Postoj Katolíckej Cirkvi voči čarodejníctvu a všetkým praktikám kúzelníctva a mágie – I. Kapitola – DEFINÍCIE A POPISY

I. KAPITOLA

DEFINÍCIE A POPISY

Čarodejníctvo, táto temná a tragická praktika, ktorá zaplnila tak veľa stránok histórie neslýchanými skutkami, je rovnako univerzálnou a pretrvávajúcou

ako náboženský inštinkt sám. Len letmá zmienka o ňom postačuje na to, aby vyvolala búrku kontroverzie — bola to skutočnosť alebo púhy klam? V predkresťanských dobách sa tomu všeobecne verilo, toto pretrvalo až do kresťanských dôb a dokonca v našej dnešnej dobe je neustále nejakým spôsobom zastávaná veľkým počtom osôb, aj keď náš postoj voči tomu je zväčša skeptický. Pre väčšinu osôb, takých ktoré tvrdia o existencii alebo dokonca možnosti čarodejníctva namáhajúcich sa pod bremenom dôkazov, ktoré ono nemôže bez značných ťažkostí podporiť. Takáto viera sa v súčasnosti považuje za monštruóznu, absurdnú, abnormálnu a otázka je zvyčajne zmietnutá zo stola vysmievajúcim sa mlčaním a ľútosťou pre bláznivého jednotlivca, ktorý mal takú trúfalosť poukázať na jej reálnosť. Predtým než pristúpime k skúmaniu zvolenej témy mali by sme odložiť nabok náš skepticizmus 20. storočia, našu znalosť vedy, medicíny, prírody a jej zákonov; musíme pristupovať k historickej ceste predmetnej tématiky dôverčivým, nekritickým postojom obdobia, v ktorom sa jav najčastejšie vyskytoval, stredoveku.

Bolo vyslovené presvedčenie, že mnoho ľudí v prítomnej dobe sa oddáva čarodejníckemu kultu, aj keď nie menovite, prinajmenšom v realite. Aby sme odhalili túto pravdu je potrebné len čítať časopisy. Tisíce stránok bolo zaplnených ukážkami okultizmu, špiritizmu, vyvolávanie duchov pri stole, seansy, atď., čo sú všetko iba odlišné prejavy starej idey čarodejníctva, pretože základný princíp celého tohoto je rovnaký — neodolateľná príťažlivosť voči určitej moci, ktorá nie je prirodzená.

Ak osoby, ktoré vyznávajú toto presvedčenie by mali žiť v stredoveku bezpochyby by boli považované za čarodejnice a upálené na hranici! Alebo znovu, ak skúmame fikciu dnešnej doby, nachádzame mnoho poviedok zaoberajúcich sa s tým, čo bolo niekedy v minulosti považované za čiernu mágiu, ale dnes je známe ako nekromancia, hypnotizmus, dvojitá a trojitá osobnosť — znovu rovnaká idea. Ešte ďalší fenomén, týkajúci sa posadnutia diablom, ktorý nie je vecou len minulosti, dokazuje existenciu toho, čo tvorilo podstatu čarodejníctva — osobný styk so zlým duchom. S takýmito skúsenosťami sa často stretávajú misionári a to nielen v Číne, Indii, Afrike, ale aj v tých najcivilizovanejších krajinách.[1]

Predtým než preberieme otázku postoja Cirkvi voči matérii čarodejníctva, je nutné získať jasnejšiu predstavu nielen o tejto praktike, ale aj o všetkých s ňou spojených umeniach kúzelníctva a mágie. Mnoho spisovateľov, najmä počas stredoveku, používali tieto pojmy ako synonymá, preto my si musíme jasne definovať každý z nich samostatne.

Od najstarších dôb bolo čarodejníctvo považované za kriminálny styk so zlými duchmi, aby sa pomocou neho dosiahlo nejakého nadľudského činu, všeobecne zlého.

Maleficium est magiae species, qua quis ope daemonis alteri damnum parat.“[2] Podstatným prvkom v čarodejníctve je maleficium, urobenie škody telám a majetku našim blížnymi za pomoci zlých duchov alebo cudzích síl odvodených od styku s týmito duchmi.[3] Druhým dôležitým faktorom je vytvorenie paktu s diablom, kde pakt môže byť vyjadrený vonkajším súhlasom alebo je tichý.

