Bol “Temný vek” naozaj taký temný?

Táto otázka často zaznieva počas kritizovania kresťanstva ako hlavného vinníka a myslí sa to často z hľadiska počtu inovatívnych myšlienok a vedecko-kultúrneho pokroku.

Termín “Temný vek” pochádza z latinského saeculum obscurum, poprvýkrát použitý pre obdobie stredoveku známym cirkevným historikom Cesare Baroniom v r. 1602.  Baronius, podobne ako väčšina intelektuálov považoval stredoveké obdobie – približne 500-1500 AD – za obdobie temnoty a obskúrnosti, zväčša kvôli (v jeho dobe) nedostatku dokumentárnych prameňov z ktorých by historik mohol čerpať. Termín sa taktiež začal používať ako hodnotový úsudok o celom období; odsúdenie vnímaných zlých dopadov nadvlády Cirkvi v tomto období.  V dôsledku čoho sa často stále používa ako synonymum pre “stredoveký” al. “stredovek” a v populárnom vnímaní sa spája s obrazom povery, potlačenia vedy a skúmania, upaľovania čarodejníc a heretikov, presvedčenia v Zem ako plochú dosku a predrenesančnú nevzdelanosť.

Historici po systematickejšom štúdiu tohto obdobia v 20. storočí v súčasnosti zistili, že väčšina z týchto populárnych obrazov je úplne chybná. Tzv. “Protičarodejnícka hystéria” v skutočnosti prebiehala až po stredoveku a  bola v podstate zaležitosťou ranomodernej éry, vyvrcholiac v sedemnástom storočí a celá myšlienka, že Cirkev vyučovala, že zem je plochá doska je mýtom vyfabrikovaný románopiscom z devätnásteho storočia.  Toto hlbšie pochopenie stredoveku ako obdobia veľkého odhodlania, rozmanitosti a intelektuálnej aktivity, zvlášť po veľkom znovuoživení starovekej učenosti počas renesancie dvanásteho storočia, je iba malým začiatkom ktorý sa nedostal do všeobecného povedomia verejnosti, ale historikmi bol a je uznávaný už niekoľko desaťročí.

V dôsledku čoho sa dnes termín “Temný vek” používa najmä v akademickej oblasti na označovanie celého obdobia stredoveku už len zriedkavo.  Samozrejme stále sa niekedy používa na označenie obdobia prvých storočí, po katastrofickom páde západnej Rímskej ríše. Tento pád v Západnej Európe vyústil do politického rozdelenia, konca  rozsiahleho obchodu na dlhé vzdialenosti, rozpad verejnej infraštruktúry a degradácia schopnosti konštruovať veľké budovy a vyrábať zložitú architektúru. Taktiež dochádza počas týchto niekoľkých storočí v Európe k barbarským vpádom a vojnám, ktoré ešte viac narušili každodenný rytmus života a spôsobili masívny úpadok v školstve a učenosti.

Ako argumentuje Bryan Ward-Perkins vo svojej knihe The Fall of Rome and the End of Civilisation (2005) archeologické porovnanie nálezov z neskoršieho rímskeho obdobia a podobných artefaktov zo šiesteho al. siedmeho storočia ukázalo do akej veľkej miery upadla európska materiálna kultúra.  Továrensky vyrábaná , hromadne produkovaná keramika, ktorá bývala exportným tovarom až do najvzdialenejších kútov ríše bola nahradená hrubou, podomácky vyrábanou.  Dôkazy o luxusnom tovare predávanom na ďaleké vzdialenosti takmer úplne zmizli zo záznamov, až na nálezy z pohrebísk vtedajšej spoločenskej elity.  Učenosť nezmizla úplne a to len vďaka učeniu Cirkvi, že “pohanská” filozofia bola sama o sebe hodná štúdia a byť zachovaná. Ale mnoho znalostí sa v tomto období zmätku stratilo.  Napríklad sa nám zachovala korešpondencia z 9. storočia medzi dvomi mníchmi, kde navzájom diskutujú o matematických problémoch, ktoré v dnešných očiach vyzerajú úplne elementárne, ale v tej dobe to bola “špička” protovedeckej zvedavosti.

