Antický Rím a stredovek “len” temný

Čo ak by Rím nepadol?

Často sa tvrdilo, že obdobie medzi pádom  Ríma a “tzv. renesanciou” bolo temným vekom a že ak by Rím nepadol, boli by sme technologicky  oveľa vyspelejší.  S myšlienkou je spojených mnoho problémov. Zaprvé, predpokladá, že všeobecne prijímaná myšlienka o stredoveku ako o dobe stagnácie a nedostatku technologického pokroku je v skutočnosti pravdou. Zadruhé, predpokladá, že technologický “pokrok” je niečo whigovské, nevyhnutne “dopredným a vzostupným” procesom sústavného vývoja a zlepšovania sa.  Takže táto myšlienka sa zdá ako by nebol žiadna medzera dlhá 1000 rokov medzi tzv. “pokročilou” rímskou érou a “oživenou” renesanciou, by sme boli dnes oveľa viac “pokročilí” než sme dnes.

S týmto všetkým existujú problémy.

Začneme s tým, že idea stredoveku ako o technologickom temnom veku, po ktorom došlo k uvoľneniu  vďaka slávnemu svetlu tzv.”renesancie” je historickou karikatúrou z 19. storočia, ktorá sa stredoškolskými učiteľmi dejepisu ešte stále vyučuje.  V súčasnosti však už lepšie  chápeme  obdobie stredoveku a zistili sme, že sa západná Európa znovu obnovila z kolapsu rímskej ríše storočia pred takzvanou “renesanciou”.

Niet pochýb, že západná polovica Rímskej ríše sa nikdy úplne neobnovila zo svojho takmer úplného rozvratu v treťom storočí a keďže bola chudobnejšia, menej osídlená a menej ekonomicky odolnejšia než východná polovica v piatom storočí sa rozpadla  zatiaľčo východná časť ríše prežila.  Taktiež niet pochýb o tom, že počas ďalších päť storočí bola oslabená opakovanými inváziami zo všetkých smerov, úpadkom obchodu na dlhé vzdialenosti a rozdrobením politických štruktúr.  Takže je pravdou, že v tomto období nebadáme mnoho veľkých programov budovania alebo mnoho novej učenosti a vedy.

Ale to čo v skutočnosti vidíme, na rozdiel od populárnych mýtov, je určité technologické výdobytky, najmä čo sa týka poľnohospodárstva.  Rimania  vlastnili účinné vodné kolesá a zdá sa že vedeli o aj o radlicovom.  Ale bolo to až v  rannom stredoveku, keď ľudia chceli nájsť oveľa účinnejšie metódy ako farmárčiť s menšou námahou, kedy došlo k prispôsobeniu a vylepšeniu týchto dvoch kľúčových technologických prvkov.  Vynález podkovy, konského chomúta a prispôsobenie si ťažkej oráčskej radlice  znamenalo, že krajina ktorá sa za starorímskych časov nedala obrábať sa stala vysoko výnosnou.  Obrovské lány zeme, na ktorej kedysi vyrastal les, pustatiny a močariská v severnej Európe sa začali obrábať, čo zo severnej Európy – predtým chudobnej príbuznej Rímskej ríše – spravilo ďaleko bohatším miestom na Zemi.

Sila vody bola využívaná v takej miere ako nikdy v rímskom období, vodné mlyny sa využívali nielen na mletie obilia, ale taktiež k zaodeniu sa, na výrobu kože, k poháňaniu sústruhu, mechov čerpadiel a ťažkých vodných hámrov.  Tým sa zdokonalila technológia kovov na úroveň, ktorá značne prekračovala ručné schopnosti starorímskeho kováča  s využitím vodou poháňanej industrializácie. Taktiež došlo k vyvinutiu nových spôsobov ako zapriahnuť mechanickú silu. Boli vyvinuté mlyny využívajúce silu prílivu ako aj došlo k vynálezu jeho veternej verzie.  Vysoké pece boli ďalším stredovekým európskym zlepšovákom.

Preto myšlienka, že tzv. “doba temna” v rámci ranostredovekého obdobia bola iba technologickou stagnáciou je jednoducho nesprávna.  Ak aj je v nej štipka pravdy politická rozdrobenosť a ekonomický úpadok, ktorý nasledoval po páde rímskej ríše v skutočnosti stimuloval rozvoj nových technológií a vzrast v rámci poľnohospodárskej a poloindustriálnej výroby.

Podobne myšlienka, že tzv. “renesancia” v pätnástom a šestnástom storočí bola prvým znovuoživením po páde Ríma je ďalším romantickým mýtom z 19. storočia. Akonáhle sa ekonomika v stredovekej Európe začala rozvíjať vďaka inováciám a rozvoju spomenutých vyššie, objavil sa aj tomu zodpovedajúce znovuoživenie v rámci výučby a učenosti.  Európa bola ďaleko viac v kontakte so zvyškom stredomorského sveta vďaka znovuoživeniu obchodu a  vojen spojených s križiackymi výpravami a rekonkvistou v Španielsku. Chýry o stratených knihách pojednávajúcich o gréckej a rímskej vede a filozofii a zachovaných moslimami viedlo učencov ako bol Gerald z Cremony odcestovať do Španielska a na Sicíliu, učiť sa po arabsky a pracovať spolu s moslimskými a židovskými učencami na preklade týchto prác a prísť s nimi na západ.  Tento prílev “nového” učenia podnietil  mohutné znovuoživenie učenosti v Európe, napomohlo vzniku univerzít a v trinástom a štrnástom storočí, Európa zažila  taký nevídaný rozkvet vedy, ktorý tu nebol stáročia.

