Cirkev svätá a zároveň hriešna

Niektorí moderní ľudia, ktorí sa domnievajú, že im žiadnu cirkev netreba, ale aj tí “kultúrni kresťania”, ktorí vnútorne nepociťujú potrebu byť súčasťou nejakého viditeľného spoločenstva, majú o tom čo je to cirkev mnohé predstavy. Je to pre nich iba viditeľná organizácia, historický jav, sociologický útvar, jeho politická moc. Toto všetko je však len jedno hľadisko, o ktorom by som sa tu chcel rozpísať. Myslím si, že tieto charakterizácie nevystihujú úplne celú mnohovrstevnú podstatu. Nie je to iba svetská spoločnosť.

Práve preto, že “niečo” v nej žiari z Kristovho tajomstva, môžeme vlastne hovoriť o svätej cirkvi. Na konci Vyznania viery sa hovorí: “Verím v svätú Cirkev katolícku, v spoločenstvo svätých…“. Predovšetkým sa hneď pri tom pozastavia viacerí nad tým, prijať vieru v niečo tak imaginárne a z pohľadu moderného človeka je to tiež nepochopiteľné a naivné. Isté poznanie na základe viery? Veď to je na smiech. Veď „dnes už predsa vieme“, že ani rozum nie je schopný poznať niečo s istotou; a čo potom detinská viera. Svätosť cirkvi? Tej cirkvi, čo „posväcuje“ zbrane, upaľuje nevinných, vedie krížové výpravy proti inak zmýšľajúcim atď.? Však aj katolík ochotný odložiť ružové okuliare musí uznať, že skúsenosť s konaním členov cirkvi v dejinách hovorí v tomto ohľade jednoznačne proti svätosti cirkvi. Táto skúsenosť  samotná sa nedá rozumne poprieť. Prečo sa teda nezbaviť takto pochybného článku viery, ktorý naviac vyvoláva zbytočné kontroverzie a komplikuje  spoločenské uznanie, o ktoré predovšetkým cirkvi v prvom rade ide?

Svätá cirkev…

Nijaký znak cirkvi sa teda viac nepopiera a nechápe nesprávnejšie. Treba v prvom rade vysloviť to, že sa tým vôbec nemyslí, že sa sama cirkev považuje za spoločenstvo osobitne dokonalých ľudí. Jej posvätenie je dielom Kristovým: “Kristus si zamiloval cirkev a obetoval sa za ňu, aby ju posvätil…” (porov. Ef. 5, 25)

Svätá je hlava Cirkvi, Kristus, a tým všetci, čo majú k nemu živý vzťah. Svätá je prostredníctvom Ducha Božieho, ktorý v nej pôsobí.

Cirkev je však svätá aj pre svoju úlohu pokračovať v Kristovom poslaní posväcovať ľudí. Pavol hovorí zreteľne a stručne: “To je Božia vôľa, aby ste žili sväto” (porov. 1 Sol 4, 3).

Avšak práve tí ľudia, ktorým sa najlepšie podarilo zvládnuť túto Božiu požiadavku a ktorých nazývame “svätými”, mali veľmi intenzívne vedomie svojej ľudskej slabosti a hriešnosti. Práve oni si boli vedomí toho, že svätosť je dielom Božím. Kresťan vie s Pavlom: “Z milosti Božej som, čo som” (porov. 1 Kor 15, 10). Namyslenosť a samoľúbosť sú teda od samého začiatku vylúčené, keď hovoríme o svätej cirkvi. Skôr je každému jednotlivcovi a cirkvi ako celku tento titul vždy znovu “ostňom v tele”, pretože vieme, ako ľahko sa dostávame do područia hriechu.

Cirkev hriešnikov

Tu sa nám teda načrtáva celkom iný náhľad na cirkev. Veľmi dobre však chápeme, ak niekto pociťuje naše doterajšie vyjadrenia ako aroganciu: Kristus ďalej žije v cirkvi – Duch Boží pôsobí v nej – je teda svätá! Avšak pravda je iná: Stretávame sa v nej často s ľudskými, príliš ľudskými prejavmi. Úplne sa snáď prehliada, že cirkev vytvárajú ľudia, ktorí hľadajú, blúdia a hrešia?

Hoci platí to, že Kristus žije v svojej cirkvi, tak málo prichádza do úvahy úplné stotožňovanie cirkev=Kristus. Veď sú to napokon ľudia, ktorí tvoria cirkev.

Podstatu cirkvi možno podľa mňa najlepšie objasniť, keď sa pozeráme na Krista. Bol súčasne Bohom i človekom. Práve tak je to aj v cirkvi, v ktorej žije Kristus ďalej; prelína sa tu božské a ľudské. Čo však nemôžeme povedať o Kristovi, platí o cirkvi. k jej ľudskej stránke patrí zlyhanie a hriech. Preto cirkev nikdy nebude bez slabostí.

