Môže pápež odstúpiť?

Odpoveď na otázku z nadpisu je stručná: Áno. Množstvo pápežov, ktorí odstúpili zo svojho pápežského úradu sa odhaduje až na 10, ale historických dôkazov je málo. Naposledy sa to stalo počas konania známeho “reformného” koncilu v Kostnici v 15. storočí, keď rezignoval pápež Gregor XII. aby tým dopomohol koncu tzv. západnej schizmy a nový pápež bol zvolaný v r. 1417. Rezignácia pápeža Celestína V., ku ktorej došlo v roku 1294 je však známejšia a to asi preto, že ho za to vo svojej Božskej komédii Dante umiestnil do pekla.

Väčšina pápežov pôsobiacich v modernom období však odstúpenie z úradu odmietala. Ako pápež Pavol VI. raz povedal, duchovné otcovstvo sa nedá zanechať. K tomu sa ešte Pavol VI. obával, že takýmto činom nastolí nebezpečný precedens, ktorý by mohol vzbudiť názorové frakcie v cirkvi, ktoré by tak vyvíjali prílišný nátlak na budúcich pápežov, aby odstúpili z dôvodov úplne iných ako zdravotných. Ale aj napriek uvedenému už aj tradičný kódex kánonického práva z 1917 poskytoval možnosť pre rezignáciu pápeža rovnako ako to uvádzajú aj novšie ustanovenia zavedené pápežmi Pavlom VI. v r. 1975 a Jánom Pavlom II. v r. 1996. Samozrejme odstúpenie pápeža vyvolané strachom alebo pomocou podvodného jednania by bolo neplatné. Nadôvažok kanonisti tvrdia, že osoba odstupujúca z úradu musí byť zdravej mysle (kánon č. 187).

Podľa msgr. Sławomira Odera, postulátora svätorečenia minulého pápeža v roku 1989 a v roku 1994 pápež Ján Pavol II. tajne pripravil listy, v ktorých jasne ponúka kolégiu kardinálov svoju rezignáciu v prípade nevyliečiteľnej choroby alebo inej závažnej príčiny, ktorá by mu bránila vykonávať jeho duchovné poslanie pápeža.

Podľa spravodajskej agentúry Catholic News Service:

List z roku 1989 bol stručný a jasný, k veci; hovorí sa v ňom, že v prípade nevyliečiteľnej choroby, ktorá mu zabráni “dostatočnej miere vykonávať povinnosti môjho apoštolského povolania” alebo kvôli niektorým ďalším závažným a dlhotrvajúcim prekážkam “Vzdávam sa môjho posvätného a kanonického úradu, ako biskup Ríma rovnako ako hlava svätej katolíckej Cirkvi.”

Pápež vo svojom liste z roku 1994 napísal, že mnoho rokov strávil tým, že sa vážne zamýšľal nad tým, či by pápež mal odstúpiť vo veku 75, ktorý je normálnym vekom v ktorom odstupujú biskupi. Taktiež v ňom napísal, že dva roky predtým, keď sa domnieval, že by mohol mať zhubný nádor hrubého čreva, myslel si preto, že Boh už o ňom rozhodol.

Preto, ako sám píše, sa rozhodol nasledovať príklad pápeža Pavla VI., ktorý v roku 1965 urobil konečný záver, že pápež “by sa nemal nikdy vzdať apoštolského poslania, ak sa však vzdá, tak len z dôvodu nevyliečiteľnej choroby alebo prekážky, ktorá by mu bránila vykonávať povinnosti následníka Petra”.

Mimo tieto hypotézy pociťujem závažnú povinnosť vo svedomí pokračovať v napĺňaní úlohy, do ktorej ma neustále povoláva Náš Pán Kristus, v rámci tajomného plánu jeho Božej prozreteľnosti” ako sa ďalej píše v liste.

Stručný zoznam čiastočne historicky doložiteľných odstúpení, pričom nie sú do neho zahrnuté všetky možné rezignácie pápežov, ktoré boli vynútené hrubou silou.

Klement I. (92?-101). Epifanius tvrdí, že kvôli dosiahnutiu pokoja v cirkvi sa Klement vzdal pontifikátu a na pápežský stolec zasadol Línus a znova sa stal pápežom až po smrti Kléta.

Poncián (230-235). Údajne rezignoval po tom, čo bol počas prenasledovania cisára Maximina Tráka odsúdený na odchod do exilu – baní na Sardínii.

Cyriacus. Fiktívna postava vytvorená v stredoveku, ktorá k odstúpeniu údajne dostala príkaz z neba.

Marcellinus (296-304). Odstúpil alebo bol zosadený kvôli tomu, že súhlasil s nariadením cisára Diokleciána obetovať pohanským bohom.

Martin I. (649-655). Prinútený odísť do exilu z nariadenia cisára Konštansa II. na Krym. Predtým než zomrel, rímsky klérus zvolil jeho následníka, ktorého ako sa zdá schválil.

Benedikt V. (964). Po jednom mesiaci v úrade, prijal zosadenie cisárom Otom I.

Benedikt IX. (1032-45). Benedikt odstúpil po tom, čo predal pápežstvo svojmu krstnému otcovi Gregorovi VI.

Gregor VI. (1045-46). Zosadený kvôli simónii cisárom Henrichom III.

Celestín V. (1294). Pustovník, zvolený vo veku 80 rokov a keďže obrovská tiaž úradu naňho obrovským spôsobom doliehala rezignoval naň. Bol uväznený svojím nasledovníkom.

Gregor XII. (1406-15). Odstúpil na popud kostnického koncilu, aby tak dopomohol ku koncu veľkej západnej schizmy.

V knihe rozhovorov s Petrom Seewaldom Svetlo sveta pápež Benedikt XVI. jednoznačne odpovedal na otázku o tom, či pápež může odstúpiť: “Áno. Keď pápež jasne uzná, že psychicky, fyzicky a duchovne nemôže niesť úlohy svojho úradu, vtedy má právo a za istých okolností aj povinnosť odstúpiť.

Na druhú stranu treba povedať, že Benedikt XVI. nie je zástancom odstúpenia len kvôli tomu, že bremeno pápežského úradu je príliš veľké. “Keď je nebezpečenstvo veľké, človek od neho nemôže utekať. Preto to isto nie je okamih na odstúpenie. Práve v takej chvíli musí človek vytrvať a obstáť v ťažkej situácii. To je moja úloha. Odstúpiť možno v pokojnej chvíli, alebo keď už človek jednoducho nič nevládze. Ale nemožno utiecť pred nebezpečenstvom a povedať, aby to riešil niekto iný.

Literatúra:

  1. KELLY J.N.D., Pápeži dvoch tisícročí, ROAL, Bratislava 1994
  2. Claudio Rendina, Příběhy papežů: Dějiny a tajemství, Praha:Volvox Globator, 2005
  3. Peter Seewald, Svetlo sveta: Pápež, Cirkev a znamenia čias, Trnava, Dobrá kniha, 2012
Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s