Sv. Karol Boromejský (1538–1584)

Karol Boromejský (kanonizovaný 1. novembra 1611), ako jeden z mála svätcov so zodpovednosťou za konanie značného počtu čarodejníckych procesov, sa narodil v Arone. Ako najmladšiemu z bratov mu bolo predurčené nastúpiť na cirkevnú dráhu. Neočakávané zvolenie jeho strýka z matkinej strany kardinála Gianangela de’ Mediciho za pápeža v decembri 1559 znamenalo zlomový bod v jeho živote. Pius IV. si povolal svojho synovca do Ríma a napriek jeho veku ho dňa 31. januára 1560 menoval kardinálom.

Cez tento príklad nepotizmu sa mladý Karol čoskoro stal jedným z najbohatších a najprestížnejších členov Posvätného kardinálskeho kolégia. Rozhodujúcou udalosťou jeho oslnivého vzostupu bolo zvolenie za správcu arcibiskupstva v Miláne 17. februára 1560. Od decembra 1563 bol vysvätený za milánskeho arcibiskupa a o takmer dva roky neskôr, v septembri 1565 slávnostne zasadol na arcibiskupský stolec. Keď už sa bol usadil v arcidiecéze, ktorú okrem krátkych období už nadlhšie neopustil, Boromejský sa úplne oddal rigoróznemu aplikovaniu tridentínskych dekrétov. Kvôli jeho reformným snahám, ho v r. 1565 pápež spravil tzv. legatus a latere (pápežským nunciom, doslovne “legátom zo strany” [pápeža]). Keď Borromeo stratil toto privilégium po smrti svojho strýka, dvaja nasledujúci pápeži Pius V. a Gregor XIII., mu udelili mnohé privilégiá, ktoré iní biskupi nevlastnili.

Borromeo mal takmer stredovekú ideu o vzťahu medzi sekulárnou a cirkevnou mocou, ale predovšetkým veril v neobmedzenú moc pri uplatňovaní biskupskej jurisdikcie, nielen nad klérom, ale v určitej miere aj nad laikmi a v dobre organizovanú pastoračnú aktivitu. Jeho pozícia vyprovokovala niekoľko vážnych konfliktov so španielskymi autoritami, ktoré vládli v milánskom vojvodstve, rovnako ako s inkvizítorom zo Santa Maria delle Grazie, ktorého jurisdikciu ohrozoval nielen v prípadoch herézy, ale aj v tých prípadoch, týkajúcich sa mágie, čarodejníctva a povery, ktoré sa pokúšal pripísať arcibiskupskému súdnemu tribunálu. Napriek nepriateľstvu zo strany španielskych guvernérov, súboju s dominikánskymi inkvizítormi a slabšími vzťahmi s Rímom po zvolení pápeža Pia V., Borromeo nikdy nezakolísal vo svojich radikálnych reformných aktivitách alebo vo svojom žiarlivom presadzovaní episkopálnej právomoci.

Miláno, z pohľadu Borromea, sa potrebovalo stať modelom pre vykonávanie reformy v univerzálnej Cirkvi, cieľ ktorému sa arcibiskup oddal úplne celou svojou dušou až do svojej smrti. Zostal v pevnom presvedčení, že za účelom boja s herézou, ktorá bola v jeho diecéze veľmi  hrozivou realitou, musí venovať všetky svoje sily vyhladeniu škandálov, ktoré slúžili nepriateľom katolicizmu. Táto úloha si vyžadovala rýchlu a radikálnu akciu.

Borromeo bol rovnako nemilosrdný vo svojom odhodlaní potrestať všetko čo sa týkalo mágie a povery ako bol zameraný proti protestantom. Toto bolo evidentné v krutých sankciách ustavených v jeho dekréte z roku 1568 De Magicis Artibus, Veneficiis Divinationibusque Prohibitis (O magických umeniach, travičstvách a zakázaných vešteniach), obnovenom o osem rokov neskôr pod titulom De Superstitionibus (O poverách). V ňom sa rozhodlo o tom, že ktokoľvek kto praktikoval magické umenia mal byť považovaný, či už mlčky alebo otvorene, za komplica Diabla. Tresty boli rôznorodé, od piatich rokov väzenia pre mágov až po sedem rokov väzby za spôsobenie búrky. Taktiež ostro prenasledoval neškodné ľudové povery zdedené od starovekej, synkretistickej religiozity (Farinelli a Paccagnini 1989, 81). Arcibiskup, keďže bol úplne presvedčený že všetka mágia bola diabolská, považoval čarodejnicu, definovanú ako služobníčku Diabla dobovým teologickým a právnym myslením, za centrálny problém a vyhladenie čarodejníctva za podstatný článok v reťazi reforiem v milánskom náboženstve. Vzrastajúca intenzita perzekúcie namierenej proti čarodejniciam sa preto stala jednou z najvýznamnejších aspektov jeho pastoračnej aktivity. V Lombardii mali byť povery spájané s diabolským poznaním od neskorého štrnásteho storočia. Osoby praktizujúce mágiu a ľudovú medicínu boli považované za nebezpečných náboženských rozvratníkov. Iba ich vyhladenie by mohlo prinavrátiť na zem boží poriadok a takto znovunastoliť primát Katolíckej Cirkvi po celom svete. Podľa Borromea boli biskupi povinní “vyhladiť osoby praktizujúce čarodejníctvo” (Farinelli and Paccagnini 1989, 82); aby sa to docielilo, nariadil kňazom, ktorí vedeli o rozšírení povery, aby systematicky posielali podozrivých do arcidiecézy. Tieto prieskumy slúžili ako príprava na skutočnú a vlastnú perzekúciu, ktorá bola vedená osobne samotným kardinálom.

