Inkvizícia – II. kapitola

II. KAPITOLA

DRUHÉ OBDOBIE

 OD VALENTINIÁNA I. PO TEODÓZIA II.

CIRKEV A KRIMINÁLNY KÓDEX KRESŤANSKÝCH CISÁROV NAMIERENÝ VOČI HERÉZE

 

KONŠTANTÍN považoval sám seba za biskupa pre vonkajšie záležitosti. Jeho kresťanskí nasledovníci zdedili tento titul a konali v súlade s ním. Jeden z nich, Teodózius II. tieto náhľady vyjadril nahlas, keď povedal, že “prvou povinnosťou cisárskeho Majestátu bolo chrániť pravé náboženstvo, ktorého uctievanie bolo intímne spojené s prosperitou ľudských snažení.“[1]

 

[1] Theodosii II, Novellæ, tit. iii. (438).

 

Z tohto konceptu štátu vyplývalo dôrazné trestné stíhanie za zločin herézy. Preto následne vidíme kresťanských cisárov kruto trestajúcich všetkých tých, ktorí odmietajú ortodoxnú vieru, alebo skôr ich vlastnú vieru, ktorú oni považujú, či už oprávnene alebo nie, za vieru Cirkvi. Od čias panovania Valentiniána I. a najmä od čias vládnutia Teodózia I. boli čoraz viac s prekvapujúcou pravidelnosťou zavádzané do praxe zákony namierené proti heretikom. Za šesťdesiatsedem rokov ich bolo uzákonených až šesťdesiatosem. Trestali takmer každú formu herézy, bolo jedno či sa odlišovala od ortodoxnej viery v nejakom menšom detaile alebo či vyústila aj do sociálneho rozvratu. Tresty sa líšili podľa tvrdosti; t.j. vyhnanstvo, konfiškácia majetku, neschopnosť prenášať vlastníctvo. Existovali rozličné stupne exilu; z Ríma, z miest, z celej rímskej ríše. Zákonodarcovia si zdá sa mysleli, že niektoré sekty by mohli úplne vymiznúť, ak by boli obmedzené výlučne na jednotlivé miesta krajiny. Ale najkrutejšie tresty, napríklad trest smrti, boli určené pre tých heretikov, ktorí boli zároveň aj narušiteľmi verejného pokoja, ako napr. manichejci a donatisti. Manichejci so svojimi dualistickými teóriami a svojím odsudzovaním manželstva a z neho vyplývajúcich dôsledkov, boli považovaní za nepriateľov štátu; zákon z r. 428 s nimi zaobchádzal ako so zločincami “ktorí mali dosiahnuť najvyšší stupeň hanebnosti.

Donatisti, ktorí mali v Afrike podnietiť násilný dav Circumceliónov aby títo ničili katolícke kostoly, mali uvrhnúť túto časť Rímskej ríše do naprostého chaosu. Štát nemohol prejsť len tak bez adekvátneho zásahu takúto ozbrojenú revolúciu. Bolo vydaných niekoľko zákonov, ktoré donatistov dali na roveň s manichejcami a v jednom prípade boli obe sekty vyhlásené za vinné z hrozného zločinu zrady. Ale trest smrti bol hlavne vynášaný proti určitým manichejským sektám. Tento zákon neovplyvnil súkromné názory (okrem prípadov Enkratitov,  Sakofóriov a Hydroparastatov), ale len tých, ktorí otvorene praktizovali tento heretický kult. Štát  si nenárokoval právo vstupovať do tajných zákutí ľudského svedomia. Tento zákon je veľmi hodný povšimnutia, pretože už Dioklecián vo svojom Edikte z r. 287 vydal omnoho krutejšie nariadenie namierené proti manichejcom: “Preto nariaďujeme,” ako píše Juliánovi “proti týmto ľuďom, ich doktrínam a ich magickým umeniam, ktoré ste nám dali na vedomie: vodcovia nech sú spálení spolu s ich knihami, ich nasledovníci nech sú podrobení trestu smrti alebo poslaní do baní.” V porovnaní s takýmto dekrétom bola legislatíva kresťanských cisárov naozaj umiernená.

Je tak trochu ťažké zistiť ako ďaleko boli  tieto zákony rôznymi cisármi vynucované. Okrem toho, zaujímame sa len duchom, akým boli inšpirované. Štát sa považoval za ochrancu Cirkvi a v rámci celej svojej mohutnosti dal svoj meč do služby ortodoxnej viery. Naším cieľom je zistiť, čo si cirkevník tej doby myslel o tomto postoji štátu.