Ak tento pakt s diablom je nedostačujúci, žiadne čarodejníctvo neexistuje.[4]

[1] Nevius, Devil Possession and Allied Themes, 73-93; Nineteenth Century Oct., 1880, Demoniacal Possession in India.

[2] Delrio, Disquisitionum Magicarumlibri sex. Cologne, 1617, lib. III, 353.

[3] Gregorii de Valentia. Commentariorum Theologicorum Tomus Tertius, Ingolstadt, 1603. Dist., VI; Quaes., XIII, 1947.

[4] Valentia, op. cit., 1944.

Mágia sa odlišuje od čarodejníctva v tom, že “Je to umenie resp. spôsob tvorenia pomocou kreatívnej sily, účinkov tak zázračných a tak mimoriadnych, že vzťah medzi účinkom a príčinou prekonáva inteligenciu človeka.”[5] To, čo charakterizuje magický účinok a odlišuje ho od zázraku je za ním diabol a je vytvorený pôsobením zlého.[6]

Kúzelníctvo sa len mierne odlišuje od čarodejníctva; je definované ako “moc vykonávania nadprirodzených vecí za pomoci pekelných síl a v dôsledku paktu s diablom. Je to obsiahnutie okultných vied povýšené diablom na najvyšší stupeň moci.” [7]

Z vyššie uvedených definícií budeme vidieť, že čarodejníctvo, mágia a kúzelníctvo sa všetky zaoberajú vytváraním efektov ktoré sa nachádzajú za normálnymi schopnosťami človeka pomocou činiteľov, ktoré nie sú božie, preto je prirodzené, že predovšetkým tí spisovatelia, žijúci pred 15. storočím, robili len malý resp. žiadny rozdiel pri používaní týchto termínov. Keďže praktiky charakteristické pre čarodejníctvo sú definované najjasnejšie, ďalších niekoľko stránok sa budeme venovať tak trochu detailnejšiemu vysvetleniu hlavných nekalých praktík pripisovaných čarodejniciam. Už bolo povedané, že dôležitý faktor v čarodejníctve je diabolský pakt alebo prinajlepšom vzývanie na zásah zlého ducha. Táto pomoc sa zvyčajne volá na to, aby došlo k smrti nejakej osoby alebo privolaniu mŕtveho alebo vzbudeniu lásky v tých, ktorí sú objektom túžby alebo k privolaniu nejakého nešťastia na nepriateľov, rivalov alebo utláčateľov. V tradičnej predreformačnej viere rovnako ako aj v časoch po reformácii, čarodejnice ktoré mali uzavrieť pakt so Satanom popritom mali súčasne zavrhnúť kresťanské náboženstvo, navštevovať čarodejnícky “Sabat”, preukazovať božskú úctu diablovi

[5] Encyclopedie TheologiqueDictionnaire des Sciences Occultes. Paris, 1852. Art. Magie et Magiciennes, II, 24.

[6] Ibid.

[7] Encyclopedie Theologique, series III, XX, 1106.

a na oplátku dostávať od neho isté výnimočné schopnosti ako napr. lietať vzduchom na metle, prekročenie mora v site, vziať na seba odlišné podoby and mať k dispozícii škriatka, impa resp. familiára ochotného a schopného vykonať akúkoľvek službu, ktorá bude potrebná vykonať na ich zločinné zámery.[8] Ak obrátime našu pozornosť od praktiky k samotnej vykonávateľke, čarodejnici, zistíme, že táto idea podstúpila vo význame niekoľko zmien. Aj keď sa jej atribúty menia spolu so sociálnym temperamentom a náboženskými ideami jej uctievačov a prenasledovateľov, ale stredoveké kresťanstvo jej poskytuje konečný tvar, v ktorom sa dnes všeobecne pozná. Naša moderná interpretácia slova čarodejnica bola v období staroveku neznáma. Židia používali slovo PjtS^^Q (Me khash sheph) maleficus, eskamotér, travič, ktorý Septuaginta a Josephus prekladá pharmakos, ten ktorý mieša lieky, slovo používané rovnako pre obidve pohlavia. Tento staroveký význam bol taktiež obyčajne používaný doslovne Rimanmi a používal sa aj počas prvých niekoľko storočí kresťanskej éry. Po nejakej dobe sa slovo čarodejnica začalo používať výlučne na ženské pohlavie a v dvanástom storočí bola čarodejnica definovaná ako “žena v dobrovoľnom alebo vynútenom spojení s démonom”[9] s pomocou moci ktorého dokáže vytvárať zázraky a byť prenášaná vzduchom na “Sabat,” ale ešte tu nebola otázka formálneho paktu. Od tejto doby taktiež sa čarodejnica postupne stávala staršou, špatnejšou a obyčajnejšou meaner a od štrnásteho storočia typ odhalených čarodejníc sa menil len v detailoch. Popis Reginalda Scotta, spísaný v roku 1643, sa dá považovať za typický: “Čarodejnice sú všeobecne staré, krivé, zamračené, bledé, slepačie a plné vrások; chudobné, zachmúrené, poverčivé; v ktorých pripravených mysliach diabol mal získať vhodné bývanie. Sú chudé a deformované, vykazujúce melanchóliu v ich tvárach k hrôze všetkých, ktorí ich vidia.

