení 150 dní. [287] V júni r. 1337 Benedikt napísal dekanovi Arnaldovi z kostola sv. Pavla, v diecéze Alet a arcidekanovi Petrovi de Luna, v diecéze Beziers, nariaďujúc im vyšetriť prípad klerikov a laikov z Beziers, ktorí mali obviniť svojho biskupa Williama z pokusu zabiť pápeža Jána XXII. prostredníctvom magického voskového znázornenia resp. figúrky. [288] Prípad bol neskôr uzatvorený keďže chýbal dostatočný dôkaz. V roku 1338 napísal ten istý pápež Williamovi Lombardskému v diecéze Frejus ohľadne dvoch žien, ktoré sa oddávali diablovi a mali spáchať mnohé zločiny pripisované čarodejniciam. Tieto ženy boli potrestané ako spravodlivosť vyžadovala, avšak spravodlivosť by mala byť zmiernená milosrdenstvom: “Nos igitur talia et similia extirpari de finibus fidelium dictasque mulieres de tantis corrigi facinoribus lima iusticie cupientes, discretioni tue . . . punire ac corrigere penitentiasque ipsis imponere studeas, sicut iusticia exegerit, cum temperamento tamen misericordie, prout earum contritio meruerit et rationi convenire cognoveris, salutares.” [289] To, že mnísi a klerici taktiež neboli oslobodení od praktík svojej doby sa dá doložiť z listu Benedikta Durandovi, opátovi cisterciánskeho kláštora Bolbona týkajúceho sa niektorých jeho mníchov, ktorí sa pokúšali prostredníctvom mágie najmä voskových zobrazení nájsť skrytý poklad. Za toto boli kruto potrestaní. [290]

[285] Ibid.

[286] Id., 10, 11.

[287] Ibid.

[288] Ibid.

[289] Ibid., 13, 14.

[290] Hansen, op. cit, 14-17.

Pápež Gregor XI. v roku 1374 napísal dominikánovi Jakubovi de Moreriovi, inquizítorovi vo Francúzsku zmocňujúc ho tým, aby sa pokúsil postihnúť prostriedkami cirkevnej cenzúry tých, ktorí predkladali obetu diablovi. [291] Alexander V. v r. 1409 napísal františkánovi Ponciovi Fougeyronovi, že čarodejnice, veštice a vyvolávači démonov by mali byť potrestané a že, ak je nutné, mal by byť povolaný štát: “invocato ad hoc, si opus fuerit, auxilio brachii secularis.” [292]

Pápež Eugen IV. v r. 1434 napísal tomu istému Ponciovi, že v mnohých oblastiach by sa malo nachádzať okrem dogmatických heretikov “mnoho kresťanov oddávajúcich sa čarodejníctvu, vešteniu, vyvolávaniu démonov, zaklínaní, povier, využívaní zakázaných umení od ktorých sa jednoduchí kresťania odvracajú. ” [293] Títo mýliaci sa kresťania by mali byť privedení naspäť do Cirkvi.” “Oviculas . . . errantes . . . ad ovile dominicum reducere.” O tri roky neskôr ten istý pápež napísal všetkým inkvizítorom list týkajúci sa istých ľudí, ktorí obetovali démonom a s ich pomocou vykonali mnohé divy. “Ad nostrum non sine gravi mentis amaritudine pervenit auditum, quod plerosque Christi sanguine mercatos adeo tenebrarum princeps, ut eos suorum damnationis lapsusque participes efficiat, eius infascinavit astutiis, quod ipsi detestabiles illius suorumque satellitum suasus et illusiones coecitate noxia sectantes, demonibus immolant, eos adorant, ab ipsis responsa prestolantur et acceptant, illis homagium faciunt et in signum desuper chartam scriptam (the pact) vel quid aliud tradunt, cum ipsis obligatoria, ut solo verbo, tactu vel signo maleficia, quibus velint, illis inferant sive tollant, infirmitates sanent, aeris intemperiem provocent, et super aliis nefandis pacta firmant.” “Takéto osoby by mali byť uväznené podrobené cirkevnej cenzúre a ak je nutné odovzdané svetskej moci.” [294]

[291] Ibid

[292] Ibid.

