Počty obetí honu na čarodejnice

Ako počet čarodejníc popravených v Európe sa často citujú divoko preháňajúce čísla, ako je absurdných celkovo 9 miliónov čarodejníc, ktoré si stále udržujú zvláštnu priazeň. Toto tvrdenie sa napokon odvodzuje od bláznivého výpočtu antiklerikálneho právnika z osemnásteho storočia, Gottfrieda Christiana Voigta, ktorý vynásobil iba dvadsať procesov v jednom meste za predpokladu, že úroveň intenzity perzekúcie bola počas mnohých storočí po celej Európe konštantná. Tomuto “faktu” bola poskytnutá široká publicita v rámci jeho uvedenia v knihe Gustáva Roskoffa z r. 1869, uverejnenej pod názvom História Diabla, veľmi citovanej protestantskými a antikatolíckymi spisovateľmi a bol následne vyzdvihovaný nemeckým neopohanským hnutím a poprednými činiteľmi v nacistickej strane.

Americké feministky si ako sa zdá zakladali na jeho objavení sa v knižke Matildy Joslyn Gage Žena, Cirkev a štát (1893), v ktorej prinajmenšom uviedla, že  “veľký podiel” z tohto imaginárneho násobku tvorili ženy. Taktiež bolo vytvorené prepojenie medzi “Dobou upaľovania” a tézou Margaret Murrayovej o čarodejníctve ako starovekom pohanskom náboženstve ktoré bolo vystavené sústavným útokom zo strany západnej kresťanskej Cirkvi, pre ktorú je myšlienka o masívnych stratách počas dlhého časového obdobia obzvlášť zakorenenou fikciou. Mýtus o takomto rannom holokauste bol pravdepodobne nezničiteľný, ale  historikom je bránené v svojich odpovediach ich neschopnosťou poskytnúť akúkoľvek skutočne autoritatívnu štatistiku založenú na historických dokumentoch. Záznamy o čarodejníckych procesoch na väčšine územia Európy sú jednoducho príliš riedke, takže spoľahlivé spočítanie je možné len v rámci niekoľkých výnimočných jurisdikcií, nie na národnej resp. európskej škále. Mnohé z podozrivo okrúhlych čísel, ktoré sa nachádzajú v súčasných historických publikáciách sa taktiež ukazujú ako príliš vysoké resp. nemajú celkovo vôbec oporu vo faktoch. V súčasnosti sa len máloktorí historici prikláňajú k myšlienke masívnej perzekúcie, ktorá by traumatizovala buď urbánnu alebo rurálnu spoločnosť naprieč kontinentom, namiesto nej preferujú tvrdenie o lokalizovanej, vysoko variabilnej povahe tohto fenoménu.

Súčasné odhady naznačujú najvyšší počet  50000 legálnych popráv v Európe (vrátane Ruska), ktoré sa udiali medzi rokmi 1400 a 1780, spolu s pravdepodobne 100000 osobami, obvinenými z čarodejníctva pred riadne ustavenými súdmi. Veľká väčšina procesov sa konala v omnoho kratšom období, približne v r. 1570–1630; vo väčšine západnej Európy sa v týchto rokoch konalo niečo v rozmedzí 75 percent až 90 percent z celkového počtu procesov. V Poľsku a Maďarsku naproti tomu procesy vrcholili v prvej polovici  osemnásteho storočia. Východná Európa predstavuje špeciálne komplikácie pretože ničenie záznamov ( predovšetkým v Poľsku) bolo také obrovské, ale vysoké čísla ktoré sa citovali pre Poľsko boli vytvorené pomocou takej istej podvodnej metódy, akú Voigt použil na Nemecko v 18. storočí, tj. násobenie údajov pochádzajúcich z niekoľkých izolovaných prípadov. Hoci tu vždy zostane nenulová tolerancia chyby, je ťažké zistiť ako by sa počty dali hodnoverne zvýšiť o viac než 20–30 percent pri najpriaznivejších predpokladoch o chýbajúcich dôkazoch.