[8] Thurston, Catholic Encyclopedia, XV; art., Witchcraft

[9] Nevius, Demon Possession and Allied Themes. New Tork, 1896. 310.

Sú hašterivé, nadávajú, šialeníad, diabolské.”[10] Glanvil, riadny kaplán Karola II. píše: “Čarodejnicou je taká, ktorá môže konať alebo sa zdá konať čudné veci, ktoré sú za hranicami umenia ľudskej moci a obyčajnej prírody za pomoci spolčenia sa so zlými duchmi. Čarodejnica spôsobuje, ale nie je principiálne účinná, len sa to zdá, ale Duch vykonáva div, niekedy ihneď, ako pri premiestneniach a posadnutostiach, niekedy využitím čarodejnice ako nástroja. A tieto veci sú vykonané vďaka sile zmluvy resp. spoločného paktu medzi čarodejnicou a zlým duchom.“[11] Starostlivé porovnanie faktov ukazuje, že otázka formálneho paktu, podpísaného čarodejnicou svojou krvou, je nastolená až v trinástom storočí, ale stáva sa všeobecne akceptovanou počas štrnásteho a pätnásteho storočia.[12] K tomuto konceptu atribútov čarodejnice prispeli aj excesy rozličných heretikov, gnostikov, manichejcov, valdénskych, ktorí boli tak oddaní poverčivým praktikám, že čarodejníctvo sa začalo považovať Cirkvou za najhoršiu formu herézy, čo poskytuje možné vysvetlenie tvrdosti s ktorou mužovia Cirkvi  prenasledovali všetky čarodejnice, bez ohľadu na ich vek alebo postavenie. Tento postreh bude rozoberaný v nasledujúcej kapitole.

V čitateľovi môže natískať zaujímavá otázka: “Prečo bývalo čarodejníctvo vo všeobecnosti obmedzené na ženy?” “Na jedného čarodejníka pripadá tisíc čarodejníc” napísal neznámy spisovateľ v dobe vlády Ľudovíta XIII.[13] Počiatky toho by sme mohli vysledovať v tom, že na Východe, kde čarodejníctvo bolo také rozšírené, boli ženy považované za podradné, nie len kvôli slabosti ich prirodzených schopností, ale taktiež kvôli prirodzenému sklonu k špatnosti;

[10] Scott, Discoverie of Witchcraft, London, 1666, 58.

[11] Glanvill, Sadducismus Triumphatus, London, 1726, 70.

[12] Ency. Theol. XX, 581, Magie.

[13] Mlchelet, La Sorciere, Brussels and Leipsic, 1863, introd. VII.

preto hľadali potešenie v magických umeniach. Raní Cirkevní Otcovia odpovedali predpokladajúc slabosť ženského pokolenia, ich vrodenú špatnosť, fakt, že boli vždy zvedavé pokúšať neznámo, vždy náchylné upadnúť do nástrah zlého. Moderný spisovateľ predosiela nasledovné vysvetlenie: “Fyzicky prirodzená konštitúcia žien umocňuje ich orgány predstavivosti viacej vzrušivo na extatické podmienky prorockých resp. nekromantických umení. Pri všetkých príležitostiach náboženského alebo iného intelektuálneho vzrušenia, sa ženy všeobecne ľahšie nalaďujú na potrebný stav pre očakávané nadprirodzené vízie. Ich hysterické povahy sú dostatočným indikátorom pôvodu takýchto halucinácií.“[14]

