Kto v skutočnosti zakazoval pitvať ľudí?

Uvedenie praxe pitvania ľudského tela v západnej Európe je jednou z najprekvapivejších udalostí v histórii prírodných vied. Pretože o jej vykonávaní prakticky nie je počuť v akejkoľvek inej kultúre kvôli silnej tabuizácii rozrezávania tiel a z toho prameniacej obavy z neposkytnutia patričného rešpektu požadovaného tradíciou. V starovekom svete bola nakrátko povolená v Alexandrii v treťom storočí pred n. l. zrejme preto, že balzamovanie tiel určených pre mumifikáciu už v sebe zahrňovalo odstraňovanie väčšiny z mäkkých telesných orgánov. Preto rezaním otvárať mŕtve telá v Egypte nebolo až tak šokujúce ako mohlo byť niekde inde. Ak máme veriť starovekému autorovi píšúcemu o medicíne, prax v Alexandrii sa dokonca vzťahovala aj na vivisekciu živých zajatcov. Samozrejme akékoľvek rezanie ľudského tela bolo zakázané pohanskými rímskymi autoritami. V druhom storočí n.l. mal Galén vykonávať všetky tieto činnosti na zvieratách, najmä na sviniach a berberských opiciach. Toto spôsobovalo chyby v jeho práci o anatómii pretože predpokladal, že fyziológia zvierat by sa mala odzrkadľovať v ľuďoch.

Keď sa Galénove práce dostali po roku 800 do Arabského sveta muslimovia sa nerozhodli začať pitvať ľudí. Hoci tu neexistoval žiadny priamy zákaz týkajúci sa tejto aktivity v Islame, o ktorom by sme vedeli, je to pravdepodobne preto, že nikomu neprišlo na um, že to môže byť povolené. Vieme o istom kresťanovi, ktorý žil za vlády moslimských kalifov a pitval opice, ale neexistuje tu žiadny náznak, žeby sa niekedy pokúšal o to isté na ľuďoch. Arabi, nechopní sami si overiť fakty, predpokladali, že Galén mal pravdu a nevšimli si, že on taktiež nedošiel v pitvaní ďalej než k využitiu primátov.

Pitva na univerzite v Bologni

Keď sa Galén stal dobre známym na katolíckom Západe bolo pre každého prirodzené pokračovať s predpokladom, že jeho pozorovania o ľudskom tele boli vo všetkých detailoch správne. Následne sa však v severnom Taliansku na sklonku 13. storočia stalo niečo revolučné – znovu sa začali pitvať ľudské telá. Mnohí moderní historici sú presvedčení, že to má niečo spoločné s významnou pozíciou mesta Bologna ako miesta pre štúdium práva. Prvé pitvy mohli v skutočnosti byť posmrtné prehliadky telesných pozostatkov, ktorých cieľom bolo na súdne účely zistiť príčinu smrti. Zachoval sa nám záznam o tom, ako pápež Inocent III. nariadil forenznú prehliadku tela obeti vraždy. Tieto autopsie rozbili tabu z rozrezávania ľudských tiel a krátko nato lekárska fakulta v Bologni vykonávala pitvy ako súčasť školenia medikov.

Mondino dei Luzzi

Mondino dei Luzzi, bolonský lekár napísal v roku 1316  pojednanie Anathomia corporis humani o tom, ako postupovať pri ľudskej pitve, ktoré sa stalo štandardným dielom po zvyšok stredoveku. Mondino získal svoju lekársku odbornosť vďaka vykonávaniu posmrtných ohliadok tiel, čo je zaujímavé, dokonca aj na dvoch tehotných ženách. Avšak čo je zrejmé, že nebol univerzálne populárnym. Jeho mierne odchýlky od Galéna znamenali príliš pre prinajmenšom jednu nemeckú univerzitu, ktorá nedovolila, aby sa na jej akademickej pôde jeho učebnica používala.

