Nacistický záujem o perzekúciu čarodejníc

Správy o záujme vodcu SS (Schutzstaffel—ochranný oddiel resp. obranná jednotka) Heinricha Himmlera o výskum perzekúcie čarodejníc sa začali šíriť už od roku  1947 vďaka berlínskym novinám Telegraf. Informácia pochádzala od neznámeho knihovníka z poľského mesta Poznaň (predtým Posen), kde boli uložená obrovská zbierka kníh a niektorých spisov pochádzajúcich od SS, ktoré poskytovali tomuto projektu dôveryhodnosť . V roku 1948 a 1951 vyšli na povrch ďalšie informácie pochádzajúce od bývalého väzňa koncentračného tábora, Herberta Blanka, ktorému bolo nariadené od veliteľstva SS vytvoriť výťahy zo spisov čarodejníckych procesov. V roku 1952 malo vyšetrovanie týkajúce sa osudu nemeckých archívnych zdrojov na poľskom teritóriu ponúknuť o tomto projekte viacero vodítok. Samozrejme informácia o Himmlerovom projekte napokon zapadla až do tej doby sa keď historik Gerhard Schormann nerozhodol poskytnúť popis z prvej ruky o archívnej zbierke spisov pochádzajúcich z čarodejníckych procesov zostavenú tzv. SS H-Sonderkommando(zvláštna jednotka H [Hexen-čarodejnice]) v úvode k jeho krátkej knižke (Schormann 1981). Správy podnietili široký záujem po celom Nemecku.

Odvtedy početní historici zameriavajúci svoj výskum na dejiny rannomodernej Európy a nacistického Nemecka mali využívať buď originálne materiály zachované v archívoch v Poznani alebo ich kópie zaznamenané na filme uchované v Bundesarchiv vo Frankfurte. Po páde Nemeckej demokratickej republiky (DDR) v roku 1989 historik Jörg Rudolph objavil ďalšie spisové materiály v zložkách SS, ktoré boli tajne uchovávané Stasi, spravodajskou službou bývalej DDR pre politické účely. Od roku 1999 bola študijná skupina schopná predstaviť zborník zostavený z článkov podrobne sa zaoberajúcich  rozličnými aspektami tzv. H-Sonderkommando, vrátane nadôvažok jeho politických cieľov a ideologických základov, kritického zhodnotenia vedeckej hodnoty tejto spisovej zbierky SS.

Národnosocialistické pohľady na čarodejníctvo a jeho perzekúciu

Záujem Himmlera, i keď jasne odrážal jeho zámer využiť politicky materiály z čarodejníckych procesov nielen proti Katolíckej Cirkvi ale aj protestantským oponentom, bol taktiež hlboko zakorenený v nacistickej ideológii. Podobne ako iní intelektuálne založení nacionálni socialisti aj tento majster vyhladzovacích táborov smrti veril, že obete perzekúcií čarodejníc odohrávajúcich sa v neskorom stredoveku a ranomodernom období mali byť čistými potomkami germánskej rasy. Čarodejnice boli údajne stúpenkyne a uctievačky tradičného germánskeho náboženského kultu, ktoré sa z tohto samého dôvodu mali stať obeťou prenasledo vaní zosnovaných cirkevnými autoritami pri ich pokuse vyhladiť zvyšky pohanstva. V samom koreni bola táto teória namierená na antisemitizmus, predstierajúc že Katolícka Cirkev od svojho počiatku bola preniknutá Židmi a “Židovským” zámerom zničiť všetky rasovo nadradené bytosti.

Podobne ako mnoho iných myšlienok a vízií nacionálneho socializmu, aj táto pohanská interpretácia čarodejníctva vyvierala z dlhej tradície antimodernistických presvedčení. Po tom čo Osvietenstvo malo koncom 18. storočia odčarovať čarodejnícke predstavy, nasledujúce storočia, v ktorých pretrvávala romantizujúca inšpirácia, objavili za nimi “skutočnú pravdu”. Vo Francúzsku Jules Michelet prehlásil čarodejnicu za skutočne ľudovú liečiteľku; v Nemecku zasa Jakob Grimm v nej videl postavu v ktorej sa skrýva stratená germánska kultúra. V Anglicku Margaret Murray (1921) znázornila čarodejníctvo ako staroveký kult plodnosti. Ale nikde nedošlo zhmotnenie postavy čarodejnice až tak ďaleko ako v Nemecku a Rakúsku. Keď Hitler prišiel v roku 1933 k moci, neopohanská vízia čarodejníctva ukazovala svoju  “bielu” ako aj “čiernu” interpretáciu. V rámci tej prvej sa tvrdilo (podobne ako Michelet), že čarodejnice mali byť zástupkyňami ľudovej medicíny; podľa tej druhej to bolo tak, že ľudia obvinení z čarodejníctva boli skutočne skupinami germánskych bojovníkov a bojovníčok zápasiacich s démonickými silami pomocou rituálnych prostriedkov. Vojenskou verziou, vykladanou viedenským germanistom Ottom Höflerom, ktorou samozrejme veľmi súhlasili Himmler a jeho “Čierny rád” SS, zatiaľčo umiernenejšia “biela” verzia, obhajovaná Himmlerovým politickým oponentom šéfideológom Alfrédom Rosenbergom padla za obeť vnútorným straníckym čistkám. Nezávisle od týchto rozdielov však obidve frakcie súhlasili v tom, že kresťanstvo malo byť zodpovedné za zmasakrovanie miliónov germánskych obetí. Preto sa historický výskum stal skutkom pripomínajúcim “rasové straty” a prejavom úcty voči “obeti germánskych hrdinov” – ženám rovnako aj mužom. S danou zjavnou kontinuitou tejto konfrontácie to taktiež poskytovalo muníciu pre nadchádzajúcu bitku. Politicky bol preto čarodejnícky výskum braný ako “vedecké skúmanie nepriateľa” s úplnou zodpovednosťou za projekt spadajúcou na tajnú službu SS (SD) a sústredený bol najprv v tzv. Amt II Gegnerforschung (výskum o nepriateľoch) v rámci centrálnej administratívy SS úradu Reichssicher-heitshauptamt (Nacistického Ústredného Úradu Ríšskej Bezpečnosti).