Náboženské problémy spôsobené hlavne tromi herézami, manicheizmom, donatizmom a priscilianizmom im poskytli dostatok príležitostí vyjadriť svoje názory.

 

. . . . . . . .

 

Manichejci, vyhnaní z Ríma a Milána, našli útočisko v Afrike. Musí sa jasne pripustiť, že mnohí z nich si vďaka svojej morálnej zvrátenosti zasluhovali aby na nich dopadla plná krutosť zákona. Iniciovaní resp. vyvolení, ako sa boli nazývali, sa sami oddávali páchaniu neslýchaných zločinov. Mnohí z nich po tom čo boli v Kartágu uväznení sa priznali ku spáchaniu nemorálnych skutkov, ktoré sa nesluší tu ani opakovať a táto zhýralosť nebola zvláštnosťou iba niekoľkých šialených nasledovníkov, ale bola iba vykonávaním manichejského rituálu, ktorý podobným spôsobom páchali aj iní heretici.[1]

 

[1] Augustine, De hæresibus, Hæres, 46.

 

Cirkev v Afrike vo všeobecnosti nebola vôbec taká krutá voči tejto sekte. Augustín, práve a najmä on, nikdy nezvolával na pomoc občiansku moc, aby ju potlačila. Pretože nedokázal zabudnúť na to, že on sám mal počas deviatich rokov (373-382) patriť do tejto sekty, ktorej učenie a praktiky teraz odsudzoval. Sám Manichejcom píše: “Nech tí z Vás, čo nikdy nepoznali problémy mysle pri hľadaní pravdy postupujú voči Vám dôrazne. Pre mňa je to však nemožné takto sa správať voči Vám, pretože dlhé roky som sa kruto zmietal v bludisku vašich falošných doktrín, ktoré som obhajoval a bránil čo mi sily stačili. Teraz si želám, aby sa zaobchádzalo s Vami tak, ako ľudia zaobchádzali so mnou, keď som slepo prijímal Vaše učenie.“[1] Všetko to, čo vykonal bolo usporiadať verejné zhromaždenia s ich vodcami, s ktorých argumentami nemal žiadne problémy ich vyvracať.[2]

 

[1] Contra epistolam Manichæi quam vocant Fundamenti, č. 2, 3.

[2] Porov. Dom Leclerc, L’Afrique Chrétienne, Paris, 1904, zv. ii, ss. 113-122.

 

Konverzie získané takýmto spôsobom boli naozaj čo do počtu značné, aj keď nie všetky boli rovnako úprimné. Od všetkých konvertitov zo sekty sa vyžadovalo, podobne ako to bolo s ich nasledovníkmi, stredovekými katarmi, aby udali svojich bratov podľa mena, pod hrozbou že im bude odmietnutý pardón, ktorý si ich formálne odvolanie zasluhovalo. Táto denunciácia bola tým, čo by sme dnes nazvali “službou pre verejné dobro.” My samozrejme nevieme o žiadnom prípade v ktorom by Cirkev využila tieto informácie na potrestanie toho, ktorý mal byť ňou denuncovaný.

 

. . . . . . . .

 

Donatizmus (pochádzajúci od Donáta, biskupa z Casæ Nigræ v Numídii) dlho predlho spôsoboval viac škody Cirkvi než manicheizmus. Bola to však viac schizma než heréza. Zvolenie dekana Caeciliána na biskupský stolec v Kartágu, ktorý bol obvinený z toho, že počas Diokleciánovho prenasledovania odovzdal Sväté Písma rímskym štátnym zmocnencom, bol príčinou schizmy. Donátus a jeho nasledovníci si priali aby táto nominácia bola anulovaná, zatiaľčo ich oponenti bránili jej platnosť. Z toho dôvodu sa konali dva koncily, ktoré mali túto otázku rozhodnúť, jeden v Ríme (313), ďalší v Arles (314). Oba rozhodli proti donatistom; oni si ihneď sťažovali cisárovi, ktorý potvrdil dekréty oboch koncilov (316). Schizmatici vzplanuli vo svojom hneve a povstali v ozbrojenej rebélii a veľký počet z nich známych ako cirkumcelióni sa pohli povzbudzujúc ľud k revolte. Ale ani Konštantín ani jeho nasledovníci neboli naklonení k tomu dovoliť ozbrojenej rebélii, aby nerušene pokračovala ďalej. Donatisti boli potrestaní v plnej účinnosti zákona. Boli medzi prvými, poznamenáva sv. Augustín, ktorí na seba privolali pomoc svetského ramena. “Postretol ich rovnaký osud ako udavačov Danielových; levi sa obrátili proti nim.“[1]

 

[1] Ep. clxxxv, č. 7.