Vzťahuje sa to predovšetkým na každého z jej členov. Všetci sú hriešni. Kristus sa síce modlil za posvätenie ľudí, ale cítil, že jeho poslanie je v tom, aby “povolal nie spravodlivých, ale hriešnikov” (porov. Mt 9, 13). Preto rátal s hriešnikmi v svojej cirkvi. “Zbožní” jeho čias mu vyčítali: Prijíma hriešnikov a je s nimi (porov. Lk 15, 2). Cirkev vie od Krista: “Nie zdraví potrebujú lekára, ale chorí” (porov. Mk 2, 17). Preto vo svojom strede znáša aj svojich slabých členov, aj keď veľmi škodia dobrej povesti a autorite cirkvi. Práve pre hriešnikov daroval Kristus sviatosť Božieho milosrdenstva, pokánie. Kto z nás by sa mohol ešte počítať do cirkvi, keby hriešnici nemali v nej miesto? Či chyby, nad ktorými sa tak ľahko pohoršujeme, nie sú až príliš často napokon aj našimi vlastnými chybami? Lebo veď my všetci sme cirkev, aspoň my, ktorí sme pokrstení.

Už z evanjelií sa dozvedáme o slabostiach apoštolov, o Petrovom zlyhaní, o Judášovej zrade, o sporoch o prvé miesta. V listoch apoštolov je zmienka o tom, že už v prvotnej cirkvi sa vyskytovali nešváry. Členovia cirkvi vždy znova narúšajú vonkajší vzhľad “svätej cirkvi”. Kňazi, biskupi a pápeži patria práve tak ako každý jednotlivý veriaci do tejto cirkvi hriešnikov.

Hriešnosť sa však týka aj cirkvi ako celku. “Cirkev zahŕňa vo svojom lone hriešnikov, je svätá a zároveň stále potrebuje očisťovanie, ustavične kráča cestou pokánia a obnovy.”, zdôrazňuje II. vatikánsky koncil v dogmatickej konštitúcii o Cirkvi (LG 8). Ako sa ľudia pohoršujú nad Kristovým krížom, tak sa budú vždy znova pohoršovať aj nad slabosťou cirkvi. Nie je vôbec ľahké pod jej zovňajškom rozpoznať Kristovu prítomnosť. Dokonca ani v bezhriešnom Ježišovi z Nazaretu nespoznali mnohí ľudia Boha, Pána a Spasiteľa. Ešte oveľa ťažšie je vidieť Krista v cirkvi zaťaženej mnohými, tak ťažkými hriechmi. Posledný koncil bol veľkým priznaním tejto skutočnosti. Cirkev má ustavične skúmať, či ešte obstojí pred požiadavkami Krista.

Kritika cirkvi

Keďže cirkev má mnohé chyby a slabosti, môže i musí existovať aj kritika cirkvi. Nemáme na mysli svojhlavé mudrovanie a uštipačnú, zhadzujúcu kritiku, ktorá chce raniť (hoci aj tu sa musíme pýtať, či sa aj z toho nemôžeme poučiť, a či my sami nedávame na to dôvod). Avšak vecná a čestná kritika – nech už prichádza zvonku alebo zvnútra – môže byť v každom prípade len žiadúca. Nesmie ísť o to: chcieť všetko v cirkvi hájiť. Zlyhanie sa neodstraňuje skrášľovaním, zamlčiavaním či tutlaním, ale úprimným obrátením a priznaním vín. Predpokladá to ale úprimnú túžbu po pravde. Vnútrocirkevná kritika je okrem toho oprávnená ešte aj z iného dôvodu: Keďže každý kresťan má určitú zodpovednosť za celú cirkev, je mu nielen dovolené, ale podľa okolností je aj jeho povinnosťou uviesť, čo sa mu nepáči. Z takej kritiky možno vycítiť starosť a lásku k cirkvi alebo bolesť nad jej zlyhaním, nikdy však nie škodoradosť. Táto kritika chce pomôcť, pretože buduje. To, že kritika cirkvi má svoje medze tam, kde ich sám Kristus jednoznačne ustanovil, je samozrejmé.

Námietka proti svätosti cirkvi sa najčastejšie odvoláva na excesy cirkvi v dejinách. Uvádzané historické prípady (inkvizícia, upaľovanie čarodejníc, tmárstvo cirkvi v boji proti vede a všeobecnému pokroku ai.) však bývajú niekedy hrubo dezinterpretované. To by mohlo zvádzať k nekritickej obrane, ktorá primárne sústreďuje svoju pozornosť na korigovanie demagogickej manipulácie s historickými faktami. Avšak účinnejšie a lepšie sa však voči takémuto spôsobu historickej kritiky a jej logike dá účinne čeliť postupne krok za krokom tak, že s otvoreným postojom prijatia uznáme pre cirkev nepríjemné a škandálne skutočnosti dejín a poukážeme na fakt, že nedokazujú to, v čom tkvie jej podstata – rukolapný dôkaz o nesvätosti cirkvi. Pretože Kristus svojím nasledovníkom nesľúbil a nezaistil bezhriešnosť a neomylnosť ich celkového poznania v priebehu existencie tu na zemi. A práve na tomto neoprávnene stavajú tí, ktorí poukazovaním na zlú historickú skúsenosť sa snažia uprieť svätosť cirkvi.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s