Často kladené otázky o inkvizícii

Čo v skutočnosti znamená slovo ‘inkvizícia’?

‘Inkvizícia’ je slovenským výrazom pre právny proces nazvaný v latinskom jazyku inquisitio, ktorý má svoj pôvod v prvom storočí p.n.l.. Toto nemá žiadne zvláštne konotácie s cirkvou alebo herézou a bola to široko používaný súdny postup v Európe. Stále napríklad tvorí základ francúzskeho systému kriminálnej justície. Ide tu o to, že vyšetrujúcemu sudcovi, zvyčajne profesionálnemu juristovi, pripadne vyšetrovanie obvinenia z kriminality pomocou povolávania svedkov a zbierania dôkazov. Ak toto všetko vykoná, môže rozhodnúť o tom, či je alebo alebo nie je dostatok dôkazov na predvedenie podozrivého pred súd. Súdny proces je vedený kvôli zločinu na patričnom súdnom dvore spolu s policajným sudcom zvyčajne pôsobiacim ako prokurátor. V tomto sa odlišuje od anglo-amerického systému, kde sú zločiny vyšetrované políciou, ktorá sa vôbec nepodieľa na žiadnom z následných súdnych stíhaniach okrem úlohy svedkov.

(Zdroj: strana 441, Henry A Kelly “Inquisition and the Prosecution of Heresy: Misconceptions and Abuses” Church History 58, 1989)

Čo to znamená byť podrobený ‘inkvizícii’?

Nikdy tu neexistoval žiadny monolitický úrad ‘Inkvizície’, okrem tej, ktorá figurovala v neskoršom legendárnom podaní. Namiesto toho v stredoveku existovali nezávislí inkvizítori, ktorí cestovali z miesta na miesto, poskytovali svoju podporu miestnym tribunálom a príležitostne účinkovali aj nezávisle. Neskôr však zvláštne okolnosti spôsobili, že vznikli inkvizičné tribunály v Španielsku, Portugalsku, Benátkach, Ríme, Holandsku a inde. Väčšina z nich boli nezávislými inštitúciami okrem menovacej povinnosti pápežstva. Spôsob akým tieto miestne tribunály pôsobili bol kultúrne špecifický a závisel na ich politickej podpore a sile navzájom súperiacich zdrojov súdneho vedenia.

(Zdroje: strana 439, Kelly; strana 122, Edward Peters Inquisition California University Press, 1989)

Ako prišli inkvizície k tomu, že boli využívané na vyšetrovanie prípadov herézy?

Stredoveká inkvizícia začala svoje pôsobenie vďaka sérii pápežských búl o heréze najmä buly Lucia III. Ad abolendum z roku 1184 a Cum ex officii nostri Inocenta III. z roku 1207. Tieto definovali zločin herézy, vštepovali povinnosť cirkvi vykoreniť ju a zrovnali ju so velezradou voči štátu. Vždy bolo pravidlom to, že cirkev sa snažila skôr presviečať než vynucovať, ale zistila že tieto snahy zlyhali a že budú potrebné účinnejšie opatrenia. Paralelne s týmto vývojom sa ako súčasť profesionalizácie práva v kanonických ako aj svetských súdnych prípadoch široko využíval koncept inquisitio. Inocent IV. sformalizoval procedúry pre všetky druhy cirkevných vyšetrovaní ako aj inštitucionalizoval úrad Inkvizítora heretickej neprávosti.

(Zdroje: strany 41 – 52, Peters; pre relevantné buly v anglickom preklade pozri antológiu Heresy and Authority in Medieval Europe Scolar Press, 1980)

Kto boli prví inkvizítori?

Prípady herézy sa prejednávali pred súdom miestneho biskupa s možnosťou odvolania sa do Ríma, ale v niektorých oblastiach sa pociťovala potreba záložného postupu. Z toho dôvodu boli pápežom ustanovení inkvizítori aby vykonávali nezávislé vyšetrovania ako druhý front. Inkvizítor bol zvyčajne členom jedného zo žobravých rádov, buď františkánsky alebo dominikánsky mních, ktorý nemal žiadne špeciálne právomoci, okrem tých, ktoré už vykonával miestny biskup. Samozrejme je pravdepodobné, že požívali značnú morálnu autoritu keďže to boli učení muži s poverením z Rím, čo by mohlo napomôcť zaistiť spoluprácu. Prvé priame poverenie inkvizítorov, ktoré máme je Ille humani generis, list pápeža Gregora IX. dominikánskemu priorovi nariaďujúci mu vyslať inkvizítorov bojovať s herézou v jeho oblasti.

