Naozaj nenecháš čarodejnicu nažive?

Biblia, svätá kniha kresťanstva, známa Kniha kníh a široko ďaleko rešpektovaná ako morálny kódex či základ pre hodnoty civilizácie. Bola a je často využívaná a povedzme si, že aj zneužívaná na ospravedlňovanie všetkého na čo si len vieme spomenúť: otroctva, podradného postavenia žien, slobody a ľudských práv. Dnes sa zameriame na jeden z najvypuklejších problémov minulosti. A ním je mágia a jej odsudzovanie kresťanským učením. Z pasáží, ktoré sa zaoberajú mágiou bol pravdepodobne najčastejšie citovaným textom v neskorostredovekom a ranomodernom období verš Exodus 22,18: “Maleficos non patieris vivere. “/Čarodejnicu/ nenecháš  nažive.” Tento text, často citovaný spoločne neskoršími teológmi a lovcami čarodejníc v jeho doslovnom zmysle, sa v 1. a až do dvanásteho storočia prekvapujúco nepovažoval za jednoznačný “Boží príkaz” odsudzujúci čarodejnicu na smrť.

V kresťanskej literatúre venovanej mágii a jej škodlivému pôsobeniu v rukách človeka sa téma akým spôsobom treba chápať uvedené biblické “jasné a zreteľné” odsúdenie ľudí, zaoberajúcich sa čarodejníctvom začína rozvíjať už pomerne skoro.

Jednou z najvýznamnejších bola práca kresťanského učeného mnícha a teológa známeho pod menom Hrabanus Maurus z franského opátstva Fulda. Bol členom benediktínskej rehole a neskôr aj arcibiskupom v Mainzi. Bol autorom niekoľkých rozsiahlych komentárov ku knihám Starého ako aj Nového Zákona stavajúc na sv. Augustínovi a sv. Gregorovi Veľkom. V jeho prvej teologickej práci o kresťanskom učení De institutione clericorum Hrabanus bráni štúdium pohanskej literatúry práve s výhradami týkajúcimi sa mágie. Hrabanus poznal dobre asociácie s herézou, uvádzané predchádzajúcimi spisovateľmi: v komentári na známy verš z Exodus 22,18: lat. Maleficos non patieris vivere, poznamenáva:

Ako typ by sme maleficos mohli chápať vo význame heretikov, podnietených nie Duchom Božím, ale zlým duchom; títo uvádzajú zvrátené sekty aby tak oklamali ľudí, ktorých Boží zákon nariaďuje, aby boli odstránení, tj. oddelení a anatematizovaní zo spoločenstva veriacich, ktorí žijú pravý život v Bohu, takže maleficium, to jest omyl bude tým zahatený.

Ako budeme vidieť nižšie, táto obrazná interpretácia textu, ktorý bol neskôr braný s desivou doslovnosťou podnecovateľmi čarodejníckych procesov v pätnástom a šestnástom storočí, bola stále chápaná obrazne počas dvanásteho storočia. Ale popis a odsúdenie mágie, spojenie maleficia s herézou a detaily paktu a obvinenia z idolatrie (modloslužby) a superstitio, odrážali značné obavy  z prítomnosti a nebezpečenstva mágie.

Zdá sa, že žiadny teológ neobhajoval prísnejšie stíhanie týchto zločinov spojených s mágiou a čarodejníctvom, čo sa stalo takým charakteristickým u mnohých cirkevných hodnostárov, učencov a prelátov počas trinásteho storočia avšak podrobnejšie o povahe a obsahu mágie z nich uvažovala len hŕstka.

Samotný termín maleficus v dvanástom storočí označoval pôvodne kúzelníkov – samozrejme nie neskoršie rozvinutý “prototyp” čarodejnice alebo mága označovaný pomocou pojmov malefica alebo maleficus nachádzajúcich sa v dobre známej čarodejníckej literatúre neskoršieho obdobia. Tzv. Glossa ordinaria Biblie, zbierka biblických komentárov, glos, prevzatých z Cirkevných Otcov a neskôr prepísaných na okraj latinskej Vulgáty, Biblie, dokončené začiatkom dvanásteho storočia, je v tomto význame jednoznačne otvorená:

Maleficos non patieris vivere. Qui praestigiis magicae artis et diabolicis figmentis agunt, haereticos intellige, qui a consortio fidelium qui vere vivunt, excomunicandi sunt, donec maleficium erroris in eis moriatur.

Čo znamená v preklade asi toto:

To jest: maleficii sú tí, ktorí využívajú ilúzie magického umenia a diabla. Sú to heretici. Títo by mali byť oddelení od spoločenstva veriacich, v ktorom je pravý život. Mali by byť preto exkomunikovaní, aby ich omyl zomrel s nimi.

Toto znenie je dôležité hlavne tým, že sa môže chápať v troch rovinách, z troch dôvodov: Prvým je, že maleficii sú spojení s diablom; zadruhé, sú jasne identifikovaní ako heretici; potretie, nemali by byť zabití, ale exkomunikovaní z komunity veriacich (to isté platí aj pre heretikov a je patrné z citátov biskupa Waza z Lutychu, Gerhocha z Reichsbergu, sv. Bernarda a Petra Cantora). V poslednom príklade sa vivere jasne interpretuje obrazne, nie doslovne. Tzv. Glossa ordinaria, staršie než väčšina z textov citovaných historikmi, jasne identifikuje mágiu s herézou a to dlho predtým, než teológovia z trinásteho storočia, ktorí s týmto stotožnením údajne mali prísť ako prví.

Glosy naozaj jednotne odsudzujú magické praktiky a niekedy tieto úkony sa znažia aj vymenovať, ako v glose k pasáži uvedenej v Deuteronómiu 18,9-11. Avšak  glosátori odsudzujúc všetky formy mágie, túto hranicu neprekročili. Iba glosa venujúca sa Exodu 22,18 je v tomto explicitne otvorená a tvrdí, že zatiaľčo mágia je totožná s herézou, tzv. maleficus by sa nemal dať zabiť, ale exkomunikovať. Preto znovu treba pripomínať ako je dôležité určité nejasné pasáže v Biblii správne interpretovať v kontexte s inými a aj v rámci ich historických, sociokultúrnych základov, v ktorých vznikali a ako boli chápané v rámci dejín Cirkvi.

Reklamy

Rozličné tresty za čarodejníctvo a stredoveká cirkev – 3. časť

Ako sme videli v predchádzajúcej časti nášho miniseriálu podľa citovaného názoru spisu Canon Episcopi popieralo sa v ňom reálne konanie extatických letov vzduchom, čo bol značný rozdiel od predstáv prevládajúcich v neskorších storočiach renesancie a humanizmu. Samozrejme aj v tom čase minimálne niekoľko žien muselo naozaj veriť, že skutočne mali takéto schopnosti. Cirkev na toto vo svojom stanovisku ponúkla dve vysvetlenia: jedno, racionálne vysvetlenie, že tieto boli iba púhymi snovými ilúziami; druhé, čo bolo v podstate teologické vyhlásenie o tom, že sa jednalo o ilúzie, vyvolané diablom. V ani jednom prípade neboli takéto ženy úplne nevinné, pretože zjavne verili v realitu toho, čo bolo v skutočnosti len iluzórne a otvorene hovorili o ich výletoch a týmto spôsobom sa prepožičiavali pohanskej bohyne Diane a diablovi, ktorý stál za ňou. Do tejto miery bolo potrebné potrestať ich hriech.

Ak sa chceme bližšie pozrieť na to, aký bol skutočný postoj stredovekej cirkvi k škodlivej mágii, treba si všimnúť ešte jeden aspekt. Ak sa jednalo iba o ňu, tak aj podľa Canona Episcopi je táto možnosť reálna. Pre vyjasnenie si tu môžeme odcitovať príslušnú pasáž:

“Vykonávatelia škodlivej mágie alebo kúzelníci alebo tí, ktorí vyvolávajú búrky, alebo ktokoľvek, kto prostredníctvom vyvolávania démonov ľudským zmyslom škodí, mali by byť potrestaní všetkými dostupnými prostriedkami.”

Tento ambivalentný prístup Canon Episcopi k dvom odráža nejednotný postoj cirkevných autorít na rôznych úrovniach v ranom stredoveku. Mnohé autority sa mohli celkom ľahko zhodovať na tom, že nočné lety boli iba klamom, ale čo sa týka škodlivej mágie, mali zastávať protikladné interpretácie. V každom prípade však bolo jasné, že tí, ktorí tvrdili, že oplývajú magickými schopnosťami mali byť potrestaní, pretože  uvádzali duše svojich blížnych do zmätku a takto ich odovzdávali do rúk diabla, bez ohľadu na to, či skutočne dokázali používať mágiu na dosahovanie skutočných výsledkov:

“Biskupi a ich služobníci a klérus musia s veľkým odhodlaním pracovať tak, aby zhubné umenie sortilegia [veštenia] a maleficia [škodlivej mágie], ktoré bolo vynájdené diablom, bolo vymetené z ich území a ak  nájdu stúpencov tejto šialenej sekty – muža alebo ženu, vyhnať ich so všetkou skazenosťou a v hanbe zo svojich farností.”

Odporúčanie vyhnanstva v texte Canon Episcopi znamená exkomunikáciu resp. vylúčenie zo spoločenstva Cirkvi, ktoré bolo v tej dobe najtvrdšou formou cirkevného trestu. Pri menej závažných prípadoch tu existovalo široké spektrum rozličných foriem pokánia – napríklad dočasný zákaz navštevovania trhu alebo cirkevnej slávnosti; užívania si svetských radovánok; alebo lovu, čo bolo obmedzením zacieleným špecificky na príslušníkov šľachty. Ako trest za oveľa vážnejšie prečiny mohlo byť vinníkovi nariadené odísť na drahú a pravdepodobne nebezpečnú púť alebo nosiť zvláštne kajúce oblečenie (vyrobené z jednoduchého materiálu, vrecoviny) alebo chodiť bosý, ako to bolo v prípade cisára Henricha IV., ktorý sa mal takto oblečený objaviť v Canosse, aby tým presvedčil pápeža a zbavil sa tak exkomunikácie.

Kanonické právo v ranom a vrcholnom stredoveku sa vyhýbalo všetkým telesným trestom, ktoré boli vynášané iba svetskou spravodlivosťou. Ale rovnako ako v pohanskej rímskej Republike a starovekej Rímskej ríši svetské autority trestali škodlivú mágiu smrťou. Záverom môžeme povedať, že vo všetkých predkresťanských náboženstvách hrala mágia veľmi dôležitú úlohu, buď vo forme tzv. bielej mágie (napríklad ako liečivá mágia alebo veštenie) alebo ako tzv. čierna mágia, ktorá sa trestala. Ranostredoveká Cirkev odsudzovala takéto myšlienky ako poverčivé a trestala ich pomocou pokánia. To bola úloha biskupov a kňazov. Pápeži v tejto dobe ešte neboli priamo zainteresovaní do týchto otázok cirkevnej disciplíny.

Rozličné tresty za čarodejníctvo a stredoveká cirkev – 2. časť

V predchádzajúcej časti sme skončili pri Canon Episcopi, poďme si teda odcitovať príslušnú pasáž, ktorá odráža explicitne postoj cirkvi k čarodejniciam, platný až do 12. storočia:

“Existujú zločinné ženy – zvedené predstieraním a našeptávaním satana -, ktoré veria a doznávajú, že v noci spolu s pohanskou bohyňou Dianou alebo Herodias a spolu s nespočítateľným množstvom iných žien tajne a vo všetkej tichosti jazdia na istých zvieratách cez zeme mnohých pánov, poslúchajú Dianu ako svoju vládkyňu a sú jej počas určitých nocí k službám.
Tieto ženy si však svoju nešťastie prinášajúcu zvrátenosť nenechali pre seba. Tak sa stalo, že sa mnohí ľudia, oklamaní falošnou domnienkou, že tieto veci sú pravdou, odvrátili od pravej viery a oddali sa pohanskému bludu, keď usúdili, že okrem boha existuje ešte iná nadpozemská moc.
Preto sú kňazi povinní obciam, ktoré sú im zverené, z kazateľníc dôrazne vštepovať, že to všetko je klam a mámenie, ktorý nepramení z ducha božieho, ale od zlého. Satan totiž je schopný sa prevteliť v anjela, a keď sa nejaké ženy zmocní, podrobí si ju, keď ju prinúti, aby odpadla od svojej viery.
Berie potom na seba podobu rôznych osôb a koná s nimi v spánku svoje hry, keď im v diaľke predvádza tu veselé, tu smutné veci a tu známe, tu neznáme osoby. Všetko sa to odohráva len v mysli človeka, ten však verí, že sa to nedeje v púhej predstave, ale v skutočnosti.
Sotvakomu sa už niekedy vo sne nezdalo, že sa ocitol mimo seba samého a videl mnohé, čo v bdelom stave samozrejme nikdy nevidel! Je teda treba všetkým ľuďom patrične zdôrazniť, že ten, kto takým veciam verí, stratil pravú vieru. A ten, kto stratil pravú vieru, nepatrí už bohu, ale diablovi!”

