Falošná fasáda integrizmu a Magistérium

…v súčasnosti sme svedkami nového integralizmu [čítaj: extrémneho tradicionalizmu] ktorý ako sa zdá podporuje to čo je striktne katolícke, ale v skutočnosti toto katolícke od základu poškodzuje. Vytvára vášne plnej podozrení, animozity, ktorá je ďaleko od duchu evanjelia. Existuje tu posadnutie listom, ktorý považuje liturgiu Cirkvi za neplatnú [čítaj: nelegitímnu resp. teologicky podozrivú] a teda kladúcu samú seba mimo Cirkev. Zabúda sa tu na to, že platnosť liturgie primárne závisí, nie na špecifických slovách, ale na spoločenstve Cirkvi; pod pláštikom katolicizmu, je tu popretý samotný princíp katolicizmu a do značnej miery sa zvyk zamieňa za pravdu.

Joseph kardinál Ratzinger, Princípy katolíckej teológie (1982), s. 377

Malo by sa pripomenúť, že vyššie uvedený citát muža, ktorý sa neskôr stal pápežom, bol napísaný v roku 1982 a kontext, v ktorom bol vyslovený bola pretrvávajúca rebélia proti II. vatikánskemu koncilu, ktorú zväčša inicioval neskorší arcibiskup Marcel Lefébvre, ktorý v roku 1970 založil kňazské Bratstvo Sv. Pia X. (SSPX).

Lefevbre, ktorý podpísal všetky dokumenty II. vatikánskeho koncilu (archívne fotografie poskytujú dôkazy, ktoré jeho neskoršie tvrdenia usvedčujú zo lží), mal odstúpiť ako Apoštolský vikár v Dakare v Senegale a ako apoštolský delegát vo francúzskej Afrike.

Po odstúpení a po poskytnutí svojho požehnania konečným rozhodnutiam Koncilu, sa Lefebvre, ako mnohí iní stal obeťou dezilúzií z implementácie Koncilu po celom svete a s reformou Rímskeho Misálu z roku 1970.

Zatiaľčo II. vatikánsky koncil ako všetky koncily v histórii boli zložené z rozličných biskupov s rozličnými agendami—niektorými nie veľmi v súlade s katolíckou doktrínou—je katolíckym učením, de fide, že ekumenický Koncil je na konci pod ochranou Ducha Svätého (1), ktorý ho uchráni od slávnostného vyhlasovania chybných doktrín a učení (2).

Rímsky pápež, hlava kolégia biskupov, keď ako najvyšší pastier a učiteľ všetkých veriacich v Krista, ktorý posilňuje svojich bratov vo viere, definitívnym aktom [spôsobom] vyhlasuje učenie [týkajúce sa] viery alebo mravov… Neomylnosť prisľubenú Cirkvi má aj zbor biskupov, keď vykonáva najvyšší Učiteľský úrad spolu s Petrovým nástupcom,“ predovšetkým na ekumenickom koncile. “

—-Katechizmus Katolíckej Cirkvi, par. 891

Konečným výsledkom je a musí byť, podľa katolíckej viery, ortodoxná, čistá doktrína, i keď sa tradičné učenie ďalej rozvíja: Ako Trindentský koncil prehlásil veľmi otvorene v princípe, ktorý dosahuje až na sv. omšu a sviatosti:

Posvätný Koncil [Tridentský] naviac vyhlasuje: Cirkev má a vždy mala, pri povolení sviatostí a zachovaní ich podstaty, moc rozhodnúť alebo modifikovať to čo Ona uzná ako za lepšie vyhovujúce duchovnej užitočnosti tých, ktorí ich prijímajú alebo s ohľadom k samotným sviatostiam, podľa rozličného počtu okolností, časov a miest.

Tridentský koncil, Denzinger 1728; taktiež Denzinger vyd. Herder, 1955, č. 931, s. 256

Toto bolo vždy učenie Rímskokatolíckej Cirkvi. Do tej miery keď arcibiskup Lefebvre neustále kritizuje zneužitia učenia a implementácie koncilu je stále na bezpečnej pôde. Určite sa nemýli, ako takmer každý pripúšťa, pri kritike spôsobu ako sa vynucoval reformovaný misál (nová sv. Omša) na Božom ľude bez ohľadu na obavy—aj praktického aj duchovného rázu—tých, ktorí boli oddaní Latinskej sv. omši podľa tridentskej reformy.