(Zdroj: strana 196, Heresy and Authority)

Kde pôsobili stredovekí inkvizítori?

Hoci cestovali po celej západnej Európe väčšina z ich aktivít bola nasmerovaná na južné Francúzsko a severné Taliansko. Ich pozornosť sa sústredila na vyhladenie katarov po skončení Albigénskej križiackej výpravy a potom prenasledovanie  beghardov a bekýň a františkánskych špirituálov, potom čo boli tieto skupiny odsúdené pápežom Jánom XXII. Neskôr Španielska inkvizícia pracovala pod ochranou španielskej koruny a pôsobila v rámci celej tejto ríše. Nedokázal som nájsť žiadne dôkazy pre známy príbeh o dvojici inkvizítorov s nechuťou opúšťajúcich Anglicko kvôli nedostatku kvalifikovaných mučiteľov. Hoci inkvizícia nikdy vo Veľkej Británii nepôsobila, v štrnástom storočí bolo upálených niekoľko lollardov a kráľovná Mária I. (r. 1553 – 58) upálila takmer tristo protestantov. Posledná poprava za herézu v Anglicku sa konala v roku 1612, zatiaľčo v Škótsku bol Thomas Aikenhead obesený za rúhanie ešte v roku 1697.

(Zdroj: pre Anglicko pozri stranu 160, Keith Thomas Religion and the Decline of Magic Penguin, 1991)

Vynucovali inkvizítori pravovernosť aj medzi akademikmi?

Stredoveké univerzity mali veľkú mieru slobody spravovať sa sami a inkvizítori zvonka boli do tejto samoregulácie zapletení iba zriedkavo. Ak akademik uverejnil prácu o ktorej sa domieval že je heterodoxná potom mohol s istotou očakávať že táto bude starostlivo preskúmaná jeho kolegami. Ak bol prehlásený za vinného, jeho potrestanie bolo zvyčajne zanedbateľne mierne a toto nemalo na jeho kariérne vyhliadky takmer žiadne nepriaznivé účinky. Jeho kniha by mohla byť upozornená, aby sa v nej skôr zmienil o omyle než aby bola zakázaná a takto by mohla byť použitá ako príklad pre budúce dišputy. Vonkajšie autority by sa mohli zamiešať len v tých prípadoch, v ktorých sa akademik snažil rozširovať svoje myšlienky mimo univerzitné prostredie po opakovaných porušeniach zákazu alebo ak by tu bolo odvolanie sa na vyšší súd.

(Zdroje: William Courtenay “Inquiry and Inquisition: Academic Freedom in the Medieval Universities” Church History 58, 1989; JMMH Thijssen Censure and Heresy at the University of Paris, 1200 – 1400 Philadelphia, 1998)

Ako často bola používaná tortúra?

Inkvizítorom bolo pápežom Gregorom IX. povolené použiť mučenie, ktorý dovolil “slobodné právo použiť meč proti nepriateľom viery” podrobené rozličnými reštrikciami (na rozdiel od svetských autorít, ktoré mali na tomto poli pôsobnosti väčšiu slobodu). Uchyľovalo sa k nemu len zriedkavo a zahrňovalo skôr bičovanie resp. bitie  než “škripec alebo bodce a povrazy”. O tzv. strapido, pri ktorom sa obeť zavesila za ramená a pustila, je taktiež zmienka v pätnástom storočí. Samozrejme vyskytli sa aj prípady zneužitia a toto viedlo k tomu, že postupy sa obmedzovali.

(Zdroje: strana 445, Kelly; strana 65 a 92, Peters)

Aké druhy trestov boli vynášané?

