Alexandrijská knižnica a film Agora – doplnenie a jeho historické zhodnotenie

Keďže som sa z rôznych reakcií na moju odpoveď kritikom kresťanstva “nedozvedel”, či je neskonalý optimizmus istých ľavicovo-liberálnych diskutérov o starovekých poznatkoch a ich strate zničením Veľkej Alexadrijskej knižnice opodstatnený, či to nie je len moja autorská “licentia poetica”, zbožný výmysel  na oklamanie čitateľa resp. hyperbolizácia s nádychom irónie, a či som selektívne nezamlčal podstatné informácie, ktoré by mohli kresťanov naozaj usvedčiť z tohto “civilizačného zločinu” voči vedecko-technickému pokroku, robím  tak teraz a podrobnejšie. Doplnil som preto do  predošlého článku rôzne skutočné vyjadrenia, podľa nadšených i kritických svedectiev rôznych diskutérov a aj citácie z portálu, ktorý sa venuje školskej edukácií dejepisu a jeho sprostredkovaniu mladšej generácií pomocou audiovizuálnych pomôcok, ako sú aj filmové diela.

Film Agora a historické fakty

Venujme sa však téme: Aké bolo postavenie ženy a do akej miery boli autonómne, aké mali možnosti vyučovať a aká bola ich moc resp. vplyv vo vtedajšej neskoroantickej spoločnosti. Možno povedať, že zobrazenie žien vo filme ako učiteliek je viacmenej historicky presné. Hypatia nebola prvou ženskou filozofkou v helénistickom svete. A ani nebola poslednou – pretože o generáciu neskôr pôsobila v Alexandrii ďalšia známa pohanská neoplatonistická učiteľka, Edézia, ktorej sa nič násilné zo strany kresťanov či iných známych antických “zloduchov” nestalo (gr.Aedesia). Väčšina z toho, čo sa z filmu dozvedáme o pohanoch, kresťanoch a židoch má istý historický základ, pretože Alexandria bola už predtým dlhšie mestom častých násilných zrážok medzi rôznymi politickými frakciami a náboženskými skupinami. Vo filme sa však nachádzajú isté “posuny” vzhľadom na historické fakty, ktoré ako sa zdá smerujú k tomu, aby usvedčovali kresťanov vedených biskupom Cyrilom ako hlavných “zloduchov” príbehu.  Vo filme sa nachádza úplne vymyslený útok na Židov, ktorý údajne podnikla frakcia Cyrila, čo potom následne vyprovokuje ich reakciu.  Ak sa na to pozrieme historicky, v skutočnosti to boli Židia, ktorí násilne udreli ako prví. Vo filme sa objavia aj mnohé iné historické fabulácie a výmysly, čím sa z neho stáva niečo ako polemická agenda. Pozrime sa na tie najdôležitejšie historické omyly bližšie. Prvá polovica filmu sa nesie v znamení veľkolepého rozprávania mýtu o “Veľkej Alexandrijskej knižnici” a  v rámci neho zobrazuje  Hypatiu, ako v nej učí. V skutočnosti Alexandrijská knižnica vtedy, keď sa Hypatia prechádzala po alexandrijských uliciach, už dávno nejestvovala.  Film sa pravdepodobne pokúša ukázať tzv.”dcérsku knižnicu” v pohanskom chráme Serapeum, ale dobové historické dôkazy jasne dokladajú, že tento chrám bol v Hypatiinej dobe dávno opustený a ani žiadna knižnica tam už dávno nebola. Scény o tom, ako fanatický dav kresťanov plieni a ničí knižnicu sú fikciou a neexistujú žiadne dôkazy o tom, žeby  vôbec mala Hypatia nejakú spojitosť so Serapeom. Hypatia je zobrazená ako inovatívny mysliteľ prichádzajúci na nové objavy. V skutočnosti nemáme žiadne dôkazy o tom, žeby ním aj naozaj bola, hoci bola váženou neoplatónskou filozofkou a skúsenou matematičkou.  Taktiež sa z jej zobrazenia vo filme do značnej miery môže zdať, že by bola ateistkou.  Avšak keďže bola neoplatónska filozofka, je to nezmysel – táto jej filozofická škola presadzovala skôr  silné a značne mystické presvedčenie v existenciu “Jedného”, ktoré sa významnej miere podobalo kresťanskému a židovskému monoteizmu. Scény, v ktorých vykonáva experimenty so zotrvačnosťou a objavuje heliocentrizmus sú úplným výmyslom a sú veľmi nepravdepodobné, žeby sa naozaj stali najmä kvôli jej filozofickej orientácii. Vo filme sú tiež znázornené spory medzi alexandrijským prefektom Orestom a biskupom Cyrilom ako keby sa sústredili okolo Orestovej podpory pre Hypatiu a faktu, že je učenou ženou.  Toto sa taktiež nenachádza v žiadnych dobových prameňoch. Súčasťou sporu medzi nimi bola len do tej miery, že bola známou politickou podporovateľkou Oresta.  Jej vražda nebola motivovaná nenávisťou voči jej učenosti, ale jednoducho bola vyjadrením skôr aktu politickej odplaty za smrť jedného z Cyrilových podporovateľov.  Tento zločin bol prejavom čisto (a typicky) politicky motivovaného pouličného násilia v Alexandrii. Film sa snaží predstaviť divákom jej smrť ako umelecké stvárnenie istého druhu podobenstva o násilnom strete ateistického rozumu a náboženského fundametalizmu.  Avšak tohto veľkolepého podniku dosahuje prekrucovaním určitých historických faktov.  Násilná a tragická smrť Hypatie sa týkala politiky a nie učenosti či rozumu. Jej smrť neoznamovala vznešene úpadok vo vedách a dobu kresťanskej nevedomosti – Alexandria pokračovala ako centrum vedeckej učenosti a aj ako domov významných pohanských a kresťanských učencov ako boli Edísia, Hieroklés, Asklépios z Tralles, Olympiodoros Mladší, Amonius Hermiae a Hermias.  Jej smrť taktiež nebola predzvesťou pádu Ríma a nástupu tzv.”Doby Temna”.  Žila v východorímskej ríši.  Ríšou, ktorá síce padla ale bola to západorímska, ale táto nemá nič spoločné s politickými prejavmi pouličného davového násilia vo vzdialenej Alexandrii, ktoré sa udiali o šesťdesiat rokov skôr.  Východná časť Rímskej ríše, neskôr známa ako Byzantská ríša, po jej smrti pokračovala ešte ďalších 1000 rokov . A preto aj pre film Agora platí múdra rada, ako je to u každého (pseudo)historického filmu, berte historické reálie v ňom zobrazené s veľkou opatrnosťou a overujte si ich pomocou dobových prameňov. Amenábarov film sa pokúša o umeleckú výpoveď, ktorá sa týka náboženského fundamentalizmu, ale pri jej dosahovaní ukazuje značne prekrútený obraz udalostí doby, v ktorej žila Hypatia. V rámci historických prameňov existuje niekoľko správ, že Veľká Alexandrijská knižnica bola vypálená Juliom Caesarom v r. 47 p.n.l, ktoré boli napísané po tom, čo už jeho dynastia nebola pri moci (čo je pochopiteľné) a to: Senecom, Plutarchom, Aulom Gelliom a Diom Cassiom. Je možné, že tento obrovský požiar a skaza nezničila celú zbierku zvitkov knižnice, ale keď v r. 20 p.n.l. Strabo  navštívil Alexandriu a popisuje detailne palác a Museion a iné veľké budovy v Bruchione, kráľovskej štvrti, v ktorej mala táto Veľká knižnica stáť, pritom sa však o nej vôbec nezmieňuje. Niektorí historici sú presvedčení, že sa nachádzala v samotnom Museióne.  Ak je to pravda, potom všetko čo zostalo po Veľkej knižnici by mohlo byť zničené v roku 273 n.l., keď pohanský rímsky cisár Aurelian dal rozkaz svojim légiám vydrancovať mesto a pritom došlo k vypáleniu a zrovnaniu zo zemou celej štvrte Bruchion, vrátane Museiónu. Je známe, že existovali jej menšie tzv.”dcérske knižnice”, vrátane jednej, o ktorej sa zmieňuje Epifaneos zo Salamín, a ktorá ako sám píše, bola umiestnená v Serapeu – chráme boha Serapisa, ktorý sa nachádzal mimo štvrte Bruchion.  Serapeum bol neskôr v roku 391 n.l. zničený kresťanským rozvášeným davom a Edward Gibbon vďaka tejto udalosti započal rozširovať legendárny príbeh, pozostávajúci zo siahodlhých tvrdení, že toto zničenie predstavovalo koniec “Veľkej Alexandrijskej knižnice”. Avšak žiadne z piatich dochovaných historických rozprávaní o zničení Serapea  sa o nejakej, aj menšej knižnici nezmieňuje a zdá sa, že chrám bol už v čase, keď došlo k jeho vydrancovaniu, nepoužívaný a opustený.  Ammianus, ktorý ako sa zdá Egypt navštívil približne pred 50 rokmi, farbisto tento chrám popisuje, ale o jeho knižnici píše v minulom čase. Myšlienka, že táto knižnica bola v dobe, keď bol chrám zničený, stále nedotknutá, sa vo všeobecnosti zdá ako mylná, hoci je neustále a opakovane predhadzovaná tými, ktorí sústavne a dookola vedú reči o tom, ako “tí zlí, zlí, zlí kresťania zničili Veľkú Alexandrijskú knižnicu“. Historické dôkazy sú síce nesúrodé, ale zdá sa, že najpravdepodobnejšiou verziou bude, že samotná Veľká knižnica bola zničená resp. podstatne znehodnotená ohňom v r. 47  p.n.l. a  odvtedy sa o nej píše už len v minulom čase.  Menšie dcérske knižnice, ako tá v Serapeu, pretrvali dlhšie, ale tieto sa s veľkou pravdepodobnosťou tiež postupne rozstratili, akonáhle zmizli ich podporovatelia. Tie knižnice, ktoré boli umiestené v chrámoch, by mohli byť na tento druh pomalého úpadku obzvlášť náchylné, keďže prijatie kresťanstva zbavilo pohanské kulty finančnej podpory a ich chrámy v dôsledku nevyužívania  a chátrania upadali.  Knihy boli veľmi vzácne a hodnotné predmety, preto úpadok týchto menších knižníc by mohol  znamenať, že ich obsah bol skôr vykradnutý, než zničený. Ale myšlienka, že Veľká Alexandrijská knižnica bola nejakým depozitom učenosti, ktorý by sa nikde inde nenachádzal, je dokonalý mýtus.

Literatúra:

Podobne ako v článku Moderné rozprávky o zázračnej knižnici alebo keby bolo keby, boli by sme na Jupiteri?

Reklamy

Chcete si zalúštiť? – zaujímavé blogy nielen o zašifrovaných textoch

Ak si chcete spríjemniť nadchádzajúce dlhé zimné večery odhaľovaním menších či väčších historických hádaniek a “neberú” Vás krížovky či Sudoku, môžte si skúsiť reálne historické zašifrované texty. Dostať sa k nim bližšie a tak povediac “ohmatať si ich”, už nie je ani tak vzdialené, ako by sme si viacerí mysleli.

