Inkvizícia – IV. kapitola

IV. KAPITOLA

ŠTVRTÉ OBDOBIE OD GRACIÁNA PO INOCENTA III.

VPLYV KANONICKÉHO PRÁVA A RENESANCIA RÍMSKEHO PRÁVA

VÝVOJ kanonického práva a renesancia rímskeho práva so zreteľom na potláčanie herézy mal nevyhnutne veľký dopad na myslenie kniežat a mužov Cirkvi; v skutočnosti boli oni príčinou zákonodarstva prenasledovania, ktoré bolo prijaté každou krajinou v Christianitas.

Na začiatku tohto obdobia, ktoré môžeme datovať od Graciána,[1] bolo súdne stíhanie herézy vykonávané, viac či menej nepravidelným a arbitrárnym spôsobom, podľa rozmaru panujúceho vládcu alebo náhleho prepuknutia násilia ľudu. Ale od tejto doby budeme neustále vidieť, že sa vykonávalo v mene kanonického ako aj svetského práva: secundum canonicas et legitimas sanctiones, ako to uvádza koncil v Avignone.[2]

[1] Dekrét Graciána bol spísaný okolo roku 1140.

[2] Tento koncil sa konal v roku 1209, d’Achery, Spicilegium, in-fol., vol. i, p. 704, col. 1.

V Nemecku a vo Francúzsku, najmä v severnom Francúzsku, bol obvyklým potrestaním upálenie na hranici. To sa už nedá povedať o Anglicku, pretože heréza sem zavítala len raz a to v roku 1166. V roku 1160, nemecké knieža, ktorého meno je neznáme, mal dať niekoľko katarov sťať. Ďalší boli upálení v Kolíne v roku 1163. Poprava heretikov odsúdených vo Vezelai opátom z Vezelai a niekoľkými biskupmi, tvorí celkom dramatický obrázok.

Keď heretici boli odsúdení, opát obracajúc sa na zhromaždenie ľudu, povedal “Moji bratia, ako majú byť potrestaní tí, ktorí sa odmietajú obrátiť?” Všetci odpovedali: “Upáľte ich.” “Upáľte ich.” Ich želanie bolo vykonané. Dvaja odvolali svoju herézu a bolo im odpustené, ďalších sedem zahynulo na hranici.[1]

[1] _Hugo Pictav., _Historia Vezeliacensis monasterii, lib. iv, ad. finem, Hist. des Gaules, vol. xii, pp. 343-344.

Filip, gróf z Flander, bol obzvlášť krutý pri súdnom stíhaní heretikov.[1] Mal taktiež schopného pomocníka v osobe remešského arcibiskupa, Guillaume aux Blanches-Mains. Kronikár z Anchinu nám hovorí, že spolu poslali na hranicu veľké množstvo šľachticov a ľudí, klerikov, rytierov, sedliakov, mladých dievčat, ženatých žien a vdov, ktorých majetky skonfiškovali a rozdelili si medzi sebou.[2] To sa stalo v roku 1183. Niekoľko rokov pred tým mal arcibiskup Guillaume a jeho koncil poslať dvoch heretické ženy na hranicu.[3]

[1] Raoul de Coggeshall, in Rerum Britann. medii ævi Scriptores, ed. Stevenson, p. 122.

[2] Sigeberti, Continuatio Aquicinctina, ad. ann. 1183, in the Mon. Germ. SS., vol. vi, p. 421.

[3] Raoul de Coggeshall, loc. cit.; Hist. des Gaules, vol. xviii, p. 92.

Hugo, biskup z Auxerre (1183-1206), súdne stíhal neo-manichejcov s rovnakou krutosťou; niektorým skonfiškoval majetky, ďalších vykázal z mesta a niekoľkých poslal na hranicu.

Panovanie Filipa Augusta bolo poznačené mnohými popravami. Osem katarov bolo poslaných na hranicu v Troyes v roku 1200, jeden pri Nevers v roku 1201 a niekoľko ďalších u Braisne-sur-Vesle v roku 1204. Najznámejším prípadom bolo odsúdenie nasledovníkov heretika Amauryho z Beny. “Kňazi, klerici,muži a ženy patriaci do sekty, boli predvedení pred koncil v Paríži; Tam boli odsúdení a odovzdaní svetskému súdu  kráľa Filipa.” Kráľ bol v tom čase neprítomný. Po jeho návrate mal ich dať všetkých upáliť mimo hradieb mesta.