 

Nebudeme sa tu detailne rozpisovať o celom konflikte, v ktorom boli spáchané zločiny na oboch stranách. Donatisti, tvrdo prenasledovaní štátom, prehlásili o tejto akcii, že je krutá a nespravodlivá. Sv. Optatus im takto odpovedá: “Odpovedzte mi, či nie je správne brániť práva Boha trestom smrti? … Ak je zabíjanie zlom, viníci sú si sami jeho príčinou.“[1] “Je nemožné,” poviete, “pre štát vynášať trest smrti v mene Božom,“—Ale či nebolo v Božom mene, keď Mojžiš [2], Finés [3] a Eliáš[4] odsúdili na smrť uctievačov zlatého teľaťa a odpadlíkov od Starého zákona?—”Táto doba je úplne iná,” odpoviete; “Nový zákon sa nesmie zamieňať so Starým. Vari Kristus nezakázal sv. Petrovi použiť meč?“[5] Áno, bezpochyby, ale Kristus prišiel trpieť, nie brániť samého seba.[6] Mnoho kresťanov je v tomto odlišných od Krista.

 

[1] De Schismate Donatistarum, iii. kniha, kap. vi.

[2] Ex 23, 28.

[3] Num 25, 7-9.

[4] 3 Kr 18, 40.

[5] Jn 18, 11.

[6] De Schismate Don., kap. vii.

 

Je to preto účinkom Starého zákona, ktorým sv. Optatus bráni miešanie sa štátu do náboženských otázok a jeho vynášanie trestu smrti pre heretikov. Toto je zrejme úplne odlišné učenie od doktríny tolerancie zastávanej Cirkevnými Otcami predchádzajúceho veku. Ale iní biskupovia v Afrike nezdieľali jeho náhľady.

Pri svojich stykoch s donatistami bol sv. Augustín najprv absolútne tolerantný, rovnako ako bol pri jeho spore s manichejcami. Myslel si, že sa môže spoliehať na ich dobrú vieru a zdolať ich predsudky v rámci poctivej diskusie. “Nemáme žiadny úmysel,” píše donatistickému biskupovi “nútiť ľudí vstúpiť do nášho spoločenstva proti ich vôli. Veľmi si želám, nech štát upustí od svojho tvrdého prenasledovania, ale vy by ste na oplátku mali upustiť od terorizovania nás vašou bandou circumceliónov. . . . Poďme spolu diskutovať naše rozdiely zo stanoviska rozumu a svätých Písem.“[1]

 

[1] Ep. xxiii, č. 7.

 

V jednej z jeho prác, v súčasnosti stratených, Contra partem Donati, zastáva názor, že je špatné pre štát nútiť schizmatikov k návratu do Cirkvi.[1] Prinajhoršom je ochotný pripustiť spravodlivosť zákona Teodózia, ktorý ako trest uložil zaplatiť poplatok desiatich zlatých kamienkov pre tých schizmatikov, ktorí mali spáchať skutky otvoreného násilia. Ale žiadny človek by nemal byť potrestaný štátom za súkromné heretické názory.[2]

 

[1] Retract. kn. II, kap. v.

[2] Ep. clxxxv, č. 25.

 

Zákony rímskej ríše boli vykonávané v niektorých mestách Severnej Afriky, pretože mnoho z kolegov sv. Augustína s ním nezdieľalo jeho názory. Mnohí donatisti boli privedení naspäť do stáda týmito krutými opatreniami. Sv. Augustín, vidiac že v niektorých prípadoch sa použitie sily ukázalo viac prospešným než jeho politiky absolútnej tolerancie, svoje názory zmenil a sformuloval svoju teóriu umiereného prenasledovania:temperata severitas.[1]

 

[1] Ep. xciii, č. 10.

 

Heretici a schizmatici, ako tvrdil, mali byť považovaní za ovce, ktoré sa stratili. Je preto povinnosťou pastiera ísť po nich a navrátiť ich naspäť do stáda použitím, ak si to vyžiadajú okolnosti, biča a bodca.[1] Neexistuje žiadna potreba používať kruté mučenie ako je škripec, železné kliešte alebo ich posielanie na hranicu; vyšľahanie je dostatočným trestom. Okrem toho tento spôsob potrestania nie je vôbec krutá, pretože je používaná pedagógmi, rodičmi a dokonca aj biskupmi keď vo svojich tribunáloch predsedajú ako sudcovia.[2]

 

[1] Ep. clxxxv, č. 23.

