Inkvizícia – I. kapitola

INKVIZÍCIA

I. KAPITOLA
PRVÉ OBDOBIE
I-IV. STOROČIE
EPOCHA PERZEKÚCIÍ

SV. PAVOL bol zrejme prvým z tých, ktorý vyslovili vetu odsúdenia nad heretikmi. Vo svojom Liste Timotejovi, píše: “K nim patrí Hymeneus a Alexander, ktorých som vydal satanovi, aby sa odučili rúhať.“[1] Apoštol je tu vo svojom konaní evidentne ovplyvnený Evanjeliom. Muž, ktorý bol jedného času farizejom sa ani len nepokúša trestať vinných krutosťou Mojžišovho Zákona. Trest smrti ukameňovaním, ktorý si zaslúžia apostati podľa starého spôsobu výkonu spravodlivosti,[2] bol zmenený na čisto duchovný trest: exkomunikáciu.

[1] 1 Tim 1, 20. Porov. Tit 3, 10-11. “Bludárovi sa po prvom a druhom napomenutí vyhýbaj. Veď vieš, že takýto je prevrátený, hreší a odsudzuje sám seba.

[2] Dt 3, 6-9; Dt 17, 1-6.

Počas prvých troch storočí, tak ako táto éra prenasledovania trvala, ranní kresťania nikdy nezamýšľali používať akúkoľvek silu ako argument na získanie späť svojich disidentských bratov. Takouto je aj mienka nejasne vyznievajúceho úryvku v spise Adversus Gnosticos, ktorého autorom je Tertulián, v ktorom hovorí o “prinúteniu heretikov (t.j., argumentami) k ich povinnosti, namiesto pokúšania sa vyhrať nad nimi, pretože neústupčivosť musí byť zdolaná a nie vyhovorená.“[1] V jeho práci sa pokúša Gnostikov presvedčiť o ich omyloch pomocou rozličných pasáží zo Starého zákona. Ale nikdy neprivoláva proti nim trest smrti. Naopak, vyhlasuje že žiadny praktizujúci kresťan by nemal byť popravcom alebo väzniteľom. Dokonca v tom ide až tak ďaleko že popiera právo akéhokoľvek učeníka Krista slúžiť v armáde, prinajmenšom ako dôstojník, “pretože povinnosťou vojenského veliteľa je aj právo zasadnúť na sudcovský stolec a rozhodovať o živote a smrti človeka, odsudzovať, dávať spútavať reťazami, väzniť a  mučiť.“[2]

[1] Adversus Gnosticos Scorpiace, cap. ii, Migne, P.L., vol. 11, col. 125.

[2] De Idololatria, kap. xvii, P.L., zv. i, zb. 687.

Ak kresťan nemá právo použiť fyzickú silu, dokonca aj v mene štátu, je preto ešte viac viazaný nepoužívať ju voči svojim disidentským bratom v mene Evanjelia, ktoré je zákonom miernosti. Tertulián bol Montanistom, keď toto napísal. Ale hoci písal čo najostrejšie proti Gnostikom, ktorých nenávidel, vždy protestoval proti použitiu brutálneho násilia vo veci náboženstva. “Je základným ľudským právom,” hovorí, “výsadou jeho prirodzenosti, že každý človek by mal preukazovať náboženskú úctu podľa svojich presvedčení. Isto nie je súčasťou náboženstva vynucovať náboženskú poslušnosť. Musí byť prijímané slobodne, a nie silou.“[1] Tieto slová dokazujú, že Tertulián bol silným obhajcom absolútnej tolerancie.

[1] Liber ad Scapulam, kap. ii, P.L., zv. i, zb. 699

Origenes podobne nikdy nepriznal kresťanom právo trestať tých, ktorí popierajú Evanjelium. V odpovedi Celsovi, ktorý mu predložil určité texty Starého zákona, ktoré vynášajú rozsudok trestu smrti za odpadlíctvo, apostázu, hovorí: “Ak sa musíme stručne zmieniť o rozdieli medzi zákonom, daným starým Židom Mojžišom a zákonom, ktorý zaviedol Kristus pre kresťanov, mohli by sme prehlásiť, že  je nemožné zladiť zákonodarstvo Mojžiša, brané doslovne, s volaním k Pohanom…. Pre kresťanov platí, že nemôžu zabíjať svojich nepriateľov tak ako to nariadil Mojžiš, aby pohŕdači zákonom boli odsúdení na smrť upálením alebo ukameňovaním.“[1]

[1] Contra Celsum, kniha vii, kap. xxvi.

Sv. Cyprián v tomto bode taktiež v mene Evanjelia zavrhol zákony Starej zmluvy. Píše o tom nasledovne: “Boh prikázal, že tí, ktorí sa nepodrobujú jeho kňazom alebo nenačúvajú jeho sudcom,[1] dočasne povereným na tento účel, by mali byť zabití. Potom boli naozaj zabití mečom, zatiaľčo obriezka tela bola ešte účinná; ale teraz, keď obriezka začala byť znamením ducha medzi Božími vernými služobníkmi, pyšní a vzpurní sú usmrtení mečom duchovným tak, že sú vykázaní von z Cirkvi.“[2]

[1] Dt 17, 12

[2] Ep. lxii, ad Pomponium, n. 4, P.L., zv. iii. zb. 371. Porov. De unitate Ecclesiæ, n. 17 seq.; tamže, zb. 513 seq.

Biskup Kartága, ktorý mal veľké problémy spôsobené tvrdošijnými schizmatikmi a ľudmi, ktorí narušovali každý morálny princíp Evanjelia, cítil, že najvyššie možné potrestanie ktoré môže nad nimi vyniesť bola exkomunikácia.

