Naozaj nenecháš čarodejnicu nažive?

Biblia, svätá kniha kresťanstva, známa Kniha kníh a široko ďaleko rešpektovaná ako morálny kódex či základ pre hodnoty civilizácie. Bola a je často využívaná a povedzme si, že aj zneužívaná na ospravedlňovanie všetkého na čo si len vieme spomenúť: otroctva, podradného postavenia žien, slobody a ľudských práv. Dnes sa zameriame na jeden z najvypuklejších problémov minulosti. A ním je mágia a jej odsudzovanie kresťanským učením. Z pasáží, ktoré sa zaoberajú mágiou bol pravdepodobne najčastejšie citovaným textom v neskorostredovekom a ranomodernom období verš Exodus 22,18: “Maleficos non patieris vivere. “/Čarodejnicu/ nenecháš  nažive.” Tento text, často citovaný spoločne neskoršími teológmi a lovcami čarodejníc v jeho doslovnom zmysle, sa v 1. a až do dvanásteho storočia prekvapujúco nepovažoval za jednoznačný “Boží príkaz” odsudzujúci čarodejnicu na smrť.

V kresťanskej literatúre venovanej mágii a jej škodlivému pôsobeniu v rukách človeka sa téma akým spôsobom treba chápať uvedené biblické “jasné a zreteľné” odsúdenie ľudí, zaoberajúcich sa čarodejníctvom začína rozvíjať už pomerne skoro.

Jednou z najvýznamnejších bola práca kresťanského učeného mnícha a teológa známeho pod menom Hrabanus Maurus z franského opátstva Fulda. Bol členom benediktínskej rehole a neskôr aj arcibiskupom v Mainzi. Bol autorom niekoľkých rozsiahlych komentárov ku knihám Starého ako aj Nového Zákona stavajúc na sv. Augustínovi a sv. Gregorovi Veľkom. V jeho prvej teologickej práci o kresťanskom učení De institutione clericorum Hrabanus bráni štúdium pohanskej literatúry práve s výhradami týkajúcimi sa mágie. Hrabanus poznal dobre asociácie s herézou, uvádzané predchádzajúcimi spisovateľmi: v komentári na známy verš z Exodus 22,18: lat. Maleficos non patieris vivere, poznamenáva:

Ako typ by sme maleficos mohli chápať vo význame heretikov, podnietených nie Duchom Božím, ale zlým duchom; títo uvádzajú zvrátené sekty aby tak oklamali ľudí, ktorých Boží zákon nariaďuje, aby boli odstránení, tj. oddelení a anatematizovaní zo spoločenstva veriacich, ktorí žijú pravý život v Bohu, takže maleficium, to jest omyl bude tým zahatený.

Ako budeme vidieť nižšie, táto obrazná interpretácia textu, ktorý bol neskôr braný s desivou doslovnosťou podnecovateľmi čarodejníckych procesov v pätnástom a šestnástom storočí, bola stále chápaná obrazne počas dvanásteho storočia. Ale popis a odsúdenie mágie, spojenie maleficia s herézou a detaily paktu a obvinenia z idolatrie (modloslužby) a superstitio, odrážali značné obavy  z prítomnosti a nebezpečenstva mágie.

Zdá sa, že žiadny teológ neobhajoval prísnejšie stíhanie týchto zločinov spojených s mágiou a čarodejníctvom, čo sa stalo takým charakteristickým u mnohých cirkevných hodnostárov, učencov a prelátov počas trinásteho storočia avšak podrobnejšie o povahe a obsahu mágie z nich uvažovala len hŕstka.

