Peter Binsfeld (1546–1598)

Peter Binfeld bol sufragánnym biskupom v Trieri a démonológom. Mladý Binsfeld narodený v Binsfelde blízko Bitburgu zaujal pozornosť cisterciánskeho kláštora Himmerod v oblasti okolia Trieru. Cisterciáni ho prijali za svojho žiaka, i keď pochádzal z nevýznamnej sedliackej rodiny. Od roku 1570 až do 1576 Binsfeld študoval teológiu a filozofiu na jezuitskom kolégiu Collegium Germanicum v Ríme, kde bol vysvätený za kňaza a získal doktorát v teológii. Stal sa nadšeným promótorom tridentských reforiem. Keď sa Binsfeld vrátil do oblasti Trier arcibiskup Jakub III. z Trieru svojho protežanta poveril reformou opátstva v Prüme, kde prebýval až do roku 1578. V roku 1578 Binsfeld bol vymenovaný za prepošta konventu sv. Simeona v Trier a nominovaný za sufragána trierskeho arcibiskupa . Získal prebendu vo Wasserbilligu. V roku 1580 Vatikán potvrdil Binsfelda vo funkcii sufragána a urobil z neho generálneho vikára arcidiecézy v Trieri. Ďalej zastával úrad vicekancelára na Univerzite v Trieri v roku 1580 a ako jej dekan pôsobil v rokoch 1582–1583 a v rokoch 1587–1588. Binsfeldove osobné listy odhaľujú nielen pravú náboženskú horlivosť za pravovernosť, ale aj nespokojnosť so svojimi vlastnými počinmi a unavenosťou zo sveta. Zomrel v Trieri počas epidémie moru v roku 1598.

Démonológia

V roku 1589 Binsfeld publikoval v Trieri pojednanie Tractatus de confessionibus maleficorum et sagarum (Traktát o výpovediach kúzelníkov a čarodejníc). Arcibiskup Johann VII. mal vyhľadať radu teológov na jeho univerzite o probléme spoľahlivosti denunciácií čarodejníc; Binsfeld pravdepodobne napísal svoju knihu preto, aby zodpovedal otázku svojho patróna. Skladala sa z dvoch častí: Prvá pojednávala o predpokladoch, možnostiach a obmedzeniach čarodejníctva; druhá sa týkala procedurálnych problémov v čarodejníckych procesoch.

Prvá časť sa začínala štrnástimi tzv. praeludia (predbežnými myšlienkami), v ktorých Binsfeld opakoval základy démonológie: Čarodejníctvo v sebe zahŕňalo herézu a škodu páchanú na nevinných; preto bolo predmetom pojednávania na cirkevných ako aj svetských súdoch. Uviedol myšlienku Božieho dopustenia a doktrínu implicitného a explicitného diabolského paktu.

Anonymný frontispis z nemeckého vydania z roku 1591 knihy démonológa Petra Binsfelda Tractatus de Confessionibus Maleficorum et Sagarum (Pojednanie o výpovediach kúzelníkov a čarodejníc), 1589. Vyobrazenie podopiera kruté postoje biskupa Binsfelda voči čarodejniciam a čarodejníctvu ako takému. Dve čarodejnice letia na capovi a metle na Sabat, kde ďalšia čarodejnica vzdáva úctu Diablovi, ďalšia spôsobuje krupobitie and ešte iná dáva dieťa do kotla, aby ho uvarila.

(Knižnica na Cornellovej Univerzite )

 Binsfeld používa v celej svojej knihe značným spôsobom obidve myšlienky, aby tak posilnil svoje argumenty. Binsfeldov Diabol bol mimoriadne mocný: Všetka mágia bola z definície démonická; inými slovami, všetka mágia bola čarodejníctvom. Každý účinok so žiadnou zrejmou prirodzenou príčinou bol pravdepodobne spôsobený čarodejníctvom, najmä ak v ňom bolo zahrnuté použitie znakov a písmen. The Moc Diabla oklamať zmysly nepoznala takmer žiadne medze; dokonca aj zoči-voči zbožným kresťanom sa mohol zjaviť v podobe samotného Ježiša.

Po tzv. praeludii Binsfeld popísal tzv. causae, “predpoklady,” čarodejníctva: hriešne slabosti jednotlivcov, ktorí padli za obeť Satanovým pokušeniam, rovnako ako nedostatky cirkvi a štátu. Binsfeld otvorene kritizoval zjavnú nedbalosť svetských autorít pri prenasledovaní čarodejníc rovnako ako hlúposť kňazov a ich niekedy neortodoxné praktiky, nazerané zo jeho tridentského uhla pohľadu.

