Portugalská inkvizícia

Portugalská inkvizícia, založená oveľa neskôr než španielska, bola počas svoje dlhej existencie zavalená problémami  “judaizácie” medzi veľkou komunitou “Nových kresťanov” (potomkov židov, konvertovaných počas vynúteného procesu, ktorý sa konal v r. 1497); ako dôsledok venovali relatívne malú pozornosť zločinom čarodejníctva, ľudovému liečiteľstvu resp. ďalším nedovoleným formám mágie.

Ustanovenie portugalského Svätého Ofícia bol dlhodobý proces, ktorý sa od momentu čo kráľ Manuel I. v r.  1515 podnikol prvé kroky k vyriešeniu problému s rozrastajúcim sa počtom “nových kresťanov” a to získaním rovnakých privilégií, ktoré vlastnili jeho susední “katolícki králi” od r. 1478, stretol s veľkým odporom zo strany Svätej Stolice. Samozrejme zámery Koruny boli naplnené až za vlády kráľa Joãa III., využívajúc všetky druhy nátlaku na Svätú Stolicu, v prostredí plnom úplatkárstva zo strany kráľovských ako aj “novokresťanskych” agentov v Ríme, vzhľadom na pozadie spojené s oslabením pápežskej moci vďaka protestantskej Reformácii, spustošenie a vyplienenie Ríma v r. 1527, tzv. “Sacco di Roma” a turecké dobytie Uhorska v r. 1526.

V r. 1536 bola v Portugalsku definitívne zavedená inkvizícia bulou Pavla III. Cum ad nihil magis. I keď v skutočnosti to bolo až ďalšou bulou z r. 1547, Meditatio cordis (Sprostredkovanie Srdca), keď boli napokon ustanovené hlavné legálne právomoci portugalského Svätého Ofícia. Bol to najvyšší súdny tribunál ktorý bol simultánne cirkevným (poverený pápežom, mal jurisdikciu nad zločinmi voči kresťanskej viere a jeho sudcovia boli klerici) a kráľovským (kráľ vymenovával Veľkého inkvizítora, ktorý bol uvedený do úradu pápežom). Veľký Inkvizítor riadil voľbu členov inkvizičného Generálneho koncilu, dohliadal na jeho aktivity a fyzicky vykonával jeho hrdelné rozsudky. Táto inštitúcia sa ukázala mimoriadne životaschopná: po takmer tri storočia s výnimkou obdobia od  r. 1774 až do jej konečného zrušenia dňa 5. apríla 1821 múdro využívala túto duálnu závislosť na pápežovi a kráľovi na konsolidáciu svojej moci a udržiavala si svoju autonómiu. Sväté Ofícium sa eventuálne stalo jednou z najsilnejších byrokratických a súdnych inštitúcií v Portugalsku. Jeho druhý veľký inkvizítor (1539), Dom Henrique, kráľov brat a arcibiskup Bragy (neskôr kardinál, pápežský legát, arcibiskup Evory a Lisabonu a neskôr dokonca kráľ), hral vedúcu úlohu v strategickom presadzovaní nezávislosti a centralizácie, ktorá charakterizovala portugalské Sväté Ofícium.

Trvalo tri desaťročia zostrojiť šablónu, ktorá s malými zmenami, charakterizovala túto inštitúciu až do jej zrušenia. Od 60-tych rokov 16.storočia bola rozdelená na štyri tribunály: Lisabonský, vytvorený v r. 1548; v Évore, taktiež v r. 1548; Goa, hlavné mesto portugalskej Ázie, vytvorený v r. 1560; a Coimbra, ktorý začal pôsobiť v r. 1565. Rozvinuli mechanizmy na vylepšenie techník dohľadu: pravidelné inkvizičné vizitácie zintenzívnené v polovici šestnásteho storočia (ale prakticky zmizli po r. 1637); v šestnástom storočí bola vytvorená miestna sieť komisárov Svätého ofícia a familiares (laických pomocníkov inkvizície) a dosiahla gigantické rozmery v osemnástom storočí. V r. 1547 bol publikovaný jej prvý Index zakázaných kníh, rozširujúci tak Index rímsky. Ďalšími mechanizmami boli návštevy v námorných prístavoch (ktoré započali v r. 1550), návštevy kníhkupectiev podľa nariadení z Generálneho koncilu; a predbežná cenzúra všetkých tlačených textov, ktoré mohli byť distribuované len po ich preskúmaní a udelení licencie zo strany tzv. qualificadores (cenzorov) Svätého Ofícia. Zostavovali sady svojich vnútorných smerníc alebo Regimentos, v rokoch 1541, 1552, 1570, 1613, 1640 a 1774.