[2] Ep. cxxxxiii, č. 2.

 

Podľa jeho názoru najkrutejším trestom ktorý by mohol byť vynesený nad donatistami je exil pre ich biskupov a kňazov a peňažné tresty pre ich nasledovníkov. Silne odsúdil trest smrti ako taký, priečiaci sa kresťanskému milosrdenstvu.[1]

 

[1] Ep. clxxxv, č. 26; Ep. xciii, č. 10.

 

Aj cisárski zmocnenci ako aj samotní donatisti  namietali voči tejto teórii.

Úradníci cisára si želali aplikovať zákon v celej jeho prísnosti a odsúdiť schizmatikov k smrti, vždy keď to považovali za vhodné. Sv. Augustín ich zaprisahával, v mene “kresťanskej a katolíckej miernosti,”[1] nech nezachádzajú až do takéhoto extrému a nezáleží na tom akých veľkých zločinov sa donatisti dopustili. “Máte dostatok trestov,” he writes, “exil, napríklad, bez toho, aby ste mučili ich telá alebo ich podrobovali smrti.”[2]

 

[1] Ep. clxxxv, č. 26; Ep. cxxxix, č. 2.

[2] Ep. cxxxiii, č. 1.

 

A keď prokonzul Apringius citoval sv. Pavla, aby tak ospravedlnil použitie meča, sv. Augustín odpovedal: “Apoštol mal dobre odpovedať, ‘  lebo nie nadarmo nosí meč ‘[1] Ale musíme starostlivo rozlišovať medzi časnými a duchovnými záležitosťami.“[2] “Pretože je spravodlivé vynášať trest smrti za zločiny proti zvykovému právu, z toho však neplynie, že je správne odsudzovať heretikov a schizmatikov na smrť.” “Potrestaj tých, ktorí sa previnili, ale neodsudzuj ich na smrť.” “Pretože,” ako píše ďalšiemu prokonzulovi, “ak rozhodnete o ich odsúdení k smrti, tým samým skutkom nám zabránite denuncovať ich pred Vaším tribunálom. Potom oni povstanú proti nám s ešte väčšou bezočivosťou. A ak nám odpoviete,  že aj tak ich musíme buď udať alebo riskovať smrť z ich rúk, vtedy nebudeme vonkoncom v rozpakoch, ale zvolíme si smrť sami.“[3]

 

[1] Rim 13, 4.

[2] Ep. cxxxiv, č. 3.

[3] Ep. c, č. 2; porov. Ep. cxxxix, č. 2.

 

Napriek týmto vášnivým naliehaniam o milosť, niektorí donatisti boli odsúdení na smrť. Toto pohlo schizmatikov všade k tomu, aby upreli štátu akékoľvek právo vynášať rozsudok smrti alebo akýkoľvek iný trest nad nimi.[1]

 

[1] Contra Epistolam Parmeniani, kn. i. kap. xvi.

 

Sv. Augustín sa zrazu podujal na obranu práv štátu. Prehlásil, že trest smrti, ktorý z princípu neschvaľoval, môže byť za istých okolností vynesený oprávnene. Nezaslúžia si zločiny niektorých týchto rebelujúcich schizmatikov tento najextrémnejší trest zákona? “Zabíjajú duše ľudí a štát iba mučí ich telá; spôsobujú večnú smrť a  potom si sťažujú, keď im štát spôsobuje utrpenie časnej smrti.“[1]

 

[1] In Joann. Tractat. xi, cap. xv.

 

Ale toto je len argument ad hominem. Sv. Augustín tým mieni povedať, že aj keď donatisti boli odsúdení na smrť, nemajú žiadny dôvod si sťažovať. Samozrejme tým nepripúšťa, že by sa s nimi malo zaobchádzať kruto. Obete, na ktoré narážajú, sú falošnými martýrmi resp. samovrahmi.[1] Odsudzuje tých katolíkov, ktorí mimo prípadov sebaobrany mali zavraždiť svojich protivníkov.[2]

 

[1] Ibid.

[2] Ep. lxxxvii, č. 8.

