Kresťanstvo bez cirkvi?

Vrátil by som sa v tomto príspevku ešte raz k ťažkostiam mnohých vážne hľadajúcich ľudí v súčasnosti: Nie je náboženstvo niečo vnútorné, len osobné? Prečo nemôže stačiť osobná zbožnosť? Či by nebol prístup k Bohu bez sprostredkujúcej inštitúcie bezprostrednejší a ľahší?

Na to je len jedna odpoveď: Zjavenie Krista bolo pred 2000 rokmi dané raz navždy, a preto sa môže k nám dostať len prostredníctvom ľudí. Boh necháva konať človeka, čo človek vie, lebo ho berie opravdivo vážne. Preto ho považuje za schopného odovzdať ďalej to, čo prevzal od Krista – samozrejme, s Božou pomocou. V liste Rimanom sa hovorí: “Ako môžu počúvať, keď im nikto nekáže?” Len prostredníctvom Cirkvi vieme o Kristovi a bez Cirkvi by bolo kresťanstvo dávno zaniklo.

Jestvuje však ešte aj druhá stránka veci: Viera v Kristovom zmysle je nielen súkromnou záležitosťou srdca. Samozrejme, osobná zbožnosť v kresťanstve nesmie chýbať, ale zdá sa, že niektorí kresťania poznajú zo Svätého písma len vetu: “Keď sa chceš modliť, choď do svojej komôrky.” Všetko ostatné však prehliadajú. “Boh a ja” a “To si s Bohom urovnám sám” sú formulácie, na ktoré redukujú svoje kresťanstvo. Z obrazu Kristovho tela však vyplýva, že jeden člen má zodpovednosť aj za ostatných, že nikto nie je vo svojej viere zodpovedný len za seba. Človek je vo všetkých oblastiach odkázaný na druhého. Nezistil snáď už každý, kto sa o to usiluje, že zbožnosť, ktorá sa opiera iba o samú seba, ktorá nedostáva vždy znova povzbudenie a oporu od spoločenstva, sa vyčerpá a natrvalo zakrpatie? Sebaospravedlňovanie:  “Vo svojom srdci som nábožný” je veľmi často len zámienkou pre obmedzenie nábožnosti na nezáväzné minimum. Spoločenské uskutočňovanie viery nie je prekážkou osobného vzťahu k Bohu.

Nestačí však cirkev chápať ani ako neviditeľné, čisto duchovné spoločenstvo ľudí, ktorí veria v Krista. Ako by si potom mohli údy tohto jediného tela navzájom pomáhať? A prečo sa teda má podľa Kristovej vôle uskutočňovať prijatie do spoločenstva viditeľným znakom, krstom? A ako by sa mohli sviatosti vysluhovať bez cirkvi? Ako by sa napr. mohla sláviť Eucharistia bez viditeľnej obce? Okrem toho Kristus dal svojej Cirkvi viditeľné vedenie a autoritu. To všetko má zmysel len vtedy, keď je aj spoločenstvo viditeľné.

Formulácia: “Ja môžem byť aj bez cirkvi dobrým kresťanom” sa zdá byť po tom všetkom pochybná. Veď aj Nový Zákon sa nám odovzdáva skrze cirkev, a kto by sa chcel ako jednotlivec opierať “len o Bibliu”, práve ona – a aj moderná biblická veda – ho odkáže na cirkev (porov. Mt 18, 17: Keby ani ich nepočúvol, povedz to cirkvi. A keby ani cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik.).

Zo všetkých týchto úvah vyplýva napokon otázka: Prečo sa Kristus vôbec stal človekom? Prečo sa Boh nezjavuje bezprostredne každému jednotlivcovi? Nuž prečo? To nevieme, vieme len, že Boh vo svojom Zjavení skutočne použil spôsob “vtelenia” a že ho cez celé dejiny zachováva. Cirkev zjavne nie je nič iné ako pokračovanie tohto Kristovho vtelenia. Od tých čias, ako sa nám Boh priblížil natoľko, že sa stal jedným z nás, nesmieme už hľadať v diaľkach nad oblakmi. Ako mohli ľudia Bohočloveka počas jeho pozemského života vidieť a dotýkať sa ho, práve tak je aj spoločenstvo, ktoré založil, viditeľné a hmatateľné. V Kristovom vtelení hovorí Boh “áno” k všetkému ľudskému, a tým zodpovedá človeku ako bytosti z mäsa a krvi, ktorá potrebuje aj to viditeľné. Všetky pokusy budovať výlučne duchovnú cirkev po krátkom čase stroskotajú.

Ak sa hovorí o sviatostiach, znova sa nastoľuje otázka o viditeľných vonkajších prejavoch. O sviatostiach sa hovorí vtedy, keď sa Božia milosť daruje človeku vo viditeľných znakoch. Právom teda možno označiť cirkev za prasviatosť, lebo v nej zostáva Božia milosť človeku viditeľná po všetky časy a sprostredkúva sa mu.

Človek sa vždy znova pokúša urobiť si svoj vlastný “pristrihnutý obraz” o Bohu. “To alebo ono predsa nemôže Boh chcieť, taký nemôže byť.” Stále platí: zrieknuť sa všetkých ľudských úvah a ísť jednoducho cestou, ktorú Boh vyznačil. Možno, že Boh nám preto sprostredkúva spásu prostredníctvom druhých ľudí, aby sme mali ustavične pred očami, že sa nikdy nemôžeme spasiť vlastným úsilím.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s