Preklad Biblie do jazyka ľudu a Katolícka Cirkev

Myšlienka, že stredoveká rímskokatolícka Cirkev bola sústavne a univerzálne proti prekladu  Biblie je niečo ako mýtus. Je pravda, že existovali prípady, kedy boli určité konkrétne preklady Biblie zakázané, ale to v žiadnom prípade nebol celoplošný zákaz. Nik z ľudí, ktorí sa pri tejto príležitosti spomínajú  – Wycliffe, Tyndale a Hus – neboli odsúdení vyslovene len za preloženie Biblie, ale za oveľa všeobecnejšie zločiny herézy a opozície voči cirkevnej hierarchii. Ich knihy boli zakázané  spolu s ich ostatným učením. Malo by sa tiež poznamenať, že preklady do národných jazykov boli rozšírené v obdobiach, kde kresťanstvo bolo prinášané do pohanskej Európy.  Takže máme preklady Biblie do gótštiny, starosaxonštiny, staroangličtiny, írštiny, katalánčiny, staroslovienčiny a veľa veľa ďalších.  Preklady častí Biblie – najmä evanjeliá a žalmy – boli taktiež časté ako súčasť laickej zbožnosti ako postupne rástla gramotnosť. Do staroslovienčiny boli napr. Evanjeliá preložené v dvoch fázach. Pred príchodom na Veľkú Moravu, Konštantín-Cyril preložil výber z evanjeliových čítaní pre liturgické potreby, tzv. Aprakos. Tento výber bol potom, už na Veľkej Morave, pravdepodobne aj s pričinením učeníkov Solúnskych bratov, doplnený o ostatné časti evanjelií, čím sa vytvoril kompletný preklad evanjelií, tzv. Tetraevanjeliár. Jeho najstaršie rukopisy sa nám zachovali už z konca X. a začiatku XI. storočia a dnes máme k dispozícii aj ich kritické vydania. Anglický preklad Biblie bol spísaný  približne v roku 900 n.l. a samozrejme nebol vôbec zakázaný. Napríklad John Wycliffe bol významný oponent Katolíckej Cirkvi, ktorý tvrdil, že bol hriech a proti kresťanskému učeniu aby Cirkev vlastnila majetok. Toto prirodzene pre najbohatšiu organizáciu v Európe nebol vítaný návrh. Wycliffove učenie taktiež podnietilo ľudovú nespokojnosť s vrchnosťou vo všeobecnosti a mnohí ľudia vinili jeho myšlienky Sedliacku revoltu z roku 1381. Keď dospel až do štádia, že spochybňoval učenie o transubstanciácii – vieru, že sa počas omše prijímané oplatky a víno menia na telo a krv Krista – prekročil líniu k otvorenej heréze, umožniac tak cirkevným autoritám proti nemu zakročiť. Napriek tomu zatiaľčo jeho učenie bolo odsúdené, samotný Wycliffe  nebol nikdy podrobený súdnemu procesu; zomrel z prirodzených príčin. V skutočnosti bol ako heretik odsúdený 31 rokov po svojej smrti; jeho telo bolo vtedy znovu vykopané a posmrtne spálené na hranici. Ako odpoveď na jeho učenie rímskokatolícke autority v Anglicku vydali v roku 1408 Výnos, zakazujúci Wycliffov preklad Biblie – ale je zrejmé, že ich námietka bola namierená viac voči jeho všeobecnému predslovu, než k samotnému textu Biblie. V tomto prológu Wycliffe zhrnul biblické učenie svojimi vlastnými slovami a vsunul kázania čitateľovi o jeho myšlienke čo by mal veriť skutočný kresťan. To bolo pre cirkevnú hierarchiu jasne neakceptovateľné – hovoriť kresťanom v čo majú veriť bola jej práca, nie nejakého anglického kazateľa. Ako taká to bola iba Wycliffova verzia Biblie, ktorá bola zakázaná, nie všetky anglické preklady. Ako preventívne opatrenie bolo taktiež nariadené, že akýkoľvek budúci preklad Biblie do angličtiny by mal byť vyhotovený pod dohľadom oficiálnej Cirkvi s pomocou licencovaného prekladateľa. O storočie neskôr, William Tyndale  narazil na podobné problémy. Nebol odsúdený len za preklad Biblie, ale za jej údajne zámerne zavádzajúci preklad heretickým spôsobom. Sir Thomas More ho obvinil zo zámeny slov ‘priest-kňaz’ a ‘Church-Cirkev’ anglickými slovami ‘elder-starší’ a ‘congregation-kongregácia’ namiesto – čo by mohlo znamenať, že namiesto pravovernej katolíckej hierarchie s kňazmi, ktorí zasadajú mimo  a sú povýšení nad obyčajný ľud, Tyndaleova Biblia teraz  zrejme učí, že môže akákoľvek skupina kresťanov daná dohromady ako kongregácia, voliť určitého staršieho člena ich skupiny ako svojho vodcu a tvrdiť že jeho  (alebo jej) autorita je rovnaká akú má samotný pápež! Nie je vôbec prekvapujúce, že Cirkev toto považovala za herézu. Prvý známy preklad Biblie do českého jazyka bol vyhotovený deväť rokov predtým než sa Jan Hus narodil a hoci on (alebo jeho kolegovia) pracovali na vylepšení prekladu to nebol tento dôvod prečo bol odsúdený ako heretik. Vo všeobecnosti potom rímskokatolícka Cirkev nebola obzvlášť proti prekladom Biblie ako takým, ale proti spochybňovaniu a oslabovaniu jej autority. To by sa mohlo cynicky vidieť ako pokus o lipnutie na svojich privilégiách ospravedlňujúcich jej vyššie postavenie v spoločnosti. Oveľa jemnejšie by sme mohli povedať, že mnohí katolíci naozaj veria, že ich učenie bolo jedinou pravou cestou ku spáse –Extra ecclesiam nulla salus (Mimo Cirkev neexistuje spása). Heretici, ktorí chodili a kázali falošné  učenia ohrozovali nesmrteľné duše každého, kto im  naslúchal – takže umlčanie tých, ktorí mohli ohroziť nevinný ľud do večného ohňa bol morálnym imperatívom, akútnou povinnosťou. Biblia vyhotovená pravovernými katolíckymi učencami s dovolením Cirkvi preto neznamenala žiadne nebezpečenstvo; ale heretický preklad urobený samozvanými dobrovoľníkmi by mohol. Samozrejme tu bol ešte ďalší problém – stredovekí teológovia a intelektuáli často prepadajúci elitizmu a odmietavší úroveň inteligencie pospolitého ľudu. (zvyk samozrejme vyskytujúci sa nielen v časoch stredoveku.) Učení ľudia vedeli po latinsky  tak nepotrebovali preklad do bežného jazyka. Iba sedliaci potrebovali preklad do angličtiny alebo francúzštiny alebo nemčiny a tak – a ešte je tu otázka, koľko sedliakov dokonca vedelo čítať? Koľko z nich do hĺbky chápalo tak, aby mu sv. Písmo dávalo zmysel? Bez múdrych slov ich kňazov vysvetľujúcich icm ‘správne’ učenie mohli dospieť k určitým druhom zvláštnych a heretických myšlienok založených na ich vlastných osobných interpretáciách. Citujem pápeža Innocenta III v liste, ktorý napísal biskupovi z Metz v r. 1199 ako odpoveď na správy, že tu niekde mal kolovať francúzsky preklad Biblie:

Na tajných schôdzkach laické ženy sa odvažujú diskutovať medzi sebou o takých otázkach a kázať si medzi sebou: taktež odmietajú ich komunitu, nemiešať sa s inými ľuďmi a považovať sa za oddelené od nich a neladiť si uši a mysle s nimi; keď ktokoľvek z farných kňazov si praje opýtať sa ich na tieto veci stoja pred nimi pevne pokúšajúc sa argumentovať z Písem, že by im nemalo žiadnym spôsobom byť bránené konať tieto veci. Niektoré z nich sa tiež vysmievajú jednoduchosti svojich kňazov; a keď je im ukázané slovo Spásy prostredníctvom týchto kňazov, tajne frflú, že Slovo chápu lepšie zo svojich malých knižiek a že z nich to dokážu oveľa jasnejšie.

Laici a ženy tvrdia, že Biblii chápu lepšie ako ich kňazi! Jasné spochybňovanie cirkevnej autority. Pápež preto zašiel až k tomuto:

Tajomstvá sviatostí viery by nemali byť vysvetľované všade a každému, pretože nemôžu byť chápané všade a všetkými, ale len tými, ktorí ich môžu pojať pomocou svojho pravoverného intelektu. Kvôli tomu Apoštol [Sv. Pavol] povedal jednoduchému ľudu: “Ako maličkým v Kristovi som Vám dával piť mlieko, nie mäso.” Pretože “ťažké mäso je pre dokonalých” ako hovorí ostatným: “hovoríme múdro pre ostatných;” (…) Taká je hĺbka  Božieho Písma, ktorú nielen jednoduchí a nevzdelaní ľudia, ale dokonca aj prezieraví a učení ľudia nie dostatočne preskúmali jeho múdrosť. (…) Pretože je napísané: “nehľadaj veci, ktoré sú pre teba príliš vysoko.”

Avšak poznamenajme, že hoci sa o liste pápeža Inocenta III. tvrdí, že je všeobecným zákazom akéhokoľvek prekladu Biblie do národného jazyka, v skutočnosti on až tak ďaleko nezašiel. Vo svojom súkromnom liste biskupovi zaslanom spolu s verejným listom citovaným vyššie, ho inštruoval “starostlivo vyhľadať pravdu: kto bol autorom tohto prekladu, aký bol ich zámer, aká bola viera tých, ktorý ho používali, čo bolo príčinou ich učenia, či uctievali apoštolskú stolicu a katolícku Cirkev”. Inými slovami pápež si zachoval otvorenú myseľ v tom či samotný preklad  bol neškodný alebo heretický aj keď neschvaľoval myšlienku laikov využívajúcich ho na hádky s kňazmi a spochybňovanie ich autority.

Reklamy

Postoj Katolíckej Cirkvi voči čarodejníctvu a všetkým praktikám kúzelníctva a mágie – VII. KAPITOLA – CIRKEV, 1200-1700 Pápeži a koncily

VII. KAPITOLA  – CIRKEV, 1200-1700  Pápeži a koncily

Až do trinásteho storočia a po tom, čo podľa svetského zákonodarstva proti čarodejniciam im hrozila smrť upálením na hranici, Cirkev pre týchto páchateľov schválila iba disciplinárne tresty a ich vylúčenie zo svojho spoločenstva. Ale tieto skutočnosti nabrali iný smer po tom, čo viera v čarodejníctvo bola posilnená znovuobjavením sa gnosticko-manichejských siekt, ktoré učili, že existujú dva navzájom súperiace, rovnako mocné, spoluvečné princípy, dobrý a zlý princíp, pričom druhý bol považovaný za stvoriteľa a vládcu nad materiálnym svetom-vesmírom. Týmito a ďalšími heretikmi boli katari, Albigénci, valdénski, luciferiáni z ktorých všetci boli obviňovaní z hrozných zločinov, najmä z toho že vyvolávali diabla určitými vzývaniami, následkom čoho on navštevoval ich zhromaždenia a nabádal ich k tomu, aby sa dopúšťali rozmanitých nepredstaviteľne zlých skutkov. Hansen píše: “Je nepopierateľné, aké obrovské povzbudenie bolo vkladané do povier o démonických vplyvoch a možnému sexuálnemu styku medzi ľudskými bytosťami a démonmi katarizmom, v dôsledku jeho dualistickej filozofii.” [275] Tzv.”Čierna smrť” ktorá devastovala Európu v štrnástom storočí bola považovaná za dielo diabolských mocností a v mnohých prípadoch, emócie spôsobené touto pohromou dospeli až do šialenstva. V niektorých častiach Európy, najmä v Nemecku, flagelanti, ktorých počet vystúpil až na niekoľko tisíc brázdili krajinu a vzývali uprostred divokých tancov moc Satana. Zo všetkého spomenutého a spojených účinkov vyvstávala pred Cirkvou otázka čarodejníctva oveľa mocnejšie čoho následkom bolo, že sme našli mnoho odkazov na tieto praktiky v pápežských bulách a listoch a v konciliárnych dekrétoch. V tom istom čase sa vynášané tresty stávali čoraz viac tvrdšími a keď bola ustanovená inkvizícia tak čarodejníctvo ako aj heréza sa stala jedným z najčastejších obvinení proti obžalovaným v inkvizičnom procese.

[275] Hansen, Zauberwahn, 240

S pätnástym storočím prišlo významné zvýšenie počtu prípadov prenasledovania čarodejníc a v tomto a nasledujúcom storočí, pokým prebiehal boj medzi katolicizmom a luteránizmom, počet tých, obvinených zo styku s diablom bol vyšší než vo všetkých predchádzajúcich storočiach. K tomuto dochádzalo z veľkej časti kvôli učeniu niektorých reformátorov, ktoré prispievalo k napätiu a roztáčaniu špirály perzekúcie. V Luterovom katechizme sa moc pripisovaná diablovi na telom a dušou, životom a vlastníctvom človeka prirovnávala takmer k všemohúcnosti. Priatelia a nasledovníci Luthera zdieľali tieto pohľady a čoskoro sa zistilo, že kazatelia hovorili viac o diablovi ako o Kristovi a že mladí a starí verili viac v diabla než v Boha a jeho posvätnému evanjeliu.

Keď teda prechádzame k skúmaniu činnosti pápežov počas tohoto obdobia medzi rokmi 1200-1700 zisťujeme, že mnohí z nich vydávali dekréty dotýkajúce sa reality mágie a čarodejníctva. V roku 1258 a 1260 pápež Alexander IV. písal františkánskym a dominikánskym inkvizítorom, že by títo mali prenechať trestanie kúzelníkov na svetských sudcov, ak nedochádza k prejavom herézy. “Cum negotium fidei, quod summe privilegiatum existit, per occupationes alias non debeat impediri, inquisitores ipsi de iis, nisi manif este haeresim saperent, ratione huiusmodi officii sibi commissi se nullatenus intromittant, sed eos relinquant suis iudicibus poena debita castigandos.” [276]

V roku pápež Bonifác VIII. nariadil vyšetrovanie obvinení vznesených voči Walterovi, biskupovi z Coventry a Lichfieldovi, pokladníkovi kráľa Edwarda I., že spomenutý biskup mal priniesť dary a obetovať ich diablovi. [277] Je dobré poukázať na to, že Edward I. v tomto prípade intervenoval v jeho prospech a bolo napokon dokázané, že správa o tom vyšla od jeho nepriateľov, takže biskupovi bolo dovolené, aby sa očistil miestoprísažným svedectvom o dobrej povesti pochádzajúcom od tridsiatich siedmich svedkov.

[276] Hansen, Quellen, 1.

[277] Hansen, op. cit, 2.

Rastúca dôležitosť čarodejníctva a kúzelníctva vo všeobecnom ľudovom povedomí prijala nový podnet z výnosov pápeža Jána XXII. V roku 1318 napísal biskupovi Bartolomejovi z Frejusa a priorovi Petrovi Textorisovi z diecézy Eodez, poverujúci ich vykonať vyšetrovanie týkajúce sa niektorých klerikov a laikov, ktorí praktikovali nekromanciu a príbuzné umenia: “se nigromancie, geomancie et aliarum magic arum artium moliminibus implicarunt et implicant, scripta et libros habentes huiusmodi artium, que quidem, cum sint artes demonum ex quadam pestifera sociate hominum et angelorum exorte etc. ” [278] Ak sa tieto osoby preukážu ako rebelujúce, nech sú prinútené pod cirkevnou cenzúrou vzdať sa svojich zločinných praktík. O dva roky neskôr mal ten istý pápež odoslať po kardinálovi zo Sancta Sabina list týkajúci sa vzdávania úcty niektorými ľuďmi diablovi, vytvárajúcimi pakt so Satanom a zneužívanie hostií a svätenín čarodejnicami. Listy nariaďovali biskupom vyšetriť tých, ktorí obetujú démonom alebo ich adorujú alebo s nimi vytvárajú nevyslovený resp. slovný pakt alebo tých, ktorí zneužívajú sviatosť krstu krstením obrazov zhotovených z vosku rovnako ak aj tých, ktorí zneužívajú sviatosť eucharistie. Takéto osoby by sa mali trestať podľa kánonov týkajúcich sa herézy. [279] V bule z roku 1326 sa hovorí znovu o tých, ktorí vstupujú do paktu s diablom, klaňajú sa mu, vyrábajú obrazy, väznia démonov do prsteňov či zrkadiel a hrozí sa im trestami spojenými s herézou, všetkým, ktorí boli uznaní vinnými a tým, ktorí sa od tohto konania neodvrátia do ôsmich dní. [280]

[278] Hansen, op. cit, 3.

[279] “Dominus Iohannes . . . vult ordinat vobisque committit, quod auctoritate sua contra eos, qui demonibus immolant vel ipsos adorant aut homagium ipsis faciunt, dando eis in signum cartam scriptam seu aliud quodcumque, vel qui expressa pacta obligatoria faciunt cum eisdem aut qui operantur vel operari procurant quamcumque imaginem vel quodcumque aliud ad demonem alligandum seu cum demonum invocatione ad quodcumque maleficium perpetrandum aut qui Sacramento babtismatis abutendo ymaginem de cera seu de re alia factam babtizant sive faciunt babtizari seu alias cum invocatione demonum ipsam fabricant . . . item de sortilegis et maleficis, qui Sacramento eucharistie . . . et aliis sacramentis ecclesie . . . abutuntur, possitis inquirere et alias procedere contra ipsos, modis tamen servatis, qui de procedendo cum prelatis in facto heresis vobis a canonibus sunt prefixi.”

[280] BulIarium, IV, 316.

V roku 1330 ten istý pápež poslal svoj výnos arcibiskupom z Narbonne a Toulouse, ich sufragánom a inkvizítorom z Carcassonne a Toulouse, odstraňujúci kúzelníctvo zpod jurisdikcie inkvizície. [281] Nasledujúci rok nariadil biskupovi Hugovi z Paríža na základe sťažností vznesených kráľom Filipom VI. z Francúzska pristúpiť k vyšetrovaniu týkajúceho sa istých klerikov a laikov, ktorí sa pokúšali využívať čarodejníctvo proti kráľovi a jeho spoločníkom. “Viros maleficos humani generis quodammodo inimicos eo. ferventius persequi debet auctoritas presidentis, quo periculosius saluti publice parantes insidias etiam pulsare non metuunt occultis maleficiis regiam dignitatem . . . tibi per dictum regem nominandas (i.e., personas) super quibusdam eorum maleficiis et excessibus, que adversus ipsius regis et curie sue personas commisisse dicuntur, crimen lese maiestatis in eundem regem propterea perpetrando . . . inquirendi . . . procedendi . . . faciendi . . . quicquid iusticia suadebit, necnon compescendi . . . plenam et liberam tenore presentium concedimus f acultatem.”[282]

Benedikt XII. v roku 1336 nariadil biskupovi Williamovi z Paríža a Williamovi z Carcassonne napraviť a potrestať čarodejnice a kúzelníkov [283] o niektorých sa zmieňujúcich po mene, ktorí boli obvinení z takýchto praktík. Z vysvetlenia podaného pápežským dvorom o platbách kopistu počas procesu pre kúzelníctvo sme získali dojem o prevažujúcom výskyte mágie v rámci všetkých vrstiev spoločnosti. V práci na ktorú odkazujeme je zmienka o deviatich osobách, medzi ktorými boli rektor kostola, rehoľný brat, klerik a niekoľko žien všetci boli obvinení z čarodejníctva. [284]

281 Hansen, op. cit, 6.

282 Id., 7.

288 Id., 8.

284 Hansen, op. cit., 8, 9.

Rovnako v r. 1336 Benedikt napísal grófovi Gastonovi de Foix, rozkazujúc mu aby poslal dvoch mužov podozrivých z čarodejníctva na pápežský dvor, kde mali čeliť súdnemu procesu. [285] Na ďalší rok ten istý pápež napísal Williamovi Lombardskému z Mirepoix naliehajúc na neho, aby vyšetril prípad dvoch mužov držaných v pápežských väzniciach kvôli obvineniu z kúzelníctva. [286] Dokument, datovaný o niekoľko mesiacov neskôr, udáva cenu za starostlivosť o vyššie zmienených väzňov, kňaza a laika, ktorí kvôli vyvolávaniu démonov a praktizovaniu čarodejníctva boli väznení 150 dní. [287] V júni r. 1337 Benedikt napísal dekanovi Arnaldovi z kostola sv. Pavla, v diecéze Alet a arcidekanovi Petrovi de Luna, v diecéze Beziers, nariaďujúc im vyšetriť prípad klerikov a laikov z Beziers, ktorí mali obviniť svojho biskupa Williama z pokusu zabiť pápeža Jána XXII. prostredníctvom magického voskového znázornenia resp. figúrky. [288] Prípad bol neskôr uzatvorený keďže chýbal dostatočný dôkaz. V roku 1338 napísal ten istý pápež Williamovi Lombardskému v diecéze Frejus ohľadne dvoch žien, ktoré sa oddávali diablovi a mali spáchať mnohé zločiny pripisované čarodejniciam. Tieto ženy boli potrestané ako spravodlivosť vyžadovala, avšak spravodlivosť by mala byť zmiernená milosrdenstvom: “Nos igitur talia et similia extirpari de finibus fidelium dictasque mulieres de tantis corrigi facinoribus lima iusticie cupientes, discretioni tue . . . punire ac corrigere penitentiasque ipsis imponere studeas, sicut iusticia exegerit, cum temperamento tamen misericordie, prout earum contritio meruerit et rationi convenire cognoveris, salutares.” [289] To, že mnísi a klerici taktiež neboli oslobodení od praktík svojej doby sa dá doložiť z listu Benedikta Durandovi, opátovi cisterciánskeho kláštora Bolbona týkajúceho sa niektorých jeho mníchov, ktorí sa pokúšali prostredníctvom mágie najmä voskových zobrazení nájsť skrytý poklad. Za toto boli kruto potrestaní. [290]

[285] Ibid.

[286] Id., 10, 11.

[287] Ibid.

[288] Ibid.

[289] Ibid., 13, 14.

[290] Hansen, op. cit, 14-17.

Pápež Gregor XI. v roku 1374 napísal dominikánovi Jakubovi de Moreriovi, inquizítorovi vo Francúzsku zmocňujúc ho tým, aby sa pokúsil postihnúť prostriedkami cirkevnej cenzúry tých, ktorí predkladali obetu diablovi. [291] Alexander V. v r. 1409 napísal františkánovi Ponciovi Fougeyronovi, že čarodejnice, veštice a vyvolávači démonov by mali byť potrestané a že, ak je nutné, mal by byť povolaný štát: “invocato ad hoc, si opus fuerit, auxilio brachii secularis.” [292]

Pápež Eugen IV. v r. 1434 napísal tomu istému Ponciovi, že v mnohých oblastiach by sa malo nachádzať okrem dogmatických heretikov “mnoho kresťanov oddávajúcich sa čarodejníctvu, vešteniu, vyvolávaniu démonov, zaklínaní, povier, využívaní zakázaných umení od ktorých sa jednoduchí kresťania odvracajú. ” [293] Títo mýliaci sa kresťania by mali byť privedení naspäť do Cirkvi.” “Oviculas . . . errantes . . . ad ovile dominicum reducere.” O tri roky neskôr ten istý pápež napísal všetkým inkvizítorom list týkajúci sa istých ľudí, ktorí obetovali démonom a s ich pomocou vykonali mnohé divy. “Ad nostrum non sine gravi mentis amaritudine pervenit auditum, quod plerosque Christi sanguine mercatos adeo tenebrarum princeps, ut eos suorum damnationis lapsusque participes efficiat, eius infascinavit astutiis, quod ipsi detestabiles illius suorumque satellitum suasus et illusiones coecitate noxia sectantes, demonibus immolant, eos adorant, ab ipsis responsa prestolantur et acceptant, illis homagium faciunt et in signum desuper chartam scriptam (the pact) vel quid aliud tradunt, cum ipsis obligatoria, ut solo verbo, tactu vel signo maleficia, quibus velint, illis inferant sive tollant, infirmitates sanent, aeris intemperiem provocent, et super aliis nefandis pacta firmant.” “Takéto osoby by mali byť uväznené podrobené cirkevnej cenzúre a ak je nutné odovzdané svetskej moci.” [294]

[291] Ibid

[292] Ibid.

[293] Ibid.