Nemecko malo byť privedené ku kresťanstvu oveľa skôr ako to bolo v iných krajinách ako je Dánsko, ale aj tu dochádzalo k zneužitiam a návratom k predkresťanským zvykom zabíjania údajných bosoriek. Dá sa uviesť prípad z roku 1074, ktorý sa odohral v Kolíne: Žena bola zhodená z mestských hradieb a v dôsledku pádu zomrela pretože jej bolo kladené za vinu to, že niekoľkým ľuďom privodila šialenstvo pomocou magických prostriedkov (magicis artibus). Ak sa jedná o vyššie uvedené stanovisko Canon Episcopi, je na mieste otázka: Bolo teda toto oficiálne stanovisko cirkvi?

Povedzme to takto: Rovnako ako dnes sa i skôr vyskytovali medzi ľuďmi inteligentní a menej inteligentní jedinci. Tí rozumní už vtedy zdieľali pojatie chytrého opáta z Prumu. Naproti tomu nám nedá príliš námahy uviesť ako príklad, že ešte roku 1382 si gróf z Kyburgu najal čarodejnicu, ktorú umiestnil na hradby svojho hradu. Odtiaľ zhora mala vyčarovať prudkú búrku, ktorá by rozohnala zástup nepriateľov obliehajúcich jeho hrad.

Ani v neskorom stredoveku sa o čarodejniciach v Nemecku nehovorilo prakticky vôbec a keď už nejaká žena upadla do takéhoto podozrenia, celá vec sa obvykle posudzovala relatívne zhovievavo. Tak ešte v 15. storočí bola jedna žena v Landshute kvôli údajnému čarodejníctvu postavená na pranier a pohrozili jej, že ak sa to bude opakovať vypovedajú ju z mesta. Podobne sa vodilo jednej žene z Mníchova, ktorá údajne “očarovala” kaplána.

(Pokračovanie)

Rozličné tresty za čarodejníctvo a stredoveká cirkev – 1. časť

Viera v mágiu nebola zvláštnosťou neskorostredovekého alebo ranomoderného európskeho kresťanstva. Môžeme ju nájsť vo všetkých predindustriálnych spoločnostiach.

Napríklad v Nemecku, napr. v bavorskom ľudovom práve, ktoré pochádza zrejme z 8. storočia, sa ustanovuje, že ten, kto kúzlami poškodí susedovi úrodu, musí zaplatiť dvanásť šilingov. A na inom mieste sa hovorí, že dokonca štyridsať šilingov musí zaplatiť ten, kto čarovaním (nech už akýmkoľvek spôsobom) “odprevadí zo sveta” koňa alebo dobytok.

Uhranutie alebo začarovanie vtedy teda nebolo zrejme ničím zvláštnym. Avšak všetkým veriacim bolo od počiatku jasné, že existujú zvláštni bohovia a tí – nech už to boli bohovia alebo duchovia – boli buď výkvetom dobra alebo zla. Že je to historicky doložiteľné, ukazuje aj jeden príbeh. Jedna z franských kráľovien dynastie Merovejcov (vládli od 5. až do 8. storočia), Fredegunda, obvinila okolo roku 582 prefekta Mummolusa, že čarovaním usmrtil jedného z jej synov. A keď potom pri jednej epidémii prišla o dvoch ďalších synov, prehlásila, že jej nevlastný syn si objednal smrtiace urieknutie obidvoch u matky svojej milenky. Nešťastná žena bola upálená a niekoľko ďalších s ňou.

Ako podstatne umiernenejší sa prejavili Vizigóti. Tí síce taktiež verili na škodlivé urieknutie, ale uspokojovali sa iba s tým, že domnelým vinníkom ostrihali vlasy a zbavili ich tak cti. Niekedy dostali previnilci taktiež poriadny výprask. K energickému vysporiadavaniu sa s pozostatkami pohanských ľudských obiet a viery v tzv. stria (slov. strigy), údajne požierajúce ľudí sa cirkev a spoločnosť dopracovala až v karolínskej dobe.

V tzv. Capitulatio de partibus Saxoniae, vydanom patrne na ríšskom sneme v Paderborne roku 780, čítame:

“Ak niekto – po spôsobe pohanov – oklamaný diablom uverí, že nejaký muž alebo žena je striga požierajúca ľudí, a ak takéhoto muža či ženu kvôli tomu upália alebo ich mäso ponúkne ako jedlo alebo ich požije i sám, bude odsúdený k trestu smrti. Ak niekto obetuje nejakého človeka diablovi a ponúkol ho po spôsobe pohanov démonom, potom nech je vydaný na smrť!”

Pápež sa v tej dobe k tématike čarodejníctva priamo nevyjadruje, pretože na to nemal vtedy ešte dosť kompetencií. Vysporiadavať sa s tým museli miestni kňazi, avšak klérus už vtedy bol podporovaný z najvyšších svetských miest. Franský majordóm Karolmann, najstarší syn Karola Martela, zvolal národný koncil, ktorý mimo iného vydal tento pokyn:

“Každý biskup má vo svojej diecéze s pomocou kniežat dbať na to, aby veriaci neprinášali žiadne pohanské pohrebné obete, nevykonávali predpovedanie budúcnosti alebo veštenie, nenosili amulety, neobracali sa na augurov, neusporadúvali pohanské obetné slávnosti … a nezapaľovali ohne, ktoré by hanobili cirkev.”

Teraz budeme výnimočne obšírne citovať zo známeho Canon episcopi, ktorý na počiatku 9. storočia spísal Regino z Prumu pre trevírskeho arcibiskupa. Odráža sa v ňom totiž oficiálne stanovisko cirkvi k problému čarodejníc, ktoré platilo až do 12. storočia.

(Pokračovanie)

Zákony o čarodejníctve (ranomoderné)

Hoci sa len nedávno tvrdilo, že zákony o čarodejníctve tvorili “právnu revolúciu” v ranomodernom období (Ankarloo 2002, 63–64 ), takto to jasne nie je. Čarodejníctvo sa dá považovať za jeden z najstarších zločinov v histórii ľudstva, zachádzajúci až do najstarších dejín ako môžeme vidieť. Z najstaršieho zachovaného právneho kódexu (1792–1750 p.n.l.) pochádzajúceho zo starovekej Mezopotámie, vzdelané spoločnosti s kodifikovaným právom mali kruto trestať kúzelníctvo alebo čarodejníctvo. Kódex Chammurapiho vynucuje vodný ordál (test ponorením do vody) ak sa nedajú takéto obvinenia dokázať prostredníctvom svedkov. Toto poskytovalo účinný prostriedok proti príliš častým obvineniam: Podľa princípu odplaty – (oko za oko, zub za zub, lat. talionis), žalobca mal čeliť rovnakému trestu, ktorý by si odniesol obžalovaný, ak by ordál zlyhal pri dokázaní viny podozrivého. V prípadoch čarodejníctva to bol trest smrti.

Vieme o podobných zákonoch platných v stredoasýrskej ríši a mohli by sme predpokladať, že trest smrti bol aplikovaný na čarodejníkov ako aj na čarodejnice po celom starovekom Strednom Východe (Thomsen 2001, 25–26). Najrozsiahlejšia množina textov týkajúca sa zápasu proti čarodejníctvu pozostávajúca z približne 100 zaklínaní a modlitieb zostavených počas panovania kráľa Esarhaddona (680–669 p.n.l.), kvôli návodu ako zaobcházať s čarodejnicami nesú príznačný názov: Maqlu, ktoré doslovne znamená “Upálenie”. Zákony Hebrejov obsahujú ustanovenie, že čarodejnice (alebo travičky) musia byť zabité (Ex 22,17), že tí dopytujúci sa duchov zomrelých by mali byť ukameňovaní na smrť (Lv 20, 27) a vo všeobecnosti veštci a proroci by mali byť zabití (Dt 13, 5). Biblický zákon zostával najdôležitejším legálnym prameňom pre čarodejníctvo počas celých kresťanských dejín v Európe.

Do akej miery boli európske vnímania čarodejníctva taktiež utvárané pomocou dlho platného svetského zákona sa dá dokonale jasne vidieť na pozadí starovekého Ríma. Od najstarších rímskych právnych kódexov (okolo r. 450 p.n.l.) až k neskorej rímskej legislatíve, bola možnosť mágie vo všeobecnosti pripúšťaná a jej zneužitie (maleficium) penalizované (Luck 1990, 147–151). Čarodejnícke paniky vytvorili vzrastajúcu uvedomelosť v rímskom zákone, počínajúc Lex Cornelia de sicariis et veneficiis (Kornéliov zákon o vrahoch a travičoch/kúzelníkoch), promulgovanom Luciom Kornéliom Sullom (138–178 p.n.l.), jedným z najdôležitejších prameňov európskeho zákona o čarodejníctve v neskorom stredoveku a ranomodernom období (Ferrary 1991, 417–434).

Podľa dekrétu cisára Diokleciána (vládol v r. 284–305 n.l.), škodliví kúzelníci mali byť upálení zaživa, ale tí, ktorí praktikovali prospešnú mágiu mali zostať nepotrestaní. Od neskorého štvrtého storočia stotožnenie zločinov veneficium (otrávenie), maleficium (škodlivá mágia) a veštenia vydlážidlo cestu pre kolektívne opatrenia proti týmto zločincom v Rímskom impériu. V knihe č. 16, kapitole č.8 Ammianus Marcellinus (330–ca. 395 n.l.) vo svojej Rímskej histórii uvádza kúzelnícku hystériu konanú počas vlády cisára Konštancia II. (vládol v rokoch 337–361 n.l.) počas obdobia hladomorov a epidémií: “Ak niekto navštívi veštca . . . , alebo ak využije kúzlo starých žien na uľavenie si od bolesti . . . , bol udaný vďaka niektorým ľuďom o ktorých by to ani nepovedal, predvedený k súdu a potrestaný smrťou” (Neskoré rímske impérium, kniha 16, kapitola 8).

Narozdiel od grécko-rímskeho rozlišovania medzi zlou a dobrou resp. čiernou a bielou mágiou kresťania spochybnili účinnosť mágie ako celku, ale tiež považovali akýkoľvek druh kúzelníctva za diabolský. Počas éry cisára Konštancia II. boli mágovia označovaní za “nepriateľov ľudského pokolenia” (humani generis inimici) a trest smrti bol ustanovený rovnako za čiernu ako aj pre bielu mágiu sérii zákonov z roku 357 (Lex Nemo; Lex Multi) a v roku 358 (Fögen 1997, 223–232). Tento posun paradigmy mal čoskoro nato ďalšie dôsledky. Keď synoda v Zaragoze (380) odsúdila učenca Prisciliána ako heretika, bol taktiež podrobený cisárskemu vyšetrovaniu. Keďže bol usvedčený z konania magických praktík on a jeho šesť nasledovníkov bolo odsúdených na smrť kvôli malefíciu. Prvý usvedčený a odsúdený kresťanský heretik bol takto v skutočnosti potrestaný za mágiu a napriek protestu niekoľkých biskupov, popravený v roku 385. Dôsledky sa dajú vidieť v takých neskoro rímskych kódexoch ako je tzv. Codex Theodosianus cisára Teodózia I. (vládol v rokoch 379–395) alebo v tzv. Codex Justinianus Justiniána I. (vládol v rokoch 527–565). Spolu s recepciou rímskeho práva v stredovekej Európe boli tieto cisárske dekréty dlhotrvajúcim dedičstvom. Ich dopad bol posilnený semiotickou teóriou mágie vyvinutou sv. Augustínom (Harmening 1979, 303–308).

Ranostredoveké trestné kódexy vynášali tvrdé tresty za čarodejníctvo, napríklad Sálské právo “ak tzv. stria bude jesť človeka a bude to dôkazom proti nej .  .  .” (Hansen 1900, 58–59). Legislatíva zrejme zostávala protikladná; franské, lombardské a alemanské zákony všetky pristupovali k tématike čarodejníctva odlišne. Alemanské právo zostavené okolo roku 600 n.l. zakazovalo upaľovať strigae (čarodejnice), čo pravdepodobne naznačovalo, že to bol obvyklý postup. Podobne lombardský kráľ Rothari nariadil v roku 643, že kresťania by nemali veriť tomu, že ženy jedia ľudské bytosti (“ut mulier hominem vivum intrinsecus possit comedere”) a preto údajné strigae by nemali byť zabíjané alebo odsudzované na súde. Kapitulárium Karola Veľkého (vládol v rokoch 768–814) platné pre Sasov v roku 787 nariaďoval udeliť trest smrti a upáliť tých, ktorí ako pohania veria, že niekto môže byť striga, ktorá je ľudí. Okolo roku 800 írska synoda podobne odsúdila vieru v čarodejnice a obzvlášť tých, ktorí očierňujú ľudí z toho, že sú tzv. lamiae (čarodejnice; “que interpretatur striga”). Jasne tu počas karolínskeho obdobia bol nárast v oficiálnom skepticizme dokonca umožnilo zvýšenie čo do počtu zachovaných prameňov.

