Bol “Temný vek” naozaj taký temný?

Táto otázka často zaznieva počas kritizovania kresťanstva ako hlavného vinníka a myslí sa to často z hľadiska počtu inovatívnych myšlienok a vedecko-kultúrneho pokroku.

Termín “Temný vek” pochádza z latinského saeculum obscurum, poprvýkrát použitý pre obdobie stredoveku známym cirkevným historikom Cesare Baroniom v r. 1602.  Baronius, podobne ako väčšina intelektuálov považoval stredoveké obdobie – približne 500-1500 AD – za obdobie temnoty a obskúrnosti, zväčša kvôli (v jeho dobe) nedostatku dokumentárnych prameňov z ktorých by historik mohol čerpať. Termín sa taktiež začal používať ako hodnotový úsudok o celom období; odsúdenie vnímaných zlých dopadov nadvlády Cirkvi v tomto období.  V dôsledku čoho sa často stále používa ako synonymum pre “stredoveký” al. “stredovek” a v populárnom vnímaní sa spája s obrazom povery, potlačenia vedy a skúmania, upaľovania čarodejníc a heretikov, presvedčenia v Zem ako plochú dosku a predrenesančnú nevzdelanosť.

Historici po systematickejšom štúdiu tohto obdobia v 20. storočí v súčasnosti zistili, že väčšina z týchto populárnych obrazov je úplne chybná. Tzv. “Protičarodejnícka hystéria” v skutočnosti prebiehala až po stredoveku a  bola v podstate zaležitosťou ranomodernej éry, vyvrcholiac v sedemnástom storočí a celá myšlienka, že Cirkev vyučovala, že zem je plochá doska je mýtom vyfabrikovaný románopiscom z devätnásteho storočia.  Toto hlbšie pochopenie stredoveku ako obdobia veľkého odhodlania, rozmanitosti a intelektuálnej aktivity, zvlášť po veľkom znovuoživení starovekej učenosti počas renesancie dvanásteho storočia, je iba malým začiatkom ktorý sa nedostal do všeobecného povedomia verejnosti, ale historikmi bol a je uznávaný už niekoľko desaťročí.

V dôsledku čoho sa dnes termín “Temný vek” používa najmä v akademickej oblasti na označovanie celého obdobia stredoveku už len zriedkavo.  Samozrejme stále sa niekedy používa na označenie obdobia prvých storočí, po katastrofickom páde západnej Rímskej ríše. Tento pád v Západnej Európe vyústil do politického rozdelenia, konca  rozsiahleho obchodu na dlhé vzdialenosti, rozpad verejnej infraštruktúry a degradácia schopnosti konštruovať veľké budovy a vyrábať zložitú architektúru. Taktiež dochádza počas týchto niekoľkých storočí v Európe k barbarským vpádom a vojnám, ktoré ešte viac narušili každodenný rytmus života a spôsobili masívny úpadok v školstve a učenosti.

Ako argumentuje Bryan Ward-Perkins vo svojej knihe The Fall of Rome and the End of Civilisation (2005) archeologické porovnanie nálezov z neskoršieho rímskeho obdobia a podobných artefaktov zo šiesteho al. siedmeho storočia ukázalo do akej veľkej miery upadla európska materiálna kultúra.  Továrensky vyrábaná , hromadne produkovaná keramika, ktorá bývala exportným tovarom až do najvzdialenejších kútov ríše bola nahradená hrubou, podomácky vyrábanou.  Dôkazy o luxusnom tovare predávanom na ďaleké vzdialenosti takmer úplne zmizli zo záznamov, až na nálezy z pohrebísk vtedajšej spoločenskej elity.  Učenosť nezmizla úplne a to len vďaka učeniu Cirkvi, že “pohanská” filozofia bola sama o sebe hodná štúdia a byť zachovaná. Ale mnoho znalostí sa v tomto období zmätku stratilo.  Napríklad sa nám zachovala korešpondencia z 9. storočia medzi dvomi mníchmi, kde navzájom diskutujú o matematických problémoch, ktoré v dnešných očiach vyzerajú úplne elementárne, ale v tej dobe to bola “špička” protovedeckej zvedavosti.

Ale mnohými spôsobmi tento úpadok zasial semienka svojho vlastného znovuoživenia.  S pádom obchodovania na veľké vzdialenosti, dopravnej infraštruktúry a obrovských trhov, keď Rímska ríša padla boli miestne komunity prinútené stať sa viac sebestačnými. Technológie a farmárske metódy, ktoré znižovali náročnosť práce a zvyšovali výnosy sa stávali potrebnými čoraz viac a v období  medzi 500 a 1200 n.l. zaznamenávame prijatie zmien, ktoré zrevolucionizovali poľnohospodársku výrobu. Prijatie konského jarma a podkov zefektívnili orbu a širšie využitie ťažkého odlievanej radlice, pluhu znamenalo to, že pôda v plodných severoeurópskych oblastiach sa mohla poprvýkrát využiť na poľnohospodársku výrobu.  Po celej Európe sa začali stavať vodné mlyny, zmechanizujúc tak nielen výrobu múky, ale taktiež  mnoho iných procesov ktoré sa predtým vykonávali ručne. Táto mechanizácia sa rozšírila aj na využitie veterných mlynov a došlo napokon aj k vynálezu bočných vodných mlynov a množstva iných postupov vylepšených týmito novými strojmi vrátane takých ako počínajúc rezaním muriva až po ovládaním bucharov a mechanizovaných kováčskych mechov.