Na konci prvej časti knihy Binsfeld popisuje schopnosti čarodejníc a diablov. Maleficium (škodlivá mágia), sexuálny styk medzi ľuďmi a démonmi a telesný let čarodejníc boli všetko reálne; Canon Episcopi bol irelevantný. (Podľa Binsfelda, táto práca nepojednávala o čarodejniciach z jeho doby, ale o nejakej inej heréze.) Pre Binsfelda dokazovali samotné čarodejnícke procesy, že let a sabat sa skutočne naozaj diali. Čarodejnice rovnako ako aj tí, ktorí vyhľadávajú ich pomoc, by mali byť odsúdení na trest smrti. Binsfeld samozrejme odmietal konfiškácie majetku a kritizoval súdne machinácie, ktoré ponechávali obžalovaných alebo ich dedičov bez finančných prostriedkov.

V druhej časti svojej knihy Binsfeld najprv rozoberá otázku či denunciácie komplicov usvedčených čarodejníc boli spoľahlivé. Je povinnosťou sudcov klásť otázky čarodejniciam týkajúcich sa ich komplicov. Čarodejníctvo bolo tzv. crimen exceptum (výnimočný zločin), zločin tak nebezpečný a extrémne ťažko dokázateľný, že bol vyňatý zo obvyklých legálnych postupov. Binsfeld preto pripustil deti ako svedkov—bol medzi prvými, ktorý sa potýkal s týmto špecifickým problémom. Taktiež prehlásil, že inkvizícia sa mohla začať už vtedy, keď bola osoba denuncovaná ako komplic iba jednou jedinou usvedčenou čarodejnicou. Ak existovali dodatočné podozrenia akéhokoľvek druhu voči obvinenému Binsfeld dokonca prehlásil, že jedna denunciácia stačí na tortúru; dve denunciácie oprávňujú použitie tortúry aj bez ďalšieho dôkazu. Hoci Binsfeld varoval, že diabol sa môže zjaviť v akejkoľvek podobe akú si zvolí a preto tí ľudia údajne videní na sabate mohli byť démoni v ich podobách, argumentoval tým, že denuncované osoby musia byť čarodejnicami pretože démoni môžu napodobňovať prítomnosť osôb, ktorí im dali povolenie, aby tak robili. Binsfeldov argument bol založený na axióme, že Boh by nikdy nedovolil, aby sa nevinní stali obeťami čarodejníckych procesov. Podozriví nemohli byť donútení alebo oklamaní priznať sa a kajúce sa čarodejnice  mohli prijímať sviatosti.

Binsfeldova kniha poskytovala teoretický základ a praktické smernice pre hony na čarodejnice. Stručná, erudovaná a poskytujúca dobré argumenty bola znovu vytlačená v rokoch 1591, 1596, 1605 a 1623; nemecké verzie sa objavili v roku 1590 v Trieri a v rokoch 1591 a 1592 v Mníchove. Do neskorších vydaní Binsfeld pridal rôzne materiály, väčšinou príklady. V roku 1591 k nej taktiež pripojil komentár o mágoch vo všeobecnosti. Po zopakovaní svojho ťažiskového odsúdenia všetkej mágie ako satanskej Binsfeld skúma magickú ríšu pomocou Codex Iustinianus (ako sa nazýval Justiniánov kódex – veľká zbierka rímskeho práva vypracovaná pod záštitou rímskeho cisára Justiniána v šiestom storočí n.l.) ako svojho sprievodcu. Matematika a astronómia boli legitímne, ale nesmeli byť zneužívané na veštenie, ktoré bolo prázdne a démonické. Alchýmia nebola magickej povahy per se, ale bola veľmi pochybná z hľadiska morálnych a intelektuálnych kritérií. Milostná mágia bola hrdelným zločinom. Všetka ochrana proti mágii (kontra-mágia) bola zakázaná.

Binsfeld taktiež pridal viaceré detaily ohľadne procedúr pri čarodejníckych procesoch. I keď kritizoval nedbanlivé a prehnane horlivé magistráty, jeho dôvera v tortúru a denunciácie zostávala neotrasiteľná. Odmietal ordály a zastával názor, že diabolské znamienko, znetvorenie alebo neschopnosť roniť slzy by nemali byť používané ako usvedčujúce dôkazy. Samozrejme prjímal ako dôkaz nielen mimosúdne priznania a všetky tzv. indicia(nepriame dôkazy) čarodejníctva v cisárskom právnom kódexe známom ako Kódex Carolina (Constitutio Criminalis Carolina, 1532), ale taktiež nadávanie, poveru, neschopnosť brániť sa sám voči obvineniam a zjavný strach podozrivého zo zatknutia a odsúdenia. Pridal k nej dodatok, v ktorom popísal rozličné cirkevné zákony proti mágii.