Mimoriadne známym bol prípad istých žien z mesta Lecco, ktoré boli v r. 1569 obvinené z čarodejníctva arcibiskupským tribunálom a stali sa centrom ostrej kontroverzie medzi arcibiskupom a predsedajúcim kardinálom Rímskej inkvizície. Spor, ktorý pri tejto príležitosti eskaloval medzi Borromeom, ktorý chcel okamžité potrestanie, podporovateľmi obvinených čarodejníc a Rímom, ktorý namiesto toho požadoval oveľa rozvážnejšie vedenie súdneho procesu v podstate založené na vyšetrovaní či sa obvinenie dá podložiť nejakými hmatateľnými dôkazmi, reprezentujúci dôležitý míľnik v inkvizítorskej praxi (Prosperi 1996, 373). Listy, ktoré kardinál Scipione Rebiba (1504–1577) poslal Borromeovi v mene Kongregácie Svätého Ofícia (Rímskej inkvizície) v podstate predstavovali pri posúdení čarodejníctva umiernenú líniu, následne potvrdenú v Taliansku v posledných desaťročiach šestnásteho storočia a vrcholiacu okolo roku 1620 v známej inštrukcii Instructio pro formandis processibus in causis strigum, sortilegiorum et maleficiorum (Inštrukcia pre vedenie procesných postupov voči čarodejniciam, kúzelníkom a zločincom).

Dokonca aj po tomto ostrom konflikte s Rímom však Karol pokračoval v prenasledovaní čarodejníc s extrémnou krutosťou. V Roverede, vo Val Mesolcina, v roku 1583 osobne dohliadal na uväznenie a predsedal súdnemu procesu s približne desiatimi mužmi a ženami, vrátanie kňaza miestnej farnosti, všetkých obžalovaných z diabolského čarodejníctva a proti ktorým cirkevný súd nakoniec vyniesol jedenásť hrdelných rozsudkov (Farinelli a Paccagnini 1989, 92–96). Aj po smrti Borromea, ním vytýčený nemilosrdný postup voči ľudovým poverám v milánskom arcibiskupstve pokračoval. Boromejského bratranec Federico, menovaný za biskupa v roku 1595, taktiež odsudzoval a represívne zasahoval voči mágii vo všetkých jej prejavoch, vrátane najjednoduchších taumaturgických praktík. Vlastný výrok Federica o tom, že mal osobne stretnúť s Diablom zvyšovalo klímu strachu, ktorá mala za následok vynesenie deviatich hrdelných rozsudkov proti čarodejniciam v Miláne medzi rokmi 1599 a 1630. Federico, hoci sa priamo neangažoval v týchto procesoch na rovnakej úrovni ako Carlo, veril že takéto rozsudky smrti boli spravodlivé, pretože boli vynášané “podľa práva” (Farinelli a Paccagnini 1989, 103). Federico bol zodpovedný za nerealizované plány postaviť miesto, kde by čarodejnice, po tom čo by dostali náležité duchovné a súdne tresty, tam boli uväznené, aby sa zabezpečilo, že “kúkoľ” bude úplne vyhladený (Bendiscioli 1957, 298).

Paolo Portone; Preklad Shannon Veneble

Použitá a odporúčaná literatúra:

Agnoletto, Attilio. 1984.“Un ‘Indice di superstizioni’ della Lombardia borromaica.” Quaderni milanesi: Studi e fonti di storia lombarda 8: 77–94.

Bendiscioli, Mario. 1957. Politica, amministrazione e religione nell’età dei Borromeo. Pp. 1–350 in Storia di Milano. L’Età della Riforma cattolica (1559–1630). Vol. 10. Milan: Fondazione Treccani degli Alfieri per la storia di Milano.

Farinelli, Giuseppe, and Ermanno Paccagnini. 1989. Processo per stregoneria a Caterina de Medici (1616–1617). Milan: Rusconi.

Jedin, Hubert. 1971. Carlo Borromeo. Rome: Istituto della Enciclopedia Italiana.

Monter, William, and John Tedeschi. 1986. “Towards a Statistical Profile of the Italian Inquisitions, Sixteenth to Eighteenth Centuries.” Pp. 130–157 in The Inquisitions in Early Modern Europe. Studies in Sources and Methods. Edited by Gustav Henningsen and John Tedeschi. De Kalb: Northern Illinois University Press.

Portone, Paolo. 1996. “Un processo di stregoneria nella Milano di Carlo Borromeo (1569).” Pp. 317–330 in Stregoneria e streghe nell’Europa moderna. Convegno internazionale di studi (Pisa, 24–26 March 1994). Edited by Giovanna Bosco and Patrizia Castelli. Pisa: Pacini.

Prosperi, Adriano. 1996. Tribunali della Coscienza. Turin: Einaudi.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s