Súkromné zjavenia vs. Zjavenie v Písme a Tradícii

Dá sa konštatovať, že neinformovanosť veriacich o postojoch Cirkvi k súkromným zjaveniam, ale aj o postojoch vedy k sprievodným javom rôznych optických úkazov je priam priepastná. Až by sa dalo postaviť otázku o patológii takej viery, ktorá navzdory cirkevným autoritám i napriek argumentácii odborníkov (fyzikov, psychológov, neurofyziológov a p.) verí, že sa Slnko premiestnilo na oblohe na opačnú stranu, že v ňom videli hostiu alebo monštranciu alebo Madonu s dieťaťom a podobne. A nesmierne sa divia tomu, prečo cirkevné autority mlčia keď Panna Mária dáva odkazy.

Pre veriacich je dôležité poznať učenie Cirkvi o súkromných zjaveniach.

Historici poukazujú na to, že prvé výrazné stanovisko Učiteľského úradu Cirkvi (Magistéria) o súkromných zjaveniach bolo prijaté na Piatom lateránskom koncile, ktorý sa konal v dobe oplývajúcej vizionármi a prorokmi. Kazateľstvo bolo vtedy na nízkej úrovni, preto koncil vydal zákony, týkajúce sa spôsobu kázania. Dňa 19. decembra 1516 bol zverejnený dekrét, v ktorom sa uznávalo, že Boh v súhlase s prísľubom, o ktorom hovoril prorok Amos (2, 11), môže zjaviť budúce veci v súkromných zjaveniach. Aj sv. Pavol odporúčal, aby sa Duch neuhášal a aby sa proroctvami nepohŕdalo (1 Sol 5, 19). Súkromné zjavenia sú možné, ale treba ich vážne skúmať, či skutočne pochádzajú od Boha. Na koncile sa rozhodlo, že prorocké inšpirácie prijaté v súkromných zjaveniach, prv než sa uverejnia a rozšíria medzi ľudom, musia byť preskúmané Apoštolskou stolicou. Aj miestnemu biskupovi sa zaručovalo právo rozhodovať v tejto veci, ale má požiadať o spoluprácu niektorých učených a skúsených osôb pred vyslovením úsudku (Conciliorum oecumenicorum decreta, s. 613). O téme súkromných zjavení rokoval aj Tridentský koncil. Dňa 3. decembra 1563 sa rozhodlo, že posudok o zázračnosti javu patrí biskupovi, ktorý má prijať pomoc teológov a odborníkov (tamže, s. 752). Toto odporúčanie koncilu sa však verne nezachovávalo. Preto sa jednotliví biskupi často obracali na Rím.

Možno by bolo užitočné na miestach údajných zjavení vyvesiť zásady vytýčené už pápežom Benediktom XIV, podľa ktorých treba pristupovať k súkromným zjaveniam. Uvádza ich nasledujúcimi slovami: “Je osožné ich mať na zreteli nielen pre ich teologickú zrelosť, ale aj preto, že by to mohlo zmierniť niektoré z obáv našich odlúčených bratov, keby sa vedelo, žesúkromné zjavenia, a to aj tých najväčších svätcov, nie sú článkami viery” a že “prináležia do inej roviny, na ktorú sa kresťanská viera sama osebe neviaže”. Spomínané zásady pápeža Benedikta XIV. (Benedikt XIV, De Servorum Dei Beatificatione et Beatorum Canonisatione, Vol. III) sú nasledovné:

    1. Pokiaľ ide o cirkevné schválenie súkromných zjavení, nech je známe, že toto schválenie nie je nič ako súhlas daný po dôkladnom preskúmaní v záujme veriacich. Na tieto patrične schválené súkromné zjavenia sa nedáva súhlas katolíckej viery, a ani nemôže byť daný. Čo požadujú, je súhlas ľudskej viery v súlade s pravidlami múdrosti, ukazujúcimi, že dané zjavenia sú pravdepodobné a veriteľné v medziach zbožnosti.
    2. Pridržiavame sa zjavení, ktoré sú v súlade s prameňmi katolíckej náuky a ktoré sú záväzné pod hrozbou herézy, pokiaľ sa zanovite popierajú. Čo sa týka zjavení daných svätým, ktorých náuka je uznaná Cirkvou, pridŕžame sa ich ako pravdepodobných mienok (probabilít).
    3. Z uvedeného vyplýva, že uznanie súkromných zjavení možno odmietnuť bez ohrozenia celistvosti katolíckej viery, s podmienkou, že sa tak stane s príslušnou skromnosťou, ktorá nie je ani svojvoľná, ani opovržlivá.