Najdôležitejším textom o téme čarodejníctva bol tzv. Canon Episcopi, oficiálne pripisovaný cirkevnému koncilu zo štvrtého storočia, ale v skutočnosti formulovaný a pravdepodobne vypracovaný opátom Reginom z Prümu v penitenciáli zo začiatku desiateho storočia, ktorý radí biskupom (episcopi) ako postupovať voči kúzelníkom/čarodejniciam v ich diecézach. Neskôr bol prijatý vtedajšími najdôležitejšími autoritami, najprv biskupom Burchardom z Wormsu a neskôr okolo roku 1140 Graciánom z Bologne. Reginonov kánon bol dôležitý nielen kvôli svojmu odmietnutiu účinnosti kúzelníctva, ale taktiež kvôli svojmu popieraniu určitých čarodejníckych presvedčení. Po úvodnom odstavci o potrebe bojovať proti kúzelníkom, mužským ako aj ženským, naznačujúcom mierne rozsudky, Reginon vložil dlhý odstavec o ženách, ktoré verili, že zakúšali nočné lety s pohanskou bohyňou Dianou. Odsúdil veriacich v takéto fantastické príbehy kvôli implicitnému prijímaniu konkurečnej nadprirodzenej moci voči Bohu. Biskupi mali bojovať s takýmito presvedčeniami pomocou svojich kňazov a mali jasne ukázať, že tieto lety nie sú skutočné, ale len sny a diabolské ilúzie. Kánon sa stal súčasťou tzv. Corpus Juris Canonici, cirkevného práva latinskej Christianitas a počas nasledujúcich storočí sa ukázal ako vplyvným. Tvrdé účinky mojžišovského zákona (Ex 22, 17: “Nenecháš čarodejnicu na žive”) boli znovu interpretované takými karolínskymi teológmi ako bol arcibiskup Rabanus Maurus z Mainzu, ktorý naznačil ako trest iba vylúčenie z komunity namiesto fyzického vyhladenia (Haustein 1990, 69). Zdá sa presvedčivá myšlienka, že “oficiálny postoj Cirkvi ohľadne mágie sa presunul od démonickej spojitosti s pohanstvom k démonickej spojitosti s herézou” (Jolly 2002, 21).

Samozrejme stredoveká realita bola omnoho zložitejšia. Škodlivá mágia bola považovaná za diabolskú: Podľa sv. Augustína z nej vyplýval démonický pakt a podľa rímskeho práva si zasluhovala smrť. Obidve tradície ovplyňovali vývoj európskeho práva. Napríklad zákony Alfréda Veľkého z Wessexu (vládol v rokoch 871–899) jasne používali rovnaké biblické pramene ako Rabanus Maurus na vynášanie trestu smrti pre ženy, ktoré často vystupovali ako kúzelníčky alebo magičky: Tu bolo čarodejníctvo považované za reálne. Ani to neznelo ako “skepticizmus” keď karolínsky kráľ Karol II. nariadil v roku 873, že čarodejníci—rovnako muži ako aj ženy—mali spôsobovať chorobu a smrť v rozličných častiach jeho ríše a mali byť odsudzované na smrť, spolu s ich komplicmi a podporovateľmi. Zabíjanie čarodejníc bolo otvorene praktizované medzi germánskym ľudom. Zákony Frankov, Ostrogótov a Vizigótov odmietali iba vieru v tzv. strigae, len zriedkavo spochybňovali nebezpečenstvo škodlivej mágie. “Karolínsky skepticizmus” nevyjímajúc, Karol Veľký bol úplne jasný ohľadne trestania tzv. malefícia. V svojom Admonitio Generalis (Všeobecnom napomenutí) z roku 789 budúci vládca, komentujúci niekoľko pápežských nariadení od Hadriána I. (vládol v rokoch 772–795), nariadil, aby sa netolerovali kúzelníci a čarodejnice (maleficii, incantatores a incantatrices), explicitne narážajúc na mojžišovský zákon; v neskorších verziách tohto zoznamu boli pridané tzv. tempestarii (čarodejnice, ktoré spôsobujú búrky) (Hansen 1900, 63–64).

Vo franskom a anglo-saskom práve bola škodlivá mágia často dávaná na jednu rovinu s vraždou, čo dáva dokonalý zmysel ak vezmeme do úvahy dnešné myšlienky v Afrike o čarodejníctve. Podľa tzv. Lex Salica (Sálskeho zákonníka) tí, ktorí nedokážu zaplatiť za svoje magické zločiny by mali byť upálení (“certe ignem tradatur”) (Hansen 1900, 55–56). Mnohé ustanovenia pochádzajúce z neskoršieho karolínskeho obdobia nariaďovali trest smrti za škodlivé kúzelníctvo. Takéto kúzelníčky mali podstúpiť hrdelný trest podľa normanskej vlády v Anglicku (Ewen 1933, 26) rovnako ako na Sicílii. Benátska republika vydala drakonické zákony proti malefíciu v roku 1181, rovnako tak urobili mnohé talianské mestá v trinástom storočí. Stredoveké germánske právne kódexy nariaďovali upálenie na hranici ako obvyklý trest za škodlivú mágiu. Tzv. Schwabenspiegel (Švábske právne zrkadlo; okolo r. 1240), jedna z najvplyvnejších stredovekých zbierok ríšskeho práva, naznačovalo, že kúzelníctvo znamenalo apostázu a pakt s Diablom (Hansen 1900, 387). Autor, pravdepodobne jurista blízky františkánom v Augsburgu, iba spojil svetské právo s kresťanskou teológiou. Démonické čarodejníctvo nebolo žiadnym novým vynálezom, ale vyžadovalo len základnú znalosť teológie. V známom právnom posudku z roku 1398 Jean Gerson a univerzita v Paríži prišla k presne rovnakému záveru (Hansen 1900, 283–284).

Rozhodujúcim krokom k masovým perzekúciám čarodejníc v Európe bol konštrukt kumulatívneho konceptu čarodejníctva počas neskoršieho štrnásteho a začiatkom pätnásteho storočia, keď došlo k prvým honom na čarodejnice veľkého rozsahu a hlavným perzekúciám v niektorých alpských údoliach. Iba okolo roku 1400 sa rozličné aspekty čarodejníctva a herézy zlúčili do špecificky európskeho konceptu čarodejníctva, ktorý umožnil konanie čarodejníckych honov s predtým bezprecedentnou krutosťou. Škodlivá mágia spolu s paktom s Diablom utvorila  jadro nového kumulatívneho zločinu, prvý aspekt životne dôležitý pre svetské právo, druhý pre jeho kvalifikáciu ako herézy. Okolo týchto zložiek vykryštalizovala skupina toho, čo boli aj z pohľadu stredoveku exotické obvinenia: odpadlíctvo, let vzduchom na nočné zhromaždenia na vzdialené miesta, tanec čarodejníc, sexuálny styk s démonmi a klaňanie sa Diablovi.

V právnej praxi sa obvinenia z nočných letov ukázali ako najdeštruktívnejšie, pretože podozriví boli vyslýchaní, aby menovali svojich komplicov, ktorých údajne stretli na týchto zhromaždeniach. Spolu s použitím tortúry takéto otázky mali vytvoriť reťazové reakcie, čo malo za následok masívne čarodejnícke procesy pripomínajúce podobné udalosti v rímskej antike. Inkvizičný postup bol dedičstvom rímskeho práva, ktorý sa zachoval v rámci latinskej Cirkvi; najprv obnovený kvôli nastoleniu disciplíny medzi vyšším klérom, neskôr bol použitý v procesoch kvôli heréze. Na štvrtom Lateránskom koncile (1215) prijala rímska Cirkev tortúru v procesoch vykonávaných inkvizítormi za účelom získania výpovedí od podozrivých, zatiaľčo zakázala archaické rituály ako ordály vykonávané horúcim železom alebo studenou vodou (plávajúci test). Hoci ordály boli teda ilegálne napriek tomu k nim dochádzalo pri lynčovaní po celej severnej a východnej Európe a boli príležitostne dokonca nariaďované nižšími súdmi.

Pretože cieľom legálnej tortúry bolo dosiahnuť materiálnu pravdu skôr racionálne než cez mystickú intervenciu ako pri ordáloch spočiatku to bolo považované za vylepšenie právneho postupu. Musíme mať na pamäti, že význam legálnej tortúry sa rozhodujúco odlišovalo od moderných náhľadov. Hoci mučenie malo znamenať nahradenie ordálov, v praxi sudcovia niekedy používali neobmedzené mučenie akoby to bol ordál, obzvlášť pri heretických procesoch. Zmes fyzického prinútenia, systematizujúce všetky druhy  skutočnej alebo falošnej informácie a púhej fantázie alebo projekcie viedla k myšlienke, že disidenti prináležia k diabolskej sekte a uctievajú Diabla.

Skutočná mágia a heréza boli poprvýkrát zliate do nového kumulatívneho zločinu čarodejníctva v Savojsku za vlády vojvodu Amadea VIII. (vládol v rokoch 1416–1451). Tento nový stav dominoval vo východných Alpách. Keď sa vojvoda Amadeus cítil očarovaný, začalo sa prenasledovanie Židov, valdénskych a čarodejníc. Bolo to v Savojsku, kde došlo k splynutiu heréyy, antijudaizmu a kúzelníctva a vznikol nový kumulatívny koncept zločinu čarodejníctva. Právny kódex ambiciózneho Amadea VIII. z roku 1430 tzv. Statuta Sabaudie (Štatúty zo Savojska) zdôrazňovali zločin kúzelníctva, hoci stále v tradičnom jazyku. O desať rokov neskôr čarodejníctvo vystúpilo na povrch v omnoho prominentnejšej forme, keď pápež Eugen IV. (vládol v rokoch 1431–1447) sa vo svojom dekréte zmienil o tom, že v Savojsku sa to len tak hemží s “stregule vel stregones seu Waudenses”—ženskými a mužskými čarodejníkmi alebo valdénskymi (Hansen 1900, 18–19).

V Savojsku podporovali kúzelnícke procesy procesy s heretikmi a eventuálne počínajúc  koncom 20-tych rokov 15. storočia vytvorili hony na čarodejnice veľkého rozsahu. Persekúcia v susednom Dauphiné nikdy nedosiahla takúto masívnu úroveň, ale bola charakterizovaná stálym tokom  procesov “malej paniky”. Jedno vysvetlenie pre takýto rozpor by mohol byť odlišný súdny systém. V Dauphiné, ktoré bolo pod vládou Francúzska od roku 1349, za čarodejnícke procesy boli zodpovedné iba svetské súdy spolu so sudcami odkazujúcimi výlučne na svetské právo, na francúzskych juristov alebo rímske právo. Preto ignorovali lety čarodejníc aj synagógy alebo sabaty, ktoré boli stále považované za diabolské ilúzie. Niekoľko neskoro stredovekých teritórií prijalo služby pápežských inkvizítorov, ale, s malými výnimkami, vo všeobecnosti prihliadali na existujúce resp. zvykové zákony o čarodejníctve. Keď Tyrolsko, nezávislé vojvodstvo svätej rímskej ríše, čelilo pokusu Heinricha Kramera iniciovať veľký hon na čarodejnice v roku 1485, vláda ako aj parlament boli mimoriadne skeptickí pri prijímaní udaní vo veci čarodejníctva. “Čarodejníctvo” v skutočnosti nebolo nikdy spomínané v týchto právnych kódexoch a keď  “kúzelníctvo” bolo poprvýkrát spomínané v tzv. Tiroler Landesordnung (Nariadení Tyrolskej vlády) z roku 1544, bolo klasifikované ako forma podvodu. Podobne ríšske mesto Norimberg definovalo čarodejníctvo ako podvod až do roku 1536.

Španielské a nemecké tradície sa zlúčili do legislatívy cisára svätej rímskej ríše Karola V. (vládol v rokoch 1519–1556), popredného vládcu svojej doby. Jeho kriminálny kódex z roku 1532 uzákonený ako Constitutio Criminalis Carolina (kódex Karolína) mal byť dohadovaný dlhšie predtým medzi ríšskymi kniežatstvami. Tento kódex, ktorý zostával skutočne nezmenený až do roku 1806, kedy sa celá svätá rímska ríša rozpadla, ignorovala kumulatívny zločin čarodejníctva ako bol definovaný v spise Malleus Maleficarum (Kladivo na čarodejnice, 1486). Obsahuje paragraf namierený proti škodlivej mágii (par. 109), spracovanie ktorého bolo škurpulózne regulované v troch paragrafoch o procedurálnom práve (par. 21, 44, 52). Hrdelný trest bol predpísaný pri prípadoch kde sa škodlivá mágia bez pochýb dala dokázať, zatiaľčo neškodná mágia akéhokoľvek druhu bola ponechaná na ľubovoľný úsudok súdov.