Ale mnohými spôsobmi tento úpadok zasial semienka svojho vlastného znovuoživenia.  S pádom obchodovania na veľké vzdialenosti, dopravnej infraštruktúry a obrovských trhov, keď Rímska ríša padla boli miestne komunity prinútené stať sa viac sebestačnými. Technológie a farmárske metódy, ktoré znižovali náročnosť práce a zvyšovali výnosy sa stávali potrebnými čoraz viac a v období  medzi 500 a 1200 n.l. zaznamenávame prijatie zmien, ktoré zrevolucionizovali poľnohospodársku výrobu. Prijatie konského jarma a podkov zefektívnili orbu a širšie využitie ťažkého odlievanej radlice, pluhu znamenalo to, že pôda v plodných severoeurópskych oblastiach sa mohla poprvýkrát využiť na poľnohospodársku výrobu.  Po celej Európe sa začali stavať vodné mlyny, zmechanizujúc tak nielen výrobu múky, ale taktiež  mnoho iných procesov ktoré sa predtým vykonávali ručne. Táto mechanizácia sa rozšírila aj na využitie veterných mlynov a došlo napokon aj k vynálezu bočných vodných mlynov a množstva iných postupov vylepšených týmito novými strojmi vrátane takých ako počínajúc rezaním muriva až po ovládaním bucharov a mechanizovaných kováčskych mechov.

Výsledný vzostup na úrovni výroby a životných štandardov vďaka týmto technológiám spolu s koncom invazívnych vĺn a väčšou politickou stabilitou vydláždil cestu pre ďalšie rozmach v neskorom stredoveku. Kontakty so židovskými a moslimskými učencami v Španielsku znamenal objavenie sa spisov Aristotela, Ptolemaia, Archimeda a mnohých ostatných preložených do latinčiny a ich návrat na Západ.  V tom istom období sa v Európe začali objavovať prvé univerzity, čo znamenalo ustanovenie celoeurópskej siete učenosti.  Toto stredoveké znovuoživenie  znamenalo taktiež ďalšie technologické inovácie, hlavné stredoveké objavy napr. boli mechanické hodiny, okuliare, účinné zbrane na báze pušného prachu a tlačiarenský lis.

Preto obdobie často nazývané “temným vekom”, ktoré nebolo až tak “temným” ako sa niekedy verilo sa dnes  nahliada ako na  obdobie vitality, zmeny a rastu, ranomoderné obdobie, na ktoré sa často odkazuje ako na Temný vek s určitosťou bolo obdobím úpadku, územného rozdrobovania a kolapsu.  Ale Európa raného stredoveku sa z tohto dna relatívne rýchlo spamätala a vystúpila na cestu významného oživenia a dlhého obdobia rastu a inovácií, ktoré malo položiť základy moderného sveta.

Reklamy

Ako sa na vedu pozerali antickí Rimania?