Teda podľa tvrdenia Benedikta XVI., že cirkevné schválenie nie je nič iné ako dovolenie rozširovať zjavenia na poučenie a úžitok veriacich. Prakticky to teda znamená, že sa môže (nie, že sa musí) veriť zjaveniam, a to iba ľudskou vierou, lebo v nich nie je nič proti viere a mravom a majú nadprirodzený podklad. V minulosti to isté tvrdil kardinál Pitra:

 “Všetci vieme, že máme úplnú slobodu veriť alebo neveriť v súkromné zjavenia, dokonca aj v tie, ktoré vzbudzujú najväčšiu dôveru. Keď ich Cirkev schváli, prijímajú sa iba ako možné a nie ako nepochybné. Nemajú sa používať ako rozhodujúce záležitosti dejín, prírodnej filozofie, filozofie, alebo teológie, na ktoré majú cirkevní učitelia rozdielne názory. Je celkom prípustné, že sa naše súdy môžu odlišovať od týchto zjavení, i keď sú Cirkvou schválené, keď máme na to dobré dôvody a hlavne keď sa celkom spoľahlivými dokumentami a definitívnou skúsenosťou dokáže opačné učenie.

Bollandisti, ktorí už viac storočí skúmajú životy svätých, o súkromných zjaveniach hovoria, že majú hodnotu svedectva osoby, ktorá svedčí, že ich dostala, nie viac ani menej. Táto osoba nie je nikdy neomylná…Jedným slovom, súkromné zjavenia majú čisto ľudskú alebo pravdepodobnú autoritu.

Po cirkevnom schválení zjavení sa dovoľuje stavanie kostolov alebo kaplniek na mieste zjavenia a ich zasvätenie pod titulom spomenutého zjavenia; môžu sa tam konať verejné alebo súkromné pobožnosti, čiže dovoľuje sa verejný kult. Schválenie Cirkvi nedáva záruky pred prípadnými omylmi, ktoré môžu pri referovaní vkĺznuť ľudskou slabosťou. Preto nemožno tvrdiť, že cirkevné schválenie je zárukou pravosti všetkých slov “vidiacich”, akoby ich diktovala Panna Mária a brať ich s absolútnou presnosťou. Tu treba robiť rozdiel medzi verejným Zjavením, ktoré je obsiahnuté vo Svätom písme a v Tradícii a medzi slovami, ktoré referujú vizionári. Cirkev uisťuje o fakte, že v zjavení nie je nič proti viere a mravom, spokojne možno veriť, že Panna Mária sa zjavila a v podstate povedala, čo sa jej pripisuje.

Jedno zo štyroch oddelení Kongregácie pre náuku viery má za úlohu posúdiť jednotlivé prípady mariánskych zjavení, ak miestna biskupská konferencia nie je jednotná v úsudku, či zjavenie je pravé alebo falošné. Keďže táto Kongregácia v súčasnosti je priam zaplavovaná správami o súkromných zjaveniach na viacerých miestach, aj jej niekdajší prefekt kardinál Ratzinger, terajší pápež Benedikt XVI. sa vyjadril o situácii týmito slovami: “Zjavenia sú chorobou, prejavom unavenej Cirkvi. Ich obsahom je to, čo ľudia chcú počuť. Máriine výroky nie sú slová Božej Matky. Je nevyhnutné oslobodiť sa od týchto zjavení.” Pápež mal na mysli to veľké množstvo (okolo 400) údajných zjavení v posledných desaťročiach, z ktorých Cirkev od roku 1933 uznala doteraz len jedno za pravé, v ktorom by išlo skutočne o nadprirodzený pôvod.V knihe rozhovorov pod názvom Rozhovory o viere s Vittoriom Messorim sa vtedy ešte  ako kardinál Ratzinger sa vyjadril o súkromných zjaveniach takto: “Nijaké súkromné zjavenia nie sú pre vieru nevyhnutne potrebné. Božie (verejné) zjavenie sa uzatvára Ježišom Kristom. On sám je Božím Zjavením. Ale my, pravdaže, nemôžeme zabrániť Bohu, aby prehovoril do našich čias prostredníctvom jednotlivých osôb a mimoriadnych zjavení, ktoré poukazujú na nedostatočnosť vládnucich kultúr poznačených racionalizmom a pozitivizmom. Zjavenia, ktoré Cirkev oficiálne schválila, predovšetkým Lurdy a Fatimu, majú presne vymedzené miesto  vo vývoji cirkevného života v minulom storočí. Poukazujú, okrem iného, na to, že Božie zjavenie, hoci je jedinečné, uzavreté a preto neprekročiteľné, nie je mŕtvou vecou, ale je živé a vitálne. Napokon jedným zo znamení našich čias je, že sa na svete množia správy o mariánskych zjaveniach.