Blog Klausa Schmeha, známeho popularizátora a svetového odborníka na historické šifrovacie metódy, ich ponúka hneď niekoľko desiatok (ako prvý v spolupráci so mnou “medzinárodnú” súťaž, kto vylúšti ako prvý dve zašifrované správy čs. protirakúskeho odboja):

http://scienceblogs.de/klausis-krypto-kolumne/2014/08/29/wer-knackt-die-kryptogramme-der-tschechischen-widerstandsbewegung-aus-dem-jahr-1915/

Jeho maďarský kolega, Benedek Láng spustil pred rokom a pol vynikajúci blog o historickej kryptológii a jej problémoch (archívy bývalej Osmanskej ríše snáď ešte niečo zaujímavé prinesú):

http://kripto.blog.hu/2014/11/20/kemek_olaszul_osztrak_megbizoiknak

Pán Janeček, bývalý vynikajúci vojenský kryptoanalytik, tiež rád uverejňuje zašifrované texty na svojom blogu (napr. o Knoflíkovej afére):

http://janeckovokrypto.blogspot.sk/2014/11/kryptlusteni33.html

Hans Jahr alias kjfriedo.:)

Postoj Katolíckej Cirkvi voči čarodejníctvu a všetkým praktikám kúzelníctva a mágie – VII. KAPITOLA – CIRKEV, 1200-1700 Pápeži a koncily

VII. KAPITOLA  – CIRKEV, 1200-1700  Pápeži a koncily

Až do trinásteho storočia a po tom, čo podľa svetského zákonodarstva proti čarodejniciam im hrozila smrť upálením na hranici, Cirkev pre týchto páchateľov schválila iba disciplinárne tresty a ich vylúčenie zo svojho spoločenstva. Ale tieto skutočnosti nabrali iný smer po tom, čo viera v čarodejníctvo bola posilnená znovuobjavením sa gnosticko-manichejských siekt, ktoré učili, že existujú dva navzájom súperiace, rovnako mocné, spoluvečné princípy, dobrý a zlý princíp, pričom druhý bol považovaný za stvoriteľa a vládcu nad materiálnym svetom-vesmírom. Týmito a ďalšími heretikmi boli katari, Albigénci, valdénski, luciferiáni z ktorých všetci boli obviňovaní z hrozných zločinov, najmä z toho že vyvolávali diabla určitými vzývaniami, následkom čoho on navštevoval ich zhromaždenia a nabádal ich k tomu, aby sa dopúšťali rozmanitých nepredstaviteľne zlých skutkov. Hansen píše: “Je nepopierateľné, aké obrovské povzbudenie bolo vkladané do povier o démonických vplyvoch a možnému sexuálnemu styku medzi ľudskými bytosťami a démonmi katarizmom, v dôsledku jeho dualistickej filozofii.” [275] Tzv.”Čierna smrť” ktorá devastovala Európu v štrnástom storočí bola považovaná za dielo diabolských mocností a v mnohých prípadoch, emócie spôsobené touto pohromou dospeli až do šialenstva. V niektorých častiach Európy, najmä v Nemecku, flagelanti, ktorých počet vystúpil až na niekoľko tisíc brázdili krajinu a vzývali uprostred divokých tancov moc Satana. Zo všetkého spomenutého a spojených účinkov vyvstávala pred Cirkvou otázka čarodejníctva oveľa mocnejšie čoho následkom bolo, že sme našli mnoho odkazov na tieto praktiky v pápežských bulách a listoch a v konciliárnych dekrétoch. V tom istom čase sa vynášané tresty stávali čoraz viac tvrdšími a keď bola ustanovená inkvizícia tak čarodejníctvo ako aj heréza sa stala jedným z najčastejších obvinení proti obžalovaným v inkvizičnom procese.

[275] Hansen, Zauberwahn, 240

S pätnástym storočím prišlo významné zvýšenie počtu prípadov prenasledovania čarodejníc a v tomto a nasledujúcom storočí, pokým prebiehal boj medzi katolicizmom a luteránizmom, počet tých, obvinených zo styku s diablom bol vyšší než vo všetkých predchádzajúcich storočiach. K tomuto dochádzalo z veľkej časti kvôli učeniu niektorých reformátorov, ktoré prispievalo k napätiu a roztáčaniu špirály perzekúcie. V Luterovom katechizme sa moc pripisovaná diablovi na telom a dušou, životom a vlastníctvom človeka prirovnávala takmer k všemohúcnosti. Priatelia a nasledovníci Luthera zdieľali tieto pohľady a čoskoro sa zistilo, že kazatelia hovorili viac o diablovi ako o Kristovi a že mladí a starí verili viac v diabla než v Boha a jeho posvätnému evanjeliu.

Keď teda prechádzame k skúmaniu činnosti pápežov počas tohoto obdobia medzi rokmi 1200-1700 zisťujeme, že mnohí z nich vydávali dekréty dotýkajúce sa reality mágie a čarodejníctva. V roku 1258 a 1260 pápež Alexander IV. písal františkánskym a dominikánskym inkvizítorom, že by títo mali prenechať trestanie kúzelníkov na svetských sudcov, ak nedochádza k prejavom herézy. “Cum negotium fidei, quod summe privilegiatum existit, per occupationes alias non debeat impediri, inquisitores ipsi de iis, nisi manif este haeresim saperent, ratione huiusmodi officii sibi commissi se nullatenus intromittant, sed eos relinquant suis iudicibus poena debita castigandos.” [276]

V roku pápež Bonifác VIII. nariadil vyšetrovanie obvinení vznesených voči Walterovi, biskupovi z Coventry a Lichfieldovi, pokladníkovi kráľa Edwarda I., že spomenutý biskup mal priniesť dary a obetovať ich diablovi. [277] Je dobré poukázať na to, že Edward I. v tomto prípade intervenoval v jeho prospech a bolo napokon dokázané, že správa o tom vyšla od jeho nepriateľov, takže biskupovi bolo dovolené, aby sa očistil miestoprísažným svedectvom o dobrej povesti pochádzajúcom od tridsiatich siedmich svedkov.

[276] Hansen, Quellen, 1.

[277] Hansen, op. cit, 2.

Rastúca dôležitosť čarodejníctva a kúzelníctva vo všeobecnom ľudovom povedomí prijala nový podnet z výnosov pápeža Jána XXII. V roku 1318 napísal biskupovi Bartolomejovi z Frejusa a priorovi Petrovi Textorisovi z diecézy Eodez, poverujúci ich vykonať vyšetrovanie týkajúce sa niektorých klerikov a laikov, ktorí praktikovali nekromanciu a príbuzné umenia: “se nigromancie, geomancie et aliarum magic arum artium moliminibus implicarunt et implicant, scripta et libros habentes huiusmodi artium, que quidem, cum sint artes demonum ex quadam pestifera sociate hominum et angelorum exorte etc. ” [278] Ak sa tieto osoby preukážu ako rebelujúce, nech sú prinútené pod cirkevnou cenzúrou vzdať sa svojich zločinných praktík. O dva roky neskôr mal ten istý pápež odoslať po kardinálovi zo Sancta Sabina list týkajúci sa vzdávania úcty niektorými ľuďmi diablovi, vytvárajúcimi pakt so Satanom a zneužívanie hostií a svätenín čarodejnicami. Listy nariaďovali biskupom vyšetriť tých, ktorí obetujú démonom alebo ich adorujú alebo s nimi vytvárajú nevyslovený resp. slovný pakt alebo tých, ktorí zneužívajú sviatosť krstu krstením obrazov zhotovených z vosku rovnako ak aj tých, ktorí zneužívajú sviatosť eucharistie. Takéto osoby by sa mali trestať podľa kánonov týkajúcich sa herézy. [279] V bule z roku 1326 sa hovorí znovu o tých, ktorí vstupujú do paktu s diablom, klaňajú sa mu, vyrábajú obrazy, väznia démonov do prsteňov či zrkadiel a hrozí sa im trestami spojenými s herézou, všetkým, ktorí boli uznaní vinnými a tým, ktorí sa od tohto konania neodvrátia do ôsmich dní. [280]

[278] Hansen, op. cit, 3.

[279] “Dominus Iohannes . . . vult ordinat vobisque committit, quod auctoritate sua contra eos, qui demonibus immolant vel ipsos adorant aut homagium ipsis faciunt, dando eis in signum cartam scriptam seu aliud quodcumque, vel qui expressa pacta obligatoria faciunt cum eisdem aut qui operantur vel operari procurant quamcumque imaginem vel quodcumque aliud ad demonem alligandum seu cum demonum invocatione ad quodcumque maleficium perpetrandum aut qui Sacramento babtismatis abutendo ymaginem de cera seu de re alia factam babtizant sive faciunt babtizari seu alias cum invocatione demonum ipsam fabricant . . . item de sortilegis et maleficis, qui Sacramento eucharistie . . . et aliis sacramentis ecclesie . . . abutuntur, possitis inquirere et alias procedere contra ipsos, modis tamen servatis, qui de procedendo cum prelatis in facto heresis vobis a canonibus sunt prefixi.”

[280] BulIarium, IV, 316.

V roku 1330 ten istý pápež poslal svoj výnos arcibiskupom z Narbonne a Toulouse, ich sufragánom a inkvizítorom z Carcassonne a Toulouse, odstraňujúci kúzelníctvo zpod jurisdikcie inkvizície. [281] Nasledujúci rok nariadil biskupovi Hugovi z Paríža na základe sťažností vznesených kráľom Filipom VI. z Francúzska pristúpiť k vyšetrovaniu týkajúceho sa istých klerikov a laikov, ktorí sa pokúšali využívať čarodejníctvo proti kráľovi a jeho spoločníkom. “Viros maleficos humani generis quodammodo inimicos eo. ferventius persequi debet auctoritas presidentis, quo periculosius saluti publice parantes insidias etiam pulsare non metuunt occultis maleficiis regiam dignitatem . . . tibi per dictum regem nominandas (i.e., personas) super quibusdam eorum maleficiis et excessibus, que adversus ipsius regis et curie sue personas commisisse dicuntur, crimen lese maiestatis in eundem regem propterea perpetrando . . . inquirendi . . . procedendi . . . faciendi . . . quicquid iusticia suadebit, necnon compescendi . . . plenam et liberam tenore presentium concedimus f acultatem.”[282]

Benedikt XII. v roku 1336 nariadil biskupovi Williamovi z Paríža a Williamovi z Carcassonne napraviť a potrestať čarodejnice a kúzelníkov [283] o niektorých sa zmieňujúcich po mene, ktorí boli obvinení z takýchto praktík. Z vysvetlenia podaného pápežským dvorom o platbách kopistu počas procesu pre kúzelníctvo sme získali dojem o prevažujúcom výskyte mágie v rámci všetkých vrstiev spoločnosti. V práci na ktorú odkazujeme je zmienka o deviatich osobách, medzi ktorými boli rektor kostola, rehoľný brat, klerik a niekoľko žien všetci boli obvinení z čarodejníctva. [284]

281 Hansen, op. cit, 6.

282 Id., 7.

288 Id., 8.

284 Hansen, op. cit., 8, 9.

Rovnako v r. 1336 Benedikt napísal grófovi Gastonovi de Foix, rozkazujúc mu aby poslal dvoch mužov podozrivých z čarodejníctva na pápežský dvor, kde mali čeliť súdnemu procesu. [285] Na ďalší rok ten istý pápež napísal Williamovi Lombardskému z Mirepoix naliehajúc na neho, aby vyšetril prípad dvoch mužov držaných v pápežských väzniciach kvôli obvineniu z kúzelníctva. [286] Dokument, datovaný o niekoľko mesiacov neskôr, udáva cenu za starostlivosť o vyššie zmienených väzňov, kňaza a laika, ktorí kvôli vyvolávaniu démonov a praktizovaniu čarodejníctva boli väznení 150 dní. [287] V júni r. 1337 Benedikt napísal dekanovi Arnaldovi z kostola sv. Pavla, v diecéze Alet a arcidekanovi Petrovi de Luna, v diecéze Beziers, nariaďujúc im vyšetriť prípad klerikov a laikov z Beziers, ktorí mali obviniť svojho biskupa Williama z pokusu zabiť pápeža Jána XXII. prostredníctvom magického voskového znázornenia resp. figúrky. [288] Prípad bol neskôr uzatvorený keďže chýbal dostatočný dôkaz. V roku 1338 napísal ten istý pápež Williamovi Lombardskému v diecéze Frejus ohľadne dvoch žien, ktoré sa oddávali diablovi a mali spáchať mnohé zločiny pripisované čarodejniciam. Tieto ženy boli potrestané ako spravodlivosť vyžadovala, avšak spravodlivosť by mala byť zmiernená milosrdenstvom: “Nos igitur talia et similia extirpari de finibus fidelium dictasque mulieres de tantis corrigi facinoribus lima iusticie cupientes, discretioni tue . . . punire ac corrigere penitentiasque ipsis imponere studeas, sicut iusticia exegerit, cum temperamento tamen misericordie, prout earum contritio meruerit et rationi convenire cognoveris, salutares.” [289] To, že mnísi a klerici taktiež neboli oslobodení od praktík svojej doby sa dá doložiť z listu Benedikta Durandovi, opátovi cisterciánskeho kláštora Bolbona týkajúceho sa niektorých jeho mníchov, ktorí sa pokúšali prostredníctvom mágie najmä voskových zobrazení nájsť skrytý poklad. Za toto boli kruto potrestaní. [290]

[285] Ibid.