Vysvetlenie poskytnuté Grimmom v jeho knihe “Germánska mytológia – Deutsche Mythologie” sa môže použiť vo všeobecnosti na celé ženské pokolenie. Píše: “Naše najstaršie dejiny pripisovali umenie (čarodejníctva) väčšinou ženám. Dôvod pre to sa dá hľadať vo všetkých vonkajších a vnútorných stavoch. Ženám, nie mužom, boli zverované činnosti spojené s výberom a vytváraním účinných prostriedkov liečby, rovnako ako s prípravou denného jedla; prípravovanie hojivých mastí, tkanie plátna, obväzovanie rán, ich mäkké, nežné ruky to dokázali robiť čo najlepšie; umenie písania a čítania listov a slov sa v stredoveku prenechávalo hlavne ženám. Rušná existencia mužov bola vyplňovaná vojnou, lovom, prácou na poli a holými rukami, ženy mali kvalifikáciu, skúsenosti a dostatočný voľný čas vyhovujúci pre nich na okultnú mágiu. Imaginatívne schopnosti sú vrelšie a viac náchylné v ženách než v mužoch and preto vnútorná, božská moc veštenia bývala pripisované im. Ženy boli kňažkami a veštkyňami; námesačnosť sa stále v súčasnosti najčastejšie vyskytuje u žien. Znovu nazerané z jedného pohľadu, zistíme, že umenie mágie patrilo najmä starým ženám, ktoré, keďže boli “nevhodné” na lásku a prácu, oddávali celý svoj čas a myšlienky tajným umeniam.

[14] Williams, Superstitions of Witchcraft. London, 1865, 57.

Rozprávka, tradícia, znalosť liečebných prostriedkov, chudoba a voľný čas robila zo žien čarodejnice.“[15] Po tomto pátraní po pôvode pojmu čarodejnica, by mohlo byť užitočné pre ďalšie pochopenie tématiky, detailne preskúmať hlavné praktiky čarodejníctva, Sabat. Tento bol pravdepodobne najcharakteristickejším prvkom ich kúzelníctiev a zahrňoval veľký počet ich nekalých praktík. Sabat má pravdepodobne pôvod vo Francúzsku resp. Taliansku, hoci o tom nie je žiadna istota. Prvá narážka na jeho existenciu sa vyskytla vo fragmente kanonického práva, nie skôr než v 10. storočí, kde bol považovaný za diabolskú ilúziu. “Niektoré skazené ženy obracajúce sa k Satanovi a zvedené ilúziami a fantáziami démonov veria a vyznávajú, že jazdia v noci s Dianou na istých zvieratách s mnohými ďalšími ženami, prechádzajúc tak mimoriadne veľké vzdialenosti. Bolo by dobré ak by sami zahynuli vo svojej neviere a nesťahovali tak mnohých spolu s nimi. Kvôli nespočetnému množstvu, oklamanému týmto falošným názorom, všetci veria, že je to pravda a takto upadajú do pohanských omylov. … Všetkým sa dáva na známosť, že ten kto by veril takýmto veciam a ten kto nemá pravú vieru, nie je z Boha, ale patrí diablovi.” Táto proklamácia sa pripisuje Koncilu v Ancyre z roku 314, ale nebolo možné ju overiť v jeho výnosoch; nachádza sa v práci Regina z Prumu (zomr.917), bol prijatý kanonistami a vtelený do zbierok Burcharda, Iva a Graciána, známych ako Canon Episcopi resp. Capitidum Episcopi.[16]

Preto Cirkev v desiatom storočí považovala nočné lety za fikciu a odsúdila vieru v ne za heretickú. Samozrejme ruka v ruke s vývojom herézy rástli príbehy o tajných zhromaždeniach, pri ktorých sektári uctievali démona vo forme capa alebo mačky a slávili svoje bezbožné rituály.

[15] Grimm, Deutsche Mythologie, I; 84, 369; 85, 374.

[16] Burchard, Decret, XI, 1. Gratian, Decret., II, XXVII, CV.