Práca začala v roku 1935, po nacistickom publikovaní ideologicky revidovanej verzie tradičného sedliackého kalendára, v ktorom sa písalo o zodpovednosti Cirkvi za milióny zmasakrovaných heretikov a čarodejníc ako o vyvrátenom škandalózne ignorantskom historickom mýte. Toto zlyhanie ukázalo, že historicky presná propaganda musí byť preto postavená na organizované vedecké základy.

Organizácia a výkonnosť

Výskumná skupina SS zameraná na čarodejníctvo (H-Sonderkommando) urobila všetko preto aby utajila svoje aktivity, ako ukazuje aj jej skratka (“H” ako “Hexen”). Zatiaľ čo vyhľadávanie dovtedy publikovanej literatúry pokračovalo, členovia začali navštevovať archívy po celej Tretej ríši už v lete roku 1935, rovnako ako počas vojny rozširujúc svoje vyšetrovanie na okupované oblasti. Keď tak robili nikdy oficiálne neodhalili svoje členstvo v SS, pracujúc namiesto toho zatiaľ pod akademickým alebo súkromným krytím; ináč by inak nikdy neboli získali prístup do cirkevných inštitúcií, ako napríklad arcibiskupské archívy v Trieri.

Záznamy z procesov a podobné dokumenty boli vyšetrované podľa pevne stanoveného postupu, navrhnutého nielen na zistenie základných faktov (počet obetí, vek, pohlave a rasa(!)) ale taktiež na získanie dôkazu o tom, kto vypracovával obvinenia a usporadúval procesy a najmä o zodpovednosti cirkví. Sekretárky neskôr prepísali tieto zistenia strojom vyplnené formuláre – preto bol zvolený poľský názov Kartoteka (Kartotéka, kartový register) a usporiadali ich podľa lokalít, takže sa dali rýchlo využiť na vyvolanie kampaní v miestnej tlači. V rámci oveľa vedeckejšej kostry bolo naplánované uverejniť systematické štúdie o rasových a demografických aspektoch perzekúcií, o použití mučenia a o falšovaní v skorších historických popisoch.

Hoci ideologické hranice projektu sú zrejmé ich perspektíva z dola mu umožnila prinajmenšom teoreticky nové náhľady, obzvlášť jeho zameraním sa na sociálny kontext (ak zameníme “rasu” za “sociálne postavenie”). Naviac výskumníci SS neboli tak predpojatí aby prehliadli blízke spojenectvo medzi svetskými a cirkevnými predstaviteľmi v rámci učenej kultúrnej elity, ale ich ideológia ich prinútila použiť koncept separátnej (a rasovo ponímanej) ľudovej kultúry. Je preto cenné v tomto kontexte pripomenúť, že myšlienka kultúry elít ako opaku ľudovej kultúry by sa mohla stať oceňovaným prístupom niektorých spoločenských historikov  dlho až do 80-tych rokov 20. storočia, predtým než sa dostane k skutočne omnoho zložitým predpokladom diferencovaných medzikulturálnych vzťahov. Medzitým sa však zdá, že romantický obrázok čarodejníc ako jednoducho prenasledovaných za to že boli “vedmy” je taký živý ako bol už vo feministických a neopohanských kruhoch. Skutočne moderným, na druhú stranu, bol zámer H-Sonderkommanda spopularizovať svoje nálezy pomocou výstav a článkov v populárno-náučných časopisoch a masívnym využitím fotografického materiálu.

Napriek svoijm ambicióznym a moderným cieľom, stratégiám a prístupom boli výsledky projektu sklamaním. V rámci 33846 prípadov zaznamenaných ku koncu roku 1943 keď sa práca na projekte skončila z dôvodu nepriaznivého vývoja vojny, výsledky počtov obetí boli ďaleko za ako napr. 500000 resp. dokonca ako milióny obetí, ktoré sa očakávali. Ohľadne úlohy Cirkvi, na rozdiel od potvrdenia toho, čo bolo už známe o jej propagande, dôkazy skôr naznačovali opak, tj. že podpora perzekúciam čarodejníc pocházdala od obyčajného nemeckého ľudu. Zrejme ranomoderná spoločnosť bola viac preniknutá kresťanstvom, než ako sa domievali prívrženci rasového pohanstva. Výskum stôp o potlačených germánskych kultoch o tomto nedokázal nájsť dostatočné dôkazy.