 

Štát má taktiež plné právo vynášať menšie tresty ako zbičovanie, poplatky a vyhnanstvo. “Lebo (vládca) nie nadarmo nosí meč,” hovorí Apoštol. “veď je Božím služobníkom; vykonávateľom hnevu na tom, kto robí zle.“[1] Nie je teda pravdou, tvrdiť, že sv. Pavol tu mal na mysli iba duchovný meč exkomunikácie.[2] Kontext dokazuje jasne, že hovoril o fyzickom meči. Schizma a heréza sú zločinmi, ktoré, ako travičstvo, sú trestateľné štátom.[3] Vládcovia musia skladať účty Bohu za spôsob akým vládnu. Je teda prirodzené, že by  si mali želať mier v Cirkvi, ich matke, ktorá im dala duchovný život.[4]

 

[1] Rim 13, 4; Augustín, Contra litteras Petiliani, ii. kniha , kap. lxxxiii-lxxxiv; Contra Epist. Parmeniani, i. kniha , kap. xvi.

[2] Contra Epist. Parmeniani, tamže.

[3] Tamže.

[4] In Joann. Tractatus xi, kap. xiv.

 

Štát preto má právo potlačiť herézu, pretože verejný pokoj je narušený náboženskými rozpormi.[1] Jeho intervencia taktiež funguje pre dobro jednotlivcov. Pretože, na jednu stranu, sú tu niektoré poctivé, ale plaché duše, ktorým je bránené  prostredím, v ktorom žijú, opustiť ich schizmu; oni sú pobádané navrátiť sa do stáda občianskou mocou, ktorá ich oslobodzuje od tohto najponižujúceho područia.[2]

 

[1] Ep. lxxxii, č. 8.

[2] Ep. clxxxv, č. 13.

 

Na druhú stranu sú tu mnohí schizmatici v dobrej viere, ktorí by nikdy nedosiahli pravdu ak by neboli prinútení vstúpiť sami do seba a vyskúšať svoju falošnú pozíciu. Občianska moc napomína takéto duše aby opustili svoje omyly; netrestá ich za žiadny zločin.[1] Rebelujúce deti Cirkvi nie sú nútené veriť, ale sú pobádaní blahodarným strachom vypočuť si pravé učenie.[2]

 

[1] Ep. xciii, č. 10.

[2] Contra litteras Petiliani, ii. kniha, kap. lxxxiii; Ep. clxxxv, č. 21; Ep. xciii, č. 4.

 

Konverzie získané takýmto spôsobom vonkoncom neboli všetky poctivé. Bezpochyby, absolútna tolerancia je teoreticky najlepšia, ale v praxi je pre duše omnoho nápomocnejšie určité množstvo prinútienia. Musíme posúdiť obe metódy podľa ovocia.

Jednoducho povedané, sv. Augustín bol najprv, vďaka temperamentu, obhajcom absolútnej tolerancie, ale neskôr vedený skúsenosťou preferoval umiernenú formu prinútenia. Ak jeho protivníci namietali—použitím podobných slov, ktoré mali sv. Hilár a ranní Otcovia—že “pravá Cirkev podstupuje prenasledovanie, ale neprenasleduje,” cituje pasáž, kde Sára prenasleduje Agar.[1] Mýlil sa, keď citoval Starú zmluvu ako svoju autoritu. Ale mali by sme mu byť prinajmenšom vďační, že necitoval iné príklady vo väčšom nesúlade so zhovievavosťou Evanjelia. Jeho inštiktívna kresťanská hrôza z trestu smrti mu zabránila, aby sa dopustil tejto chyby.

 

[1] Ep. clxxxv, n. 10.

 

. . . . . . . .

 

Prisciliánizmus jasne priniesol názory, prítomné v štvrtom storočí týkajúce sa vhodného potrestania herézy. Až donedávna bolo toho o Prisciliánovi málo známe; a napriek uverejneniu niekoľkých jeho prác v roku 1889, stále zostáva záhadnou osobnosťou.[1] Jeho erudícia a kritický duch boli, samozrejme tak významné, že vážený historik prehlásuje aby sme ho preto postavili na roveň sv. Hieronyma.[2] Ale jeho spisy boli s veľkou pravdepodobnosťou ďaleko od ortodoxie. Ľahko v nich nájdeme stopy gnosticizmu a manicheizmu. Mal byť obvinený z manicheizmu hoci Máního dal do kliatby. Rovnako bol obvinený z mágie. On však poprel toto obvinenie a prehlásil, že každý mág si zaslúži smrť, podľa knihy Exodus: “Čarodejníkov nenecháš na žive.“[3] Určite by ho ani vo sne nenapadlo, keď písal tieto slová, že si tým vlastne podpisuje svoj vlastný rozsudok smrti.