V roku 1163 koncil z Tours vydal dekrét upravujúci trestanie herézy. Samozrejme bol zameraný hlavne na katarov z Toulouse a Gaskónsku: “Ak sú títo naničhodníci polapení,” hovorí sa v ňom, “katolícke kniežatá ich majú uväzniť a skonfiškovať ich majetok.”[1]

[1] Kán. 4, Labbe, Concilia, vol. x, col. 1419.

Tento kánon bol aplikovaný pravdepodobne po prvýkrát v Toulouse v roku 1178. Biskup začal súdne postupovať voči heretikom, medzi ktorými sa nachádzal bohatý šľachtic menom Pierre Mauran, ktorý bol prevolaný pred jeho tribunál a odsúdený na vykonanie púte do Svätej zeme. Jeho majetky boli skonfiškované, hoci neskôr keď prejavil ľutosť mu boli prinavrátené, za podmienky že zbúra veže na jeho hradoch a zaplatí grófovi z Toulouse poplatok vo výške päťsto libier striebra.

Medzitým v tej dobe sa katari extrémne rozšírili s prekvapivou rýchlosťou po celom kraji. Gróf Raymond V. (1148-1194), želajúci si zasiahnuť so všetkou hrôzou proti nim, vydal zákon, ktorým nariadil konfiškáciu ich majetku a smrť. Ľud  Toulouse neskôr citoval tento zákon v liste kráľovi Pedrovi z  Aragónska aby ospravedlnili poslanie heretikov na hranicu a keď spolubojovníci Šimona de Montfort dorazili v roku 1209 do južného Francúzska sledovali príklad grófa Raymonda tak, že posielali heretikov na hranicu všade tam, kde prišli.

Autenticita tohto zákona bola spochybnená, na základe jeho neslýchanej krutosti. Ale Pedro II, kráľ Aragónska a gróf z Barcelony, vydal v roku 1197 zákon, ktorý bol rovnako hrozným. Vykázal zo svojich panstiev valdenských a všetkých ďalších heretikov, nariaďujúc im odísť pred Nedeľou Utrpenia Pána v nasledujúcom roku (23. marca 1198). Po tomto dni, mal byť každý heretik nájdený v kráľovstve alebo kraji poslaný na hranicu a jeho majetok skonfiškovaný. Je cenné poznamenať, že podľa úmyslu kráľa bola hranica iba subsidiárnym trestom.

Vydaním tohto krutého zákona, Pedro z Aragónie vyhlásil, že bol pohnutý horlivosťou ochrániť verejné dobro a “mal sa jednoducho podriadiť kánonom Svätej Rímskej Cirkvi.” S výnimkou trestu smrti upálením na hranici je jeho odkaz na kánonické právo dokonale presný. Pápež Alexander III., ktorý bol prítomný na koncile v Tours v roku 1163, obnovil na Lateránskom koncile v roku 1179, dekréty už vydané proti heretikom stredného Francúzska. Považoval katarov, brabançons, atď. za narušiteľov verejného pokoja a  preto volal na kniežatá, aby chránili silou zbraní svojich kresťanských poddaných pred krutým násilím týchto heretikov. Kniežatá mali uväzniť všetkých heretikov a skonfiškovať ich majetok. Pápež udelil odpustky všetkým, ktorí sa podujmú vykonávať toto zbožné dielo.

V roku 1184 pápež Lucius III. v spojení s nemeckým cisárom Fridrichom I. Barbarossom prijal vo Verone ešte ráznejšie opatrenia. Heretici mali byť exkomunikovaní a následne odovzdaní svetskému ramenu, ktorý ich mal odsúdiť na trest, ktorý si zasluhujú (animadversio debita).[1] Cisár vyhlásil proti nim ríšsku kliatbu.

[1] Kánon 27, vložený do Dekretálií pápeža Gregora IX., lib. v, tit. vii, De Hæreticis, cap. ix.

