Hony na čarodejnice ako prostriedok nacistickej propagandy

Ak sa jedná o tzv. “mýtus deviatich miliónov“, jedným z faktorov, ktoré prispeli k mimoriadnej príchylnosti k týmto enormným počtom obetí čarodejníckej hystérie až do súčasnosti bola aj od roku 1920 sa čoraz často objavujúca propaganda nacistickej ideológie, v ktorej kontexte sa tento mýtus príliš často politizoval a nanovo interpretoval. Táto odpoveď by iste nepotešila niektoré bulvárne anticirkevné plátky poplatné duchu doby, ani niektoré radikálne feministické hnutia či ezoterickú scénu. Vo svojej knihe Mýtus 20. storočia, vydanej v roku 1930, zastával šéfredaktor nacistického straníckeho časopisu Volkischer Beobachter Alfred Rosenberg (1893-1946) názor, že čarodejnícka povera ide na konto “bezrasového divokého Ríma” ako nástupcu etruského haruspexu. Od neho “potom pochádza i náš stredoveký svetový názor, ona strašná viera v kúzla, ona povera v čarodejnice, ktoré na Západe padali za obeť milióny a ktorá celkom nevymrela s Kladivom na čarodejnice, ale žije v dnešnej cirkevnej literatúre veselo ďalej, pripravená každým dňom opäť vypuknúť“. “Klasicky nordická” antika údajne žiadne hony na čarodejnice nepoznala, toto zasiahnutie germánskej kultúry je údajne vplyvom “sýrskej” povahy. (Rozumej: mienené židovskej “rasy”.)

Rosenberg, ktorý pochádzal z hugenotskej rodiny, prevzal posledné protestantské počty obetí a rozšíril ich o rasistickú dimenziu. Keď sa stal po uchvátení moci nacistami “dohliadateľom celého duchovného a svetonázorového školenia a výchovy NSDAP”, dosiahol jeho Mýtus nákladu viac než milión výtlačkov. Rosenbergove názory v otázkach čarodejníc sa stali predmetom školiacich materiálov pre členov strany a stranícka propaganda používala túto tému v nacistickom “cirkevnom boji“.

Vedľa rasistických ideológov sa o tému európskeho prenasledovania čarodejníc v “cirkevnom boji” zaujímali dve ďalšie zoskupenia: národný feminizmus a novopohanské vieroučné smery. Mathilda Ludendorffová (1877-1966), vedľa svojho muža Ericha Ludendorffa (1865-1937), vedúca novopohanského zoskupenia, venovala v roku 1934 špeciálne téme čarodejníc pamflet Christliche Grausamkeit an Deutschen Frauen – Kresťanská ukrutnosť na nemeckých ženách, ktorý vyšiel vo viac než 100000 exemplároch. V tejto súvislosti došlo k znovuoživeniu teórie deviatich miliónov: “Kresťania” podľa Ludendorffovej “učili povere o čarodejniciach, prenasledovanie čarodejníc učinili náboženskou povinnosťou a nabádali k zločinom na ženách“. Výsledkom bolo ono “ukrutné mučenie a upaľovanie deviatich miliónov ‘čarodejníc’ …, ktoré majú kresťania na svedomí“. Ako sovietske zverstvá pre marxizmus je prenasledovanie čarodejníc “merítkom hodnoty učenia, na ktorom spočíva“. Aby nedošlo k omylu, Ludendorffová objasňovala zreteľne, že vinu na prenasledovaní čarodejníc nepripisuje iba katolíckej, ale taktiež evanjelickej cirkvi: “deväť miliónov čarodejníc” sa tak premenilo z protestantského argumentu v argument národne socialistický.

K ďalšej radikalizácií tejto argumentácie došlo v prostredí ľudového feminizmu. V pojednaní Der christliche Hexenwahn. Gedanken zum religiosen Freiheitskampf der deutschen Frau – Kresťanská čarodejnícka povera. Úvahy k boju za náboženské oslobodenie nemeckej ženy , “Výzve k boju pre každú nordicky uvedomelú ženu“, venovanej “mojim nemeckým sestrám“, ktoré sa v zmysle mesačníka “Nemecká bojovníčka” spojujú do “sesterstva” a musia konečne zahájiť svoj boj za oslobodenie (predhovor), prekonala Frieda Reimerdesová (tiež Friederika Muller-Reimerdes) poprvýkrát starú teóriu deviatich miliónov. “Židovský spôsob myslenia“, “liberalistické vykorenenie” a “rasovo cudzie duševné a duchovné zákony” “cirkvi kresťanských kňazov a dogiem” spôsobili podľa názoru Muller-Reimerdesovej “nemeckej ženskej dôstojnosti najhlbšie a najkrvavejšie rany“. Taktiež “rasovo nepriateľský svetový názor” kresťanstva viedol k “rasovo nepriaznivému úpadku nemeckého mužstva“, takže jeho “hrdinstvo, ktoré kedysi mohlo znášať iba rovnocenné ženy, sa zamenilo za orientálne mužstvo. …Počas tisíc rokov tak nemecké ženy v občianskom živote trpeli v nedôstojnom postavení, ktoré bolo zformované iba výlučne mužmi.