Eugen IV. v roku 1440 píšúci proti antipápežovi Felixovi V., sa o ňom vyjadril ako o vodcovi nešťastných mužov a žien oddávajúcich sa kúzelníctvu a zvedených diablom; “títo ľudia”, ako píše: “sú všeobecne znamými ako ‘stregule’ resp. ‘stregones’ (strigy) alebo inak Valdenskí.” [295] Ten istý pápež píšúci list adresovaný inkvizítorovi z Carcassonne v r. 1445 upriamujúci jeho pozornosť na vyhľadávanie tých, ktorí sa sami oddávali magickým praktikám. [296] Pápež Kalixt III. v r. 1457 napísal svojmu nunciovi Bernardovi z Bosca, že sa s prekvapením dopočul o tom, že v diecéze Brescia sa nachádzajú istí cirkevníci, ktorý falošne učia bludy o Ježišovi Kristovi a jeho blahoslavenej Matke, taktiež zvrátene odvracajú jednoduchý ľud vyučujúc ich magické umenia ; títo cirkevníci by mali byť starostlivo nájdení a tvrdo potrestaní. [297]

V r. 1459 Pius II. upriamil pozornosť opáta z Treguieru na existenciu magických praktík v Británii a udelil mu pápežskú autoritu na ich potlačenie. [298] V roku 1473 Sixtus IV. si vyžiadal od generálneho vikára Bologne, aby vypracoval správu týkajúcu sa istého karmelitána, ktorý učil, že nie je heretickým očakávať odpoveď od diabla. [299] Ten istý pápež o päť rokov neskôr zakázal výrobu a požehnávanie rovnako ako aj predaj “kúskov vosku zobrazujúcich ovečku všeobecne známu ako Agnus Dei ; “tieto mali byť určené najmä pre pápeža. [300]

294 Hansen, Quellen, 17.

295 Id., 18.

296 Id., 19.

297 Id., 19.

298 Id., 20.

299 Id., 21.

300 Id., 21. Dôvod pre toto obmedzenie týkajúce sa Agnus Dei malo tú príčinu, že mohli byť ľahšie využité ako materiál pre nekromantské praktiky, ak by tomu bolo dovolené rozšíriť sa.

V roku 1483 Sixtus poslal posolstvo dominikánom v Schlettstadte o tom, že poskytol jednému z ich servítov, ktorý sa ukázal takým horlivým pri potýkaní sa s heretickými čarodejnicami v Nemecku odpustky na tri roky a taktiež peňažnú pomoc. [301]

Po tom, čo ho prekvapila naliehavosť správ, ktoré k nemu prúdili z Nemecka, pápež Innocent VIII. v r. 1484 vydal svoju známu bulu “Summis desiderantes affectibus”, v ktorej píše, o tom ako sa nedávno dozvedel, že v niektorých častiach južného Nemecka rovnako ako v provinciách, mestách, krajinách, oblastiach a biskupstvách Mainz, Kolín, Trevír, Salzburg a Brémy odpadlo veľké množstvo ľudí oboch pohlaví od katolíckej viery, vstúpiac do spojenia s diablami a pomocou ich očarovaní, zlorečení a iných nechutných činov kúzelníctva, spôsobujúc obrovské škody  rôzneho druhu ľudským bytostiam a zvieratám. [302] Bula pokračuje: ” hoci dvaja dominikáni a profesori teológie Henry Institor v južnom Nemecku a James Sprenger v niektorých častiach Porýnia, boli poverení pápežskou autoritou za inkvizítorov heretickej neprávosti, napriek tomu, istí klerici a laici v týchto miestach mali tvrdiť keďže v poverovacích listoch rečených inkvizítorov názvy týchto diecéz a miest a mená osôb a ich zločinov neboli výslovne zmienené, inkvizítori sa neodvážili vykonávať svoj úrad resp. zatýkať a trestať ľudí.” Práve preto sú teraz vydané striktné nariadenia, že obaja inkvizítori majú nerušene vykonávať autoritu ich úradu proti osobám každého postavenia.

[301] Hansen, op. cit, 22.

[302] Bullarium, V, 296: “Quamplures utriusque sexus personae, propriae salutis immemores et a fide catholica deviantes, cum daemonibus incubis et succubis abuti ac suis incantationibus, carminibus et coniurationibus aliisque nefandis superstitiis et sortilegiis, excessibus, criminibus et delictis mulierum partus, animalium foetus, terrae fruges, vinearum uvas et arborum fructus necnon homines, mulieres, iumenta, pecora, pecudes et alia diversorum generum animalia, . . . perire, suffocari et extingui facere et procurare . . . fidem praeterea ipsam, quam in sacri susceptione baptismi susceperunt, ore sacrilego abnegare, aliaque quamplurima nefanda, excessus et crimina, instigante humani generis inimico, committere et perpetrare non verentur, in animarum suarum periculum, divinae maiestatis offensam ac perniciosum exemplum ac scandalum plurimorum.”

Na ochranu pred kúzelníctvom budú vysvetľovať Božie slovo vo všetkých farných kostoloch a na poučenie ľudu používať všetky prostriedky. Pápež spomínal najmä biskupa Štrasburgu k ochrane inkvizítorov a k vynášaniu najtvrdších trestov na všetkých tých, ktorí im odporujú a ak je nutné mal by povolať na pomoc svetskú moc. [303]

Táto pápežská bula neobsahuje žiadne dogmatické rozhodnutie týkajúce sa čarodejníctva. Pápež reagoval len historicky na rozličné hrôzostrašné incidenty, ktoré mu boli oznámené a teda bula nič detailne nerieši či už  o objektívnom účinku vytváranom vôľou kúzelníka alebo spôsob akým môže byť sama osebe vnímaná. Bula taktieť nezaviedla nič nové. Dvom inkvizítorom “s ohľadom na zločin čarodejníctva” boli dané absolútne právomoci oveľa striktnejšie definované a ak svetské súdy vynesú rozsudok smrti proti tým previnilcom, ktorí mu boli odovzdaní ako nenapraviteľní cirkevným súdom toto potrestanie nebolo výsledkom buly keďže už pred 200 rokmi svetské právo Sachenspiegel udávalo, že kúzelníci a čarodejnice by mali byť usmrtené ohňom. Táto bula sa nedá ani prijať ako príčina barbarských činov, ktoré boli spáchané v nasledovných storočiach v spojení s prenasledovaním a potrestaním čarodejníc. [304] Bula samozrejme iste podnietila trestanie čarodejníc do tej miery, že povzbudila inkvizítorov, aby v tomto postupovali s veľkou horlivosťou. Duhr píše: “Bula bezpochýb nastolila doktrínu, ktorú bolo povinné prijať. Musíme pripustiť, že pápež bol zle informovaný dôverčivými a nekritickými inkvizítormi a napomohol priamo nespravodlivosti prostredníctvom jeho buly, upaľovači čarodejníc sa mohli spoliehať na pápežskú autoritu. Nemeckí biskupi mali oboznámiť Svätú Stolicu o skutočnej povahe procesov, ale väčšina biskupov bola postihnutá čarodejníckou poverou a do značnej miery boli svetskí vládcovia sa tiež podieľali na upaľovaní čarodejníc. [305]

[303] Bullarium, V, 296; Hansen, Zauberwahn, 467, 468.

[304] Janssen, VIII, 551 seqq.

[305] Duhr, op. cit., 16.

Podľa Hansena dôležitosť čarodejníckej buly spočíva nie v obsahu, ktorý neponúka nič nové, ale skôr v bezprostrednom obehu, ktoré získalo v rámci kníhtlače, zatiaľčo staršie listy bývali obmedzené na malý okruh príjemcov. [306]

Účinkom buly jeden z inkvizítorov, Institoris zostavil memorandum pokynov na spôsob súdneho postupu v čarodejníckych procesoch : vyhlásil popretie existencie  čarodejníctva za herézu a ako hlavné zločiny čarodejníc zmienil : vytváranie búrok, narušenie ľudského vedomia až k bláznivosti, spôsobovanie nenávisti a lásky, zabraňovanie plodnosti u ľudských bytostí a zvierat a dokonca branie života.

O všetkých týchto bodoch mali pastori poučiť  ľud a každého napomenúť, aby udal informácie týkajúce sa osôb podozrivých z čarodejníctva. Po roku od zverejnenia buly a memoranda bol Institoris upovedomený o existencii päťdesiatich podozrivých osôb z ktorých len 2 boli ženy. [307] V r. 1485 Innocent napísal arcivojvodovi Sigmundovi Rakúskemu a opátovi Jánovi z Weingartenu chváliac ich za účinnú pomoc poskytnutú inkvizítorom Institorisovi a Sprengerovi pri ich pokusoch vyhladiť čarodejníctvo a kúzelníctvo. Ďalší rok tento pápež informoval biskupa z Brescie, že všetci tí, ktorí sú vinní zo zločinov čarodejníctva sú ipso facto excomunikovaní. [308]

Alexander VI. v roku 1500 napísal priorovi z Klosterneuburgu a inkvizítorovi Institorisovi ohľadne rozšírenia čarodejníctva v Čechách a na Morave; nariadil im, aby kázali proti týmto diabolským umeniam a ak je nutné povolali svetskú moc. [309] Ďalší rok Alexander poskytol plnú moc dominikánskemu inkvizítorovi v Lombardii, Angelovi z Verony trestať tých obidvoch pohlaví, ktorí sa oddávali diabolskému umeniu čarodejníctva. [310]

[306] Hansen, Zauberwahn, 469 ff.

[307] Hansen, Quellen, 28, 29.

[308] Hansen, op. cit., 28.

[309] Ibid.

[310] Id., 31.

Julius II. medzi rokmi 1503-1513 napísal inkvizítorovi z Cremony, Jurajovi z Casali, nariaďujúc mu napriek opozícii kňazov a ľudu byť odhodlaný v práci prenasledovania osôb oboch pohlaví, ktoré zneužívali sviatosti, prijímali diabla ako svojho pána a majstra, prisahajúc mu poslušnosť; tí, ktorí škodili zvieratám, ničili plody zeme a “aliaque quamplurima nefanda excessus et crimina eodem diabolo instigante committentes.” [311] V roku 1521 Lev X. vzniesol protest proti miešaniu sa benátskych senátorov do postupu inkvizítorov z Brescie a Bergama proti kúzelníkom. Pápež rozkázal inkvizítorom aby využili cirkevné prostriedky ako exkomunikáciu a interdikt. [312]

Hadrián VI. v r. 1523 udelil inkvizitorovi z Como, Modestovi Vincentinovi, právo postupovať proti čarodejniciam a kúzelníkom rovnako ako  Klement VII. udelil to isté v r. 1524 guvernérovi v Bologni. V r. 1526  ten istý pápež usmernil dekana a kanonikov zo Sionu aby konali a trestali herézu a kúzelníctvo. [313]

Dve neskoršie buly nejakým spôsobom reflektovali na všeobecne rozšírenú poverčivosť; v r. 1586 Sixtus V. nariadil, že by mali byť potrestaní nielen tí, ktorí vyrábajú a používajú magické umenie, ale aj tí, ktorí čítali akékoľvek knihy, ktoré sa o takýchto praktikách zmieňujú. “Prohibentes omnes et singulos libros opera, etc., . . . astrologiae, geomanticie, etc., artes magicae, aut in quibus sortilegia, veneficia, auguria continentur. ‘ [314] Posledné pápežské nariadenie proti čarodejníctvu bolo vydané Gregorom XV; bola to bula Omnipotentis Dei, 1623.

Bula zmenšila minulé tresty a nariaďovala, že trest smrti sa mal vynášať len na tých, ktorí dokázateľne vstúpili do paktu s diablom a mali s jeho pomocou spáchať vraždu.

[311] Hansen, op. cit, 32.

[312] Bullarium, VI, 24.

[3l3] Hansen, op. cit., 37.

[314] Bullarium, VIII, 646.

Cirkevné koncily vo všeobecnosti počas diskutovaného obdobia nesformulovali mnoho dekrétov namierených priamo proti čarodejníctvu. V roku 1212 koncil v Paríži nariadil, aby klerici či mnísi boli degradovaní “clerici vel monaehi, qui conjurationem fecerint, gradu excidant.” [315] Synody z Rouenu (1231), Tours (1236), Le Mans (1238), Liege a Carcassonne (1272), Ravenny a Kolína (1280) sa hlavne zaoberali hriešnou povahou čarodejníctva a vyhlásili ho za hriech, ktorého získaním absolúcie bolo rezervované biskupovi. [316] Koncily v Nantes (1264), Utrechte, Kostnici, provinčné koncily v Mainzi (1261), Beziers a Nogarete (1290), Benátkach (1296 nariadili  trest exkomunikácie pre laikov oddávajúcich sa magickým praktikám a pre kňazov trest suspendácie. [317] Medzi skutkami hodnými takéhoto potrestania patrili čarodejníctvo, zaklínania, veštenie, vyvolávanie démonov, zabíjanie detí magickými prostriedkami rovnako ako zneužívanie svätej eucharistie alebo jednej z iných sviatostí Cirkvi na isté diabolské účely. [318] Koncil v Grado (1296) vyhlásil, aby sa nikto neopovážil využívať magické praktiky na vzbudzovanie lásky u ostatných; taktiež nariaďoval exkomunikovať jasnovidcov a čarodejnice. [319] Okrem exkomunikácie boli vynášané aj iné tresty; napríklad koncil vo Valencii (1248) nariadil, že so súhlasom pápeža v cirkevných provinciách Narbonne, Vienne, Aries a Aix rovnako ako v pätnástich iných diecézach by mali byť čarodejnice a kúzelníci predvedené pred biskupa ak sa ukážu nepolepšiteľnými, mali by byť uväznené alebo ináč potrestané podľa vôle biskupa. “Item de sacrilegis et sortiariis, quocumque nomine censeantur, et specialiter de his, qui magistri sunt vel doctores in opere tarn damnoso, statuimus quod, si inventi fuerint, reddantur suo episcopo, et si moniti non resipuerint, immurentur vel ad arbitrium episcopi puniantur.” [320]

[315] Mansi, XXII, 830.

[316] Mansi, XXIII, 213, 477; XXIV, 363; Hefele, V, 894, 938, 1050; VI, 187.

[317] Mansi, VI, XXIV, 1066, 1163; Hefele, VI, 335.

[318] Hefele, VI, 206, 231.

[319] Hefele, VI, 368.

[320] Mansi, XXIII, 769.

Dva provinčné koncily konajúce sa v r. 1310 v Mainzi a Trieri vyhlásili všetkých, ktorí praktizujú mágiu za exkomunikovaných. [321] Na tom druhom koncile sa tiež vyhlásilo, že žiadna nesmie tvrdiť, že lietala v noci s Dianou  alebo s Herodias ani nikto nesmie používať modlitbu Pater Noster a Krédo na magické formulky. [322] Synoda v Bergame (1311) nariadila exkomunikáciu pre osoby konajúce čarodejníctvo, zatiaľčo tá v Rouene (1321) vyhlásila, že zneužívanie sviatostí pre čarodejnícke účely, by malo byť  potrestané exkomunikáciou. [323] Všeobecná synoda zvolaná kardinálom legátom Williamom z Valladolidu v r. 1322, [324] a diecézne synody v Alcala a Salamanke z r. 1335 vyhlásili za exkomunikovaných nielen všetkých praktizovateľov čarodejníctva, ale taktiež tých, ktorí sa na nich obracali. [325] Koncil v Rouene (1335) zvolaný pápežom Benediktom XII. vyhlásil, že všetci jasnovidci a čarodejnice a všetci tí, ktorí vyhľadávali ich pomoc boli ipso facto exkomunikovaní. [326] Nórska synoda v Tonsbergu (1336) varovala veriacich pred čarodejníctvom a travičstvom a trestali exkomunikáciou tých, ktorí využívali jasnovidectvo a čarodejníctvo. [327] V roku 1349 arcibiskup Arnošt zvolal provinčný koncil v Prahe, ktorý nariadil všetkým kňazom, aby varovali svoje farnosti, že všetky magické praktiky by mali vyniesť trest exkomunikácie; oproti tomuto napomenutiu druhý koncil v Prahe z r. 1407 bol nútený priznať a lamentovať nad tolerovaním čarodejníctva mnohými kňazmi. ” Multi sortilegi, in diversis parochiis commorantur et publice tolerantur per plebanos . . . . Mandatur plebanis universis et singulis, quatenus tales sortilegos et sortilegas non tolerent ulterius in parochiis eorum, sed corrigant et expellant tales, pro poenitentia peragenda ad superiorum audientiam remittant.” [328] Podľa synody v Magdeburgu (1390) mali byť čarodejnice kruto potrestané. [329]

[321] Id., XXV, 247, 297.

[322] Hefele, VI, 492.

[323] Mansi, XXV, 475.

[324] Hefele, VI, 609.

[325] Mansi, XXV, 1047.

[328] Hefele, VI, 643.

[327] Ibid.

V pätnástom storočí nachádzame to, že stále prevažuje idea čarodejníctva. V Nórsku synoda v Oslo (Opsloe, 1436) zakázala mágiu. Synody vo Freisingu (1440 a 1480), Lisieux (1456), Upsala (1443-48), Eichstatte (1453) a v Salzburgu (1456) nariadili exkomunikáciu pre čarodejnice a jasnovidcov taktiež ore všetkých tých, ktorí pri svojich nekalých praktíkách zneužívajú sviatosti. [330] Synoda v Rouene (1445) sa uzniesla na oveľa tvrdšom potrestaní než len exkomunikácii, nariadila, aby všetci, ktorí vyhľadávajú pomoc diabla nosili povinne znak hanby, ale ak verejne odvolajú  mali po tom čo vykonajú vhodné pokánie by byť oslobodené biskupom; ak znovu upadnú a vrátia sa na svoje zlé chodníčky, klerici by mali byť degradovaní a uväznení na doživotie, laici by mali byť odovzdaní svetskému ramenu. [331] Tá istá synoda odsúdila všetky knihy a traktáty o mágii. [332] Synoda v Mantove (1460) potrestala všetkých tých, ktorí praktikovali umenie mágie. [333] Podľa nariadení koncilu v Seville (1512) mágovia a jasnovidci by mali byť potrestaní exkomunikáciou a mali byť prinútení zaplatiť isté množsto zlata ; ak tento prečin opakovali, mali byť potrestaní infamiou a vyhnanstvom. [334] Koncil vo Florencii (1517-18) vyhlásil, že pri vizitácii by mal potrestanie dopadnúť na tých, ktorí používali mágiu, kúzelníctvo a veštenie. Synoda v Regensburgu (1527) nariadila, aby tí klerici, ktorí sa sami oddávali kúzelníctvu, mágii a jasnovidectvu, čo zakazuje Sväté Písmo a spisy Otcov, by mali byť potrestaní a ak sa ukážu ako nenapraviteľní, mali by byť zosadení a uväznení v kláštore. [335]

[328] Mansi, XXVI, 75; Hefele, VI, 688.

[329] Hefele, VI, 972.

[330] Id., VIII, 16, 7, 21, 51.

[331] Id., VIII, 9.

[332] Id.

[333] Id., 123.

[334] Id., 547.

[335] Hefele, IX, 557.

Postoj Katolíckej Cirkvi voči čarodejníctvu a všetkým praktikám kúzelníctva a mágie – VI. Kapitola – Cirkevní spisovatelia – 1200 – 1700 n.l. (Pokračovanie)

VI. KAPITOLA
CIRKEVNÍ SPISOVATELIA r.1200-1700

(Pokračovanie)

Medzi talianskými teológmi zaoberajúcimi sa touto problematikou nájdeme dve mená veľkej vážnosti: sú to Silvester Prierias a Bartholomeus de Spina, členovia dominikánskeho rádu.

Prvý z nich, Prierias bol jedného času Majster posvätného Paláca a inkvizítor v severnom Taliansku, kvôli čomu je jeho práca mimoriadne zaujímavá. Jeho kniha pod názvom De Strigimagarum Daemonumque Mirandis, libri tres, bola dokončená v roku 1521. Je rozdelená do troch častí, z ktorých prvé dve sa zaoberajú teoretickými aspektami čarodejníctva a kúzelníctva, zatiaľčo tretia obsahuje inštrukcie pre vedenie čarodejníckych procesov. Učený dominikán sa zastáva reality čarodejníctva a verí v existenciu čarodejníc “Quod vero et magi et mage sine numero sint, testes sunt populi, qui gregatum horum maleficia patiuntur.” [208] Tieto čarodejnice majú pakt s diablom za pomoci ktorého vyrábajú svoje zlé zaklínania. Spisovateľ taktiež verí v realitu čarodejníckych letov v povetrí a v Sabaty a dokazuje toto tvrdenie príkladmi z jeho vlastnej krajiny. Venoval časť II. knihy  popieraniu podobnosti medzi čarodejnicami, o ktorých sa hovorilo v známom Canon Episcopi a tými v jeho vlastnej dobe, pretože Canon Episcopi mal zakazovať vieru v čarodejnice a Prierias sa podujal ukázať, že ktokoľvek môže byť dobrým katolíkom a taktiež zvažovať možnosť existencie čarodejníc a ich magických umení. Tretia časť jeho pojednania si berie na starosť zodpovedanie otázky o výskyte možnej herézy v čarodejníctve a poskytuje pokyny ohľadne súdneho procesu a potrestania tých, ktorí sú obvinení z umenia čiernej mágie.

Unde si crimen f atentur et volunt redire, abiurata heresi ad penitentiam admittuntur.“[209] “Si autem crimen non fatetur postquam est convictus nee consentit abiurare, est ut hereticus impenitens condemnandus.” 210

[208] Prierias, De Strigimagarum Daemonumque Mirandis, Libri Tres. Rome, 1575. Lib. II, c. 2, 140.

[209] Id., II, c. 3, 145.

[210] Prierias, op. cit, lib., Ill, c. 4, 243.

 . . . “Quanto magis circa heresim strigimagarum ubi semper concurrit aut evidens factum in pueris hominibus vel iumentis aut indicium facti, puta per instrumenta reperta.” [211]

Bartholomeus de Spina (zomr. 1546), žiak Prieriasa, učiteľ teológie na univerzitách v Bologni a Padove a provinciál dominikánskeho rádu vo Svätej zemi, napísal tri knihy zaoberajúce sa otázkou čarodejníctva; Questio de strigibus et lamiis, 1523, Tractatus de praeeminentia sacrae theologiae super alias omnes scientias et praecipue humanarum legum, 1525 ; Apologiae tres de lamiis adversus Joannem Franciscum Ponzinibium iurisperitum, 1525. Pojednanie Questio popisuje  čarodejnícky klam vo všetých jeho fázach ; pokúša sa odmietnuť všetky argumenty vyvracajúce pravdu týchto praktík a plne spracováva stereotypizovanú otázku letov čarodejníc, incubi a succubi, Sabatov, atď. Na rozdiel od niektorých z učiteľov tej doby, Spina zdá sa veril v realitu letov čarodejníc ; v piatej kapitole píše, že ľudia môžu byť unášaní démonmi na veľké vzdialenosti a posvätné  písma tomuto faktu neprotirečia, ale ho ako sa zdá posilňujú. Podľa jeho premena mužov alebo žien na zvieratá je iba ilúzia, klam [212], ktorý podobne ako väčšina ostatných skutkov priprisovaných čarodejniciam, nastáva iba v spánku. V devätnástej kapitole poskytuje vtedajšie príklady zjavnej premeny čarodejníc na mačky, ale považuje to za ilúziu spôsobenú zlým duchom. Ďalšie kapitoly sú venované vysvetleniu Canon Episcopi, týkajúcich sa rozmanitých schopností pripisovaných čarodejniciam a konečne božiemu dopusteniu, ktoré ponecháva, aby existovali takéto zlá pre posvätenie dobra.

[211] Ibid.

[212] Hansen, Quellen, 329.

V pojednaní Tractatus de praeeminentia sacrae theologiae sa ohľadne tohto čarodejníckeho kultu, jeho možnosti alebo čo sa týka jeho reálnej existencie, či sa má považovať za herézu alebo nie, píše, že teológia sama môže rozhodnúť o tom, čo by sa malo učiť a akej povahy by mali byť podniknuté protiopatrenia pri zaobchádzaní s čarodejnicami. [213] V Apologia, Spina odmieta rozličné argumenty juristu Františka Ponzinibia, ktorého práca De lamiis popisuje nočné lety čarodejníc a Sabaty ako ilúzie a obhajuje svoju vlastnú pozíciu ohľadne hlavných tvrdení týkajúcich sa čarodejníctva.

Paulus de Grillandus Castilioneus, audítor kriminálnych prípadov v diecéze Arezzo, napísal v roku 1525 pamflet týkajúci sa heretikov a kúzelníkov. Hovorí, že otázka, či čarodejnice sú skutočne prenášané vo svojom tele alebo len pod vplyvom predstavivosti vytváranej démonom je veľmi dôležitá a zamestnáva pozornosť mnohých spisovateľov.

Doktori práva z veľkej časti zastávajú mienku, že čarodejnice nie sú diablom prenášané v tele, keďže podľa Canon Episcopi sú takíto ľudia oklamaní zlým duchom. Teológovia zastávajú opak, že diabol je schopný preniesť osoby vzduchom a preto tieto čarodejnice sú takto dopravované na Sabaty. Grillandus následne diskutuje názory tých, ktorí veria v realitu letov čarodejníc a cituje príklad, aby ukázal, že hoci ženy veria, že skutočne cestujú v noci na miesta stretnutia čarodejníc, v skutočnosti sa nehnú z miesta, v ktorom sú. Napriek tomu mnohí význační muži zastávajú opačnú mienku, medzi nimi napr. sv. Bonaventúra, sv. Tomáš Akvinský a Prierias. [214]

[213] Hansen, op. cit., 334. “cum ergo articulus hie de secta strigum an inquam detur de facto an de possibili, an haeresim sapiant vel non sapiant manifeste quae de tali secta narrantur, ad solam spectet theologiam, neque eum possunt ista cognosci nisi ipsa docente neque de talibus in iure quoquo modo tractatur, nisi quatenus ex illius fonte assumpta eidem theologiae iure subserviunt.