 

[1] O Prisciliánovi a jeho diele, porov. Dom Leclerc, L’Espagne Chrétienne, Paris, 1906, kap. iii; Friedrich Paret, Priscillianus, Würzburg, 1891; Kuenstle, Antipriscilliana, Freiburg, 1905.

[2] Porov. Leclerc, s. 164.

[3] Ex 22, 18.

 

Hoci bol odsúdený na koncile v Zaragóze (380), napriek tomu sa stal biskupom v Abila. Neskôr odišiel do Ríma, aby obhajoval svoj prípad pred pápežom Damasom, ale odmietli ho vypočuť. Ďalej sa obrátil na sv. Ambróza, ktorý podobne nebol naklonený vypočuť si jeho obhajobu.[1] V roku 385 bol v  Bordeaux zhromaždený koncil aby prerokoval jeho kauzu nanovo. A tu zrazu sa on obrátil s prosbou na cisára, “tak ab nebola posúdená biskupmi,” ako nám to rozpráva Sulpicius Severus, čo bola osudová chyba, ktorá ho stála jeho život.

 

[1] Porov. Sulp. Sev. Chronicon, ii. P.L., zv. xx, col. 155-159; Dialogi, iii. 11-23, tamže., col. 217-219.

 

Keď bol potom privedený k cisárovi do Trevíru, kde bol súdený pred svetským súdom, biskupi Idacius a Ithacius vystupovali na ňom ako jeho žalobcovia. Sv. Martin, ktorý bol v tom čase v Trevíre, bol pobúrený tým, že čisto cirkevná vec by sa mala prejednávať pred svetským sudcom. Jeho životopisec Sulpicius Severus, nás oboznamuje “že neprestal naliehať na Ithacia, aby ten stiahol svoje obvinenie.” taktiež vystríhal cisára Maxima aby neprelial krv tých nešťastníkov, pretože biskupi by mali vyriešiť túto mrzutosť odstránením heretikov z kostolov. Tvrdil, že rozhodovanie štátneho sudcu vo veci doktríny bolo krutým, doteraz neslýchaným porušením božieho zákona.

Tak dlho ako sv. Martin zostával v Trevíre, proces bol pozastavený a predtým než opustil mesto, prinútil Maxima prisľúbiť že nepreleje krv Prisciliána a jeho spoločníkov. Ale čoskoro potom čo sv. Martin odišiel, cisár, podnietený nemilosrdnými biskupmi Rufusom a Magnom, zabudol na svoj sľub milosrdenstva a zveril prípad prefektovi Evodiovi, krutému úradníkovi tvrdého srdca. Priscilián sa objavil pred ním dvakrát, a bol usvedčený zo zločinu mágie. Bol prinútený mučením vypovedať, že sám oddával magickým praktikám a že sa mal modliť nahý pred ženami na polnočných zhromaždeniach. Evodius ho prehlásil vinným a nechal ho strážiť až dovtedy, kým nebudú cisárovi predložené dôkazy. Po prečítaní zápisov zo súdneho procesu Maximus vyhlásil, že Priscilián a jeho spoločníci si zaslúžia smrť. Ithacius, vidiac ako nepopulárnym by sa mohol stať medzi bratmi biskupmi ak bude stále vystupovať v úlohe žalobcu v hrdelnom prípade, sa stiahol. Preto bol usporiadaný nový proces. Tento  úskok biskupa  však veci vôbec nezmenil, pretože odvtedy bol prípad už prakticky rozhodnutý. Druhému procesu predsedal Patricius, cisársky pokladník. Po jeho nálezoch, boli Priscilián a niektorí z jeho nasledovníkov odsúdení na smrť. Ďalší zo sekty boli odsúdení do vyhnanstva.

Tento žalostný súdny proces sa často predkladá ako argument proti Cirkvi. Je doležité, preto pre nás zistiť jeho presný charakter a odhaliť kto bol zaň vinný.

Skutočnou príčinou Prisciliánovho odsúdenia bolo obvinenie z herézy vznesené katolíckym biskupom. Technicky, bol vyšetrovaný svetskými súdmi pre zločin mágie, ale štát ho nemohol odsúdiť na smrť len tak kvôli nejakému ďalšiemu obvineniu, keď už Ithacius mal stiahnuť žalobu voči nemu.