Svetlovlasé ženy a matky, nositeľky dedičstva nordickej rasy” boli údajne cirkvou systematicky vyhladzované. Počas “štyri až päť storočí trvajúceho oficiálneho organizovaného vyvražďovania ľudí, ktorému podľa posledných najnovších prepočtov nepadali za obeť tisíce či státisíce, ale deväť až desať miliónov žien“, sa muži ruvali o “česť byť najhorlivejšími hubiteľmi čarodejníc“. Že boli popravovaní aj muži, sa podľa jej názoru dialo len preto, aby “bolo organizovanému vyhladzovaniu žien prepožičaný pláštik ‘odborne vecného’ zdôvodnenia a tým sa súčasne kresťanskému ľudu zavreli ústa“. Voči kresťanskej cirkvi, “tomuto najdôslednejšiemu mužskému kolektívu“, má stáť slávnostný sľub: “Stanem sa mstiteľom svojich umučených sestier!” Tieto názory boli publikované v Reden und Aufsatze zum nordischen Gedanken – Príhovoroch a článkoch k nordickému mysleniu jenského nordistu Bernharda Kummera (1897-1962), ktorý prispel k národno-socialistickému “cirkevnému boju” svojimi dielami o ženských božstvách Germánov a inými spismi, a ktorého protežoval Rosenbergov úrad. Reimerdessovej pamflet bol uvádzaný v rozličných súvislostiach ako literatúra k “vedeckému” prehĺbeniu témy, napr. v nacistickom časopise “Školiaci list” v roku 1937 alebo na veľkej berlínskej výstave “Žena a matka – zdroj života národa” v roku 1939.

Tématika ranonovovekých honov na čarodejnice zaujala už čoskoro po uchvátení moci v Nemecku nacistami taktiež ríšskeho vodcu SS Heinricha Himmlera, a preto bolo na jeho popud v roku 1935 vnútri Sicherheitsdienstu (SD) zriadené oddelenie Hexen-Sonderauftrag, ktoré býva niekedy nesprávne označované tiež ako H-Sonderkommando. Toto oddelenie malo celú tématiku vedecky spracovať. Bol to jeden z Himmlerových pokusov o rozšírenie politickej moci SS do oblasti duchovného života.

Do tohoto oddelenia spadalo mnoho vedcov z radov SS. Tí do roku 1944 hľadali v 260 archívoch a knižniciach stopy čarodejníckych procesov a vyhodnocovali ich aktá, ako aj vedeckú literatúru. Minimálne v hraniciach starej Ríše tak malo dôjsť ku kompletnému evidovaniu všetkých čarodejníckych procesov. Výskumy ale siahali okrajovo až do Indie a Mexika.

Výsledkom práce týchto vedcov je tzv. čarodejnícka kartotéka, ktorá obsahuje 33 000 kariet. Jednotlivé karty boli založené pre každého obžalovaného či pre blizko nerozlíšiteľnú obžalovanú skupinu. Formulár na karte obsahuje 37 predtlačených polí s detailami o osobe i procese.

Čarodejnícka kartotéka sa zachovala a jej originál je v archíve v Poznani v Poľsku. Kópiu potom vlastní i Nemecký spolkový archív vo Frankfurte.

Záujem Himmlera o túto tému vyplýval z jeho náhľadu na dejiny, pretože bol presvedčený, že sa jedná o zločin, za ktorý nesú zodpovednosť kresťania a najmä katolícka cirkev. Pretože však vo svojom jednostrannom zameraní za všetkým videl najmä židov, vytiahol tak do boja proti “židovsko-kresťanskej” kultúre, ktorá mala mj. za cieľ vyhladiť pohanskú starogermánsku kultúru, ktorej zvyšky chcel v archívoch taktiež objaviť.

Celá práca oddelenia nepokročila pre nedostatok času podstatne za štádium zbierania materiálu. Bolo nepochybne nesmierne obtiažne z nazbieraného materiálu doložiť vodcov ideologický predpoklad. Od počiatku osemdesiatych rokov 20. storočia ale kartotéka slúži moderným historikom k plošnej analýze prenasledovania. Jednotlivé údaje sa však musia skúmať veľmi obozretne, pretože obsahujú niekedy neúplnosti a chyby, ktoré mj. závisia na konkrétnej osobe, ktorá ten ktorý jednotlivý prípad spracovávala.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s