[286] Id., 10, 11.

[287] Ibid.

[288] Ibid.

[289] Ibid., 13, 14.

[290] Hansen, op. cit, 14-17.

Pápež Gregor XI. v roku 1374 napísal dominikánovi Jakubovi de Moreriovi, inquizítorovi vo Francúzsku zmocňujúc ho tým, aby sa pokúsil postihnúť prostriedkami cirkevnej cenzúry tých, ktorí predkladali obetu diablovi. [291] Alexander V. v r. 1409 napísal františkánovi Ponciovi Fougeyronovi, že čarodejnice, veštice a vyvolávači démonov by mali byť potrestané a že, ak je nutné, mal by byť povolaný štát: “invocato ad hoc, si opus fuerit, auxilio brachii secularis.” [292]

Pápež Eugen IV. v r. 1434 napísal tomu istému Ponciovi, že v mnohých oblastiach by sa malo nachádzať okrem dogmatických heretikov “mnoho kresťanov oddávajúcich sa čarodejníctvu, vešteniu, vyvolávaniu démonov, zaklínaní, povier, využívaní zakázaných umení od ktorých sa jednoduchí kresťania odvracajú. ” [293] Títo mýliaci sa kresťania by mali byť privedení naspäť do Cirkvi.” “Oviculas . . . errantes . . . ad ovile dominicum reducere.” O tri roky neskôr ten istý pápež napísal všetkým inkvizítorom list týkajúci sa istých ľudí, ktorí obetovali démonom a s ich pomocou vykonali mnohé divy. “Ad nostrum non sine gravi mentis amaritudine pervenit auditum, quod plerosque Christi sanguine mercatos adeo tenebrarum princeps, ut eos suorum damnationis lapsusque participes efficiat, eius infascinavit astutiis, quod ipsi detestabiles illius suorumque satellitum suasus et illusiones coecitate noxia sectantes, demonibus immolant, eos adorant, ab ipsis responsa prestolantur et acceptant, illis homagium faciunt et in signum desuper chartam scriptam (the pact) vel quid aliud tradunt, cum ipsis obligatoria, ut solo verbo, tactu vel signo maleficia, quibus velint, illis inferant sive tollant, infirmitates sanent, aeris intemperiem provocent, et super aliis nefandis pacta firmant.” “Takéto osoby by mali byť uväznené podrobené cirkevnej cenzúre a ak je nutné odovzdané svetskej moci.” [294]

[291] Ibid

[292] Ibid.

[293] Ibid.

Eugen IV. v roku 1440 píšúci proti antipápežovi Felixovi V., sa o ňom vyjadril ako o vodcovi nešťastných mužov a žien oddávajúcich sa kúzelníctvu a zvedených diablom; “títo ľudia”, ako píše: “sú všeobecne znamými ako ‘stregule’ resp. ‘stregones’ (strigy) alebo inak Valdenskí.” [295] Ten istý pápež píšúci list adresovaný inkvizítorovi z Carcassonne v r. 1445 upriamujúci jeho pozornosť na vyhľadávanie tých, ktorí sa sami oddávali magickým praktikám. [296] Pápež Kalixt III. v r. 1457 napísal svojmu nunciovi Bernardovi z Bosca, že sa s prekvapením dopočul o tom, že v diecéze Brescia sa nachádzajú istí cirkevníci, ktorý falošne učia bludy o Ježišovi Kristovi a jeho blahoslavenej Matke, taktiež zvrátene odvracajú jednoduchý ľud vyučujúc ich magické umenia ; títo cirkevníci by mali byť starostlivo nájdení a tvrdo potrestaní. [297]

V r. 1459 Pius II. upriamil pozornosť opáta z Treguieru na existenciu magických praktík v Británii a udelil mu pápežskú autoritu na ich potlačenie. [298] V roku 1473 Sixtus IV. si vyžiadal od generálneho vikára Bologne, aby vypracoval správu týkajúcu sa istého karmelitána, ktorý učil, že nie je heretickým očakávať odpoveď od diabla. [299] Ten istý pápež o päť rokov neskôr zakázal výrobu a požehnávanie rovnako ako aj predaj “kúskov vosku zobrazujúcich ovečku všeobecne známu ako Agnus Dei ; “tieto mali byť určené najmä pre pápeža. [300]

294 Hansen, Quellen, 17.

295 Id., 18.

296 Id., 19.

297 Id., 19.

298 Id., 20.

299 Id., 21.

300 Id., 21. Dôvod pre toto obmedzenie týkajúce sa Agnus Dei malo tú príčinu, že mohli byť ľahšie využité ako materiál pre nekromantské praktiky, ak by tomu bolo dovolené rozšíriť sa.

V roku 1483 Sixtus poslal posolstvo dominikánom v Schlettstadte o tom, že poskytol jednému z ich servítov, ktorý sa ukázal takým horlivým pri potýkaní sa s heretickými čarodejnicami v Nemecku odpustky na tri roky a taktiež peňažnú pomoc. [301]

Po tom, čo ho prekvapila naliehavosť správ, ktoré k nemu prúdili z Nemecka, pápež Innocent VIII. v r. 1484 vydal svoju známu bulu “Summis desiderantes affectibus”, v ktorej píše, o tom ako sa nedávno dozvedel, že v niektorých častiach južného Nemecka rovnako ako v provinciách, mestách, krajinách, oblastiach a biskupstvách Mainz, Kolín, Trevír, Salzburg a Brémy odpadlo veľké množstvo ľudí oboch pohlaví od katolíckej viery, vstúpiac do spojenia s diablami a pomocou ich očarovaní, zlorečení a iných nechutných činov kúzelníctva, spôsobujúc obrovské škody  rôzneho druhu ľudským bytostiam a zvieratám. [302] Bula pokračuje: ” hoci dvaja dominikáni a profesori teológie Henry Institor v južnom Nemecku a James Sprenger v niektorých častiach Porýnia, boli poverení pápežskou autoritou za inkvizítorov heretickej neprávosti, napriek tomu, istí klerici a laici v týchto miestach mali tvrdiť keďže v poverovacích listoch rečených inkvizítorov názvy týchto diecéz a miest a mená osôb a ich zločinov neboli výslovne zmienené, inkvizítori sa neodvážili vykonávať svoj úrad resp. zatýkať a trestať ľudí.” Práve preto sú teraz vydané striktné nariadenia, že obaja inkvizítori majú nerušene vykonávať autoritu ich úradu proti osobám každého postavenia.

[301] Hansen, op. cit, 22.

[302] Bullarium, V, 296: “Quamplures utriusque sexus personae, propriae salutis immemores et a fide catholica deviantes, cum daemonibus incubis et succubis abuti ac suis incantationibus, carminibus et coniurationibus aliisque nefandis superstitiis et sortilegiis, excessibus, criminibus et delictis mulierum partus, animalium foetus, terrae fruges, vinearum uvas et arborum fructus necnon homines, mulieres, iumenta, pecora, pecudes et alia diversorum generum animalia, . . . perire, suffocari et extingui facere et procurare . . . fidem praeterea ipsam, quam in sacri susceptione baptismi susceperunt, ore sacrilego abnegare, aliaque quamplurima nefanda, excessus et crimina, instigante humani generis inimico, committere et perpetrare non verentur, in animarum suarum periculum, divinae maiestatis offensam ac perniciosum exemplum ac scandalum plurimorum.”

Na ochranu pred kúzelníctvom budú vysvetľovať Božie slovo vo všetkých farných kostoloch a na poučenie ľudu používať všetky prostriedky. Pápež spomínal najmä biskupa Štrasburgu k ochrane inkvizítorov a k vynášaniu najtvrdších trestov na všetkých tých, ktorí im odporujú a ak je nutné mal by povolať na pomoc svetskú moc. [303]

Táto pápežská bula neobsahuje žiadne dogmatické rozhodnutie týkajúce sa čarodejníctva. Pápež reagoval len historicky na rozličné hrôzostrašné incidenty, ktoré mu boli oznámené a teda bula nič detailne nerieši či už  o objektívnom účinku vytváranom vôľou kúzelníka alebo spôsob akým môže byť sama osebe vnímaná. Bula taktieť nezaviedla nič nové. Dvom inkvizítorom “s ohľadom na zločin čarodejníctva” boli dané absolútne právomoci oveľa striktnejšie definované a ak svetské súdy vynesú rozsudok smrti proti tým previnilcom, ktorí mu boli odovzdaní ako nenapraviteľní cirkevným súdom toto potrestanie nebolo výsledkom buly keďže už pred 200 rokmi svetské právo Sachenspiegel udávalo, že kúzelníci a čarodejnice by mali byť usmrtené ohňom. Táto bula sa nedá ani prijať ako príčina barbarských činov, ktoré boli spáchané v nasledovných storočiach v spojení s prenasledovaním a potrestaním čarodejníc. [304] Bula samozrejme iste podnietila trestanie čarodejníc do tej miery, že povzbudila inkvizítorov, aby v tomto postupovali s veľkou horlivosťou. Duhr píše: “Bula bezpochýb nastolila doktrínu, ktorú bolo povinné prijať. Musíme pripustiť, že pápež bol zle informovaný dôverčivými a nekritickými inkvizítormi a napomohol priamo nespravodlivosti prostredníctvom jeho buly, upaľovači čarodejníc sa mohli spoliehať na pápežskú autoritu. Nemeckí biskupi mali oboznámiť Svätú Stolicu o skutočnej povahe procesov, ale väčšina biskupov bola postihnutá čarodejníckou poverou a do značnej miery boli svetskí vládcovia sa tiež podieľali na upaľovaní čarodejníc. [305]

[303] Bullarium, V, 296; Hansen, Zauberwahn, 467, 468.

[304] Janssen, VIII, 551 seqq.

[305] Duhr, op. cit., 16.

Podľa Hansena dôležitosť čarodejníckej buly spočíva nie v obsahu, ktorý neponúka nič nové, ale skôr v bezprostrednom obehu, ktoré získalo v rámci kníhtlače, zatiaľčo staršie listy bývali obmedzené na malý okruh príjemcov. [306]

Účinkom buly jeden z inkvizítorov, Institoris zostavil memorandum pokynov na spôsob súdneho postupu v čarodejníckych procesoch : vyhlásil popretie existencie  čarodejníctva za herézu a ako hlavné zločiny čarodejníc zmienil : vytváranie búrok, narušenie ľudského vedomia až k bláznivosti, spôsobovanie nenávisti a lásky, zabraňovanie plodnosti u ľudských bytostí a zvierat a dokonca branie života.