[293] Ibid.

Eugen IV. v roku 1440 píšúci proti antipápežovi Felixovi V., sa o ňom vyjadril ako o vodcovi nešťastných mužov a žien oddávajúcich sa kúzelníctvu a zvedených diablom; “títo ľudia”, ako píše: “sú všeobecne znamými ako ‘stregule’ resp. ‘stregones’ (strigy) alebo inak Valdenskí.” [295] Ten istý pápež píšúci list adresovaný inkvizítorovi z Carcassonne v r. 1445 upriamujúci jeho pozornosť na vyhľadávanie tých, ktorí sa sami oddávali magickým praktikám. [296] Pápež Kalixt III. v r. 1457 napísal svojmu nunciovi Bernardovi z Bosca, že sa s prekvapením dopočul o tom, že v diecéze Brescia sa nachádzajú istí cirkevníci, ktorý falošne učia bludy o Ježišovi Kristovi a jeho blahoslavenej Matke, taktiež zvrátene odvracajú jednoduchý ľud vyučujúc ich magické umenia ; títo cirkevníci by mali byť starostlivo nájdení a tvrdo potrestaní. [297]

V r. 1459 Pius II. upriamil pozornosť opáta z Treguieru na existenciu magických praktík v Británii a udelil mu pápežskú autoritu na ich potlačenie. [298] V roku 1473 Sixtus IV. si vyžiadal od generálneho vikára Bologne, aby vypracoval správu týkajúcu sa istého karmelitána, ktorý učil, že nie je heretickým očakávať odpoveď od diabla. [299] Ten istý pápež o päť rokov neskôr zakázal výrobu a požehnávanie rovnako ako aj predaj “kúskov vosku zobrazujúcich ovečku všeobecne známu ako Agnus Dei ; “tieto mali byť určené najmä pre pápeža. [300]

294 Hansen, Quellen, 17.

295 Id., 18.

296 Id., 19.

297 Id., 19.

298 Id., 20.

299 Id., 21.

300 Id., 21. Dôvod pre toto obmedzenie týkajúce sa Agnus Dei malo tú príčinu, že mohli byť ľahšie využité ako materiál pre nekromantské praktiky, ak by tomu bolo dovolené rozšíriť sa.

V roku 1483 Sixtus poslal posolstvo dominikánom v Schlettstadte o tom, že poskytol jednému z ich servítov, ktorý sa ukázal takým horlivým pri potýkaní sa s heretickými čarodejnicami v Nemecku odpustky na tri roky a taktiež peňažnú pomoc. [301]

Po tom, čo ho prekvapila naliehavosť správ, ktoré k nemu prúdili z Nemecka, pápež Innocent VIII. v r. 1484 vydal svoju známu bulu “Summis desiderantes affectibus”, v ktorej píše, o tom ako sa nedávno dozvedel, že v niektorých častiach južného Nemecka rovnako ako v provinciách, mestách, krajinách, oblastiach a biskupstvách Mainz, Kolín, Trevír, Salzburg a Brémy odpadlo veľké množstvo ľudí oboch pohlaví od katolíckej viery, vstúpiac do spojenia s diablami a pomocou ich očarovaní, zlorečení a iných nechutných činov kúzelníctva, spôsobujúc obrovské škody  rôzneho druhu ľudským bytostiam a zvieratám. [302] Bula pokračuje: ” hoci dvaja dominikáni a profesori teológie Henry Institor v južnom Nemecku a James Sprenger v niektorých častiach Porýnia, boli poverení pápežskou autoritou za inkvizítorov heretickej neprávosti, napriek tomu, istí klerici a laici v týchto miestach mali tvrdiť keďže v poverovacích listoch rečených inkvizítorov názvy týchto diecéz a miest a mená osôb a ich zločinov neboli výslovne zmienené, inkvizítori sa neodvážili vykonávať svoj úrad resp. zatýkať a trestať ľudí.” Práve preto sú teraz vydané striktné nariadenia, že obaja inkvizítori majú nerušene vykonávať autoritu ich úradu proti osobám každého postavenia.