Keď Lactancius písal v roku 308 svoje dielo Divinæ Institutiones , bol príliš zhrozený z ukrutností páchaných počas pohanských perzekúcií k tomu, aby neprotestoval čo najdôraznejšie proti použitiu sily vo veciach svedomia. Píše: “Neexistuje žiadne ospravedlnenie pre násilie a krivdu, pretože náboženstvo nemôže byť vynucované silou. Ono je vecou slobodnej vôle, ktorá musí byť ovplyvňovaná slovami a nie päsťami…. Prečo potom tak besnia, a ešte stupňujú, namiesto umenšovania tohto ich šialenstva? Mučenie a zbožnosť nemajú nič spoločné; neexistuje žiadne možné spojenie medzi pravdou a násilím, spravodlivosťou a krutosťou.[1] … Pretože oni (perzekútori) sú si vedomí, že nie je nič dokonalejšie medzi ľuďmi než je náboženstvo a že by malo byť z celej sily bránené. Ale keďže sú oklamaní vo veci samotného náboženstva, preto sa tiež mýlia aj vo veci jeho obrany. Pretože náboženstvo by malo byť bránené, nie však odsudzovaním na smrť, ale umieraním; nie krutosťou ale trpezlivou vytrvalosťou; nie zločinom ale vierou…. Ak si praješ brániť náboženstvo krviprelievaním, mučeniami a páchaním zločinov, už ho však nebrániš, ale špiníš a znesväcuješ ho. Pretože nič nie je tak zásadne vecou slobodnej vôle ako náboženstvo.“[2]

[1] Porov. Pascal, Lettre provinciale, xii.

[2] Divin. Institut., v. kniha , kap. xx.

Éra oficiálnej tolerancie sa začala o niekoľko rokov neskôr, keď Konštantín uverejnil Milánsky edikt (313), ktorý kresťanstvo a pohanstvo prakticky postavil na rovnakú úroveň. Ale cisár nie vždy sledoval tento zákon tolerancie, hlavne nie tam, kde dúfal, že tak znovunastolí v cisárstve mier. Ako konvertita kresťanského presvedčenia a politiky, domnieval sa že je jeho povinnosťou miešať sa do doktrinálnych a cirkevných sporov tej doby; nárokoval si titul a požadoval funkciu biskupa pre vonkajšie záležitosti. “Vy ste biskupi,” ako jedného dňa povedal, obracajúc sa na mnohých z nich “ktorých jurisdikcia je v rámci Cirkvi; Ja som taktiež biskup, vysvätený samotným Bohom aby dohliadal na všetko čo sa zvonka dotýka cirkvi.“[1] Táto požiadavka moci často spôsobovala Cirkvi značnú škodu, hoci Konštantín sa vždy tváril, že naďalej postupuje v súlade s jej záujmami.

[1] Eusebius, Vita Constantini, iv. kniha, kap. xxiv.

Keď sa ariánstvu začalo dariť pri vytváraní konvertitov z kresťanských cisárov, títo sa stávali čoraz viac a viac nemilosrdnejšími vo svojom správaní sa voči katolíckym biskupom. Preto nie sme vôbec prekvapení, že jednou z obetí tejto novej perzekúcie sv. Hilár z Poitiers rýchlo zapudil a odsúdil tento režim plný násilia. Taktiež sa vyjadril v mene cirkevnej tradície na prospech princípu náboženskej tolerancie. S ťažkým srdcom odsúdil skutočnosť, že ľudia v jeho dobe verili, že môžu brániť práva Boha a Evanjelium Ježiša Krista pomocou svetských intríg. Píše: “Pýtam sa Vás biskupi povedzte mi, akýže to prospech apoštoli vyhľadávali v šírení Evanjelia a na akúže moc sa to spoliehali pri kázaní Ježiša Krista? Dnes, beda! Zatiaľčo moc štátu vynucuje božskú vieru, ľudia vravia, že Kristus je bezmocný. Cirkev hrozí exilom a uväznením; Tá, v ktorú ľudia predtým verili kým boli vo vyhnanstve a vo väzení, si teraz želá aby jej ľudia verili pomocou sily…. Ona teraz odsudzuje do vyhnanstva tých samých kňazov, ktorí predtým rozširovali jej Evanjelium. Aký to zarážajúci rozdiel medzi Cirkvou minulosti a Cirkvou dnes.“[1]

[1] Liber contra Auxentium, kap. iv.

Tento protest je žalostným výkrikom muža, ktorý trpel intoleranciou zo strany občianskej moci a ktorý zo skúsenosti vedel ako dokonca aj kresťanský štát dokáže prekážať slobode Cirkvi a hatiť skutočnému šíreniu Evanjelia.

Tak si to zhrňme: Už od polovice štvrtého storočia ba dokonca ešte skôr sa všetci Cirkevní Otcovia a spisovatelia, ktorí diskutovali otázku tolerancie postavili proti použitiu sily. Všetci do jedného absolútne odmietli trest smrti a formulovali taký princíp, ktorý mal v Cirkvi prevažovať celé storočia, t.j., Ecclesia abhorret a sanguine[1] (Cirkev sa stráni krviprelievania); a vyjadrili sa tak, že viera musí byť absolútne slobodná a svedomie je doménou, do ktorej nikdy nesmie vstúpiť násilie.[2]

[1] Hippolytove kánony , z tretieho resp. štvrtého storočia, č. 74-75; Duchesne, Les origines du culte chrétien, 2. vyd., s. 309; Lactantius, Divin. Institut., vi. kniha, kap. xx.

[2] Lactantius, Divin. Institut., v. kniha, kap. xx.

Tvrdé zákony Starej zmluvy mali byť zrušené a nahradené Novou.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s