Výsledný vzostup na úrovni výroby a životných štandardov vďaka týmto technológiám spolu s koncom invazívnych vĺn a väčšou politickou stabilitou vydláždil cestu pre ďalšie rozmach v neskorom stredoveku. Kontakty so židovskými a moslimskými učencami v Španielsku znamenal objavenie sa spisov Aristotela, Ptolemaia, Archimeda a mnohých ostatných preložených do latinčiny a ich návrat na Západ.  V tom istom období sa v Európe začali objavovať prvé univerzity, čo znamenalo ustanovenie celoeurópskej siete učenosti.  Toto stredoveké znovuoživenie  znamenalo taktiež ďalšie technologické inovácie, hlavné stredoveké objavy napr. boli mechanické hodiny, okuliare, účinné zbrane na báze pušného prachu a tlačiarenský lis.

Preto obdobie často nazývané “temným vekom”, ktoré nebolo až tak “temným” ako sa niekedy verilo sa dnes  nahliada ako na  obdobie vitality, zmeny a rastu, ranomoderné obdobie, na ktoré sa často odkazuje ako na Temný vek s určitosťou bolo obdobím úpadku, územného rozdrobovania a kolapsu.  Ale Európa raného stredoveku sa z tohto dna relatívne rýchlo spamätala a vystúpila na cestu významného oživenia a dlhého obdobia rastu a inovácií, ktoré malo položiť základy moderného sveta.