Cirkevné súdy v stredoveku mali zaslúženú povesť z toho dôvodu, že boli omnoho umiernenejšie než ich sekulárne proťajšky a keď sa vzájomne prekrížili ich jurisdikcie, toto spôsobovalo napätie. Henrich II. v Anglicku bol s týmto obzvlášť nespokojný pri jeho spore s cirkvou, ktorý viedol k zavraždeniu sv. Tomáša Becketta. Napríklad svetské potrestanie za sodomiu a beštialitu bola smrť vo väčšine európskych krajín až do devätnásteho storočia, ale cirkevný súd by s veľkou pravdepodobnosťou bol poslal previnilca na púť. Záznamy o trestoch ukazujú, že verejné priznanie, nosenie kríža, púte, uväznenie a taktiež poprava boli všetko dostupné sankcie, ktoré mohol inkvizítor udeliť spolu s bežnejšie sa vyskytujúcimi oveľa miernejšími pokarhaniami.

(Zdroj: strana 66, Peters)

Ako často bol v stredoveku ukladaný trest smrti?

Trest smrti sa ukladal len v prípadoch nekajúcich heretikov alebo tých, ktorí boli uznaní vinnými zo zločinu relapsovania (znovu upadnutia do herézy). Rozsudok smrti sa mohol vyniesť aj v neprítomnosti, keď obvinený utiekol pretože sa v takýchto prípadoch predpokladalo že takíto utečenci boli nekajúcimi. Nemáme k dispozícii mnohé čísla pre počty upálení, ale niektoré štatistické údaje sú dostupné. Tak napríklad Bernard Gui usvedčil počas obdobia desiatich rokov v Toulouse 700 obvinených z ktorých 40 bolo popravených.

(Zdroj: strana 69, James B Given Inquisition and Medieval Society New York, Cornell University Press, 2001)

Prečo boli heretici upálení?

Upálenie bolo v starovekom Ríme po ukrižovaní ktoré bolo zrušené v štvrtom storočí ďalším trestom za velezradu. Následne sa používalo v Svätej Rímskej ríši pri zaobchádzaní so zradcami a heréza bola takmer všade považovaná za obzvlášť závažný druh zrady. Hoci Cirkev nikdy špecificky neschválila upálenie, avšak keď už bol heretik ‘uvoľnený’ svetskému ramenu, bolo vždy dokonale jasné čo bude nasledovať. Ak sa heretik po rozsudku, ktorý bol už vynesený, priznal potom zvyčajne dochádzalo k zmierneniu pomocou uškrtenia popravcom predtým než bol zapálený oheň. V každom prípade sa často obeť udusila predtým než ju pohltili plamene, hoci skúsený popravca tomu mohol zabrániť ak bol patrične inštruovaný. V rámci niektorých jurisdikcií sa ako trest nepoužívalo upálenie, ale napríklad Benátčania zradcov a heretikov topili).

(Zdroje: strany 67 a 117 Peters; strana 190 Heresy and Authority)

Prečo boli inkvizítori takí starostliví, aby dostali priznanie?

Túžba po priznaniach nebola z veľkej časti motivovaná potrebou získavania usvedčení pre ktoré sa vždy dali nájsť iné dôkazy, ale skôr preto čo inkvizítori považovali za svoju pastorálnu povinnosť. Chceli aby sa obvinení priznali preto, že títo mali taktiež prijať za svoje hriech absolúciu. Na druhú stranu, kým niekto nebol pristihnutý pri čine, na usvedčenie z hrdelného zločinu bolo nutné priznanie. Takže nezáležalo na tom, ako dobré boli nepriame dôkazy na usvedčenie bolo niekedy nutné priznanie.

(Zdroj: strana 65, Peters)

Došlo niekedy aj k zbaveniu viny a bolo povolené sa odvolať?

Navzdory všeobecnej mienke sa z inkvizičného tribunálu bolo možné odvolať a bývali mnohé prípady odvolaní ktorým sa dostalo vyslyšaniu na synodách alebo vo Vatikáne. Niektoré z týchto odvolaní boli dokonca úspešné. Samozrejme že tu existujú aj dokumenty, ktoré za určitých okolností zakazujú odvolať sa a nebolo vždy také ľahké aby im bolo dopriate byť vyslyšané. Zbavenia viny sa taktiež vyskytli, niekedy spolu s nimi bývali vyhodené celé vyšetrovania.