Neautorizované lynče a použitie foriem ľudovej spravodlivosti ako bola napríklad skúška vodou predstavujú separátny problém, ktorý odoláva akémukoľvek štatistickému prístupu a to aj napriek zachovalým záznamom o príležitostných súdnych stíhaniach voči ich páchateľom. Pri súčasnom stave dôkazného materiálu museli existovať prinajmenšom stovky vrážd a veľmi rozsiahlych akcií týkajúcich sa vyhľadávania čarodejníc; celkové počty pre lynče by sa mohli vyšplhať na tisíce, hoci je nepravdepodobné aby boli príliš vysoké a tak radikálne pozmenili celkový obrázok. Niektoré z najzarážajúcejších výbuchov tohto druhu sa vyskytovali v krajinách ako je Francúzsko, Španielsko a Anglicko, ktoré mali mať nízke počty legálnych popráv, teda by tým utvorili neoficiálne miestne akty atraktívnu a účinnú alternatívu. Vládcovia a vlády vždy neschvaľovali takéto nedovolené procedúry a počas sedemnásteho storočia reagovali s vzrastajúcou účinnosťou trestaním tých, ktorí sa na nich podieľali všade tam, kde sa dali identifikovať. Napriek tomu však  v oblastiach rurálnej Európy pretrvával malý počet fyzických útokov a vrážd až do neskorého dvadsiateho storočia.

Zjavný nedostatok výskytu perzekúcií čarodejníctva pred rokom 1400 môže byť klamným, pretože tu ľahko mohli byť mnohé procesy s čarodejnicami na miestnych súdoch a lynče o ktorých sa zachovalo len málo dôkazov. Nedostatok odkazov na jednotlivcov potrestaných za čarodejníctvo môže celkom dobre ukazovať, že k takým konaniam dochádzalo celkom často. Avšak nemôžeme dospieť k žiadnemu rozumnému odhadu o počtoch: obete, na rozdiel od neskorších čarodejníc, nemuseli byť obviňované z toho, že patria k diabolskej sekte, hoci sa  už pre niektoré z nich používali miestne mená pre čarodejnice. Systematické prenasledovanie začalo malým počtom procesov v Savojsku a v kraji Dauphiné okolo r. 1400, nasledované väčšími vlnami perzekúcií v 20-tych a 30-tych rokoch 15. storočia. Prinajmenšom v týchto alpských regiónoch sa muselo odohrať niekoľko stoviek procesov v dekáde, ktorá nasledovala po r. 1428, s vysokým pomerom hrdelných rozsudkov. Tieto perzekúcie sa časovo a miestne zhodovali s náhlym úderom v plnej sile teórie o diabolskej konšpirácií, ktorú zjavne propagovali dominikáni. Zrejme však boli nasledované niečím ako prestávkou trvajúcou ďalších viac než 50 rokov, keď väčšina procesov ako sa zdá bolo rozptýlenými miestnymi záležitosťami spolu so zvláštnym prípadom čítajúcim dvadsať a viac, ako v meste Metz v r. 1456–1457 a v Arrase v r.1459–1460. Druhá vlna perzekúcií veľkého rozsahu začala v 80-tych a 90-tych rokoch 15. storočia znovu hlavne v okolí Álp, pokračujúca približne až do r. 1520 v údoliach na ich talianskej strane. Hoci je nemožné overiť počty z súdnych spisov, hovorí sa, že na niekoľkých miestach sa konala skupina procesov ktorá viedla až k šesťdesiatim popravám; celkový počet obetí určite nemohol byť menší než 1000 a mohol by ľahko dosiahnuť počet 2000. Tento druhý vrchol bol znovu nasledovaný relatívnym úpadkom, ktorý trval až do 60-tych rokov 16. storočia, aj napriek sporadickým výbuchom čarodejníckej paniky, ako bola tá v Dánsku  v 40-tych rokoch 16. storočia.