Reklamy

Preklad Biblie do jazyka ľudu a Katolícka Cirkev

Myšlienka, že stredoveká rímskokatolícka Cirkev bola sústavne a univerzálne proti prekladu  Biblie je niečo ako mýtus. Je pravda, že existovali prípady, kedy boli určité konkrétne preklady Biblie zakázané, ale to v žiadnom prípade nebol celoplošný zákaz. Nik z ľudí, ktorí sa pri tejto príležitosti spomínajú  – Wycliffe, Tyndale a Hus – neboli odsúdení vyslovene len za preloženie Biblie, ale za oveľa všeobecnejšie zločiny herézy a opozície voči cirkevnej hierarchii. Ich knihy boli zakázané  spolu s ich ostatným učením. Malo by sa tiež poznamenať, že preklady do národných jazykov boli rozšírené v obdobiach, kde kresťanstvo bolo prinášané do pohanskej Európy.  Takže máme preklady Biblie do gótštiny, starosaxonštiny, staroangličtiny, írštiny, katalánčiny, staroslovienčiny a veľa veľa ďalších.  Preklady častí Biblie – najmä evanjeliá a žalmy – boli taktiež časté ako súčasť laickej zbožnosti ako postupne rástla gramotnosť. Do staroslovienčiny boli napr. Evanjeliá preložené v dvoch fázach. Pred príchodom na Veľkú Moravu, Konštantín-Cyril preložil výber z evanjeliových čítaní pre liturgické potreby, tzv. Aprakos. Tento výber bol potom, už na Veľkej Morave, pravdepodobne aj s pričinením učeníkov Solúnskych bratov, doplnený o ostatné časti evanjelií, čím sa vytvoril kompletný preklad evanjelií, tzv. Tetraevanjeliár. Jeho najstaršie rukopisy sa nám zachovali už z konca X. a začiatku XI. storočia a dnes máme k dispozícii aj ich kritické vydania. Anglický preklad Biblie bol spísaný  približne v roku 900 n.l. a samozrejme nebol vôbec zakázaný. Napríklad John Wycliffe bol významný oponent Katolíckej Cirkvi, ktorý tvrdil, že bol hriech a proti kresťanskému učeniu aby Cirkev vlastnila majetok. Toto prirodzene pre najbohatšiu organizáciu v Európe nebol vítaný návrh. Wycliffove učenie taktiež podnietilo ľudovú nespokojnosť s vrchnosťou vo všeobecnosti a mnohí ľudia vinili jeho myšlienky Sedliacku revoltu z roku 1381. Keď dospel až do štádia, že spochybňoval učenie o transubstanciácii – vieru, že sa počas omše prijímané oplatky a víno menia na telo a krv Krista – prekročil líniu k otvorenej heréze, umožniac tak cirkevným autoritám proti nemu zakročiť. Napriek tomu zatiaľčo jeho učenie bolo odsúdené, samotný Wycliffe  nebol nikdy podrobený súdnemu procesu; zomrel z prirodzených príčin. V skutočnosti bol ako heretik odsúdený 31 rokov po svojej smrti; jeho telo bolo vtedy znovu vykopané a posmrtne spálené na hranici. Ako odpoveď na jeho učenie rímskokatolícke autority v Anglicku vydali v roku 1408 Výnos, zakazujúci Wycliffov preklad Biblie – ale je zrejmé, že ich námietka bola namierená viac voči jeho všeobecnému predslovu, než k samotnému textu Biblie. V tomto prológu Wycliffe zhrnul biblické učenie svojimi vlastnými slovami a vsunul kázania čitateľovi o jeho myšlienke čo by mal veriť skutočný kresťan. To bolo pre cirkevnú hierarchiu jasne neakceptovateľné – hovoriť kresťanom v čo majú veriť bola jej práca, nie nejakého anglického kazateľa. Ako taká to bola iba Wycliffova verzia Biblie, ktorá bola zakázaná, nie všetky anglické preklady. Ako preventívne opatrenie bolo taktiež nariadené, že akýkoľvek budúci preklad Biblie do angličtiny by mal byť vyhotovený pod dohľadom oficiálnej Cirkvi s pomocou licencovaného prekladateľa. O storočie neskôr, William Tyndale  narazil na podobné problémy. Nebol odsúdený len za preklad Biblie, ale za jej údajne zámerne zavádzajúci preklad heretickým spôsobom. Sir Thomas More ho obvinil zo zámeny slov ‘priest-kňaz’ a ‘Church-Cirkev’ anglickými slovami ‘elder-starší’ a ‘congregation-kongregácia’ namiesto – čo by mohlo znamenať, že namiesto pravovernej katolíckej hierarchie s kňazmi, ktorí zasadajú mimo  a sú povýšení nad obyčajný ľud, Tyndaleova Biblia teraz  zrejme učí, že môže akákoľvek skupina kresťanov daná dohromady ako kongregácia, voliť určitého staršieho člena ich skupiny ako svojho vodcu a tvrdiť že jeho  (alebo jej) autorita je rovnaká akú má samotný pápež! Nie je vôbec prekvapujúce, že Cirkev toto považovala za herézu. Prvý známy preklad Biblie do českého jazyka bol vyhotovený deväť rokov predtým než sa Jan Hus narodil a hoci on (alebo jeho kolegovia) pracovali na vylepšení prekladu to nebol tento dôvod prečo bol odsúdený ako heretik. Vo všeobecnosti potom rímskokatolícka Cirkev nebola obzvlášť proti prekladom Biblie ako takým, ale proti spochybňovaniu a oslabovaniu jej autority. To by sa mohlo cynicky vidieť ako pokus o lipnutie na svojich privilégiách ospravedlňujúcich jej vyššie postavenie v spoločnosti. Oveľa jemnejšie by sme mohli povedať, že mnohí katolíci naozaj veria, že ich učenie bolo jedinou pravou cestou ku spáse –Extra ecclesiam nulla salus (Mimo Cirkev neexistuje spása). Heretici, ktorí chodili a kázali falošné  učenia ohrozovali nesmrteľné duše každého, kto im  naslúchal – takže umlčanie tých, ktorí mohli ohroziť nevinný ľud do večného ohňa bol morálnym imperatívom, akútnou povinnosťou. Biblia vyhotovená pravovernými katolíckymi učencami s dovolením Cirkvi preto neznamenala žiadne nebezpečenstvo; ale heretický preklad urobený samozvanými dobrovoľníkmi by mohol. Samozrejme tu bol ešte ďalší problém – stredovekí teológovia a intelektuáli často prepadajúci elitizmu a odmietavší úroveň inteligencie pospolitého ľudu. (zvyk samozrejme vyskytujúci sa nielen v časoch stredoveku.) Učení ľudia vedeli po latinsky  tak nepotrebovali preklad do bežného jazyka. Iba sedliaci potrebovali preklad do angličtiny alebo francúzštiny alebo nemčiny a tak – a ešte je tu otázka, koľko sedliakov dokonca vedelo čítať? Koľko z nich do hĺbky chápalo tak, aby mu sv. Písmo dávalo zmysel? Bez múdrych slov ich kňazov vysvetľujúcich icm ‘správne’ učenie mohli dospieť k určitým druhom zvláštnych a heretických myšlienok založených na ich vlastných osobných interpretáciách. Citujem pápeža Innocenta III v liste, ktorý napísal biskupovi z Metz v r. 1199 ako odpoveď na správy, že tu niekde mal kolovať francúzsky preklad Biblie:

Na tajných schôdzkach laické ženy sa odvažujú diskutovať medzi sebou o takých otázkach a kázať si medzi sebou: taktež odmietajú ich komunitu, nemiešať sa s inými ľuďmi a považovať sa za oddelené od nich a neladiť si uši a mysle s nimi; keď ktokoľvek z farných kňazov si praje opýtať sa ich na tieto veci stoja pred nimi pevne pokúšajúc sa argumentovať z Písem, že by im nemalo žiadnym spôsobom byť bránené konať tieto veci. Niektoré z nich sa tiež vysmievajú jednoduchosti svojich kňazov; a keď je im ukázané slovo Spásy prostredníctvom týchto kňazov, tajne frflú, že Slovo chápu lepšie zo svojich malých knižiek a že z nich to dokážu oveľa jasnejšie.

Laici a ženy tvrdia, že Biblii chápu lepšie ako ich kňazi! Jasné spochybňovanie cirkevnej autority. Pápež preto zašiel až k tomuto:

Tajomstvá sviatostí viery by nemali byť vysvetľované všade a každému, pretože nemôžu byť chápané všade a všetkými, ale len tými, ktorí ich môžu pojať pomocou svojho pravoverného intelektu. Kvôli tomu Apoštol [Sv. Pavol] povedal jednoduchému ľudu: “Ako maličkým v Kristovi som Vám dával piť mlieko, nie mäso.” Pretože “ťažké mäso je pre dokonalých” ako hovorí ostatným: “hovoríme múdro pre ostatných;” (…) Taká je hĺbka  Božieho Písma, ktorú nielen jednoduchí a nevzdelaní ľudia, ale dokonca aj prezieraví a učení ľudia nie dostatočne preskúmali jeho múdrosť. (…) Pretože je napísané: “nehľadaj veci, ktoré sú pre teba príliš vysoko.”