O všetkých týchto bodoch mali pastori poučiť  ľud a každého napomenúť, aby udal informácie týkajúce sa osôb podozrivých z čarodejníctva. Po roku od zverejnenia buly a memoranda bol Institoris upovedomený o existencii päťdesiatich podozrivých osôb z ktorých len 2 boli ženy. [307] V r. 1485 Innocent napísal arcivojvodovi Sigmundovi Rakúskemu a opátovi Jánovi z Weingartenu chváliac ich za účinnú pomoc poskytnutú inkvizítorom Institorisovi a Sprengerovi pri ich pokusoch vyhladiť čarodejníctvo a kúzelníctvo. Ďalší rok tento pápež informoval biskupa z Brescie, že všetci tí, ktorí sú vinní zo zločinov čarodejníctva sú ipso facto excomunikovaní. [308]

Alexander VI. v roku 1500 napísal priorovi z Klosterneuburgu a inkvizítorovi Institorisovi ohľadne rozšírenia čarodejníctva v Čechách a na Morave; nariadil im, aby kázali proti týmto diabolským umeniam a ak je nutné povolali svetskú moc. [309] Ďalší rok Alexander poskytol plnú moc dominikánskemu inkvizítorovi v Lombardii, Angelovi z Verony trestať tých obidvoch pohlaví, ktorí sa oddávali diabolskému umeniu čarodejníctva. [310]

[306] Hansen, Zauberwahn, 469 ff.

[307] Hansen, Quellen, 28, 29.

[308] Hansen, op. cit., 28.

[309] Ibid.

[310] Id., 31.

Julius II. medzi rokmi 1503-1513 napísal inkvizítorovi z Cremony, Jurajovi z Casali, nariaďujúc mu napriek opozícii kňazov a ľudu byť odhodlaný v práci prenasledovania osôb oboch pohlaví, ktoré zneužívali sviatosti, prijímali diabla ako svojho pána a majstra, prisahajúc mu poslušnosť; tí, ktorí škodili zvieratám, ničili plody zeme a “aliaque quamplurima nefanda excessus et crimina eodem diabolo instigante committentes.” [311] V roku 1521 Lev X. vzniesol protest proti miešaniu sa benátskych senátorov do postupu inkvizítorov z Brescie a Bergama proti kúzelníkom. Pápež rozkázal inkvizítorom aby využili cirkevné prostriedky ako exkomunikáciu a interdikt. [312]

Hadrián VI. v r. 1523 udelil inkvizitorovi z Como, Modestovi Vincentinovi, právo postupovať proti čarodejniciam a kúzelníkom rovnako ako  Klement VII. udelil to isté v r. 1524 guvernérovi v Bologni. V r. 1526  ten istý pápež usmernil dekana a kanonikov zo Sionu aby konali a trestali herézu a kúzelníctvo. [313]

Dve neskoršie buly nejakým spôsobom reflektovali na všeobecne rozšírenú poverčivosť; v r. 1586 Sixtus V. nariadil, že by mali byť potrestaní nielen tí, ktorí vyrábajú a používajú magické umenie, ale aj tí, ktorí čítali akékoľvek knihy, ktoré sa o takýchto praktikách zmieňujú. “Prohibentes omnes et singulos libros opera, etc., . . . astrologiae, geomanticie, etc., artes magicae, aut in quibus sortilegia, veneficia, auguria continentur. ‘ [314] Posledné pápežské nariadenie proti čarodejníctvu bolo vydané Gregorom XV; bola to bula Omnipotentis Dei, 1623.

Bula zmenšila minulé tresty a nariaďovala, že trest smrti sa mal vynášať len na tých, ktorí dokázateľne vstúpili do paktu s diablom a mali s jeho pomocou spáchať vraždu.

[311] Hansen, op. cit, 32.

[312] Bullarium, VI, 24.

[3l3] Hansen, op. cit., 37.

[314] Bullarium, VIII, 646.

Cirkevné koncily vo všeobecnosti počas diskutovaného obdobia nesformulovali mnoho dekrétov namierených priamo proti čarodejníctvu. V roku 1212 koncil v Paríži nariadil, aby klerici či mnísi boli degradovaní “clerici vel monaehi, qui conjurationem fecerint, gradu excidant.” [315] Synody z Rouenu (1231), Tours (1236), Le Mans (1238), Liege a Carcassonne (1272), Ravenny a Kolína (1280) sa hlavne zaoberali hriešnou povahou čarodejníctva a vyhlásili ho za hriech, ktorého získaním absolúcie bolo rezervované biskupovi. [316] Koncily v Nantes (1264), Utrechte, Kostnici, provinčné koncily v Mainzi (1261), Beziers a Nogarete (1290), Benátkach (1296 nariadili  trest exkomunikácie pre laikov oddávajúcich sa magickým praktikám a pre kňazov trest suspendácie. [317] Medzi skutkami hodnými takéhoto potrestania patrili čarodejníctvo, zaklínania, veštenie, vyvolávanie démonov, zabíjanie detí magickými prostriedkami rovnako ako zneužívanie svätej eucharistie alebo jednej z iných sviatostí Cirkvi na isté diabolské účely. [318] Koncil v Grado (1296) vyhlásil, aby sa nikto neopovážil využívať magické praktiky na vzbudzovanie lásky u ostatných; taktiež nariaďoval exkomunikovať jasnovidcov a čarodejnice. [319] Okrem exkomunikácie boli vynášané aj iné tresty; napríklad koncil vo Valencii (1248) nariadil, že so súhlasom pápeža v cirkevných provinciách Narbonne, Vienne, Aries a Aix rovnako ako v pätnástich iných diecézach by mali byť čarodejnice a kúzelníci predvedené pred biskupa ak sa ukážu nepolepšiteľnými, mali by byť uväznené alebo ináč potrestané podľa vôle biskupa. “Item de sacrilegis et sortiariis, quocumque nomine censeantur, et specialiter de his, qui magistri sunt vel doctores in opere tarn damnoso, statuimus quod, si inventi fuerint, reddantur suo episcopo, et si moniti non resipuerint, immurentur vel ad arbitrium episcopi puniantur.” [320]

[315] Mansi, XXII, 830.

[316] Mansi, XXIII, 213, 477; XXIV, 363; Hefele, V, 894, 938, 1050; VI, 187.

[317] Mansi, VI, XXIV, 1066, 1163; Hefele, VI, 335.

[318] Hefele, VI, 206, 231.

[319] Hefele, VI, 368.

[320] Mansi, XXIII, 769.

Dva provinčné koncily konajúce sa v r. 1310 v Mainzi a Trieri vyhlásili všetkých, ktorí praktizujú mágiu za exkomunikovaných. [321] Na tom druhom koncile sa tiež vyhlásilo, že žiadna nesmie tvrdiť, že lietala v noci s Dianou  alebo s Herodias ani nikto nesmie používať modlitbu Pater Noster a Krédo na magické formulky. [322] Synoda v Bergame (1311) nariadila exkomunikáciu pre osoby konajúce čarodejníctvo, zatiaľčo tá v Rouene (1321) vyhlásila, že zneužívanie sviatostí pre čarodejnícke účely, by malo byť  potrestané exkomunikáciou. [323] Všeobecná synoda zvolaná kardinálom legátom Williamom z Valladolidu v r. 1322, [324] a diecézne synody v Alcala a Salamanke z r. 1335 vyhlásili za exkomunikovaných nielen všetkých praktizovateľov čarodejníctva, ale taktiež tých, ktorí sa na nich obracali. [325] Koncil v Rouene (1335) zvolaný pápežom Benediktom XII. vyhlásil, že všetci jasnovidci a čarodejnice a všetci tí, ktorí vyhľadávali ich pomoc boli ipso facto exkomunikovaní. [326] Nórska synoda v Tonsbergu (1336) varovala veriacich pred čarodejníctvom a travičstvom a trestali exkomunikáciou tých, ktorí využívali jasnovidectvo a čarodejníctvo. [327] V roku 1349 arcibiskup Arnošt zvolal provinčný koncil v Prahe, ktorý nariadil všetkým kňazom, aby varovali svoje farnosti, že všetky magické praktiky by mali vyniesť trest exkomunikácie; oproti tomuto napomenutiu druhý koncil v Prahe z r. 1407 bol nútený priznať a lamentovať nad tolerovaním čarodejníctva mnohými kňazmi. ” Multi sortilegi, in diversis parochiis commorantur et publice tolerantur per plebanos . . . . Mandatur plebanis universis et singulis, quatenus tales sortilegos et sortilegas non tolerent ulterius in parochiis eorum, sed corrigant et expellant tales, pro poenitentia peragenda ad superiorum audientiam remittant.” [328] Podľa synody v Magdeburgu (1390) mali byť čarodejnice kruto potrestané. [329]

[321] Id., XXV, 247, 297.

[322] Hefele, VI, 492.

[323] Mansi, XXV, 475.

[324] Hefele, VI, 609.

[325] Mansi, XXV, 1047.

[328] Hefele, VI, 643.

[327] Ibid.

V pätnástom storočí nachádzame to, že stále prevažuje idea čarodejníctva. V Nórsku synoda v Oslo (Opsloe, 1436) zakázala mágiu. Synody vo Freisingu (1440 a 1480), Lisieux (1456), Upsala (1443-48), Eichstatte (1453) a v Salzburgu (1456) nariadili exkomunikáciu pre čarodejnice a jasnovidcov taktiež ore všetkých tých, ktorí pri svojich nekalých praktíkách zneužívajú sviatosti. [330] Synoda v Rouene (1445) sa uzniesla na oveľa tvrdšom potrestaní než len exkomunikácii, nariadila, aby všetci, ktorí vyhľadávajú pomoc diabla nosili povinne znak hanby, ale ak verejne odvolajú  mali po tom čo vykonajú vhodné pokánie by byť oslobodené biskupom; ak znovu upadnú a vrátia sa na svoje zlé chodníčky, klerici by mali byť degradovaní a uväznení na doživotie, laici by mali byť odovzdaní svetskému ramenu. [331] Tá istá synoda odsúdila všetky knihy a traktáty o mágii. [332] Synoda v Mantove (1460) potrestala všetkých tých, ktorí praktikovali umenie mágie. [333] Podľa nariadení koncilu v Seville (1512) mágovia a jasnovidci by mali byť potrestaní exkomunikáciou a mali byť prinútení zaplatiť isté množsto zlata ; ak tento prečin opakovali, mali byť potrestaní infamiou a vyhnanstvom. [334] Koncil vo Florencii (1517-18) vyhlásil, že pri vizitácii by mal potrestanie dopadnúť na tých, ktorí používali mágiu, kúzelníctvo a veštenie. Synoda v Regensburgu (1527) nariadila, aby tí klerici, ktorí sa sami oddávali kúzelníctvu, mágii a jasnovidectvu, čo zakazuje Sväté Písmo a spisy Otcov, by mali byť potrestaní a ak sa ukážu ako nenapraviteľní, mali by byť zosadení a uväznení v kláštore. [335]

[328] Mansi, XXVI, 75; Hefele, VI, 688.

[329] Hefele, VI, 972.

[330] Id., VIII, 16, 7, 21, 51.

[331] Id., VIII, 9.

[332] Id.

[333] Id., 123.

[334] Id., 547.

[335] Hefele, IX, 557.

Naozaj došlo ku krížovej výprave detí?

Je mnoho príbehov a legendárnych rozprávaní, ktoré sa neodohrali tak, ako je to často vnímané vo vedomí širokej laickej verejnosti. Udalosť, ktorá sa často spája so stredovekým križiackym hnutím a ktorá dostala prívlastok “detská”, je podľa väčšiny súčasných historikov iba mýtom. V tradičnej verzii príbehu sa celá výprava začína okolo roku 1212, kedy mal mať mladý pastierik víziu Ježiša, ktorý ho mal vyzývať k tomu, aby sa postavil do čela križiackeho ťaženia oslobodiť Svätú zem.  Po tom, čo sa postupným priberaním ďalších a ďalších stalo masové hnutie zložené z ostatných detí a mladých ľudí, tento pastier viedol púť tisícov do Talianska, kde sľúbil svojim mladým nasledovníkom, že vody Stredozemného mora sa rozostúpia, aby tak mohli prejsť po dne suchou nohou až do Jeruzalema. Ako ďalej prisľúbil, v ňom prebývajúci Saracéni sa ochotne obrátia na kresťanstvo, Pravý kríž bude znovu obnovený a započne Nový vek svätosti. Príbeh následne sa zvrtne tak, pretože more sa nerozostúpi, dvojica chamtivých kupcov sa ponúkne, že nevinné deti a mladých prevezie až do Svätej zeme, ale namiesto toho ich predá do otroctva v Tunisku. V iných verziách toho samého príbehu deti buď zomrú po stroskotaní lodí alebo od hladu.