Takéto príbehy sa hovorili o kataroch v jedenástom storočí a o ich nasledovníkoch v neskorších dobách.[17] Bizouard píše, že od 8. storočia sa mnoho žien stretávalo v noci, aby tancovali a navštevovali bankety, ale, že pravdepodobne aby prekvapili dôverčivých ľudí a skryli pred dobrými kresťanmi miesto ich stretávok, predstierali, že podnikali cestu rýchlo tak, že lietali vzduchom, jazdiac na zvieratách.[18] V trinástom storočí dominikán Tomáš z Cantimpré hovorí o démonoch, ktorí unášajú ženy, zamieňajúc ich za bezduché podobizne, ktoré sú niekedy pochovávané ako mŕtve.[19] Táto povera bola hlboko zakorenená v ľudovom myslení a keď boli tieto vedmy vypočúvané čo sa týka ich stykov so Satanom, za použitia hrozného mučenia priznali svoje nočné lety. Medzi sudcom a obeťou bola ľahko vystavaná súvislá historka, kombinujúca starovekú populárnu poveru s heretickými stretnutiami a časom to došlo až k tomu, že žiadna výpoveď čarodejnice nebola úplná bez správy o jej účasti na Sabate. Ako sa dá vidieť na svedectvách čarodejníc, detaily o Sabate sa v rôznych krajinách líšili len málo. Prvým skutkom čarodejnice v príprave pred stretnutím bolo zabezpečiť konsekrovanú hostiu vďaka predstieraniu prijímania svätého prijímania a jeho prenášania domov. S ním bola nakŕmená ropucha, ktorá bola následne spálená a jej pozostatky boli zmiešané s krvou nepokrsteného dieťaťa, práškom z rozdrvenej kosti človeka, ktorý mal byť obesený a s istou rastlinou. S touto masťou si čarodejnica potrela dlane svojich rúk alebo svoje zápästie a rúčku na metle, na ktorej bola ihneď prenesená na miesto stretnutia — v Nemecku, Brocken; vo Švédsku Blokula ; vo Francúzsku Ardeny – Ardennes a v Taliansku, miesto blízko Beneventa.

[17] Migne, Patrologia Latina, CIX, 366.

[18] Bizouard, Des Rapports de l’Homme avec le Démon, Paris, 1863, I, 469.

[19] Thomas of Cantimpré, Bonum Universale, lib., II, c. 56.

Existovali dva druhy Sabatu, veľký Sabat, zodpovedajúci prikázaným sviatkom kresťanstva a konajúci sa na vzdialených miestach a malý Sabat pri ktorom bolo málo pomocníkov a ktorý sa usporadúval v dedine alebo na samote.[20] Pri týchto zhromaždeniach sa čarodejnice zberali zo všetkých miest podľa ich vlastného svedectva, niektoré cestovali na metlách, iné jazdili na démonoch v podobe capa, psa alebo iného zvieraťa[21], väčšina z nich so sebou brala nejaký obetný dar, ako bolo napr. nepokrstené dieťa, na uspokojenie svojho majstra Zla.[22] Satan všeobecne slávil grotesknú paródiu svätej omše, kde sa všetko vykonávalo naopak ako pri posvätnom kresťanskom obetovaní — tak napríklad použitá hostia  bola čierna a v tvare trojuholníka; ceremónie boli bezbožné a obscénne. Tento pekelný rituál bol nasledovaný tancom a hodovaním, často banketom a hoci jedli do sýtosti, stále boli neuspokojené. Niekedy sa telíčka detí pálili alebo varili a tuk z nich sa uchoval, aby sa použil pri veštení. V závere stretnutia obvykle Satan svojim zhromaždeným služobníkom predniesol prejav; povedal im, že nemajú žiadne duše, že neexistuje žiadny budúci život,, nebudú chodiť do kostola alebo na spoveď alebo ak tak urobia, musia povedať: “S dovolením nášho majstra.” Zaprisahával ich aby konali pokiaľ je možné, čo najviac zla a na nasledujúcom Sabate patričným spôsobom odmení ich usilovnosť alebo potrestá tých, ktorí v neposlušnosti zlyhajú. Mnohé z čarodejníc svedčili o krutých trestoch vynesených ich Pánom a Majstrom na tých, ktorí v jeho uspokojovaní alebo poteche zlyhali.

Tento Sabat bol pre čarodejnicu iba zábava, jej reálna činnosť pozostávala z konania zlých skutkov. Keďže mala svoju dušu a telo úplne odovzdať Satanovi, bola jeho vyvoleným nástrojom pre konanie jeho zločinného plánu.

[20] Bizouard, op. cit., I, 120.

[21] Prierias, De Strigimagarum Daemonumque Mirandis, Rome, 1575, lib., I, c. XIV, 115.