Samotný termín maleficus v dvanástom storočí označoval pôvodne kúzelníkov – samozrejme nie neskoršie rozvinutý “prototyp” čarodejnice alebo mága označovaný pomocou pojmov malefica alebo maleficus nachádzajúcich sa v dobre známej čarodejníckej literatúre neskoršieho obdobia. Tzv. Glossa ordinaria Biblie, zbierka biblických komentárov, glos, prevzatých z Cirkevných Otcov a neskôr prepísaných na okraj latinskej Vulgáty, Biblie, dokončené začiatkom dvanásteho storočia, je v tomto význame jednoznačne otvorená:

Maleficos non patieris vivere. Qui praestigiis magicae artis et diabolicis figmentis agunt, haereticos intellige, qui a consortio fidelium qui vere vivunt, excomunicandi sunt, donec maleficium erroris in eis moriatur.

Čo znamená v preklade asi toto:

To jest: maleficii sú tí, ktorí využívajú ilúzie magického umenia a diabla. Sú to heretici. Títo by mali byť oddelení od spoločenstva veriacich, v ktorom je pravý život. Mali by byť preto exkomunikovaní, aby ich omyl zomrel s nimi.

Toto znenie je dôležité hlavne tým, že sa môže chápať v troch rovinách, z troch dôvodov: Prvým je, že maleficii sú spojení s diablom; zadruhé, sú jasne identifikovaní ako heretici; potretie, nemali by byť zabití, ale exkomunikovaní z komunity veriacich (to isté platí aj pre heretikov a je patrné z citátov biskupa Waza z Lutychu, Gerhocha z Reichsbergu, sv. Bernarda a Petra Cantora). V poslednom príklade sa vivere jasne interpretuje obrazne, nie doslovne. Tzv. Glossa ordinaria, staršie než väčšina z textov citovaných historikmi, jasne identifikuje mágiu s herézou a to dlho predtým, než teológovia z trinásteho storočia, ktorí s týmto stotožnením údajne mali prísť ako prví.

Glosy naozaj jednotne odsudzujú magické praktiky a niekedy tieto úkony sa znažia aj vymenovať, ako v glose k pasáži uvedenej v Deuteronómiu 18,9-11. Avšak  glosátori odsudzujúc všetky formy mágie, túto hranicu neprekročili. Iba glosa venujúca sa Exodu 22,18 je v tomto explicitne otvorená a tvrdí, že zatiaľčo mágia je totožná s herézou, tzv. maleficus by sa nemal dať zabiť, ale exkomunikovať. Preto znovu treba pripomínať ako je dôležité určité nejasné pasáže v Biblii správne interpretovať v kontexte s inými a aj v rámci ich historických, sociokultúrnych základov, v ktorých vznikali a ako boli chápané v rámci dejín Cirkvi.

Reklamy

Adam Tanner, S.J. (1572–1632)

Tanner, ako jeden z najváženejších katolíckych teológov v Nemecku, bol taktiež dôležitým kritikom honov na čarodejnice. Narodil sa v Innsbrucku (Tyrolsko) a jezuitom sa stal v roku 1590. Po štúdiách rétoriky a teológie v Dillingene a Ingolstadte (Bavorsko) sa Tanner v roku 1603 stal profesorom scholastickej teológie v Ingolstadte. Odhliadnuc od krátkeho pobytu na univerzitách vo Viedni a Prahe a v jezuitskom konvente v Halle v Tyrolsku, zvyšok svojho života vyučoval a prednášal v Ingolstadte. Keď Tridsať ročná vojna v roku  1632 zasiahla aj Bavorsko Tanner sa pokúsil utiecť do Tyrolska ale po ceste náhle zomrel.

Tanner publikoval dvadsať kníh, z ktorých väčšina bola známa ostrými výpadmi voči protestantizmu a bola namierená proti všetkým nepriateľom jezuitského rádu. Jedným z jeho najväčších úspechov bolo prijatie španielskej molinistickej teológie na sever od Álp. V jednom z dvoch svojich pojednaní o astronómii Tanner blahoželal Galileimu ako matematikovi, i keď on osobne myšlienku heliocentrického vesmíru zjavne odmietal. Kráter na mesiaci Tannerus (šírka 56.4 južne, dĺžka 22.0 východne) bol pomenovaný na počesť tohto ingolštadtského profesora.