Je to síce pekný tragický príbeh a najviac bol spopularizovaný v rozmanitých sentimentálnych formách v 19. storočí. Nanešťastie je toto rozprávanie takmer celé  nezmysel.

Verzie príbehu, ktorý je hrubo načrtnutý vyššie sa začal rozprávať až približne o 50 rokov neskôr, keď sa jeho rozličné verzie začali objavovať v prácach neskorších spisovateľov ako boli francúzsky kronikár Alberik z Trois-Fontaines, anglický kronikár Matej z Paríža a dominikánsky encyklopedista Vincent z Beauvais.  Problém spočíva v tom, že oni sa nesnažia opísať niečo, k čomu naozaj došlo a je to len určitý druh stredovekej “mestskej legendy”.

Ako každá legenda, aj táto má v sebe určité zrnko pravdy. Na začiatku trinásteho storočia existovali dve masové hnutia obidve inšpirované pastierom, ktorý sa domnieval, že má božské poslanie – jedno začalo v Nemecku a ďalšie vo Francúzsku. Nemecké hnutie, vedené mladým mužom prezývaným Mikuláš z Kolína, sa objavilo v r. 1212, pričom chcel viesť svojich nasledovníkov do Svätej zeme a tvrdil, že sa pred nimi roztvorí more. Ale “križiaci” neboli deti a neboli ani predaní do otroctva. Jednoducho sa po tom čo prekročili Alpy a more sa nerozostúpilo vrátili domov. Zvyšok sa usadil v Taliansku. Ďalšia výprava bola vedená dvanásť ročným francúzskym pastierikom Štefanom z Cloyes, taktiež započala v roku 1212 a tento tvrdil, že má list pre francúzskeho kráľa od Ježiša. Najprv sa mu podarilo týmto zaujať tisícky nasledovníkov, ale keď sa dostal do Remeša, nedokázal nadchnúť pre myšlienku samotného kráľa. Následne viedol svojich stúpencov do Marseilles prisľúbiac im, že ich povedie až do Jeruzalema, ale hnutie sa postupne rozpadlo, keď sa tam dostali a jeho nasledovníci sa rýchlo rozpŕchli a vrátili sa domov.

Ani jedna z týchto “kruciát” nepozostávala výlučne z detí, ale v skutočnosti ako je zrejmé, sa skladala zo zbožných roľníkov.  “Detský” prvok bol pravdepodobne inšpirovaný skutočnosťou, že k obidvom hnutiam sa pripájali celé rodiny a taktiež vďaka mladosti dvoch pastierskych vodcov.  Tragický koniec v neskoršej upravenej verzii príbehu je ako sa zdá iba vymysleným dodatkom, hoci sa možno tiež k nemu pridal zámerne a to cirkevnými spisovateľmi, ktorí zaznamenali neskoršie príbehy ako výstražný prvok namierený proti roľníkom, ktorí by boli ochotní nasledovať výstredných falošných prorokov.

V stredovekej Európe občas k takýmto záhadným hnutiam dochádzalo a skutočnosť, že dve z nich sa objavili na dvoch miestach v lete toho istého roku naznačuje, že vtedajšia atmosféra priala širšiemu ľudovému náboženskému zápalu. Ale tradičný príbeh označovaný ako  “Detská krížová výprava” je len legenda, nie reálna historická udalosť.

 

K otroctvu a bulám pápežov

Pápež Mikuláš V. v bule Dum diversas z 18. 6. 1452, ba ani v bule Romanus pontifex z r. 1454 vôbec nelegitimizoval otroctvo indiánov, veď o tých sa v nej ani v tej nasledujúcej vôbec nehovorí, pretože západná cesta do “Indie” bola objavená Krištofom Kolumbom až v r.1492. Pápež v nej iba reflektoval na požiadavku portugalského kráľa Alfonza V. získať  na základe tzv. ius patronatus výsadné právo na kolonizáciu Afriky. Súvis s otroctvom ako trestom za otvorené nepriateľstvo voči kresťanským kráľom a jeho poddaným obyvateľom však má. Podľa právnych zásad európskych stredovekých štátov bolo legitímne uznávané získavať otrokov iba vedením bojových akcií podľa pravidiel tzv. spravodlivej vojny, ktoré sformuloval už sv. Augustín a rozpracoval sv. Tomáš Akvinský. Preto aj pápež Mikuláš V. sa v nej mimo iného zmieňuje aj o “šťastných dôsledkoch”, ktoré bude mať “zotročenie” neveriacich pre rozšírovanie kresťanstva, a udelil portugalskému kráľovi výsadu zotročiť “všetkých Saracénov a pohanov a ďalších nepriateľov Krista, nášho Pána, nech sa náchádzajú kdekoľvek“. Je jasné, že sa to nemôže vzťahovať na tých pohanov či iných neveriacich, ktorí sú voči kresťanom pohostinní a láskaví. Pretože násilné zotročovanie mierumilovných pohanov bez zjavnej príčiny, napr. domorodých obyvateľov na Kanárskych ostrovoch, bolo výslovne odsúdené pápežom Eugenom IV. v r. 1435 v bule Sicut dudum a v následných bulách pápežov Pia II. a Sixta IV. tj. máme tu prvé odsúdenie najvyššou pápežskou autoritou nespravodlivého zotročovania na základe v podstate rasistických dôvodov, ľudí tzv. “podradného plemena – otrokov od prírody“.

Ďalšími nepodloženými obvineniami zo schvaľovania otroctva je zaťažený aj neslávne známy nemravný Rodrigo Borgia, zvolený dňa 11. augusta 1942 za pápeža ako Alexander VI. Osobne financoval objaviteľské expedície vyjadroval mimoriadnu starostlivosť o misie v Novom svete. K jeho oficiálnym vyhláseniam v pápežskom úrade patria tri buly, síce sa priamo netýkajú otroctva, ale ako také boli vydané na začiatku európskych objavov území v Novom svete, obsahovali základy učenia týkajúceho sa blaha pôvodných obyvateľov. Bulou Eximiae Devotionis udelil podľa ius patronatus, patronátneho práva rozličné konkrétne výsady a privilégia atď. pre kráľov a kráľovnú Španielska, ktoré už boli predtým udelené Portugalsku. V bule Inter Caetera vydanej 4. mája 1493 pre kráľa Ferdinanda Aragónskeho a kráľovnú Izabelu Kastílsku, ich chváli za neúnavnú prácu pre šírenie viery a popri tom tiež poznamenáva, že vyslali Krištofa Kolumba, “muža vysoko oceňovaného a odporúčaného ako vhodného pre úlohu” objaviť vzdialené a neznáme kraje. Kolumbus oznamoval, že ľudí, ktorí prebývajú v týchto krajoch poučil o existencii Boha a že je tu nádej, že by mohli prijať kresťanskú vieru. Keďže je tu prítomný úmysel kráľa a kráľovnej priniesť vieru  do týchto krajín, ostrovov a k ľuďom, pápež, ako námestník Kristov, im udeľuje panstvo nad všetkými krajinami nachádzajúcimi sa tristo míľ západne od Azorských ostrovov, dôverujúc, že budú plniť dané slovo a vyšlú dobrých a učených mužov, aby tam žijúcich ľudí viedli k viere. Známy obranca domorodých obyvateľov biskup Bartolomé de las Casas, pod dojmom evanjelizácie, ku ktorej napomáhala bula Inter Caetera, rozkázal aby bola distribuovaná v Mexiku a neskôr ju využil v svojich apologetických spisoch.

Výstižne popisuje ako bola chápaná táto bula v 16. storočí, tj. v dobe španielskych a portugalských conquistadorov a ich brutálneho útlaku a zotročovania domorodých indiánov v Novom svete. Píše: “Indiáni sú slobodní…a to je záver, ktorý získame pri prečítaní buly udeľujúcej výsadu vládcom Kastílie a Leónu pápežom Alexandrom VI., týkajúcej sa tzv. Indií a pevniny, rovnako ako pri zvážení pasáže z testamentu našej Najjasnejšej kráľovnej blahej pamäti, v ktorom kladie na srdce katolíckemu kráľovi, jej manželovi, nariadiť to isté aj jeho následníkom a to spravodlivé zaobchádzanie s uvedenými Indiánmi, spolu s ich farmami, pretože oni sú slobodné osoby a len ako takí by mali byť privedení ku katolíckej viere.

Mohlo by sa zdať, že pápež v bule jednoducho odovzdal Nový svet Španielsku. Je známe, že v tom čase bola dostatočne rozšírená prax objaviteľov vyhlasovať novoobjavené krajiny za domínium ich vládcov, ale toto nie je to, čo pápež pre Španielsko vykonal. Bula Inter Caetera bola modifikovaná dohodou z Tordesillas (7. jún 1494) pretože si Portugalci sťažovali, že všetky novoobjavené oblasti boli udeľované iba Španielsku. Alexander teda udelil Portugalsku práva, ktoré im v konečnom dôsledku priznali Brazíliu a ostatné teritóriá. Samozrejme pápež vo svojom liste portugalskému kráľovi je oveľa konkrétnejší o čo mu v jeho listoch ide. On Nový svet len tak neudeľuje; dáva Španielsku a Portugalsku práva uviesť kresťanstvo do týchto krajín pod podmienkou, že ľudia z týchto krajín si slobodne vyvolia kráľov Španielska a Portugalska za svojich panovníkov. Niektorí historici sa mylne domnievali, že bula Inter Caetera a Eximiae Devotionis udeľujú Španielsku a Portugalsku právo viesť vojnu proti ľuďom v Novom svete a zotročovať ich. Údajne monarchovia dostali rovnakú právomoc zabrať nimi novoobjavené teritóriá podobne ako dostali ich predkovia od pápeža bojovať proti nepriateľským moslimom v osmanskej ríši alebo v Egypte. Toto je ale úplne otvorené zavádzanie. Bula pápeža Mikuláša V. z r. 1454 sa týka vedenia spravodlivých vojen proti veľmi reálnym nepriateľom Katolíckej Cirkvi a nemala by byť zneužívaná tak, že by sa mala vzťahovať aj na ľudí v krajinách, ktorí neboli vo vojne s kresťanskými národmi. V skutočnosti sa bule Inter Caetera žiadna zmienka o vedení nejakej vojny proti iným národom resp. ľuďom vôbec nenachádza.

Rešpekt voči slobodnej vôli domorodých indiánov sa dá ukázať aj na druhej bule Alexandra VI. portugalskému kráľovi Emanuelovi, pod názvom Ineffabilis et Summi Patris z 1. júna 1497. Alexander VI. sa v nej zmieňuje o kráľovej žiadosti, ktorá mu prišla prostredníctvom portugalského kardinála Gregora, ktorým pápež potvrdil domínium kráľa nad novoobjavenými teritóriami, účel tohto domínia má byť rozšíriť vieru. Pápež vyzdvihuje hodnotu žiadosti a udeľuje toto privilégium podmienečne:

ak dôjde k tomu, že určité mestá, tábory, krajiny, miesta alebo súkromné statky ľudí bez viery si budú priať stať sa Vašimi poddanými, platiť Vám tribút a uznávať Vás za svojho Panovníka.

Pápež vyzdvihne tento bod tým, že ho zopakuje v ďalšom odstavci buly, keď pristúpi k požiadavke kráľa:

Autoritou udelenou Nám Všemohúcim Bohom vo sv. Petrovi a Apoštolskou autoritou potvrdzujeme pre Vás a vašich nástupcov absolútne vlastníctvo nad uvedenými mestami, tábormi, miestami, krajinami a súkromnými statkami, ktoré, ako bolo vyššie napísané, by mali mať príležitosť vyjadriť želanie stať sa Vašimi poddanými, platiť Vám tribút a uznávať Vás za svojho Panovníka.”