Je správne, preto pripísať Prisciliánovu smrť konaniu jednotlivého biskupa, ale je úplne nespravodlivé považovať za zodpovednú Cirkev.[1]

 

[1] Bernays, Ueber die Chronik des Sulp. Sev., Berlin, 1861, s. 13, bol prvým, kto poukázal na to, že Priscilián bol odsúdený nie za herézu, ale za zločin mágie. Toto je v súčasnosti všeobecne prijímané.

 

Takto vtedajší spisovatelia nahliadali na túto vec. Kresťania zo štvrtého storočia sa všetci zhodovali, ako hovorí historik [1] v odsudzovaní trestu vyneseného v tomto známom procese. Sulpicius Severus, napriek jeho hrôzy z prisciliánov, opakuje znovu a znovu že ich odsúdenie bolo zavrhnutiahodným príkladom; dokonca to stigmatizuje ako zločin. Sv. Ambróz sa vyslovuje rovnako silne.[2] Vieme ako vehementne sv. Martin neschvaľoval postoj Ithacia a cisára Maxima; odmietal dlhú dobu udržiavať spoločenstvo s tými biskupmi, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom podieľali na odsúdení Prisciliána.[3] Dokonca v Španielsku, kde bola verejná mienka tak rozdelená, Ithacius bol všade odsúdený. Najprv ho niektorí bránili kvôli námietke o verejnom dobre a na podklade vysokej autority tých, ktorí súdili tento prípad. Ale po čase sa stal všeobecne nenávideným pretože, napriek svojmu ospravedlneniu, že iba nasledoval radu iných, bol nakoniec odstránený z biskupského stolca.[4] Toto vzplanutie verejného rozhorčenia konečne dokazuje že, ak Cirkev volala na pomoc svetské rameno v náboženských otázkach, nepoverila ho použitím meča proti heretikom.

 

[1] Puéch, Journal des Savants, May 1891, s. 250.

[2] Porov. Gams, Kirchengeschichte von Spanien, zv. ii. s. 382.

[3] Sulpicius Severus, Dialogi iii, 11-13.

[4] Sulp. Sev., Chronicon, loc. cit.

 

Krv Prisciliána bola semenom priscilianizmu. Ale jeho učeníci určite zašli ďalej než ich učiteľ; stali sa skrz-naskrz manichejcami. Toto vysvetľuje silné odsúdenia španielskej herézy zo strany sv. Hieronyma[1] a sv. Augustína [2]. Obrovské omyly prisciliánov v piatom storočí zaujali v roku 447 pozornosť pápeža sv. Leva. Vyčíta im rozbíjanie manželských zväzkov, odmietanie celej myšlienky cudnosti a porušovanie všetkých práv, ľudských a božských. Jasne obviňuje za všetky tieto učenia Prisciliána. To je aj dôvod, prečo sa raduje z faktu, že “svetskí vládcovia, zhrození z takéhoto svätokrádežného bláznovstva, popravili autora týchto omylov spolu s niekoľkými jeho nasledovníkmi.” Ďalej dokonca vyhlasuje, že tento čin štátu je nápomocný Cirkvi. Píše: “Cirkev, v duchu Krista, by mala odsúdiť heretikov, ale nemala by ich podrobiť smrti; jednako kruté zákony kresťanských vládcov sú na osoh jej dobru, pretože niektorí heretici, vďaka strachu z trestu, sa navrátia späť k pravej viere.”[3] Sv. Lev v tejto pasáži je naozaj krutý. “Zatiaľčo ešte stále nevyžaduje za herézu trest smrti, prijíma ho v mene verejného dobra. Sú to veľké obavy, pretože cirkevníci v budúcnosti sa odvážia ísť o veľký kus dopredu.

 

[1] De Viris illustribus, 121-123.

[2] De hæresibus, cap. 70.

[3] Ep. xv, ad Turribium, P.L., vol. liv, col. 679-680.

 

Cirkev sa snaží upresniť presnejšie svoju pozíciu  o potlačení heretikov. Prehlási, že nič by neospravedlnilo jej preliatie ľudskej krvi. Toto je zrejmé z verejného účinkovania a spisov sv. Augustína, sv. Martina, sv. Ambróza, sv. Leva (cruentas refugit ultiones), a samotného Ithacia. Ale do akej miery by mala akceptovať pomoc občianskej moci, keď sa snaží brániť svoje učenie silou?