Dalo by sa povedať, že Rimania nerozvíjali vedu rovnakým spôsobom ako ich grécki predchodcovia do veľkej miery preto, že mali dojem, že v minulosti už došlo k uskutočneniu zásadných filozoficko-vedeckých objavov. Rímska intelektuálna kultúra bola podobne ako väčšina kultúry Stredozemia, v podstate dedičom gréckej intelektuálnej tradície. Od tej doby ako Rím začal dominovať v oblasti Stredozemného mora, sa rímski intelektuáli považovali vo všeobecnosti za “učených”,  pretože získavali vedomosti a v mnohom nadväzovali na predchádzajúci helénsky svet. Učili sa po grécky a študovali grécke texty v pôvodnom jazyku.  Toto zahŕňalo filozofické práce, vrátane metafyziky, matematiky a logiky rovnako ako “prírodnej filozofie”, ktorá predstavovala  protovedeckú analýzu fyzikálneho sveta a zahŕňala v sebe fyziku, optiku a v rámci nej sa objavili aj prvé krôčiky v biológii. Geometria a čo je pre nás zvláštne aj astronómia boli viac odvetviami matematiky. Toto štúdium gréckej protovedy v Grécku bolo vysoko technickou záležitosťou a špecializovanou formou štúdia a nebolo detailnejšie rozvíjané.  Ale tí, ktorí sa snažili o jej rozvíjanie, začali s zostavovaním výberu myšlienok gréckej prírodnej filozofie pre tých, ktorý sa o ňu zaujímali len príležitostne, prekladaním podstatných častí gréckych textov do latinčiny a ich zozbieraním pre širší okruh čitateľov.  Tieto zbierky a encyklopédie sa kopírovali a čítali v širšom rozsahu než originálne grécke texty a niektorí sa učili z týchto prác pretože ťažšie na pochopenie a technickejšie originály v žiadnej slušnej rímskej vyučbe neboli považované za podstatné. Niektorí učenci v rímskom období rozvíjali a rozširovali práce svojich gréckych predchodcov, hlavne vo forme komentárov, ale taktiež originálnych prác.  Zatiaľčo Ptolemaiove astronomické a geografické práce a Galénove spisy z medicíny a biológie v prevažnej miere čerpali z skorších gréckych úspechov, taktiež podstatne prispeli dodatkami vo svojich odboroch. Niektorí populárni spisovatelia, ktorí chápu moderný pojem “vedy”  sa snažili poukazovať na rímsku architektúru, inžinierstvo a vojenskú technológiu ako na príklady rímskej “vedy”, ale tieto veci boli v tom čase vo všeobecnosti vo vzťahu k “učenosti” považované za okrajové.  Rímsky inžinier alebo architekt  síce mal nejaké vedomosti o matematike a geometrii, ale skutoční učenci v prevažnej miere tieto činnosti považovali za príliš “nízke”.  Prepojenie medzi vedeckou teóriou a praktickým využitím v technológii je viac-menej skôr  nedávnym vývojom a v skorších storočiach sa k nemu dospievalo pomerne náhodne. Napokon povstania a ekonomický a politický úpadok v neskorom rímskom impériu malo na históriu vedy a vo všeobecnosti poznania značný dopad.  Takmer kolaps Rímskej ríše počas tzv. “vojenskej anarchie” v treťom storočí viedlo k masívnemu úpadku vo výučbe, najmä v jej západnej polovici.  Stávalo sa čoraz zriedkavejším  a to aj u tých najbohatších Rimanov, že sa budú učiť grécky jazyk. To znamenalo, že mnoho spisov gréckej protovedy a filozofie sa stávalo čoraz vzácnejšími, pretože čoraz menej a menej grécky rozumejúcich čitateľov znamenalo, že sa tým zachová aj menej gréckych spisov. Rímske vedecké znalosti  sa obmedzovali na latinské zbierky a encyklopédie z prvého a druhého storočia. Keď v 5. storočí padla Západorímska ríša, intelektuálny život dosiahol svoje dno.  Zámerná prekladateľská kampaň  kľúčových prác do latinčiny Boethiom a Cassiodorom v šiestom storočí umožnila to, že logika a časť protovedy prežila až do raného stredoveku, ale väčšina gréckych prác, ktorých počet počas storočí ubúdalo sa v chaotických storočiach, ktoré nasledovali stratilo. Našťastie to nebol prípad Východorímskej ríše, ktorej učenci zachovali väčšinu prác stratených na západe.  Neskorší arabskí učenci prevzali kópie týchto prác, grécke originály zachované byzantskými mníchmi al. sýrske preklady vyhotovené nestoriánskymi kresťanskými učencami a preložili ich do arabčiny.  Tieto si napokon našli cestu naspäť do Európy cez moslimské Španielsko a podnietili tak masívne znovuoživenie záujmu o grécku učenosť, filozofiu a protovedu na nových univerzitách v neskoro stredovekej Európe. Zvláštnym spôsobom  strata takého množstva učenosti v neskororímskom období viedlo k jej obrovskému znovuoživeniu vo vrcholnom stredoveku čo vydláždilo cestu k neskorším revolúciám, ktoré viedli až k modernej vede.