Inkvizičný postup kódexu Karolína sa vyhýba najhrozneším skratkám inkvizičných súdov poskytnutím podozrivým jasne definované práva a vylúčením ľubovoľného použitia násilia. Za účelom vyhnutia sa ľubovoľným aktom miestnych súdov, mal byť každý hrdelný rozsudok zaslaný na vyšší súd alebo na právnickú fakultu. V rámci hraníc tzv. processus ordinarius (riadneho postupu),ako ho nazvali neskorší juristi, mohla byť tortúra použitá len v prípadoch evidentnej viny, keď už bol podozrivý usvedčený dvomi nezávislými svedkami alebo v prípadoch priameho dôkazu. Tortúra sa nemohla využívať za účelom vynútenia priznaní výlučne na základe púhej denunciácie alebo podozrenia.

Neskorší lovci čarodejníc si sťažovali, že za týchto podmienok by ťažko mohol byť niekto usvedčený z čarodejníctva. Naozaj toto muselo byť jediným účelom tejto legislatívy. Jej hlavný autor frankoniánsky barón Johann von Schwarzenberg (1463–1528) humanistický prekladateľ Cicera a raný nasledovník Lutherovej reformácie v roku 1521, sa stal jedným z prvých vládcov, ktorý na svojom území zakázali katolícke rituály—mal patriť k sprievodu cisára Maximiliána I. v neskorších 80-tych rokoch 15. storočia a bol pravdepodobne oboznámený s diskusiami dotýkajúcimi sa škandalózneho inkvizítora Heinricha Kramera, autora spisu Malleus. V kontraste so skorším právnym kódexom navrhnutým Schwarzenbergom pred reformáciou v kódexe Karolína teraz eliminoval akúkoľvek zmienku o miešaní sa zlých či dobrých duchov a akejkoľvek stopy po heretických zákonoch. Kódex Karolína jasne signalizoval svoj nesúhlas s inkvizičnými súdmi, ktorých aktivity už neboli tolerované nemeckými kniežactvami, takto vyznačujúc jasné odlíšenie od Španielskych a talianskych teritórií cisára Karola V. Kódex Karolína bol prijatý dokonca v najvzdialenejších kútoch svätej rímskej ríše, napríklad vo Švajčiarsku alebo španielskom Holandsku.

Podobne ako vo svätej rímskej ríši, mnoho iných štátov zaviedlo čarodejníctvo do svojich trestných kódexov počas šestnásteho storočia, buď za účelom obmedzenia moci cirkevných súdov alebo k podčiarknutiu úspechov protestantskej reformácie. Aj v krajinách, kde rímske právo nebolo nikdy aplikované sa dajú nájsť stopy takéhoto vývoja. V tudorovskom Anglicku bol v roku 1563 promulgovaný nový Witchcraft Act. Nahradil skorší pokus z roku 1542, ktorý mal byť odvolaný po piatich rokoch (Sharpe 2001, 99–100). Podobne ako trestný kódex Karola V. sa alžbetínsky čarodejnícky štatút zameriaval na škodlivú mágiu, ale taktiež poskytol rozsiahlejšie detailné informácie o menších trestoch za prípady mágie spôsobujúce škodu menšiu než smrť alebo dokonca nespôsobujúce vôbec žiadnu škodu. Zákon mal byť už uvedený do Snemovne poslancov v roku 1559 a dostal sa do druhého čítania v Snemovni Lordov pred tým než bol znovuzavedený v roku 1563 v kontexte protestantskej reštaurácie po nástupe Alžbety I. na trón. Hoci historici doposiaľ neobjavili k tomu anglické procesy až do roku 1566, môžeme predpokladať, že zákon nebol vydaný bez dôvodu. Na ostrovoch v Lamanšskom prielive (Channel Islands) sa prvé zaznamenané tresty smrti za čarodejníctvo vyskytli práve v tomto čase v Jersey roku 1562 a v Guernsey v roku 1563. Anglický zákon proti čarodejníctvu celkom pekne zapadol do všeobecného obrazu zvyšujúceho sa povedomia o čarodejníctve v Európe počas 60-tych rokov 16. storočia. V Škótsku bola legislatíva taktiež zavedená v roku 1563 sprevádzaná kalvínskou reformáciou a náhlym zvýšením počtu obvinení. Tvrdenia, že škótsky Witchcraft Act mohol naznačovať skepticizmus (Larner 1981, 66) sú nezmyselné. Ich znenie jasne udáva, že podľa božského zákona, tí ktorí používajú čarodejníctvo, kúzelníctvo alebo nekromantiu musia dostať trest smrti (Normand a Roberts 2000, 89), rovnako ako ho musia dostať tí, ktorí hľadajú pomoc u čarodejníc, kúzelníkov alebo nekromantov. Po roku 1563 mnohé zákony sa potýkali s poverou, kúzelníctvom a čarodejníctvom vo všeobecnosti; bude ťažké poskytnúť obsiahly zoznam pre všetky európske oblasti.

Naviac po roku 1563 mnohé zákony a nariadenia sa potýkali s určitými aspektami čarodejníckych procesov. V auguste 1563 koncil v Luxemburgu vyhlásil nariadenie zo dňa 13. augusta 1563 za účelom obmedzenia prebiehajúcich súdnych stíhaní v tejto provincii španielskeho Holandska. Zákony o čarodejníctve sa stali omnoho početnejšími v nasledujúcich rokoch zvyčajne pokúšajúc sa o zamedzenie legálnych zneužití v čarodejníckych procesoch alebo zastaviť aktuálne hony na čarodejnice. Masívne hony na čarodejnice vystrašili vládu v Luxemburgu natoľko, že promulgovali ďalšie zákony o čarodejníctve v roku 1570 a 1573 a často počínajúc od apríla 1591. Dekréty kráľa Filipa II. určené pre španielske Holandsko  v rokoch 1592, 1595 a 1606 taktiež ovplyvnili oblasti Franche-Comté a Luxemburg.

Pokračujúca legislatíva o aspektoch čarodejníckych procesov nebola v žiadnom prípade obmedzená len na katolícke vlády. Kráľ Frederik II. z Dánska (vládol v rokoch 1559–1588) sa pokúšal obmedziť popravy za čarodejníctvo pomocou dekrétu z roku 1576 vytvárajúceho z ratifikácie takých rozsudkov vyššieho súdu povinnosť, hoci tu neexistovali žiadne náznaky, že tento zákon mal nejaké ďalšie účinky než neskoršie dánske dekréty. Mnohé nemecké teritoriálne kniežactvá sa snažili zamedziť perzekúciám údajných čarodejníc, dokonca aj štáty s masívnymi prenasledovaniami ako boli arcibiskupstvo-elektorát v Trieri, ktoré v roku 1591 a  znovu v roku 1630 sa pokúšalo zredukovať moc dedinských výborov prenasledujúcich čarodejnice. Početné dekréty napríklad v elektorátnom Mainzi v roku 1612 alebo v kniežacom biskupstve vo Würzburgu v roku 1627 obmedzilo mieru konfiškácií majetku odsúdených čarodejníc. Ďalšie zákony ako v cisárskom slobodnom meste Kaufbeuren v roku 1591 alebo kniežacom biskupstve Bamberg v roku 1627 a 1628 snažilo obmedziť perzekúcie čarodejníc trestajúc roznášanie klebiet. Ale ďalšie teritóriá, ako napríklad Sasko-Coburgské kniežatstvo v roku 1629 sa jednoducho snažilo regulovať súdne postupy za účelom vyhnutia sa nepokojom počas čarodejníckych procesov.

Tretia kategória legislatívy o čarodejníctve sa pokúšala redefinovať zločintried  v duchu sv. Augustína. Nie je prekvapením, že tento vývoj započal vo vojvodstve Württemberg, bašte luteránskej ortodoxie, na ktorej reformátora Johanna Brenza mal zaútočiť Johann Weyer v roku 1563 za nekonzistentnosť pri diskusii o čarodejníctve. Podobne ako Weyer, Brenz tvrdil, že čarodejníctvo bolo neúčinné, ale Brenz napriek tomu chcel vidieť čarodejnice upálené na hranici kvôli ich apostáze. Legislatívny proces zjavne započal po tom, čo  Weyer vysmial Brenza zdôraznením toho, že apostáza v svetskom zákone nebola zločinom. Nie je prekvapením, že v novom právnom kódexe Württembergu (Landrecht) z roku 1567 už nebola škodlivá mágia potrebná keď sa definoval zločin čarodejníctva. O niekoľko rokov neskôr táto radikálna reinterpretácia bola prijatá inými luteránskymi štátmi. V roku 1572 nový trestný kódex luteránskeho kniežatstva-elektorátu Saska (Kursächsische Kriminalordnung) posunulo dôraz úplne na duchovné aspekty čarodejníctva: Dohoda čarodejnice s diablom teraz stála v jadre zločinu. Táto redefinícia explicitne popierala dôležitosť škodlivej mágie a implicitne popierala význam starovekého ako  aj moderného ríšskeho zákona (Behringer 1988, 79).

Saskí právnici načrtli dôsledky predĺženej protestantskej debaty o účinnosti škodlivej mágie, stavajúc na zdravom rozume ako aj teologickej tradícii  tzv. Canon Episcopi. Na rozdiel od naštvaných  Württemberských Sasi argumentovali priamo proti Weyerovi ktorého argumenty považovali za bezcenné, pretože bol doktorom medicíny a nie práva. Saský kódex bol oveľa konzistentnejší kúsok luteránskej legislatívy, pretože na usvedčenie nevyžadoval žiadny dôkaz škodlivej mágie. Vtedajší luteránsky electorálny Palatinát nasledoval v roku 1582 (Kurpfälzisches Landrecht), ale čoskoro sa vrátil ku kalvínizmu a tým sa stal prvým kalvínskym štátom so špirituálnou definíciou čarodejníctva vo svojom právnom kódexe. Ďalšie protestantské trestné kódexy vykazovali podobné spiritualistické tendencie, umožňujúce nám tak identifikovať celkovú tendenciu. V Nórsku podriadenom Dánsku získal luteránsky klérus kráľovské schválenie štatútu z roku 1584, ktorý vynášal trest smrti za poveru. Tento trest bol znížený na exil v následnom rozsiahlom dánskom čarodejníckom štatúte z roku 1617 (Ankarloo 2002, 69), zatiaľčo tí, ktorí vykonali pakt s Diablom mali byť upálení. Tento dánsky štatút bol rozšírený na Island v 30-tych rokoch 17. storočia. Podobne známy anglický Witchcraft Act z roku 1604 vynášal trest smrti nielen pri pakte čarodejnice, ale taktiež za škodlivú mágiu; tento zahrňoval širšie možnosti škody než štatút z roku 1563. Ale bol tu jasný posun v dôraze z maleficium na démonolatrie v rámci zákonníkov protestanskej Európy.

Podobné tendencie sa dajú nájsť taktiež v katolíckych štátoch. V roku 1588 protireformačné teritórium Baden-Baden (vtedy pod bavorskou ochranou  kvôli menšine jej vládcu) na trest smrti už ďalej nevyžadoval dôkaz malefícia, zameriavajúce sa namiesto toho na apostázu a pakt s Diablom. Čo je zaujímave, jeho vláda prevzala toto znenie z kódexu z roku 1582 kalvínskeho Palatinátu (Kurpfälzisches Landrecht), hoci pridala niekoľko “katolíckych” pojmov (ako je let čarodejníc) do dodatku, ktorý obsahoval rozsiahle výsluchy. Bavorské vojvodstvo v praxi nasledovalo v roku 1590 a de jure v roku 1612; elektorátny Kolín nasledoval v roku 1607 a kniežacie biskupstvo Bamberg v roku 1610.

Bavorský štatút promulgovaný vojvodom Maximiliánom I. v r. 1612 ponúkol doposiaľ najrozsiahlejší príklad legislatívy o čarodejníctve, pokrývajúci nie menej než štyridsať tlačených stránok (Behringer 1988, 165–191). Bavorskí právnici argumentovali, že pretože vláda zlyhala pri vysvetlení, čo naozaj znamená čarodejníctvo, bol v princípe nepotrestateľný. Takže tento extenzívny zákon poprvé vysvetlil, prečo musí byť čarodejníctvo potrestané (1–7), následne definovalo čarodejníctvo ako opak kúzelníctva a jednoduchej povery (8–29) a nakoniec, uviedlo sankcie pre všetky formy čarodejníctva, kúzelníctva a povery (30–40). Hoci sa to môže zdať z nášho moderného pohľadu bláznivé, jasne to predstavovalo odhodlaný pokus vynútiť si nejaký poriadok v chaose súčasných pohľadov na čarodejníctvo. Naviac, pokúsilo sa ochrániť poverčivých sedliakov pred prenasledovaním protireformačnými zelótmi. Zatiaľčo démonológovia ako Peter Binsfeld a Martín Del Rio tvrdili, že podľa augustínovskej teológie nosenie amuletov značí implicitný pakt s Diablom, bavorské právo považovalo jasne takéto zvykové povery za úplne oddelené od čarodejníctva. Poprvýkrát publikované v roku 1612, tento čarodejnícky štatút bol znovuvydaný v roku 1665 a znovu až v 1746—vtedy už známy ako typický príklad bavorskej tvrdohlavosti a spiatočníctva.