V 60-tych rokoch 16. storočia sa perzekúcia začala znovu zvyšovať a čoskoro dosiahla bezprecedentnú úroveň keďže sa začala šíriť zo svojho alpského centra aby pokryla skutočne celú Európu. Veľká väčšina procesov s čarodejnicami v západnej a strednej Európe trvala polstoročie od r. 1580 až 1630 s celkovým počtom okolo 40000 obetí umenšujúc tak všetko čo sa dialo predtým alebo potom. Ďalších päťdesiat rokov bolo oveľa miernejších, v rámci ktorých sa konala väčšina procesov a niekoľkými ohromnými výbuchmi paniky (za zmienku stojí najmä križiacka výprava Matthewa Hopkinsa v Anglicku, hon na čarodejnice v Škótsku v rokoch 1661–1662, procesy s tzv. Zauberer-Jackl [Kúzelník-Jack] v Salzburgu, procesy vo vojvodstve Vaduz medzi rokmi 1648 a 1680 a hon na čarodejnice vo Švédsku v r. 1668–1676). Každá z týchto epizód predstavovala stovky procesov, ale počty odsúdených boli značne nížšie, takže celkový počet popráv v týchto piatich prípadoch mohlo byť približne 1000. Inde mala rastúca súdna opatrnosť za následok masívne zníženie počtu jednotlivých procesov a procesov malého rozsahu, takže po r.  1630 priemerná intenzita perzekúcie sa pravdepodobne drasticky znížila na menej než jednu desatinu z vrcholiacej úrovne v predchádzajúcom období. Po roku 1680 tu neexistovalo nie viac než hŕstka izolovaných prípadov odhliadnuc od oneskorených perzekúcií vo východnej Európe.

V období od 60-tych rokov 16. storočia až do 30-tych rokov 17. storočia sa stalo možným analyzovať štatistické údaje omnoho komplexnejšími spôsobmi, najmä zostaviť komparatívne ukazovatele intenzity v rámci odlišných regiónov. Existujú tu hlavne problémy s definíciou, pretože veľká väčšina Európy, hlavne v nemeckej Svätej rímskej ríši, bola rozdelená do veľmi malých politických jednotiek, ktoré sa značne odlišovali od moderných národných štátov. Pripisovanie viac než 20000 obetí nemeckým krajom v sebe skrýva výnimočne premenlivý obrázok. V oblasti so stovkami oddelených teritorií sa vyskytovalo približne 10000 z týchto popráv na desiatkach rôznych miest, z ktorých niektoré boli celkom malé, zatiaľčo iní vládcovia vykazovali mimoriadnu ostražitosť alebo súdiť čarodejnice úplne odmietali. Jednoduché komparatívne zisťovanie zostavuje odhady počtu popráv voči celkovej populácií na konci šestnásteho storočia. Pri tomto počítaní existujú zarážajúce rozdiely medzi väčšími regiónmi: pre moderný Luxemburg je to približne 5 popráv na 1000 ľudí; nasleduje Švajčiarsko so 4 popravami; španielske (južné) Holandsko s 2; Dánsko 1.75; Nemecko 1.5; Škótsko 1.4; Maďarsko 0.27; Taliansko 0.2; a Anglicko a severné Holandsko spolu s približne 0.13 popravami. Francúzsko a Španielsko sa dajú len ťažko zaznačiť na tejto škále, ktorá je na úrovni približne 0.04 na 1000 ľudí. Rozdiely sa stávajú ďaleko vyššími ak sú do tohto zahrnuté aj veľmi malé oblasti; moderné Lichtenštajnsko (Vadúzske vojvodstvo) sa nachádza mimo pásma, hoci celkové počty pripadajúce na hlavu v niekoľkých menších autonómnych nemeckých teritóriách boli ešte väčšie, s mimoriadne vysokým číslom 100 na 1000 obyvateľov, tj. 300 popráv pre populáciu pozostávajúcu z len 3000 obyvateľov. Elektorátne mesto Kolín vedie kategóriu so stredne veľkými počtami s indexom 10 (2000 na 200000 ľudí), ktorú tvorí spolu s vojvodstvami v Lorraine a Luxemburg obe s indexom viac než 5 (každé okolo 1600 na 300000 obyvateľov) a elektorátnym mestom Mainz, ktoré v tomto indexe nie je za nimi ďaleko. Hoci všetky tieto čísla sa zakladajú na výpočtoch vychádzajúcich z počtu procesov ako a aj z celkovej výšky populácie, ktoré sú samotné veľmi približné, poradie podľa veľkosti počtu popráv sa zdá celkom dobre zistené. Niektoré z nížších čísel, vrátane tých, ktoré máme pre veľké monarchie ako je Francúzsko, Španielsko a Anglicko sú  viac či menej klamné, pretože tieto oblasti mali abnormálne nízke počty odsúdení a rozsudkov smrti. Ak sa štatistické zisťovanie bude týkať počtu procesov nie počtu popráv, ich koeficient by sa mohol značne zvýšiť. Menej než 10 percent z približne 1300 čarodejníc, ktorých prípady sa pomocou odvolania dostali pred Parlement v Paríži (kráľovský súdny dvor, s jurisdikciou nad približne jednou polovicou Francúzska) bolo popravených, ale stovky z nich boli zbičované alebo vykázané z miesta. Na anglickom panstve Essex boli súdy nezvyčajne aktívne, s indexom popráv 0.82 pripadajúcim na 1000 ľudí; ak sa uvážia počty procesov bolo samozrejme číslo 4.