Niektorí spisovatelia, ako napríklad sv. Optatus z Mileve a Priscilián, neskôr sám obeť svojho vlastného učenia, boli presvedčení že kresťanský štát by mal používať meč proti heretikom vinným zo zločinov  proti verejnému blahu; a naozaj zvláštne, citovali ako svoju autoritu Starú zmluvu. Bez toho aby dával svoje schválenie tejto teórii sv. Lev Veľký neodsúdil jeho praktické používanie v prípade prisciliánov. Cirkev podľa neho, zatiaľčo nepripúšťa žiadnu zodpovednosť za ne, žne úrodu z rigoróznych opatrení vykonávaných štátom.

Ale väčšina biskupov absolútne odsúdila vynášanie trestu smrti za herézu, aj keď heréza bola mimochodom príčinou sociálnych nepokojov. Takýto bol pohľad sv. Augustína [1], sv. Martina, sv. Ambróza, mnohých španielskych biskupov a biskupa Galie prezývaného Teognitus;[2] slovom všetci tí, ktorí neschvaľovali odsúdenie Prisciliána. Ako bolo zvykom, protestovali v mene kresťanskej dobročinnosti; volali hlasom nového ducha Kristovho Evanjelia. V ďalšom vzdialenom kúte katolíckeho sveta sv. Ján Chryzostom znovu zopakoval ich učenie. “Odsúdiť heretika na smrť,” hovorí, “je neospravedlniteľný zločin.“[3]

 

[1] Ep. c., n. 1.

[2] Cf. Sulpicius Severus, Dialogi, iii, 12, loc. cit., col. 218.

[3] Homilia xlvi, in Matthæum, cap. 1.

 

Ale z hľadiska názoru výhodného pre Cirkev, buď vyplývajúceho z udržiavania verejného pokoja alebo z konverzie jednotlivcov, štát môže využiť určité množstvo sily proti heretikom.

Boh nám zakazuje odsúdiť ich k smrti,” pokračuje sv. Chryzostom, “rovnako ako zakázal svojim služobníkom trhať kúkoľ,”[1] pretože považuje ich obrátenie za možné; ale nezakázal nám konať všetko čo je v našich silách, aby sme zabránili ich verejným zhromaždeniam a ich kázaniu falošného učenia. Sv. Augustín dodáva, že by mali byť potrestaní finančnou pokutou a vyhnanstvom. Do tejto miery cirkevníci tej doby prijímali pomoc svetského ramena. Ani sa však neuspokojili len s jej prijatím. Prehlásili, že štát má nielen právo pomôcť Cirkvi pri potlačení herézy, ale že ho viaže povinnosť tak konať. V siedmom storočí sv. Izidor zo Sevily diskutoval túto otázku prakticky tými istými výrazovými prostriedkami ako sv. Augustín.[2]

 

[1] Tamže, kap. ii.

[2] Myslíme si, že je dôležité predstaviť zhrnutie tohto obdobia podľa Lea. Budeme vidieť, ako spisovateľ, hoci sa snažiaci byť nestranným, môže prekrútiť fakty: “Bolo to iba šesťdesiatdva rokov po tom, čo sa odohrala masakra Prisciliána a jeho nasledovníkov ktorá spôsobila tak veľa hrôzy, keď Lev I., ako sa heréza zdala znova naberať na sile, v r. 447 nielen že ospravedlnil akt, ale prehlásil že ak by nasledovníkom tejto herézy tak zavrhnutia hodnej bolo dovolené žiť, bol by to koniec ľudského a božského zákona. Preto bol vykonaný konečný krok a Cirkev sa bola konečne zaviazala k potlačeniu herézy za akúkoľvek cenu. Je nemožné pripísať cirkevnému vplyvu všetky Edikty vydávané cisármi rad radom za sebou  podľa ktorých, od časov Teodózia Veľkého, zotrvávanie v heréze bolo trestané smrťou. Účinný impulz k tomuto vývoju sa dá nájsť v zodpovednosti, ktorá rástla na Cirkvi z jej prepojenia so štátom. Keď dokázala ovplyvniť vládcu a vymámiť si od neho Edikty odsudzujúce heretikov do vyhnanstva, do baní a dokonca na smrť, cítila, že Boh vložil do jej rúk moci, ktoré sa nemajú zanedbávať ale uplatňovať” (vol. i, p. 215). Ak čítame starostlivo a pozorne slová sv. Leva (s. 27, pozn. 1), budeme vidieť, že za slová, ktoré Lea pripisuje pápežovi sú zodpovední cisári. Teda je ťažké pochopiť ako môže tvrdiť, že cisárske Edikty nariaďujúce trest smrti sú tam vďaka cirkevnému vplyvu, keď sme si všimli, že takmer každý cirkevník tej doby proti takémuto trestu protestoval.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s