Navyše inkvizícia múdro využívala svoje vlastné rituály, z ktorých autos-da-fé resp. akty viery boli najdramatickejšími. Prvý sa konal v Lisabone v r.1540 a posledný verejný akt v Coimbre v r. 1781. Tieto samolegitimizujúce sa rituály upevňovali poslanie inštitúcie, propagovali jej moc a rozsievali obraz katolíckeho triumfu a teroru. Politické implikácie akcií inkvizície, oveľa akútnej povahy v období po reštaurácii portugalskej nezávislosti od Španielska v roku 1640, by nemali byť bez zmienky, hoci si vyžadujú omnoho solídnejšie podložené štúdie.

Rytmy inkvizičného trestného stíhania neboli homogénne. Spočiatku sledovali celkom mierny trend, ktorý trval až do roku 1605, teda v priemere 46 prípadov ročne až do roku 1674, keď inkvizíciu potlačil pápež, sedemnáste storočie zaznamenalo obdobie maximálnej represie na úrovni 78 prípadov/rok. Keď bola v roku 1681 zavedená znova, ukázala jasné znaky úpadku, ktorý sa podstatne zvýšil po roku 1750 a jej ročný priemerný počet prípadov spadol na dvadsaťšesť. Odhaduje sa, že celkovo približne 5 percent jej verdiktov volalo po upálení na hranici; zvyčajné rozsudky boli uväznenie a vyhnanie z mesta, niekedy zosilnené fyzickým trestom (zbičovania a galeje) a defamácia (t.j. nosenie špeciálnych penitenciálnych odevov ako boli hábito penitencial).

“Noví kresťania” a čarodejnice

Jednoduchá analýza počtu 44000 súdnych stíhaní jasne ukazuje, že s výnimkou Goa, jej výlučnými cieľmi boli v prevažnej miere “Noví kresťania” obvinení z tajného praktizovania judaizmu. V Portugalsku bola protestantská heréza nevýznamná; niekoľkí cudzinci boli stíhaní v Lisabone alebo Goe. Hoci portugalská história postráda detailné štatistické analýzy, zdá sa že okolo 78 percent tých, ktorí boli odsúdení tromi domovskými tribunálmi (Lisabon, Coimbra a Evora) bolo obvinených z “judaizovania”. Napríklad z celkového počtu 10374 prípadov v Coimbre, judaizmus tvoril 83,4 percent. Čarodejníctvo a mágia boli v poradí tretie s 3,1 percentami, za “skutky bránenia v riadnom fungovaní inkvizície” (4,5 percent), ale pred nimi boli také previnenia ako heretické rúhanie (2,7 percent), bigamia (1,9 percent) alebo sodomia (0,4 percent).

Súdne stíhania pre čarodejníctvo a nedovolenú mágiu sa postupom času v rámci  portugalskej inkvizície menilo; v šestnástom storočí, napríklad, sa v Coimbre stalo omnoho menej takýchto prípadov ako v Évore alebo Lisabone. Čísla pre Goa zostávajú neznáme a nezistiteľné; ale pre domovské portugalské územie medzi rokmi 1600 a 1774 vieme o 818 takýchto prípadoch, znovu trochu nad 3 percentami celkových počtov (Coimbra 361, Lisabon 264, Évora 193). Z týchto sa zachovalo nie menej než 690 pôvodných súdnych zápisov (284 pre Coimbru, 240 z Lisabonu a 166 z Évory). Analýza týchto 690 skutočných procesov ukázala, že 36 percent obžalovaných boli ľudoví liečitelia používajúci poverčivé praktiky, 29 percent boli tzv.feiticeiros (kúzelníci, mágovia) zvyčajne obvinení z nejakého druhu maleficia (škodlivej mágie), 18 percent spolu tvorili ľudoví liečitelia a feiticeiros, 8 percent použilo kúzla na odvrátenie zranenia, 5 percent bolo obvinených z vytvárania paktu s Diablom a 4 percentá boli liečitelia alebo feiticeiros  rovnako obvinené z nejakého ďalšieho zločinu, napríklad rúhania alebo zneužitia cirkevných rituálov.

