Naozaj došlo ku krížovej výprave detí?

Je mnoho príbehov a legendárnych rozprávaní, ktoré sa neodohrali tak, ako je to často vnímané vo vedomí širokej laickej verejnosti. Udalosť, ktorá sa často spája so stredovekým križiackym hnutím a ktorá dostala prívlastok “detská”, je podľa väčšiny súčasných historikov iba mýtom. V tradičnej verzii príbehu sa celá výprava začína okolo roku 1212, kedy mal mať mladý pastierik víziu Ježiša, ktorý ho mal vyzývať k tomu, aby sa postavil do čela križiackeho ťaženia oslobodiť Svätú zem.  Po tom, čo sa postupným priberaním ďalších a ďalších stalo masové hnutie zložené z ostatných detí a mladých ľudí, tento pastier viedol púť tisícov do Talianska, kde sľúbil svojim mladým nasledovníkom, že vody Stredozemného mora sa rozostúpia, aby tak mohli prejsť po dne suchou nohou až do Jeruzalema. Ako ďalej prisľúbil, v ňom prebývajúci Saracéni sa ochotne obrátia na kresťanstvo, Pravý kríž bude znovu obnovený a započne Nový vek svätosti. Príbeh následne sa zvrtne tak, pretože more sa nerozostúpi, dvojica chamtivých kupcov sa ponúkne, že nevinné deti a mladých prevezie až do Svätej zeme, ale namiesto toho ich predá do otroctva v Tunisku. V iných verziách toho samého príbehu deti buď zomrú po stroskotaní lodí alebo od hladu.

Je to síce pekný tragický príbeh a najviac bol spopularizovaný v rozmanitých sentimentálnych formách v 19. storočí. Nanešťastie je toto rozprávanie takmer celé  nezmysel.

Verzie príbehu, ktorý je hrubo načrtnutý vyššie sa začal rozprávať až približne o 50 rokov neskôr, keď sa jeho rozličné verzie začali objavovať v prácach neskorších spisovateľov ako boli francúzsky kronikár Alberik z Trois-Fontaines, anglický kronikár Matej z Paríža a dominikánsky encyklopedista Vincent z Beauvais.  Problém spočíva v tom, že oni sa nesnažia opísať niečo, k čomu naozaj došlo a je to len určitý druh stredovekej “mestskej legendy”.

Ako každá legenda, aj táto má v sebe určité zrnko pravdy. Na začiatku trinásteho storočia existovali dve masové hnutia obidve inšpirované pastierom, ktorý sa domnieval, že má božské poslanie – jedno začalo v Nemecku a ďalšie vo Francúzsku. Nemecké hnutie, vedené mladým mužom prezývaným Mikuláš z Kolína, sa objavilo v r. 1212, pričom chcel viesť svojich nasledovníkov do Svätej zeme a tvrdil, že sa pred nimi roztvorí more. Ale “križiaci” neboli deti a neboli ani predaní do otroctva. Jednoducho sa po tom čo prekročili Alpy a more sa nerozostúpilo vrátili domov. Zvyšok sa usadil v Taliansku. Ďalšia výprava bola vedená dvanásť ročným francúzskym pastierikom Štefanom z Cloyes, taktiež započala v roku 1212 a tento tvrdil, že má list pre francúzskeho kráľa od Ježiša. Najprv sa mu podarilo týmto zaujať tisícky nasledovníkov, ale keď sa dostal do Remeša, nedokázal nadchnúť pre myšlienku samotného kráľa. Následne viedol svojich stúpencov do Marseilles prisľúbiac im, že ich povedie až do Jeruzalema, ale hnutie sa postupne rozpadlo, keď sa tam dostali a jeho nasledovníci sa rýchlo rozpŕchli a vrátili sa domov.

Ani jedna z týchto “kruciát” nepozostávala výlučne z detí, ale v skutočnosti ako je zrejmé, sa skladala zo zbožných roľníkov.  “Detský” prvok bol pravdepodobne inšpirovaný skutočnosťou, že k obidvom hnutiam sa pripájali celé rodiny a taktiež vďaka mladosti dvoch pastierskych vodcov.  Tragický koniec v neskoršej upravenej verzii príbehu je ako sa zdá iba vymysleným dodatkom, hoci sa možno tiež k nemu pridal zámerne a to cirkevnými spisovateľmi, ktorí zaznamenali neskoršie príbehy ako výstražný prvok namierený proti roľníkom, ktorí by boli ochotní nasledovať výstredných falošných prorokov.

V stredovekej Európe občas k takýmto záhadným hnutiam dochádzalo a skutočnosť, že dve z nich sa objavili na dvoch miestach v lete toho istého roku naznačuje, že vtedajšia atmosféra priala širšiemu ľudovému náboženskému zápalu. Ale tradičný príbeh označovaný ako  “Detská krížová výprava” je len legenda, nie reálna historická udalosť.