Čarodejníctvo hralo v Tannerových spisoch menšiu úlohu. Tejto téme sa vyhýbal často zámerne, nikdy sa nezmieňujúc o čarodejniciach, keď rozoberal také veci ako falošné zázraky, modloslužbu alebo magickú moc cirkevných zvonov. Tanner samozrejme pri niekoľkých príležitostiach prelomil toto mlčanie. I keď bol žiakom Gregora z Valencie a poznal bavorského jezuitu Jakoba Gretsera, ktorí obaja boli otvorení obhajcovia honov na čarodejnice, on sám sa už veľmi skoro vo svojej kariére dištancoval od ich myšlienok. Počas verejnej dišputácie s protestantskými teológmi v roku 1601 Tanner zaútočil na protestanta Jakoba Heilbronnera, ktorý odsúdil kabalistu Johanna Pistoria (Niddanusa) ako čarodejníka. V svojom spise Astrologia sacra (Posvätná astrológia; Ingolstadt, 1615) odmietol  astrológiu ako blasfemický, rúhavý nezmysel, kým bránil Johannesa Trithemia voči obvineniam z mágie. Keď tak konal, otvorene sa postavil  voči dvom iným prominentným jezuitským učencom sv. Robertovi Bellarminovi a Martínovi Del Riovi.

Tanner na vrchole svojej kariéry zahrnul kritickú rozpravu o čarodejníckych procesoch vo svojej najvýznamnejšej práci Universa theologia scholastica, speculativa, practica (Úplná scholastická teológia, špekulatívna a praktická; Ingolstadt, prelom rokov 1626/1627) a monumentálna zbierka komentárov k dielu Tomáša Akvinského. Tento text bol založený na dnes stratenom pojednaní o honoch na čarodejnice, ktoré mal napísať v roku 1602 pre bavorskú vládu. Tanner sa k tejto téme pravdepodobne vrátil aj preto, že práve na sever od Bavorska mali práve v roku 1626 vypuknúť s doposiaľ neslýchanou intenzitou hony na čarodejnice. Friedrich Spee v hojnej miere citoval Tannerov text o čarodejníckych procesoch. Kým Speeova brilantná polemika bola ostrá a plná osobného sentimentu, Tannerova kritika bola odmeraná a dôkladne prepracovaná. Obidvaja boli skeptickí ohľadne odhaľovacích schopností sudcov a obaja odmietali myšlienku, že Boh by nedovolil, aby ako čarodejnice a čarodejníci boli odsudzovaní nevinní. Tanner pripustil možnosť, že čarodejnícke sabaty sa konali, ale bol skeptický ohľadne “duchovných dôkazov”, pretože démoni by mohli na seba vziať podobu kohokoľvek (to jest, veril, že sudcovia si nemohli byť istí, či osoba údajne videná na čarodejníckom sabate aj skutočne tam bola). Napriek tomu Tanner v základe prijímal denunciácie komplicov odsúdenými čarodejnicami ako nepriamy dôkaz. Samozrejme podozriví by mali vyšetrovaní iba ak tri čarodejnice, ktoré boli odsúdené a ktoré sa čestne a svedomito kajali zo svojich zločinov, denuncovali tú istú osobu slobodne a nezávisle a ak voči tejto osobe jestoval podporný dôkaz. Denunciácie voči osobám s dobrou povesťou by mali byť ignorované. Tanner bol mimoriadne opatrný, ale nedospel až k Speeovmu totálnemu odmietnutiu denunciácií ako dôkazného materiálu.