Takže záverom by sme mohli prijať naozaj rozumné stanovisko k týmto javom v Cirkvi. V prvom rade treba byť vďačný svätej Cirkvi, že necháva našej viere slobodu rozpoznávať a súdiť osobne o týchto Božích znakoch. Po druhé, všetkým tým, ktorí sú zaujatí ľudskou vierou v zjavenia vrelo odporúčam, nech sú pokojní a rešpektujú mienku tých, čo nie sú veľmi naklonení veriť súkromným zjaveniam a videniam. Jednoducho nie sú povinní a nie sú nijako viazaní týmto zjaveniam veriť.

Ak nám zjavenia pomáhajú rozšíriť a upevniť našu vieru a pohýňajú nás k obráteniu a k zvrúcneniu duchovného života, usilujme sa to využiť. V tomto prípade buďme však opatrní, ako nás vyzýva svätá Cirkev a chráňme sa všetkých výstredností. Predovšetkým nebezpečenstvá zameniť kresťanstvo za akési “náboženstvo zjavení”, akoby totiž naše náboženstvo záviselo iba od zjavení. Buďme ponížení, diskrétni, poslušní všetkým výslovným nariadeniam cirkevnej vrchnosti. Oddajme sa naozajstnému pestovaniu duchovných hodnôt, ktoré sa v zjaveniach zdôrazňujú a chráňme sa vonkajších prehnaných foriem propagandy. Nikdy nezabudnime na relatívny charakter zjavení a duchovných posolstiev vzhľadom na “omilostené vyvolené osoby“. To, že dostávajú zjavenia, nerobí ich mimoriadnymi členmi Cirkvi, akýmisi druhoradými svätými. Aj o nich platí to, čo tak výrazne povedal už sv. Tomáš Akvinský: “Čokoľvek človek prijíma, prijíma to svojským osobným spôsobom.” To znamená, že “vyvolená osoba” prijala zjavenie a posolstvo na základe svojho bytia, svojej osobnosti. Dlhodobé skúmanie týchto javov nás privádza k odvážnej ale pravdivej myšlienke, že každá omilostená osoba pridáva čosi svoje, čosi zo seba. A preto netreba veriť ich slovám, akoby to boli najjasnejšie a najsvätejšie Božie slová, prípadne slová Panny Márie.

Všetci tí, ktorí prijímajú zjavenia pozitívne a s nadšením, nech nezabúdajú na slová Pána Ježiša: “Blahoslavení tí, čo nevideli a uverili.” (Jn 20, 29). Tak sa autentické zjavenia stanú pozitívnym zjavom v živote Cirkvi.

Reklamy

4 comments on “Súkromné zjavenia vs. Zjavenie v Písme a Tradícii

  1. emanuelbohsnami píše:

    Pokoj s Tebou…

    Zaujali ma tieto slová:

    “Bollandisti, ktorí už viac storočí skúmajú životy svätých, o súkromných zjaveniach hovoria, že majú hodnotu svedectva osoby, ktorá svedčí, že ich dostala, nie viac ani menej”

    Ako mám tomu rozumieť?

    že zjavenia maju čito ľudsku alebo pravdepodobnú autoritu?

    To akože sa s výrokmi Bollandistov stotožňuješ?

    Ved ako môže mať osoba (prorok) ktorý má zjavenia len ľudsku alebo pravdepodobnu autoritu, ked Boh alebo Svätý cez neho hovorí?!

    Pokiaľ ide o falošné zjavenie, tak to je iné, ale ak zjavenie osoby je od Svätých… tak ako môže byť len niečim pravdepodobným alebo dokonca až len ľudským, čomu by sme nemali pripisovať autoritu, čiže poslušnosť?

    Dakujem za uprimnu odpoved.