 

K otroctvu a bulám pápežov

Pápež Mikuláš V. v bule Dum diversas z 18. 6. 1452, ba ani v bule Romanus pontifex z r. 1454 vôbec nelegitimizoval otroctvo indiánov, veď o tých sa v nej ani v tej nasledujúcej vôbec nehovorí, pretože západná cesta do “Indie” bola objavená Krištofom Kolumbom až v r.1492. Pápež v nej iba reflektoval na požiadavku portugalského kráľa Alfonza V. získať  na základe tzv. ius patronatus výsadné právo na kolonizáciu Afriky. Súvis s otroctvom ako trestom za otvorené nepriateľstvo voči kresťanským kráľom a jeho poddaným obyvateľom však má. Podľa právnych zásad európskych stredovekých štátov bolo legitímne uznávané získavať otrokov iba vedením bojových akcií podľa pravidiel tzv. spravodlivej vojny, ktoré sformuloval už sv. Augustín a rozpracoval sv. Tomáš Akvinský. Preto aj pápež Mikuláš V. sa v nej mimo iného zmieňuje aj o “šťastných dôsledkoch”, ktoré bude mať “zotročenie” neveriacich pre rozšírovanie kresťanstva, a udelil portugalskému kráľovi výsadu zotročiť “všetkých Saracénov a pohanov a ďalších nepriateľov Krista, nášho Pána, nech sa náchádzajú kdekoľvek“. Je jasné, že sa to nemôže vzťahovať na tých pohanov či iných neveriacich, ktorí sú voči kresťanom pohostinní a láskaví. Pretože násilné zotročovanie mierumilovných pohanov bez zjavnej príčiny, napr. domorodých obyvateľov na Kanárskych ostrovoch, bolo výslovne odsúdené pápežom Eugenom IV. v r. 1435 v bule Sicut dudum a v následných bulách pápežov Pia II. a Sixta IV. tj. máme tu prvé odsúdenie najvyššou pápežskou autoritou nespravodlivého zotročovania na základe v podstate rasistických dôvodov, ľudí tzv. “podradného plemena – otrokov od prírody“.

Ďalšími nepodloženými obvineniami zo schvaľovania otroctva je zaťažený aj neslávne známy nemravný Rodrigo Borgia, zvolený dňa 11. augusta 1942 za pápeža ako Alexander VI. Osobne financoval objaviteľské expedície vyjadroval mimoriadnu starostlivosť o misie v Novom svete. K jeho oficiálnym vyhláseniam v pápežskom úrade patria tri buly, síce sa priamo netýkajú otroctva, ale ako také boli vydané na začiatku európskych objavov území v Novom svete, obsahovali základy učenia týkajúceho sa blaha pôvodných obyvateľov. Bulou Eximiae Devotionis udelil podľa ius patronatus, patronátneho práva rozličné konkrétne výsady a privilégia atď. pre kráľov a kráľovnú Španielska, ktoré už boli predtým udelené Portugalsku. V bule Inter Caetera vydanej 4. mája 1493 pre kráľa Ferdinanda Aragónskeho a kráľovnú Izabelu Kastílsku, ich chváli za neúnavnú prácu pre šírenie viery a popri tom tiež poznamenáva, že vyslali Krištofa Kolumba, “muža vysoko oceňovaného a odporúčaného ako vhodného pre úlohu” objaviť vzdialené a neznáme kraje. Kolumbus oznamoval, že ľudí, ktorí prebývajú v týchto krajoch poučil o existencii Boha a že je tu nádej, že by mohli prijať kresťanskú vieru. Keďže je tu prítomný úmysel kráľa a kráľovnej priniesť vieru  do týchto krajín, ostrovov a k ľuďom, pápež, ako námestník Kristov, im udeľuje panstvo nad všetkými krajinami nachádzajúcimi sa tristo míľ západne od Azorských ostrovov, dôverujúc, že budú plniť dané slovo a vyšlú dobrých a učených mužov, aby tam žijúcich ľudí viedli k viere. Známy obranca domorodých obyvateľov biskup Bartolomé de las Casas, pod dojmom evanjelizácie, ku ktorej napomáhala bula Inter Caetera, rozkázal aby bola distribuovaná v Mexiku a neskôr ju využil v svojich apologetických spisoch.

Výstižne popisuje ako bola chápaná táto bula v 16. storočí, tj. v dobe španielskych a portugalských conquistadorov a ich brutálneho útlaku a zotročovania domorodých indiánov v Novom svete. Píše: “Indiáni sú slobodní…a to je záver, ktorý získame pri prečítaní buly udeľujúcej výsadu vládcom Kastílie a Leónu pápežom Alexandrom VI., týkajúcej sa tzv. Indií a pevniny, rovnako ako pri zvážení pasáže z testamentu našej Najjasnejšej kráľovnej blahej pamäti, v ktorom kladie na srdce katolíckemu kráľovi, jej manželovi, nariadiť to isté aj jeho následníkom a to spravodlivé zaobchádzanie s uvedenými Indiánmi, spolu s ich farmami, pretože oni sú slobodné osoby a len ako takí by mali byť privedení ku katolíckej viere.