Tanner naliehal na kniežatá, aby netrestali žiadne čarodejnice, ktoré sa skutočne obrátia a odvolajú svoj pakt s diablom, predtým, než začalo kriminálne súdne stíhanie voči nim. Jeho myšlienky ohľadom postihovania čarodejníctva zrejme odporovali tým, ktoré zastávali démonológovia a lovci čarodejníc. Tanner veril, že duchovné prostriedky sú omnoho účinnejšie ako kriminálne postupy: modlitby, procesie a použitie relikvií a posvätených amuletov boli dostatočné na odvrátenie moci démonov. Najlepším spôsobom ako vyhladiť čarodejníctvo bolo posilniť verejný poriadok a morálku. Tanner sa pokúsil znovu spiritualizovať zločin čarodejníctva: Čarodejnice sa mali znovu prinavrátiť, získať späť do Cirkvi, nemali byť zabíjané. Jeho spolubrat jezuita Spee sa síce stále prikláňal k démonológii, ale je veľmi pravdepodobné, že Spee v čarodejnice už vôbec neveril. To je pravdepodobne aj dôvod, prečo ignoroval Tannerovu “spiritualizáciu” čarodejníctva.

Johannes Dillinger

Použitá a odporúčaná literatúra:

Behringer, Wolfgang. 1992. “Zur Haltung Adam Tanners in der Hexenfrage.” Pp. 161–183 in Vom Unfug des Hexen-Processes. Edited by Hartmut Lehmann and Otto Ulbricht. Wiesbaden: Harrassowitz.

Dillinger, Johannes. 2000. “Adam Tanner und Friedrich Spee: Zwei Gegner der Hexenverfolgung aus dem Jesuitenorden.” Spee Jahrbuch 6: 31–58.

Lurz, Wilhelm. 1932. Adam Tanner und die Gnadenstreitigkeiten des 17. Jahrhunderts. Breslau: Müller und Seiffert.

Inštrukcia pre vedenie súdneho procesu v prípade čarodejníc, kúzelníčok a škodlivých mágov

V Ríme okolo r. 1620 bola zverejnená príručka, ktorú v rokoch 1593 až 1603 zostavil Giulio Monterenzi, právnik, guvernér Ríma, druhý muž pápežského štátu a neskorší biskup vo Faenze, pod dlhým názvom Instructio pro formandis processibus in causis Strigum, Sortilegiorum, et maleficorum – Inštrukcia pre vedenie súdneho procesu v prípade čarodejníc, kúzelníčok a škodlivých mágov. Keby sa boli touto inštrukciou riadili svetskí sudcovia v Nemecku, boli by tisícky žien ušetrené od hrôz mučenia a smrti v plameňoch.

Pozoruhodný je už úvod, v ktorom sa medzi iným píše:

“Skúsenosť, učiteľka všetkých vecí, zreteľne ukazuje, že pri vedení procesov proti čarodejniciam, ohavám a kúzelníčkam sa rôzni biskupovia v diecézach, vikári a inkvizítori dopúšťali dennodenne veľmi ošklivých chýb k najväčšej škode spravodlivosti, ale i obžalovaných žien, takže v kongregácii svätej, rímskej a univerzálnej inkvizície proti kacírskej neprávosti bolo pozorované už dávno, že takmer žiadny proces neprebehol správne a podľa práva, ale že bolo väčšinou nutné početných sudcov kárať za nenáležitú ukrutnosť, pátranie a zatýkanie, rovnako i za rôzne špatné a neznesiteľné metódy pri vedení procesu, pri vyslýchaní obžalovaných a pri excesívnom mučení, takže občas bývali vynášané nespravodlivé a neprimerané ortiele, dokonca až po trest smrti a odovzdanie svetskému ramenu spravodlivosti a výsledkom celej veci bolo, že mnohí sudcovia boli tak ľahkomyselní a ľahkoverní, že už kvôli jedinej navýsosť slabej indícii sa domnievali, že dotyčná žena je čarodejnica.”