Podobne ako kriminalizácia čarodejníctva, odvolanie čarodejníckych zákonov v Európe ešte nebolo dostatočne preskúmané na porovnateľnej úrovni. So mimoriadnou výnimkou britského witchcraft act z r. 1736 (Bostridge 1997, 180–203), nemáme k dispozícii podrobné štúdie. Je jasné, že formálne britské odvolanie pomocou  rozhodnutia parlamentu bolo jedinečné. Králi Francúzska a Pruska, ruský cár a cisárovná Mária Terézia v Rakúsko-Uhorsku potlačili čarodejnícke procesy bez zmien v legislatíve, podobne ako španielska inkvizícia a Spojené holandské provincie urobili už predtým. V tomto kontexte by sme mali poznamenať, že po masívnych čarodejníckych procesoch z 20-tych rokov 17. storočia mali mnohé nemecké kniežatá a kniežatá-biskupi jednoducho zakázať ďalšie čarodejnícke procesy, napríklad, Karl Gaspar von der Leyen, arcibiskup-elektor z Triera v roku 1659 (Rummel 1991, 246). Prvá európska vláda, ktorá začala s tlmením obvinení z čarodejníctva už v roku 1572: elektorátny Palatinát, napriek svojmu nespokojnému kléru a svojmu trestnému kódexu z roku 1582, nikdy nevydal rozsudok smrti za čarodejníctvo. Ale keďže takýto postup sa dá odhaliť namiesto publikovaných právnych kódexov len prečítaním archívnych prameňov, môže v budúcnosti prísť k ďalším objavom.

Iba krátko predtým než Francúzska revolúcia zaznamenala prenikavý úspešný štart. V roku 1766 Mária Terézia rozhodujúco intervenovala v Uhorsku. Čarodejnícke zákony boli odvolané v Poľsku v r. 1776 a vo Švédsku v roku 1779. Švajčiarska “justičná vražda” z roku 1782 vyprovokovala akciu v Nemecku. V roku 1787 cisár Jozef II. jednoducho vynechal všetky články o kúzelníctve resp. čarodejníctve zo svojho nového kriminálneho kódexu pre rakúsko-uhorskú monarchiu. Francúzske zákony namierené proti magie et sortilège (mágii a čarodejníctvu) zostávali v platnosti, i keď obmedzené  kráľovským ediktom z roku 1682. Samozrejme Francúzsko zakúšalo procesy takmer až do obdobia osvietenstva, v ktorých Diabol zohrával dôležitú úlohu (Bostridge 1997, 227–231); iba počas Francúzskej revolúcie v roku 1791, boli tieto crimes imaginaires (imaginárne zločiny) opustené.

Niektoré štáty nikdy formálne nezaviedli zákony proti kúzelníctvu alebo čarodejníctvu a preto ich nikdy  nepotrebovali odstrániť, ale väčšina krajín sa týchto zákonov zbavila práve počas sociálnych a politických nepokojov okolo roku 1800, keď nové kriminálne právne kódexy boli zavedené vo víre všeobecných reforiem, často v takých novovytvorených štátoch ako napr. bavorské kráľovstvo (1813). Neskoršie odvolanie čarodejníckych zákonov nič neznamenalo. Takáto legislatíva zostávala neporušená najdlhšie v európskej krajine s najmenším známym počtom popráv za čarodejníctvo: Witchcraft Act v Írsku z roku 1587 zostávalo v účinnosti až do roku 1821. Verejné debaty o jeho zrušení nám pripomínajú, že dokonca aj na britských ostrovoch menšina pokračovala vo viere v čarodejníctvo a boli presvedčení, že čarodejnice musia byť potrestané.

Európska legislatíva o čarodejníctve bola exportovaná počas dlhotrvajúceho obdobia európskej expanzie, dokonca aj cez také ideológie ako marxizmus, funkcionalizmus a teória modernizácie. Sovietski vládcovia Ruska a Číny, snažiaci sa nanútiť presvedčenie svojim poddaným  podobne ako to robili predchádzajúci vládcovia týchto ríš, sa snažili súčasne vyhladiť vieru v čarodejníctvo, šamanizmus a oficiálne náboženstvo. Ale oveľa častejšie bola neviera v čarodejníctvo uvedená pod zahraničným koloniálnym panstvom—v oboch Amerikách, Austrálii a rozsiahlych oblastiach Afriky a Ázie.

Samozrejme moderná európska legislatíva o čarodejníctve nebola vítaná alebo univerzálne prijímaná a často dokonca vytvárala značné problémy. Nasledujúc kresťanskú tradíciu, ako sú koloniálne zákony nielenže zakázala prenasledovanie zlých čarodejníc ale taktiež kriminalizovala zaklínačov. Keď bola v Indonézii v roku 1905 zavedená holandská legislatíva alebo v roku 1922 vo východnej Afrike britská legislatíva, mnoho domorodcov ich chápalo ako zákony na ochranu čarodejníc; Európske právo prevrátilo tradičné hodnoty. Pretože európske elity mali zastaviť vieru v čarodejníctvo a mali exportovať svoje zákony do kolónii, legálne súdne stíhanie sa náhle stalo nemožným spolu s rituálnym zabíjaním čarodejníc klasifikovaným ako vražda. Ordály otrávením a orákulá boli zakázané, zaklínači boli súdne stíhaní ako páchatelia trestných činov, zatiaľčo čarodejnice boli chránené. Kolonizovaní obyvatelia nedokázali uveriť týmto prevrátením noriem: Prečo by mali ich zahraniční vládcovia ochraňovať zlé čarodejnice?

Niektoré postkoloniálne africké krajiny započali s legalizáciou čarodejníckych perzekúcií. V roku 1965 nová nezávislá Uganda zaviedla legislatívu, ktorá vymenila koloniálny čarodejnícky výnos za “Act to Make Provision for the Prevention of Witchcraft and the Punishment of Persons Practising Witchcraft – Zákon zabezpečujúci prevenciu čarodejníctva a potrestanie osôb praktizujúcich čarodejníctvo” Tento zákon kládol značný dôraz na “dobrú povesť” ako platný dôkaz. Toto odvolanie mohlo povzbudiť následné čarodejnícke hony v severnej Ugande, ktoré sa spustili v domovskej oblasti prezidenta Miltona Oboteho (vládol v rokoch 1962–1971, 1980–1985) počas obdobia keď sa rozhodol zničiť tradičnú ugandskú monarchiu a zaviesť socialistické reformy. Oboteho podporovatelia prevzali jeho Päťročný ekonomický plán z rokov 1966/1967 ako model pre “päťročný protikúzelnícky plán” a začali zhromažďovať podozrivé čarodejnice, z ktorých mnohé boli vzdelané alebo bohaté (Abrahams 1985, 32–45).

V Kamerune a Malawi na súde svedčili proti podozrivým čarodejniciam veštci. Stalo sa prijateľným rozhodovať prípady podozrenia z čarodejníctva pomocou takých okultných praktík ako veštenie, pričom obžalovaní riskovali fyzické tresty a rozsudky odňatia slobody. Ak mohli byť čarodejnice oficiálne obvinené a súdené nebolo už potrebné zabíjať ich utajene. Počas konca 70-tych rokov 20. storočia za vlády prezidenta Ahmadou Ahidjo z Kamerunu oficiálny tribunál východnej provincie (domov ľudu kmeňa Maka) pravidelne odsudzoval obvinené čarodejnice, niekedy aj bez ich priznania viny. Tradiční liečitelia, tzv. nganga, svedčili o vine čarodejníc pomocou svojich mystických znalostí; na tomto základe súdy vydávali rozsudky vo výške až desaťon rokov väzenia, právne maximum podľa trestného zákonníka z roku 1965. Zaujímavý aspekt je ten, že tento zákon bol podobný anglickému Witchcraft Act z roku 1736 a koloniálnym právnym kódexom, ktoré mali trestať zaklínačov. Samozrejme legálna prax ich význam úplne prevrátila naruby.

Wolfgang Behringer

Použitá a odporúčaná literatúra:

Abrahams, Ray. 1985. “A Modern Witch Hunt.” Cambridge Anthropology 10: 32–45.

Ankarloo, Bengt. 2002. “Witch-Trials in Northern Europe, 1450–1700.” Pp. 53–96 in The Period of the Witch Trials, vol 4 of The Athlone History of Witchcraft and Magic in Europe. Edited by Bengt Ankarloo and Stuart Clark. London and Philadelphia: Athlone and University of Pennsylvania Press.

Behringer, Wolfgang. 1988. Mit dem Feuer vom Leben zum Tod: Hexengesetzgebung in Bayern. Munich: Hugendubel.

———. 2004. Witches and Witch Hunts: A Global History. Cambridge: Polity.

Bostridge, Ian. 1997. Witchcraft and Its Transformations, ca. 1650–ca. 1750. Oxford: Oxford University Press.

Ewen, Cecil L’Estrange. 1933. Witchcraft and Demonianism: A Concise Account Derived from Sworn Depositions and Confessions Obtained in the Courts of England and Wales. London: Heath Cranton.

Ferrary, J. 1991. “Lex Cornelia de sicariis et veneficiis.” Athenaeum 69: 417–434.

Fögen, Marie Theresa. 1997. Die Enteignung der Wahrsager. Frankfurt am Main: Suhrkamp.

Hansen, Joseph. 1900. Zauberwahn, Inquisition und Hexenprozess im Mittelalter und die Entstehung der grossen Hexenverfolgung. Munich: Oldenbourg.

Harmening, Dieter. 1979. Superstitio. Berlin: E. Schmidt.

Haustein, Jörg. 1990. Martin Luthers Stellung zum Zauber-und Hexenwesen. Stuttgart: W. Kohlhammer.

Jolly, Karen. 2002. “Medieval Magic.” Pp. 1–72 in The Middle Ages, vol. 3 of The Athlone History of Witchcraft and Magic in Europe. Edited by Bengt Ankarloo and Stuart Clark. London and Philadelphia: Athlone and University of Pennsylvania Press.

Lambrecht, Karen. 1995. Hexenverfolgungen und Zaubereiprozesse in den schlesischen Territorien. Cologne and Vienna: Böhlau.

Larner, Christina. 1981. Enemies of God: The Witch-Hunt in Scotland. London: Chatto and Windus.

Lorenz, Sönke, ed. 1994. Hexen und Hexenverfolgung im deutschen Südwesten.Ostfildern: Cantz.

Luck, Georg. 1990. Magie und andere Geheimlehren der Antike. Munich: Kröner.

Merzbacher, Friedrich. 1971. “Schwarzenberg.” Fränkische Lebensbilder 4: 173–185.

Muchembled, Robert. 1993. Le roi et la sorcière. Paris: Desclée.

Normand, Lawrence, and Gareth Roberts. 2000. Witchcraft in Early Modern Scotland. Exeter: University of Exeter Press.

Paravy, Pierrette. 1993. De la Chrétienté romaine à la Réforme en Dauphiné: Evêques, fidèles, et déviants (vers 1340–vers 1530). 2 vols. Rome: Ecole Française de Rome.

Peters, Edward. 1985. Torture. Philadelphia: University of Pennsylvania Press.

Rummel, Walter. 1991. Bauern, Herren, Hexen. Göttingen: Vandenhoeck and Ruprecht.

Sharpe, James. 2001. Witchcraft in Early Modern England. 2nd ed. London: Longmans.

Thomas, Keith. 1971. Religion and the Decline of Magic. London: Weidenfeld and Nicolson.

Thomsen, Marie-Louise. 2001. “Witchcraft in Ancient Mesopotamia.” Pp. 1–95 in Witchcraft and Magic in Europe: Biblical and Pagan Societies. Edited by Bengt Ankarloo and Stuart Clark. Philadelphia: University of Pennsylvania Press.

Zákony o čarodejníctve (stredovek)

Počas storočí tradične označovaných ako stredovek sa nedajú zákony týkajúce sa čarodejníctva ľahko oddeliť od tých odsudzujúcich magické praktiky a presvedčenia alebo prežívajúce pohanské zvyky. Na rozdiel od zákonov neskorších storočí, stredoveké zákony boli často zamerané nie na odsudzovanie čarodejníc ale skôr tých, ktorí verili, že ich schopnosti boli skutočné.