[301] Hansen, op. cit, 22.

[302] Bullarium, V, 296: “Quamplures utriusque sexus personae, propriae salutis immemores et a fide catholica deviantes, cum daemonibus incubis et succubis abuti ac suis incantationibus, carminibus et coniurationibus aliisque nefandis superstitiis et sortilegiis, excessibus, criminibus et delictis mulierum partus, animalium foetus, terrae fruges, vinearum uvas et arborum fructus necnon homines, mulieres, iumenta, pecora, pecudes et alia diversorum generum animalia, . . . perire, suffocari et extingui facere et procurare . . . fidem praeterea ipsam, quam in sacri susceptione baptismi susceperunt, ore sacrilego abnegare, aliaque quamplurima nefanda, excessus et crimina, instigante humani generis inimico, committere et perpetrare non verentur, in animarum suarum periculum, divinae maiestatis offensam ac perniciosum exemplum ac scandalum plurimorum.”

Na ochranu pred kúzelníctvom budú vysvetľovať Božie slovo vo všetkých farných kostoloch a na poučenie ľudu používať všetky prostriedky. Pápež spomínal najmä biskupa Štrasburgu k ochrane inkvizítorov a k vynášaniu najtvrdších trestov na všetkých tých, ktorí im odporujú a ak je nutné mal by povolať na pomoc svetskú moc. [303]

Táto pápežská bula neobsahuje žiadne dogmatické rozhodnutie týkajúce sa čarodejníctva. Pápež reagoval len historicky na rozličné hrôzostrašné incidenty, ktoré mu boli oznámené a teda bula nič detailne nerieši či už  o objektívnom účinku vytváranom vôľou kúzelníka alebo spôsob akým môže byť sama osebe vnímaná. Bula taktieť nezaviedla nič nové. Dvom inkvizítorom “s ohľadom na zločin čarodejníctva” boli dané absolútne právomoci oveľa striktnejšie definované a ak svetské súdy vynesú rozsudok smrti proti tým previnilcom, ktorí mu boli odovzdaní ako nenapraviteľní cirkevným súdom toto potrestanie nebolo výsledkom buly keďže už pred 200 rokmi svetské právo Sachenspiegel udávalo, že kúzelníci a čarodejnice by mali byť usmrtené ohňom. Táto bula sa nedá ani prijať ako príčina barbarských činov, ktoré boli spáchané v nasledovných storočiach v spojení s prenasledovaním a potrestaním čarodejníc. [304] Bula samozrejme iste podnietila trestanie čarodejníc do tej miery, že povzbudila inkvizítorov, aby v tomto postupovali s veľkou horlivosťou. Duhr píše: “Bula bezpochýb nastolila doktrínu, ktorú bolo povinné prijať. Musíme pripustiť, že pápež bol zle informovaný dôverčivými a nekritickými inkvizítormi a napomohol priamo nespravodlivosti prostredníctvom jeho buly, upaľovači čarodejníc sa mohli spoliehať na pápežskú autoritu. Nemeckí biskupi mali oboznámiť Svätú Stolicu o skutočnej povahe procesov, ale väčšina biskupov bola postihnutá čarodejníckou poverou a do značnej miery boli svetskí vládcovia sa tiež podieľali na upaľovaní čarodejníc. [305]

[303] Bullarium, V, 296; Hansen, Zauberwahn, 467, 468.

[304] Janssen, VIII, 551 seqq.

[305] Duhr, op. cit., 16.