Výsledkom bola celoeurópska sieť učencov a učenosti ktorá rozvíjala nielen filozofické a protovedecké práce Grékov a Rimanov, ale začala na nich budovať, dokonca niektoré z nich aj opraviť.  Stredovekí učenci ako Albert Veľký, Robert Grosseteste, Roger Bacon, John Peckham, Duns  Scotus, Thomas Bradwardine, Walter Burley, William Heytesbury, Richard  Swineshead, John Dumbleton, Richard z Wallingfordu, Nicholas Oresme,  Jean Buridan a Mikuláš Kuzánsky začali klásť základy toho čo napokon vyústilo až do zrodu skutočnej vedeckej metódy.

Stredovekí učenci sa obzvlášť zaujímali o optiku a štúdium povahy svetla pomocou šošoviek.  Zdá sa, že táto posadnutosť šošovkami viedla k ďalšiemu zo stredovekých darov svetu – okuliarom.  Zvýšený dopyt po knihách vďaka rozmachu univerzít taktiež viedlo k experimentom s  masovou výrobou kníh a napokon aj k ďalšiemu zo stredovekých vynálezov – tlačiarenskému lisu.  A experimenty vedúce k zisťovaniu ako mechanickým spôsobom merať čas sa na sklonku trinásteho storočia odrazilo vo vynáleze prvých mechanických hodín.

Preto myšlienka, že stredovek bol niečo ako prestávka v rámci učenosti a techniky a že ak by k nemu nedošlo boli by sme “pokročilejší” je založená na niekoľkých falošných predpokladoch.  Renesancia bola hnutím v rámci umenia a architektúry, ktoré prinieslo niektoré veľmi krásne maľby a budovy. Ale už pomenej prinieslo niečo technologicky objavné.  Napriek jeho dnešnej popularite obrázky Leonarda da Vinciho znázorňujúce lietajúce stroje atď. boli len niečo ako čudácke čmáranice.  Leonardov fantazijný lietajúci stroj by nikdy nevzlietol.  Avšak v roku 1100 n.l. istý stredoveký mních prezývaný Eilmer z Malmsbury postavil lietajúci stroj, spustil sa s ním zo strechy svojho opátstva a preletel niekoľko stoviek metrov.

eilmer_window
Skutočnosť, že každý už niekedy počul o Leonardových skiciach a takmer nik ani len nepočul o Eilmerovom prvom experimentálnom lete človeka hovorí  veľa o spôsobe akým je stredoveké obdobie prehliadané a často ignorované, napriek tomu, že bolo významným v ľudských dejinách.

Reklamy

Bol “Temný vek” naozaj taký temný?

Táto otázka často zaznieva počas kritizovania kresťanstva ako hlavného vinníka a myslí sa to často z hľadiska počtu inovatívnych myšlienok a vedecko-kultúrneho pokroku.

Termín “Temný vek” pochádza z latinského saeculum obscurum, poprvýkrát použitý pre obdobie stredoveku známym cirkevným historikom Cesare Baroniom v r. 1602.  Baronius, podobne ako väčšina intelektuálov považoval stredoveké obdobie – približne 500-1500 AD – za obdobie temnoty a obskúrnosti, zväčša kvôli (v jeho dobe) nedostatku dokumentárnych prameňov z ktorých by historik mohol čerpať. Termín sa taktiež začal používať ako hodnotový úsudok o celom období; odsúdenie vnímaných zlých dopadov nadvlády Cirkvi v tomto období.  V dôsledku čoho sa často stále používa ako synonymum pre “stredoveký” al. “stredovek” a v populárnom vnímaní sa spája s obrazom povery, potlačenia vedy a skúmania, upaľovania čarodejníc a heretikov, presvedčenia v Zem ako plochú dosku a predrenesančnú nevzdelanosť.

Historici po systematickejšom štúdiu tohto obdobia v 20. storočí v súčasnosti zistili, že väčšina z týchto populárnych obrazov je úplne chybná. Tzv. “Protičarodejnícka hystéria” v skutočnosti prebiehala až po stredoveku a  bola v podstate zaležitosťou ranomodernej éry, vyvrcholiac v sedemnástom storočí a celá myšlienka, že Cirkev vyučovala, že zem je plochá doska je mýtom vyfabrikovaný románopiscom z devätnásteho storočia.  Toto hlbšie pochopenie stredoveku ako obdobia veľkého odhodlania, rozmanitosti a intelektuálnej aktivity, zvlášť po veľkom znovuoživení starovekej učenosti počas renesancie dvanásteho storočia, je iba malým začiatkom ktorý sa nedostal do všeobecného povedomia verejnosti, ale historikmi bol a je uznávaný už niekoľko desaťročí.