[214] Hansen, Quellen, 340.

V roku 1540 Arnaldus Albertini, inkvizítor vo Valencii a Sicílii a neskôr biskup v Patti, napísal knihu pod názvom De Agnoscendis assertionibus catholicis et haereticis, v ktorej dve kapitoly venoval otázke reality letov čarodejníc a potrestaniu kajúcich sa čarodejníc inkvizíciou. Prináša do popredia mnoho vyhlásení na dôkaz letov čarodejníc, viď. : moc diabla nad ľudskými bytosťami, túžba istých žien po oddávaní sa démonom, známe príklady takýchto letov, atď. a končí s tvrdením, že nie je heretické zastávať názor, že ženy môžu lietať v povetrí vďaka paktu medzi nimi a diablom. [215] Podľa tohto spisovateľa tieto transporty nemôžu byť popierané, pretože ak diabol preniesol Krista a umiestnil ho na vrchol chrámu, omnoho ľahšie môže teda prenášať tieto ženy. [216]

Čo sa týka potrestania čarodejníc Albertini vyhlasuje, že aj keď sú vinne herézou, mali by byť, ak sa kajajú, pripustené k uzmiereniu sa s Cirkvou. ” Ak sa biskup alebo apoštolský inkvizítor dozvie o zločine herézy alebo čierneho umenia, ak obvinený vyzná, že spáchal vraždu alebo akýkoľvek ďalší vážny zločin za ktorý si zaslúži dostať extrémne potrestanie svetského zákona, preto by nemal byť ani by ho nesmel odovzdať svetskému ramenu na základe týchto obvinení, pretože je jasné, že sudca ho odsúdi na smrť ako takého obvineného z herézy, ale by mal byť, ak obvinený čestne túži po návrate do náručia Cirkvi, pripustiť ho k uzmiereniu, absolúcii a oslobodenia sa od cenzúry exkomunikácie, po tom čo odvolal svoju herézu.” [217]

[215] “Quod non est haereticum asserere, mulieres de quibus agimus, portari per diversa terrarum spacia de die vel de nocte ex pacto inter eas et daemonum inito, et intrare domos de nocte et ibi sutfocare infantes. . . . Magister Sylvester in sua Summa, in verbo haereticus 3. concludens, has strigas aliquando portari corporaliter a daemone per diversa loca, et hoc non est impossible, nee est haereticum sic asserere, aliquando haec eis contigere mentaliter et imaginarie.” Hansen, 348.

[216] Hansen, op. cit, 351.

[217] Hansen, 353. “Quod episcopus seu inquisitor apostolicus cognoscens de crimine haeresis seu artis maleficae contra reum illius criminis, si reus ipse confiteatur crimen homicidii ab eo commissi seu aliud crimen gravissimum, quo quibus secundum leges civiles deberet ultimo supplicio damnari, non debet ob hoc crimen talem reum nee potest de iure tradere ilium iudici saeculari taliter. ut iudex secularis ilium morte condemnet, sicut condemnat iudex sibi traditum ob crimen haeresis, sed debet ilium reum volentem puro corde et non ficto redire ad gremium ecclesiae admittere ad reconciliationem, beneficio absolucionis ab excommunicatione sibi impenso, abiurata primitus haeresi.”

V Španielsku tiež niekoľko spisovateľov venovalo časť svojich prác rozšírenému rozpracovaniu problematiky čarodejníctva, medzi inými Pedro Ciruelo, profesor na Univerzite v Alcala, ktorý publikoval svoje dielo Opus de magica supersticione v r. 1521 a v r. 1539 svoje Reprovacion de las supersticiones y hechizerias, libro muy utile y necessario a todos los buenos christianos. [218] Ciruelo trvá na tom, že hoci čarodejnice existujú a spôsobujú zlo pomocou paktu s diablom, ale lety čarodejníc sú iba ilúziami spôsobenými Zlým. Napriek tomu diabol učí tieto čarodejnice mnohým tajomstvám prírody a oni dokážu vytvárať divy k veľkému prekvapeniu jednoduchých. Avšak tieto umenia sú proti učeniu Písma, Cirkevných Otcov a svätej Cirkvi. Ktokoľvek, kto používa čiernu mágiu je apostata a zradca. [219]

V roku 1540 Alphons a Castro, profesor teológie v Salamanke, venoval časť svojej práce Be impia sortilegarum, maleficarum et lamiarum haeresi earumque punitione otázkam herézy a čarodejníctva. Verí v realitu letov čarodejníc a poskytuje takéto príklady, ktoré sa stali na rozličných miestach v Španielsku. Hovorí o zločinoch páchaných čarodejnicami, ako je adorácia démonov, účasť na Sabate, zabitie detí, atď. a vyhlasuje, že všetky čarodejnice sú heretici a apostati a ako také by mali byť potrestané. Píše, že tieto ženy sú oveľa zbehlejšie v diabolských umeniach než muži, z dôvodu ich silnej predstavivosti a pretože sa dajú ľahšie oklamať.

[218] Podľa Hansena, tento názov je španielskym prekladom staršieho latinského názvu.

[219] Hansen, Quellen, 324. “El tal christiano es apostat y traydor contra la yglesia catholica.

Pretože čarodejnice páchajú také zločiny prostredníctvom ich mágie, mali by byť kvôli nim vyhľadané a za ne aj patrične potrestané.” Títo zlí ľudia, či už muži alebo ženy, ktorí používajú toto diabolské umenie, by mali byť potrestaní ako heretici. Ale ak okrem týchto vecí týkajúcich sa viery, spáchajú iné zločiny, na základe ktorých by mohli byť odsúdení bez rozsudku cirkevného sudcu, svetská moc ich môže sama zobrať do opatery a potrestať ich hrdelným trestom. Keďže, ako sme písali vyššie, v noci zabíjajú deti alebo zapríčiňujú chorobu a oslabujú zdravie a páchajú ďalšie podobné zločiny, ktoré si zasluhujú trest smrti, aj keď tu neexistuje žiadny dôkaz neviery alebo apostatovania, odpadlíctva.” [220]

Tretí španielský spisovateľ bol dominikán Francisco de Vittoria, profesor teológie na Salamanke, ktorý diskutoval o otázke magických umení v jednej časti svojej práce s názvom Relectiones 12 theologicae, v r. 1540. Poskytuje dôveryhodnosť príbehom starovekých čarodejníc Kirké, Hekaté, atď. a píše, že nie všetky skutky mágov sú falošné, toto je dokázané z Písma. [221] O realite letov čarodejníc nemá žiadne pochyby: “daemones et magi virtute daemonum possunt movere et transferre corpora de loco ad locum.” A znovu: “ nulla ratione potest negari quin daemones possint movere localiter corpora.” [222]

Okolo roku 1570 renomovaný právnik rímskej Kúrie, Španiel Francisco Pegna, vo svojich štyroch komentároch vyjadril ako všeobecný názor teológov, že čarodejnice

lietajú vzduchom na svoje nočné orgie , pretože toto bol “verissima, multis quidem rationibus et evidentibus signis atque experiments comprobata.” [223]

[220] Hansen, 344. “Sed praeter haec, quae ad fidem spectant, quaedam alia flagitia committunt, propter quae absque iudicis ecclesiastici sententia, qui illos de haeresi damnaret, sola saecularis potestas potest illos capere et ultimo supplieio punire. Nam . . . pueros noctu occidunt, aut aegros et valetudinarios efficiunt et alia similia committunt, propter quae digni sunt morte, etiamsi de illorum infidelitate aut apostasia non constaret.

[221] Id., 355.

[222] Id., 356.

Taktiež nasleduje scholastické učenie týkajúce sa reality incubi a succubi, ale zastával názor, že premena čarodejníc na zvieratá je len ilúziou. [224]

Pretože Nemecko bolo hlavným centrom čarodejníctva nie je prekvapujúce, že v ňom nachádzame mnoho spisovateľov o tejto problematike, najmä je to pravda o druhej polovici šestnásteho storočia. V roku 1589 Peter Binsfeld, pomocný biskup v Trevíri, publikoval svoju prácu Tractatus de confessionibus maleficorum et sagarum, an et quanta fides iis adhibenda sit, ktorá je v priamom rozpore s ľudským dielom protestanta Weyera a ktorá taktiež z veľkej časti podporou pre  prenasledovanie čarodejníc. V úvode Binsfeld píše, že sú rozličné mienky týkajúce sa povahy čarodejníc a procesov s čarodejnicami; niektorí si myslia, že všetky takéto veci sú ilúziami, iní vyhlasujú, že sú nemožné, pre seba, odmieta tvrdenie Bodina [225], že ľudia vďaka pomoci diabla sa sami dokážu premeniť na zvieratá, ale zastáva mienku, že mnoho skutkov, pripisovaných ženám je pravdivých. Použitie skúšky vodou považuje za dielo diablovo; vyhlasuje za bezbožné odmietať sviatosti tým, ktorí sú kajúci; iba zatvrdliví odsúdení by mali byť zaživa upálení, ostatní by mali byť pred upálením sťatí. Avšak verí v sexuálny styk s diablom a v realitu letov čarodejníc, na podporu tohto tvrdenia apeluje nielen na teológov a právnikov, ale taktiež “na najistejšiu a nepochybnú skúsenosť, potvrdenú všeobecným hlasom ľudu a môžeme celkom dobre povedať, že hlas ľudu je hlas Boží, keďže celá pravda je z Boha”  “atque his certe dicere possumus, vox populi vox Dei, cum omnis Veritas a Deo sit.” [226]

[223] Directorium Inquisitorum F. Nicholai Eymerici, Ordinis Praedicatorum Cum Commentariis Francisci Peniae, Venice, 1595. Quaest., XLIII; Comment, XLIII, 343.

[224] Francisci Pegnae Annotationes in Tractatum de Strigiis Bernardi Comensis. Rome, 1584, 156.

[225] Bodin, Demonomanie des Sorciers, Cologne, 1593, lib., I, 6.

[226] Janssen, op. cit, VIII, 655 seqq.

Na základe vážnosti hriechu čarodejníctva Binsfeld trvá na tom, že v čarodejníckych procesoch je oprávnené prekračovať regulárne zákony a nariadenia ohľadne tortúry a potrestania. “Regulare et iuridicum est, quod, propter enormitatem et immanitatem criminis, iura et statuta transgredi licet.” [227]

Veľmi skľučujúce výsledky vyžarujú z jeho doktríny, podľa ktorej na základe výpovedí čarodejníc ohľadne ich komplicov, majú autority právo  podrobiť spomenuté osoby tortúre ; nie je žiadna pochybnosť, ako pravidlo o pravde takýchto výpovedí. [228]

V tom istom čase tu v Trevíri žil holandský klerik Cornelius Kallidius Loos, ktorý bol vyhnaný zo svojej rodnej krajiny protestantmi. Zo súcitu s obeťami prenasledovania čarodejníctva, ktoré boli mučené a upálené, napísal pamflet pod názvom De vera et falsa magia a poslal ho do tlače bez toho, aby ho zaslal k cirkevnému schváleniu. Rukopis bol skonfiškovaný po tom, čo bolo vytlačených len niekoľko hárkov, Loos bol uväznený v opátstve a v roku 1592 povolaný pred cirkevný súd, ktorému predsedal sám Binsfeld, ktorý mu prikázal, aby urobil ústne odvolanie ako aj písomne.

Loos mal tvrdiť, že celý systém čarodejníctva bol výplod predstavivosti, že neexistujú žiadne také osoby, ktoré odmietli Boha a uctievali diabla. Bol prinútený odvolať tento výrok, rovnako ako základný princíp jeho pamfletu “že všetko to, čo bolo napísané o telesných letoch čarodejníc bolo nič viac než len ilúziou, poverou a výmyslom. ” [229] Loosov pokus ukončiť epidémiu čarodejníckej hystérie nemal žiadny praktický účinok; ďaleko početnejší než jeho nasledovníci boli tí, ktorí podobne ako Binsfeld, obhajovali čarodejnícku poveru, podporovali prenasledovanie a napomínali vládcov a ľud, aby v ňom pokračovali.

[227] Ibid.

[228] Duhr, Die Stellung der Jesuiten in den deutschen Hexenprozessen, Kolín, 1900, poukazuje na to, že Binsfeld sa v tomto ohľade úplne rozchádzal s praxou Inkvizície, s. 30.

[229] Soldan-Heppe, op. cit, II, 22-24; Riezler, op. cit, 245.

V roku 1596 Franz Agricola, pastor zo Sittardu vo vojvodstve Julich, považoval za nutné osvietiť vládcov a magistráty o hriechu čarodejníctva a jeho potrestaní. Podľa toho aj napísal pamflet pod názvom Von Zauberer, Zauberinnen, und Hexen, v ktorého predhovore tvrdí, že “sa vo všetkých smeroch rozšíril najškandalóznejší, najhroznejší a najnebezpečnejší hriech čarodejníctva, žiadna krajina, mesto, dedina či dištrikt, žiadna spoločenská trieda nie je od neho oslobodená. “[230] Zastáva mienku, že realita všetkých umení čarodejníc, ich ciest, ich sexuálnych stykov s diablom a ukazuje nutnosť ich potrestania. Píše, že kúzelníčky alebo čarodejnice sú oveľa horšie než pohania alebo ľudia oddávajúci sa modloslužbe než rúhači a krivoprísažníci, atď. Radí tak, že mala byť používaná opatrnosť, tak aby sa netrestali nevinní, odmietal skúšku vodou ako poverčivú a dlho sa rozpisuje o prostriedkoch, ktoré by sa mali používať aby sa čarodejnice priviedli k pokániu a reforme. Najvýznamnejšou časťou práce je siedma, v ktorej Agricola prináša päťdesiatjeden argumentov proti realite čarodejníctva a všetkým umeniam čarodejníc, z ktorých samozrejme ani jednému nepripúšťa jeho platnosť. Nalieha na poddaných, aby ak ich vládcovia sú pri potrestaní čarodejníc nedbalí, nech oni sami zoberú do vlastných rúk, nešetria žiadne výdaje na vykorenenie týchto “prekliatych komplicov diabla” a mali by v tomto ohľade vážne pobádať magistráty ku konaniu si svojej povinnosti. [231]

Ďalší vedec, ktorý spracoval problematiku čarodejníctva s najväčšou pozornosťou a zápalom, bol právnik Nicholas Remigius (Rémy), tajný radca a vrchný sudca vo vojvodstve Lorraine. Vo svojej knihe Daemonolatreia, vytlačenej v roku 1596, používa priznania nejakých 800 čarodejníc ktoré, počas svojho pôsobenia v úrade mal, počas šestnástich rokov, boli odsúdené na úpálenie na hranici. [232] Títo ženy vyznávali, že prijímali od diabla moc vziať na seba podobu malých zvieratiek a takto sa v noci dostať do domov, kde si znovu na seba vezmú svoju ľudskú podobu a otrávia spiacu domácnosť alebo robia ďalšie hrozivé skutky.

[230] Janssen, op. cit, VIII, 656-659.

[231] Id., VIII, 658.

[232] Remigius, Daemonolatreia libri tres, Lyons, 1595, lib. I, cap. 15.

Pri procese s čarodejnicami, píše Remigius, všetko spojené s nimi je podozrivé, či chodia často do kostola alebo nikdy, či ich telá sú studené alebo horúce a v každom prípade je proti nim vynášaný prísny trest.

Remigius nemá ani najmenšiu pochybnosť, že na čarodejníckych zhromaždeniach sa zúčastňujú aj mnohé deti. “Ak sa už raz diabol dostane do rodiny, znovu sa už tak ľahko nenechá vyhnať. Pôsobí cez matky do takej miery, že oni mu odovzdávajú svoje deti, berú si ich vo veku sedem alebo dvanásť na čarodejnícke tance a iniciujú ich do všetkých umení čarodejníctva.

Tieto deti by mali byť potrestané a Remigius píše, že on takéto dieťa dal zbičovať, zatiaľčo ich rodičia boli upálení na hranici. A dodáva: “Mali by byť úplne vyhladené tak, že nikto by nemal od nich už nikdy utrpieť ďalšie škody, zranenia. Pred otvoreným náznakom milosrdenstva je vždy vítaným skôr zdravá horlivosť.” [233]

Vzrušenie kvôli perzekúcii čarodejníc dosiahlo svoj najvyšší vrchol medzi rokmi 1570 a 1640 počas ktorej doby ľudská myseľ ako sa zdá sa stala nevyváženou.

Choroby, požiar, búrky, hladomor, vojny, veľké bohatstvo, sklamanie v láske, výnimočná krása alebo špatnosť, veľké znalosti, boli všetko pripisované vplyvu diabla. [234]

Žiadny človek v akomkoľvek postavení si nebol istý proti obvineniu ; kňazi, náboženské, občianske autority, bohatí, chudobní, dokonca aj deti boli denuncované a popravené. Počas tohto násilného obdobia perzekúcie za čarodejníctvo mali mimoriadny vplyv jezuiti, najmä v Nemecku, ako profesori a spisovatelia filozofie, dogmatickej a morálnej teológie a ako spovedníci a kazatelia; [235] takže akákoľvek práca o tejto problematike čierneho umenia by nemohla byť úplná bez niektorých odkazov na ich práce.

[233] Remigius, op. cit., lib., II, cap. c.

[234] Schwickerath, American Catholic Quarterly Review, XXVII, 476.

[235] Ibid.

Musíme podotknúť, že Spoločnosť Ježišova ako taká nikdy nezaujala žiadny konkrétny postoj voči čarodejníckym procesom napriek opačným mienkam. Fr. Duhr, vo svojom spise Die Stellung der Jesuiten, píše: “Generáli Spoločnosti, značne vzdialení od scény upaľovania čarodejníc, prijímali o nich čo protikladnejšie znejúce správy a o krutosti, ktorej sa voči čarodejniciam dopúšťali laici ako aj klérus a zistili, že je ťažké utvoriť si názor k tomu, keďže tu existujú skutočné pochybnosti o takej ťažkej nespravodlivosti, preto by mali viesť k predpokladu jej existencie. Ak by prišli k záveru, že to je tento prípad malo by byť ich povinnosťou poslať do Nemecka pokyny. Oni sami sa zrejme uspokojili s udržiavaním neutrálnej pozície pričom svojich podriadených pobádali k tomu, aby sa zdržiavali od miešania sa do súdnych procesov či už proti alebo za obvinené čarodejnice. Ak sa jedná o jednotlivých jezuitov nachádzame u nich v tomto ohľade veľkú rozmanitosť mienok. Niektorí boli presvedčení o nespravodlivosti súdnych vyšetrovaní, iní videli v ohromnom počte odsúdení dôkaz o čerstvom rozšírení čarodejníctva a verili, že by mali pozdvihnúť svoj hlas na podporu vykorenenia tohto veľkého zla. Preto spisovateľ oponoval spisovateľovi a kazateľ kazateľovi.” [236] Otec Schwickerath sa  pýta: “Možeme rozumne predpokladať, že by jezuiti až tak predbehli svoju dobu, tak osvietení, že nik z nich by nezdieľal vtedajšie celkovo prevažujúce povery? Jezuiti boli deti svojej doby a podobne ako ostatní konali podľa toho. Vskutku existovali jezuiti, ktorí obhajovali tvrdé opatrenia proti čarodejniciam; ale na druhú stranu medzi nimi nachádzame šľachetných obhajcov nevinných obetí. ” [237]

Jedným z najdôležitejších jezuitov bol Gregor z Valencie, španielsky profesor teológie v Ingolstadte, ktorý v roku 1595, napísal svoj spis Commentariorum Theologicorum Tomi Quattuor, ktorý mu zabezpečil meno jedného z najväčších teológov šestnásteho storočia.

[236] Duhr, op. cit., 96.

[237] Am. Cath. Quart., XXVII, 478.

Čarodejníctvom sa zaoberá v treťom zväzku svojej práce. [238] V úvode deklaruje, že mestské magistráty sú striktne povinné preskúmať a potrestať čarodejníctvo, toto sa snaží dokázať z Písiem. Následne detailne preberá niekoľko bodov, ako napríklad tie týkajúce sa vedenia súdneho vyšetrovania, indície, znamenia, ktoré postačujú na uväznenie a mučenie osoby, povahu súdneho postupu, atď.

Valencia detailne poskytuje indície, na základe ktorých sa dá rozpoznať čarodejnica; tieto sú: 1) z jej vlastnej výpovede, ak pripúšťa výkon skutkov pripisovaných čarodejníctvu; 2) z výpovedí tých, ktorí boli prehlásení za vinných z rovnakých zločinov; 3) z vlastníctva paktu, ktorým odovzdáva dušu diablovi, po zapretí Krista; alebo z dojmu istého znamenia (stigma), ktoré je zvyčajne pripisované čarodejniciam ; 4) z vlastníctva posvätených hostií, určitých jedov, žiab, ľudských údov, voskových figúrok prepichnutých ihlou; 5) keď boli uznané vinnými zo obvyklého vyvolávania diabla; že ostatným hrozili zlom; 6) zo svedectva svedkov, ktorí videli ako obžalovaní potreli zvieratá, ktoré následne zomreli s jedom alebo masťou; za to isté, ktoré konali deťom alebo iným. [239] Prezieravý a starostlivý sudca môže pridať ostatné znaky, najmä z minulých čarodejníckych procesov a zo spisu Malleus Maleficarum. Podľa autora čarodejnice môžu byť oprávnene mučené Inkvizíciou, pretože zločin čarodejníctva je tak zložité dokázať. [249] Ak sú uväznené, čarodejniciam by malo byť povolené dostať duchovnú podporu a byť uzmierení s Bohom, ale po vynesení rozsudku smrti by nemalo byť zo strany odsúdených prijaté žiadne popieranie viny. [241]

Ďalší španielsky jezuita Martin Delrio, jurista a profesor filozofie a teológie v roku 1599 publikoval svoj spis Disquisitionum Magicarum libri sex, v ktorom sa nachádzajú dôležité úpravy pre použitie škripca, rovnako ako úplné rozpracovanie čarodejníctva, s početnými odkazmi na dobové právnické knihy a súdne praktiky.

[238] Gregorii de Valentia, Commentariorum Theologicorum Tomus Tertius, Ingolstadt, 1603. Disp., VI; Quaest., XIII; Punct., 4.

[239] Op. cit., Disp. VI; Quaest, XIII, 944.

[240] Ibid.

[241] Ibid.

Delrio so súčasníkmi zdieľal čarodejnícku poveru tej doby; viera v realitu čarodejníckych letov, incubi a succubi, detí zrodených z diabla, atď. Podľa jeho názoru skutočným základom všetkého čarodejníctva je spoločný pakt s diablom a zastáva názor, že čarodejnice, aj keď nikomu neškodia, by mali byť kvôli tomuto vzájomnému paktu potrestaní. Samozrejme horlivo pracoval za zmiernenie krutosti čarodejníckych procesov a odvažoval sa presviedčať sudcov princípom, že by bolo lepšie uniknúť potrestaniu stovky vinných osôb, než aby bol odsúdený čo i len jeden nevinný. [242] Ak sudca može vytiahnuť pravdu bez toho, aby sa uchyľoval k mučeniu, mal by tak vykonať pretože výsluch mučením je nebezpečný a klamlivý a často je príčinou toho, že nevinný človek trpí najkrutejším potrestaním “questio enim res fragilis est et periculosa et quae saepe veritatem fallit, saepe fit, ut innocens pro incerto scelere certissimas luat poenas.” [243] Delrio taktiež zakazuje používať tortúru viac než hodinu. Ale aj všetky tieto okolnosti nezabránili tomu, aby sa kniha stala zdrojom veľkého zla ako sa javí zo stoviek procesov, v ktorých sa odkazuje na Delria ako na váženú autoritu, ktorá ostré opatrenia voči čarodejniciam vyhlasuje za legitímne.

Gregorovi z Valencie a Delriovi oponoval najvýznamnejší jezuitský teológ tej doby v Nemecku, Adam Tanner, ktorý v roku 1626 publikoval svoju veľkú prácu, Universa theologica scholastica, speculativa, practica ad methodum sancti Thomae, ktorej isté časti venoval otázke čarodejníc. Považuje čarodejnícke lety za sny a zo strany žien za sebaklam a za výsledok démonickej delúzie, i keď čarodejnice by sami vyhlasovali, že mali byť unášané zlým duchom. [244]

[242] Delrio, op. cit., lib. V, sec. 1.

[243] Id., sec. 9.

[244] Diefenbach, Der Hexenwahn vor und nach der Glaubensspaltung in Deutschland, Mainz, 1886, 276.