(Zdroj: strana 445, Kelly)

Prečo bola založená Španielska inkvizícia?

Islamská Granada a väčšina španielskeho územia bolo relatívne tolerantným miestom až do obdobia neskorého stredoveku. V tomto bode keď celý poloostrov bol ovládaný kresťanmi, začala rásť nevraživosť voči Židom a Moslimom. Väčšina z nich utiekla do Severnej Afriky, ale toto bola menej voľbou pre Židov ktorí sa samotní stali predmetom široko prevládajúceho antisemitizmu. Väčšina sa obrátila na kresťanstvo, ale toto iba zmenilo predsudky proti nim z náboženských na rasové a nastolilo problém tých, ktorí svoje obrátenie predstierali, zatiaľčo pokračovali v praktikovaní svojej starej viery za zatvorenými dverami. Španielska inkvizícia bola utvorená za tým účelom, aby títo tzv. conversos zostali obrátení ale sa rýchlo vysťahovali do ďalších oblastí, skôr než by sa obmedzovala iba na obrátených Židov.

(Zdroje: strana 522, Geoffrey Parker “Some Recent Work on the Inquisition in Spain and Italy” Journal of Modern History 54:3 1982; strany 77 – 86, Peters)

Kto založil a riadil Španielsku inkvizíciu?

Španielska monarchia požiadala pápeža o založenie inkvizície, ale sama držala nad jej aktivitami pevnú ruku. Menovali Veľkého Inkvizítora a rovnako tak v nej aj zostávali osobne zainteresovaní. Prvým Veľkým Inkvizítorom vymenovaným Ferdinandom a Izabelou bol notoricky známy Tomáš Torquemada, ktorý pôsobil na tomto poste od roku 1483 až do roku 1498. V tomto období bolo v inkvizícii najkrvavejšie s odhadovanými dvomi tisíckami popráv až do roku 1504. Väčšina jej obetí boli tzv. conversos, ktorých slabnúca vernosť kresťanstvu bola považovaná za nebezpečenstvo pre režim a títo boli taktiež predmetom rasistického antisemitizmu. Medzitým však záujem o conversos opadol a inkvizícia obrátila svoju pozornosť na záležitosti morálky toho druhu, ktoré cirkevné súdy riešili po storočia. Kardinál Ximenez, ktorý bol Veľkým Inkvizítorom medzi rokmi 1506 až 1517 vytvoril rozšírenú reformu, aby korigoval niektoré z zneužití, ku ktorým v počiatočných rokoch dochádzalo.

(Zdroj: Henry Kamen The Spanish Inquisition: A Historical Revision Yale University Press, 1998)

Koľko obetí bolo popravených Španielskou inkvizíciou?

Podľa väčšiny štandardných informácií sú záznamy Španielskej inkvizície okázalo dobré a vzácnym pokladom pre sociálnych historikov pretože zaznamenávajú mnohé detaily o obyčajných ľuďoch. Ešte však nedošlo k analýze všetkých ákt, ale z tej jednej tretiny na ktoré sa doposiaľ prihliadalo sa zdá, že Inkvizícia pôsobiaca v rámci celého Španielskeho impéria, popravila medzi rokmi 1540 and 1700 približne 700 ľudí z celkového počtu 49 000 prípadov. Taktiež sa počíta s tým, že došlo k usmrteniu približne dvoch tisíc obetí počas prvých päťdesiatich rokov pôsobenia, keď kruté prenasledovanie Židov a Moslimov bolo na svojom vrchole. Toto by nám mohlo poskytnúť celkové číslo okolo 5,000 obetí pre celé tristoročné obdobie jej pôsobenia.

(Zdroj: strana 526, Parker)

Čo bolo tzv. auto de fe?

Toto znamená “akt viery” a bol to akt verejného pokánia, vyžadovaného od tých, ktorých inkvizícia odsúdila. Tento akt zahrňoval verejné priznanie, čítanie rozsudku a príprava penitenta na jeho púť, uväznenie alebo hocičo iné. Tí, ktorí mali byť popravení boli následne odovzdaní svetskému ramenu. K ich upáleniu došlo bezprostredne nato a tvorilo vrchol udalosti, ktorá priťahovala ohromné davy ľudí. Z tohto dôvodu, sa tzv. auto de fe stalo synonymom pre verejné upálenie heretikov.