Lefébvre a Ratzinger / Benedikt XVI.

Nikto iný nebol viac jasnejší vo vyjadrení v tomto bode sv. omše (a spôsobe akým bola implemetovaná) než súčasný pápež, ktorého slová, citované vyššie, boli namierené proti Lefébvrovi. Takže aký bol rozdiel medzi konzistentnou kritikou kardinála Josepha Ratzingera o tejto veci a tých neskorších kritických vyjadrení Marcela Lefébvra? Rozdiel tkvie v priepasti, o ktorej Ratzinger povedal, že “poškodzuje …samotný princíp katolicizmu… v jeho jadre“.

Priepasť

Pod vplyvom bezohľadných poradcov, ktorí pochlebovali tomuto starému mužovi ako údajnému novému “Atanáziovi“, sa Lefebvre dostal medzičasom od správneho a legitímneho kritického postoja až k skutočnému pripisovaniu chýb a falošných učení samotnému živému magistériu na oficiálnom ekumenickom Koncile, naznačujúc tým že pápež a s ním všetci biskupi, by mohli oficiálne promulgovať falošnú doktrínu (ekumenizmus, náboženskú slobodu, atď., ktorú odsudzujú podľa svojho vlastného súkromného úsudku ako by bola v rozpore a nie v rámci vývoja Tradície!) Samotný názov jeho novej organizácie bol zámernou urážkou Cirkvi, keďže Sv. Pius X. bol  známym svojou vojnou proti teologickému modernizmu, ktorý sa stal módnym v istých katolíckych kruhoch na sklonku 19. storočia.

Pre Lefébvra mal pápež a samotné magistérium podľahnúť modernizmu a vyhlásiť ho oficiálne za cirkevnú doktrínu. To je nemožné, de fide, podľa starobylého katolíckeho učenia by to skutočne bola skaza pre Cirkev “samotného princípu katolicizmu” ako povedal kardinál Ratzinger. Mohlo by to hrubo narušiť učenie Cirkvi o neporušiteľnosti viery. Toto je dôvod prečo je takáto hrubá neznalosť tak nebezpečná. Pília si konár na ktorom sedia! Nie. Oni dokonca odrezali samotný kmeň, ktorý patrí Stromu Života (Jn 15)

Benedikt XVI., náš pápež a jeho predchodca boli súčasťou Koncilu a poznali úmysel otcov vyjadrený v ich záverečných dokumentoch. Magistérium má vždy interpretovať podľa dôveryhodného učenia cirkevných koncilov, očisťovaním a vysvetľovaním oficiálnych dokumentov a dávať na správnu mieru akékoľvek dezinterpretácie, dvojznačnosti a podobne ktoré môžu vyvstať. Ale Lefébvrova arogancia—znovu živená pochlebovaním jeho pätolízačov zoskupených okolo neho, ktorí ako som presvedčený ním manipulovali od začiatku do konca a pravdepodobne boli aj v pozadí ako autori jeho kníh resp. ich podstatných častí—rástla. Medzitým, odmietajúc všetko cirkevné usmerňovanie a odlišnosti, sa arcibiskup vo svojich odsúdeniach úplne rozzúril:

Stolica sv. Petra a pozície autority v Ríme sú obsadené antikristami.

— Dossier sur les Consécrations Episcopales, —Arcibiskup Marcel Lefébvre, dňa 28. augusta 1987.

A 15. júna 1988, ten istý  arcibiskup  prehlásil na konferencii, že Ján Pavol II. “nie je katolík.

A takto by sme mohli citovať jeho výroky donekonečna. A dogmatické dôsledky sú hrozné. Napokon Lefébvre, konajúc ako pápež, vysvätil štyroch nových biskupov proti jasným nariadeniam Cirkvi a bol bohužiaľ exkomunikovaný. Nemal pochopiť vzťah medzi posvätnou Tradíciou a žijúcim magistériom v katolíckej teológii:

“Živé magistérium, preto vytvára rozsiahle použitie dokumentov minulosti, ale tvorí to takým spôsobom zatiaľčo posudzuje a interpretuje, zdvorilo hľadajúc v nich ich prítomné myslenie, ale podobne, keď je to potrebné, rozlišuje toto prítomné myslenie od toho, čo je tradične len v zdaní. Je to zjavená pravda vždy žijúca v mysli Cirkvi, alebo ak je to prednostne, prítomné myslenie Cirkvi v kontinuite s jej tradičným myslením, ktoré je preň konečným kritériom podľa ktorého žijúce magistérium prijíma ako pravdivé alebo odmieta ako falošné často nejasné a zmätočné formulácie, ktoré sa vyskytnú na monumentoch minulosti. Takže takto sú vysvetlené jej rešpekt voči spisom Cirkevných Otcov ako aj jeho zvrchovaná nezávislosť voči týmto spisom–posudzuje ich viac než je nimi súdené….Existuje tu preto v Cirkvi vývoj dogiem, vývoj teológie, vývoj do určitej miery aj samotnej viery, ale tento vývoj nespočíva v pridávaní čerstvých informácií ani v zmene myšlienok. To čo sa verilo sa má a bude vždy veriť, ale medzitým sa viac všeobecne a podrobnejšie chápe a explicitne sa vyjadruje.”

— Katolícka encyklopédia, 1912, Tradícia a živé Magistérium

A Katechizmus Katolíckej Cirkvi, par. 892. o riadnom Magistériu:

Božiu pomoc dostávajú aj nástupcovia apoštolov učiaci v spoločenstve s Petrovým nástupcom a osobitne rímsky biskup, pastier celej Cirkvi, keď – bez toho, aby dospeli k neomylnej definícii a vyslovili sa „definitívnym spôsobom“ – pri vykonávaní riadneho Učiteľského úradu (Magisterium ordinarium) predkladajú učenie, ktoré privádza k lepšiemu chápaniu Zjavenia vo veciach viery a mravov. Tohto riadneho Učiteľského úradu sa veriaci v Krista majú „pridŕžať… s nábožnou poslušnosťou ducha“, ktorá sa síce odlišuje od súhlasu viery, ale je jeho predĺžením.

“…v Katolíckej Cirkvi princíp “tradície” označuje, nie len a nie na prvom mieste, trvácnosť starobylých doktrín resp. textov, ktoré mali byť prinesené, ale istým spôsobom koordinácie živého slova Cirkvi a rozhodujúceho písaného slova Písma.”

Benedikt XVI.:

…”tradícia” znamená mimo iného to, že Cirkev, prežívajúc vo forme apoštolskej následnosti s úradom sv.Petra v jej strede, je miesto v ktorom žije Biblia a je interpretovaná spôsobom ktorý zaväzuje. Táto interpretácia utvára historickú kontinuitu, nastavuje pevné štandardy, ale nikdy nedosahuje konečný bod v ktorom by patrila len minulosti. “Zjavenie” je uzavreté ale interpretácia, ktorá zaväzuje nie je. Preto nemože existovať žiadne odvolanie proti konečnej sile záväznosti interpretácie. Preto tradícia je v podstate vyznačená “žijúcim hlasom” –t.j. obligatórnou povahou univerzálnej Cirkvi.”

( —-Kardinál Joseph Ratzinger, Church, Ecumenism & Politics, Crossroad NY, s. 79-80, 1988)

Tradícia nie je skamenelinou —-textami, ktorými možno posudzovať živé magistérium. Je to živé magistérium, ktoré posudzuje čo je a čo nie je Tradícia, čo je iba “prípadkové, akcidentálne” ako sa označuje v scholastike. To je aj dôvod prečo (sústredení v spolu v diskusných miestnostiach verne napodobňujúc zákon protikladu Feeeneyovci, Remnantisti, SSPX, sedisvakantisti, independentisti a tak ďalej…) nikdy nedokážu ani rozhodnúť čo je Tradícia! Nemajú žiadnu kompetenciu a apoštolskú autoritu aby tak konali. Je to jedine apoštolská autorita, ktorá je založená Ježišom Kristom a ktorá je ním poverená takto rozlišovať medzi matériou pamiatok minulosti! Božie  “čokoľvek”, ktoré bolo dané Petrovi, Skale, ako “kľúče” (Pozri Mt 16,18-20) je ustanovené do budúcnosti, naozaj pre všetky časy.