Ak aj ženy vyhlasujú, že boli unesené Satanom v podobe mačky alebo myši či niektorého iného zvieraťa, nemá sa im veriť, pretože žiadny duch nemá moc zmeniť ľudské telo do podoby zvieraťa. Démoni, sami od seba bez dovolenia Boha nemajú žiadnu moc škodiť ostatným prostredníctvom čarodejníc, dokiaľ osoby nevyrobia a nepoužijú masti, ktoré sú prirodzene škodlivé ľudským bytostiam. Tanner požaduje pretvoriť súdnu procedúru proti čarodejniciam a vyhlasuje, že by čarodejnici malo byť povolené mať na svoju obranu advokáta a že by nemala byť prijímaná žiadna výpoveď získaná pomocou tortúry; ďalej požaduje, že by mali byť zamestaní čo najinteligentnejší sudcovia a tam, kde to je možné, mal by im popri tom asistovať dobrý teológ. Žiada, aby kajúce čarodejnice neboli upálené, ale prijímali cirkevné tresty, podobné tým, ktoré sa ukladali v rannej Cirkvi. Naviac s čarodejníctvom by sa malo bojovať duchovnými prostriedkami tj. pomocou modlitby, dobrým učením detí, utiekaním sa ku pomoci svätých a návštevou omše. [245]

Tannerov bezprostredný vplyv je patrný v práci ďalšieho nemeckého jezuitu Paula Laymanna, ktorý publikoval svoju Theologia moralis v roku 1625. Vo svojej knihe venuje špeciálnu pozornosť otázke čarodejníc, obzvlášť procesom a použitiu tortúry ; i keď nepopiera čarodejníctvo ani absolútne neodsudzuje procesy, aj tak píše mnoho o tom ako zabrániť justičným vraždám. Vyhlasuje, že existenciu zločinu čarodejníctva je veľmi ťažké odhaliť, pretože osoby ktorých sa to týka sú väčšinou “nestále, hysterické, často bláznivé ženy, ktoré vďaka vlastnej výpovedi môžu byť samotné oklamané zlým duchom.” [246] Nemalo by sa uchyľovať k použitiu škripca, malo by im byť dovolené, aby sa obhajovali sami; na výpovede získané tortúrou by sa nemalo prihliadať, keďže oni (čarodejnice) sú veľmi preľaknuté takmer zúfalé, preto inklinujú k priznaniu sa ku zločinu, ktorý nikdy nespáchali, aby tak unikli smrťou poníženiu, hanbe, do ktorej upadli. [247]

[245] Duhr, op. cit., 45-47; 53.

[246] Laymann, Theologia Moralis. Bamberg, 1669, 430.

[247] Laymann, op cit., 430.

Podobne ako jeho majster Tanner, Fridrich von Spee prijal rovnaký postoj zhovievavosti a stal sa jedným z najväčších šampiónov, obhajcov ľudskosti a spravodlivosti v čarodejníckych procesoch. V roku 1627 Spee sa stal spovedníkom tých, ktorí boli obvinení z čarodejníctva v Paderborne a po tom čo sprevádzal na smrť 200 čarodejníc, 90 percent ktorých prehlásil za nevinné, napísal svoju známu knihu, Cautio Criminalis, v roku 1631. [248]

Spis Cautio obsahuje päťdesiat jeden tzv. dubií (lat.Dubia), tj.pochybností, otázok, na ktoré autor odpovedá odkazujúc často na názory Tannera a veľmi často argumentuje proti Binsfeldovi a Delrio. Potvrdzuje svoju vieru v realitu čarodejníctva, ktoré považuje za najohavnejší zločin, hodný spravodlivého potrestania ; tortúra by samozrejme nemala byť extrémna a obvinení by mali dostať právo odvolať sa voči jej použitiu. [249] Ak sudca by vynútil výpoveď pomocou škripca, takáto výpoveď by sa mala považovať za neplatnú. [250] Spee hovorí, že tortúra zapĺňa krajinu čarodejnicami, pretože muky sú tak zúfalo desivé, že mnohí sa priznávajú k zločinom, ktoré nespáchali; najmä ženy sú náchylné k falošnému sebaobviňovaniu. [251] Osoby, ktoré sa pod tortúrou falošne priznajú, nie sú vinné smrteľným hriechom. [252]

Podľa autora čarodejnícke znamienka by nemali byť brané ako indície viny: “Ja som žiadne nevidel a ani v ne neverím a v tomto ohľade odsudzujem hanebnú dôverčivosť toľkých významných mužov. ”  [253] Toto Speeovo dielo vnáša zaujímavé vhľad na triedy osôb, ktoré nastoľujú Inkvizíciu proti čarodejniciam.

[248] Táto kniha bola najprv publikovaná anonymne, pretože Tanner, kvôli svojej opozícii vočí upaľovaniu čarodejníc, bol sám vyhlásený za podozrivého z čarodejníctva. Diefenbach, 279.

[249] Frederic Spee, Cautio Criminalis seu de Processibus contra Sagas, Rome, 1657. Dub., XII.

[250] Id., Deb. XXIX.

[251] Id., XX.

[252] Ibid.

[253] Id., XLIII.

Existujú štyri triedy: Prvá, niektorí teológovia a preláti, ktorí sa nerušene venujú svojím štúdiám a užívajú si mier a pokoj; nemajú ani poňatia, čo sa deje vonku, nič nevedia o väzniciach, škripcoch, atď. Druhú triedu tvoria skúsení právnici, ktorí považujú procesy za výnosný obchod. K tretej skupine patria neskúsení a obyčajní ľudia, ktorí sú zlomyseľní a vyhľadávajú príležitosť, kde by si ukojili svoju žiarlivosť a nepriateľstvo. Do štvrtej skupiny spadajú tí, ktorí samotní boli obvinení a hľadajú na koho iného by mohli hodiť zločin, títo poslední sú horší než všetci ostatní. [254] Spee uzatvára svoju knihu týmito slovami: “Nemôžem už viac povedať kvôli žiaľu a zármutku; nemôžem ani publikovať túto malú knižku ani ju preložiť do nemčiny, čo by nemalo byť bez veľkého prospechu. Jednu vec žiadam od všetkých učených, zbožných, rozvážnych kritikov a vyzývam ich pred sudcovskú stolicu všemohúceho Boha, aby čítali starostlivo tieto riadky a uvažovali nad nimi: Všetky magistráty a kniežatá sú vo veľkom nebezpečenstve večného zatratenia ak neobrátia čo najpozornejšie svoju pozornosť k tejto veci . . . . Nech sa autority starostlivo starajú o seba a o celé stádo kvôli ktorému ich Boh jedného dňa povolá na zodpovednosť. ” [255] Jezuiti tej doby si boli neistí o účinku knihy, pretože veľké ťažkosti mali pravdepodobne prísť kvôli spôsobu, akým Spee mal zaútočiť na sudcov a kniežatá. Je známe, že niektorí z juristov ešte pred publikovaním tejto práce požadovali vyhostenie rádu z Nemecka kvôli ochrane čarodejníc. Z kniežat, ktorí boli najhorlivejší pri perzekúcii čarodejníc, nemálo z nich bolo ochrancov a mecenášov jezuitských kolégií. Spoločnosť mala očakávať ich pomstu, ak člen rádu ich tak kruto napádal. [256] Ale očakávané výsledky sa nedostavili a “Spoločnosť mohla poukazovať na jeho prácu ako na úplné odklonenie sa od odsúdeniahodných omylov spáchaných Delriom a Gregorom de Valencia.” [257]

[254] Spee, op. cit, Dub., XV.

[255] Spee, op. cit., p. 401.

[256] Schwickerath, Am. Cath. Quart. Review, 508.

[257] Schwickerath, 509.

Ďalší dvaja jezuiti, Gregor Scherer a Jeremias Drexelius zastávali opačnú mienku a naliehali na svetské autority, aby prenasledovali čarodejnice. . . . Scherer (1583) považoval démonickú posadnutosť za úzko prepojenú s čarodejníctvom a udáva príklad exorcizovania posadnutého dievčaťa, ktorej stará matka bola čarodejnica. Vyhlásenia čarodejnice pri výsluchu (mučení) a na škripci sú pre Scherera konečnými dôkazmi jej viny. Radí magistrátu mesta Viedeň súdne postupovať voči všetkým kúzelníčkam vhodným potrestaním. [258] Jeho rozprava k prenasledovaniu čarodejníc sa nestretla so schválením generála Spoločnosti, Klaudia Aquavivu, ktorý napísal provinciám Spoločnosti nasledovné slová: “Aj keď je dovolené poskytovať všeobecnú radu ako pri prijatí opatrení proti travičstvu, o ktorom sa v tomto dištrikte hovorí ako o rozšírenom a taktiež napomínať čarodejnice, že majú povinnosť keď sú vyslýchané menovať svojich komplicov, napriek tomu Otcovia by sa nemali sami miešať do čarodejníckych procesov a nemali by trvať na potrestaní čarodejníc; nemali by mať nič spoločné s  ich exorcizmom, aby im zabránili odvolať ich výpovede; pretože tieto veci sa nás netýkajú.” [259]

Drexelius sa zaoberá čarodejníctvom v práci o rozdávaní almužien, publikovanej v roku 1637, v ktorej udáva ako dôvod pre udeľovanie almužien skutočnosť, že toto ochraňuje pred čarodejníctvom. [260] Píše: “kto by mal tú odvahu obviňovať z omylov a nespravodlivosti sudcov, ktorí ohňom a mečom, súdne stíhajú proti tejto nákaze (čarodejníctvu) ? Ale sú tu kresťania, nehodní tohto mena, ktorí oponujú mocou a zabraňujú vyhladeniu tejto zvrátenosti, inak by pravdepodobne, ako hovoria, mohol trpieť nevinný. Ó, vy nepriatelia Božej cti! A či Boží zákon neprikazuje: “Nenecháš čarodejníkov na žive? ” A ja kričím tak nahlas  ako len môžem, pri božej výzve, biskupom, kniežatám a kráľom ; nestrpíš čarodejnice na žive. Vyhlaď túto nákazu ohňom a mečom. ” [261]

[258] Duhr, op. cit., 28.

[259] Id„ 32.

[260] Id., 70.

[261] Duhr, op. cit, 70.

Vo výročných správach jezuitov sú časté zmienky o procesoch s čarodejnicami a kúzelníčkami a o duchovnej úteche, ktorú patres vysluhovali obetiam ; sú citované časté príklady o tom ako priviedli naspäť na správnu cestu ženy alebo mužov, ktorí pod démonickým vplyvom mali spáchať hrozivé zločiny ; ale neexistuje tu ani jeden jediný prípad, žeby hocikoho predviedli pred súd alebo by dávali akékoľvek povzdbudenie upaľovaniu čarodejníc. [262]

Knihy pokynov ku kňazskej spovedi z tohto obdobia ukazujú, ako hlboko bola zakorenená medzi ľudmi viera v čarodejnice, v premenu ľudských bytostí na vlky, v podhodených detských potomkov zlých žien splodených s diablom ; najmä je to pravda pre Nemecko. V spovednej príručke z roku 1474 sa penitentovi kladú nasledovné otázky: Praktizovali ste niekedy mágiu na niekom, alebo ste ju na seba nechali pôsobiť; počarovali ste niekoho alebo ste sa nechali počarovať? Verili ste poverčivo v čarodejnice vyvolávajúce počasie alebo vymieňajúce deti! Požičali ste si nejaký dych od čarodejnice? [263] V ďalšej knihe z toho istého obdobia sa vyskytla takáto otázka: “Verili ste, že ženy sa môžu meniť na mačky, opice a ostatné zvieratá a lietať v povetrí a vysávať krv z detí ? ” [264]

Stefan Lanzkranna, prepošt  kostola sv. Doroty vo Viedni, vo svojom diele Himmelstrasse z roku 1484, zaraďuje medzi najťažšie hriechy vieru v čarodejnice, ktoré jazdia v noci, v nočné mory, vlkodlakov a ostatné takéto pohanské podvody. Píše, že:”Takéto podobné idiotské názory a falošné výmysly a povery sú tak početné, že dokonca beda, medzi tými, ktorí si sami hovoria kresťania a chcú byť za nich považovaní, hoci v skutočnosti sú viac pohania než kresťania.” [265]

[262] Cited by Duhr, 73.

[263] Janssen, op. cit VIII, 542.

[264] Id., VIII, 541.

[265] Janssen, VIII, 541 seqq.

Spovedná kniha z Lubecku pod názvom Das Licht der Seele z roku 1484, formuluje nasledovné otázky: “Urobili ste hocikomu škodu diabolským umením? Praktizovali ste niekedy čarodejníctvo so sviatosťami? Verili ste, že ľudia sa môžu stať vlkodlakmi? Verili ste, že ľudia môžu v noci lietať telom a dušou do vzdialených krajín? Verili ste, že ľudia prichádzajú v noci a trápia ostatných v spánku? Nech si každý prehľadá svoje svedomie a vyleje si svoje vnútro jeho otcovi spovedníkovi.” [266] Spovedná príručka z roku 1485 sa pýta nasledovné: “Verili ste, že Nočná Mora (stará žena zvaná Drúza) si na vás sadla alebo ste jazdili na metle na vrch Blocksberg (kde sa usporiadavali Sabaty) ? Tieto veci sú ťažké smrteľné hriechy a ktokoľvek v nich zomrie, vystavuje svoju dušu večnému zatrateniu. ” [267]

V tomto období existujú ďalšie penitenciály, napísané väčšinou k napomenutiu spovedníkov  sú založené na dekrétoch Graciána a pápeža Gregora IX., rovnako ako aj Korektora z Burchardu. Nie je zámerom spisovateľa detailne ich rozoberať, pretože sa len málo odlišujú a zo zváženia jedného či dvoch hlavných bodov zo všetkých by toto mohlo postačiť k správnemu úsudku. Tzv. “Canones poenitentiales Astesani” zostavené pravdepodobne v roku 1444 obsahujú mnoho smerníc ako sprievodcu spovedníkov. Medzi rozličnými hriechmi hodnými k pokániu je svätokrádež, pod ktorou sa dajú nájsť magické praktiky ; takže Kánon č. 34 vraví, že tí, ktorí očisťujú (v pohanskom zmysle, lat. lustrat) dom pomocou magických umení a zaklínaní by mali konať päť rokov pokánie. [268]

[266] Ibid.

[267] Ibid.

[268] Schmitz, op. cit., 805: “Qui lustrat domum suam cum magicis artibus et incantationibus V annis peniteat.

Ktokoľvek vykoná akt kúzelnictva, nech koná pokánie štyridsať dní. [269] Tzv. Poenitentiale Mediolanense ide v tomto viac do detailu; takže pkánie desať rokov je nariadené tým, ktorí obetujú démonom ; [270] pre toho, kto vyvolá diabla, patrí pokánie sedem rokov ; [271] pre ženu, ktorá počaruje iných, jeden rok; pre tých, ktorí sa dopytujú mágov, päť rokov pokánia”. [272] Tí, ktorí vyvolávajú búrky by mali konať pokánie sedem rokov, z ktorých tri by mali byť o chlebe a vode. [273]

Pre tých, ktorí používajú ligatúry, by malo pokánie trvať dva roky. [274]

[269] Ibid.

[270] Schmitz, op. cit., 809.

[271] Id., 810.

[272] Ibid.

[273] Id., 811.

[274] Id.

Postoj Katolíckej Cirkvi voči čarodejníctvu a všetkým praktikám kúzelníctva a mágie – V. Kapitola – CIRKEV, Obdobie 1200-1700 n.l. – Teologickí spisovatelia

V. KAPITOLA
CIRKEV v rokoch 1200-1700 – Teologickí spisovatelia

So zmenou v myšlienke a atribútoch čarodejnice, ktorá prišla v trinástom storočí, sa objavila spústa populárnej literatúry pomocou ktorej sa mysle mnohých ľudí upriamili na démonické veci a pre mnoho mužov a žien, sa Satan stal v rámci ich životov, dominantnou myšlienkou. Toto bolo pravdou najmä o pätnástom a šestnástom storočí, keď Lutherove myšlienky prenikli všetky vrstvy v spoločnosti a vykonali svoje hrozivé výsledky. Demoralizácia vyplývajúca z náboženských, sociálnych a spoločenských hnutí a zápasov bola mimoriadne priaznivá rozvoju čarodejníckej povery a umožnila jej nebývalý rozmach, o ktorom sa predtým ani nesnívalo.

V tejto dobe existovalo mnoho cirkevných spisovateľov, ktorí písali o najdôležitejších bodoch otázky čarodejníctva. Prvým z časového hľadiska bol Caesarius z Heisterbachu, ktorý písal svoje dielo Dialogus Miraculorum v roku 1225. Táto práca obsahuje pojednanie o mnohých veľmi známych praktikách; aké podoby na seba berie diabol, ako sú všetky choroby a katastrofy vytvárané pod vplyvom diabla a s dopustením Boha ; ako diabli berú na seba podobu žien a zabíjajú deti pohľadom, atď.[164]

Oveľa dôležitejšou bola práca De Universo Williama z Auvergne, dobre známeho parížskeho biskupa (zomrel v roku 1249) ktorý veľmi ovplyvnil vývoj teologických štúdií v Paríži. Všimol si, že filozofia nie v úplnosti zodpovedala otázku čarodejníctva, ani jasne neodhalila povahu zlých démonov ani ich zlobu. “De eo vero si demones a foris obsidere possunt, in quanta longitudine hoc possint, philosophia nondum determinavit quia neque naturam malignorum spiritum neque malitiam ad liquidam declaravit.“[165]

[164] Caesarius z Heisterbachu. Kolín, 1476. Dialogus XI, 63; III, 6, 7, 8.

Podľa Williama z Paríža démoni dokážu vyvolať búrky, spôsobiť stroskotanie lodí, spáliť domy a mestá, zatiaľčo ľudia s ich pomocou, dokážu vykonať všetky druhy zlých skutkov. Biskup taktiež spomína viacero dobre známych praktík čarodejníc, ako sú sabaty, atď., ale vraví, že v jeho dobe už neexistujú, i keď považuje za pravdu, že démoni s dopustením Boha, zabíjajú deti, aby tak potrestali rodičov. Rozdiel medzi jeho pohľadom na nočné lety a ľudovou poverou ako ju ukazuje vo svojom spise, je ten, že neverí, žeby čarodejnice boli skutočné ženy, ale démoni, ktorí klamú ľudí pomocou mnohých vhodných prostriedkov. Štefan z Bourbonu z roku 1261 zastáva rovnakú mienku, menovite, že diabli predstierajú podobu žien a počas nočných potuliek zabíjajú deti.

Všestranný učenec Roger Bacon (zomr. 1294) bol vo svojej dobe značne vpredu čo sa týka skúmania prírody a jej zákonov, ako sa ukazuje v jeho liste De Nullitate magiae, v ktorom hovorí, že mágia je opakom filozofie; že kúzla a čary sú nehodné múdrych ; že mágia môže byť niekedy použitá s dobrým účinkom v medicíne, ale že magickým knihám by sa malo vyhýbať.[166]

Veľký dominikán, tzv. Doctor Universalis, Albert Veľký, Albertus Magnus (zomr. 1289) sa zaoberá špeciálne tromi otázkami: možnosťou zaklínania (počarovania) ; odstránením týchto počarovaní inými magickými umeniami a účinkami čarodejníctva.[167] Rozvážny scholastik pôvodne inklinuje k názoru, že mágia často spočíva na klamaní, že ľudia sú vedení výlučne ich nedokonalými mentálnymi uspôsobeniami do spájania magických skutkov s ich neskoršími výskytmi. Napriek tomu však nepochybuje, že umenie byť očarovaný existuje;

[165] Guilielmi Alverni, Opera Omnia. Paris, 1674. 1, II, 983.

[166] Epistola Fratis Rogeri Baconis de aecretis operibus artis et naturae, et de nullitate magiae. London, 1859.

[167] Alberti Magni, Compendium theologicae veritatis. Paris, 1890. 1. II, c. 27.

Cirkevní Otcovia zastávali takú mienku a Cirkev promulgovala zákony ktoré sa nej týkali. “Nulli dubium esse debet, multos esse maleficiatos vi et potestate daemonum, quia hoc sancti patres dicunt, et ecclesia super hoc iura promulgavit, et hoc patet etiam omnibus illis, qui de negromantia et de factis imaginum aliquid noverunt.“[168] Podľa Alberta sú kúzelníci schopní vykonávať svoje kúzla iba na základe paktu s diablom.[169] “Magi miracula faciunt per privatos contractus initia foederis cum daemonibus.” Znovu: “Si enim per invocationes, coniurationes, sacrificia fiunt, tunc aperte pactum initur cum daemone, et tunc est apostasia oris ibi. Si autem non fit nisi opere simplici, tunc est apostasia operis, quia illud opus expectatur a daemone, et expectare aliquid a daemone … est fidei contumelia, et ideo apostasia.“[170] Albert neveril v realitu čarodejníckych letov, ale hovorí, že ženy ktoré tvrdia, že cestujú v noci s Herodias, sú jednoducho oklamané diablom.[171]

Veľký žiak Alberta Veľkého, Tomáš Akvinský (zomr. 1274) vo svojom Komentári na Sentencie Petra Lombardského vyhlasuje, že niektoré osoby hovoria, že okrem myslí ľudí neexistuje žiadne čarodejníctvo, ktorí zvaľujú na čarodejnice prirodzené účinky, ktorých príčiny sú skryté.

Toto je proti učeniu Cirkvi, ktorá hovorí, že démoni majú moc nad telami a mysľami ľudí, keď sú dovolené Bohom a takto cez ich moc dokážu čarodejnice konať čary. V Sume autor hovorí, že mágovia konajú zázraky (toto slovo nie je použité v absolútnom zmysle ) skrze démonov pomocou paktu, nevysloveného, alebo uzatvoreného s nimi otvorene.[172] Na inom mieste prehlasuje, že keď sa duša vehementne primkne k zlu, ako sa to stáva menším starým ženám, tvár sa stane pre deti jedovatou a zraňujúcou (to je moc fascinácie často pripisovaná čarodejniciam). Je taktiež možné že vďaka dovoleniu Boha alebo v súlade s niektorou tajnou dohodou zlomyseľní démoni v tomto spolupracujú preto čarodejnice môžu s nimi uzavrieť pakt.[173]

[168] Alb. Mag., De somno et vigilia II, c. 5.

[169] Alb. Mag. Compend., 1, II, Dist. VII, c. 10.

[170] Id., c. 12.

[171] Id., c. 31.

[172] Thomae Aquinatis, Summa Theologica, I, qu. 110, art. 4; IIda, IIdae, qu. 92-96.

[173] Op. cit., I, qu. 117, art. 3.

Ďalší dominikán, rovnako študent a profesor v Paríži, Peter z Tarantaise, ktorý sa v roku 1276 stal pápežom menom Inocent V. mal zanechať komentár k Sentenciám Petra Lombardského. Podľa neho je nesprávne povedať že v čarodejníctve nie je žiadna realita. Taktiež tvrdí, že nie je oprávnené používať mágiu na zbavenie samého seba nejakého zla, ktoré už bolo touto mocou vytvorené.[174] Jeho súčasník, učený františkán Bonaventúra (z. 1274) zastával rovnaké náhľady ohľadne reality čarodejníctva a špinavej moci diabla nad ľudskými bytosťami.[175] Tieto Komentáre Akvinského, Petra z Tarantaise a Bonaventúru tvorili skutočný manuál pre teologické poučenie na Univerzite v Paríži a bolo na nich odkazované vo všetkých prípadoch, pri ktorých boli pochyby.

V nasledujúcom storočí nachádzame Jána Dunsa Scota (z. 1308) zaoberať sa vo svojom Komentári rovnakými otázkami. Jeho kritické pohľady ohľadne učenia Cirkvi o niektorých bodoch mu nezabránilo od vysporiadania sa s otázkou umenia mágie v tradičnom zmysle. Deklaroval, že bez pochýb osoby, ktoré uzatvorili pakt so zlými duchmi by mali praktizovať čarodejníctvo.[176] Scotus je toho názoru, že zlí duchovia dodržujú toto ujednanie a pomáhajú človeku, nie kvôli dohode, ale iba preto, že si prajú byť uctievaní a hovorí, že v budúcnosti nebudú nikomu slúžiť, ak sa dohoda poruší.

[174] Innocentii V pont max. ex ordine Praedicatorum assumpti, In IV Libros Sententiorum commentaria. lib IV, Dist. XXIV, art 4.

[175] Bonaventurae, Opera Omnia. Florence, 1885. II, dist 7, pars. II, cap. 6; IV, dist 84, art II, quest 2.

[176] Joannes Duns Scoti, Quaestiones in Petri Lombardi Libros Sent lib. IV, dist 34.

