Francesco Albizzi (1593–1684)

Albizzi, pôvodne ako pomocný sudca a po roku 1654 ako kardinál bol hlavnou postavou v Rímskej inkvizíciia a ktorého publikované názory vyjadrovali rovnako postoje pápežstva. Čoskoro nato, ako mu zomrela žena (s ktorou mal niekoľko detí) sa Albizzi, ktorý mal právne vzdelanie, rozhodol vstúpiť do klerického stavu; v Neapoli v roku 1628 vstúpil do diplomatických služieb rímskej Kúrie a onedlho mu bol zverený dohľad nad obchodnými vzťahmi Katolíckej Cirkvi. Jeho prvé stretnutie sa s honom na čarodejnice, ktoré si Albizzi aj po desiatkach rokov stále pamätal, nastalo počas cesty cez Nemecko v rokoch 1636 a 1637, počas ktorej slúžil v diplomatickej misii v Kolíne: “Mimo hradieb mnohých miest a dedín sme videli početné hranice, ku ktorým boli pripútané mnohé nešťastnice a upaľované ako bosorky.” (Albitius 1683, 355 § 179).

Po svojom návrate do Ríma si Albizzi vypracoval reputáciu ako jeden z tvrdých oponentov Jansenizmu v Rímskej Kúrii, čím značne ovplyvnil jeho odsúdenie, ku ktorému došlo za pontifikátov pápežov Inocenta X. (1644–1655) a Alexandra VII. (1655–1667). Ako silný obhajca pápežskej suverenity a supremácie, Albizzi  zavrhol pokusy Benátok miešať sa do cirkevnej jurisdikcie a španielske požiadavky mať právo veta pri pápežskej voľbe. V roku 1654 sa stal kardinálom. Následne Albizzi zohral dôležitú úlohu pri rozhodnutí Vatikánu zachrániť pätnásť detí, ktoré čelili poprave pri hone na čarodejnice v švajčiarskom kantone Graubünden a priviesť ich do Milána. Táto skúsenosť, okrem iných, viedla k cirkevnému rozhodnutiu v r. 1657 uverejniť v tlačenej podobe svoje inštrukcie pre vedenie čarodejníckych procesov (doposiaľ dostupnej iba v hrubých rukopisných príručkách) ako brožúru, ktorá bola následne distribuovaná katolíckym autoritám, hlavne tým mimo Talianska, v Švajčiarsku alebo v Nemecku.

Názory kardinála Albizziho na čarodejníctvo uvedené v prvom zväzku (De inconstantia in iure admittenda vel non; Kedy je nedôslednosť dovolená zákonom a kedy nie?) rozšírenej kanonickej práce, publikovanej v roku 1683 na fiktívnom mieste a pod anonymným vydavateľom. Jeho komentáre o čarodejniciach v tejto  “ neoficiálnej ” knihe odrážali vtedajšie vatikánske pozície, niekedy ním ilustrované príkladmi založenými na jeho vlastných skúsenostiach. Z dogmatického hľadiska bol Albizzi (podobne ako jeho jezuitskí predchodcovia Adam Tanner a Friedrich Spee) konzervatívny: Tvrdiť, že škodlivé zaklínadlá sú nereálne bolo heretické. Schopnosti čarodejníc lietať a čarodejnícky sabat boli taktiež možné, ale extrémne zriedkavé. Taktiež veril na reálnu existenciu čarodejníckych stigiem (diabolského znamenia), ale pripúšťal že v rámci inkvizície existovali aj seriózne názory proti ich existencii.

Rovnako ako Rímska inkvizícia všeobecne aj Albizzi bol veľmi opatrný čo sa týka vyhodnocovania dôkaznej situácie, ktorá obklopovala zločin čarodejníctva. Predtým než pripustíme možnosť, že škodlivé zaklínadlo bolo príčinou smrti človeka, najprv lekári musia byť schopní vylúčiť prirodzené príčiny. Ako pomocný sudca bol prítomný pri mnohých prípadoch údajných zaklínadiel, ktoré konzultanti z radov lekárov takmer vždy napokon pripísali fyzickým chorobám.