Ríšska kliatba (acht) bola, ako poukázal Ficker, veľmi krutým trestom v Taliansku; pretože v sebe zahrňovala vykázanie z miesta pobytu, konfiškáciu majetku a zničenie domov odsúdených, verejnú hanbu, nemožnosť zastávať verejný úrad, atď. Toto je bezpochyby trestom, na ktorý narážal aragónsky kráľ vo svojom vydaní zákona. Trest hranice, ktorý v ňom pridal, hoci v súlade s rímskym právom, bola novota.

Pontifikát Inocenta III., ktorý započal v roku 1198, znamená prestávku vo vývoji penálnej legislatívy Cirkvi namierenej proti heréze. Tento pápež, napriek svojej nesmiernej aktivite nikdy ani len nesníval o vydaní nových zákonov, ale robil všetko preto aby vynútil účinnosť zákonov, ktoré boli vtedy v obľube a stimuloval horlivosť kniežat a magistrátov pri potláčaní herézy.

Ešte ani poriadne nenastúpil na svoj pápežský stolec, keď už vyslal legátov do južného Francúzska a písal naliehavé listy plné apoštolskej horlivosti arcibiskupom z Auchu a Aix, biskupovi v Narbonne a kráľovi Francúzska. Tieto listy, rovnako ako jeho inštrukcie určené legátom, sú podobné svojím tónom: “Použite proti heretikom duchovný meč exkomunikácie a ak sa to neukáže ako účinný prostriedok, použite fyzický meč. Svetské zákony ukladajú ako trest vykázanie z územia a konfiškáciu; dozrite na ich vykonanie.”[1]

[1] Listy Inocenta III. v Migne, P.L., vol. ccxiv-ccxvi.

V tom čase katari nežili len v mestách Languedocu a Provence, ale niektorí mali dokonca vstúpiť na územie Pápežských štátov, napr. v Orviete a vo Viterbe. Pápež samotný odišiel do týchto miest, aby s týmto zlom bojoval a ihneď uvidel potrebu nutnosti vydania špeciálnych zákonov proti nim. Môžeme si ich prečítať v listoch z 25. marca 1199 a 22. septembra 1207, ktoré tvoria špeciálny kódex určený na využitie kniežatmi a podestà (starostami). Heretici boli označovaní vypálením znamenia hanby; bolo im zakazované stať sa voličmi, zastávať verejný úrad, byť členmi mestských rád, objaviť sa na súde alebo na ňom svedčiť, spísať závet alebo prijímať dedičstvo; ak boli úradníci, všetky ich výkony z moci úradnej boli vyhlásené za neplatné; a konečne ich majetok mal byť skonfiškovaný.

Na územiach podriadených vašej časnej jurisdikcii,” dodáva pápež, “prehlasujeme ich majetok za skonfiškovaný; na iných miestach nariaďujeme podestà a svetským kniežatám robiť to isté a želáme si a rozkazujeme nech je tento zákon vymožený pod hrozbou trestov cirkevných cenzúr.“[1]

[1] List z 25. marca 1199 magistrátom a ľudu Viterba; konštitúcia z 23. septembra 1207, Ep. x, 130.

Nie sme vôbec prekvapení takýmito drastickými opatreniami, keď uvážime dohodu podpísanú medzi Luciom III. a Fridrichom I. Barbarossom vo Verone. Ale prajeme si upriamiť pozornosť na dôvody, ktoré Inocent III uvádzal na ospravedlnenie ich krutosti, na základe vážnych dôsledkov ktoré si to vyžadovali. “Svetský zákon,” hovorí pápež “trestá zradcov konfiškáciou ich majetku a smrťou; je to len výlučne z láskavosti, že životy ich detí sú ušetrené. O koľko viacej potom by sme mali  exkomunikovať a skonfiškovať ich majetky tým, ktorí sú zradcovia viery v Ježiša Krista; pretože je nekonečne väčším hriechom previniť sa voči Božiemu Majestátu než zaútočiť na na majestát panovníka.”[1]

[1]  List z 25. marca 1199 magistrátom a ľudu Viterba, Ep. ii, 1.

Či už je toto porovnanie oprávnené alebo nie, je isto úplne zarážajúce. Neskôr Fridrich II. a ďalší ho budú citovať na ospravedlnenie svojej vlastnej krutosti.