Richard Carrier o starovekej vede

V kapitole č. 15 knihy The Christian Delusion – Blud kresťanstva (Prometheus Books, 2010), Richard Carrier sa snaží argumentovať tým, že pohanská grécka veda sa snažila dosiahnuť vedeckú revolúciu, zatiaľčo sociálny kolaps v treťom storočí n. l. a následný rozmach kresťanstva to zastavil.

Hoci Richard odkazuje na mnohých moderných odborníkov, pokiaľ som si vedomý tak žiadny z nich by nepodporil jeho tvrdenie, že grécka veda bola na vrchole revolúcie (povedzme v rámci jedného alebo dvoch storočí pričom kolaps v treťom storočí zabránil pokroku). Vedcom, ktorý sa priblížil dostatočne na to, aby podporil Richardovu pozíciu je pravdepodobne Lucio Russo v knihe The Forgotten Revolution – Zabudnutá revolúcia (Springer, 2003). Russo v nej predkladá argumenty na základe hlbokej znalosti starovekých prameňov o tom, že grécka veda dosiahla svoj vrchol približne okolo roku 300 pr.n.l. Naznačuje, že keď bol objavený zákon gravitácie a keď bol oveľa rozšírenejším heliocentrizmus Aristarcha zo Samosu než sa myslí dnes, došlo k zabudnutej vedeckej revolúcii. Pre Russa znamená obdobie ranej rímskej ríše, obdobie Ptolemaia a Heróna úpadok a stagnáciu gréckej vedy.

Russova práca nebola prijatá vedeckou komunitou. Sám Richard tiež zastáva veľmi odlišný názor od Russoa tvrdiac, že druhé storočie n.l. predstavuje vrchol gréckej vedy. Ironicky povedané, Russo by sa takmer dokázal vysloviť na podporu Rodneyho Starka, ktorý tvrdí, že po Aristotelovej ére sa v gréckej vede nič veľké a významné nestalo (hoci Russo moment prelomu posunul o približne päťdesiat rokov).

Takže ako ďaleko sa grécka veda dostala? Budem sa v mojich poznámkach sústrediť na mechaniku a fyziku, keďže tieto patria do poľa pôsobnosti, do ktorého spadá väčšina mojej práce o stredovekej vede.

Richard poznamenáva, že “Strato zo Lampsaca rozšíril… experimentálnu metódu na stroje a fyziku a od tej doby mnohé z Aristotelových fyzikálnych teórií bolo pozmenených alebo opustených”. Strato bol druhým riaditeľom Aristotelovho Lycea hneď po samotnom majstrovi. Z jeho spisov sa zachovalo málo, ale v antike mal kvôli vede takú povesť, že bol známy ako naturalista. Jeho najväčším úspechom o ktorom v súčasnosti vieme bolo predvedenie, že vzduch sa dá stlačiť z čoho správne odvodil, že je tvorený malými časticami plávajúcimi vo vákuu. Taktiež predviedol, že skutočné vákuu sa dá vytvoriť umelo. To je pozoruhodné. Ale je v tom háčik. Úryvok z jeho práce, v ktorom to je uvedené sa všeobecne považuje za včlenený do úvodu k spisu Pneumatika Heróna z Alexandrie, napísaného v prvom storočí n.l. alebo o tri storočia neskôr. Richard vraví, že “Hero mal experimentálne vyvrátiť Aristotelovo tvrdenie, že vákuum bolo nemožné”. Ale ak Herón sám vykonal tieto experimenty ako tvrdí Richard, prečo by používal prameň, ktorý je starý tri storočia na dokázanie toho? OK, Strato mal pravdu. Ale to znamená, že teória, ktorú Herón tak úspešne využil pre svoj automat tu existovala približne stovky rokov a medzitým nebola vôbec vylepšená.

Mimoto, hoci Strato mal odvodiť zistenie, že umelé vákuum je možné, on a všetci jeho nasledovníci predpokladali, že nasávanie, základ Herónových pneumatických vynálezov je výsledkom strachu prírody z vákua a jej pokúšania sa ho zaplniť. A to nie je pravda.