(Zdroj: strany 95 – 96, Peters)

Kedy skončila Španielska inkvizícia?

Približne okolo roku 1700 bola už iba slabým odrazom svojej minulosti, ale stále krívala počas ďalšej stovky rokov až do 1835, kedy bola zrušená naposledy. Rozličné ďalšie inkvizície na Sicílii, v Novom Svete a Benátkach zmizli počas dekád okolo roku 1800, nakoniec odumreli vďaka napoleónskym vojnám.

(Zdroj: strany 104 a 109, Peters)

Ktorá inkvizícia súdila Bruna a Galilea?

Bruno bol najprv stíhaný Benátskou inkvizíciou, ktorá ho neskôr odovzdala Rímskej inkvizícii. Táto bola utvorená Sixtom V. v roku 1588 a dostala plný názov Kongregácia svätej rímskej a univerzálnej inkvizície. Zvyčajne sa nazývala Sväté Ofícium a bola ustanovená na boj proti protestantizmu. Samozrejme sa rýchlo začala zaujímať o všeobecné prípady povery a herézy. Dôvody Brunovho odsúdenia ako relapsovaného heretika nie sú úplne jasné pretože archívy Svätého Ofícia boli vyrabované počas napoleónskych vojen a pretože skončili v Dubline, veľká časť z nich sa nenávratne stratila. Sväté Ofícium bolo vo všeobecnosti považované za miernejšie a používalo moderné štandardy súdnej procedúry. Napríklad obžalovanému bol poskytnutý obhajca na útraty súdu, dôkaz z počutia a priznania čarodejníc neboli prípustné a odsúdenie za prvý prečin bolo mierne. Sekulárne talianske autority považovali Sväté Ofícium za príliš mäkké v zaobchádzaní s čarodejnicami a mágiou a trest smrti pre čarodejnice mohol byť vynesený len v prípadoch preukázanej škody –čarodejníctvo samo o sebe nebolo hrdelným prečinom.

(Zdroj: strana 384, Frances Yates Giordano Bruno and the Hermetic Tradition, 2002; strana 112, Peters; pozri tiež Georgio Santillana The Crime of Galileo, 1978)

Aký bol postoj inkvizície voči čarodejníckym procesom?

Bolo by chybou dávať čarodejnícke procesy za vinu a na plecia výlučne len protestantov. Pápež Inocent VIII. odvalil tento obrovský balvan vďaka svojej bule Summis desiderantes affectibus, ktorá spájala čarodejníctvo s herézou a nemeckí dominikánski inkvizítori ju využili ako základ pre ich pojednanie Malleus Maleficarum. Katolícke Francúzsko a Kolín boli rovnako aktívni v honoch na čarodejnice ako protestantské Nemecko a Škótsko. Je iróniou osudu, že čarodejnícke procesy boli zriedkavé v Taliansku a Španielsku kde bola inkvizícia najviac zodpovedná za ich vedenie. Toto bolo z časti preto že inkvizícia bola vždy oveľa miernejšia ako svetské autority a v menšej miere vynášala rozsudky smrti. Pre obyčajných ľudí to znamenalo naozaj zmenšený záujem z pomstychtivých dôvodov udávať svojich susedov. Inkvizícia mala vyššie štandardy na dôkazy čo znamenalo tendenciu nezohľadňovať výpovede navzájom sa usvedčujúcich čarodejníc a inkvizítori boli značne skeptickými ohľadne niektorých z tých fantastických príbehov o lietaní na metlách a diabloch. Najznámejším prípadom bol oslobodenie 1500 údajných čarodejníc zadržaných Španielskou inkvizíciou po tom čo vyšetrovanie vedené inkvizítorom odkrylo masívne chyby a nezrovnalosti vo výpovediach a dôkazoch.