Avšak poznamenajme, že hoci sa o liste pápeža Inocenta III. tvrdí, že je všeobecným zákazom akéhokoľvek prekladu Biblie do národného jazyka, v skutočnosti on až tak ďaleko nezašiel. Vo svojom súkromnom liste biskupovi zaslanom spolu s verejným listom citovaným vyššie, ho inštruoval “starostlivo vyhľadať pravdu: kto bol autorom tohto prekladu, aký bol ich zámer, aká bola viera tých, ktorý ho používali, čo bolo príčinou ich učenia, či uctievali apoštolskú stolicu a katolícku Cirkev”. Inými slovami pápež si zachoval otvorenú myseľ v tom či samotný preklad  bol neškodný alebo heretický aj keď neschvaľoval myšlienku laikov využívajúcich ho na hádky s kňazmi a spochybňovanie ich autority.

Naozaj nenecháš čarodejnicu nažive?

Biblia, svätá kniha kresťanstva, známa Kniha kníh a široko ďaleko rešpektovaná ako morálny kódex či základ pre hodnoty civilizácie. Bola a je často využívaná a povedzme si, že aj zneužívaná na ospravedlňovanie všetkého na čo si len vieme spomenúť: otroctva, podradného postavenia žien, slobody a ľudských práv. Dnes sa zameriame na jeden z najvypuklejších problémov minulosti. A ním je mágia a jej odsudzovanie kresťanským učením. Z pasáží, ktoré sa zaoberajú mágiou bol pravdepodobne najčastejšie citovaným textom v neskorostredovekom a ranomodernom období verš Exodus 22,18: “Maleficos non patieris vivere. “/Čarodejnicu/ nenecháš  nažive.” Tento text, často citovaný spoločne neskoršími teológmi a lovcami čarodejníc v jeho doslovnom zmysle, sa v 1. a až do dvanásteho storočia prekvapujúco nepovažoval za jednoznačný “Boží príkaz” odsudzujúci čarodejnicu na smrť.

V kresťanskej literatúre venovanej mágii a jej škodlivému pôsobeniu v rukách človeka sa téma akým spôsobom treba chápať uvedené biblické “jasné a zreteľné” odsúdenie ľudí, zaoberajúcich sa čarodejníctvom začína rozvíjať už pomerne skoro.

Jednou z najvýznamnejších bola práca kresťanského učeného mnícha a teológa známeho pod menom Hrabanus Maurus z franského opátstva Fulda. Bol členom benediktínskej rehole a neskôr aj arcibiskupom v Mainzi. Bol autorom niekoľkých rozsiahlych komentárov ku knihám Starého ako aj Nového Zákona stavajúc na sv. Augustínovi a sv. Gregorovi Veľkom. V jeho prvej teologickej práci o kresťanskom učení De institutione clericorum Hrabanus bráni štúdium pohanskej literatúry práve s výhradami týkajúcimi sa mágie. Hrabanus poznal dobre asociácie s herézou, uvádzané predchádzajúcimi spisovateľmi: v komentári na známy verš z Exodus 22,18: lat. Maleficos non patieris vivere, poznamenáva:

Ako typ by sme maleficos mohli chápať vo význame heretikov, podnietených nie Duchom Božím, ale zlým duchom; títo uvádzajú zvrátené sekty aby tak oklamali ľudí, ktorých Boží zákon nariaďuje, aby boli odstránení, tj. oddelení a anatematizovaní zo spoločenstva veriacich, ktorí žijú pravý život v Bohu, takže maleficium, to jest omyl bude tým zahatený.

Ako budeme vidieť nižšie, táto obrazná interpretácia textu, ktorý bol neskôr braný s desivou doslovnosťou podnecovateľmi čarodejníckych procesov v pätnástom a šestnástom storočí, bola stále chápaná obrazne počas dvanásteho storočia. Ale popis a odsúdenie mágie, spojenie maleficia s herézou a detaily paktu a obvinenia z idolatrie (modloslužby) a superstitio, odrážali značné obavy  z prítomnosti a nebezpečenstva mágie.

Zdá sa, že žiadny teológ neobhajoval prísnejšie stíhanie týchto zločinov spojených s mágiou a čarodejníctvom, čo sa stalo takým charakteristickým u mnohých cirkevných hodnostárov, učencov a prelátov počas trinásteho storočia avšak podrobnejšie o povahe a obsahu mágie z nich uvažovala len hŕstka.

Samotný termín maleficus v dvanástom storočí označoval pôvodne kúzelníkov – samozrejme nie neskoršie rozvinutý “prototyp” čarodejnice alebo mága označovaný pomocou pojmov malefica alebo maleficus nachádzajúcich sa v dobre známej čarodejníckej literatúre neskoršieho obdobia. Tzv. Glossa ordinaria Biblie, zbierka biblických komentárov, glos, prevzatých z Cirkevných Otcov a neskôr prepísaných na okraj latinskej Vulgáty, Biblie, dokončené začiatkom dvanásteho storočia, je v tomto význame jednoznačne otvorená:

Maleficos non patieris vivere. Qui praestigiis magicae artis et diabolicis figmentis agunt, haereticos intellige, qui a consortio fidelium qui vere vivunt, excomunicandi sunt, donec maleficium erroris in eis moriatur.