Taktiež zastával názor, že čarodejníctvo funguje len dovtedy, kým existujú niektoré konkrétne prostriedky, ako napríklad ohnutá ihla alebo niečo podobné; ak je toto zničené, diabol už nie je viazaný jeho paktom.[177] Tento prostriedok by sa mal nájsť, ak si osoba myslí, že je očarovaná a zničený ; to by sa malo spraviť najmä vtedy, ak čarodejníctvo nebolo zničené modlitbou a sviatosťami Cirkvi. Richard z Middletonu (z. 1308) zastával rovnaké náhľady. William Durandus zo St. Porciano (z. 1332), nasledujúc dominikánske učenie, napísal svoj Komentár k Lombardského Sentenciám. Prijal so zreteľom na vieru a poznanie názor opačný voči tomu, ktorý zastával sv. Tomáš Akvinský, ale vysvetľuje otázky vznesené čarodejníctvom v tradičnom zmysle, podľa dekretálií.[178] Peter z Paludy (z. 1342) sa taktiež zaoberal touto otázkou; výhlásil, že keď ženy vykonávajú čarodejníctvo s takými prostriedkami ako fazule alebo pečeň z kohúta, nie je to vlasnosť týchto vecí, ktoré spôsobujú zlé výsledky, ale skryté moci diabla, ktorý klame čarodejnicu pod pôsobením týchto materiálnych vecí.[179]

Okolo polovice štrnásteho storočia františkán Peter z Akvily (z. 1361) inkvizítor z Florencie učil rovnako ako Duns Scotus a v tom istom čase ukázal, že zlá prax čarodejníctva prevažovala v Taliansku rovnako ako vo Francúzsku a Anglicku.[180] V Nemecku Tomáš zo Štrasburgu, generál augustiniánov, nasledoval učenie Akvinského. Tvrdeniu niektorých osôb, že čarodejníctvo nebola realita a že démoni nemajú reálnu existenciu on rýchlo oponoval s rovnakými dôkazmi, s ktorými prišiel už jeho slávny predchodca. Tiež učí, že exorcizmus Cirkvi nie je vždy účinný “deo permittente sepe visum est, quod exorcismi et coniurationes ecclesiae non valent semper ad tollendum corporales molestias illatas hominibus ab ipsis demonibus“[181] takže želanie zničiť zlo prostriedkami mágie bol smrteľný hriech.

[177] Op. cit., 1, II, dist. 7.

[178] D. Durandi a Sancto Porciano, in Petri Lombardi Sententias Theologicas Commentariorum, Libri 1111, Venice 1568. lib. 15, dist XXXIV, quest. prima.

[179] Hansen, op. cit, 167.

[180] Petrus de Aquila, dictus Scotellus, Super quatuor libros magistri Sententiarum, lib. IV, dist. 34.

[181] Thomas de Argentina, Scripta super quattuor libros Sententiarum, II, 1; IV, dist. 6.

Ján Gerson (z. 1429), kancelár parížskej univerzity v traktáte De erroribus circa Artem Magicam jasne vyjadruje učenie jeho doby. Tvrdí, že spochybňovať existenciu a aktivitu démonov je chybné a proti Svätému Písmu, rovnako ako zničujúce voči ľudskej a politickej spoločnosti. “Mali by byť napravení tí, ktorí tvrdia, že teológovia pripisujú démonom priliš veľa moci. I keď je pravda, že niektorí pripisujú zlým duchom jav vyvolaný prirodzenými príčinami pretože v prírode existujú mnohé zázraky.“[182] Znovu hovorí, že pokus vytvoriť účinky, ktoré nemôžu byť rozumne očakávané od Boha alebo z prirodzených príčin, by sa malo považovať za poveru a vyvolať podozrenie na pakt s diablom.[183] Ako odpoveď na otázku, prečo Boh dovoľuje diablovi mať takú moc nad ľudskými bytosťami, on dáva štyri dôvody: ako prejav Jeho slávy; alebo kvôli večnému zatrateniu zatvrdilých; alebo potrestanie hriešnikov; alebo skúšanie veriacich.[184] Gerson tvrdí, že diabol je uctievaný modlitbami, obetami a incenzom, používaným pri magických rituáloch; tieto skutky sú tým viac znesväcujúcejšie, čím je zneužitá vec svätejšia. Napokon hovorí, že čarodejníctvo nesmie byť využívané na vyháňanie čarodejníctva pretože to je ťažký hriech proti viere.[185]

[182] Joannis Gersonii, Opera Omnia, Antwerp, 1706. Tom. I Pars. II, 201.

[183] Id., 212.

[184] Id., 213.

[185] Id., 213.

Gerson zahrňuje do svojho traktátu rozhodnutie teologickej fakulty univerzity v Paríži. V roku 1398 táto fakulta zastávala všeobecnú kongregáciu v kostole sv. Mathurina a prijala sériu dvadsiatich ôsmich článkov, ktorá sa stala štandardom pre démonológov a bola považovaná za nepopierateľný argument proti skeptikom, ktorí spochybňovali realitu zla mágie. Univerzita vyhlásila, že v každom poverčivom uctievaní bol implicitne prítomný pakt so Satanom; odsudzuje ako chybné tvrdenia, že je dovolené umením mágie a čarodejníctvom privolať pomoc démonov vyhľadávať ich priateľstvo alebo vstupovať do paktov s nimi, väzniť ich do kameňov, prsteňov, zrkadiel a obrazov používať kúzelníctvo na dosahovanie dobrých výsledkov alebo na liečenie kúzelnictvom, že Boh by mohol byť vovedený magickým umením k tomu, aby prinútil démonov poslúchať vyvolávania, že slávenie omší a iných dobrých vecí používaných pri niektorých formách kúzelníctva bolo povolené. Na jednu stranu univerzita poprela to, že figúrky z olova, zlata či vosku, keď sú v istých dňoch pokropené svätenou vodou a konsekrované, vstúpia do nich moci pripisované im v magických knihách, na druhú stranu je to dôrazne stanovisko pri poznámke o tých, ktorí popierajú, že kúzelníctvo, zaklínania a vyvolávanie démonov má moc, o ktorej tvrdia kúzelníci.[186]

Tzv. posledný scholastik, Nemec Gabriel Biel (z. 1484) teologický učiteľ v Tubingene, vo svojom Komentári o Sentenciách tvrdí, že čarodejnica pomocou otvoreného paktu s diablom, môže prejaviť navonok svoje zlé úmysly. “Potest homini imaginationem turbare,” atď. Podľa neho je falošné povedať, že v čarodejníctve neexistuje žiadna reálna moc; “Falsa est opinio dicentium, maleficium nihil esse in rei veritate, sed solum in talium hominum existimatione, qui effectus quorum cause sunt occulte nonnunquam sclent maleficiis demonum imputare.“[187]

V roku 1486 sa odohralo dokončenie knihy, ktorá, hoci nezískala v Cirkvi žiadnu legislatívnu moc, sa stala zdrojom nevýslovného nešťastia. Bolo to neslávne známe Malleus Maleficarum [188], dielo dvoch inkvizítorov Henricha Institorisa a Jakuba Sprengera, ktorí uverejnili knihu, aby ňou zlomili odpor ktorý voči ich oficiálnemu konaniu kládli niektorí kňazi;

[186] Gersonii, op. clt, 218, 219.

[187] Hansen, Zauberwahn, 164.

[188] Použitie slova Maleficarum namiesto lat. Maleficorum je významné tým, že ukazuje obmedzenie zločinnej moci na ženské pohlavie. Malleus Maleficarum, napísané v r.1486, bolo publikované v r. 1487; najskoršie vydania neobsahujú žiadne miesto vydania.

títo menovaní kňazi vo svojich homíliách vyhlasovali, že neexistovali žiadne čarodejnice s mocou škodiť ľudským bytostiam. Malleus Maleficarum sa delí na tri časti, z ktorých prvé dve sa venujú realite čarodejníctva na základe dôkazov z Biblie a kanonického a svetského práva, vysvetľujú jeho povahu a hrôzy spojené s ním spojené a detailne popisujú “liečebné” postupy pre použitie Cirkvou proti nim; tretia časť udáva pokyny cirkevným a svetským sudcom akým spôsobom by mali byť vedené procesy proti čarodejniciam a aké rozsudky by mali dostať previnilci. Autori píšu, že čarodejnice musia byť potrestané oveľa krutejšie než heretici, pretože sú taktiež apostatmi a pretože nielenže popierajú vieru zo strachu pred ľudmi, ale nadto dokonca prinášajú obeť diablovi a oddávajú sa mu telom a dušou. Enormnosť ich hriechu je väčšia než zlých anjelov; krutosť ich trestu musí korešpondovať rozmeru ich previnenia. Malleus sa odlišuje od skoršej protičarodejníckej literatúry v troch dôležitých bodoch, zaprvé, Malleus tvorí  ústredný bod z tzv. maleficium alebo škody a nie z heretického incidentu Sabatu;

podruhé, prejavuje sa v ňom výnimočná averzia voči ženskému pohlaviu; potretie, trvá na maleficentnej stránke čarodejníctva a inklinuje k delegovaniu výkonu čarodejníckych procesov na sekulárne právne súdy. Po náboženskom prebudení v šestnástom storočí sa táto kniha stala nespochybniteľnou autoritou pre protestantské ako aj katolícke oblasti.

Dva roky po publikovaní Mallea, Ulrich Molitor, doktor rímskeho a kanonického práva, na popud arcivojvodu Sigismunda z Tyrolska, publikoval memorandum o čarodejníctve pod názvom De laniis et phitonicis (sic) mulieribus, teutonice unholden vel hexen, ktoré obsahuje mnoho citlivých názorov.

Hovorí, že priznaniam urobeným pri mučení by sa nemala pripisovať žiadna váha, pretože vďaka bolesti a strachu každý by mohol byť nútený priznať všetky druhy vecí, ktoré nikdy nespáchal. Podľa Molitora, ľudské bytosti nemôžu na seba brať iné podoby a lietať na vzdialené miesta, to je čistá predstavivosť, ani čarodejnice nedokážu cestovať mnoho míľ v noci, to sú len ich oživené predstavy, ktoré sú vyplnené obrazmi vyvolanými diablom a teda sú klamané a trpia sebaklamom, že si myslia o tom, čo je púhy výmysel, že sa to aj v skutočnosti stáva. Na druhú stranu Molitor verí v existenciu čarodejníc a v možnosť paktu medzi nimi a diablom, za čo by mali byť kruto potrestané. Hoci takéto prekliate ženy nemôžu samy od seba urobiť nič, ale keďže odpadli od najláskavejšieho Boha a oddali sa diablovi, mali by podľa svetského a božieho práva odsúdené na smrť. “Tales sceleratae mulieres, que a deo largissimo apostatarunt et dyabolo sese dedicarent morte plecti debent.“[189]

Tomáš Kajetán, generál dominikánov, v roku 1500 napísal traktát De maleficiis, v ktorom diskutuje otázku, či je oprávnené používať mágiu alebo čarodejníctvo k odvráteniu mágie a odpovedá na ňu záporne.[190]

Zvláštne protirečenia o predmete čarodejníctva sa dajú nájsť v spisoch slávneho štrasburgského kazateľa a učiteľa teológie, Geilera von Kaisersberg, ktorý napísal svoje dielo Emeis, zbierku kázaní v r. 1508. Nasledovný úryvok je prebratý z Hansena “Pýtate sa ma čo súdim ohľadne žien, ktoré lietajú nocou a zhromažďujú sa spolu? Pýtate sa či cestujú na Dame Venusberg a či čarodejnice skutočne lietajú sem a tam alebo či iba o tom snívajú alebo či sú duchmi a čo si o tom všetkom myslím?

[189] Hansen, Quellen und Untersuchungen zur Geschichte des Hexenwahns und der Hexenverfolgung im Mittelalter, Bonn, 1901, 244 seqq.

[190] Hansen, op. cit, 254, 255.

Odpovedám Vám nasledovne. Na prvú otázku odpovedám, že oni cestujú tu a tam ale stále zostávajú na jednom mieste, tj. oni si len predstavujú, že cestujú, pretože diabol môže vytvoriť v ich mozgu sny, tak že si myslia, že cestujú a ťe sú s tam s ďalšími ženami a spolu tancujú a hodujú. A Satan to dokáže najlepšie s tými, ktorí sú mu oddaní.” (Tu Geiler poskytuje príklad ženy, ktorá chcela presvedčiť kazateľa, že v noci takto cestovala. Potrela samú seba s masťou vyslovila zaklínadlo a upadla do spánku, snívajúc o tom, že cestuje hoci sa nikdy nepohla z jej miesta vedľa kazateľa. Keď sa prebudila, vyhlásila, že mala cestovať na Sabat. Znovu tu autor predpokladá realitu čarodejníckych jázd “Ak čarodejnica vysadne na metlu, ktorú si potrela  masťou a vysloví predpísané slová, dokáže letieť kde sama chce. Nie je to žiadna vlastnosť v metle alebo v masti, ktorá to spôsobuje pretože je to diabol, ktorý to koná, kto ju unáša preč na metle, keď vidí jeho znaky použité čarodejnicou.”[191] Geiler taktiež veril, že čarodejnice s diablovou pomocou dokážu vyvolať búrky, dokáže vytiahnuť mlieko z poriska sekery, dokáže uniesť a vymeniť deti, atď.[192] Diabol mal s čarodejnicami spraviť pakt a mal im poskytnúť slová a znaky; keď tieto znaky a slová použijú, on vykoná čokoľvek si zažiadajú a takto diablo koná cez ich vôľu.” Ale toto nerobí z čarodejnice vonkoncom menej zasluhujúcu si smrť podľa božieho práva “die soll man toten.” Skutočnosť, že čarodejníctvu bolo oddaných viac žien než mužov Geiler, podobne ako autori Mallea, pripisuje povahe žien; ženy sú viacej dôverčivejšie než muži, preto oveľa ľahšie sa dajú presvedčiť diablom; majú väčšie schopnosti predstavivosti a v neposlednom rade “sú klebetné.

[191] Nun fragestu, was sagstu uns aber von den weibern, die zu nacht faren und so si zusammen kumen? atď.

[192] Hansen, op. cit., 290.

To čo žena vie, musí von, nezostane to v nej. Preto keď diabol inštruuje ženy, oni dávajú tieto pokyny ostatným ženám a tak ďalej a takto získa bezpočet ďalších duší.“[193]

V roku 1505 sa objavilo dielo pod názvom Question de le strie resp. Questio lamiarum Samuela de Cassinis z Milána, ktoré sa zaoberá hlavne mocou diabla nad ľudskými bytosťami nočnými letmi “lamiae” resp. čarodejníc a ich účasťou na Sabate. Autor tvrdí, že aj keď diabol má obrovskú moc, nemôže prenášať ľudí z jedného miesta na druhé. Argumentuje tým, že vykonať takýto akt by vyžadovalo zázrak; že len Boh sám koná zázraky; že ak diabol dokáže rovnako preniesť ľudí na Sabat, to sa môže konať iba vďaka Božiemu dopusteniu, ktorý by v takom prípade ako sa zdá prial hriechu, keďže Sabat je hriešny. On podobne odmieta všetky oponujúce argumenty a dokazuje rozhodne, že v príbehoch o transportoch vďaka diablovi nie je žiadna pravda.[194]

Na ďalší rok napísal Vincenz Dodo z Pávie svoje dielo Apologia namierené proti Cassinisovmu Questio. V tomto pamflete Dodo dokazuje prinajmenšom k svojmu uspokojeniu niekoľko výrokov popretých jeho protivníkom. Medzi ne patrili nasledovné: diabol alebo anjel je schopný vziať na seba prirodzené telo; diabol vďala božiemu dopusteniu dokáže konať veľa zla (toto Božie dopustenie je negatívne) ; diabol je schopný prenášať osoby z jedného miesta na druhé a preto unáša čarodejnice na Sabat; diabol často klame čarodejnice aby verili, že sú skutočne prítomné na Sabate, aj keď je to iba delúzia.[195]

Dominikánsky inkvizítor Bernard z Como vo svojom pojednaní Tractatus de Strigiis, napísanom v roku 1508, potvrdzuje realitu nočných letov, Sabatov, počarovanie detí a ukazuje ako tieto čarodejnice spadajú pod jurisdikciu inkvizície.

[193] Hansen, op. cit., 290.

[194] Id., 262-273.

[195] Id., 276.

Hovorí, že sa mnoho osôb, najmä žien, stretáva na určitých miestach v konkrétnom čase a že diabol sa pred nimi ukazuje v ľudskej forme; tieto ženy zapierajú vieru, svoj krst, taktiež Boha a Blahoslavenú Pannu Máriu. Po tom čo šliapu po kríži, berú diabla za svojho pána a vládcu, sľubujúc poslúchať ho vo všetkých veciach.[196] Bernard následne cituje príklady takýchto zhromaždení v diecéze Como a v susedných miestach a hovorí, že na tieto stretnutia sú brané dokonca aj deti, kde sa učia popierať katolícku vieru.

Táto viera v realitu Sabatov a nočných letov podľa tohto inkvizítora nie je proti odporúčaniu Canon Episcopi, pretože Canon hovoril len o čarodejniciach z prvých deviatich storočí a čarodejnice súčasnosti sú odlišnou sektou. Bernard samozrejme neverí, že ľudia sa môžu skutočne premeniť na zvieratá. Odhalenie a potrestanie čarodejníc prináleží inkvizícii, keďže len ona sama môže s nimi naložiť tak ako si za svoj zločin zaslúžia.[197]

Učený benediktínsky opát Ján Trithemius, ktorý bojoval s mnohými poverami, zdieľal plne presvedčenie svojej doby ohľadne čarodejníc. V roku 1508 napísal svoju odpoveď na osem teologických otázok nadhodených cisárom Maximiliánom, Joannis Trittenhemii liber octo qudestionum ad Maxmilianum Caesarem. Piata, šiesta a siedma otázka sa týkali mágie a čarodejníctva. 5) De reprobis atque maleficis; 6) De potestate maleficarum; 7) De permissione divina.[198] Opát vyhlásil, že mnohé osoby mali uzavrieť otvorený alebo tichý pakt s diablom; že isté ženy mu venujú obetu a dostávajú jeho pomoc vo svojich zlých skutkoch.[199] Čarodejnice by nemali byť tolerované, ale naopak by mali byť vyhladené, podľa prikázania Božieho (Exod. XXII, 18 ; Deut. XVIII, 10-12) “Čarodejníkov nenecháš nažive.

[196] Tractatus Eiusdem R. P. F., Bernardi Comensis, De Strigiis, Rome, 1584, 1, 2, 3, 4.

[197] Id., 9, 10, 12.

[198] Hansen, Quellen, 292; Zauberwahn, 516; Riezler, Qeschlchte der Hexenprozesse in Bayern. Stuttgart, 1896, 122.

[199] Hansen, Quellen, 292.

S ohľadom na skutky čarodejníc Trithemius poskytuje tradičný zoznam — vyvolávanie búrok, ničenie polí, škodenie ľuďom a zvieratám. “Maleficiae quodam professionis genere subiiciuntur daemonibus, quorum ministerio aerem turbant, tempestates suscitant, fruges devastant, homines et iumenta infirmant. Agunt cum daemonibus spurcissimae veluptatis foeda commertia et eos perniciosis carminibus quos voluerint ab inferis revocant in aspectum. Harum facta non miracula sed potius maleficia dicenda sunt, et extremo supplicio merito punienda,“[200] Ako odpoveď na šiestu a siedmu otázku Trithemius hovorí, že diabol vykonáva svoju moc vďaka Božiemu dopusteniu.

Druhé dielo tohto vedca pochádza z toho istého roku je to pamflet nazývajúci sa Antipalus malleficiorum spísaný na pokyn kniežaťa, kurfirsta Joachima I z Brandenburgu. Autorom sú popísané štyri druhy čarodejníc: tie ktoré bez akéhokoľvek spojenia s diablom pripravujú škodlivé a smrteľné nápoje z rastlín a korienkov; tie, ktoré praktizujú svoje magické umenia pomocou formúl zakázaných Cirkvou; tie, ktoré majú otvorené vzťahy s démonmi a pomocou nich “aerem turbant, fulgura suscitant, vertiginem capitibus immittunt, visum oculis auferunt.”[201] Štvrtý a najnebezpečnejší druh je tvorený tými, ktorí odhodili kresťanskú vieru a zapredať sa diablovi; tieto sú schopné spôsobiť všetky choroby “morbum caducum, epilepsiam, pestem et febrem in hominibus excitant, dementiam et insaniam nescientibus procurant.“[202] Podľa opáta sú tieto čarodejnice v každej provincii veľmi početné a existuje tu len málo inkvizítorov a takmer žiadni sudcovia, ktorí vykoreňujú tento hriech proti Bohu a prírode. Ľudia a dobytok umierajú vďaka perfídnosti týchto žien a nikto si nemyslí, že to stáva pomocou čarodejníctva.

[200] Hansen, op. cit., 294.

[201] Ibid.

[202] Ibid.

Mnohí trpia najhoršími chorobami a nikto nevie, že sú očarovaní.[203] Tieto čarodejnice by mali byť čo najtvrdšie potrestané, “ultimo ignis supplicio jure punienda.“[204] Nikto samozrejme by nemal byť ovládaný diablom a zvádzaný na čarodejníctvo s výnimkou jeho slobodnej vôle a každý kresťan vlastní v sviatostiach a modlitbách Cirkvi isté prostriedky proti všetkým magickým umeniam čarodejníc.

Tzv. Layenspiegel Ulricha Tenglera, juristu z Hochstadtu, sa skúsil pozrieť na otázku z právnického pohľadu, hoci kniha ukazuje, že autor bol podrobne oboznámený s učením teológov. Tengler hovorí, že medzi juristami existuje veľká rozmanitosť v názore týkajúcom sa skutkov čarodejníc, ich schopnosti vyvolávať búrky, sužovať ľudí a zvieratá, lietať v noci, atď., pretože je ťažké mysľou  tieto veci pochopiť.[205] Väčšina z knihy je založená na spise Malleus Maleficarum, najmä stránky venujúce sa vyšetrovaniu a trestaniu čarodejníc.[206]

Dominikánsky inkvizítor Jacob von Hoogstraten, napísal v roku 1510 pamflet Quam graviter peccent, quaerentes auxillium a maleficis, v ktorom sa venuje výlučne  diskusii o tejto téme a o čarodejniciach svojej doby sa nezmieňuje.[207]

Martin z Arles, profesor teológie a kanonického práva v Pamplone napísal v roku 1515 svoj spis Tractatus de superstitionibus contra maleficia seu sortlegia, quae hodie vigent in orbe terranum, v ktorom sa zaoberá všetkými všeobecne známymi poverami. Autor zastáva názor, že lety čarodejníc sú iba ilúzie, vytvorené diablom v mysliach žien, ktoré mali jemu odprisahať oddanosť; že čarodejnice s pomocou diabla dokážu zničiť polia a ovocie a škodiť ľuďom ; a konečne, že takéto osoby sú oddelené od katolíckej viery a mali by byť tvrdo potrestané.

[203] Hansen, op. cit., 295.

[204] Ibid.

[205] Riezler, op. cit., 132.

[206] Malleus Maleficarum, p. III, q. 17.

[207] Hansen, Quellen, 306.

Postoj Katolíckej Cirkvi voči čarodejníctvu a všetkým praktikám kúzelníctva a mágie – IV. Kapitola – CIRKEV, Obdobie 800-1200 n.l.

IV. KAPITOLA

CIRKEV, Obdobie 800-1200 n.l.

 

Otázka čarodejníctva namiesto toho, aby s prichádzajúcimi storočiami postupne vymizla sa stávala čoraz viac diskutovanou, pravdepodobne pretože sa začali množiť herézy a mnohé z heretických praktík boli previazané s kúzelníctvom.

Preto postupne nachádzame Cirkev rozpoznávajúcu toto zlo a zaobchádzajúcu s ním adekvátne podľa jeho závažnosti.

 

Pred rokom 800 teologickí spisovatelia sa sami zaoberali väčšinou diabolským aspektom kúzelníctva, bez dotýkania sa, okrem niekoľkých prípadov, otázkou zázračnej moci čarodejníc, ale spolu s nástupom deviateho storočia prišla v náhľade cirkevných spisovateľov týkajúceho sa čarodejníctva  zmena. Od tejto doby vidíme rozbor a vysvetľovanie rozličných magických účinkov, hoci ešte tieto skutky neboli pripisované výlučne moci Satana.

 

Agobard, veľký biskup z Lyonu (zomrel v roku 841) napísal v roku 820, že v jeho diecéze každý verí v možnosť privolávania búrky čarodejnicou, že všetci ľudia bez ohľadu na pôvod a stav veria v krajinu zvanú Magonia, odkiaľ prichádzali lode z oblakov a odnášali so sebou úrodu zničenú krupobitím[114], tzv. tempestarii, ako boli tieto kúzelníčky nazývané, boli platené Magoniánčanmi za vytváranie búrky. Agobard zastáva názor, že len Boh a Jeho služobníci dokážu vytvoriť búrky, preto prisluhovači Satana nemajú túto moc; avšak táto viera bola neskôr prekonaná. Agobard uzatvára svoj výklad s vyhlásením: “Kresťania teraz veria takým bláznivým veciam, ktorým by predtým ani žiadny pohan neveril.”[115]

 

Zaujímavé vyjasnenie tejto otázky čarodejníctva bolo uvedené v karolínskom období v prácach dvoch spisovateľov, Rabanusa Maura a Hinkmara. Rabanus Maurus, opát z Fuldy a neskôr arcibiskup v Mainzi, v roku 845, napísal knihu De Universo, v ktorej sa úzko pridržiaval spracovania jeho predchodcu, Izidora zo Sevilly, týkajúceho sa tzv. strigy.[116]

 

[114] P, L. CIV, 147.