Takže je celkom jasné, že úmyslom Alexandra VI. nebolo jednoducho len tak odovzdať krajiny iných ľudí, ale skôr udeliť Španielsku a Portugalsku autoritu Cirkvi, aby priniesli katolícku vieru ako aj ich svetskú autoritu ich vlastných krajín týmto ľuďom, ktorí sú ochotní obidve prijať slobodne z vlastnej vôle. Je zaujímavé, že pápež tak skoro po tom, čo Európania objavili Nový svet, sa ihneď staral o držanie slobodnej vôle Indiánov. Jeho nasledovníci budú neskôr trvať na tejto slobode, keď príde k rozlišovaniu medzi spravodlivým a nespravodlivým otroctvom a nemorálnosti zotročovania Indiánov. Niektorí historici nedokázali dospieť k skutočným úmyslom Alexandra VI. pretože zjavne nevedeli o existencii buly Ineffabilis et Summi Patris. Namiesto toho dezinterpretovali význam ostatných búl tohto inak kontroverzného pápeža. Je však určite dôležité uviesť k akým záverom (aj keď zjavne nevedel o tejto poslednej bule) došiel dobrý biskup Chiapasu, dominikánsky mních Fray Bartoloméo: Nie je dostatočné, že pápež udelil domínium: Indiáni ho musia prijať slobodne.

(pokračovanie…)

Kritická recenzia knihy The Inquisition autorov Baigenta a Leigha

Vo svojej titulnej knihe Michael Baigent a Richard Leigh predstavujú Inkvizíciu ako inštitúciu zlovoľnej krutosti, zvrátenej nedotknuteľnosti a chlípnej spiatočníckosti.

Naviac autori spájajú negatívny diskurz známy svojím polemickým tónom a tradične spájaný s mýtom Inkvizície rovnako aj s Katolíckou Cirkvou súčasnosti. Baigent a Leigh teda znázorňujú Inkvizíciu a Cirkev spôsobom, ktorý Herbert Butterfield označil za whigovský vo svojej eseji The Whig Interpretation of History. Butterfield definoval whigovskú historiografiu ako ―[štúdium] minulosti s poukazovaním na súčasnosť, čím sa vytvára jednoduché binárne rozdelenie na dobro a zlo a z dejín výtvára vysnívaný príbeh o pokroku ľudstva.

Pôvodne angloamerickí historici používali whigovskú historiografiu na prezentáciu Katolíckej Cirkvi ako protikladu k modernosti a liberalizmu v zjednodušujúcom zmysle. Baigent a Leigh v tomto druhu historiografie pokračujú vo svojej knihe The Inquisition.

Z hľadiska spisby o dejinách kniha The Inquisition neponúka žiadny významný príspevok k problematike, pretože je to nevedecká práca napísaná amatérskymi historikmi. Napriek tomu sa v nej nachádzajú priepastné omyly vďaka ktorým takéto práce senzáciechtivých a populistických autorov predstavujú ohrozenia pre disciplínu a pre široku čitateľskú verejnosť. Baigent a Leigh prebrali výhodu sily polemiky, ktorú dejiny ponúkajú, aby prehĺbili svoje vlastné predsudky o Katolíckej Cirkvi. Baigent a Leigh spolu pracovali aj na ďalšom z “skvostných” pamfletov senzáciechtivej spisby The Holy Blood and the Holy Grail – Svätá krv a svätý grál (1982). Použitie domnienok a faktoidov predstavených v ich pamflete ďalším z “fantastov” tohto žánru, Danom Brownom v knihe Da Vinciho kód (2003) roznietilo dokonca v r. 2005 spor o plagiátorstvo, čo viedlo  až k samotnej právnickej “fraške” na súde.

Vzhľadom k vzrastajúcej popularite týchto “rádoby” senzáciu vyvolávajúcich prác, ktoré sami o sebe prehlasujú, že sú dejinami považujem za potrebné kriticky rozobrať a ohodnotiť knihu Inquisition, aby som tým demonštroval úskalia tohto nie veľmi šťastlivo rozmáhajúceho sa trendu.

Inkvizícia je v tradičnom zmysle známa ako rad cirkevných súdnych tribunálov, sprvoti ustanovených rímskokatolíckou Cirkvou, ktorých účelom  bolo udržiavať náboženskú ortodoxiu a zastaviť rozmach herézy ako odpoveď na vzostup Katarizmu v trinástom storočí. Ľudia najviac dodnes spájajú Inkvizíciu so Španielskou inkvizíciou, ale v skutočnosti je to len jedna z mnohých foriem, ktoré v minulosti existovali. V pamflete The Inquisition Baigent a Leigh začínajú od prvej križiackej výpravy v jedenástom storočí a končia komentárom o súčasnom pápežstve. Inkvizícia bola formálne zrušená v r. 1834, ale autori implicitne tvrdia, že dokonca existuje ešte aj dnes ako Kongregácia pre náuku viery, súčasná pápežská organizácia, ktorá dohliada nad vieroukou Cirkvi. V skutočnosti Baigent a Leigh venujú poslednú jednu tretinu knihy rozpracovaniu údajnej Inkvizície súčasnosti a venujú sa chybám pápežstva – v zásade komentujúc samotnú Katolícku Cirkev ako celok.

Je jasné, že Baigent a Leigh majú negatívne názory nielen voči Inkvizícii ale rovnako aj proti samotnej Katolíckej Cirkvi, ktorú sa pokúšajú spochybniť prezentujúc ju ako stelesnenie neslobody. Tieto názory a ich účelovosť sú zabudované do bazálnej konštrukcie rozprávania o dejinách.

Ba čo viac Baigent a Leigh naznačujú, že Cirkev, spiatočnícka a úpadková mala odolať prúdom modernosti a to ju malo priviesť k regresu. V skutočnosti autori sú naozaj otvorení vo svojich vyjadreniach o blízkom páde a zničení Cirkvi.

Na druhú stranu Baigent a Leigh naznačujú, že dejiny ľudstva sú romantické. Metahistória definuje romancu ako drámu o sebaindentifikácii symbolizovanej transcendenciou hrdinu vo svete skúsenosti, jeho víťazstvom nad ním a jeho konečným oslobodením sa od neho. Typickým príkladom sú ľahkovážne romány o Robinovi Hoodovi, ktorý bohatým bral a chudobným dával ako aj u nás známejšie slovenské povesti a ľudové rozprávania o Jánošíkovi, národnom hrdinovi viacerých slovenských vládnych garnitúr:).

Sekulárny svet stojí v protiklade voči spiatočníckosti Katolíckej Cirkvi a ako kniha postupuje ďalej ten prvý sa postupne vymaňuje od mocného zovretia toho druhého. Autori naznačujú, že dejiny ľudstva postupne vstrebávajú dejiny Inkvizície a Katolíckej Cirkvi, ktorá je suchopárna, obmedzená a regresívna. Dejiny ľudstva ako také sú príbehom transcendencie ľudstva ako pomyselného nebojácneho hrdinu. Taktiež explicitné prezentovanie Cirkvi ako nepriateľky pokroku a modernity – a preto aj ľudstva evokuje drámu triumfu dobra nad zlom, cnosti nad nemorálnosťou a svetla nad temnotou.

Isto tu hrá svoju úlohu aj ľavicovoliberálna polemicky nastavená kritika.

Rozprávačský štýl The Inquisition explicitne odráža zaujatie autorov v podkopávaní dôvery v Katolícku Cirkev. Pokúsim sa preto zanalyzovať tieto rozprávania a písania o dejinách Inkvizície postupujúc rovnakým chronologickým štýlom ako je to ukázané v knihe. Kniha je rozdelená do šestnástich kapitol, z ktorých každá prezentuje odlišné aspekty Inkvizície. Zameriam sa na špecifické kapitoly, ktoré zdôrazňujú dôsledky rozprávačského štýlu v písaní o dejinách.

Baigent a Leigh využívaju prvú križiacku výpravu (1096-1099), “exemplárny prípad” katolíckeho barbarizmu a útlaku ako úvodný motív rozprávania. Naznačujú, že posila mužov so skúsenosťou zo zaobchádzania so zbraňami, v technikách a technológiách vedenia vojny v bojovaní a zabíjaní po križiackych výpravách poskytla nutnú ľudskú silu na vykonávanie inkvizičných tortúr a genocídy-keďže Svätá zem nedokázala poskytnúť adekvátne vyžitie pre ľuďmi novo získané spôsobilosti, vždy bolo možné priviesť ich naspäť do Európy a obrátiť ich k pôsobeniu tu.

Takže autori začínajúci v prvej kapitole, nastoľuju situáciu tak, že inkvizícia pramenila nie vo viere, ale hlavne v násilí.

Autori po vytvorení takéhoto spojenia medzi križiackymi výpravami a inkvizíciou následne prechádzajú k dejinám Katarov. Na katarov pohliadajú ako na najskoršie ciele organizovanej a systematickej genocídy aby tak rozšírili spojenie Cirkvi s násilím v naozaj preháňajúcom zmysle.

Baigent a Leigh tvrdia, že Katari boli všeobecne považovaní ich súčasníkmi za podozrivo cnostných ako protiklad ku katolíkom, ktorí boli nehanebne skorumpovaní.

Preto takto katolíkov uviedli v relatívne menej priaznivom svetle a naznačili, že Cirkev, čeliaca odpadnutiu a značnému úpadku v príjmoch podnietila albigenskú križiacku výpravu aby znovuzískala moc nad ľudmi-predstavujúc ju ako megalomanského utláčateľa úplne v protiklade voči liberalizmu. Na druhú stranu seriózni medievalisti poskytujú oveľa detailnejšie vysvetlenie zložitosti problematiky.

Vznik inkvizície a jej vývoj

Pápeži a biskupi síce prax privádzania pohanov k viere nátlakom niektorých svetských kniežat v Španielsku, vo Francúzsku a v severnej Európe za odsúdeniahodné a to na základe princípu sv. Augustína: “človek nemôže veriť, iba ak zo svojej spontánnej vôle”, napriek tomu pripúšťali použitie sily na znovuprivedenie heretikov ku pravej viere. Myslelo sa, že pokrstený nemôže stratiť vieru, iba ak vlastnou vinou; heréza sa potom javila ako omyl proti pravde, ale aj ako zločin proti spoločnosti, ako pokus o zvrátenie občianskeho poriadku, založeného na náboženstve. To platilo predovšetkým v prípade Katarov, rozšírených vo Francúzsku už na konci 11. storočia, ktorí odsudzovali manželstvo, súkromné vlastníctvo, manuálnu prácu a každú formu svetskej autority. Ďalej treba prirátať vplyv obnoveného rímskeho práva, v ktorom platilo, že vina heretikov sa porovnávala s velezradou, za ktorú si zasluhujú smrť. V neposlednom rade mala právne upravený postup voči heretikom zamedziť častým prípadom lynčovania heretikov rozvášneným davom lúzy, k čomu dochádzalo hlavne vo Francúzsku a Nemecku.

Pri prvotnom vývoji inkvizície možno rozlišovať štyri fázy:

A. biskupská inkvizícia: potlačenie herézy je zverené biskupom, ktorí priamo alebo nepriamo periodicky vykonávajú inšpekciu diecézy. Procedúru vyjasnil pápež Lucius III. počas veronského stretnutia s Fridrichom Barbarossom v roku 1184.

B. legátska inkvizícia: obrana viery je zverená legátom, ktorých vyberá pápež; systém sa stáva čoraz častejší za Inocenta III. na začiatku 13. storočia. Pápež vysiela často do Francúzska ako legátov cistercitov, skôr s úlohou kázať a obracať, ako odsudzovať.