Zákony tvorili jeden z lepších zdrojov pre štúdium mágie a čarodejníctva počas raného stredoveku. Takmer všetky z nich spadajú do jedného z dvoch kategórií: svetské germánske legálne kódexy a cirkevnú legislatívu. K prvým patria všetky kódexy zostavené v rozličných európskych regiónoch počas vlád utvorených s prispením germánskych a latinských elementov. U tých druhých existujú početné ustanovenia (kánony, synodálne uznesenia, dekréty, penitenciály) zostavené Cirkvou počas jej pôsobenia ako oficiálneho štátneho náboženstva v prvých storočiach. Nie všetky z nich mali rovnaký účel: Niektoré mali význam vo vynucovaní alebo zákaze zvykov; iné iba iniciovali tresty. Až v dvanástom storočí vydaním tzv. Concordantia discordantium canonum (Zosúladenie  kánonov, lepšie známe ako Decretum) mnícha Graciána, sa objavila revízia ktorá harmonizovala celú cirkevnú legislatívnu tradíciu.

Nie je ľahké v týchto ranných písomných prameňoch presne zistiť čo znamenalo “čarodejníctvo” pretože väčšina z nich vyjadrovala v latinčine koncepty pochádzajúce z germánskej (a niekedy keltskej alebo dokonca ázijskej) kultúry. Dlhotrvajúcim výsledkom vzájomných ovplyvňovaní medzi týmito mnohými tradíciami napokon viedlo k utvoreniu ranomoderného konceptu čarodejníctva, obsahujúceho myšlienku diabolského paktu alebo prinajmenšom nejakého pôsobenia Diabla. Ale ranná legislatíva sa potýkala s komplexom tradícií ohľadne smrteľných zaklínadiel, poveternostnej mágie, zvyškov pohanských kultov a mužov a žien domnievajúcich sa že majú isté moci nad vecami alebo ľudmi; mnohé z týchto zákonov sa nedajú ľahko dešifrovať a dotýkajú sa kultúrnych kontextov, ktoré dokážeme odhaliť.

Ranokresťanský svet zdedil dve hlavné tradície o čarodejníctve: jednu pochádzajúcu z Svätého Písma, ďalšiu pochádzajúcu z legislatívy Rímskej ríše. Obidve považovali prax čarodejníctva skôr za reálnu než podvodnú. V Biblii, presnejšie v knihe Deuteronómium (18, 10–12) sa odsudzujú všetky formy mágie ako ohavnosti: 10: “Nech niet medzi vami nikoho, kto by kázal svojmu synovi alebo dcére prejsť ohňom, aby sa očistili, alebo kto by sa vypytoval hádačov, dával pozor na sny a na znamenia; nech niet čarodejníkov,” 11: “zaklínačov, nikoho, kto by sa radil duchov alebo veštcov, alebo by sa pýtal mŕtvych na pravdu.” 12: “Všetky tieto veci sa ošklivia Pánovi a pre tieto nešľachetnosti ich vyhubí.” (Sväté Písmo) Kúzelníci a čarodejnice si za svoje praktiky zasluhujú smrť, ako sa explicitne píše v Exodus (22, 17: “Čarodejnicu nenecháš nažive”) a znovu potvrdzuje v Levitiku (20:27: “Ak niektorý muž alebo žena bude mať v sebe schopnosť vyvolávať duchov alebo schopnosť vykladačstva, musia umrieť. Ukameňujú ich a ich krv bude na nich.”). Celý príbeh o Saulovej návšteve čarodejnice z Endoru (1 Kr 28; teraz 1 Sam 28) predpokladá skutočnosť vyvolania ducha Samuela.

Rísmka cisárska legislatíva namierená voči tzv. maleficia (škodlivej mágii) bola rovnako krutá, vykazujúca rovnakú úrovneň viery v realitu moci čarodejníc. V treťom storočí n.l. bolo potrestanie upálením za živa určené ako trest pre ľudí, ktorí mali vyprovokovať niekoho smrť pomocou zaklínadiel. Prvé kresťanské koncily, konané v neskorej antike, spojili rímske s biblickými tradíciami a brali čarodejníctvo s rovnakou vážnosťou. Napríklad kánon č. 6 koncilu v Elvíre (306) odmietal viatikum tým, ktorí zabili človeka  per maleficium (pomocou škodlivej mágie), dodávajúc k tomu, že takýto zločin sa nedá páchať “bez idolatrie”: Klaňanie sa pohanským modlám bolo už stotožnené s klaňaním sa diablovi, ako sa stalo všeobecne rozšíreným v nasledujúcich storočiach. Taktiež kánon č. 24 koncilu v Ankare (314) udeľoval päť rokov pokánia pre menší zločin hľadania pomoci u mágov. Ale toto pravidlo ako sa zdá odkazuje na prežívanie pohanských praktík a presvedčení, najmä v mestských usadlostiach. Máme mnoho takýchto náznakov: Počas raného stredoveku koncily konajúce sa po celej Európe poskytujú dôkazy, že sedliaci, a to aj tí, ktorí boli pokrstení, stále uctievali stromy, kamene a vodné pramene predtým spájané s nejakým božstvom. Mnohí “mešťania” taktiež vyžadovali pomoc od figúrok, ktoré naše pramene, sledujúce Rimanov, nazývali sortilegi (kúzelníkmi), auguri (augurmi), arioli (veštcami) a incantatores (zaklínačmi). Ale postoj cirkevných koncilov voči týmto presvedčeniam bol vo všeobecnosti “odkúzľujúci”: Bolo to považované skôr za “povery” než ako reálne ohrozenia.

Počas raného stredoveku mnohé germánske kráľovstvá si zaopatrili písané kódexy, zvyčajne zozbierané z bežných tradícií a viac či menej ovplyvnenými rímskou legislatívou. Niektoré z týchto kódexov trestali magické praktiky a čarodejníctvo, ale tiež obsahovali zákon ktorý iba káral tých, ktorí verili že tieto praktiky majú skutočné účinky alebo tých, ktorí obviňovali niekoho z toho, že je čarodejnica lebo kúzelník. Napríklad v sálskom zákone vydanom Frankami, tí usvedčení z konania maleficia mali zaplatiťšesťdesiatdva a pol zlatých solidi (mincí; všetky nemecké kódexy odkazujú na toto opatrenie, prevzaté z rímskeho sveta, hoci zlaté mince neboli už viac vyrábané a všade v Európe ich mali nahradiť strieborné mince); trest sa zvýšil na 200 zlatých solidi pre čarodejnicu (malefica) ktorá zjedla človeka. Moc čarodejníc bola považovaná za skutočnú a  nedokázané obvinenie z toho, že je niekto čarodejnica vynieslo pokutu osemdesiatsedem zlatých mincí.

Vizigótský kódex bol tvrdší pretože nie vždy dovoľoval Wergild (“cena človeka” tj. finančné škody ako jediné potrestanie za zločiny): Tí, ktorí sa dopúšťali nebezpečného maleficia mohli stratiť svoju slobodu stať sa otrokmi; ak maleficium malo spôsobiť niekomu smrť, páchateľ mohol dostať trest smrti. Poveternostná mágia so zlými dôsledkami, vyvolávania a klaňanie sa Diablovi boli trestané tvrdým zbičovaním (až 200 úderov) a verejným ponížením. Lombardské zákony vykazovali  menšie obavy o reálne účinky magických úkonov, iba odsudzovali tých, ktorí nazývali ženu menami ako striga alebo masca (jasne obidve výrazy pre “čarodejnicu”, hoci druhý bol predtým neznámy); musíme predpokladať, že lombardskí zákonodarci chceli odradiť od akýchkoľvek prejavov povier tohto druhu.

Mnohé kódexy vytvorené v karolínskej ére ukazujú majú uniformitu. Koncil v Lipsku (743) predpísal pokutu iba pätnásť solidi pre tých, ktorí boli usvedčení z konania maleficium. Ďalší koncil, konajúci sa v Paderborne (785) sa vyjadril oveľa detailnejšie, i keď toto vyjadrenie bolo čiastočne sebaodporujúce. Kúzelníčky boli odsudzované na podriadenie sa ako otrokyne Cirkvi, ale tie, ktoré zaslepené diablom a infikované pohanskými omylmi, zadržiavali ďalšiu osobu ako čarodejnicu, ktorá jedla ľudské mäso a ktorá ju preto úpálila, zje jej telo alebo ho poskytne iným ako jedlo by samotné mali byť potrestané smrťou. Mali by sme poznamenať, že tieto opatrenia boli určené pre konkrétny región, nedávno dobytý Karolom Veľkým: Sasovia, ktorí tu žili, boli stále pohania a silne odolávali konverzii na kresťanstvo.

Medzi zákonmi vydanými priamo franskými kráľmi, nazvanými tzv. capitularia (kapituláriá), niektoré odsudzovali prežívajúce pohanské tradície; tieto sa zmieňovali o božských kúzelníčkach, čarodejniciach, ktoré vyvolávali búrky (tempestarii) a, čo je zvláštne “ženy, ktoré jedli mesiac a vytrhávali ľudské srdcia” (Monumenta Germaniae Historica 1883, I, n. 108, p. 223).

V dlhotrvajúcom zápase Cirkvi proti prežívajúcim pohanským zvykom, zoslabnuté staroveké kulty mohli byť niekedy znevažované ako bezcenné povery, vrátane presvedčení a praktík týkajúcich sa čarodejníctva. Stredoveké penitenciáre sa zameriavali na rozličné spôsoby ako si kresťanstvo chcelo podmaniť pohanstvo. V írskom svete, ukazovali penitenciáre Finiána (napísaného v polovici šiesteho storočia  v Írsku) a sv. Kolumbána (napísaného trošku neskôr v Európe írskym autorom) isté zmiernenie: štyridsať dní pôstu bolo predpísané pre tých, ktorí sa podieľali na pohanských alebo diabolských rituáloch; tí, ktorí opakovali rovnaký hriech mali konať pokánie počas troch pôstnych období; trojročné pokánie bolo určené pre tých, ktorí zotrvávali vo svojich zločinných skutkoch. Ako je zvykom u týchto prameňoch, tresty pre kresťanských klerikov boli tvrdšie: dvojnásobné pre diakonov, trojnásobné pre kňazov. Jeden rok pokánia bol cenou za vyrobenie nápoja lásky a vyvolanie abortu magickými úkonmi mohlo stáť až šesť pôstnych období alebo pokánia trvajúceho polrok iba o chlebe a vode (plus dva roky bez vína alebo mäsa).

V Anglicku neskorého siedmeho storočia penitenciár Theodora, arcibiskupa z Canterbury, hrozil tromi rokmi pokánia tým, ktorí obetovali démonom (pravdepodobne odkazujúc na pohanské prežitky),ale v najnebezpečnejších prípadoch, sa pokánie zvýšilo na desať rokov. Ak žena vykonávala diabolské vzývania alebo veštenia, bola odsúdená na pokánie v trvaní jedného roka. Ďalší anglický penitenciár, pomenovaný podľa Bedu Ctihodného (Venerable Bede), ale pravdepodobne patriaci do ôsmeho storočia, predpisoval päť ročné pokánie pre klerikov a tri až päť rokov pre laikov, ktorí vykonávali rozličné formy mágie, ako napr. vyrábanie amuletov alebo dopytovanie sa veštíc. Francúzsky penitenciár z raného deviateho storočia nazvaný ako pôvodom “z Halitgaru”, obsahoval zaujímavé detaily, pretože mnohé z týchto predpisov zahrňovalo prežívajúce pohanské tradície: Kúzelník usvedčený z toho, že vyvolávaním démonov spôsobil človeku stratu rozumu bol odsúdený na pokánie v trvaní päť rokov; vyvolávač búrok dostal ešte tvrdšie pokánie v trvaní sedem rokov, z ktorých tri o chlebe a vode alebo presne tak isto ako pre tých, ktorí vykonávaním magických úkonov spôsobili niekomu smrť. Španielsky penitenciár zo Silosu zo začiatku deviateho storočia bol ešte krutejší: Tí, ktorí vyrábali obrázky démonov alebo sa ich dopytovali boli odsúdení na osemročné pokánie a žena, ktorá spálila obilné pole, kde mal zomrieť človek, hľadajúci úľavu od zdravého života, mala konať pokánie jeden rok.