Jedným z najpretrvávajúcejších mýtov o stredovekej Cirkvi je, že zakazovala pitvať ľudské telá. Toto tvrdenie ako všetko kontroverzné, týkajúce sa vzťahu Cirkvi a vedy pochádza z osvietenskej a antiklerikálnej propagandy niektorých historikov z 19. storočia. Je zaujímavé uviesť, že sa takéto jednostranné a zavádzajúce tvrdenia do určitej miery dostali aj do oficiálnych učebníc histórie medicíny. Ako príklad možno uviesť knihu[1], renomovaných českých autorov, v ktorej sa na s. 44 uvádza:

 “1299 – Papež Bonifác VIII. vydal bulu De Sepulturis (O pohřbívání), jejíž dogmatický výklad vedl k zákazum pitev lidského těla.”

Pričom, ak sa prizrieme bližšie na tej istej stránke nájdeme uvedené: “1302 – B. da Varigana provedl v Bologni první soudní pitvu lidského těla.” a “1315 – Modino dei Luzzi uskutečnil v Padově verějnou pitvu lidského těla.” Preto, ak sa na tej istej stránke uvádza, že bolo pápežovým “zákazom” ukončené vykonávanie pitiev, je to naozaj nepresné a zavádzajúce. Ako sme však vyššie uviedli, väčšina spoločností a kultúr v dejinách mala silnú averziu voči tejto aktivite, takže je prekvapivé, že Cirkev nielenže dovoľovala, aby sa vykonávali pitvy, ale pokračovalo bez takmer žiadnych hlasov odporu. Pápežská bula z jubilejného roku 1300, vydaná pod názvom De Sepulturis a ako sme videli, hojne citovaná ako dôkaz na podporu tvrdenia, že Cirkev pitvu zakazovala, však v skutočnosti zakazovala varenie tiel. Táto praktika sa mala stať všeobecne rozšírenou počas križiackych výprav, keď tí, ktorí zomreli na výprave si želali, aby boli po návrate domov pochovaní do rodinnej hrobky. Keďže varením sa ľahšie oddeľovalo mäso od kostí, preto týmto spôsobom sa dalo pred samotným pohrebom lepšie zaobchádzať s telesnými pozostatkami. Pápežská bula však mala nezamýšľaný účinok v tom, že zabraňovala anatomistom, aby uvarením hlavy odhaľovali štruktúru niektorých kostí nachádzajúcich sa pod lebkou. Mondino vo svojom pojednaní toto pripúšťa:

“Kosti nachádzajúce sa pod bazilárnou kosťou sa nedajú veľmi dobre vidieť, kým sa neodstránia a neuvaria, ale vďaka hriechu, ktorý toto obnáša ich ja osobne zvyčajne vynechávam.”

Ak by Katolícka Cirkev skutočne silne namietala voči ľudským pitvám, tieto by sa nemohli tak rýchlo stať súčasťou sylabov v každej hlavnej európskej lekárskej škole.

Zámerom ľudských pitiev v neskorom stredoveku bolo skôr pedagogicky ukázať rôzne vnútorné orgány než  ďalší výskum. To znamená, že ak došlo k zisteniu akýchkoľvek diskrepancií s Galénovým popisom anatómie tieto neboli ďalej vyšetrované. Namiesto toho študenti mali tendenciu interpretovať to, čo videli v rámci pojmov, ktoré sa nachádzali v ich knihách. Starší profesori síce mohli mať skúsenosti a prestíž na to, aby spochybnili galénovskú ortodoxiu, ale v skutočnosti si nechceli špiniť ruky s takými činnosťami ako bolo rozrezávanie tiel. Boli dostatočne veľkoryso platení za učenie a za liečbu živých pacientov tak nemali žiadny dôvod prečo by sa mali zapodievať s mŕtvymi ľuďmi. Následne v prvej polovici šestnásteho storočia niektorí anatomisti začali spochybňovať to, čo skutočne videli vnútri svojich tiel. Ale to už je iný príbeh.

Literatúra:

[1] Niklíček, L., Štein, K.: Dějiny medicíny v datech a faktech, Praha: Avicenum, 1985, 1. vyd., 376s.

[2] Hannam, J.: God’s philosophers, London, The Icon Books, 2010, pp.252-255

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s