Podľa Hansena dôležitosť čarodejníckej buly spočíva nie v obsahu, ktorý neponúka nič nové, ale skôr v bezprostrednom obehu, ktoré získalo v rámci kníhtlače, zatiaľčo staršie listy bývali obmedzené na malý okruh príjemcov. [306]

Účinkom buly jeden z inkvizítorov, Institoris zostavil memorandum pokynov na spôsob súdneho postupu v čarodejníckych procesoch : vyhlásil popretie existencie  čarodejníctva za herézu a ako hlavné zločiny čarodejníc zmienil : vytváranie búrok, narušenie ľudského vedomia až k bláznivosti, spôsobovanie nenávisti a lásky, zabraňovanie plodnosti u ľudských bytostí a zvierat a dokonca branie života.

O všetkých týchto bodoch mali pastori poučiť  ľud a každého napomenúť, aby udal informácie týkajúce sa osôb podozrivých z čarodejníctva. Po roku od zverejnenia buly a memoranda bol Institoris upovedomený o existencii päťdesiatich podozrivých osôb z ktorých len 2 boli ženy. [307] V r. 1485 Innocent napísal arcivojvodovi Sigmundovi Rakúskemu a opátovi Jánovi z Weingartenu chváliac ich za účinnú pomoc poskytnutú inkvizítorom Institorisovi a Sprengerovi pri ich pokusoch vyhladiť čarodejníctvo a kúzelníctvo. Ďalší rok tento pápež informoval biskupa z Brescie, že všetci tí, ktorí sú vinní zo zločinov čarodejníctva sú ipso facto excomunikovaní. [308]

Alexander VI. v roku 1500 napísal priorovi z Klosterneuburgu a inkvizítorovi Institorisovi ohľadne rozšírenia čarodejníctva v Čechách a na Morave; nariadil im, aby kázali proti týmto diabolským umeniam a ak je nutné povolali svetskú moc. [309] Ďalší rok Alexander poskytol plnú moc dominikánskemu inkvizítorovi v Lombardii, Angelovi z Verony trestať tých obidvoch pohlaví, ktorí sa oddávali diabolskému umeniu čarodejníctva. [310]

[306] Hansen, Zauberwahn, 469 ff.

[307] Hansen, Quellen, 28, 29.

[308] Hansen, op. cit., 28.

[309] Ibid.

[310] Id., 31.

Julius II. medzi rokmi 1503-1513 napísal inkvizítorovi z Cremony, Jurajovi z Casali, nariaďujúc mu napriek opozícii kňazov a ľudu byť odhodlaný v práci prenasledovania osôb oboch pohlaví, ktoré zneužívali sviatosti, prijímali diabla ako svojho pána a majstra, prisahajúc mu poslušnosť; tí, ktorí škodili zvieratám, ničili plody zeme a “aliaque quamplurima nefanda excessus et crimina eodem diabolo instigante committentes.” [311] V roku 1521 Lev X. vzniesol protest proti miešaniu sa benátskych senátorov do postupu inkvizítorov z Brescie a Bergama proti kúzelníkom. Pápež rozkázal inkvizítorom aby využili cirkevné prostriedky ako exkomunikáciu a interdikt. [312]

Hadrián VI. v r. 1523 udelil inkvizitorovi z Como, Modestovi Vincentinovi, právo postupovať proti čarodejniciam a kúzelníkom rovnako ako  Klement VII. udelil to isté v r. 1524 guvernérovi v Bologni. V r. 1526  ten istý pápež usmernil dekana a kanonikov zo Sionu aby konali a trestali herézu a kúzelníctvo. [313]

Dve neskoršie buly nejakým spôsobom reflektovali na všeobecne rozšírenú poverčivosť; v r. 1586 Sixtus V. nariadil, že by mali byť potrestaní nielen tí, ktorí vyrábajú a používajú magické umenie, ale aj tí, ktorí čítali akékoľvek knihy, ktoré sa o takýchto praktikách zmieňujú. “Prohibentes omnes et singulos libros opera, etc., . . . astrologiae, geomanticie, etc., artes magicae, aut in quibus sortilegia, veneficia, auguria continentur. ‘ [314] Posledné pápežské nariadenie proti čarodejníctvu bolo vydané Gregorom XV; bola to bula Omnipotentis Dei, 1623.