[115] Id., 148, 158.

[116] Schmitz, op. clt., 738.

 

Akokoľvek prijal náhľad prijímaný v tom čase celou Cirkvou, že pohanskí bohovia boli démonmi a bol naliehavý vo svojich požiadavkách, že Mojžišovský ortieľ proti čarodejniciam a vešticiam mal byť vykonaný v celej svojej prísnosti.[117]

 

Hinkmar, arcibiskup Remeša, bol v roku 860 povolaný k rozriešeniu otázky, predloženej počas rozvodového súdneho konania medzi kráľom Lotharom II. a Teutbergou, a to či ženy dokážu pomocou čarodejníctva vzbudiť lásku medzi mužmi a ženami a nenávisť medzi manželmi. Vo svojom pojednaní Hinkmar ukazuje, že bol presvedčený, že také veci sa dajú dosiahnuť a to pomocou spojenia ľudí a démonov a ďalej cituje príklady v jeho diecézy. Hovorí o zlách spáchaných čarodejnicami (strigae), “talia sunt etiam genera daemonum qui tantum . . . de quibiis aliqua nostri tempore acta dicere poteramus, nisi ea brevitatis compendio transiremus.“[118] Vypočítava spôsoby pomocou ktorých môže byť vykonané zlo ; použitie kostí mŕtvych, vlákien, rastlín, jedla, atď. Skutočnosť, že také umenia existujú, je pre biskupa znamením príchodu Antikrista. S ohľadom na moc čarodejníc hovorí: “Alii carminibus a strigiis fascinati et quasi enerves effecti reperti sunt.“[119]

 

Učenie Cirkvi v desiatom a jedenástom storočí sa dá zozbierať z niekoľko prác opáta Regina z Prumu (zomr. 915) a Burcharda, biskupa z Wormsu (zomr. 1025). Tieto dve systematické zbierky kanonického práva mali veľký vplyv na neskoršie zbierky a poskytujú jasnú myšlienku o cirkevnom učení ohľadne takého ťažkého problému ako čarodejníctvo. Kniha opáta Reginona napísaná v roku 906 na podnet arcibiskupa Ratboda z Trieru, obsahuje rady týkajúce sa vizitácie diecézy; z veľkej časti ju tvorí zbierka starovekých kánonov rozličných synod a pápežských dekrétov.

 

[117] P. L. OX, Raban. Mauri. Operum, p. II, 1095-1110.

 

[118] P. L. CXXV. 716-725.

 

[119] Id.. 717.

 

Medzi rozličnými bodmi vzťahujúcimi sa k cirkevnej disciplíne sa dajú nájsť myšlienky opáta ohľadne viery v čarodejnice. Hovorí o zlách spôsobených čarodejnicami, ako sú zničenie úrody, vytváranie búrok, spôsobovanie lásky a nenávisti, atď. a jasne verí v realitu kúzelníctva za ktorého praktizovanie predpisuje sedem rokov pokánia.

Reginonova kniha má pre nás väčší význam, pretože je to nastarší autentický dokument týkajúci sa nočných letov žien, ktoré sa neskôr stali jednou z dôležitých výpovedí pri priznaniach čarodejníc. Tento dokument je vložený do jeho práce ako známy “Canon episcopi” chybne pripisovaný koncilu v  Ancyre (Ankare) z roku 314. Obsahuje exhortáciu určenú biskupom, ktorá znie zčasti nasledovne: “Biskupi a ich pomocníci sa musia z celej svojej moci snažiť  vyhladiť zo svojich diecéz škodlivé umenia veštenia a kúzelníctva, ktoré boli vynájdené diablom; vždy keď nájdu muža alebo človeka oddávajúceho sa tejto neresti, musia vykázať takéto osoby von z diecézy.

Po prinesení dôkazov, aby sa ukázalo, koľko starej pohanskej viery v mágiu ešte stále zostáva medzi ľuďmi, ktorí sa mali stať kresťanmi, kánon pokračuje: “Ešte dnes existujú isté skazené ženy, ktoré zvedené lsťou a trikmi diabla, veria a prehlasujú, že v nočných hodinách spolu s Dianou, pohanskou bohyňou alebo s Herodias a v spoločnosti s nespočetne ďalšími ženami, jazdia na istých zvieratách, môžu, pod rúškom noci preklenúť mnoho krajín a hovoria, že musia vo všetkom poslúchať rozkazy ich kráľovnej.

A tieto žena, ktoré takto odpadli od viery, nielenže sa sami zruinovali, ale stiahli so sebou mnohých ďalších do ničoty neviery ….

Preto kňazi v kostoloch im zverených musia kázať božiemu ľudu so všetkou vážnosťou a poučiť ich, že všetky tieto veci sú ničím a nie sú od Ducha Božieho, ale od zlého ducha, ktorý vštepuje falošné myšlienky do myslí a srdcí veriacich. Satan, ktorý môže na seba zobrať podobu anjela svetla, schopný priamo zajať myseľ niektorej ženy a podriadiť si ju prostredníctvom jej neviery, meniaci sa na všetky druhy foriem, vyčarováva v snoch pred dušou, ktorú má vo svojej moci, hneď veselé scény, potom smutné, následne známe, potom neznáme osoby ; a obeť verí, že všetky tieto vízie nie sú iba imaginárne, ale reálne a aktuálne. . . . Preto sa musí vyhlásiť všetkým ľuďom, že ktokoľvek, kto takýmto veciam verí stratil pravú vieru; a ktokoľvek stratí pravú vieru patrí nie Bohu, ale diablovi. Podľa Pána je stojí napísané, že všetky veci boli Ním stvorené; preto ktokoľvek verí, že akékoľvek stvorenie sa dá premeniť na lepšiu alebo horšiu formu alebo do akejkoľvek inej formy, okrem pomoci Stvoriteľa samotného, takáto osoba je bez pochyby neveriaci a horší než pohan.“[120]

 

Z predchádzajúcich citátov bolo jasné, že v tej dobe Cirkev považovala nočné lety žien za ilúziu, ale zastávala stanovisko, že žena sa mohla oddať diablovi a dobrovoľne vstúpiť do jeho služieb, takto sa stať odpadlíkom a hodným trestu.[121]

 

Približne o sto rokov neskôr Burchard z Wormsu (z. 1025) napísal svoje dielo s názvom Collectarium Canonum resp. Decretum v dvadsiatich knihách, kompilát ustanovení cirkevného práva a morálnej teológie prebratých z prác jeho predchodcov, zo spisov cirkevných Otcov, penitenciálov, dekrétov koncilov a pápežov a zo Sv. Písma. Dve časti tejto veľkej práce majú špeciálny význam v spojení s našou problematikou: Kniha X, De incantatoribus et auguribus a kniha XIX, Corrector resp. Medicus, penitenciál.

 

[120]P. L. CXXXII, 352; Soldan-Heppe, Geschichte der Hexenprozesse, I, 130.

 

[121]Si aliqua est, quae se dicat cum daemonum turba in similitudine mulierum transfonnata atris noctibus equitare super quasdam beetias et in eorum coneortio adnumeratam esse, baec talis omnimodis ex parochia eiiciatur.

 

Tieto dve knihy do určitej miery popisujú čarodejnícku poveru stále sa rozvíjajúcu medzi germánskym ľudom a spojenú so starými pohanskými ideami. niha X. stelesňuje prácu Reginona ku ktorému sú pridané citáty od sv. Augustína a Rabana Maura; v jednom bode Burchard nesúhlasí s Reginonom, menovite v ohľade na existenciu tzv. tempestarii. Burchard zastáva názor, že čarodejnice nemôžu ovplyvňovať búrky a priraďuje trest pre tých, ktorí zastávajú takúto vieru. S ohľadom na iné skutky čarodejníc, ako je krádež majetku suseda pomocou magických formulí, zabíjanie domácich zvierat pohľadom, zničenie úrody, atď., Burchard nie je múdrejší než iní v jeho dobe, ale vyslovuje sa kladne k tomu, že žiadna kúzelníčka nemôže ovplyvniť myseľ človeka magickými umeniami, meniť lásku na nenávisť alebo naopak, ani premieňať ľudí na zvieratá. Táto desiata kniha bola vtelená do prác Iva a Graciána a stala sa súčasťou neskoršej kanonickej literatúry; ale devätnásta kniha, v ktorej sú spomenuté nočné lety a viera v ne prísne napomenutá, sa nikdy nestala súčasťou cirkevného práva. Preto bolo možné, keď sa v štrnástom a pätnástom storočí otázka nočných letov stala dôležitou, pre teológov spĺňala všetky námietky prebraté z Canon Episcopi s vysvetlením, že čarodejnice v ich dobe už viac nelietajú v spoločnosti Diany alebo Herodias, ale boli nového druhu, lietajúce s pomocou démonov a že neboli a nemohli spadať pod trest vynášaný v Canon Episcopi, pretože neexistovali, keď bol zostavený Canon.

 

Na začiatku dvanásteho storočia Ivo z Chartres (z. 1115) začlenil väčšinu z Burchardovej desiatej knihy do svojej vlastnej knihy s názvom Panormia (Kniha VIII) a v jeho Decretal (Kniha XI).[122] Na týchto stranách sa nachádzajú pramene spomínajúce metamorfózu ľudí do zvierat, let žien v spoločnosti s Dianou resp. Herodias, atď., ktoré Ivo považuje za výplody predstavivosti.

 

[122] P. L. CLXI, Panormia, lib. VIII; Decreti, p. XI.

 

Napriek tomu však verí, že niektoré osoby s pomocou diabla dokážu vytvoriť búrky a rozrušiť mysle ľudí, ale to sa dá dosiahnuť iba s dopustením Božím.[123] To čo má pre nás väčšiu dôležitosť je skutočnosť, že Ivo je prvý spisovateľ kladúci dôraz na vplyv kúzelníctva resp. čarodejníctva na naplnenie manželstva a hovoriaci o “impotentia ex maleficio“, čo tvorí starovekú podstatu viery v čarodejníctvo. Bolo to toto dotknutie sa jednej zo sviatostí čo pravdepodobne vzbudilo pozornosť cirkevných autorít a povolali ďalej toľké množstvo aktívnej legislatívy, inak by nebolo možné, že kanonisti a teológovia mohli mať viac menej čo to povedať o problematike.

Preto keď na manželské puto, vždy Cirkvou tak úzkostlivo chránené, bolo takýmto spôsobom zaútočené a také množstvo žiadostí o rozvod z dôvodu “causa impotentiae ex maleficio“, pre Cirkev nezostávalo nič iné, len čeliť problému a definovať jej pozíciu. Ivo, tlmočiaci učenie Cirkvi hovorí, že keď sa dá preukázať, že impotencia je výsledkom čarodejníctva alebo kúzelníctva, muž a žena sa môžu oddeliť a znovu vziať.[124] Táto doktrína bola zahrnutá do kánonického práva a učenie zotrvávalo po celé storočia ako Cirkev zastávala vieru v realitu mágie a táto otázka rozvodu kvôli “impotentia ex maleficio” sa stávala čoraz častejšie diskutovanou. Táto otázka bola riešená rovnakým spôsobom podľa veľkých teológov neskoršej doby, z ktorých môžu byť spomenutí Peter Lombardský,[125]William z Paríža,[126] Albert Veľký,[127] sv. Tomáš Akvinský,[128] pápež Inocent V,[129] Ján Duns Scotus,[130] Peter of Aquila,[131] John Trithemius,[132] a Bartholomeo de Spina.[133]

 

[123] P. L. CLXI, lib. VIII.

 

[124] P. L. CLXI, Panor. lib. VI, cap. 117. “Si per sortiarias atque maleficias occulto, sed numquam injusto Dei judicio permittente et diabolo praeparante, concubitus non sequitur . . . separari valebant.

 

[125] Petri Lombardi, Sentent, lib. IV, dist. 34.

 

[126] Guilielmi Alverni, Opera Omnia, lib. II, 970, 1106.

 

[127] Alberti Magni, Compendium theologicae veritatis Comment. IV Sent. Dist. XXXIV, art. 9.

 

[128] Thomae Aquinatis, Comment IV, dist. XXIV, ques. 1.

 

[129] Innocentii V pont. max. ex ordine Praedicatorum assumpti, in IV Libros Sententiarum commentaria, lib. IV, dist. XXIV, art. 4.

 

[130] Johannis Duns Scotus, Quaestiones in Petri Lombardi Libros Sent, lib. IV, dist. 34.

 

[131] Tetrus de Aquila, Super quatuor libros magistri Sententiarum, lib. IV. dist. 34.

 

[132] Hansen, Quellen, op. cit., 294.

 

[133] Id..329.

 

Títo spisovatelia súhlasili, že rozluka by mala byť povolená len v takých prípadoch, ak sa dotyčné osoby sami chovajú ponížene pred Bohom, postia sa, modlia sa a podrobia sa exorcizmu.

 

Okrem vyššie spomenutých kníh tu je Graciánov dekrét, obsiahla zbierka kanonických zákonov, ktorá bola dokončená v Bologni okolo roku 1140 a ktorá označuje začiatok nového právneho vývoja v Cirkvi. Tento dekrét, ktorého prvá časť je vtelená do tzv. Corpus Juris Canonici, požíva veľkú autoritu a vďaka jeho prijatiu kanonickou školou je vysoko vážený ako prameň cirkevného práva. Gracián zozbiera rozličné vyhlásenia o mágických praktikách v časti Causa XXVI, quaestiones 1-6, v ktorej hovorí o veštení, zaklínaní, jasnovidectve, čarodejníctve, za ktorých vykonávanie je trest exkomunikácia. “Si quis ariolos, aruspices, vel incantatores obseruauerit . . . anathema sit.“[134] “Sortileges velut Christi inimicos, districta ultione corrigere.“[135] “Excommunicetur clericus, monachus, laicus divinationes, vel augurias vel sortes secutus.“[136]

 

Abelard (z. 1142) ktorý mal taký obrovský vplyv na filozofov a teológov trinásteho storočia, priamo nič nenapísal ohľadne magických praktík, ale tvrdí, že diabol má obsiahlu znalosť a že Boh mu dovoľuje pokúšať ľudí, naznačujúcu im mnoho ilúzií; on tiež hovorí, že kúzelníci v Egypte v čase  Mojžiša vytvorili mnoho divov.[137]

 

[134] Gratian, Decretum Gratiani emendatum et notationibus illiutratum. Rome, 1582, II, C. XXVI, qu. 6, c. 1.

 

[135] Id., c. 8.

 

[136] Id., c. 2.

 

[137] P. L. CLXXVIII, Petri Abelardi, P. II. Sermones, cap. IV, 647.

 

Taký významný učenec ako Ján zo Salisbury (z. 1180), najčítanejší študent klasickej literatúry vyprodukovanej v stredoveku a žiak Abelarda otvorene prejavil vieru v realitu čarodejníctva, ktorú zastával spolu s celým kresťanským svetom.

V jeho veľkej práci Polycraticus zostavenej v rokoch 1156-1159, popisuje problematiku snového života a nočných letov žien so skutočne kritickým duchom, ale vyhlasuje, že nie je žiadna pochybnosť o realite čarodejníctva a hovorí, že on sám v mladosti mal byť zasvätený s nutnou krizmou kúzelníckym kňazom.

Maleficium, podľa neho rovnako ako pre sv. Augustína a Izidora bolo vykonané pomocou “pestifera familiaritas daemonum et hominum. “[138] S ohľadom na možnosť vytvárania počasia, nasleduje v názoroch svojich predchodcov “Magi qui Domino permittente elementa concutiunt, ventura, plerumque pronunciant, turbant mentes hominum.

 

Rovnaký postoj sa ukazuje aj pri ďalšom učencovi tej doby Petrovi z Blois (z. 1180), ktorý vyhlasuje oproti interpretácii snov, avšak hovorí, že isté ženy vďaka vnuknutiu diabla vytvárajú pozemské a materiálne obrazy aby sužovali svojich nepriateľov alebo rozvášňovali ich milovaných.[139]

 

Tzv. Magister Sententiarum, Peter Lombardský (z. okolo 1160-64) sa zmieňuje o problematike v Sentenciách. V knihe II. hovorí, že Boh dovoľuje diablovi, aby použil magické umenia za účelom varovať veriacich a skúšať spravodlivých, ako aj že Boh poskytuje moc diablovi na to, aby pokúšal ľudí.[140]

 

V tomto období nevidíme žiadne pápežské dekréty, ktoré by sa vyslovovali o problematike, ale niektorí pápeži v listoch biskupom alebo opátom sa zmieňovali o praxi kúzelníctva a čarodejníctva a požadovali oprávnené potrestanie takýchto ziel.

 

[138] P. L. CXCIX. Polycraticus, lib. II, cap. XXVII.

 

[139] P. L. CCVII, 190.

 

[140] Petri Lombardi, Sentent. Lib. II, dist. 6, 7.

 

Preto Lev IV. napísal v roku 849 biskupom Británie, že čarodejnice a veštice by mali byť trestané anatémou, kliatbou,[141] a v roku 890 Štefan V. hrozil odopretím svätého prijímania všetkým tým, ktorí vyhľadávali pomoc diabla a taktiež odporúčal svojim radcom uviesť do praxe Božie slová Mojžišovi: “Čarodejnicu nenecháš nažive.“[142] Lev VII. medzi rokmi 937 a 939 napísal biskupom Nemecka ohľadne zaklínačov a čarodejníc, že by mali byť potrestané, avšak nevyhladené podľa mojžišovského zákona, ale by sa na nich malo naliehať, aby sa vzdali svojich zlých praktík a vrátili sa späť do Cirkvi.[143] Veľký Gregor VII. napísal v roku 1080 Haraldovi z Dánska, nech už viac netoleruje medzi jeho ľuďmi príšernú poveru, podľa ktorej kresťanskí kňazi alebo skazené ženy boli považované za zodpovedné za zlé počasie, búrky, neplodné roky alebo vypuknutia moru.[144]

 

Cirkevné synody prevzali otázku čarodejníctva a podľa nej uzákonili niektoré kánony; podľa uváženia rozličných miest v ktorých sa tieto koncily konali vidíme, ako rozšírená bola takáto prax. Deviate storočie sa začalo írskou synodou (800), ktorá vyhlásila, že akýkoľvek kresťan, ktorý verí v existenciu čarodejníc alebo ten, ktor vedie iných, aby tomu verili by mal byť daný do kliatby, anatematizovaný.[145] Vo Wormse (829) franskí biskupi vyhlásili, že boli spáchané mnohé zlé skutky, medzi ktoré patrili kúzelníctvo, jasnovidectvo, travičstvo a čarodejníctvo a že s osobami takto konajúcimi by sa malo zaobchádzať bez zľutovania.[146] Na synode v Pávii (850) ktorej predsedal arcibiskup Angilbert z Milána, talianskí biskupi tvrdili, že magické umenia boli v Taliansku na vzostupe a synoda nariadila, aby ženy, ktoré praktizujú čarodejníctvo, by mali trpieť najtvrdší trest a len na ich smrteľných posteliach, po vykonaní skúšky, mali by prijatí znovu do spoločenstva Cirkvi.[147]

 

[141] P. L. CXV, 668; Oratian, op. cit., C. XXVI, qu. 5, c. 7.

[142] Langen, Geschichte der Romischen Kirche, III, 293.

[143] Mansi, op. cit, XVIII, 878.

[144] Jaffé, Regesta Pontificum Romanorum. Berlin, 1851. II, 413.

[145] Haddan a Stubbs, Councils and Ecclesiastical Documents relating to Great Britain and Ireland. Oxford, 1869-78. II, 329.

[146] Mansi, op. cit, XIV, 529.

[147] Hefele-Leclercq, op. cit., Tom IV, p. I, 186.

 

V tom istom roku synoda v Ríme vyhlásila, že ženy, ktoré očarovávajú iných, aby milovali alebo nenávideli alebo zariaďujú ich smrť by mali byť kruto potrestané.[148] Arcibiskup Hincmar z Remeša v roku 859 povolal koncil do Mét, ktorý nariaďoval smrť pre všetkých vykonávateľov čarodejníckeho umenia: “impios de terra perdere . . . veneficos, sacrileges non sinere vivere.“[149] Bishop Herard z Tours (855) vyhlásil, že kúzelníci, tempestarii a zaklínači by mali vykonávať verejné pokánie.[150] V roku 895 biskupi na synode z Triburu povolaní kráľom Arnulfom nariadili, že každý muž alebo žena, ktorá spôsobuje škodu pomocou jedu, rastlín alebo mágie by mal byť potrestaný ako vrah s dvojitou pokutou.[151] Koncil v južnom Taliansku, konajúci sa v neurčenej dobe a na neurčenom mieste, prehlásil, že umenia mágie a jasnovidectva by mali byť zničené.[152]

 

Anglicko na tejto práci malo taktiež svoj podiel. V roku 1009 koncil konajúci sa v Enhame pod patronátom kráľa Ethelreda vyhlásil, že zaklínači, mágovia a čarodejnice by mali byť vyhnaní z kráľovstva.[153]

 

V Španielsku koncil v Coyaca (1050) nariadil exkomunikáciu pre všetkých tých, ktorí praktizujú čarodejníctvo alebo mágiu.[154] V roku 1090 koncil v Čechách varoval veriacich nech sa neuchyľujú k mágom v časoch úzkosti alebo choroby, ale predpisoval iba spoveď a pokánie s abstinenciou od opakovania prečinu. V roku 1092 koncil v Szaboles v Uhorsku dovolil biskupovi potrestať čarodejnice tak ako to on považoval za vhodné — “meretrices et strigae, secundum quod episcopo visum fuerit, tali modo dijudicentur.“[155]

 

 

[148] Id., 189.

 

[149] Id.. 215.

 

[150] P. L. CXXI, 764, “de maleflcis, incantatoribus, divinis . . . tempestariis et de mulieribus veneficis et quae diversa fingunt portenta at

prohibeantur et publica poenitentia multentur.”

 

[151] Hefele-Leclercq, op. cit.,IV, p. I, 695.

 

[152] Mansi, op. cit., 18a, 433.

 

[153] Hefele-Leclercq, op. cit., IV, p. II, 914.

 

[154] Id., 1064.

 

[155] Mansi, op. cit., XX, 777.

 

Biskup Otto z Bambergu v roku 1124 zvolal koncil do Pomoranska, na ktorom zakázal kresťanom uchyľovať sa k čarodejníctvu alebo sa dopytovať jasnovidcov.[156]

 

Na ďalší rok koncil v Londýne vyhlásil za exkomunikovaných tých, ktorí sa uchyľujú k pomoci od čarodejníc a kúzelníkov. “Sortileges, ariolos et auguria quaeque sectantes, eisque consentientes, excommunicari praecipimus, perpetuaque notamus infamia.“[157] Koncil v Rouen (1190) taktiež vyhlásil exkomunikáciu nad všetkými travičmi a čarodejnicami.[158]

Počas týchto storočí bola legislatíva Cirkvi, súdiac podľa vynášaných trestov, extrémne mierna, hoci penitenciály sa trochu menili v dĺžke doby, v rámci ktorej kúzelník alebo vykonávateľ čarodejníctva bol nútený konať pokánie. Prvý dôležitý penitenciál tej doby je penitenciál Halitgara, biskupa z Cambrai, napísaný medzi rokmi 817 a 831. Väčšina z nich bola založená na starších penitenciáloch a pre nás má hodnotu len štvrtá kniha. V dvadsiatom piatom kánone čítame, že tí, ktorí vyhľadávajú veštcov alebo iných používajúcich magické umenia musia konať pokánie počas päťdesiatich dní.[159] A znovu,”tí, ktorí používajú zaklínania budú oddelení od Cirkvi.”[160] “Kresťania nebudú slúžiť tradíciám pohanov ani nemajú používať čary.”[161]

 

Korektor Burcharda, na ktorého bolo odkazované, nariaďuje, že pri spovedi mali byť každému penitentovi položené nasledovné otázky: Veríte, že niektorí ľudia môžu vytvoriť búrky alebo zmeniť mysle a srdcia ľudí? Veríte, že existujú ženy, ktoré vďaka svojej magickej moci môžu zmeniť lásku  na nenávisť, nenávisť na lásku a pomocou ich čarodejníctva kradnúť a škodiť majetkom iných?

 

[156] M. G. H. Leg. VI, 263.

 

[157] Mansi., op. cit., XXI, 332.

 

[158] Hefele, Konziliengeschichte, V, 665; Mansi, XXI, 581.

 

[159] Schmitz, op. cit., V, 727.

 

[160] Ibid.

 

[161] Ibid.