Postkarolínska spoločnosť vyprodukovala málo písaných právnych kódexov. Niekedy môžeme odhaliť zločiny a tresty nepriamo: Napríkladv anglosaskom Anglicku desiateho storočia za vlády kráľa Edgara bola žena a jej syn odsúdení na smrť utopením pretože mali používať magické figúrky alebo defixiones. Pápež Gregor VII. napísal kráľovi Haraldovi z Dánska v roku 1080 zakazujúc mu odsudzovať na smrť tých, ktorí verili, že spôsobovali búrky, škodili úrode alebo rozširovali nákazu. V tejto dobe náš najdôležitejší legislatívny korpus pochádza od troch uhorských kráľov: Štefana I. (997–1038), Ladislava I. (1077–1095) a Kolomana (1095–1116). Ich zákony oddeľovali magické praktiky trestateľné svetskou legislatívou (ako sú tie, spojené s travičstvom alebo maleficia) od tých, ktoré zahrňujú vyvolávanie démonov alebo veštenie, ktoré boli ponechané na posúdenie Cirkvi. Taktiež je dôležité pripomenúť, že kráľ Koloman, hlboko zapojený do boja proti stále veľmi rozšíreným pohanským praktikám medzi svojím ľudom, odmietol vydať zákony odsudzujúce čarodejnice (hoci je nejasné čo presne pod týmto slovom myslel) pretože bol presvedčený, že čarodejnice neexistujú.

Po desiatom storočí naše pramene začínajú vykazovať spoločnú tématiku—tzv. “hru Diany”—ktorá sa stáva dôležitou pri utváraní obrazu modernej čarodejnice. Objavuje sa v penitenciáli známom ako De ecclesiasticis disciplinis (O cirkevnej disciplíne) ktorého autorstvo je pripisované Reginovi z Prümu a datuje sa do prvej dekády desiateho storočia. Medzi zvyčajné ustanovenia namierené proti magickým praktikám author vložil text neskôr známy ako Canon Episcopi, ktorý zamieta vieru, že ženy, zvedené ilúziami démonov, nasledujú Satana a jazdia nocou na zvieratách spolu s pohanskou bohyňou Dianou. O niečo viac než jedno storočie neskôr ďalší penitenciál tzv. Decretorum libri XX (Dvadsať kníh o rozhodnutiach) Burcharda, biskupa z Wormsu (okolo r. 1015) vracajúci sa k tejto téme vo svojej devätnástej knihe často známej oddelene ako tzv. Corrector et medicus (Opravár alebo Lekár). Burchard obracia svoju pozornosť na mnohé formy mágie, vrátane  magických nápojov, ktoré dokážu spôsobovať impotenciu alebo potrat abortion, obrady na vyvolanie plodnosti a kúzla lásky. Ale taktiež odmietol realitu nočných letov vzduchom, spolu s vyvolávaním blesku, dažďa a slnečného svitu, pretvorenie človeka na zviera a pohlavný styk tzv. incubi a succubi s ľudskými bytosťami (narozdiel do toho, čo scholastici bežne zastávali v neskorších storočiach). Presvedčenia odsudené Reginom a Burchardom napriek tomu čoskoro našli prijatie v iných legislatívnych prameňoch, ako napr. anglický penitenciál Bartolomeja Iscanusa, z druhej polovice dvanásteho storočia. Autor, ako sa zdá, uznáva realitu niektorých magických síl; napríklad, tí, ktorí inému zničia zásoby mlieka alebo medu alebo iných vecí akýmkoľvek zaklínaním boli odsúdení na pokánie v trvaní troch rokov; vyvolávači búrok alebo tí, ktorí s pomocou vyvolávania démonov uviedli niekoho do stavu bláznovstva mali konať päťročné pokánie. Ale tí ľudia, ktorí verili v nočné lety alebo v premenu mužov a žien na vlkov dostali jeden rok resp. desať dní pokánia.

Mnoho zo zmätených noriem, ktoré sa mali zozbierať počas obdobia raného stredoveku bolo prehodnotených a preusporiadaných v dvanástom storočí mníchom Graciánom. Jeho Decretum zahrňovalo časť venovanú skutkom kúzelníctva (De sortilegiis), ktorá bola oddelená od časti o heréze, kde bola zahrnutá viera v nočné lety s Dianou. Medzitým v tom istom čase vzostup pápežskej inkvizície započalo nové obdobie pre legislatívu o čarodejníctve. Hoci v roku 1258 pápež Alexander IV. prehlásil, že inkvizítori by sa vo svojich aktivitách mali obmedziť na prípady týkajúce sa jasného predpokladu heretickej viery, bolo často ťažké oddeliť herézu od čarodejníctva. Napríklad o niekoľko rokov neskôr v roku 1233 pápež Gregor IX. vydal bulu Vox in Rama (Hlas v Ráme) podnecujúcu križiacku výpravu proti Stedingom, sedliakom z severo germánskej oblasti (Stedingu), ktorí odmietali platiť desiatok arcibiskupovi z Brém. Pápež Stedingov exkomunikoval a obvinil ich z herézy a magických praktík, medzi ktorými boli aj orgie; uctievanie Diabla v podobe zvierat (čiernej mačky a žaby) rozličnými spôsobmi, vrátane tzv. osculum infame (bozku hanby, obscénneho bozku); a znesväcovanie posvätnej hostie.

Pretože inkvizítori sa čoraz viac potýkali s prípadmi spojenými s magickými presvedčeniami a praktikami pápež Alexander IV. prehlásil v r. 1258 ako aj v r. 1260, že mali by starostlivo zvážiť takéto obvinenia a že jediné zločiny týkajúce sa veštenia a kúzlenia—zrejme považované za využívajúce Diabla—by mali byť súdne stíhané. Následne v Toulouse v r. 1275 kde bola silná katarská heréza, súdne stíhania končili s odsúdením ženy; bola upálená na hranici za to, že porodila stvorenie po pohlavnom styku s démonmi a kŕmila ho telíčkami detí, ktoré si získavalal počas svojich nočných letov. Štrnáste storočie bolo svedkom ďalšieho rozšírenia právomocí inkvizítorov, hoci nie bez značnej opozície: Kráľ Filip IV. z Francúzka zakázal inkvizítorom vyšetrovať zločiny mágie. Za vlády pápeža Jána XXII. sa inkvizičná autorita nad mágmi a čarodejníctvom stala takmer bezhraničnou. Vďaka jeho bule Super illius specula (Pod jeho strážnou vežou)  z roku 1326 pápež Ján XXII. exkomunikoval všetkých, ktorí vykonali pakt s Diablom.

V štrnástom a pätnástom storočí sa mnohí právnici, najmä v Taliansku a vo Francúzsku, vyslovili o realite magických schopností. Malo by sa zaznamenať, že najznámejší z nich, talian Bartolo zo Sassoferrata (1313–1357), profesor na univerzite v Perugii a poradca cisára sv. rímskej ríše Karola IV. poskytol tzv. consilium (právnu radu) pre biskupa a inkvizítora z Novary počas ich procesu so ženou, ktorá sa mala priznať, že uctievala Diabla, znesvätila svätý kríž a počarovala dieťa, ktoré preto zomrelo. Bartolo naznačil, že si zaslúži trest smrti za jej heretické zločiny (dokiaľ nebude konať pokánie), ako sa písalo v rímskom Lex Cornelia de sicariis et veneficiis (Zákone Kornélia o vrahoch a travičoch/kúzelníkoch, 81 p.n.l.), ale spochybnil to, že tieto ženy dokážu zabíjať iba svojimi pohľadmi a dotykmi, kvôli ich paktu s Diablom.

Zvýšená inkvizičná aktivita proti mágii tiež podnietila mnoho autorít k tomu, aby zahrnuli zákony proti magickým aktivitám do svojich kódexov—hoci väčšina sa viac obávala o podvody než o skutočné škody, ktoré tieto praktiky môžu napáchať a nik z nich konkrétne nešpecifikoval tresty proti čarodejníctvu. Jeden z najrannejších pochádza z mesta Florencia spolu s tzv. Constitutiones jej biskupa Antonio degli Orsiho z rokov 1310–1311. V tom čase inkvizícia mala vo Florencii mnoho problémov a nezačala účinne robiť svoju prácu až do polovice storočia. Pozornosť kladená Konštitúciami na magické praktiky pravdepodobne ponúkala spôsob ako zvládnuť situáciu bez vonkajšieho vplyvu. Kapitola o skutkoch kúzelníctva (De sortilegiis) odsudzovala zločiny dosahované pomocou mágie, veštenia, travičstva zameraného na zraňovanie alebo zabitie (veneficia) a amulety (brevia). Neskoršie zbierky zákonov (statuta) vydávané v rozličných mestách obsahovali podobné predpisy.

V pätnástom storočí sa legislatíva ohľadne čarodejníctva stávala tvrdšou. Svetské autority začali súdiť skutky čarodejníctva ako odlišné od iných druhov magických praktík. Táto situácia sa jasne ukazuje z procesu so ženou nazvanou Matteuccia, konajúceho sa v Todi v roku 1428 bez intervencie inkvizítora, ktorý žil blízko v Perugii. Počas procesu s ňou bola obvinená z mnohých magických skutkov, ale taktiež špecificky že je strega alebo čarodejnica a z lietania do južného mesta Benevento s inými ženami, kde sa stretávali s Diablom mali s ním sexuálny styk, premieňali sa na zvieratá a chodili okolo Todi a blízkych dedinách zabíjajúc deti v ich kolískach. Matteuccia bola uznaná vinnou a upálená.

V roku 1451 pápež Mikuláš V. vydal bulu, ktorá obracajúc precedenty z predchádzajúceho storočia, explicitne vyzývala inkvizítorov aby sa sami zainteresovali do prípadov čarodejníctva i keď spojenie s herézou nebolo jasné. Cesta vedúca k čarodejníckym procesom bola takto vydláždená a vyvrcholila v bule Summis desiderantes affectibus(Celou dychtivosťou žiadajúci) vyhlásenej Inocentom VIII. v roku 1484.

Marina Montesano

Použitá a odporúčaná literatúra:

Attenborough, Frederick Levi. 1974. The Laws of the Earliest English Kings. 3rd ed. New York: AMS.

Cardini, Franco. 1979. Magia, stregoneria, superstizioni nell’ Occidente medievale. Florence: Nuova Italia.

Conrat, Max von. 1963. Breviarium Alaricianum. Aalen: Scientia.

Drew, Katherine Fischer. 1976. The Lombard Laws. Philadelphia: University of Pennsylvania Press.

Dumville, David. 1997. Councils and Synods of the Gaelic Early and Central Middle Ages. Cambridge: Cambridge University Press.

Flint, Valerie I. J. 1991. The Rise of Magic in Early Medieval Europe. Princeton: Princeton University Press.

Habiger-Tuczay, Christa. 1992. Magie und Magier im Mittelalter. Munich: Diederichs.

Hansen, Joseph. 1963. Quellen und Untersuchungen zur Geschichte des Hexenwahns und der Hexenverfolgungen im Mittelalter. 2nd ed. Hildesheim: Olms.

———. 1964. Zauberwhan, Inquisition und Hexenprozess im Mittelalter, und die Entstehung der grossen Hexenwerfolgung. 2nd ed. Aalen: Scientia.

Kieckhefer, Richard. 1976. European Witch Trials: Their Foundations in Popular and Learned Culture, 1300–1500. London: Routledge.

Lea, Henry Charles. 1986. Materials Toward a History of Witchcraft in the Middle Ages. 3rd ed. New York: AMS.

McNeill, John, and Helena M. Thomas-Gamer. 1990. Medieval Handbooks of Penance. 3rd ed. New York: Columbia University Press.

Montesano, Marina. 1999. Supra acqua et supra ad vento: “Superstizioni, maleficia e incantamenta nei predicatori francescani osservanti (Italia, sec. XV). Rome: Istituto Storico Italiano per il Medio Evo.

Monumenta Germaniae historica Leges. Capitularia regum Francorum. 1883. Hanover.

Peters, Edward. 1978. The Magician, the Witch and the Law. Philadelphia: University of Pennsylvania Press.

Rivers, Theodore John. 1986. Laws of the Salian and Ripuarian Franks. New York: AMS.

Roberton, Agnes Jane. 1974. The Laws of the Kings of England from Edmund to Henry I. 2nd ed. New York: AMS.

Russel, Jeffrey Burton. 1972. Witchcraft in the Middle Ages. Ithaca, NY, and London: Cornell University Press.

Scott, Samuel Parsons. 1982. The Visigothic Code. 2nd ed. Littleton: F. B. Rothman.

Vogel, Cyrille. 1974. “Pratiques superstitieuses au début du XIe siècle d’après le ‘Corrector sive Medicus’ de Burchard, évêque de Worms (965–1025).” Pp. 751–761 in Etudes de civilisation médiévale (IX–XII siècles): Mélanges offerts à Édmond-René Labande. Poitiers: Centre d’Etudes Supérieurs de Civilisation Médiévale.

———. 1978. Les “libri paenitentiales.” Turnhout: Brepols.

Zákony proti čarodejníctvu (antika)

Zákony proti praktikovaniu mágie v antickom svete boli početnejšie, špecifickejšie a tvrdšie skôr v Ríme ako v Grécku.