Čo znamená v preklade asi toto:

To jest: maleficii sú tí, ktorí využívajú ilúzie magického umenia a diabla. Sú to heretici. Títo by mali byť oddelení od spoločenstva veriacich, v ktorom je pravý život. Mali by byť preto exkomunikovaní, aby ich omyl zomrel s nimi.

Toto znenie je dôležité hlavne tým, že sa môže chápať v troch rovinách, z troch dôvodov: Prvým je, že maleficii sú spojení s diablom; zadruhé, sú jasne identifikovaní ako heretici; potretie, nemali by byť zabití, ale exkomunikovaní z komunity veriacich (to isté platí aj pre heretikov a je patrné z citátov biskupa Waza z Lutychu, Gerhocha z Reichsbergu, sv. Bernarda a Petra Cantora). V poslednom príklade sa vivere jasne interpretuje obrazne, nie doslovne. Tzv. Glossa ordinaria, staršie než väčšina z textov citovaných historikmi, jasne identifikuje mágiu s herézou a to dlho predtým, než teológovia z trinásteho storočia, ktorí s týmto stotožnením údajne mali prísť ako prví.

Glosy naozaj jednotne odsudzujú magické praktiky a niekedy tieto úkony sa znažia aj vymenovať, ako v glose k pasáži uvedenej v Deuteronómiu 18,9-11. Avšak  glosátori odsudzujúc všetky formy mágie, túto hranicu neprekročili. Iba glosa venujúca sa Exodu 22,18 je v tomto explicitne otvorená a tvrdí, že zatiaľčo mágia je totožná s herézou, tzv. maleficus by sa nemal dať zabiť, ale exkomunikovať. Preto znovu treba pripomínať ako je dôležité určité nejasné pasáže v Biblii správne interpretovať v kontexte s inými a aj v rámci ich historických, sociokultúrnych základov, v ktorých vznikali a ako boli chápané v rámci dejín Cirkvi.

Ako sa na vedu pozerali antickí Rimania?

Dalo by sa povedať, že Rimania nerozvíjali vedu rovnakým spôsobom ako ich grécki predchodcovia do veľkej miery preto, že mali dojem, že v minulosti už došlo k uskutočneniu zásadných filozoficko-vedeckých objavov. Rímska intelektuálna kultúra bola podobne ako väčšina kultúry Stredozemia, v podstate dedičom gréckej intelektuálnej tradície. Od tej doby ako Rím začal dominovať v oblasti Stredozemného mora, sa rímski intelektuáli považovali vo všeobecnosti za “učených”,  pretože získavali vedomosti a v mnohom nadväzovali na predchádzajúci helénsky svet. Učili sa po grécky a študovali grécke texty v pôvodnom jazyku.  Toto zahŕňalo filozofické práce, vrátane metafyziky, matematiky a logiky rovnako ako “prírodnej filozofie”, ktorá predstavovala  protovedeckú analýzu fyzikálneho sveta a zahŕňala v sebe fyziku, optiku a v rámci nej sa objavili aj prvé krôčiky v biológii. Geometria a čo je pre nás zvláštne aj astronómia boli viac odvetviami matematiky. Toto štúdium gréckej protovedy v Grécku bolo vysoko technickou záležitosťou a špecializovanou formou štúdia a nebolo detailnejšie rozvíjané.  Ale tí, ktorí sa snažili o jej rozvíjanie, začali s zostavovaním výberu myšlienok gréckej prírodnej filozofie pre tých, ktorý sa o ňu zaujímali len príležitostne, prekladaním podstatných častí gréckych textov do latinčiny a ich zozbieraním pre širší okruh čitateľov.  Tieto zbierky a encyklopédie sa kopírovali a čítali v širšom rozsahu než originálne grécke texty a niektorí sa učili z týchto prác pretože ťažšie na pochopenie a technickejšie originály v žiadnej slušnej rímskej vyučbe neboli považované za podstatné. Niektorí učenci v rímskom období rozvíjali a rozširovali práce svojich gréckych predchodcov, hlavne vo forme komentárov, ale taktiež originálnych prác.  Zatiaľčo Ptolemaiove astronomické a geografické práce a Galénove spisy z medicíny a biológie v prevažnej miere čerpali z skorších gréckych úspechov, taktiež podstatne prispeli dodatkami vo svojich odboroch. Niektorí populárni spisovatelia, ktorí chápu moderný pojem “vedy”  sa snažili poukazovať na rímsku architektúru, inžinierstvo a vojenskú technológiu ako na príklady rímskej “vedy”, ale tieto veci boli v tom čase vo všeobecnosti vo vzťahu k “učenosti” považované za okrajové.  Rímsky inžinier alebo architekt  síce mal nejaké vedomosti o matematike a geometrii, ale skutoční učenci v prevažnej miere tieto činnosti považovali za príliš “nízke”.  Prepojenie medzi vedeckou teóriou a praktickým využitím v technológii je viac-menej skôr  nedávnym vývojom a v skorších storočiach sa k nemu dospievalo pomerne náhodne. Napokon povstania a ekonomický a politický úpadok v neskorom rímskom impériu malo na históriu vedy a vo všeobecnosti poznania značný dopad.  Takmer kolaps Rímskej ríše počas tzv. “vojenskej anarchie” v treťom storočí viedlo k masívnemu úpadku vo výučbe, najmä v jej západnej polovici.  Stávalo sa čoraz zriedkavejším  a to aj u tých najbohatších Rimanov, že sa budú učiť grécky jazyk. To znamenalo, že mnoho spisov gréckej protovedy a filozofie sa stávalo čoraz vzácnejšími, pretože čoraz menej a menej grécky rozumejúcich čitateľov znamenalo, že sa tým zachová aj menej gréckych spisov. Rímske vedecké znalosti  sa obmedzovali na latinské zbierky a encyklopédie z prvého a druhého storočia. Keď v 5. storočí padla Západorímska ríša, intelektuálny život dosiahol svoje dno.  Zámerná prekladateľská kampaň  kľúčových prác do latinčiny Boethiom a Cassiodorom v šiestom storočí umožnila to, že logika a časť protovedy prežila až do raného stredoveku, ale väčšina gréckych prác, ktorých počet počas storočí ubúdalo sa v chaotických storočiach, ktoré nasledovali stratilo. Našťastie to nebol prípad Východorímskej ríše, ktorej učenci zachovali väčšinu prác stratených na západe.  Neskorší arabskí učenci prevzali kópie týchto prác, grécke originály zachované byzantskými mníchmi al. sýrske preklady vyhotovené nestoriánskymi kresťanskými učencami a preložili ich do arabčiny.  Tieto si napokon našli cestu naspäť do Európy cez moslimské Španielsko a podnietili tak masívne znovuoživenie záujmu o grécku učenosť, filozofiu a protovedu na nových univerzitách v neskoro stredovekej Európe. Zvláštnym spôsobom  strata takého množstva učenosti v neskororímskom období viedlo k jej obrovskému znovuoživeniu vo vrcholnom stredoveku čo vydláždilo cestu k neskorším revolúciám, ktoré viedli až k modernej vede.