Bula zmenšila minulé tresty a nariaďovala, že trest smrti sa mal vynášať len na tých, ktorí dokázateľne vstúpili do paktu s diablom a mali s jeho pomocou spáchať vraždu.

[311] Hansen, op. cit, 32.

[312] Bullarium, VI, 24.

[3l3] Hansen, op. cit., 37.

[314] Bullarium, VIII, 646.

Cirkevné koncily vo všeobecnosti počas diskutovaného obdobia nesformulovali mnoho dekrétov namierených priamo proti čarodejníctvu. V roku 1212 koncil v Paríži nariadil, aby klerici či mnísi boli degradovaní “clerici vel monaehi, qui conjurationem fecerint, gradu excidant.” [315] Synody z Rouenu (1231), Tours (1236), Le Mans (1238), Liege a Carcassonne (1272), Ravenny a Kolína (1280) sa hlavne zaoberali hriešnou povahou čarodejníctva a vyhlásili ho za hriech, ktorého získaním absolúcie bolo rezervované biskupovi. [316] Koncily v Nantes (1264), Utrechte, Kostnici, provinčné koncily v Mainzi (1261), Beziers a Nogarete (1290), Benátkach (1296 nariadili  trest exkomunikácie pre laikov oddávajúcich sa magickým praktikám a pre kňazov trest suspendácie. [317] Medzi skutkami hodnými takéhoto potrestania patrili čarodejníctvo, zaklínania, veštenie, vyvolávanie démonov, zabíjanie detí magickými prostriedkami rovnako ako zneužívanie svätej eucharistie alebo jednej z iných sviatostí Cirkvi na isté diabolské účely. [318] Koncil v Grado (1296) vyhlásil, aby sa nikto neopovážil využívať magické praktiky na vzbudzovanie lásky u ostatných; taktiež nariaďoval exkomunikovať jasnovidcov a čarodejnice. [319] Okrem exkomunikácie boli vynášané aj iné tresty; napríklad koncil vo Valencii (1248) nariadil, že so súhlasom pápeža v cirkevných provinciách Narbonne, Vienne, Aries a Aix rovnako ako v pätnástich iných diecézach by mali byť čarodejnice a kúzelníci predvedené pred biskupa ak sa ukážu nepolepšiteľnými, mali by byť uväznené alebo ináč potrestané podľa vôle biskupa. “Item de sacrilegis et sortiariis, quocumque nomine censeantur, et specialiter de his, qui magistri sunt vel doctores in opere tarn damnoso, statuimus quod, si inventi fuerint, reddantur suo episcopo, et si moniti non resipuerint, immurentur vel ad arbitrium episcopi puniantur.” [320]

[315] Mansi, XXII, 830.

[316] Mansi, XXIII, 213, 477; XXIV, 363; Hefele, V, 894, 938, 1050; VI, 187.

[317] Mansi, VI, XXIV, 1066, 1163; Hefele, VI, 335.

[318] Hefele, VI, 206, 231.

[319] Hefele, VI, 368.

[320] Mansi, XXIII, 769.