[22] Ivo, Decretum, XI, c. 56, p. 758. Quicumque nocturna sacrificia daemonum celebraverunt

Táto myšlienka Sabatu a o zlých činoch čarodejníc prevažovala až do osemnásteho storočia a bola jedným z dôvodov pre kruté prenasledovania, ktoré zaplavovali pravidelne Európu. Získali sme jasnú predstavu o moci, ktorú čarodejnica získala od svojho majstra počas nočných zhromaždení, od spisovateľov, ktorí žili na vrchole perzekúcie. Prierias, Majster Posvätného Paláca, ich zhrnul vo svojom pojednaní De Strigimagarum, napísanom v roku 1521.

Napísal: “Čarodejnice za pomocu démonov a vďaka Božiemu dopusteniu sú schopné vyvolať veľké búrky z krúpov, vetra a dažďa.[23] Prinášajú pohromu kobyliek, ktoré ničia úrodu, robia mužov impotentnými a ženy neplodnými a spôsobujú, že kone sa pod svojimi jazdcami stávajú splašené. Môžu nachádzať stratené veci, prinášať lásku alebo nenávisť, spôsobovať ľuďom zlo buď dotykom alebo tajným práškom.“[24]  Čarodejniciam bola pripisovaná zvláštna moc, že pri pojedaní na Sabate detí a dobytka, ktorým napokon prinavrátili život. Ako všeobecná vec, tí takto oživení krátko potom umreli. Zabíjanie nepokrstených detí bola jedna zo špeciálnych povinností ktoré im vnútil Satan a mnohé zo starých žien, zamestnávaných ako babice, sa priznali, že mali zabiť značný počet bábätok a využívali ich tuk a kosti v niektorých zo svojich hrôzostrašných zaklínaniach. Keď sa toho babice-čarodejnice zdržali, zasvätili novonarodené deti Satanovi; toto je dôvod prečo osemročne alebo desaťročné deti dokázali očarovať ľudí a vyvolať búrky s krúpami alebo dážďom.[25] Niektoré z týchto detí najmä vo Švédsku, kde stovky a viac sa sami označili za tých, ktorí boli unášaní na Sabat, vypovedali, že keď dorazili na miesto zhromaždenia, vyslovili meno Božie alebo Preblahoslavenej Panny, všetko zmizlo. Také isté svedectvo bolo udávané niektorými zo žien, ktoré podobne hovorili, že dostávali na isté partie tela diabolské znamienko, ktoré ich robilo necitlivými na bolesť.

[23] Prierias, op. cit. lib., III, c. 7, p. 179, 180.

[24] Id., III, c. 9.

[25] Malleus Maleficarum, 1487, P. II, 2, I.

Táto skutočnosť sa v značnej miere využívala pri odsudzovaní podozrivej čarodejnice, pretože ak bol do pokožky vbodnutý špendlík alebo iný ostrý nástroj a necítila žiadnu bolesť, bol to jasný znak, že osoba bola čarodejnica, poznačená diablovou pečaťou.[26] Pri uvažovaní o týchto rozličných zlých skutkoch pripisovaných čarodejnici je ľahké vidieť, ako sám ľudový teror bol hájený pomocou tortúry a prenasledovania. Nikto nikdy naisto nevedel, kto mohol byť čarodejnicou, mohol to byť jemu najbližší a najdrahší, keďže najlepším riešením tejto ťažkosti bolo použiť test. Každé nešťastie a úraz v dedine bol pripisovaný čarodejníctvu. Podozrenie mohlo rýchlo padnúť na nejakú starenu so zlou povahou a ona mohla byť ľahko uväznená a súdená. Následne sa všetci susedia objavili ako žalobci: “jedna mala stratiť kravu, tamtomu bola zničená úroda vinnej révy krúpami, ďalšiemu mal byť celý záhon v záhrade spustošený húsenicami, matka mala stratiť vytúžené dieťa, dvaja milenci sa mali pohádať, muž mal spadnúť jablone a mal si zlomiť krk — a pod presvedčivým vplyvom vyhladovania alebo škripca nešťastná žena si mohla vymyslieť nejakú historku, aby tak vysvetlila každú udalosť, pre ktorú mohla menovať svojich komplicov a vypovedať koho mala stretnúť na Sabatoch, ktoré pravidelne navštevovala.“[27] Tento výpočet praktík spojených s čarodejníctvom je dostatočný na získanie všeobecnej predstavy o podmienkach v ktorých Cirkev pôsobila pri svojej snahe o vyhladenie pohanstva a pri nastolení morálneho štandardu.

[26] Nider, Formicarius, Augsburg, 1476; Lib., V, c. 7.

[27] Lea, History of the Inquisition in tbe Middle Ages, New York, 1887, III, 508.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s