V roku 1592 teológ Kornélius Loos vyvrátil Binsfeldovu knihu traktátom De vera et falsa magia (O skutočnej a falošnej mágii), v ktorej zobrazil čarodejnice ako obete snov a ilúzií. Binsfeld sa stal riadiacou silou za cirkevnými opatreniami ktoré boli podniknuté voči Loosovi. Jeho knihe bolo zabránené, aby bola uverejnená. Loos bol uvrhnutý do väzenia a v prítomnosti Binsfelda a pápežského nuncia Octavia Frangipaniho mal odvolať svoje tézy. Spolu s víťazstvom Binsfelda nad jeho oponentom bola opozícia v nemeckej katolíckej teológii voči perzekúciám čarodejníc umlčaná až do doby Adama Tannera zo začiatku sedemnásteho storočia. Hoci Binsfeld nedokázal ovplyvniť svetskú legislatívu namierenú voči mágii vo voličskom meste Trier, mal značný vplyv v Bavorsku.

Ďaľšie spisy

Aj keď mágia a čarodejníctvo nehralo takmer žiadnu úlohu v Binsfeldových neskorších publikáciách, jeho knihy o čarodejníctve boli v súlade so zvyškom jeho prác. Jeho celé dielo – oeuvre sa sústredilo na hriech a disciplínu, preplietajúc kanonické a sekulárne zákony a propagujúce disciplinárne opatrenia. Jeho príručka pre kňazov, tzv. Enchiridion theologiae pastoralis et doctrinae neccessariae sacerdotibus (Príručka pastorálnej teológie a doktríny nutnej pre kňazov, 1591) sa zaoberala teológiou sviatostí, hriechov, Dekalógu, organizácii Cirkvi a cirkevným zákonom rovnako ako disciplinárnymi opatreniami a nezrovnalosťami, ktoré zabraňovali jednotlivcom získať posvätné poriadky. Jeho ostrý dôraz na disciplínu je zrejmý; kristológia a ekléziológia bola zanedbávaná. Jeho pojednanie o prvom prikázaní obsahovalo rozsiahly a zúrivý útok na mágiu a poveru, ktorý pripomínal Binsfeldov dodatok k jeho knihe o čarodejníctve. Vo svojom pojednaní Commentarius theologicus et iuridicus in titulum iuris canonici de usuris (Teologický a právny komentár o kanonickom práve týkajúcom sa úžery, 1593), Binsfeld rozoberal morálne učenie ako aj kanonické a sekulárne zákony namierené proti úžerníctvu, diskutujúc zisky a spravodlivý obchod vo všeobecnosti ako aj pravidlá medzinárodného obchodu. Binsfeld dovolil Židom zaujať umiernený postoj až dokiaľ štát ako celok z toho mohol profitovať. Jeho dogmatická kniha Liber receptarum in theologia sententiarum et conclusionum (Kniha sentencií a konklúzií prijímaných v teológii, 1593) sa dotýka strateným stavom nevinnosti, dedičným hriechom a pretrvávaním hriechu, milosti a slobodnej vôle a ospravodlivením a zásluhami rovnako ako aj s osudom duše po smrti. Binsfeld diskutoval o kanonických a svetských zákonoch týkajúcich sa mnohých druhov zranení, škody a nápravy v Commentarius in titulum iuris canonici de iniuriis et damno dato (Komentári o kanonickom práve dotýkajúcom sa porušení a škôd, 1597). Dve z Binsfeldových prác boli uverejnené posmrtne jeho vydavateľom v Trieri Heinrichom Bockom: Commentarius in titulum iuris canonici de simonia (Komentár o kanonickom práve týkajúcom sa simónie, 1604) a Tractatus de tentationibus et earum remediis (Traktát o pokušeniach a ich liekoch, 1611). Posledná práca znovu uvádza Diabla ako všadeprítomného zvodcu, ktorý dokáže skaziť všetko čo bolo zdanlivo dobré a zaútočiť na všetky zmysly a funkcie mysle.

Johannes Dillinger

Použitá a odporúčaná literatúra:

Binsfeld, Petrus. 2004: Tractat von Bekanntnuss der Zauberer vnnd Hexen. Edited by Hiram Kuemper. Vienna: Mille Tre.

Dillinger, Johannes. 1999. “Böse Leute.” Hexenverfolgungen in Schwäbisch-Österreich und Kurtrier im Vergleich. Trier: Spee.

Eerden, P. C. van der. 1995. “Der Teufelspakt bei Petrus Binsfeld und Cornelius Loos.” Pp. 51–71 in Hexenglaube und Hexenprozesse im Raum Rhein-Mosel-Saar. Edited by Gunther Franz and Franz Irsigler. Trier: Spee.

Scholer, Othon. 1998. “‘O Kehricht des Aberglaubens, o leerer Wahn der Täuschung und Gespenster der Nacht!’ Der Angriff des Cornelius Loos auf Petrus Binsfeld.” Pp. 255–276 in Methoden und Konzepte der historischen Hexenforschung. Edited by Gunther Franz and Franz Irsigler. Trier: Spee.

Seibrich, Wolfgang. 1998. Die Weihbischöfe des Bistums Trier . Trier: Paulinus.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s