    • kjfriedo píše:

      Aj s Tebou nech zostáva Pokoj a Láska Nášho Pána Ježiša Krista. V tomto probléme, ako som písal v príspevku hrá rolu to, že verejné Zjavenie sa Boha v Ježišovi Kristovi sa skončilo smrťou posledného apoštola. Ostatné zjavenia či vízie patria do oblasti tzv. súkromných zjavení, ktoré nemajú za cieľ nič pridať ani odobrať k už prijatému Pokladu viery, ktorý sa uzavrel vo Svätom Písme a Tradícii. Preto platí aj to stanovisko, ktoré som napísal v článku a snáď bolo iba prehliadnuté. Stojí v ňom toto:
      ” Nikdy nezabudnime na relatívny charakter zjavení a duchovných posolstiev vzhľadom na “omilostené vyvolené osoby“. To, že dostávajú zjavenia, nerobí ich mimoriadnymi členmi Cirkvi, akýmisi druhoradými svätými. Aj o nich platí to, čo tak výrazne povedal už sv. Tomáš Akvinský: “Čokoľvek človek prijíma, prijíma to svojským osobným spôsobom.” To znamená, že “vyvolená osoba” prijala zjavenie a posolstvo na základe svojho bytia, svojej osobnosti. Dlhodobé skúmanie týchto javov nás privádza k odvážnej ale pravdivej myšlienke, že každá omilostená osoba pridáva čosi svoje, čosi zo seba. A preto netreba veriť ich slovám, akoby to boli najjasnejšie a najsvätejšie Božie slová, prípadne slová Panny Márie.” Keďže svätci boli tiež len ľudmi, ktorí prijímali svoje vízie a posolstvá svojou ľudskou prirodzenosťou, ktorá aj nejakú časť prijatého chápala svojským, podľa seba jedinečným spôsobom. Preto prijatie takejto vízie či posolstva je preto odkázané “len” na ľudskú vieru ostatných spoluveriacich. Toto posolstvo či vízia bola odovzdaná len a len vizionárovi, nie celému kresťanskému ľudu, takže chápanie celého jeho obsahu je odovzdané len na rovine prirodzenej viery v dôveryhodnosť tej danej osoby.
      A ako píše pápež Benedikt XVI vo svojom diele De Servorum Dei Beatificatione et Beatorum Canonisatione, vyjadrujúcej stáročné presvedčenie Cirkvi, že: “Čo sa týka zjavení daných svätým, ktorých náuka je uznaná Cirkvou, pridŕžame sa ich ako pravdepodobných mienok (probabilít). … Z uvedeného vyplýva, že uznanie súkromných zjavení možno odmietnuť bez ohrozenia celistvosti katolíckej viery, s podmienkou, že sa tak stane s príslušnou skromnosťou, ktorá nie je ani svojvoľná, ani opovržlivá.” Takže zbožný veriaci katolík, pridŕžajúci sa mienky Cirkvi, môže ale nemusí veriť ani cirkevne schváleným zjaveniam, ak na to má vážne pochybnosti a jeho odmietanie nie je svojvoľné. Dúfam teda, že som aspoň zčasti uspokojil tvoje naliehanie na zodpovedanie nejasnosti tejto problematiky. Odporúčam si prečítať najmä dielo jezuitu Štefana Senčíka S.J., O postoji k súkromným zjaveniam, Dobrá kniha, 2005, 206s. alebo v češtine knihu ThDr. Albert Josef Beneš OP, Soukromá zjevení v současné teologické literatuře, Vyd. MCM, 2003, 167 s., tam nájdeš všetko potrebné, aby si sa zorientoval v tejto téme.

      • emanuelbohsnami píše:

        Uznávam, že si napísal dosť dôležité vysvetlenia, ktoré majú základ v Tradícii a učení Cirkvi, avšak konečný záver mi “nesedí!”

        Rozumiem tomu, že v Biblii je všetko podstatné pre spásu človeka, takže z toho dôvodu sa do nej nemusia prikladať iné zjavenia, ale to neznamená, že v buducnosti do nej pápež nevloží dalšiu knihu zjavenia.

        Taktiež rozumiem tomu,prečo iné zjavenia nie su pre spásu človeka podstané, takže aj keby ich celý život odmietal, to ešte neznamená že nebude spasený

        Ale urobiť si záver ako sinapísal a to, že (citujem):

        “Takže zbožný veriaci katolík, pridŕžajúci sa mienky Cirkvi, môže ale nemusí veriť ani cirkevne schváleným zjaveniam, ak na to má vážne pochybnosti a jeho odmietanie nie je svojvoľné.”