Týchto 818 prípadov (908, vrátane menších údajov o celkovom počte zo šestnásteho storočia) predstavuje iba špičku ľadovca denunciácií ohľadne rôznych druhov nedovolenej mágie adresovaných portugalskému Svätému Ofíciu. Znovu berúc za príklad mesto Coimbra, z nie menej než 6190 denunciácií zaznamenaných v zápisníkoch vyšetrovateľov tribunálu (Cadernos do Promotor) rezultovalo 361 prípadov za obdobie  medzi rokmi 1611–1757—na každé zatknutie pripadalo takmer dvadsať denunciácií. Denunciácie—ale nie procesy—sa prudko zvýšili po roku 1690, vyvrcholiac v 40-tych rokoch 18. storočia.

Podobne ako ďalšie  mediterránne inkvizície, aj portugalské Sväté Ofícium netrestalo “čarodejnice” veľmi rigorózne, hoci väčšina z nich boli predvedené na autos da fé. Veľká väčšina z nich bola vykázaná z mesta alebo prinútená ísť do exilu. Presne štyri boli odsúdené na smrť, ale viac než dvadsaťsedem zomrelo vo väzení predtým, než sa skončili s nimi procesy. Celkovo v porovnaní s inými hlavnými hlavnými stredozemnými inkvizíciami, portugalská venovala čarodejníctvu ďaleko menej pozornosti—úmerne iba z polovice ako španielska po roku 1600 a obzvlášť menej než rímska inkvizícia.

José Pedro Paiva

Použitá a odporúčaná literatúra:

Amiel, Charles. 1986. “The Archives of the Portuguese Inquisition: A Brief Survey.” Pp. 79–99 in The Inquisition in Early Modern Europe: Studies on Sources and Method. Edited by Gustav Henningsen and John Tedeschi. DeKalb: Northern Illinois University Press.

Bethencourt, Francisco. 1987. O Imaginário da magia: feiticeiras, saludadores e nigromantes no século. XVI. Lisbon: Projecto Universidade Aberta.

———. 1990. “Portugal: A Scrupulous Inquisition.” Pp. 403–422 in Early Modern European Witchcraft: Centres and Peripheries. Edited by Bengt Ankarloo and Gustav Henningsen. Oxford: Clarendon.

———. 1995. L’Inquisition à l’époque moderne: Espagne, Portugal, Italie, XVe–XIXe siècle. Paris: Fayard. [Revised Portuguese ed., 2000.]

Braga, Paulo Drumond. 1997. A Inquisição nos Açores. Ponta Delgada: Instituto Cultural de Ponta Delgada.

Coelho, António Borges. 1987. Inquisição de Évora. Dos primórdios a 1668. Lisbon: Caminho.

Magalhães, Joaquim Romero. 1981. “E assim se abriu judaismo no Algarve.” Revista da Universidade de Coimbra XXIX: 1–74.

Mea, Elvira Cunha Azevedo. 1997. A Inquisição de Coimbra no século XVI. A instituição, os homens e a sociedade. Porto: Fundação António de Almeida.

Paiva, José Pedro. 1997. Bruxaria e superstição num país sem “caça ás bruxas.” Lisbon: Notícias.

Saraiva, António José. 1969. Inquisição e cristão-novos. Lisbon: Inova.

Tailland, Michele Janin-Thivos. 2001. Inquisition et societé au Portugal. Le cas du tribunal d’Évora 1660–1821. Paris: Fundação Calouste Gulbenkian.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s