Albizzi tvrdil, že miestni klerici boli značne náchylnejší veriť v čarodejníctvo ako rímske autority: “Keďže získavanie dôkazu tzv. Corpus delicti, ktorý sa musí v plnom rozsahu preukázať, najmä v prípadoch infanticídy a škodlivých zaklínadiel s údajne smrteľnými následkami, bolo sústavne porušované  [miestnymi súdnymi úradníkmi] zodpovednými za čarodejnícke procesy, Suprema [Sväté Ofícium v Ríme] sa rozhodla vytlačiť [svoje] smernice ako inštrukciu pre sudcov a poskytnúť im ju v obežníkoch” (Albitius 1683, 350).

Albizzi taktiež ostro kritizoval prax výstavby reťazových čarodejníckych procesov na základe výpovedí údajných účastníkov na Sabatoch: “Suprema  už niekoľko krát zistila, najmä v rokoch 1594 a 1595 [ . . .], že tým čarodejniciam, ktoré prisahali že videli určité osoby na čarodejníckom sabate, by sa k ich škode nemalo veriť, pretože je to považované za ilúziu. Preto praktiky svetských a cirkevných súdov v Nemecku by sa mali vždy odmietať a to hlavne, že podľa toho takýto hon na čarodejnice môže začať jednoducho pretože jediná čarodejnica tvrdí, že mala vidieť iných na sabate a že môže byť usvedčená ako vinná, ak dve čarodejnice tvrdia to isté; Otec Tanner namieta proti tejto praxi v komentári venovanému tejto veci a neznámy autor, rímsky teológ, v knihe Cautio Criminalis [ . . .] [Pozor pri kriminálnych procesoch] vytlačenej v Rintelne roku 1631” (Albitius 1683, 355 § 177–178).

Kardinál-inkvizítor Albizzi bol naozaj oboznámený s prvým rintelnským vydaním pojednania Fiedricha Spee Cautio Criminalis, hoci jeho autor mu zostal neznámy. Rovnako taktiež diskutoval o nemeckých honoch na čarodejnice s Kristínou, bývalou švédskou kráľovnou, ktorá prebývala v Ríme od roku 1655. Povedala mu, že jej edikt z roku 1649 mal do značnej miery zastaviť čarodejnícke procesy v Brémach a vo Verdene v severnom Nemecku. Ona a kardinál sa zhodli na tom, “ že to, k čomu sa čarodejnice priznávajú je výsledkom ich materského stavu [ex effectibus uterinis] alebo diabolských  predstieraní” (Albitius 1683, 355 § 180).

Albizzi sa taktiež zmieňuje o opozícii Ríma voči honu na čarodejnice, ktorý viedol inkvizítor Pierre Symard witch hunt v oblasti Franche-Comté v roku 1659: “Inkvizítor Besançonu mal . . . odovzdať niekoľko mužov a žien do rúk svetskej spravodlivosti, ktorého procesy s nimi vedené, boli Supremou však neskôr preukázané ako neplatné a nespravodlivo vedené; preto tieto osoby boli oslobodené ako nevinné a inkvizítor bol zosadený” (Albitius 1683, 355 § 179).

Rainer Decker; Translated by Jonathan Stickney

Použitá a odporúčaná literatúra:

Albert, Marcel. 1988. Nuntius Fabio Chigi und die Anfänge des Jansenismus, 1639–1651. Freiburg im Breisgau: Herder.

Albitius, Franciscus. 1683. De Inconstantia in jure admittenda vel non. Amsterdam: Huguetan.

Ceyssens, Lucien. 1975. “Albizzi. Son autobiographie et son testament.” Bulletin de l’Institut historique belge de Rome 45: 343–376.

———. 1977. Le Cardinal François Albizzi (1593–1684): Un cas important dans l’histoire du jansénisme. Rome: Pontificium Athenaeum Antonianum.

Decker, Rainer. 1999. “Spee und Tanner aus der Sicht eines römischen Kardinal-Inquisitors.” Spee Jahrbuch 6: 45–52.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s