Ako väčšina ľudí svojej doby veril i Monterenzi v existenciu čarodejníc – iba dodával: “Kúzelníctvo sa môže prihodiť aj bez formálného odpadnutia od Boha.” Preto je potrebné predovšetkým pri mučení dbať s najväčšou opatrnosťou a každý inkvizítor si musí medzi inými vziať k srdcu nasledujúce predpisy:

  • každý obžalovaný má právo prečítať si obžalovací spis a vziať si advokáta, ktorý musí byť v danom prípade platený súdom.
  • U vyháňania diabla je potrebné dbať obzvlášť starostlivo na to, aby údajný diabol neobťažoval ostatné osoby.
  • Obvinenia tretích osôb z účasti na čarodejníckom sabate nie sú relevantné.
  • Nájdenie ihiel pri domovej prehliadke vôbec nič závažné nevypovedá, pretože v každej domácnosti sa nájdu ihly.
  • Cely, v ktorých sú podozrivé držané, musia byť presvetlené a čisté, slamník a povlečenie sa musí často meniť.
  • U výsluchu sa nesmú obžalovaným klásť žiadne sugestívne otázky; ponižujúca prehliadka dokonale vyholeného tela nie je prípustná.
  • Mučenie sa smie používať len primerane.
  • Pri podozrivých prípadoch úmrtia musí byť privolaný skúsený lekár, aby preskúmal, či sa nevyskytujú odôvodnene podozrivé momenty.

O takýchto podmienkach väzenia a pred súdom si väzni v Nemecku mohli nechať len zdať. Tieto inštrukcie boli samozrejme zasielané z Ríma len na požiadanie biskupom a inkvizítorom, poprvýkrát až v roku 1625, ale v Nemecku nebol dopyt nijako zvláštne vysoký. Ťaživé skúsenosti s čarodejníckymi procesmi, ktoré viedli sekulárni juristi pohli Sväté Ofícium v období okolo polovice sedemnásteho storočia k zostreniu už aj tak odsudzujúceho znenia preambuly Inštrukcie. Predtým sa v preambule písalo, že “rôzni biskupovia v diecézach, vikári a inkvizítori dopúšťali dennodenne veľmi ošklivých chýb…“. Teraz toto konštatovanie bolo rozšírené o “ale najmä svetskí sudcovia, ktorí sa proti právu a spravodlivosti miešali do týchto vecí.

(Pokračovanie…)

Citát dňa – Povzdych anonymného kňaza o myzogýnnych pisálkoch

“To, že je v dnešnej dobe upaľovaných toľko čarodejníc, pochádza prinajmenšom od toho, že nekonečne mnoho pisálkov píše o ženách tak necudne, všetky dohromady ich ohovára ako bytosti zlé, jedovaté a diabolskej povahy a chvastajú sa potom tým, že ako obludy a čarodejnice je upálených neporovateľne viac žien než mužov, následne muži sú od prírody lepší, ne tak jedovatí, lstiví a vychytralí. Kvôli tomu potom ľudia, ktorí na takých pisálkov dajú, sa nechajú proti ženám poštvať, a keď sú ženy upaľované, hovoria: Deje sa im po práve, sú pekelné a záludné ako diabli.”

Výrok neznámeho kňaza z roku 1593

Heinrich Bullinger o čarodejniciach

Na rozdiel od známeho švajčiarskeho reformátora Ulricha Zwingliho, jeho najvernejší žiak a nástupca Heinrich Bullinger, ktorý stál na čele zwingliánskej cirkvi v Zurichu v rokoch 1531-1575 holdoval dokonale extrémnej viere v čarodejnice. Písal o tom v roku 1571 v traktáte Proti zakázaným umeniam (nem. Wider die verbotenen Kunste). A napísal v ňom mimo iného toto:

“Čarodejníkmi sú tí, ktorí uzatvárajú dohodu a zväzok s diablom, upíšu sa mu, zbavia sa boha i pravej viery, aby s čertovou pomocou mohli robiť divy, páchať škody…Čarodejnice zapierajú boha a pravú vieru, zaväzujú sa slúžiť diablovi, po zrieknutí sa svätého krstu, obdržia na svojom tele od diabla kúsanec alebo iné znamenie; ten potom s nimi prevádzkuje roztopašné hry, združuje sa s nimi a uzatvára svadbu, usporadúva hostiny a tanečné zábavy, súloží s nimi a je hrozné hovoriť o ďalších jeho prekliatych činoch. S jeho prispením pôsobí škody plodinám na poliach, okrem toho ľuďom aj dobytku, ako to bolo mnohokrát preukázané faktami i skúsenosťami… Avšak mnohí majú za to, že ide o poblúznenie, o klamnú obrazotvornosť a fantáziu, že nedokážu nič urobiť ani s počasím, ani uškodiť ľuďom a dobytku. Proti tomu však skúsenosť a naviac i Písmo sväté podávajú svedectvo, že tie veci, akých sa dopúšťajú, sa dejú naozaj i pôsobia, a každý vidí a uvedomuje si, že nejde o žiadne poblúznenie, ale že sa skutočne odohráva to, čo čarodejnice vykonávajú. Preto pozri druhú knihu Mojžišovu v 7. kapitole; viď taktiež 28. kapitolu prvej knihy Samuelovej a 8. knihu Skutkov svätých apoštolov.”

Čo sa týka potrestania čarodejníc, dovoláva sa k tomu Bullinger biblických citátov (Okrem miest z biblie uvedených vyššie odkazuje Bullinger ešte na Ex 22, 17; Lv 20; Dt 18) a zároveň s tým poukazuje i na známy Justiniánov kódex. Nakoniec konštatuje, že boží, rovnako ako cisársky zákon ustanovuje za čarodejníctvo zhodne trest smrti, a potom dodáva: “Toho majú dbať tí, ktorí proti týmto právam dišputujú a usudzujú, že čarodejnice, ktoré sa zamestnávajú púhymi fantáziami, sa nemajú dávať upaľovať alebo zabíjať.

V roku 1560 dokazoval, že svetská vrchnosť má plné právo trestať kacírov podobne ako čarodejnice, a napísal:

“Svetská vrchnosť má moc od boha, aby mečom trestala rúhačov, buričov, vrahov, zabijakov, čiernokňažníkov, čarodejnice, cudzoložníkov a všetky zločinné neprávosti, z čoho vyplýva, že má od Boha rovnako moc k tomu, aby zatvrdnutých, otvorených a ku kajúcnosti neochotných zvodcov, vzbúrencov a rúhačov proti náboženstvu trestala.” 

Svätice alebo čarodejky?

Na začiatku bol hrozivý príbeh krvavého zverstva, spáchaného v susedstve benediktínskeho opátstva Sv. Štefana blízko Freisingu v Bavorsku. V tom čase bola biskupská stolica Freisingu uprázdnená kvôli voličskému sporu a tým pádom tu nebolo účinnej cirkevnej autority. K tomuto hroznému krviprelievaniu došlo nasledovne:

“Obyvatelia Vottingu (dediny na úpätí hory Sv. Štefana) boli hnaní závisťou a rozpálení diabolskou zúrivosťou voči trom úbohým ženám, ktorých podozrievali, že boli travičkami, zodpovednými za zničenie úrody a zabitie ľudí. Preto sa ich hneď a zaraz zmocnili násilím, ešte keď boli v posteli a podrobili ich testu vodou, pomocou ktorého ale nedokázali ich vinu. Tak ich kruto zbičovali a pokúšali sa z nich násilím vymámiť priznanie k istým zločinom, ktoré im neprávom predhadzovali, ale nepodarilo sa im to. Takže potom odišli k ľuďom vo Freisingu a spôsobili, že Rudolf a Konrád (pravdepodobne miestni šľachtici) zvolali zhromaždenie ľudu. A tento dav zaútočil na ženy, uväznil ich a odvliekol ich do Freisingu. Znovu ich zbičovali, ale nedokázali ich prinútiť k priznaniu sa k travičstvu. Preto ich zavliekli k brehom rieky Isar a upálili ich tam všetky tri zaživa. Jedna z nich bola tehotná. A takýmto spôsobom podľali mučeníckou smrťou upálením dňa 18. júna a boli pochované pokrvným príbuzným tu na brehu rieky. Neskôr kňaz a dvaja mnísi preniesli ich ostatky a pochovali ich v preddvorí svätoštefanského kláštora v nádeji, že naozaj boli hodné úcty ako sväté mučeníčky.”