Situácia s Herónom, ktorý predstavuje pre Richarda vrchol gréckych úspechov v “mechanike, pneumatike a divadelnej robotike” vypadá horšie. V jeho Mechanike Herón jednoznačne tvrdí, že ťažké predmety padajú rýchlejšie než ľahšie (a poskytuje vysvetlenie prečo, ktoré vyzerá ako keby pochádzalo od Hipparcha (o ktorom pozri nižšie), hoci je ťažké si byť v tom naisto). V súčasnosti je to fundamentálny omyl, ktorý sa ľahko ukáže pomocou toho najjednoduchšieho z experimentov. Už samotný Herón to však nedokázal. Čo sa týka otázky jednoducho prijal autoritu Aristotela (a zdravého rozumu). Neexistuje žiaden dôkaz, o ktorom by som vedel, žeby ktokoľvek vykonal jednoduchý experiment pustenia ťažkej a ľahkej gule, až experimentu Jána Filopóna v šiestom storočí n.l., od ktorého kresťania mali nechať vedu stagnovať.

Herón taktiež napísal o zákone odrazu, správne poznamenajúc, že uhol dopadu a uhol odrazu sú rovnaké. C.B. Boyer pred mnohými rokmi ukázal, že toto bolo známe prinajmenšom  od doby Aristotela, takže znovu Herónova veda nebola nová alebo výsledkom nových experimentov.

Podľa vyššie uvedeného sa dá celkom dobre urobiť záver, že Herón bol praktický mechanik a domáci majster, ktorý svoju teóriu vyčítal zo starých kníh a vo svojom živote sa nikdy ani len nepriblížil k skutočnému experimentu. Vedecká encyklopédia o klasických štúdiách The New Pauly, poznamenáva: “Herón nie je veľmi originálny. Jeho význam leží v spôsobe, akým zhrnul existujúce poznanie vo forme príručky”. To je veľmi odlišné od hodnotenia významu Heróna naznačenom Richardom v jeho kapitole.

Ak sa vrátim späť k Stratovi, nevieme o tom, žeby vykonal nejaké experimenty na poli mechaniky. Jediný prameň, ktorý sa zmieňuje o jeho práci v tomto odbore je diskusia v Simpliciovom komentári o Aristotelovej Fyzike  zo šiesteho storočia n.l.. Strato pozoroval, že ako tok vody postupne padá tak sa rozbíja čo on správne interpretoval ako dôkaz, že padajúce predmety zrýchľujú. Ale to už vedel aj Aristoteles. Taktiež pri poznaní Hipparchovej mechaniky závisíme od Simpliciových údajov. Dnes vieme, že bol určite vynikajúcim astronómom. Richard taktiež poznamenáva, že Hipparchos pracoval na čoraz viac spresňujúcich sa teóriách pohybu strely. Ale to je trošku roztiahnutím. Hipparchova jedna dobrá myšlienka o projektovanej sile bola neskôr prevzatá Jánom Filoponom a znovu sa objavila neskorom stredoveku v oveľa prepracovanejšej podobe ako impetus. Ale v období medzi životom Hipparcha a Filopóna na vedeckom poli pobybu strely nevidíme žiadny pokrok.

Celkovo vôbec nie som presvečený Richardovým argumentom, že Grécko bolo na prahu vedeckej revolúcie, keď kolaps v treťom storočí zastavil pokrok. Naozaj skôr sa nachádzam bližšie k Russovmu názoru, že zlatý vek gréckej vedy nastal približne okolo roku 300 pr. n.l.. Takže podľa môjho názoru Richardov druhý argument namierený proti tzv. téze posvätnej vedy je nepresvedčivý, aj keď v prvom uspel. Samozrejme v priebehu svojho výskumu môže odhaliť nové dôkazy a aby sme si boli na istom, potrebujeme počkať na jeho publikovanie.

Preložené z angličtiny.

Článok: Richard Carrier on ancient science