K honom na čarodejnice a postoji RKC na prelome 16. a 17. storočia

Ako by v tom prípade boli čarodejnice súdené biskupským súdom alebo Rímskou inkvizíciou – Sv. Offíciom? 

Predovšetkým by nemohli byť mučené. Sväté Ofícium už na konci 16. storočia keď zakazovalo mučenie v procesoch s čarodejnicami, vyrábajúcimi „nápoj lásky“, upustilo od jednoduchého použitia mučenia. Ďalej, videlo mučenie ako nástroj potrestania, nie ako nástroj hľadania pravdy. Na druhom mieste, tento druh mágie, podľa tohoto nového prístupu, je iba povera, s ktorou sa musí bojovať novými a omnoho účinnejšími prostriedkami Cirkvi. Po tretie, proces vedený svetským, tu barónskym, súdom (a sprostredkovane vicekráľovskou mocou) by sa mal považovať ako taký za zbavený právnych garancií zo strany Cirkvi. Aké práva na obhajobu boli dané týmto obvineným čarodejniciam (tu zmienené Aurelia a Polisandra)? Aké objektívne zistené fakty sú základom pre obvinenia? Správa svetského sudcu (tu Staibana) je založená na tajných mučeniach, svedkoch a záznamoch. Po štvrté, ohľadom použitia posvätenej hostie a krucifixu v magických úkonoch, RKC, už od 80.tych a 90.tych rokov 16. storočia, opustila v týchto prípadoch myšlienku herézy; tieto úkony sa považovali za blasfémiu-rúhanie

Ak by už boli odsúdené Biskupským súdom, čarodejnici Polisandre a milenke Aurélii by boli uložené iba ozdravujúce (liečivé) tresty (ružence, modlitby, pôst apod.) alebo nanajvýš by mohli byť odsúdené na privátne odvolanie, zrieknutie sa povier a konania magických praktík. 
A napokon nie v neposlednom rade, RKC by určite odmietla lekársku správu o princovej chorobe, ktorá udávala, že bola diabolskej povahy. Ak sú diagnostické a terapeutické znalosti fyzikusov (ďalej len lekárov) neadekvátne, tak prečo pripisovať túto chorobu diablovi, a nie zlyhaniam ignorantných lekárov? Toto je ďalší veľký príspevok RKC k vývoju prírodných vied na začiatku 17. storočia. Ak príčiny choroby nie sú spôsobené diabolskými alebo nadprirodzenými vplyvmi a ak oficiálna medicína je neadekvátna k diagnóze a k liečbe, potom lekári musia pristúpiť k otázke „aké sú presné príčiny choroby?“. 

Prečo a ako tieto nové myšlienky prišli na svet? RKC v rámci Rímskej inkvizície, vedená pápežom Klementom VIII. a kardinálom Juliom Antoniom Santorim, dekanom Sv. Offícia, opustilo vieru v diabla a v pakt medzi ním a čarodejníkmi a čarodejnicami (omnoho presnejšie, koncept čarodejníckeho sabatu knihy Malleus Maleficarum) a ďalej opustila stratégiu represie, ktorá mala pretrvávať od prvých desaťročí jeho založenia. Nová vyvíjaná politika založená na pastoračnom úsilí výučby a sociálnej a religióznej kontroly so vzájomným súhlasom. Je to posun, ktorý môžeme zosumarizovať týmto spôsobom: od externého, vonkajšieho súdneho zhromaždenia, fóra k internému fóru svedomia, vrátane vyznania, v ktorom duša hriešnika a prostredníctvom samého seba – vnútornej spoločnosti – prejde cez podrobné skúmanie sudcu, ktorý spovedá a zbavuje hriechov. Pre zločinca – hriešnika, vykúpenie sa, náprava, sa posúva od porážky na hranici so spoluprácou svetského ramena k hriechu – nevyhnutnému aspektu človeka v jeho slabosti – na ktorý sa odpovedá skôr presvedčovaním, napomenutím, vyhýbaním a zbavením sa hriechu, modlitbou a sviatosťami. 
Namiesto verejného odsúdenia, odvolania a priznania si vín de levi (súkromné a ľahšie) a de vehementi (silné a verejné pri tzv. actu fidei), slávnostného a nebezpečného, prichádza progresívne vyznanie, absolúcia, jednotlivý úkon kajúcnosti, zmierenia a tzv. „tribunál svedomia“ podľa vyjadrenia A. Prosperiho a ešte pred ním protestantského historika H. C. Leu. Ústrednou postavou už dlho potom nie je majster kat, reprezentujúci svetské rameno, ale spovedník, s jeho mocou kľúčov – zväzovať a rozväzovať. Dejiskom už nie je verejné priestranstvo na námestí alebo preplnená katedrála ale utajené prítmie spovednice, v ktorej spovedník, oddelený od hriešnika mriežkou, vyšetruje, pýta sa, rozlišuje, vyberá, súdi, odpúšťa, ukladá pokánie a dáva rozhrešenie. 
Tento pokrok, ktorý bol o niekoľko desaťročí neskôr aj formálne vyjadrený novým manuálom, ktorý bol rozšírený do všetkých kútov Európy, z ktorých posledným bola známa Instructio pro formandis processibus in causis strigum, sortilegiorum et maleficiorum, ktorá bola náznakom nepochybného opustenia honov na čarodejnice cirkevnými tribunálmi pod právomocou Sv. Offícia a kultúrnym spúšťačom pre pomalší a omnoho kľukatejší ústup na strane svetských tribunálov v oveľa pokrokovejších štátoch a kultúrach.

Tento posun Sv. Offícia utvára skutočnú kultúrnu revolúciu v myslení RKC, ktorá s časom a rozličnými spôsobmi mala všeobecný ohlas v celej spoločnosti, nie len v rámci pápežských štátov, ale i v rodiacich sa moderných západných štátoch. Kongregácia Sv. Offícia ako nástroj, sa zrodila za účelom bojovať s “hereticae pravitatis” (heretickou neprávosťou) a čeliť deštruktívnej hrozbe protestantskej reformácie, a ktorá sa zmenila – za menej než päťdesiat rokov – na kľúčový nástroj morálnej reformy RKC, čo znamenalo ušetrenie využitia vojenských jednotiek a tiež príslušný vývoj posunu, s represívnymi opatreniami so silnou symbolickou mocou, ktorá ju ešte dnes zatemňuje.

preložené z angličtiny, zo stránky Annibale Cogliano , Carlo Gesualdo. Il Principe, lamante, la strega, abstrakt.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s