Giordano Bruno a scéna zo seriálu Cosmos

Autori a scenáristi, astrofyzik Steven Soter a vdova po astronómovi a veľkom popularizátorovi vedy Carlovi Saganovi Ann Druyan v prvej epizóde populárno-vedeckého seriálu Cosmos: A Spacetime Odyssey sa pokúsili o predvedenie postavy Giordana Bruna ako martýra vedy a tým sa dopustili značných skreslení v rámci histórie vedy… Animovaná scéna v jeho prvej časti sa snaží ukázať, že Bruno bol “vyhodený” z rehoľného domova za čítanie “kníh zakázaných Cirkvou“.  Ukazuje sa v nej, ako číta Lukréciov spis O povahe vecí, ktorý bol prinútený schovať pod dosky dlážky v jeho cele, údajne preto, že táto práca bola jednou zo zakázaných kníh.  Hneď nato sa do jeho cely vlámu hrozivo zkarikovaní “zlosynovia” z kléru a v ďalšej scéne je chudák Bruno vykopnutý na ulicu.  V skutočnosti však Lukrécius “zakázaný” nebol a značne populárne tlačené vydanie tejto práce bolo v Taliansku vydané  približne pred 80 rokmi od údajného incidentu s Brunom bez žiadnych problémov.  A Bruno nebol z dominikánskeho rádu vyhodený, v skutočnosti z jeho náboženskej komunity utiekol sám. Scéna, kde je Bruno zobrazený ako dostal nápad vesmíru úplne bez stredu, v ktorom sú všetky hviezdy potenciálnymi inými svetmi utvára dojem, že bol prvou osobou, ktorá mala tento pohľad.  V skutočnosti nás Bruno vo svojich spisoch oboznamuje s tým, že túto myšlienku prevzal z diela O učenej nevedomosti, ktorého autorom bol Mikuláš Kuzánsky, vedec a učenec z pätnásteho storočia.  Scéna zo seriálu Cosmos následne z toho  všetkého uzatvára, že to bola jeho myšlienka a jeho  obhajoba heliocentrizmu, čo mu privodilo problémy s benátskou a neskôr rímskou inkvizíciou. Ale to je nezmysel.  Mikuláš Kuzánsky, prameň Brunových myšlienok o vesmíre, bol uctievaný a vážený vedec, ktorý sa v Katolíckej Cirkvi dokonca stal kardinálom.  Predstierať preto, že myšlienka, ktorá bola ako prvá uvádzaná tak  váženým vedcom a vysokopostaveným cirkevným hierarchom bola heretická je jednoducho fikcia.  Heliocentrizmus v 90.tych rokoch 16. storočia taktiež nebol herézou.  Kopernik svoju prácu publikoval dlho predtým, než sa Bruno narodil a rôzni katolícki biskupi, kardinál a prinajmenšom jeden pápež túto myšlienku považoval za fascinujúcu, hoci len málo astronómov ju vtedy považovalo za presvedčivú.  Až do roku 1616 nebola žiadnym spôsobom vyhlásená za heretickú, čo bolo 17 rokov po Brunovej poprave. Scéna v seriáli Cosmos síce dospeje až ku skutočným dôvodom prečo bol Bruno popravený za herézu, ale prezentuje ich tak ako keby to boli nepodstatné alebo dokonca vymyslené obvinenia.  V skutočnosti Bruno zastával celý rad náboženských predstáv, ktoré boli absolútne proti katolíckemu učeniu a akákoľvek z nich mohla, ak nebola odvolaná, znamenať popravu.  Popieral božskosť Ježiša a panenstvo Márie, veril v reinkarnáciu a odmietal doktríny Sv. Trojice a transubstanciácie. Toto boli herézy, za ktoré bol popravený. Myšlienka, že Bruno bol vedec, ktorý bol popravený za svoje vedecké “objavy” je mýtus z 19. storočia, vyfabrikovaný v kontexte talianského politického konfliktu s pápežstvom.  Seriál Cosmos síce uvádza jasne, že Bruno nebol “vedec” a že jeho kozmológia bola “štastnou náhodou”.  Ale je v ňom stále zobrazovaný ako keby bol popravený kvôli svojim kozmologickým myšlienkam, čo jednoducho nie je pravda.  Scéna zo seriálu Cosmos je sama o sebe súčasťou moderného politického konfliktu – boju proti tzv. kreacionizmu v USA.  Ako taká však namiesto uvádzania skutočnej histórie slúži ako chybná a fiktívna rozprávka. Literatúra: 1. Tim O’Neill, Cartoons and Fables – How Cosmos Got the Story of Bruno Wrong