Zmätok pretrváva

Obrovské zmätky pretrvávajú. Iba nedávno (júl 2006) Thomas Woods, jeden z autorov bezohľadnej knihy ( Veľká fasáda – The Great Facade) uverejnej niekoľko rokov predtým ako odpoveď na kritiku tohto pisateľa, povedal:

Taktiež bránim knihu The Great Facade pred bláznivým ale príliš typickou kritikou niekoho, kto ju zrejme ani nečítal. Nikdy som nemal veľkú túžbu byť poučovaný o pozíciách, ktoré som nikde nerozvíjal.
O takmer každom škandále diskutovanom v TGF, autori boli vyklepaní nejakým kardinálom alebo niektorým serióznym pozorovateľom…

Woods, podobne ako Lefébvre, do teraz nedokáže, prinajmenšom keď sa nachádza medzi integristami, robiť rozdiely medzi kritikou zneužitia a pripisovaním vyslovených omylov a heréz živému magistériu ako Učiteľskému úradu Cirkvi (pozície, ktoré on takmer iste rozvíjal!). Preto toto jeho nedávne hodnotenie tejto knihy —po vyslovení sa iným, druhou stranou jeho úst, ktorí nie sú priaznivo naklonení voči takejto nezodpovednej a bezohľadnej  “kritike”, ktorou sa chce oddeliť od “amatérskej” teológie a kritík, nachádzajúcich sa v tejto knihe a v skupine, ktorá ju uverejnila—míňa celú podstatu veci. Ktorá je to?

Kniha The Great Facade bola písaná ako obrana manifesta, v ktorom sa píše toto:

Podľa nášho pohľadu možná budúca deklarácia sede vacante – upráznenia stolca svätého Petra (“časové obdobie, v ktorom je Apoštolská stolica prázdna, ako dôsledok herézy pápeža, Catholic Family News, č. 7/2000) by mohla nastať automaticky vtedy, keď by sa Cirkev stala vedomou si závažnosti omylov dnešných dní a kto je za nich zodpovedný.

– We Resist The Pope To His Face, V.3 (zvýraznenie naše)

Sv. Tomáš napísal:

Podstata schizmy leží v rebelantskej neposlušnosti prikázaní [Cirkvi]; Hovorím rebelantsky pretože schizmatik ukazuje tvrdošijný výsmech z cirkevných prikázaní a odmieta sa podriadiť jej rozsudku.“(Summa Theologiae IIA, IIae 39, zvýraznenie naše).

Osobný úsudok extrémnych tradicionalistov sa snaži prebiť “jej rozsudok” neustále; toto je preto, že ich diskusné fóra sú preplnené otvorenou nenávisťou, chvastúnstvami a aroganciou voči ortodoxným vyjadreniam, čo má naozaj “ďaleko od ducha evanjelia” (citát kardinála Ratzingera úplne navrchu); schizma je hriech proti jednote a láske k blížnemu a rýchlo sa láska súkromného úsudku premení na lásku k sebe až z nej zamrazí, ako integristi spoja sily s mocou kultúry smrti pri ničení jediného princípu katolíckej jednoty, následníka sv. Petra (Mt 16, 18 a ďalej). Naďalej sa však Cirkev nevzdáva nádeje pre tých, ktorí ju opustili a ktorí sa opovažujú hovoriť jej čo je katolícka viera a čo ona učí.

7/8/06

~~~

Pozri tiež webstránku pod názvom The SSPX Agenda zostavenú bývalým členom bratstva SSPX

.

(1)

Môžeme prehlásiť, že nebo a zem sú spojené pri udržiavaní Koncilu — svätí na nebesiach chrániť našu prácu, veriaci na zemi neprestajne sa modliac k Pánovi a vy, sekundujúci inšpirácií Svätého Ducha aby táto práca všetkých mohla zodpovedať súčasným očakávaniam a potrebám rozličných ľudí na svete.

—Ján XXIII., Otváracia reč na Koncile

(2) Táto ochrana Ducha Svätého nie je primknutá k nijakému koncilu na spôsob slovnej inšpirácie; iba zabezpečuje to, že vyučovanie pravej doktríny je uchránené od omylov a heréz.

Koncil chránený od omylov Duchom Svätým

(1) Z Katolíckej encyklopédie, 1910, o Neomylnosti

Preložené z anglického originálu Integrism’s Facade and the Magisterium, autor: Stephen Hand, krátené

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s