Ako to? Upálené ako čarodejnice a napriek tomu uctievané ako mučeníčky? Čo vlastne hovorila k spôsobu myslenia a jednania oboch mníchov z príbehu cirkev? A čo inkvizícia?

Tá vtedy ešte neexistovala. K tejto udalosti totiž došlo 18. júna 1090, naproti tomu inkvizícia bola založená až v 13. storočí. Udalosť z Freisingu však dokladá jedno: vtedajší ľudia skalopevne verili, že existujú čarodejníci a čarodejnice, zlí aj dobrí.

Už tu môžeme vidieť prvky neskoršej viery v čarodejníctvo, ktoré boli prítomné v neskorších čarodejníckych procesoch: obvinenie z tajného páchania škôd na majetku ako aj voči ľuďom, najmä pomocou jedu; nenávisť obyčajného ľudu; použitie “testu vodou” ako ordálu; pokus o vynútené priznanie; použitie mučenia; neschopnosť obvinených brániť sa; smrť upálením. Všimnime si však, že nie každý sa podieľal na tejto kolektívnej delúzii. Mnísi z kláštora sv. Štefana neverili tomu, že tieto ženy boli vinné i keď im neboli schopní účinne pomôcť. Všetko to, čo však boli mohli spraviť, spravili: poskytli nešťastným ženám posmrtnú rehabilitáciu tým, že im neskôr vykonali slávnostné pohrebné obrady na posvätnej pôde. Dokonca ich prirovnali ku kresťanským mučedníkom.

Aký bol oficiálny postoj cirkvi v stredoveku voči ženám, obviňovaným susedmi a poštvaným davom sfanatizovaných čerstvo pokrstených “pohanov” z toho, že sú čarodejnicami? Nie je ľahké sa dopátrať sa k nemu. Avšak môžeme ho nepriamo ilustrovať aj tým, že uvedieme stanovisko pápeža z Ríma, ktorý sa už veľmi skoro postavil na stranu týchto nevinne prenasledovaných žien. Pápež Gregor VII., známy z Canossy, varoval koncom 11. storočia dánskeho kráľa Haralda, aby nerobil z misionárov vinníkov za kadejaké pohromy. A ďalej písal: “Okrem toho si nemyslite, že sa smiete prehrešovať voči ženám, ktoré sú z toho istého dôvodu rovnako neľudsky odsudzované podľa barbarského zvyku. Hľadajte skôr pokáním od seba odvrátiť boží trest, ktorý si zaslúžite, než na seba ešte viacej privolávať hnev boží, keď tieto nevinné ženy uvrhujete do záhuby!” Pápežský list teda odkazuje na ešte staršie formy kolektívneho obviňovania z nešťastia a odsudzuje “barbarský zvyk” dávania viny zaň ženám. V protiklade k naším súčasným očakávaniam vidíme tu teda pápeža, predstaviteľa údajne myzogýnneho kléru, ako neútočí na slabšie pohlavie v tomto dánskom prípade, ale skôr chráni ženy voči upadnutiu do predkresťanskej diskriminácie voči ženám.

(Pokračovanie)

 

Literatúra:

  1. Breuers, Dieter, Ve jménu ďábla, Praha: Brána, 2008, 304s.
  2. Decker, Rainer, Witchcraft and the Papacy, University of Virginia Press, Charlottesville and London, 2008