Šifra “karbonárov” podľa slobodomurára

Kniha, v ktorej som po niekoľko hodinovom maratóne našiel šifrový text, ktorý nemal riešenie, sa v nemčine nazývala vznešene: Die Geheimschrift der Carbonari: zum allgemeinen praktischen Gebrauche in allen Sprachen Für Telegramme, Korrespondenzkarten, Inserate und sonstige vertrauliche Mittheilungen. Leicht fasslich dargestellt, sowie mit Tabellen und Beispielen versehen, a bola vytlačená vo Viedni, Budapešti a Mníchove v spomínanom roku 1875. Jej autorom bol nik iný ako  pán skrývajúci sa pod pseudonymom Arthur Storch (vl. menom Franz Julius Schneeberger), mimochodom technik a spisovateľ, pracovník telegrafného úradu a hypoteticky usudzujem, že aj známeho rakúsko-uhorského Schwarze Cabinet u Wiener Polizei…:)

Spomedzi všetkých spolkov a krúžkov a tajných spoločností však Carboneria patri medzi tie menej známe. Preto trošku odbočím. Karbonári boli talianská tajná spoločnosť hlásiaca sa k talianskému nacionalizmu a liberálnym myšlienkam s protipápežským a protimonarchickým zameraním. Po sérii protipápežských povstaní v r. 1831 bola neskôr policajnými metódami potlačená. Slobodomurárov však myslím, že už všetci poznáme, preto pristúpim k samotnému popisu.

Predná strana uvedenej knihy vyzerá nasledovne:

Najprv predo mnou stála zašifrované posolstvo, plynúce odo mňa cez tok času a po 140 rokoch sa ku mne dostalo, v knihe na str. 13:

Prepis tejto správy znie:

t r u q n u j k b t v f q a j a o a  

j n q g q w l b d r t m d e a v a b

a s n n q l j x c w f i s l m a m m 

t n h n c w m a m q w a x t u p g a

t

V literatúre o kryptológii sa o metódach utajovania správ, aké používali Karbonári z pochopiteľných dôvodov píše relatívne málo. Svetoznámy kryptologický historik David Kahn

ich vo svojej knihe The Codebreakers na str. 773 a 787 spomína celkom 2. Ani jedna z nich sa však pre našu správu neosvedčuje. (Proces selekcie nepopisujem…)

Autor knihy o šifrovaní podľa spôsobu aký údajne používali Karbonári na viacerých príkladoch ukázal, ako sa používala…

Tak na str. 6 vo svojej knihe uvádza, že: “Povedzme, že máme zašifrovať správu tohto znenia: Theodor Huber fallirt dieser Tage gewiss salvirt euch, pomocou kľúča Roma. …”atď.

Podľa pokynov uvedených v knihe si ukážeme, že metóda veľmi pripomína už dnes veľmi známu šifru typu Vigenére.

        T h e o d o r H u b e r t f a l l i r t

        r o m a r o m a r o m a r o m a r o m a

d i e s e r T a g e g e w i s s s a l v

a r o m a r o m a r o m a r o m a r o m

                     i r t e u c h

                     a r o m a r o

Správa, zašifrovaná pomocou autorovej metódy a s kľúčom Roma:

          y h i m o a v t x n i j m o b p j x

          t x j k u w a v m u n i i e j w v i

                  r d r s a v i g y h

Nebudem Vás napínať a na tomto mieste siahodlho opisovať celý postup lúštenia. Po niekoľkých pokusoch som zistil, že sa jedná o variant, ktorý je v literatúre známy ako metóda admirála Francisa Beauforta. Ak si zašifrovanú správu označíme ako ŠT – šifrový text, heslo ako H a odšifrovanú správu ako OT – otvorený text, tak môžeme písať

ŠT = H – OT, pričom sčítanie a odčítanie sa deje tzv. modulárne, bez prenosu.

OT = H – ŠT

Povedzme, že máme zašifrovať písmeno T pomocou písmena hesla, tj. R. Písmeno T je v tomto prípade 19, a R je potom 17. Podľa vzťahu bude 1. písmeno šifrovanej správy R-T = 17-19 = -2 MOD 26 = 24 tj. Y. Pre druhé písmeno dostaneme: O-H = 14-7 = 7 mod 26 = 7, tj. H, a pod.