To čo tieto čísla taktiež ukazujú, sú veľmi odlišné vzory. Na jednej strane extrémnymi prípadmi boli regióny ako Lorraine, Luxemburg a Pays de Vaud kde neexistovali žiadne veľké krízy a procesy boli rozšírené celkom rovnomerne v rámci niekoľkých desaťročí a na celkom rozsiahlych oblastiach. Druhým extrém bola existencia série intenzívnych krátkotrvajúcich perzekučných vĺn, ako boli tie v cisárskom opátstve sv. Maximina, iba kúsok od Trieru, kde bolo popravených ako čarodejnice prinajmenšom 400 ľudí (z celkového počtu iba 2200 obyvateľov) medzi rokmi 1586 až 1596. Spolu so známymi nemeckými prípadmi ako sú Bamberg (900) a Würzburg (1200), ktoré za viac než desaťročie zažili dve perzekučné vlny, tu musíme uviesť škótske a dánske hony na čarodejníce, paniku okolo Bouchainu v španielskych holandských provinciách, Hopkinsovu kampaň v Anglicku, niektoré prípady konajúce sa v období po r. 1650 zmienené vyššie a mnohé ďalšie. V rámci väčšiny Európy je patrný zmiešaný vzorec, ktorý tvoria série izolovaných čarodejníckych procesov ale taktiež náhle výbuchy čarodejníckej hystérie znamenajúcej omnoho intenzívnejšiu aktivitu. V oblastiach ako sú Franche-Comté alebo Labourd, sa obete počítajú skôr na stovky, ale ich dynamika bola porovnateľná so skutočnými honmi na čarodejnice. Veľká perzekúcia čarodejníc bola teda kompozitnou záležitosťou, ktorá spájala endemické podozrenia v rámci lokálnych komunít s hrôzostrašnými výbuchmi lovu na čarodejnice a v týchto druhých boli zapletené spoločenské elity  ako ich podnecovatelia aj ako ich obete.

Robin Briggs

Použitá a odporúčaná literatúra:

Ankarloo, Bengt, and Gustav Henningsen. 1990. Early Modern European Witchcraft: Centres and Peripheries. Oxford: Clarendon.

Behringer, Wolfgang. 2004. Witches and Witch Hunts. Cambridge: Polity Press.

Levack, Brian. 1995. The Witch-Hunt in Early Modern Europe. 2nd ed. London: Longman.

Macfarlane, Alan. 1970. Witchcraft in Tudor and Stuart England: A Regional and Comparative Study. London: Routledge and Kegan Paul.

Monter, William. 2002. “Witch Trials in Continental Europe, 1560–1660.” Pp. 1–52 and 122–146 in The Period of the Witch Trials. Vol. 4 of The Athlone History of Witchcraft and Magic in Europe. Edited by Bengt Ankarloo and Stuart Clark. London and Philadelphia: University of Pennsylvania Press.

Soman, Alfred. 1992. Sorcellerie et Justice Criminelle: Le Parlement de Paris (16e–18e siècles). Basingstoke: Ashgate Publishing. (Includes some articles in English.)

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s