Okrem koncepčných skratiek a slepých uličiek, intelektuálna priemernosť, skutočný diletantizmus pracovníkov H-Sonderkommando ukázalo že ich výstupy sú nepoužiteľné pre antireligióznu propagandu. Nedávne nové preskúmanie zachovaného materiálu v porovnaní s archívnymi zdrojmi (Lorenz et al. 1999) odhalilo bepočetne veľa chýb, ktoré oponenti nacistického pohanstva by taktiež boli schopní odhaliť: chybná identifikácia prípadov, nesprávne prečítanie a popletenie mien obvinených, nesprávne pochopenie kontextu a nepochopenie toho, čo sa pri lokálnych perzekúciách skutočne stalo .

Preto potom neprekvapí, že žiadna z ambiciózne plánovaných štúdií nemohla byť dokončená. Je príznačné že osobný záujem dôstojníka SS Dr. Rudolfa Levina, popredného člena skupiny, využiť svoje dielo na akademickom poli a predstaviť ho ako Habilitačná prednáška (druhá dizertačná práca, nutná na získanie definitívy) na Univerzite v Mníchove bol neúspešný a zamietnutý akademickou komisiou. Dokonca aj krízový manažment šedej eminencie skupiny, prominentného nacionálne socialistického historika a dôstojníka SS profesora Günthera Franza, nedokázal túto situáciu zlepšiť.

Priemernosť filológov v skupine napovie niečo o ich motívoch prečo participovali na projekte: využiť ho ako výťah k akademickej kariére, inak nedostupnej. “Modernisti” v rámci skupiny samozrejme tí ktorí boli poverení distribúciou výstupov na verejnosť, ho využili ako šancu na rozvinutie metód životne dôležitých pre ich vlastné budúce kariéry v povojnovej nemeckej tlači a v marketingu. Preto sa vedúci úradu SS zaoberajúceho sa “vedeckým skúmaním nepriateľa,” profesor Dr. Franz A. Six v povojnovom období stal poprednou postavou západonemeckého marketingu.

Pri daných vedeckých nedostatkoch zbierky dokumentov o čarodejníckych procesoch SS je ich užitočnosť pre súčasný historický výskum obmedzená. Okrem ich fotografických kópií, prepisy a výňatky z originálnych dokumentov, Kartotéka sa nemôže používať ako náhrada za ináč stratený archívny materiál. Samozrejme to má svoje výhody ako prostriedok na získavanie prehľadu alebo overovanie zdrojov a získavanie vodítok o niektorých naozaj zriedkavých nálezoch, ako bola poprava šestnástich čarodejníc o ktorých sa píše, že sa konali v rokoch 1629 a 1630 v dedine Sehlem blízko Trier. Tieto prípady boli zdokumentované iba poznámkou vo selhemskom farskom registri, celkom výnimka v rámci súčasného presvedčenia o odmietaní poskytovania odsúdeným čarodejniciam kresťanský pohreb ako aj dokonca vyhotovenia záznamu o nich. Pri ich danom všeobecne povrchnom postupe výskumníci SS v tomto prípade sa iste spoliehali na miestneho informátora, pravdepodobne niekoho, kto pracoval s farskými záznamami za účelom vypracovania rasovej genealógie.

Walter Rummel

Použitá a odporúčaná literatúra:

Baumgarten, Achim R. 1994. “Hexenprozessforschung im Bundesarchiv.” Mitteilungen aus dem Bundesarchiv 2: 75–83.

Behringer, Wolfgang. 1994. “Zur Geschichte der Hexenforschung.” Pp. 93–146 in Hexen und Hexenverfolgung im deutschen Südwesten. Edited by Sönke Lorenz. Ostfildern: Cantz.

Hachmeister, Lutz. 1996. Der Gegnerforscher: Die Karriere des SS-Führers Franz Alfred Six. Munch: Beck.

Harmening, Dieter. 1989. “Himmlers Hexenkartei: Ein Lagebericht zu ihrer Erforschung.” Jahrbuch für Volkskunde. Neue Folge 2: 99–112.

Lorenz, Sönke, Dieter R. Bauer, Wolfgang Behringer, and Jürgen Michael Schmidt, eds. 1999. Himmlers Hexenkarthotek: Das Interesse des Nationalsozialismus an der Hexenverfolgung. Bielefeld: Verlag für Regionalgeschichte.

Schormann, Gerhard. 1981. Hexenprozesse in Deutschland, Göttingen: Vandenhoeck and Ruprecht.

Sebald, Hans. 1989. “Nazi Ideology Redefining Deviants: Witches, Himmler’s Witch-Trial Survey, and the Case of the Bishopric of Bamberg.” Deviant Behaviour 10: 253–270.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s