 

Veríte, že isté ženy lietajú po nociach v spoločnosti diablov, ktorým sú povinné slúžiť? Veríte, že isté ženy sú zvyknuté veriť, že vy spolu s diablami, v tichu noci, bývate zdvíhaní do oblakov a bojujete s inými a že zraňujete iných and bývate nimi zraňovaní?” Ak penitent odpovedal na tieto otázky kladne,bol mu udelené vhodné pokánie v trvaní jedného roka”. V knihe X je taktiež vypočet špeciálnych praktík spolu s patričnými trestami. “Ktokoľvek, kto by uviedol do svojho domu kúzelníkov, pokánie päť rokov”. “Zaklínači a kúzelníci musia byť vyhľadávaní ako nepriatelia Krista a tvrdo potrestaní. Ak biskup, kňaz alebo dekan sa radí s kúzelníkmi, musí byť degradovaný a uväznený v kláštore, aby tam konal večné pokánie. Zaklínači, čarodejnice, vyvolávači búrky alebo tí, ktorí vyvolávajú démonov aby tak rušili ľudské mysle, musia byť plne potrestaní. Ktokoľvek kto vykonáva nočné obety démonom alebo ich vyvolávajú, mali by byť tvrdo potrestané. Žena, ktorá vykonáva diabolské zaklínania musí konať pokánie rok alebo tri razy po štyridsať dní. Biskupi by mali inštruovať ľudí ohľadne zhubných diel diabla a ak nájdu mužov a ženy oddávajúcich sa takým dielam, musia ich vyhnať z farnosti, pretože sú vedení zajatím diabla.

Ak akákoľvek žena hovorí, že dokáže meniť lásku na nenávisť alebo že chodí v noci lietať s inými ženami, nech je odvedená mimo farnosti.”[163]

 

Pozícia Cirkvi na konci dvanásteho storočia môže byť stručne zhrnutá nasledovne: V skorších storočiach bola proti samotnej viere v čarodejníctvo, proti ktorej Cirkev hromžila svojimi nariadeniami; už citované šetrenia ukazujú s dostatočnou jasnosťou, že jej pozícia voči tejto otázke sa dá popísať ako nedôverčivosť; Ona preto zakazovala svojim deťom veriť v možnosť alebo realitu takéhoto javu.

 

[162] P. L. CXL, 950-1014. Credidisti quod multae mulieres retro Satanam conversae credunt, ut, januis clausis, exire posse et terrarum

spatia pertransire valere, atď.

 

[163] Ibid.

 

Zrejme po deviatom storočí ako sa zdá v jej vyhláseniach prevážila postupná zmena — Cirkev zdá sa prijala realitu čarodejníctva a vydala svoje zákazy proti jej praktizovaniu pravovernými. Pripustila, že osoby pod vplyvom diabla boli schopné vykonať mnoho škôd; sformulovala isté zákony ohľadne manželstva a rozluky, ale tresty predpísané pre vykonávateľov magického umenia, boli ako celok mimoriadne mierne a vo všeobecnosti sa dá povedať, že Cirkev zdá sa nedokázala zápasiť s rastúcou poverou.

Postoj Katolíckej Cirkvi voči čarodejníctvu a všetkým praktikám kúzelníctva a mágie – III. Kapitola – CIRKEV, Obdobie 1-800 n.l.

III. KAPITOLA

CIRKEV, Obdobie 1-800 n.l.

Od najranejších dôb kresťanstva učitelia Cirkvi, na základe Starého a Nového zákona[56] tvrdili resp. učili, že oprávnenie veriť v existenciu zlých duchov a na ich vplyv na ľudské bytosti patrí k zjavenému náboženstvu a že ani možnosť ani realita takéhoto styku sa nedá spochybniť. Cirkevní Otcovia plne súhlasili s presvedčením, považovať démonov za skutočných podnecovateľov mágie. Samozrejme učili, že človek môže byť chránený pred lákadlami, zvodmi zlého ducha vďaka uchýleniu sa k sviatostiam a iným duchovným pomôckam Cirkvi. Na druhú stranu zastávali názor, že človek dokáže dobrovoľne vstúpiť do služby diablovi a vďaka odpadlíctvu vytvoriť pakt s duchom temnoty.

Odpadlíctvo tohto druhu a takéto plné podľahnutie silám a kráľovstvu diabla, ktoré často zachádzalo až k samotnému uctievaniu Satana, utváralo najhoršiu formu herézy a zasluhovalo si kruté potrestanie. Malo by sa pamätať, že európske kresťanstvo po stáročia existovalo vedľa pohanstva; Manicheizmus uviedol uctievanie diabla z Perzie na kresťanský západ a germánske národy si so sebou priniesli vieru v možnosť styku s diablami. Preto falošné predstavy nikdy celkom nezmizli a väčšina z heréz sa zmiešala s poverčivými vierami. Rozmanité kmene, Góti, Frankovia, Sasi po ich konverzii hoci boli nominálne kresťanmi si ešte ponechali mnohé zo svojich pohanských predstáv, medzi ktorými prevažovala ich viera v styk s duchmi.

Pre raných kresťanov bol svet rozdelený medzi Božie kráľovstvo a kráľovstvo Satana.

[56] Lv XX, 27; 1 Kniha kráľov XXVIII, 10;Sk VIII, 9-24; XIII, 8; XVI, 16; XIX, 13, 16.

V pohanskom náboženstve v jeho nádherných rituáloch, jeho tajomných obradoch, oni videli špecifické dielo diabla a boli presvedčení, že mnohé z jeho preslávených divov boli skutočné. Oni si vysvetľovali tento fakt tak, že o svete hovorili ako o plnom zlovoľných démonov, ktorí prenasledovali a klamali ľudstvo, ktorých moc by sa mala prejavovať od najstarších dôb až po dni Nového zákona a že medzi pohanmi boli títo duchovia uctievaní ako božstvá. Táto doktrína bola posilnená neoplatonickou školou, ktorá učila, že bezprostredné objekty zbožnej úcty pohanov boli duchmi konečnej moci a nedokonalej morálky, anjelmi alebo ako sa vtedy označovali, démonmi, ktorí vystupovali ako sprostredkovatelia, mediátori medzi Bohom a človekom.

Toto slovo “démon“, ktoré medzi pohanmi znamenalo iba ducha podriadeného božstvu, bolo prevzaté kresťanmi, z ktorých mnohí boli buď Židmi alebo Grékmi, žijúcimi medzi tými, ktorí vyznávali niektoré resp. iné zo starších orientálnych náboženstiev, aby predstavovali diabla.

Postoj ranej Cirkvi voči tejto otázke mágie a kúzelníctva sa dá zistiť zo spisov Otcov. Prednicejskí Otcovia sa nezaoberali s témou mágie v jej rozmanitých fázach, ale sami sa zaujímali hlavne o vzťah medzi diablom a idolatriou, modloslužbou a o moc Satana nad ľudskými bytosťami. Poskytli nám popis nielen vier a modloslužobné praktík ich doby, ale taktiež náhľady, ktoré boli zastávané a vyučované Cirkvou rešpektujúcou povahu démonov, obmedzenia ich činnosti a spôsob akým podvádzajú ľudí. Sv. Pavol učí, že spojenie démonov s uctievaním modiel je realita, “veci, ktoré pohania obetujú, oni obetujú démonom a nie Bohu“.[57] On taktiež hovorí o čarodejníctve ako o skutkoch tela.[58] Barnabáš v liste nabáda svojich čitateľov aby išli cestou spasenia, hovoriac o dvoch cestách, jednej vo svetle, kde sa nachádzajú anjeli Boží, druhej v temnote, kde sú Satanovi anjeli.

[57] 1 Kor X, 20.

[58] Gal V, 19, 20.

Pisateľ následne detailne vysvetľuje; na ceste temnoty alebo večnej smrti sa nachádzajú všetci tí, ktoré spôsobujú, že ľudia strácajú svoje duše, činy medzi ktoré patria vražda, idolatria, pýcha, otrava, mágia[59], ktoré treba nenávidieť a vyhýbať sa im s najväčšou opatrnosťou. Autor Hermovho pastiera radí kresťanom nebáť sa diabla, ak zostanú v bázni Božej a budú sa jej pridŕžať, zvíťazia nad diablom, pretože nebude mať nad nimi žiadnu moc. Pokračuje: “Bázeň z Boha, sa budete obávať skutkov diabla, modloslužby, veštenia, atď. a budete sa pred nimi strániť.“[60]

Neskôr Tacián napísal Grékom, že často tí, ktorí sú chorí alebo zamilovaní alebo tí, ktorí sa vďaka nenávisti prajú pomstiť prijímajú démonov za pomocníkov. Títo démoni pomocou svojich umení premieňajú ľudí a odvádzajú ich od zbožnej vďaky Bohu a zvedú ich aby dôverovali viac rastlinám a korienkom.[61] Tertulián sa vo svojom pojednaní o duši pýta “Čo by sme mohli povedať o mágii? Zaisto poviem že to je podvod. Je to mnohoraký škodca mysle, ničiteľ našej spásy a našej duše jedným mihnutím oka.” Znovu hovorí, že ťažko existuje čo i len jedna ľudská bytosť, ktorú by nebol navštívil démon a mnohým je veľmi dobre známe, že predčasné a násilné úmrtia, ktoré ľudia pripisujú nešťastným náhodám sú v skutočnosti spôsobované démonmi.[62] Irenej píšúci v druhom storočí hovorí o lektvaroch a nápojoch lásky dávaných ženám heretikom Markusom.[63] Hippolytus, citovaný Origenom vo svojom spise Contra Haereses, hovorí o magických praktikách a ukazuje ich spojenie s herézou, pretože, ako hovorí “hereziarchovia, prekvapení umením kúzelníkov sa ich pokúšajú napodobniť.

[59]Barnabas, Epistula XVIII-XXI, ed II. Funk, Patres Apostolici.

[60] Hermas, Mandatum XII. ed II Funk, op. cit.

[61] P. G. VI. 826, 839.

[62] Corpus Scriptorum Ecclesiasticorum Latinorum, Leipzig, 1890. Vol. XX, De Anima, 391.

[63] P. G. VII, Contra Haereses, 1. I, Cap. 13, De Marci praestigiis et nefariis artibus.

Poskytuje mnoho príkladov umenia mágov, pretože si želá varovať mnohých, aby sa nedali oklamať umením mágov.[64]

Atanázius vyhlasuje, že znak kríža spôsobí, že zmiznú ilúzie diabla a hovorí, že ak si to niekto želá vyskúšať nech príde priamo medzi klamy diabla a podvody mágie a použije znak kríža, potom bude vidieť, ako rýchlo diabli zmiznú a kúzla mágie zostanú ochudobnené o ich zvyčajnú moc.[65] Sv. Ján Chryzostom taktiež hovorí o moci démonov posadnúť ľudské bytosti vďaka dopusteniu Božiemu, ktorých moc slúži na potrestanie skazených a ospravodlivenie dobrých.[66]

Sv. Augustín, na ktorého sa často v neskorších storočiach odkazovalo, mal mnoho čo povedať ohľadne povahy a moci démonov. Podľa neho o nich musíme veriť, že sú to duchovia ochotní spáchať škodu, celkom zbavenú spravodlivosti, spuchnutí pýchou, prefíkaní v klame, prebývajúci v ovzduší ako vo väzení. Tyranizujú mnohých ľudí, ktorí sú nehodní podieľať sa na pravom náboženstve.[67] Vyhlasuje magické umenie za bezbožné pretože je závislé od pomoci zlých duchov.[68] V XXI. knihe pojednania Boží štát píše, že diabli zvádzajú ľudí buď naplnením ich sŕdc s tajomným jedom alebo objavením sa pod priateľskou maskou a takýmto spôsobom niekoľkých z nich urobiť svojich učeníkov, ktorí sa vzápätí stali inštruktormi mnohých. Hľa takýto je pôvod mágie a mágov. Opantávajú srdcia ľudí a sú hlavne pyšní z tohto posadnutia, keď sa sami premieňajú na anjelov svetla. Mnoho vecí je preto ich dielom a týmto ich skutkom by sme sa mali starostlivejšie vyhýbať pretože ich uznávame za veľmi prekvapivé.[69]

[64] P. G. XVI, l. IV. cap. XXVIII.

[65] Id. XXV. Oratio de Incarnatione Verbi, l. I, 119.

[66] S. Chrysostomi, Opera, Paris, 1839, Vol. II, 290, 306.

[67] Augustín, op. cit., lib. VIII, c. 22.

[68] Id., c. 19.

[69] Augustín, op. cit, lib. XXI, c. 6.

Čo sa týka premeny osôb na zvieratá, ktorá sa neskôr stala dôležitou časťou čarodejníctva Augustín vraví, že o nej počul od spoľahlivej autority, ale že si myslí, ak skutočne démoni konajú tieto veci, nevytvárajú skutočné hmotné veci, ale len menia vzhľad vecí tak, že sa zdajú takými, aké skutočne nie sú.[70]

Ďalším spisovateľom stojacim za zmienku zaoberajúcim sa otázkou mágie a čarodejníctva bol Izidor zo Sevily, ktorý v roku 630 napísal encyclopedické dielo pod názvom Počiatky alebo Etymologiae, ktoré je kompendiom znalostí jeho doby a malo najväčší dopad na historickú literatúru neskorého stredoveku. V tejto knihe píše o ženách, ktorá sa zaväzujú slúžiť Satanovi, ktoré kradnú deti a ktoré zaklínadlami a kúzlami robia škodu svojim susedom. Taktiež sa zmieňuje o ženách, ktoré dokážu vyvolávať búrky a ktoré sa buď samotné alebo iných môžu premeniť na zvieratá.[71]

Ďalším zdrojom informácií sú spisy pápežov. Pápež Euzébius v roku 309 píše, že vrahovia, čarodejnice, zlodeji, atď., neboli pripustení ako žalobci alebo svedkovia pri procesoch.[72] V roku 494 pápež Gelázius I. písal biskupom z Lukánie, že negramotné osoby, kúzelníci a posadnutí neboli pripúšťaní do posvätného stavu.[73] Pápež Gregor I. v apríli roku 595, napísal diakonovi Cypriánovi zo Syrakúz ohľadne jeho predchodcu Maximiliána, ktorý ako sa hovorilo mal byť poškvrnený čarodejníctvom, nariaďujúc Cypriánovi prijať silné opatrenia proti povere. V júli 599 napísal biskupovi Januáriovi zo Sardínie aby vysliedil veštcov, kúzelníkov a uctievačov modiel a otvorene kázal proti nim. Ak ktokoľvek napriek varovaniu zotrvával pri používaní takýchto umení, ak bol otrokom mal byť potrestaný zbičovaním ; ak slobodným, mal konať pokánie.[74]

[70] Id., XVIII, c. 18.

[71] P. L. LXXXII, 811.

[72] Id. VII, 1110.

[73] Thiel, Epistolae Romanorum Pontificum Genuinae, Braunsberg, 1898, I, 492.

[74] M. G. H. Gregor I. papae, Registrum Epistolarum, II, 183, 185.

O dva roky neskôr ten istý pápež napísal notárovi Hadriánovi z Palerma, aby usilovne vyhľadával zaklínačov a kúzelníkov a iných nepriateľov Krista a prísne ich potrestal “Studii enim tui sit, sollicite (incantatores et sortileges) quaerere, et quoscumque huiusmodi Christi inimicos inveneris districta ultione corrigere.“[75] V roku 716 pápež Gregor II. inštruoval svojho nuncia v Bavorsku aby postupoval s veľkou prísnosťou proti jasnovidcom, čarodejniciam a augurom.[76]

Praktika vyvolávania zlého ducha pri magických rituáloch, prevažujúca medzi pohanmi, bola nakoniec prijatá aj mnohými kresťanmi, takže nachádzame Cirkev legislatívne sa vymedzujúcu voči čarodejníctvu a s ním spojenými praktikami, mágiou a čarodejníctvom.

Otázka čarodejníctva bola poprvýkrát uvedená na cirkevných synodách už v roku 300, keď synoda v Elvire nariadila  “aby ktokoľvek, kto pomocou čarodejníctva zabil iného človeka, nemohol prijať v hodine smrti sväté prijímanie. “, “Si quis maleficio interficiat alterum, eo quod sine idololatria perficere scelus non potuit, nec in finem impertiendam illi esse communionem.“[77] Východná synoda v Ancyre (314) hrozila pokáním v dĺžke päť rokov jasnovidcom a tým, ktorí využívali magické liečebné prípravky.[78] Druhá orientálna synoda tentoraz konajúca sa v Laodicaei (375) vyhlásila za exkomunikovaných kňazov a klerikov, ktorí používali ligatúry resp. amulety a zakazovali im stať sa mágmi, zaklínačmi alebo astrológmi.[79]

Od piateho storočia sa konalo ešte viac synôd a v mnohých z ich rozhodnutiach nachádzame ustanovenia týkajúce sa čarodejníctva alebo kúzelníctva. Zaznamenávame, že koncil v Arles (z roku 443 resp. 452) zakázal adoráciu stromov, polí a prameňov.[80]

[75] Id. Epis. II, p. II, 302.

[76] Mansi, Collectio Amplissima Conciliorum, Paris, 1901, XII, 257.

[77] Hefele-Leclercq, Histoire des Conciles, Tom. I, p. 1, 225.

[78] Id., op. cit., 324.

[79] Id., op. cit, I, p. II, 1018.

[80] Mansi op. cit. TL 9St

Provinciálny koncil vo Vannes v Bretónsku (465) a koncil v Agde v Languedocu (506) vyhlásil exkomunikáciu proti klerikom a laikom, ktorí hľadali pomoc u čarodejníc.[81] Koncily v Orleans a Anxerre (511, 533, 541, 573, 603) boli čo sa týka jasnovidcov rovnako striktné[82] Provinciálny koncil v Eluze (551) určil, aby  čarodejnice alebo kúzelníčky, ak boli z vyššieho stavu boli exkomunikované ak boli otrokmi, mali byť zbičovaní magistrátom[83] Koncil v Tours (567) zakázal uctievanie určitých skál, stromov alebo fontán a podobných pohanských povier.[84] Diecézne synody v Auxerre (578), Narbonne (589), Rheims (624 resp. 630)[85], Rouen (650) zakázali používanie kúzelníctva, tzv. sortes sanctorum (žreby, lósy svätých)[86] a poverčivé slávenie prvého januárového dňa.

Synoda v Brage v Španielsku (563) nariadila, že ak ktokoľvek veril, že diabol môže z vlastnej moci vytvoriť hrom, blesk, búrky, suchot ako učil Priscilián, mal byť daný do kliatby.[87] Koncil v Tolede (633) nariadil aby každý klerik, ktorý sa pýtal na niečo veštcov alebo čarodejnice, mal byť zosadený a uväznený v kláštore aby konal doživotne pokánie.[88] Druhý koncil v tom istom meste (693) nariadil, aby biskupi a kňazi povinne vykoreňovali zvyšky pohanstva, ktoré pozostávalo z vytvárania kúziel a praktikovania mágie; ak v tejto činnosti neboli horliví, mali byť zosadení a na rok exkomunikovaní. Laické osoby, ktoré sa sami oddávali magickým praktikám mali zaplatiť tri libry zlata, ale ak boli chudobného stavu, mali dostať 100 úderov bičom.[89]

[81] Id., VII, 955; VIII, 332.

[82] Hefele-Leclercq, op. cit., II, p. II, 1014.

[83] Id., Ill, p. I, 166.

[84] Id., 191.

[85] Id., 214-221; 228-230; 260-264.

[86] Tzv. sortes sanctorum  spočívalo v otváraní Biblie alebo diel Cirkevných Otcov a zobratí prvého verša na ktorom spočinulo oko ako odpovede na otázku.

[87] Helefe-Leclercq, op. cit, III, p. I, 177.

[88] Id., 271.

[89] Hefele-Leclercq, op. cit. III, par. I, 583.

Východná synoda v Trullo (692) nariadila, aby bol ktokoľvek dopytujúci sa mága ohľadne budúcnosti potrestaný na šesť rokov pokánia ; tá istá synoda taktiež zakázala slávenie tzv. Brumálií a všetkých pohanských zvykov.[90] Posledná synoda v siedmom storočí zaoberajúca sa skúmanou problematikou sa konala v Berghamsteade, v Anglicku (697). Táto synoda nariadila, že ktokoľvek kto obetoval diablovi, mal mu byť skonfiškovaný majetok, ak bol otrok, mal zaplatiť šesť solidov alebo mal byť zbičovaný.[91]

Koncil zvolaný do Ríma pápežom Gregorom II. v roku 721 nariadil exkomunikovať tých, ktorí sa dopytovali jasnovidcov resp. čarodejníc alebo tých ktorí nosia amulety.[92] Druhý koncil Ríme  roku 743 zakázal všetky pohanské sviatky vrátane Brumalií (názov pre rímsku slávnosť Saturnálií) nosenie amuletov a ligatúr, veštenie, kúzelníctvo a podobné povery.[93] Synoda z Liftiny (743 resp. 745) zakázala nosenie amuletov a ligatúr.[94] Bonifác z Kolína (745) rozkázal aby akýkoľvek kňaz alebo klerik, ktorý používal jasnovidectvo, veštenie alebo ligatúry mal dostať kanonické potrestanie.[95] Podľa koncilu vo Wormse (786) mali byť jasnovidci a mágovia otrokmi Cirkvi.[96] V predchádzajúcom roku synody v Paderborne a Attigny vyhlásili, že tí, ktorí oklamaní diablom, verili v pohanské povery, boli čarodejnicami a keď takéto osoby jedli ľudské mäso alebo spôsobovali, aby ho jedli iní, mali byť odsúdené k smrti.[97] V roku 789 synoda v Aachene kňazom a klerikom zakázala magické praktiky podľa kánonov z Laodicaei.[98] Najtvrdšou legislatívou tohto obdobia bol edikt Karola Veľkého vydaný v období medzi rokmi 790 a 799, odovzdávajúci do rúk Cirkvi rozhodovanie vo veci poverčivých praktík a nariaďoval aby arcikňaz každej diecézy vyšetril všetkých tých, ktorí boli obvinení z čarodejníctva a uväznil ich až dovtedy, kým sa nepriznajú a nesľúbia, že sa polepšia.[99]

[89] Hefele-Leclercq, op. cit, III, par. I, 583.

[90] Id., 570.

[91] Id., 589.

[92] Mansi, op. cit, XII, 261.

[93] Hefele-Leclercq, op. cit., III, p. II, 852.

[94] Id., 838.

[95] Mansi, XII, 386.

[96] Hefele-Leclercq, III, p. II, 994.

[97] Id., 992.

[98] Id., 1027-1034.

[99] Hansen, Zauberwahn, Inquisition and Hexenproxess im Mittelalter nnd die Entstehung der grossen Hexen verfolgung. Leipsic, 1900, 66.

Karol Veľký pri svojich pokusoch pokresťančiť Sasko odsúdil na smrť toho, kto zabíjal čarodejnice a jedol ich, kým na druhú stranu, jasnovidci a kúzelníci mali stať otrokmi Cirkvi.[100] Bavorské synody v Beisbachu, Freisingu a Salzburgu (799-800) nariadili, aby všetci mágovia a čarodejnice rovnako ako tzv. tempestarii (privolávači zlého počasia) boli uväznení arcikňazom a mučení až dovtedy, kým sa nepriznajú, ale ich život mal byť ušetrený.[101]

Penitenciály v tomto období rozdeľovali čarodejnice do dvoch veľkých skupín, tzv. malefici a tzv. tempestarii. Do prvej triedy patrili tí, ktorí pomocou svojich prípravkov zraňovali alebo zabíjali: “aleficio interimere, decipere, perdere, occidere, maleficio partum decipere, maleficium esse pro amore, pro inlecebroso amore dare, veneficio uti, alicujus amoris gratia.“[102] Pri takýchto osobách pokánie trvalo sedem rokov, ale ak taktiež obetovali démonom, pokánie bolo desať rokov. Druhá skupina, tzv. tempestarii alebo immissores tempestatum, ktorých poslaním bolo spôsobovať veľké spustošenie pomocou dažďových a krúpových búrok, bola taktiež odsudzovaná na sedem ročné pokánie.

Z diel, ktoré sú známe ako Rímske penitenciály, sme získali predstavu o trestoch vynášaných nad vykonávateľmi zakázaných umení. Takže: “ak ktokoľvek naruší mysle ľudí pomocou vyvolania diabla, mal by konať pokánie päť rokov o chlebe a vode.“[103] Znovu: “ak ktokoľvek spôsobí inému smrť pomocou čarodejníctva, mal by konať sedem rokov pokánie, z ktorých tri o chlebe a vode.“[104]

[100] M. G. H., op. cit., 23. Divinos et sortilegos ecclesiis et sacerdotibus dare constituimus.

[101] Hefele-Leclercq, op. cit., Ill, p. II, 1101; 1237; 1255.

[102] Hansen, op. cit., 145.

[103] Schmitz, Die Bussbucher und die Bussdisciplin der Kirche, Mayence, 1883. 303.

