“Rímska cirkev nikdy nepredávala rozhrešenia, ako to jej protivníci často tvrdili. Ale – a to je podstatný rozdiel – dovolila platiť hriešnikom poplatky za buly, ktoré im boli doručené ako dôkaz, že dostali rozhrešenie svojich hriechov. Buly boli potrebné, ak trestný čin či zločin bol verejne známy. Aby previnilec mohol pristúpiť k sviatostiam, musel preukázať listinu o rozhrešení. Tá istá zásada sa používala vo svetskom práve pri udelení milosti alebo odpustení trestu kráľmi. Potvrdenie o tom, čiže zápis do zoznamu, bol podmienený vyberaním určitej taxy. Tento zvyk prevzali Frankovia ešte pred prijatím kresťanstva. Jacques Dueze /pápež Ján XXII./ svojou knihou o taxách … chcel kodifikovať a zovšeobecniť tento zvyk aj v cirkvi, aby takto obnovil jej financie.
Tieto buly neplatili len pre členov kléru, aj pre laikov boli určené taxy. Sadzby sa počítali v grošoch,… Za hriech otcovraždy , bratovraždy alebo vraždy príbuzného bola pre laikov určená taxa 5 – 7 grošov, podobne za krvismilstvo, znásilnenie panny alebo krádež posvätných predmetov. Manžel, ktorý ubil svoju ženu alebo jej spôsobil potrat, bol povinný zaplatiť šesť grošov, alebo sedem, ak jej vytrhal aj vlasy. Najťažšia pokuta, až dvadsaťsedem grošov postihovala falšovateľov apoštolských listov, to je pápežského podpisu. Poplatky časom stúpli súbežne s devalváciou peňazí.Ešte raz opakujem nešlo o kúpu rozhrešenia, išlo o právo zápisu za účelom obstarávania autentických dôkazov. Nespočetné pamflety, venované tejto otázke, ktoré kolujú od reformácie, aby znevážili rímsku cirkev, opierajú sa všetky o túto úmyselnú zámenu.”
Slovenský spisovateľ 1974, Maurice Druon Prekliati králi II. str. 381.
katkryptolog 