Bol Giordano Bruno udavačom?

S veľkým záujmom a očakávaniami som si prečítal prvý z trojdielnej série článkov pod názvom Inkvizice na tapetě, ktorých zámerom bolo reagovať podľa jeho autora na zámerne skreslené tvrdenia a fakty, ktoré odzneli v zahraničnom dokumente o Rímskej inkvizícii pod názvom Tajná inkvizice – (v nem. origináli Die Geheime Inquisition) na obrazovkách Českej televízie. Toto je iste veľmi záslužná a niekedy nevďačná úloha, obzvlášť pre historika, dávať veci na správnu mieru. V tomto konkrétnom iste autorovom úprimnom snažení by som ho aj zrejme nadšene podporil, ak by nedošlo aj z jeho strany k, podľa môjho názoru,  “jemnému” odkloneniu sa od historických reálií. Autor vychádzal aj zo svojich predošlých článkov v časopise konventu minoritov Immaculata a na stránkach EU-Portálu. V spomenutých článkoch pod príznačným názvom Nová fakta o Giordanu Brunovi. Byl to vrah a udavač sa o. i. tvrdí, že Giordano Bruno bol udavač, vrah svojho predstaveného (tejto otázke sa osobitne venujem v [1]) a nadôvažok aj bisexuálny maniak. Z týchto a mnohých iných tvrdení,  ktoré v prevažnej miere zaznievajú z prísne tradicionalistických kruhov Katolíckej cirkvi, zoskupených okolo historika PhDr. Radomíra Malého,  by sa zdalo, že všetko je tak povediac jasné a krutý rozsudok nad ním, v podobe upálenia zaživa na námestí Campo di Fiori dňa 17. februára 1600 je spravodlivá odplata za jeho odporné skutky voči tajným katolíkom v Anglicku, ktorých identitu svojou činnosťou permanentne zrádzal. Čo však hovoria skutočné historické dokumenty a aká je mienka významných historikov, zaoberajúcich sa životom tohto bludného filozofa a heretika neskorej renesancie? Tvrdenia, na ktorých vehementne trvajú “ultramontánni” prívrženci inkvizičnej spravodlivosti vykonanej podľa vtedajšieho hrdelného práva za Brunove “hanebné zločiny”, za ktoré by si podľa ich odsudku aj v dnešnej dobe zaslúžil prísne potrestať, sa zakladajú na detektívne a remeselne zdanlivo impozantnej práci  historika Johna Bossyho podľa ktorého bol náš “hrdina” špiónom, ktorý poskytoval informácie priamo z “tajnej kuchyne” diplomacie – rezidencie francúzskeho veľvyslanca a odovzdával ich štátnemu sekretárovi Jeho Veličenstva Alžbety I. sirovi Francisovi Walsinghamovi. Je naozaj zdokumentované, že tu v skutočnosti existoval špión bývajúci v veľvyslaneckom paláci a ktorý pod pseudonymom Henry Fagot, posielal tajné správy Walsinghamovi o príchodoch a odchodoch z budovy veľvyslanectva. Zakladajúc si na skutočnosti, že agent Fagot Bruna nikdy vo svojich správach nespomenul, Bossy vo svojej provokatívnej útlej knižke pod názvom Giordano Bruno and the Embassy Affair, prichádza k záveru, že oni dvaja boli v skutočnosti tá istá osoba. Táto hypotéza, i keď je iste pútavá, spočíva na slabých argumentoch. Fagot slúžil v domácnosti francúzskeho veľvyslanca ako kaplán; neexistuje žiadny dôkaz, že by Bruno počas svojich ciest niekedy osobne vystupoval vo formálnej náboženskej úlohe. Pretože už dlho predtým odložil svoj dominikánsky habit a keďže naviac mal byť dokonca excommunikovaný a preto mu bolo zakázané podieľať sa na slávení omše, je nepravdepodobné žeby niekedy bol požiadaný urobiť tak veľvyslancom katolíckeho francúzskeho kráľa, ktorý iste poznal Brunovu životnú históriu. Rukopisy Fagota a Bruna sú celkom odlišné (pozri príklady oboch rukopisov v listoch uverejnených v dodatkoch k  Bossyho knihe). Bossyho analýza Brunovej  motivácie (výsmech z  “pápeženstva” a túžba vykonať všetko možné k jeho zvrhnutiu) postráda dokonca aj zdanie svojej presvedčivosti: Bruno sa obrátil v rôznych dobách na mnohých panovníkov katolíckeho Henricha III z Francúzska, anglickú kráľovnú Alžbetu I., a Henricha Navarrského (neskoršieho francúzskeho kráľa Henricha IV, gaskoňského huguenota, ktorý konvertoval na katolicizmus kvôli tomu, že cit. “Paríž je hodný omše”), v nádeji, že by mohli viesť svet proti reformácii, ako dúfal. Svoje dielo Vyhnanie triumfujúcej beštie ukončil chválou Henricha III. a napísal v ňom ďaleko viacej pasáží plných tvrdohlavých útokov na protestantskú myšlienku nadradenosti “viery” nad “dobrými skutkami” než ktoré venoval Katolíckej cirkvi. Konečne, treba upriamiť pozornosť tiež na samotný nepriateľský tón Bossyho ktorým odhaľuje svoju motiváciu a teda svoje závery tým činí veľmi problematickými. Predstavuje nám Bruna ako človeka, ktorí žije v zlom presvedčení, majúc zradiť svojho hostiteľa a mecéna Castelnaua. Bossy z toho robí záver, s odkazom na jeho potupnú a hroznú popravu na námestí Campo dei Fiori, že “si ju zaslúžil”. Bossyho hypotéza sa dnes pre väčšinu historikov javí ako úplne zdiskreditovaná a naposledy a s konečnou platnosťou ju vyvrátila historička Ingrid D. Rowland vo vynikajúcej intelektuálnej biografii [2],  vybavenej veľmi rozsiahlym a hutným poznámkovým aparátom. V pozn. k špiónovi Fagotovi, usídlenému na francúzskom veľvyslanectve v Londýne, uvedenej na str. 299 píše:

Tento špión nebol samotný Giordano Bruno. Pokus Johna Bossyho načrtnúť takúto teóriu v knihe Giordano Bruno and the Embassy Affair je nepodložený rovnako ako otvorene zaujatý (pre neho údajný Bruno je nielen špiónom, ale aj sadistickým trýzniteľom katolíkov). Zachovalý balík listovej korešpondencie, jasne datovaný, napísaný rukou Francúza a nie Taliana, začína v apríli r. 1583, tj. predtým než Bruno prišiel do Anglicka.

Samotný John Bossy sa v príhovore k 3. vydaniu svojej kontroverznej knižky, zrejme pod tlakom dôkaznej situácie, musel odhodlať k drastickým zmenám a zmierneniu váhy svojich argumentov. Tvrdí [3], keďže

ako to už urobil v pokračovaní jeho knihy Under the Molehill (Yale University Press, 2001), že jeho argumenty, ktorými sa snaží stotožniť zachované listy agenta Fagota s Brunom sú nepresvedčivé a že identifikácia, na ktorej jeho kniha spočíva je neistá. A dokonca by opustil str. 83-97, ako číročíru nepodloženú špekuláciu a odstránil str. 135-7 a iné odkazy, ktoré na týchto stranách závisia.

Preto tvrdiť neustále a rozširovať tieto vyslovene absurdné obvinenia zo zrady, vrážd a sexuálnej perverzity a tváriť sa pritom že sú to “nové fakty”  a súčasne ako seriózne a historicky nestranne pristupujem k postave a diele tohto renesančného mága, filozofa a nepochybne heretika, ale hlavne k jeho tragickému osudu, ktorý ho doviedol až na hranicu je z hľadiska dostupných historických faktov a môjho úsudku, až zarážajuco trufalé.

Literatúra:

  1. Článok Bol Giordano Bruno vrahom?
  2. Ingrid D. Rowland, Giordano Bruno: Philosopher/Heretic, Chicago: University of Chicago Press, 2009, 352pp., ISBN: 0226730247, p.140
  3. John Bossy, Giordano Bruno and the Embassy Affair, Yale University Press, August 2002, 320pp., ISBN: 9780300094510, Predhovor k 3. vydaniu, 2002, s. xiii.
Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s