Aké číselné hodnoty priraďujeme písmenám, môžeme vidieť aj z tejto tabuľky:

A   B   C   D   E   F   G   H   I   J   K   L   M   N   O   P   Q   R   S   T   U   V   W   X   Y   Z

0   1   2   3   4   5   6   7   8   9  10  11  12  13  14  15   16 17  18  19  20  21  22  23  24  25

Podobne postupujeme aj pri dešifrovaní správy, len od písmen hesla odčítavame modulo písmená šifrového textu.

Lúštenie zašifrovanej správy Beaufortovou metódou je už trošku komplikovanejšie, preto do podrobností nezachádzam. Ale pre záujemcov odkazujem na Kasiskeho test a Friedmanov index koincidencie…:)

Dospel som nakoniec k vytúženej méte, ale bol tu jeden “menší” problém. Po vylúštení som náhle zmeravel…a zistil, že obsah zašifrovanej správy je v podstate značne rasistický, preto som mal dilemu, či ho na svojom blogu uviesť, alebo nie.

Ale z historických dôvodov som sa nakoniec rozhodol pre prvú možnosť.

Heslo:

NEGERAUSDARFUR                 NEGERAUSDARFUR

————–                 ————–

TRUQNUJKBTVFQA   <= ŠT, OT =>  UNMOEGLICHWAER

JAOAJNQGQWLBDR                 EESEINEMNEGERA

TMDEAVABASNNQL                 USDARFURDIESEG

JXCWFISLMAMMTN                 EHEIMSCHRAFTBE

HNCWMAMQWAXTUP                 GREIFAICHAUMAC

GAT                            HEN

Šifrový text:

TRUQNUJKBTVFQAJAOAJNQGQWLBDRTMDEAVABASNNQLJXCWFISLMAMMTNHNCWMAMQWAXTUPGAT

Heslo:

NEGERAUSDARFURNEGERAUSDARFURNEGERAUSDARFURNEGERAUSDARFURNEGERAUSDARFURNEG

Otvorený text:

UNMOEGLICHWAEREESEINEMNEGERAUSDARFURDIESEGEHEIMSCHRAFTBEGREIFAICHAUMACHEN

Na koniec som si pomyslel: Môžem si teda pogratulovať, práve som vyhral “cenu” za rozlúštenie výzvy z r. 1875, chýba už “len” zostrojiť stroj času.🙂

PS: Spolu s nemeckým kolegom Klausom Schmehom, zaujímajúceho sa o historické zašifrované správy (keďže som túto “hru o striebro” pána Arthura Storcha zobral ako hodenú rukavicu) sme na jeho blog uverejnili pokračovanie výzvy a pod pseudonymom Hans Jahr som v diskusii k nemu napokon zverejnil aj rozlúštený text.

Zašifrované pohľadnice – sviatočná inšpirácia

Dnes uverejňujem takú menšiu jednohubku – lahôdku. Vypadá to ako tzv.„military script“ – tj. jednoduchá substitučná šifra na pohľadnici z vojny, ja som ju ale vylúštil.

http://www.topky.sk/gl/24422/76896/V-zbierke-ma-aj-zasifrovanu-pohladnicu

Na stránke píšu, že cit.:“Obsah zašifrovanej pohľadnice pre slečnu Annu ostáva stále tajomstvom.“ Ale nie pre mňa.:) Ak budú čitatelia chcieť, obratom dodám aj otvorený text.

Zdá sa, že v tej dobe bolo bežné písať na pohľadnice (predovšetkým z vojenčiny) šifrovaným spôsobom. Pre ďalšie príklady odkazujem na staršie články v e-zinoch Crypto-World 4/2010 + 5/2010 pod názvom Tajemství ukryté v 11-ti pohlednicích…

No a vo viktoriánskom Anglicku 19. stor. sa zasa s obľubou využívali pre vyjadrenie ľúbostného splanutia také niečo ako tzv. Stĺpčeky milostného trápenia – angl. Agony Columns, uverejňované v londýnskych novinách The Times. Práve na tieto články som myslel, keď som  na túto pohľadnicu z vojny “narazil”.

Bola to veľmi krásna doba. I keď text, ako sa môžte presvedčiť aj sami, až tak celkom nie…

Takto sa asi po rokoch o dnešných zašifrovaných e-mailoch môcť „písať“ nebude…

Ak chcete lúštiť sami, ďalej už odporúčam nečítať…By the way…A ak viete ešte o nejakých podobných “jednohubkách” (šifrované – zaľúbené pohľadnice, listy, korešpondenčné lístky, vedúce k pokladu obrovskej hodnoty, nielen srdca…:)) nehanbite a podeľte sa o ich existencií v diskusii.

…………………………………………………………………..

…………………………………………………………………..

Otvorený text:

Mila ando!!

Předně tě zdravím se vzpomínkou Jak se pořád mivaš aoufam že lepši jak ja. ando psal jsem ti už dva dopise ale ot žadne slovo jsem odpovědi neobdržel doufam že jsi na mně zapoměla nebo jsem tě slovem urazil jestli to bylo moc zle slovo okterem neuvažuji za zle tak mi to promiň s pozdravem josef.