[104] Schmitz, op. cit., 307.

Nech ktokoľvek, kto je privolávačom víchric (immissor tempestatum) dostane sedemročný trest pokánia.“[105] “Hocikto, používajúci ligatúry, tri roky pokánia o chlebe a vode.“[106] Arundelský penitenciál mal zaujímavú klauzulu týkajúcu sa kradnutia mlieka, atď. pomocou čarovania: “Ktokoľvek, kto kradne mlieko alebo med od iných pomocou zaklínania alebo čarodejníctva, mal by konať tri roky tvrdého pokánia.“[107] “Za impotenciu škodlivou mágiou tzv. impotentia ex maleficio spôsobenú ženou, sedem rokov pokánia.“[108]

Penitenciály anglosaskej skupiny predstavujú tie, zostavené Teodorom z Canterbury, Bedom a Egbertom, prezývaným. Títo traja súhlasili vo väčšine bodov týkajúcich sa praktiky čarodejníctva a nariadených úkonov kajúcnosti. Preto: “tí, ktorí obetujú démonom malé veci, pokánie jeden rok, pri väčších veciach, desať rokov.“[109] “Ak žena robí čary zaklínaním, pokánie jeden rok alebo štyridsať dní podľa závažnosti prečinu. “[110] “Vyvolávači výchrice by mali konať pokánie sedem rokov.“[111] “Ak žena položí svoje dieťa na strechu alebo na pec aby ho vyliečila, pokánie päť rokov.“[112]”Ak ktokoľvek verí, že bol unesený v noci čarodejnicami a lietal, pokánie dva roky.“[113]

[105] Id, 308. Penitentiale Valicellanum I.

[106] Id., 312.

[107] Id., 459. Penitentiale Arundel.

[108] Id., 460.

[109] Id., 537.

[110] Ibid.

[111] Id., 577. Penitentiale Egberti.

[112] Id., 581.

[113] Id., 460.

II. Kapitola – POČIATKY A VÝVOJ ČARODEJNÍCTVA

II. KAPITOLA

POČIATKY A VÝVOJ ČARODEJNÍCTVA

Málo vecí je tak neškodných ako poverčivá viera ľahko implantovaná v ľudských mysliach. Prechádza z jednej rasy na druhú, je prenášaná z generácie na generáciu; sama osebe sa postupne adaptuje do každej formy náboženstva a hoci prenasledovanie potláča jej vonkajšie prejavy, pokračuje sa v jej opatrovaní v tajnosti, všetko pravdepodobne vážnejšie, pretože je to protiprávne. Tieto vyhlásenia sú obzvlášť pravdivé o okultných umeniach, ktoré majú taký vplyv a skutky starovekých ľudí rovnako ako nad tými z neskorších dôb. Od najstarších období, o ktorých máme záznamy, tu existovali vykonávatelia mágie, vybavení schopnosťami veštenia, mocou nad prírodnými zákonmi a so stykom s duchovným svetom. Títo vykonávatelia okultizmu, čarodejnice z neskorších dôb, sa dajú nájsť medzi Babylóncami, Egypťanmi, Peržanmi a Hebrejmi rovnako ak medzi Grékmi a Rimanmi; zlí duchovia, ktorých ovládali sa považovali za buď nadprirodzeného pôvodu ako sa verilo medzi Babylóncami alebo duše zavrhnutých hľadajúce odplatu, ako tvrdili Egypťania.

Bariéry oddeľujúce materiálny od duchovného sveta boli považované za krehké a komunikácia medzi nimi bola tak častá, že nevyvolávala žiadne  komentáre. Preto stredoveká viera v možnosť styku medzi ľuďmi a démonmi iba odrážala vieru, ktorá tu už predtým stáročia existovala. “Asýrčania mali svoju Lil a Lilith, Galovia svoju Dusiu, duchov oboch pohlaví . . . kým velšské legendy zo stredoveku ukazovali neprerušené pokračovanie viery medzi keltskými kmeňmi. Židia mali svoje legendy o Lilith, prvej žene Adama a matky veľkého množstva démonov. Uctievanie héroov v Grécku pozostávalo väčšinou z takéhto styku a jednoduchšie rímske náboženstvo malo svojich Faunov a Sylvánky, ktoré podľa sv. Augustína sa všeobecne nazývali incubi.” [28]

Čarodejníctvo a mágia, ako ukazujú existujúce záznamy, hrala významnú úlohu v Babylone a Egypte. Kódex Chammurappiho (2000 pr. n.l.) nariaďoval ordál vodou pre človeka obvineného z čarodejníctva a pre jeho žalobcu. Ak sa obvinený utopil, jeho majetok išiel žalobcovi; ak sa zachránil, žalobca bol odsúdený na smrť a jeho majetok išiel obžalovanému.[29] Veľký dôraz bol kladený na silu slov, vyslovenie skrytého mena alebo púha existencia mena na amulete alebo na kameni. O mágii sa predpokladalo, že je triumfom intelektu nad hmotou, slovo bolo kľúčom k mystériám materiálneho sveta; ak sa vyslovilo meno zlovoľného vplyvu, bola uvoľnená jeho moc; ak bolo vyslovené meno benevolentného božstva, vyšla sila na zničenie protivníka.[30] Ďalšou prevažujúcou predstavou bola tá, o zámene; to jest, osoba mala byť ovplyvnená kúzlom, spočívajúcim vo vymene za jeho podobu, všeobecne vyrobenú z vosku, pri ktorej sa vypovedali zaklínania. Magický kruh používaný takmer univerzálne bol imitovanou stenou proti zlým duchom zvonka a pochádzal z Chaldei pod názvom usurtu, vyrobený posypaním vápnom a múkou.[31] Tie isté predstavy zdá sa pretrvávali v magických praktikách všetkých ľudí z predkresťanských ako aj kresťanských dôb, hoci sa nedá povedať, že by jeden systém mágie národa závisel na druhom.

Popri Babylóne bol popredným centrom mágie Egypt; v historických prameňoch sa našli exorcizmy proti všetkým druhom nemocí a staroveká Egyptská literatúra oplýva zmienkami na okultné umenie.[32] Už v Egypte sa mágia zdá sa používala tak, že bola hlavne medicinálneho charakteru a nepraktizovala sa na konanie zla.

[28] Lea, op. cit., Vol. Ill, 383; Augustine, De Civitate Dei, XIV, c. 23.

[29] Arendzen, Cath. Ency., XI.; art.. Occult Arts.

[30] Ibid.

[31] Ibid.

[32] Ibid.

Egyptská legenda hovorí o mágovi Teta, ktorý vykonával zázraky pred Cheopsom (3800 B. C.) a grécka tradícia vraví o Nectanebusovi, posledným domorodým kráľom Egypta (358 pr. n.l.) ako o najväčšom z mágov.[33]

Židia boli pevnými veriacimi v mágiu, čo sa dá preukázať striktnými zákonmi proti nej a varovaniami prorokov.[34] Hebrejci mali mnohé triedy ľudí praktizujúcich medzi ktoré patrili At alebo záklínač; Asšaf – kúzelník; Ob alebo Baal Ob, zhovárač so zlými duchmi (čarodejnica z Endoru bola Baalath Ob) ; Chober Chaber, pracovník s kúzlami a ligatúrami a mnohí iní.[35] Napriek zákazom, židovská mágia prekvitala, najmä práve pred narodením Krista, kým Origenes dosvedčuje, že v jeho dobe sa na privolávanie démonov hľadelo ako na špecificky židovské a že tieto privolávania mali byť vykonávané v hebrejčine a zo Šalamúnových kníh.[36]

Árijské rasy z Ázie boli trochu menej oddané magickým praktikám než semitské rasy, až Peržania, po ich dobytí Chaldejskej ríše, absorbovali magické praktiky rovnako ako aj iné chaldejské vlastnosti. Indovia boli pôvodne od tejto praktiky oslobodení, ale neskôr ju prijali a Yatudhana alebo čarodejník z Véd, sa zdá mal schopnosti prakticky rovnaké ako mal stredoveký kúzelník; dokázal pomocou mágie spôsobovať smrť jeho nepriateľov, ničil ich úrodu a stáda a pomocou očarovaných podobizní (figúrok) vytváral nemoc alebo iné zlá.[37]

[33] Arendzen, Cath. Ency., XI, Art, Occult Arts.

[34] Dt XVIII, 10; Mich V, 11.

[35] Lea, op. cit., 388.

[36] Arendzen, loc. cit.; Migne P. O., XIII, 1757.

[37] Lea, op. cit. III, 387.

V Európe boli Gréci, Rimania, Germáni a Kelti všetci vykonávatelia vo väčšej či menšej miere magických umení. Najprv grécka mágia zväčša pozostávala v pripisovaní nadprirodzenej moci neživým veciam; mali malú potrebu vyvolávať zlých duchov, ani nechápali rozdiel medzi nedovolenými prostriedkami na nesprávne výsledky, keďže ich bohovia boli náchylnými na všetky slabosti smrteľníkov a zrejme neboli ani pripravení použiť ich moc, nerešpektujúc spravodlivosť a morálku. Goetická mágia — vyvolávanie zlých duchov na nesprávne účely – vysvetľuje to, že takéto praktiky boli pripisované krétskym Daktylám, Medei, Kirké a Hekaté.[38] Posledne menovaná, hoci pôvodne cudzie božstvo, bola patrónkou čarodejníc a predstavovala koncentrovanú podstatu čarodejníctva. Úctievanie Hekaté bolo v Grécku univerzálne, hoci rituály sa v rozličných častiach krajiny odlišovali. Jej sochy boli postavené pred domy, na krížnych cestách a podobne. Hekaté bola vyhľadávaná pre svoje orákulá. Keď cuzdie prvky staré náboženstvo takmer zničili, Hekaté stále vlastnila svoje práva a bola často vyvolávaná dokonca aj cudzincami. Ona bola prevažne ohavná, hoci jej zjav sa podľa okolností menil a mohlo by sa o nej povedať že ním pripomínala oveľa typickejšie neskorší vývoj čarodejnice než tie z jej doby.

Gréci považovali čarodejnice z Tesálie za najvznešenejšie a posadnuté najväčším poznaním. Boli skúsenými vo vyrábaní magických hojivých mastí, pri používaní jedov a v modelovaní podobizní. Boli taktiež menej škaredé než Hekaté, ale nie menej obávané, najmä na základe ich praktiky používania tela mŕtvych na svoje odvary a nápoje lásky.

Grécke čarodejníctvo získalo nové impulzy za časov perzských vojen, pretože s Dareom a Xerxom boli uvedené magické praktiky Zoroastriánov. Neskôr po gréckych inváziách do Perzie a Asýrie, chaldejské myslenie ovplyvnilo Grécko do tej miery, že slovo chaldejec sa stalo synonymom pre mága alebo kúzelníka.

[38] Odyss., X, 211-396; Ovid., Metam., VII. 365-367.

Spolu s týmto zahraničným obsadením helénskej pôdy sa čarodejnica stala oveľa nebezpečnejšou, pretože sústreďovala svoju zlovoľnosť na jeden objekt a takto sa stala nástrojom súkromnej pomsty a sily škodlivej spoločnému dobru. Táto zmena v starovekej koncepcii čarodejnice bola dostatočne prirodzená preto v Chaldejsku ženy preberali na seba poprednú úlohu v praktizovaní najhorších druhov mágie. Trošku po troške sa grécke čarodejníctvo stávalo tak zložitým, že obsiahlo všetko populárne spájané so slovom, vrátane úplného chápania halucinácií, snov, veštieb rovnako ako znalostí o využívaní voskových figúrok, užitočných jedov a narkotík. Čarodejníctvo bolo príliš úzko spojené s náboženstvom, aby sa stretlo s väčším odporom a kritikou a hoci existovali proti nej niektoré zákony, grécka čarodejnica sa len málo obávala prenasledovania a jej stredoveká sestra mohla celkom dobre považovať dni Helady za svoj zlatý vek.

Rimania, podobne ako Gréci, niektoré prvky zo svojho čarodejníctva importovali zo zahraničia; tiež ako v Grécku vlastnosti čarodejnice boli v istých ohľadoch identické s tými, ktoré mala bohyňa. Bohovia z nižšieho sveta predstavovali spojenie medzi oslavami kňaza a zaklínaniami čarodejnice boli chvíľu pre zbožných objektami úcty, taktiež boli obvyklými zdrojmi mágovej moci. Lucanova čarodejnica Erichtho vykonáva svoje kúzla pomocou lebiek a telesných pozostatkov mŕtvych, prechádza sa medzi náhrobnými kameňmi, z ktorých berie ich tiene.[39] Horaciove postavy čarodejnice Canidia a Sagana si hľadajú moc u rovnakého zdroja a popis ich zlých činov veľmi pripomína to, čo sa pripisovalo čarodejniciam o šestnásť storočí neskôr. Vo všetkých narážkach na rímske kúzelníctvo sú vyvolávané božstvá pekelné a rituály sa slávia v noci.[39] Vosková podobizeň napádanej osoby, podobná indickému, egyptskému a gréckemu kúzelníctvu dostáva v Ríme tvar, v ktorom sa dá nájsť aj v stredoveku.

[39] Lucan, Pharsalia, VI, 507-528; 534-537; 567-569.

[40] Horace. Satires, I, VIII; Epod, V.

Aby bola do obeti zanesená smrteľná choroba, do zodpovedajúcej časti podobizne bol vpichnutý špendlík; ak mala byť úplne vyplenená nevyliečiteľnou chorobou, figúrka bola modelovaná spolu so zariekavaním pred ohňom.[41] Musíme zdôrazniť, že takýmto mágom bola takmer vždy stará žena, tzv. saga, strix resp. volatica, zodpovedajúca babizni, ktorá si v stredovekej Európe čarodejníctvo takmer zmonopolizovala. Mužský kúzelník v Ríme, podobne ako jeho moderný nasledovník, mal moc premeniť sa na vlka a bol teda predobrazom vlkodlakov, ktorí tvorili pitoresknú črtu v dejinách čarodejníctva.[42] Prevažovali nápoje lásky a kúzla na vyvolanie túžby a čarodejnice získavali svoje schopnosti pri používaní jedov, ktorých umenie sa postupne stávalo čoraz viac rozšíreným v praxi ako sa dá ukázať z mnohých zákonov ustanovených proti travičom. Keďže sa morálka v rámci rímskych zákonov skôr vynucovala na základe spoločenských a nie náboženských motívov, čarodejníctvo bolo zakázaná len do tej miery, keď narušovalo blaho štátu a dokonca keď neskôr boli určité druhy mágie zakázané, stále sa nepovažovalo za protiprávne použiť isté magické rituály na vyliečenie choroby alebo zachránenie úrody.

Ako rástol vplyv gréckeho myslenia na rímsky život rímska predstava o čarodejníctve sa modifikovala. Cez Grécko prišla orientálna mágia a tým pádom egyptské čarodejnice boli v Ríme viac ctené a často vyhľadávané. Je nemožné určiť, kedy začala byť Diana považovaná za kráľovnú čarodejníc, zastávajúc podobnú pozíciu akú mala Hekaté v Grécku, ale fragment datovaný do 9. storočia ju popisuje ako prítomnú na čarodejníckom Sabate.[43]

Cisári zastávali vo veci čarodejníctva rozličné pohľady a hoci oficiálne mnohí z nich mágiu zakazovali, ale neoficiálne neboli sami proti použitiu takých praktík.

[41] Ovid, Amor., III, VII, 29-34; Horace, Sat, I., VIII., 29-32, 42-43.

[42] Augustine, op. cit., XVIII, c. 18.

[43] P. L., CXXXII, 352.

Temnejšie praktiky mágie samozrejme boli represívne potláčané s nemilosrdnou krutosťou ako napr. vykonávanie nočných rituálov s cieľom očarovať kohokoľvek  sa trestalo najkrutejšími trestami známymi v rímskom práve: ukrižovaním a hodením šelmám.[44] Spolu s triumfom kresťanstva sa značne rozšíril okruh zakázaných praktík. Konštantín v roku 319 hrozil upálením haruspexom, ktorí prekračovali prah domu iného len pod zámienkou priateľstva. Konštans išiel o jeden krok ďalej než jeho predchodca a vydal veľký počet zákonov určených k zničeniu pohanského kultu, ale predovšetkým vykoreniť mágiu. Vyhlásil, že keďže kúzelníci boli nepriateľmi ľudského pokolenia, mali by byť mučení v takej miere zodpovedajúcej ich zločinu.[45] Počas krátkych vládnutí Juliána Apostaty a Joviána profitovali kúzelníci a veštci z priazne prvého a tolerancie druhého. Valentinián I. a jeho brat Valens prijali opatrenia na rýchle zničenie pohanstva. V roku 364 Valentinián zakázal nočné zhromaždenia, magické obrady a obetovanie démonom; v roku 373 v súlade s jeho bratom nastolil prenasledovanie voči veštcom.[46] Nasledujúci cisári sledovali rovnaké pravidlo a v roku 409 Honorius nariadil všetkým “matematikom” (astrológom) opustiť Rím a mestá impéria, ich knihy spáliť a prisahať vernosť kresťanskému náboženstvu. Aj keď tieto zákony neboli presadzované prísne a rímske impérium bolo rozdelené medzi barbarské kmene bez toho, aby zo sŕdc ľudu bola vykorenená ich viera vo veštenie alebo ich viera v mágiu, rozlišujúc len malej miere v kulte bohov a odsúdené premeniť sa v budúcnosti na kult démonov.

[44] Livy, XXXIX, 41; Tacit. Annal., II, 32; IV, 22, 52; XVI, 28-31; Seneca, Quest. Natural., IV, c. 7; LL., XII Tab., VIII.

[45] Maury, La Magie et l’Astrologie dans l’Antiquité et au Moyen Age, Paris, 1862, Vol. III.

[46] Beugnot, Histoire de la destruction du paganisme en Occident Paris, 1824, II, 235.

Barbari si priniesli so sebou svoje povery, ku ktorým ochotne pridávali také ktoré našli medzi svojimi novými poddanými, už Ostrogóti, ktorí okupovali Taliansko sa čoskoro stali tak porímštení, že prijali a vynucovali rímske zákony proti mágii. Vizigóti, ktorí sa usadili v Akvitánii a Španielsku hoci boli menej civilizovaní než východná vetva, boli taktiež ovplyvnení rímskou legislatívou a ich náčelníci opakovane vydávali zákony namierené proti zakázaným praktikám mágie. Tresty samozrejme boli menej tvrdé než aké vynášali Rimania. Obvyklým trestom pre tých, ktorí vyvolávali démonov resp. vytvárali búrky alebo používali kúzla na škodenie ľuďom a dobytku dostalo 200 rán bičom alebo boli vyholení a následne uväznení. Takéto ustanovenia zostávali zákonom španielskeho poloostrova až do štrnásteho storočia.[47]

Druidizmus ako sa zdá už bol náboženstvom Keltov, keď sa usadili v Gálii a druidizmus v súlade so všetkými polyteistickými náboženstvami pridal do svojho jednoduchého učenia magické rituály.[47] O magických praktikách tohto ľudu je známe len málo, okrem toho, že mali veľký rešpekt k vešteniu a k používaniu imela; ich druidkám sa dostávalo veľkej úcty a ľudia verili, že môžu vyvolávať a utišovať búrky.[48]

Zo všetkých nájazdníkov do západnej Európy sa ako poslední mali naučiť od podmanených ľudí veciam magických umení germánske kmene pretože pravdepodobne u žiadnej inej rasy netvorilo nadprirodzeno takú veľkú časť každodenného života. V značnej miere bolo praktizované veštenie, duchovne obdarené bytosti dokázali predpovedať budúcnosť pomocou jasnovidectva resp. zaklínadiel; tzv. Vala resp. vedma bola uctievaná ako nadčlovek.[49] Nórske ságy poskytujú jasnú predstavu o dôležitej úlohe, ktorú kúzelníci resp. mágovia zohrávali v germánskych krajoch pri Balte.”

[47] M. G. H., LL.; Wisigoth, II, IV, 1; VI, 4.

[48] Cauzons. La Magie et la Sorcellerie en France, Paris, 1909, II, 60.

[49] Duruy, Historie des Romains, Paris, 1883; III, 118.

[50] Grimm, op. cit. III, 1028; Tacitus, Germania, VIII.

[51] Saxo Grammaticus, I, 25; II, 50; V, 48. Translated by Elton, London, 1894.

Nápoje vyvolávajúce vášne a lásku, netečnosť alebo nenávisť patrili medzi časté zdroje nórskej mágie. Vyvolávanie zlých duchov bolo ponechané na ženy, všeobecne známe ako “jazdkyne noci”, rovnaká predstava týkajúca sa čarodejníc, ktorú nachádzame prevažne v štrnástom a pätnástom storočí. V najstaršom texte Sálskeho zákonníka, ktorý nevykazuje žiadnu stopu po kresťanskom vplyve, jediná zmienka o kúzelníctve je pokuta osemdesiat solov vynútená za zavolanie ženskej čarodejnice alebo za poznačenie muža ako toho, čo nosí čarodejnici kotol. Jednou z najhrôzostrašnejších schopností germánskej čarodejnice rovnako ako aj jej rímskej sestry bol jej kanibalizmus, ktorý sa spomína v Sálskom zákonníku a v legislatíve Karola Veľkého.

Záležitosť týkajúca sa tzv. trolla alebo nočných zhromaždení čarodejníc, kde oni tancovali a spievali a pripravovali svoje magické nápoje, bol zvyčajnou povinosťou týchto múdrych žien, najmä na deň 1. mája (Noc sv. Walpurgy, Valpuržina noc), ktorá bola veľkým festivalom pohanstva.[52] Táto predstava sa neskôr vyvinula na čarodejnícky Sabat, čo bol prvok spoločný poverám mnohých rás, pôvod ktorého sa nedá pripísať žiadnemu inému ľudu.

Vykonávanie čarodejníctva bolo považované týmito barbarmi za neslávne a podradné, aj keď púhe oddávanie sa mu v pohanských časoch nebolo trestným činom a tresty boli vynášané iba pri poškodení takto spáchaných osobe alebo na majetku. Kodifikované zákony barbarov nikdy nenariaďovali trest smrti, univerzálnym potrestaním za tento zločin boli pokuty. Ako sme uviedli vyššie, najstarší kódex Sálskeho práva neposkytuje žiadny všeobecný trest za čarodejníctvo. Ripuarijský zákonník považuje za vhodný trest za vraždu vykonanú čarodejníctvom, rovnako ako akékoľvek iné vraždu, zaplatenie všeobecným poplatkom,tzv. wergild za škody takto vyvolané uvádza pokutu 100 solov, ktorému sa možno vyhnúť očistením sa prísažnými vyhláseniami šiestich svedkov.” Ďalšie trestné kódexy o tejto veci mlčia.

[52] M. G. H., LL. Salic. Tit, XIV.

[53] Grimm, op. cit. III, 1044, 1050.

V anglických dejinách vo vágnom a všeobecnom zmysle niečo veľmi staré; samotné angl. slovo witchcraft – čarodejníctvo sa datuje do doby Anglo-Sasov, ale predstava nie je jasne zadefinovaná v mysliach obyčajných angličanov až do začiatku tvrdej legislatívy o tématike v pätnástom storočí. Samozrejme už v siedmom storočí Teodor z Tarzu uvalil tresty pokánia na mágov a kúzelníkov a zákony počínajúc Alfrédom Veľkým sa o ňom často zmieňovali.” Z týchto pasáží sa dá odvodiť význam slova witch – čarodejnica konkrétne je to tá, ktorá používa kúzla a čary a ktorej pomáhajú zlí duchovia pri presadzovaní istých cieľov. Nič sa ešte nepovedalo o premieňaní čarodejníc do iných podôb ani neexistovala žiadna zmienka o pakte so Satanom ani žiadna narážka na nočné stretnutia alebo Sabaty. Tieto predstavy, ktoré už prevažovali v Európe, dorazili do Anglicka v štrnástom storočí.

Taká bola viera a praktiky národov, s ktorými mala Cirkev čo do činenia pri svojej snahe vyhladiť pohanstvo a kúzelníctvo. Ako ďaleko zasahuje moc diabla v konkrétnych prípadoch a má dopad na človeka a viditeľné prejavy prírody, je otázka, ktorá zamestnávala teológov od najstarších dôb až dodnes, samotná Cirkev sa však ešte o tejto veci s konečnou platnosťou nevyslovila.

Samozrejme odvtedy čo sa väčšina z heréz premiešala s poverčivými predstavami pastieri Cirkvi rovnako ako koncily boli prinútení niekedy vykonať opatrenia proti heretickému učeniu, proti mágii a kúzelníctvu, proti populárnej povere a proti pohanským a polopohanským vieram. Akej povahy boli tieto opatrenia bude ukázané v nasledujúcich kapitolách.

[54] M. G. H., LL. Salic. Tit, XXII.

[55] Thorpe, Ancient Laws and Institutes of England, London, 1840, I, 41. Wright, A Contemporary Narrative of the Proceedings Against Dame Alice Kyteler. London, 1843, introd. I-III.