Lateránsky koncil v roku 1215 urobil zo zákonov Inocenta III.  kánony univerzálnej Cirkvi; vyhlásili všetkých heretikov za exkomunikovaných a odovzdali ich do rúk štátu, aby dostali zaslúžený trest. Toto animadversio debita znamenalo vykázanie z miesta pobytu so všetkými jeho dôsledkami a konfiškáciou. Koncil taktiež vydal zákony proti napomáhačov herézy, aj keď boli kniežatami a nariadil zosadenie všetkých vládcov, ktorí zanedbávajú povinnosť vynucovať cirkevný zákon na svojich panstvách.[1]

[1] Labbe, Concilia, vol. xi, col. 148-150; Decretales, cap. xiii, De hæreticis, lib. v, tit. vii.

Hoci v praxi bol Inocent III veľmi krutý voči zatvrdlivým heretikom, bol mimoriadne láskavý voči nevzdelaným a heretikom v dobrej viere. Zatiaľčo patarénov vykázal z Viterba,[1] a dal ich domy zrovnať so zemou, v tom istom čase ochraňoval, proti tyranií arcikňaza z Verony, komunitu mystikov tzv. Humiliátov, ktorých pravovernosť bola naozaj pochybná. Keď, po masakre Albigénskych pápež Inocent volal po aplikovaní kanonického práva v prípade Raymonda, grófa z Toulouse a snahe previesť patrimónium jeho otca Šimonovi z Montfortu, bol prvý ktorý stiahol späť takúto nespravodlivosť. Hoci bol zosnovateľom krutých zákonov proti heréze, keď nastali okolnosti, bol ochotný udeľovať dišpenzy.

[1] Gesta Innocentii, cap. cxxiii, Migne, P.L., vol. ccxiv, col. clxi.

Musíme si tiež pripomenúť, že zákony ktoré vyhlásil neboli v porovnaní so striktným znením rímskeho práva alebo so vtedajšou populárnou praxou vo Francúzsku a Nemecku, vonkoncom prehnane prísne. Malo by sa správne povedať: “Zákony a listy Inocenta III. sa nikdy ani raz nezmieňovali o treste smrti za herézu. Iba proti nim uzákonil vykázanie z mesta a konfiškáciu ich majetku. Ak hovorí o tom, že by sa malo utiekať k použitiu svetského ramena, myslí tým jednoducho moc potrebnú na vykonanie zákonov vykázania vydaných v rámci jeho trestného kódexu. Tento kódex, ktorý sa pre nás zdá tak ukrutným, bol v skutočnosti v tej dobe veľkým zlepšením pri zaobchádzaní s heretikmi. Pretože tieto špeciálne zákony zabraňovali častým výbuchom ľudovej pomsty, ktorá netrestala len priznaných heretikov, ale taktiež iba podozrivých.“[1]

[1] Luchaire, Innocent III, et la croisade des Albigeois, pp. 57, 58. Julien Havet taktiež hovorí: “Musíme po spravodlivosti o Inocentovi III. povedať že ak už ostro stíhal heretikov a všade ich dával do kliatby, nikdy nepožiadoval vynášanie trestu smrti. Ficker mal toto vyložiť veľmi jasne.” L’hérésie et le bras séculier, p. 165, n. 3. Pre názor Fickera pozri. op. cit., pp. 189-192.

V skutočnosti vývoj metód potláčania heréz od jedenásteho storočia končí kódexom Inocenta III., ktorý bol ďaleko viacej miernejší než kruté zvyky obľúbené v tej dobe.

Trest smrti upálením na hranici bol častým v dvanástom a na začiatku trinásteho storočia vo Francúzsku. Väčšina popráv sa konala z dôvodu prílišných vášní davu, hoci bolo zčasti zodpovedné aj rímske právo. Anzelm z Luccy a autor diela Panormia (Ivo zo Chartres?) mal okopírovať od slova do slova priaty zákon pod titulom De Hæreticis z Justiniánovho kódexu, pod rubrikou: De edicto imperatorum in damnationem hæreticorum.[1] Tento zákon, ktorý ukladal pre manichejcov trest smrti, sa zdal striktne aplikovateľným na katarov, ktorí sa v tom čase považovali za priamych dedičov manicheizmu. Gracián, vo svojom Dekréte, zastával názory sv. Augustína o trestoch za herézu, viď. pokuta a vykázanie z miesta pobytu.[2] Ale niektorí z jeho komentátorov, predovšetkým Rufinus, Johannes, Teutonicus a anonymný spisovateľ, ktorého práca je vložená do Hugucciovej veľkej Summa  z Dekrétu, prehlásil, že zaťatí heretici mohli a ba dokonca mali byť odsúdení na smrť.