C. mníšska inkvizícia: Gregor IX. zveruje inkvizíciu františkánom a dominikánom.

D. Pápež Inocent IV. povoľuje používanie mučenia, napriek opačnej mienke Mikuláša III. pred štyristo rokmi.

Viacerí vážni historici, špecializujúci sa na dejiny náboženstva stredoveku, kritizovali Baigenta a Leigha za preháňanie moci inkvizície predstavujúc ju ako keby bola autonómnou mocou, ktorá by dokázala vnútiť svoju vôľu vzpurným vládcom a ich poddaným pomocou brutálnej sily.

V skutočnosti prvou úlohou inkvizítora bolo vyhlásiť predovšetkým edikt milosti, prisľúbiac pri tej príležitosti rozhrešenie tomu, kto vyzná vlastnú vinu. Pokánie v tomto prípade mohli kolísať od malej, skôr miernej, po veľkú s istou prísnosťou (púť do Jeruzalema, zbúranie vlastného zámku…). Po vypršaní stanoveného termínu (asi mesiac) bol vyhlásený edikt viery, ktorý predvolával na súd všetkých podozrivých z herézy. Ak obvinený priznal, bol oslobodený. Ak zapieral, mohlo sa pristúpiť k mučeniu (bičovanie, oheň, škripec, vyviazanie na lano). Mučenie bolo aplikované zriedka, no nechýbali prehmaty, ako v prípade inkvizítora Konráda z Marburgu, ktorý bol potom z pomsty zavraždený istými rytiermi. Pred výrokom bol sudca povinný vypočuť mienku tzv. boni viri, “dobrých mužov“, konzultorov, vybraných z rôznych spoločenských vrstiev, ktorí boli pridelení k úradu sudcu. Obvninený mohol byť oslobodený, alebo odsúdený na rozličné tresty (väzenie, púť, povinnosť nosiť diskiminačné znamenie, nariadenie rozličných charitatívnych prác), alebo bol zverený svetskému ramenu, ktoré ho odsúdilo na smrť. Hierarchia nikdy priamo nevyhlásila tresty smrti; hovoriac presne, hierarchia sa obmedzovala na konštatovanie deliktu z herézy a na odovzdanie vinníka kompetentnej svetskej autorite, ktorá akceptovala ako fakt právnicky dokázaný delikt z herézy a trestala ho trestami používanými v trestnej procedúre nielen ako delikt proti náboženstvu, ale aj ako útok proti spoločnosti. Tresty smrti boli relatívne vzácne; možno hovoriť o 5 percentách, vzhľadom na ukončené procesy.

Preto naznačuje, že autori urobili zo svetských poddaných nevinné obete predstavením extrémne nevyvážených vzájomných mocenských vzťahov medzi inkvizíciou a nimi. V skutočnosti ako to potvrdí väčšina  historikov – medievalistov, že existoval oveľa zložitejší dôvod než púha túžba Cirkvi podriadiť si Katarov, ktorá napokon viedla k Albigénskej krížovej výprave.

Cirkevná autorita bola zprvoti presvedčená, že Katari neboli pre spoločnosť žiadnou hrozbou pretože by sa nemohli množiť vďaka ich hrôze, vyhýbaniu sa sexuálnemu styku a taktiež že len málo z nich bolo pripravených napodobňovať ich a pokračovať v prísnom živote dokonalých, parfaits.

Avšak Cirkev začala prenasledovať Katarov až vtedy, keď začali vysluhovať svoju sviatosť tzv. consolamentum umierajúcim obyčajným veriacim, tzv. credentes, čo podľa katolíckej viery by im malo zabraňovať získať spasenie a pápež bol prinútený jednať pretože bol pred Bohom zodpovedný za duše každého, ktorý mu bol zverený.

Inkvizícia istotne prispela k rýchlemu a úplnému zániku katarskej herézy v 14. storočí; no predsa sa možno pýtať, či by iné faktory neprispeli k tomu podobnou mierou, alebo azda aj účinnejšie. Popri zrútení politickej moci francúzskych šľachticov z juhu (vďaka konečnému zaujatiu týchto území mocnou francúzskou korunou), ktorí boli najsilnejšími podporovateľmi katarizmu, netreba podceňovať celkový vplyv františkánskeho hnutia, ktoré si svojimi čisto náboženskými energiami získalo laikov prostredníctvom tretieho rádu a malo vplyv nielen na ľudovej rovine, ale aj na rovine intelektuálnej, na univerzitách. V tejto perspektíve inkvizícia bola historicky prekonanou iniciatívou; je však jasné, že súčasníci nemohli mať tú istotu, ktorú máme dnes my.

Inkvizícia predstavuje jeden z neuralgických bodov stredovekého kresťanstva a vo všeobecnosti dejín Cirkvi. Treba však pochopiť ducha, ktorý umožnil jej zrod a rozvoj; netolerantnosť bola spoločná počas celého stredoveku a tolerancia sa s veľkými ťažkosťami presadzovala len v rozvinutej modernej dobe. Cirkev používala prostriedky, ktoré dávala k dispozícii trestná procedúra doby.

Preto medievalistika poskytuje oveľa vyčerpávajúcejší náčrt stretu Cirkvi s Katarmi, ktorý značne kontrastuje s tým, ktorý poskytujú Baigent a Leigh, ktorý je neúplný a namierený výlučne dať do popredia prenasledovateľské črty Cirkvi.

Páramove komentáre o čarodejníctve a jeho prísnom trestaní konaním čarodejníckych procesov.

Luis de Páramo, inkvizítor na Sicílii, napísal v roku 1598 spis O počiatku a vývoji Úradu posvätnej Inkvizície. V ňom mimo iného písal aj o mimoriadne úspešných súdnych zákrokoch Svätého Ofícia, teda Inkvizície čím takto “prispievali vývoju ľudstva” za čo on považoval upálenie značného počtu čarodejníc. Podľa jeho vyjadrení s nimi inkvizítori zviedli taký ľúty boj, že za posledných 150 rokov sa im podarilo takmer 30000 poslať na hranicu. Pretože ako píše, “ak by unikli potrestaniu, veľmi ľahko by priniesli totálnu deštrukciu a privodili úplný koniec celému svetu”. Pretože, ako pripomína, že “podobne ako píše pápež Inocent VIII. vo svojej bule z roku 1484, škodia nielen pravému náboženstvu, ale aj všetkým svetským dobrám”. Ďalej sa vyjadruje o čarodejniciach ako “o stvoreniach, ktoré už stratili všetky známky ľudskosti” a sám sa vystatuje, že “pred niekoľkými rokmi, keď prevzal úrad inkvizítora,” sa mu podarilo “odhaliť niekoľko podobných odpadlých čarodejníc a potrestať ich”.

Toto sú presne výroky, na základe ktorých sa dá zdanlivo postaviť celkom slušná polemická zaujatosť.

Preto sa niekedy zneužívajú a tak sa za tieto žalostne vedené súdne stíhania môže ľahšie odsúdiť Katolícka Cirkev a takto zdokumentovať monštuózna stopa krvi, ktorú táto kampaň za sebou nechávala. Tu je samozrejme potrebné využiť konkrétne kritické preskúmanie. Poprvé sa dá začať u Páramovej oblasti priamej jurisdikcie, teda na Sicílii. Ostrov patril k španielskej korune a stál pod vládou španielskej Supremy, ktorej aktivita bola v minulých niekoľkých desaťročiach veľmi starostlivo preskúmaná využitím štatistických metód. Výsledok je prekvapujúci. Páramo, ktorý zrejme popisoval samého seba ako horlivého prenasledovateľa čarodejníc, v rokoch 1586 až 1609, čo bolo obdobie kedy pôsobil v úrade inkvizítora, nepopravil za čarodejníctvo vôbec nikoho. V tomto ohľade bol na Sicílii rovnako miernym ako jeho predchodcovia a nasledovníci. Vskutku ak sa pozrieme na situáciu bližšie vidíme, že on netvrdí, že by dal zabiť nejaké čarodejnice, ale len to, že ich “potrestal”. Čo sa týka Supremy – španielskej inkvizície ako celku, dánsky historik Gustav Henningsen píše o celkovo 59 osobách popravených za zločin čarodejníctva. K tomu možno pripočítať približne dve stovky obetí popravených svetskými súdmi resp. zlynčovaných rozvášneným davom. To znamená, že v španielskej Ríši, expanzívnou mocnosťou, “nad ktorou slnko nezapadalo” a ktorá zahrňovala Mexiko, Peru a Filipíny, bolo popravených menej čarodejníc než v mnohých malých a stredne veľkých teritóriách Nemecka.

Čo sa týka Európy ako celku sa v historických kompendiách o čarodejníckych procesoch počet popráv za mágiu resp. čarodejníctvo udáva od 30000 do max. 100000. Nižšie číslo zodpovedá iba náhodou číslu udávanému Páramom, pretože on hovoril o verdiktoch vynesených inkvizítormi, pod ktorými mal na mysli cirkevných sudcov. Ale aj keď mal na mysli všetky popravy, vrátane tých, ktoré nariadili svetské tribunály, dramaticky prehnal počty ku koncu šestnásteho storočia, keďže hlavný príliv honov na čarodejnice prišiel v Nemecku len v rokoch 1626 až 1631. Preto Páramova horlivá propaganda pri kritickom preskúmaní neobstojí.

V rozprávaní sa však pokračuje v rozvijaní tragického osudu Cirkvi. Samozrejme Baigent a Leigh predpovedajú pochmúrny príchod koncu pápežstva a napokon naznačujú víťazstvo sekulárneho sveta. Proti sebe stavajú úpadok počtu katolíckych veriacich a dramatický pokles kňazských povolaní a neoblomnosť vtedajšieho pápeža Jána Pavla II., kardinála Ratzingera a Kongregácie pre náuku viery vo “svojich zakopaných pozíciách”.

Baigent a Leigh taktiež zdôrazňujú spiatočnícku povahu Cirkvi tvrdením, že “svoje zdroje sústredí do tých regiónov na zemeguli, kde chudoba, odopieranie si hmotných vecí, menšia životná úroveň a všeobecný nedostatok výučby poskytuje úrodnú pôdu pre vieru”. Takže Baigent a Leigh vytvárajú naozaj zovšeobecnený predpoklad o povahe náboženstva, najmä Katolíckej Cirkvi, naznačujúc, že považujú katolícku vieru za príznak spiatočníctva.

Následne autori ďalej zosilňujú svoje tragické narážky o Katolíckej Cirkvi predstavujúc zjavenia Panny Márie a proroctvo sv. Malachiáša. Baigent a Leigh jemne naznačujú, že Tretie proroctvo z Fatimy, varovanie Panny Márie ľudstvu ktoré nebolo odhalené verejnosti kvôli svojmu hrozivému obsahu, môže obsahovať proroctvo o páde Cirkvi-diabla alebo pravdepodobne Antikrista … všeobecná strata viery alebo strata viery špecificky medzi katolíckym klérom.

Ďalej autori končia kapitolu o apokalyptických víziách Katolíckej Cirkvi proroctvami sv. Malachiáša, ktorý predpovedal, že pápež nasledujúci po Jánovi Pavlovi II. – teda Benedikt XVI-by mohol byť posledným.

Takže Baigent a Leigh predznamenali nadchádzajúci pád Katolíckej Cirkvi, zdôrazňujúc jej tragickú históriu a ktorá implicitne kontrastuje s romantickým poňatím dejín ľudstva.

Autori končia The Inquisition s moralizátorským apelom – ďalšou vlastnosťou ľavicovo liberálnych polemikov- zdôrazňujúc, že Katolícka Cirkev bola iba jednou z početných inštitucionálnych foriem kresťanskej viery a že je ju nutné prispôsobiť modernému svetu.

Následne znovu predstavujú antiliberálny obrázok Cirkvi, popisujúc ju ako tyraniu tak obrovskú, tak utláčajúcu, tak škodlivú, tak monštróznu ako akýkoľvek sekulárny diktátorský režim.