Dva provinčné koncily konajúce sa v r. 1310 v Mainzi a Trieri vyhlásili všetkých, ktorí praktizujú mágiu za exkomunikovaných. [321] Na tom druhom koncile sa tiež vyhlásilo, že žiadna nesmie tvrdiť, že lietala v noci s Dianou  alebo s Herodias ani nikto nesmie používať modlitbu Pater Noster a Krédo na magické formulky. [322] Synoda v Bergame (1311) nariadila exkomunikáciu pre osoby konajúce čarodejníctvo, zatiaľčo tá v Rouene (1321) vyhlásila, že zneužívanie sviatostí pre čarodejnícke účely, by malo byť  potrestané exkomunikáciou. [323] Všeobecná synoda zvolaná kardinálom legátom Williamom z Valladolidu v r. 1322, [324] a diecézne synody v Alcala a Salamanke z r. 1335 vyhlásili za exkomunikovaných nielen všetkých praktizovateľov čarodejníctva, ale taktiež tých, ktorí sa na nich obracali. [325] Koncil v Rouene (1335) zvolaný pápežom Benediktom XII. vyhlásil, že všetci jasnovidci a čarodejnice a všetci tí, ktorí vyhľadávali ich pomoc boli ipso facto exkomunikovaní. [326] Nórska synoda v Tonsbergu (1336) varovala veriacich pred čarodejníctvom a travičstvom a trestali exkomunikáciou tých, ktorí využívali jasnovidectvo a čarodejníctvo. [327] V roku 1349 arcibiskup Arnošt zvolal provinčný koncil v Prahe, ktorý nariadil všetkým kňazom, aby varovali svoje farnosti, že všetky magické praktiky by mali vyniesť trest exkomunikácie; oproti tomuto napomenutiu druhý koncil v Prahe z r. 1407 bol nútený priznať a lamentovať nad tolerovaním čarodejníctva mnohými kňazmi. ” Multi sortilegi, in diversis parochiis commorantur et publice tolerantur per plebanos . . . . Mandatur plebanis universis et singulis, quatenus tales sortilegos et sortilegas non tolerent ulterius in parochiis eorum, sed corrigant et expellant tales, pro poenitentia peragenda ad superiorum audientiam remittant.” [328] Podľa synody v Magdeburgu (1390) mali byť čarodejnice kruto potrestané. [329]

[321] Id., XXV, 247, 297.

[322] Hefele, VI, 492.

[323] Mansi, XXV, 475.

[324] Hefele, VI, 609.

[325] Mansi, XXV, 1047.

[328] Hefele, VI, 643.

[327] Ibid.

V pätnástom storočí nachádzame to, že stále prevažuje idea čarodejníctva. V Nórsku synoda v Oslo (Opsloe, 1436) zakázala mágiu. Synody vo Freisingu (1440 a 1480), Lisieux (1456), Upsala (1443-48), Eichstatte (1453) a v Salzburgu (1456) nariadili exkomunikáciu pre čarodejnice a jasnovidcov taktiež ore všetkých tých, ktorí pri svojich nekalých praktíkách zneužívajú sviatosti. [330] Synoda v Rouene (1445) sa uzniesla na oveľa tvrdšom potrestaní než len exkomunikácii, nariadila, aby všetci, ktorí vyhľadávajú pomoc diabla nosili povinne znak hanby, ale ak verejne odvolajú  mali po tom čo vykonajú vhodné pokánie by byť oslobodené biskupom; ak znovu upadnú a vrátia sa na svoje zlé chodníčky, klerici by mali byť degradovaní a uväznení na doživotie, laici by mali byť odovzdaní svetskému ramenu. [331] Tá istá synoda odsúdila všetky knihy a traktáty o mágii. [332] Synoda v Mantove (1460) potrestala všetkých tých, ktorí praktikovali umenie mágie. [333] Podľa nariadení koncilu v Seville (1512) mágovia a jasnovidci by mali byť potrestaní exkomunikáciou a mali byť prinútení zaplatiť isté množsto zlata ; ak tento prečin opakovali, mali byť potrestaní infamiou a vyhnanstvom. [334] Koncil vo Florencii (1517-18) vyhlásil, že pri vizitácii by mal potrestanie dopadnúť na tých, ktorí používali mágiu, kúzelníctvo a veštenie. Synoda v Regensburgu (1527) nariadila, aby tí klerici, ktorí sa sami oddávali kúzelníctvu, mágii a jasnovidectvu, čo zakazuje Sväté Písmo a spisy Otcov, by mali byť potrestaní a ak sa ukážu ako nenapraviteľní, mali by byť zosadení a uväznení v kláštore. [335]

[328] Mansi, XXVI, 75; Hefele, VI, 688.

[329] Hefele, VI, 972.

[330] Id., VIII, 16, 7, 21, 51.

[331] Id., VIII, 9.

[332] Id.

[333] Id., 123.

[334] Id., 547.

[335] Hefele, IX, 557.