Staroveké grécke právo

Zachovalo sa len niekoľko málo stôp o legislatíve akéhokoľvek druhu namierenej proti mágii platnej v akomkoľvek gréckom mestskom štáte. Naozaj zdá sa, že starovekí Gréci nikdy nepostavili mimo zákon (alebo definovali) mágiu ako kategóriu, hoci mohlo byť možné súdne stíhať škodlivé skutky mágie podľa omnoho všeobecnejších zákonov. Prevažným zdrojom nejednoznačnosti v starovekom práve, pre samotných starovekých ľudí ako aj pre moderných interpretov, bola trojzmyselnosť gréckeho slova pharmakon a jeho latinského ekvivalentu venenum s významom ako “jedu”, “lieku” a “kúzla”.

Krátko po roku 479 p. n.l. v meste Teos nachádzajúcom sa v Malej Ázii bol zhotovený nápis známy ako Dirae Teiorum (Kliatby Teianov), ktorý začínal s prekliatím “Ak ktokoľvek zhotoví škodlivé kúzla/jedy [pharmaka dêlêtêria] proti Teianskému štátu alebo proti jeho jednotlivcom, mal by zomrieť, sám a jeho rodina s ním” (Meiggs a Lewis 1969, no. 30). Skutočnosť, že štát bol považovaný za predmet možného útoku zabezpečuje, že tieto tzv. pharmaka tu zahrňujú kúzla. Text všeobecne pripomína svojim štýlom, vzhľadom a použitou frazeológiou raný právny kódex a preto mohlo byť predpisovaný pri súdnych procesoch. Ale požiadavka, že rodina páchateľa by mala taktiež zomrieť naznačuje skutočne odstrašujúcu formu kúzla a vážnu magickú obranu voči nebezpečnému magickému útoku.

Niekedy sa špekulovalo o tom, že dotyčný poškodený si mohol hľadať nápravu voči škodlivej mágii v  Aténach  z piateho a štvrtého storočia pr. n. l. pomocou “verejného stíhania kvôli škode” (dikê blabês). Keď v tomto meste  Filoneova konkubína ho nechtiac údajne otrávila v dobrej viere, že mu dáva elixír lásky, bola, čisto a jednoducho obvinená z ( popravená) vraždy, podľa Antifóna. Okolnosti odsúdenia a popravy tejto “čarodejnice” (pharmakis) Theorisy zostávajú neznáme, ale obvinenie bolo formulované ako prečin bezbožnosti, ako nás oboznamuje Demosténes.

V prvom storočí pr. n. l. vnútorné stanovy náboženského kultu vo Filadelfii v Lydii vyžadovali od jej členov, medzi inými vecami, “zložiť slávnostnú prísahu na všetkých bohov nepoužiť nikdy podvod proti mužom alebo ženám, ani nevymyslieť či nezostaviť nebezpečné kúzlo [pharmakon] proti ľuďom, ani nebezpečné zaklínadlá [epôidai], ani elixíry lásky [philtron], ani abortíva, ani prostriedky proti počatiu” (Dittenberger 1915–1924, no. 985).

Okrem tohoto sa môžeme obrátiť na imaginárne pravidlá, ktoré zostavil Platón pre ideálny štát vo svojich  Zákonoch v štvrtom storočí pr. n. l. Poprvé predpísal, že tí ktorí boli vyhlásení vinnými z vyvolávania mŕtvych, alebo z pokúšania sa tlačiť na bohov pomocou kúzelníctva (goêteia) alebo pokúšania sa zničiť rodiny kvôli peniazom by mali byť zavretí do väzenia na doživotie a zbavení kontaktov so slobodnými ľuďmi; keď zomrú, ich telá by mali byť vyhodené na smetisko bez riadneho pochovania. Ale potom predpísal popravu pre tých, ktorí budú vyhlásení za vinných z vytvárania viazacích kúziel, čiar alebo zaklínadiel. Zostáva nejasné, či tieto zákony pripomínajú akýkoľvek zákonník z kníh štatútov gréckeho mestského štátu z doby keď žil Platón, ale nezdá sa žeby filozof bol obzvlášť nepriateľsky naladený voči kúzelníkom ktorých do istej miery považoval len za konkurenčných sociálnych inžinierov.

Samozrejme zdá sa, že mágia bola viacej používaná v spojení so právom. Boli objavené početné klasické aténske “jazyko-viazacie” zaklínacie tabuľky resp. defixiones, vyrábané proti protivníkom v občianskych súdnych sporoch, v obývanom centre mesta a v jeho cintoríne Ceramicus. Zo širšieho starovekého sveta sa taktiež zachovalo množstvo ochranných amuletov používaných pri súdnych sporoch.

Rímske právo

Rímske právo je omnoho plodnejšia oblasť štúdia. Pôvodný rímsky právny kódex z roku 451 p.n.l., tzv. Dvanásť tabúľ, obsahoval zákony namierené proti spievaniu zlých zaklínadiel (malum carmen) a proti čarodejnému prenášaniu úrody z jedného poľa na druhé (excantatio cultorum), ale nemáme žiadne náznaky o príslušných trestoch. Tu spomenutá špecifikácia “zlých” naznačuje, že neškodné obmeny zaklínadiel boli dovolené; iste Cato Starší bol schopný uverejniť liečivé zaklínadlo vo svojom pojednaní De agricultura z doby okolo r. 160 pr. n.l. V prvom storočí n.l. Plínius Starší popisuje údajný príbeh o neúspešnom súdnom stíhaní čestného prepustenca Cresima kvôli očarovaniu úrody obilia vo svojej Naturalis Historia (Prírodovede) (77).

Hlavným zákonníkom proti mágii v neskorej republike a aj po nej ako sa zdá je Lex Cornelia de sicariis et veneficis (Kornéliov zákon proti vrahom a travičom/kúzelníkom)  Lucia Cornelia Sullu z roku 81 pr. n. l. Znovu je tu spomenutý kľúčový latinský výraz dvojznačný, ale neskorší juristi nás nenechávajú na pochybách o zámere tohto zákona; rovnako tiež špecifikujú, to čo je postavené mimo zákon, mimo iných vecí, predávanie, kupovanie, vlastnenie a podávanie škodlivých liekov. Zvyčajne sa verí, že to bola odpoveď na súdne stíhanie podľa tohto zákona, na základe ktorej zostavil Apuleius z Madaury známu ironickú Apológiu, resp. “obhajovaciu reč” na základe obvinenia z hrdelného zločinu v Sabrathe v rokoch 158–159 n.l. Apuleius mal prísť do severoafrického mesta Oea a presvedčiť najžiadanejšiu bohatú vdovu Pudentillu, aby si ho vzala za muža, napriek všeobecnému sklamaniu jej rodiny, ktorá si želala získať kontrolu nad jej peniazmi. Podľa toho ho zatiahli do súdneho procesu, hlavne na základe toho, že využil erotickú mágiu na zvedenie Pudentilly, ale prípad bol vybudovaný aj na mnohých ďalších obvineniach z magických praktík, ako napr. použitie voodoo bábik a vyvolávanie tranzu u chlapcov kvôli vešteniu. Rétorické cvičenie z druhého storočia n.l. zostavené Hadriánom z Týru by mohlo naznačovať, že bolo zvykom upaľovať čarodejnice na hranici, ako významnej predzvesti oveľa modernejšieho veku.

Udalosti tzv. bakchanálneho spiknutia, ktoré vyústilo do senátneho dekrétu o Bakchanáliách z r. 186  pr. n.l. a následnej popravy údajne až 5000 ľudí za kúzelníctvo (podľa Lívia) ukázalo ako rímske vládne autority poprvýkrát spojili mágiu, veštenie a cudzie kulty a považovali všetky doradu za ohrozenie štátu. Cassius Dio neskôr vykreslil imaginárneho Agrippu vysvetľujúceho vzťah nového cisára Augusta:

Mali by ste nenávidieť a trestať tých, ktorí zavádzajú do nášho náboženstva cudzie prvky . . . pretože ľudia tohto druhu pomocou uvádzania nových síl, presvedčujú mnoho ľudí, aby si brali cudzie zvyky a z tohto sa potom rodia spiknutia a zhromaždenia a tajné kluby, ktoré sú poslednou vecou ktorú monarchia potrebuje. Preto nedovoľte ľuďom, aby boli ateisti alebo kúzelníkmi [goêtes] . . . je vhodné, aby tu neboli vôbec žiadni mágovia [mageutai]. Pretože takíto ľudia často podnecujú mnohých k revoltám, buď hovorením pravdy alebo ešte častejšie pomocou rozširovania lží. (Rímske dejiny 52.36.1–2)

V tejto dobe sa stali častými popravy jednotlivcov alebo ich vyháňania z mesta, označovaných za “chaldejcov”, “astrológov”, “kúzelníkov” resp. “mágov” spoločne s pálením ich kníh. Veľké skupiny boli znovu cieľom za republiky v r. 139 pr. n.l. a za čias skoršieho cisárstva v roku 33 pr. n.l. (Augustus), v r. 45 n.l. (Tiberius), v r. 52 n.l. (Nero) a v r. 69 n.l. (Vitellius). Cisári boli obzvlášť citliví na konšpiratívne dôsledky veštieb vykonávaných jednotlivcami a veštieb vo veci smrti, obzvlášť ak to bola ich vlastná smrť. Augustus, Tiberius, Nero a Valens podnikli špeciálne opatrenia, aby toto zakázali.

V dobách kresťanského cisárstva (for the relevant laws of which see the ninth book of the Theodosian Code), Konštantín v r. 319 n.l. zaviedol zákony proti vešteniu budúcnosti a mágii, špeciálne sa zmieňujúc o vytváraní erotickej príťažlivosti, ale vynímajúc opatrenia brané kvôli liečeniu resp. kvôli poľnohospodárskemu ovládaniu počasia. V roku 357 n.l. Konštancius II. vydal zákony namierené proti hádačom, astrológom, veštcom, augurom, jasnovidcom, chaldejcom, mágom a vo všeobecnosti zločincom (maleficii). Účinky Konštanciovho zákonodarstva mali široký dopad. Jeho výsledkom ako nám ho sprostredkováva Ammianus Marcellinus bola poprava jednotlivcov len za nosenie amuletov alebo za nočné precházky pomedzi hrobmi. Ďalšie vydanie legislatívy nasledovalo za vlády Valentiniána medzi rokmi 368 až 389 n.l. a za Honória v roku 409.

Vo svojej Apológii Apuleius dôvtipne argumentuje tým, že neexistovali žiadne okolnosti, za akých by sa malo vznášať obvinenie z mágie: Ak bolo obvinenie falošné, nemalo by sa vznášať už len pre tento dôvod, ale ak bolo pravdivé, potom žalobca by sa mohol stať obeťou mágovej hrozivej moci, ktorá bola nevyhnutne väčšia ako tá, ktorú mal súd.

Daniel Ogden

Použitá a odporúčaná literatúra:

Clerk, Jean-Benoît. 1995. Homines magici: Etude sur la sorcellerie et la magie dans la société romaine impériale. Berne: Lang.

Collins, Derek. 2001. “Theoris of Lemnos and the Criminalization of Magic in Fourth-Century Athens.” Classical Quarterly 51: 477–493.

Dittenberger, Wilhelm, ed. 1915–1924. Sylloge inscriptionum graecarum. 3rd ed. 4 vols. Leipzig: Hirzel.

Gordon, Richard L. 1999. “Imagining Greek and Roman Magic.” Pp. 159–275 in Witchcraft and Magic in Europe: Ancient Greece and Rome. Edited by Bengt Ankarloo and Stuart Clark. Philadelphia: University of Pennsylvania Press.

Graf, Fritz. 1997. Magic in the Ancient World. Cambridge, MA: Harvard University Press.

Hunink, Vincent, ed. 1997. Apuleius of Madauros: Pro se de magia (Apologia). 2 vols. Amsterdam: Gieben.

Kippenberg, Hans G. 1997. “Magic in Roman Civil Discourse: Why Rituals Could Be Illegal.” Pp. 137–163 in Envisioning Magic: A Princeton Seminar and Symposium. Edited by Peter Schäfer and Hans G. Kippenberg. Studies in the History of Religions 75. Leiden: Brill.

Massoneau, Elaine. 1934. La magie dans l’antiquité romaine. Paris: Recueil Sirey.

Meiggs, Russel, and David Lewis. 1969. A Selection of Greek Historical Inscriptions. Oxford: Oxford University Press.

Ogden, Daniel. 2002. Magic, Witchcraft and Ghosts in the Graeco-Roman World. New York: Oxford University Press.

Pharr, Clyde. 1932. “The Interdiction of Magic in Roman Law.” Transactions of the American Philological Association 63: 269–295.

Phillips, C. R., III. 1991. “Nullum crimen sine lege: Socioreligious Sanctions on Magic.” Pp. 260–276 in Magika Hiera: Ancient Greek Magic and Religion. Edited by Christopher A. Faraone and Dirk Obbink. New York: Oxford University Press.

Xella, Paola, ed. 1976. Magia: Studi di storia delle religioni in memoria di Rafaella Garosi. Rome: Bulzoni.