Tatiež tvrdia, že Cirkev musí “ľutovať a prijať pokánie” za svoje chyby minulosti. Návrhy na zmenu, menovite “jemné naladenia”, ktoré sa medzi metahistorikmi označuje ako charakteristické pre ľavicovo liberálnu polemiku odrážajúcu podobné vnútorné nastavenie autorov.

A ako také, Baigent a Leigh rozhodne majú veľmi silné názory o Katolíckej Cirkvi a tie sú bezpochyby vložené do štruktúry rozprávania.

Autori vnímajú Inkvizíciu ako ztelesnenie Cirkvi a Cirkev ako metaforu protiliberalizmu a prekážku pokroku. Autori využívajúci liberálnu polemiku považujú Cirkev, dokonalý vzor neliberalizmu, za stúpanie po tragickej ceste dejinami a protiklad k romantickým dejinám ľudstva. Analýza knihy jasne preukázala dôsledky rozprávačského uchopovania písania o dejinách a pripomína čitateľovi, aká je schopnosť pseudohistorikov presadzovať príťažlivú moc polemiky.

(pokračovanie…)

 

Celibát a hony na čarodejnice

Prednedávnom sa mi dostala do rúk veľmi zaujímavá knižná novinka o honoch na čarodejnice, pod názvom Bosorky, strigy, čarodejnice a ktorú vydalo vydavateľstvo Trio Publishing v roku 2013, vo veľkom formáte, vybavená celofarebnými obrázkami a prehľadnými tabuľkami počtov obetí protičarodejníckej hystérie. Jej autorka Tünde Lengyelová, známa feministická historička, spolupracuje so združením Aspekt a bola editorkou zborníka Žena a právo (vyd. 2004). Naozaj musím zdôrazniť, že je to ucelená publikácia a napísaná hutným a mimoriadne pútavým rozprávačským štýlom a aj keď sa v nej opravuje mnoho mýtov, napr. o miliónoch upálených čarodejníc a o úlohe Inkvizície, cirkevne vedených súdnych tribunáloch, v čarodejníckych procesoch, o relatívne kritickom postoji španielskej Supremy voči nim, mnoho ich aj ponecháva v platnosti, ako som vyššie uviedol prehnané zdôrazňovanie myzogýnneho aspektu v honoch na čarodejnice podporovaných celibátnym klérom . Autorstvo Mallea Maleficarum pripisuje, zrejme pod zjavným vplyvom zastaralej literatúry (v zozname použitej literatúry nachádzame napr. A. Rašla, Inkvizícia nezomiera) obidvom jeho “údajným” autorom: humanistickému učencovi, dominikánovi Jacobovi Sprengerovi, dekanovi teologickej fakulty Univerzity v Kolíne a Heinrichovi Kramerovi, lat. Institorisovi. Proti spolupráci týchto dvoch mužov, zjavne rozdielnych pováh, hoci len čiastočnej (Sprenger mal byť aj podľa neúnavného obhajcu – historika Mackaya zodpovedný len za jeho prvú časť, tzv. teologicko-scholastickú), totiž mnohí historici nazhromaždili niekoľko presvedčivých, i keď nepriamych dôkazov. “Čarodejnícku” bulu pápeža Inocenta VIII., ktorú si vyforsíroval sám Kramer po príchode do Ríma, dokonca niektoré jej časti sám spísal (čo dokazuje aj nedávno nájdená suplika, ním vlastnoručne vyhotovená vo Vatikánskych archívoch), po tom, čo sa vo vtedajšom Nemecku stretol vo svojej horlivej inkvizičnej činnosti namierenej proti čarodejniciam so značným odporom cirkevnej a svetskej vrchnosti. Nebol však uchránený od komplikácii ani pri jeho “bohumilom” organizovaní honov na bosorky, keď už ju mal v rukách. Pretože na spiatočnej ceste sa mu dostalo chladného prijatia aj pri jeho prvej zastávke v Kostnici. Po tomto prvom nezdare sa odobral do Innsbrucku, kde po počiatočnom milom prijatí sa podujal zatknúť a inkvizične súdiť  7 žien v októbri r. 1485. Tu sa mu postavili do cesty vojvoda Sigismund Tyrolský a Georg Golser, biskup z Brixenu, čo však spomína aj autorka knihy. Dal mu jasne najavo, že sa mu zdal byť detinským a aby ihneď opustil teritórium, vzdal sa inkvizície a naveky zostal vo svojom kláštore. Je známe, že frázu Summis desiderantes affectibus – slov. Celou dychtivosťou žiadajúci poprvýkrát použil pápež Eugen IV. vo svojej bule z roku 1434, ktorou znovupotvrdzuje zmocnenie inkvizítorov v južnom Francúzsku zasiahnuť proti “novým sektám” kresťanov a židov. Preto považovať uvedený spis a predmetnú bulu za východzí bod a príčinu pre rozšírenie mýtu čarodejníctva v kresťanských krajinách nie je pri súčasných historických skúmaniach udržateľné. Je škoda, že podobne, ako autorka spomenula prekvapivý postoj Supremy voči čarodejníckej hystérii nepokračovala v tomto trende aj čo sa týka rímskeho Svätého Ofícia, založeného v r. 1542. Pretože jeho Inštrukcia pre vedenie procesov s čarodejnicami je rovnako prelomová a obsahuje výnimočne odvážne postavenie sa pápežskej Univerzálnej kongregácie za nevinné obete, ktoré bohužiaľ nedošlo až k sluchu niektorých “čarodejníckych” nemeckých kniežat-biskupov, nehľadiacich vo svojej zaslepenosti dokonca ani na najvyššiu autoritu pápeža Urbana VIII., neváhajúceho preto označiť ich za nezmieriteľných “zelótov”. Takto by som síce mohol pokračovať, ale nechcel by som pôsobiť vo svojom náhľade len negatívne. Je to vzhľadom na knižnú produkciu u nás naozaj prelomové dielo, pretože knihy s podobnou tématikou v slovenčine možno spočítať na prstoch jednej ruky, môžem ho len doporučiť, avšak len s vyššie uvedenými výhradami. Autorka vo svojej práci ďalej tvrdí a prízvukuje to pri jej prezentácii v médiách (napr. Okamihy knihy v RTVS), že príčinou prenasledovania žien bol práve celibát kňazov. Avšak toto sa podľa výsledkov historického výskumu nedá potvrdiť.

Vplyv celibátneho kléru na podiel počtu obetí honov na bosorky.

Spomedzi tých, ktorí boli obvinení z mágie v Taliansku bol podiel mužov prekvapujúco vysoký. Napríklad vo Friuli tvorili muži približne 50 percent všetkých podozrivých. Dokonca v niektorých oblastiach Ruska bola veľká väčšina obetí muži.  Toto však zjavne dobre nezapadá do všeobecne známeho stereotypného mýtu, ktorý zdôrazňuje myzogýniu kléru, ako sa to opakuje aj v nedávno vydanej knihe plnej neoprávneného rozhorčenia o Inkvizícii autorov Michaela Baigenta a Richarda Leigha: “Cirkev mala byť vždy viac než náchylná k myzogýnii. Kampaň proti čarodejníctvu jej poskytla mandát pre križiacku výpravu veľkého rozsahu proti ženám, proti všetkému ženskému.” Samozrejme sa však už nedá len tak citovať pôvodne myzogýnny text spisu Malleus Maleficarum (hoci, ako ukázala nedávno, tj. v r.2006 feministická historička Tamar Herzig, obrázok jediného autora tohto “diela” o ženách nebol až tak úplne negatívny, pretože Kramer v skutočnosti vyjadroval veľké sympatie istým talianským ženským mystičkám tej doby) sa bolo by tu vhodné pýtať sa či Cirkev – alebo, lepšie, cirkvi – naozaj nasledovali tieto odporúčania. Jedna nedávno vydaná publikácia (Schulte, Hexenmeister, Frankfurt, 2001) prichádza k prekvapivému, ale dobre zdokumentovanému záveru, že podiel žien súdne stíhaných pre čarodejníctvo bolo v Nemecku vyššie na luteránskych (kde ako je známe pastori mali nie možnosť ba priam povinnosť sa oženiť) teritóriách než tých katolíckych. Zjednodušený a jednostranne zavádzajúci spôsob uvažovania, ktorý spája celibát so sexuálnou inhibíciou (alebo represiou), ktorá sa následne spája s myzogýniou a ešte ďalej s honom na čarodejnice je zdá sa viac než pochybným konštruktom. Pretože najväčšie hony na čarodejnice v Hornom Taliansku sa konali počas Renesancie, veku zmyslovej otvorenosti a nie ako v Nemecku počas morálne represívnej Protireformácie.

Pápeži, kardináli a väčšina inkvizítorov necítili voči ženám ani žiadny strach ani nenávisť. Avšak keď sa už cítili ohrození a vyzývaní, neboli to vôbec ženy, čo ich “reálne ohrozovalo”, ale tzv. nekromanti, zneužívajúci konsekrované hostie na čierne omše a zhotovujúci voskové figúrky určené k “magickému vraždeniu” oponentov, čo boli prevažne muži a tvorili ich v prekvapujúco vysokom počte členovia nižšieho a aj vyššieho kléru. Keď takíto muži splietali plány na elimináciu pápeža za pomoci diabla a boli prichytení, nenašli žiadne milosrdenstvo či už v roku 1635 za pápeža Urbana VIII. rovnako ako za Jána XXII. v štrnástom storočí. Čo sa týka príslušnosti obetí týchto súdnych procesov z hľadiska pohlavia, treba ešte zvážiť aj ženský podiel spolupráce s týmto systémom. Muži síce justičný systém pri hone na čarodejnice vo veľkej miere kontrolovali, keďže legálne bolo zakázané žene zastávať úlohy sudcu, právnika, člena mestského magistrátu, univerzitného profesora či klerika. Ale samozrejme v rámci neho ženy pôsobili ako ohľadávačky pri vyzliekaní, rovnako ako dozorkyne vo väzení, kuchárky a upratovačky. Ešte dôležitejší bol dopad spoločenských očakávaní o úlohe ženy, ktorých sa vo veľkej miere stávali udržiavateľkami práve ženy. Susedky údajných čarodejníc-žien vzájomne o tom klebetili, formálne ich obviňovali, svedčili proti nim a zúčastňovali sa ich popráv. Využívanie pomoci diabla a škodlivých zaklínadiel nahradilo nepriateľské klebety a slovné a fyzické napádania. Niektorí historici hovoria o takomto konaní žien ako o napomáhaní pri utváraní a udržiavaní spoločenských a morálnych úloh, ktoré sa od nich navzájom očakávalo. Počas honov na čarodejnice asi ťažko by sme mohli očakávať niečo také ako dnešná myšlienka všeobecného ženského zapojenia sa do boja za oslobodenie z jarma mužskej nadradenosti. Namiesto toho tu vidíme skôr ako ženy odhodlane útočia proti tým príslušníčkam rovnakého pohlavia, ktoré podrývali prijaté ženské úlohy vo vtedajšej spoločnosti. Ženy obviňujúce ženy takto prijali za svoj hodnotový systém, ktorý ženy tlačil voči mužom do podradného postavenia. Ženy sa v prvom rade takýmto mechanizmom mohli zmocniť moci obžaloby a využívali ju proti ostatným ženám, pretože mužsky dominujúca spoločnosť im hocikde inde moc odoprela. Samozrejme obvinenia sa vždy mohli zvrhnúť a mať bumerangový efekt a tým pádom do siete vzájomného podozrenia z čarodejníctva zavliecť kohokoľvek. Existujú dôvody prečo môžeme hľadieť na určité aspekty honu na čarodejnice ako na zločin namierený voči ženám, i keď by sme nemali zachádzať až tak ďaleko, aby sme o ňom hovorili že bol iba o ženách. Súhlasím preto s historičkou Christine Larnerovou, ktorá píše, že “Čarodejníctvo nebolo sexuálne špecifické, ale s pohlavím súviselo“.