(Zdroje: strany 260 – 1, Rodney Stark For the Glory of God Princeton 2003; strana 113, Peters; pozri tiež: Gustav Henningsen The Witches’ Advocate: Basque Witchcraft and the Spanish Inquisition (1609-1614), 1980 a Brian P Levack The Witch-hunt in Early Modern Europe Harlow 1995)

Čo robila inkvizícia v Holandsku?

V roku 1522 Karol V. ako súčasť jeho kampane presadzovania katolicizmu ustanovil špeciálny tribunál v španielskych holandských dŕžavách aby sa pokúsil zastaviť záplavu protestantizmu. Tento bol rôzne zreformovaný jeho synom Filipom II. a považuje sa za zodpovedného za približne 2000 popráv v období až do Holadskej revolúcie v roku 1572. Dokonca aj samotný Filip II. pripustil že bola ‘oveľa menej milosrdná’  než inkvizícia doma v Španielsku. Počas a po povstaní bola inkvizícia zobrazovaná ako nepriateľ politickej ako aj náboženskej slobody, napriek skutočnosti, že väčšina jej obetí boli anababtisti, ktorí boli taktiež nemilosrdne prenasledovaní pravovernými protestantmi.

(Zdroj: strana 148 Peters; pozri tiež Geoffrey Park The Dutch Revolt 1992)

Zakazovala inkvizícia knihy?

Áno. Počas protireformácie bol Vatikánom ustanovený špeciálny úrad, ktorý zostavoval a vydával Index Librorum Prohibitorum. Vynucovanie tohto zoznamu bolo súčasťou povinností miestnych inkvizítorov. Najväčším centrom vydavateľského obchodu boli Benátky a cenzorstvo tu bolo vykonávané v spolupráci so štátnymi autoritami. Španielsko ako zvyčajne nezávislé malo svoj vlastný Index. Cenzorstvo bolo prevažne účinné v protireformačných krajinách, kde bola nápomocná vláda. Zakázané knihy pri náleze boli  spálené a ich vlastníci alebo kníhkupci dostali pokuty. Samozrejme mnoho kníh bolo jednoducho pozmenené alebo mali preškrtnuté časti než by boli celkovo zakázané. Veda nebola pre inkvizítorov príliš zaujímavá s jedinou výnimkou heliocentrizmu po procese s Galileom v roku 1636. Pre vedcov bolo taktiež možné získať povolenie čítať zakázané knihy. Ironicky bolo obdobie počas ktorého mala Španielska inkvizícia najväčší vplyv a moc známe aj ako ‘Zlatý vek’ španielskej literatúry a umení.  Toto ukazuje, že inkvizícia nemala na väčšinu foriem kultúry iba škodlivé účinky.

(Zdroje: strany 48 – 65, Paul F. Grendler ‘The Roman Inquisition and the Venetian Press, 1540-1605’ Journal of Modern History 47:1, 1975; strany 103 – 136 Kamen; strana 96, Peters)

Bibliografia

Courtenay, William “Inquiry and Inquisition: Academic Freedom in the Medieval Universities” Church History 58, 1989

Given, James B Inquisition and Medieval Society New York, Cornell University Press, 2001

Grendler, Paul F ‘The Roman Inquisition and the Venetian Press, 1540-1605’ Journal of Modern History 47:1, 1975

Henningsen, Gustav The Witches’ Advocate: Basque Witchcraft and the Spanish Inquisition (1609-1614), University of Nevada Press, 1980

Kamen, Henry The Spanish Inquisition: A Historical Revision Yale University Press, 1998

Levack Brian P The Witch-hunt in Early Modern Europe Harlow 1995

Park, Geoffrey The Dutch Revolt 1992

Parker, Geoffrey “Some Recent Work on the Inquisition in Spain and Italy” Journal of Modern History 54:3 1982

Peters, Edward Inquisition California University Press, 1989

Santillana, Giorgio The Crime of Galileo, 1978

Stark, Rodney For the Glory of God Princeton 2003

Thijssen, JMMH Censure and Heresy at the University of Paris, 1200 – 1400 Philadelphia, 1998

Thomas, Keith Religion and the Decline of Magic Penguin, 1991

Yates, Frances Giordano Bruno and the Hermetic Tradition, 2002


Preložené z anglického originálu: Dr. James HannamFrequently Asked Questions about the Inquisition.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s