        Prepáč, ale nemôžemsuhlasiť s tým,že veriaci človek nemusí veriť cirkevne schváleným zjaveniam, ak má voči nim POCHYBNOSTI!

        Neide o to, že nemusí,pretože naozaj nemusí pre svoju spásu, ale ide o to, čo píšeš v závere a to, že ak POCHYBUJE!

        Ako môže veriaci pochybovať o zjaveniach, ktoré už boli cirkevne schválené, ked pápež je v takýchto záležitostiach neomylný, čo znamená, že ked sa vyjadrí o pravosti zjavení,tak to znamená, že sú bezpochybne od Svätých z nebeského kráľovstva a veriaci človek potom nemôže o nich pochybovať, v opačnom prípade sa nespráva ako veriaci, ale skôr ako agnostik (čo satýka konkrétne spomínaného zjavenia)

        a taktiež si napísal, že “Toto posolstvo či vízia bola odovzdaná len a len vizionárovi, nie celému kresťanskému ľudu, takže chápanie celého jeho obsahu je odovzdané len na rovine prirodzenej viery v dôveryhodnosť tej danej osoby.”

        To si myslel aj na posolstvo z Fatimy, kde povedalala Panna Mária,že celý svet má sa modliť sv.ruženec a zasvätiť Rusko jej nepoškvrnenému Srdcu? Myslím tým, že ked povedala Panna Mária sv.Hyacinte, že máme zasvätiť Rusko, aby neprišla vojna, tak to sa týkalo len Hyacinty a nie celého sveta?

      • kjfriedo píše:

        Milovaný Brat v Kristu, nech je zvelebený Náš Pán Ježiš Kristus.
        V prvom rade si odporuješ v Biblii, tj. v Písme Svätom je uzatvorený kánon, preto v budúcnosti nebude možné to, že nejaký pápež pridá do neho ďalší list, alebo vetu ako prídavok k verejnému Zjaveniu. Pretože ako som napísal, je už skončené a ukončilo sa smrťou posledného apoštola. Dúfať a domnievať sa, že takýmto nemožným spôsobom sa bude dopĺňať to, čo je už definitívne uzavrete, je formálne herézou. Už v reakcii na tvrdenie modernistov, ktorý verejné Zjavenie vkladali do ľudského vedomia, ktoré je progresívne a odráža všetky kultúrne, spoločenské a sociálne podmienky, a preto sa kontinuálne vyvíja behom celých ľudských dejín, je v dekrétu sv. Pia X. Lamentabili z 3. 7. 1907 odmietnuté tvrdenie, že verejné Zjavenie, ktoré je predmetom katolíckej viery, nebolo ukončené smrťou apoštolov. Takže popierať to je vážny modernistický blud.

        Čo sa týka pochybností veriaceho o súkromných zjaveniach či víziách svätých, či omilostených osôb už som sa vyjadril, že toto zjavenie je na rozdiel od verejného Zjavenia sa Ježiša Krista, ako druhej Božskej osoby, v rámci subjektívneho prijatia tej ktorej ľudskej osoby a toto zjavenie svojím obsahom nič nepridáva ani neuberá zo verejného Zjavenia. Čo sa týka pápeža, ten dáva prostredníctvom vyhlásení biskupských komisií a v niektorých prípadoch Kongregácií pre náuku Cirkvi súhlas s konaním púti, pobožností a vysluhovaniu sviatostí či sláveniu svätej omše na miestach zjavení, nevyslovuje sa o obsahu zjavenia akoby bolo celé ako také pravdivé, a zároveň potvrdzuje, že v sa ňom nenachádzajú žiadne tvrdenia, ktoré by odporovali v alebo zavádzali o náuke Cirkvi v oblasti viery a mravov. Na posolstvo z Fatimy, o modlitbe sv. ruženca a ohľadne zasvätenia Ruska nepoškvrnenému Srdcu, tomuto môžeme dôverovať v rámci prirodzenej ľudskej viery a ja tiež verím, že je dobré a spásonosné, ak sa veriaci modlia pravidelne sv. ruženec na akýkoľvek bohumilý úmysel. Nie je teda mojím zámerom veriacich odrádzať od modlitieb za tieto nádherné a veľmi osožné a bohumilé zámery, ako bolo a je obrátenie Ruska. Modlime sa milý Brat v Kristu, aby sa toto niekedy v budúcnosti ak bude Božia vôľa tak urobiť aj stalo. Pokoj s Tebou!

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s