Mohlo by sa zdať, že pápež v bule jednoducho odovzdal Nový svet Španielsku. Je známe, že v tom čase bola dostatočne rozšírená prax objaviteľov vyhlasovať novoobjavené krajiny za domínium ich vládcov, ale toto nie je to, čo pápež pre Španielsko vykonal. Bula Inter Caetera bola modifikovaná dohodou z Tordesillas (7. jún 1494) pretože si Portugalci sťažovali, že všetky novoobjavené oblasti boli udeľované iba Španielsku. Alexander teda udelil Portugalsku práva, ktoré im v konečnom dôsledku priznali Brazíliu a ostatné teritóriá. Samozrejme pápež vo svojom liste portugalskému kráľovi je oveľa konkrétnejší o čo mu v jeho listoch ide. On Nový svet len tak neudeľuje; dáva Španielsku a Portugalsku práva uviesť kresťanstvo do týchto krajín pod podmienkou, že ľudia z týchto krajín si slobodne vyvolia kráľov Španielska a Portugalska za svojich panovníkov. Niektorí historici sa mylne domnievali, že bula Inter Caetera a Eximiae Devotionis udeľujú Španielsku a Portugalsku právo viesť vojnu proti ľuďom v Novom svete a zotročovať ich. Údajne monarchovia dostali rovnakú právomoc zabrať nimi novoobjavené teritóriá podobne ako dostali ich predkovia od pápeža bojovať proti nepriateľským moslimom v osmanskej ríši alebo v Egypte. Toto je ale úplne otvorené zavádzanie. Bula pápeža Mikuláša V. z r. 1454 sa týka vedenia spravodlivých vojen proti veľmi reálnym nepriateľom Katolíckej Cirkvi a nemala by byť zneužívaná tak, že by sa mala vzťahovať aj na ľudí v krajinách, ktorí neboli vo vojne s kresťanskými národmi. V skutočnosti sa bule Inter Caetera žiadna zmienka o vedení nejakej vojny proti iným národom resp. ľuďom vôbec nenachádza.

Rešpekt voči slobodnej vôli domorodých indiánov sa dá ukázať aj na druhej bule Alexandra VI. portugalskému kráľovi Emanuelovi, pod názvom Ineffabilis et Summi Patris z 1. júna 1497. Alexander VI. sa v nej zmieňuje o kráľovej žiadosti, ktorá mu prišla prostredníctvom portugalského kardinála Gregora, ktorým pápež potvrdil domínium kráľa nad novoobjavenými teritóriami, účel tohto domínia má byť rozšíriť vieru. Pápež vyzdvihuje hodnotu žiadosti a udeľuje toto privilégium podmienečne:

ak dôjde k tomu, že určité mestá, tábory, krajiny, miesta alebo súkromné statky ľudí bez viery si budú priať stať sa Vašimi poddanými, platiť Vám tribút a uznávať Vás za svojho Panovníka.

Pápež vyzdvihne tento bod tým, že ho zopakuje v ďalšom odstavci buly, keď pristúpi k požiadavke kráľa:

Autoritou udelenou Nám Všemohúcim Bohom vo sv. Petrovi a Apoštolskou autoritou potvrdzujeme pre Vás a vašich nástupcov absolútne vlastníctvo nad uvedenými mestami, tábormi, miestami, krajinami a súkromnými statkami, ktoré, ako bolo vyššie napísané, by mali mať príležitosť vyjadriť želanie stať sa Vašimi poddanými, platiť Vám tribút a uznávať Vás za svojho Panovníka.”

Takže je celkom jasné, že úmyslom Alexandra VI. nebolo jednoducho len tak odovzdať krajiny iných ľudí, ale skôr udeliť Španielsku a Portugalsku autoritu Cirkvi, aby priniesli katolícku vieru ako aj ich svetskú autoritu ich vlastných krajín týmto ľuďom, ktorí sú ochotní obidve prijať slobodne z vlastnej vôle. Je zaujímavé, že pápež tak skoro po tom, čo Európania objavili Nový svet, sa ihneď staral o držanie slobodnej vôle Indiánov. Jeho nasledovníci budú neskôr trvať na tejto slobode, keď príde k rozlišovaniu medzi spravodlivým a nespravodlivým otroctvom a nemorálnosti zotročovania Indiánov. Niektorí historici nedokázali dospieť k skutočným úmyslom Alexandra VI. pretože zjavne nevedeli o existencii buly Ineffabilis et Summi Patris. Namiesto toho dezinterpretovali význam ostatných búl tohto inak kontroverzného pápeža. Je však určite dôležité uviesť k akým záverom (aj keď zjavne nevedel o tejto poslednej bule) došiel dobrý biskup Chiapasu, dominikánsky mních Fray Bartoloméo: Nie je dostatočné, že pápež udelil domínium: Indiáni ho musia prijať slobodne.

(pokračovanie…)