V dôsledku čoho sa dnes termín “Temný vek” používa najmä v akademickej oblasti na označovanie celého obdobia stredoveku už len zriedkavo.  Samozrejme stále sa niekedy používa na označenie obdobia prvých storočí, po katastrofickom páde západnej Rímskej ríše. Tento pád v Západnej Európe vyústil do politického rozdelenia, konca  rozsiahleho obchodu na dlhé vzdialenosti, rozpad verejnej infraštruktúry a degradácia schopnosti konštruovať veľké budovy a vyrábať zložitú architektúru. Taktiež dochádza počas týchto niekoľkých storočí v Európe k barbarským vpádom a vojnám, ktoré ešte viac narušili každodenný rytmus života a spôsobili masívny úpadok v školstve a učenosti.

Ako argumentuje Bryan Ward-Perkins vo svojej knihe The Fall of Rome and the End of Civilisation (2005) archeologické porovnanie nálezov z neskoršieho rímskeho obdobia a podobných artefaktov zo šiesteho al. siedmeho storočia ukázalo do akej veľkej miery upadla európska materiálna kultúra.  Továrensky vyrábaná , hromadne produkovaná keramika, ktorá bývala exportným tovarom až do najvzdialenejších kútov ríše bola nahradená hrubou, podomácky vyrábanou.  Dôkazy o luxusnom tovare predávanom na ďaleké vzdialenosti takmer úplne zmizli zo záznamov, až na nálezy z pohrebísk vtedajšej spoločenskej elity.  Učenosť nezmizla úplne a to len vďaka učeniu Cirkvi, že “pohanská” filozofia bola sama o sebe hodná štúdia a byť zachovaná. Ale mnoho znalostí sa v tomto období zmätku stratilo.  Napríklad sa nám zachovala korešpondencia z 9. storočia medzi dvomi mníchmi, kde navzájom diskutujú o matematických problémoch, ktoré v dnešných očiach vyzerajú úplne elementárne, ale v tej dobe to bola “špička” protovedeckej zvedavosti.

Ale mnohými spôsobmi tento úpadok zasial semienka svojho vlastného znovuoživenia.  S pádom obchodovania na veľké vzdialenosti, dopravnej infraštruktúry a obrovských trhov, keď Rímska ríša padla boli miestne komunity prinútené stať sa viac sebestačnými. Technológie a farmárske metódy, ktoré znižovali náročnosť práce a zvyšovali výnosy sa stávali potrebnými čoraz viac a v období  medzi 500 a 1200 n.l. zaznamenávame prijatie zmien, ktoré zrevolucionizovali poľnohospodársku výrobu. Prijatie konského jarma a podkov zefektívnili orbu a širšie využitie ťažkého odlievanej radlice, pluhu znamenalo to, že pôda v plodných severoeurópskych oblastiach sa mohla poprvýkrát využiť na poľnohospodársku výrobu.  Po celej Európe sa začali stavať vodné mlyny, zmechanizujúc tak nielen výrobu múky, ale taktiež  mnoho iných procesov ktoré sa predtým vykonávali ručne. Táto mechanizácia sa rozšírila aj na využitie veterných mlynov a došlo napokon aj k vynálezu bočných vodných mlynov a množstva iných postupov vylepšených týmito novými strojmi vrátane takých ako počínajúc rezaním muriva až po ovládaním bucharov a mechanizovaných kováčskych mechov.

Výsledný vzostup na úrovni výroby a životných štandardov vďaka týmto technológiám spolu s koncom invazívnych vĺn a väčšou politickou stabilitou vydláždil cestu pre ďalšie rozmach v neskorom stredoveku. Kontakty so židovskými a moslimskými učencami v Španielsku znamenal objavenie sa spisov Aristotela, Ptolemaia, Archimeda a mnohých ostatných preložených do latinčiny a ich návrat na Západ.  V tom istom období sa v Európe začali objavovať prvé univerzity, čo znamenalo ustanovenie celoeurópskej siete učenosti.  Toto stredoveké znovuoživenie  znamenalo taktiež ďalšie technologické inovácie, hlavné stredoveké objavy napr. boli mechanické hodiny, okuliare, účinné zbrane na báze pušného prachu a tlačiarenský lis.

Preto obdobie často nazývané “temným vekom”, ktoré nebolo až tak “temným” ako sa niekedy verilo sa dnes  nahliada ako na  obdobie vitality, zmeny a rastu, ranomoderné obdobie, na ktoré sa často odkazuje ako na Temný vek s určitosťou bolo obdobím úpadku, územného rozdrobovania a kolapsu.  Ale Európa raného stredoveku sa z tohto dna relatívne rýchlo spamätala a vystúpila na cestu významného oživenia a dlhého obdobia rastu a inovácií, ktoré malo položiť základy moderného sveta.