[1] Tanon, op. cit., pp. 453-454.

[2] Decretum, 2 Pars, Causa xxiii, quest. 4, 6, 7.

Tieto rozličné práce sa objavili pred Lateránskym koncilom z roku 1215.[1] Boli dobrým znamením myslenia tej doby. Mohli by sme sa dobre opýtať či arcibiskup z Remeša, gróf z Flandier, Filip Augustus, Raymond z Toulouse a Pedro Aragónsky, ktorý schválil použitie hranice pre heretikov, si nemysleli že nasledujú príklad prvých kresťanských cisárov. Musíme samozrejme pripustiť, že tu neexistuje žiadna priama narážka na ranú ríšsku legislatívu ani v ich skutkoch ani v ich spisoch. Pravdepodobne boli viac ovplyvnení zvykmi svojej doby než písaným zákonom.

[1] Zbierka Anselma z Luccy pochádza z obdobia pred rokom 1080. Panormia bola spísaná okolo začiatku dvanásteho storočia; Dekrét okolo roku 1140; tri komentáre boli napísané krátko pred rokom 1215.

Je vecou faktov, že Gracián, ktorý sa spolu so sv. Augustínom zmienil iba o pokute a vykázaní z miesta pobytu ako o trestoch za herézu, bol v tomto po nejaký čas nasledovaný. Dozvedáme sa z Benencasasovej Summa Dekrétu, že heretici by mali byť trestaní nie smrťou, ale vykázaním z miesta pobytu a konfiškáciou ich majetku.[1]

[1] Biblioth. Nation., Ms. 3892, Summa of Benencasa: 41, cap. 23, q. 4, Non invenitur.

Koncily v Tours a v Lateráne taktiež nariaďovali konfiškáciu, ale namiesto vykázania z miesta pobytu preferovali uväznenie, trest v rímskom práve neznámy. Lateránsky koncil apeloval na autoritu sv. Leva Veľkého, keď nútili kresťanské kniežatá súdne stíhať herézu.[1]

[1] Kánon 27, Labbe, Concilia, vol. x, col. 1522; Leonis, Epist. xv, ad Turribium, Migne, Pat. Lat., vol. liv, col. 679-680.

Od doby Lucia III., vďaka vplyvu právnikov, prevažovali dva tresty: vykázanie z miesta pobytu a konfiškácia. Inocent III. ich rozšíril na celú univerzálnu Cirkev.

Toto bola bezpochyby krutejšie trestné zákonodarstvo než to v predchádzajúcom období. Ale, na druhú stranu, bolo účinnou bariérou proti vynášaniu trestu smrti, ktorý sa stal tak častým v mnohých častiach Christianitas.

Okrem toho, počas tohto obdobia používala Cirkev rázne opatrenia len voči zatvrdlivým heretikom, ktorí boli taktiež narušiteľmi verejného pokoja.[1] Oni samotní boli odovzdávaní svetskému ramenu;ak svoju herézu odvolali, bol im ihneď udelená milosť, umožnenilo sa im slobodne prijať pokánie, ktoré dostali.[2] Toto vľudne zaobchádzanie, bolo pravdou, dlho netrvalo. Ale samozrejme si zaslúži zvláštnu pozornosť kvôli cti tých, ktorí ho kázali a praktizovali.

[1] Innocent III odsúdil na uväznenie v kláštore iba heretického opáta z Nevers; porov. list z 19. júna 1199, kardinálovi a biskupovi Paríža. Ep. ii, 99.

[2] Porov. Kánon 27 Lateránskeho koncilu (1179), ktorý sme citovali vyššie a ktorý je vložený do Dekretálií Gregora IX., cap. ix, De hæreticis, lib. v, tit. vii.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s