Katolícka Cirkev a hony na čarodejnice

Motto: 

“Nech je to pre historika akokoľvek desivé, písať dejiny je jeho povinnosťou a túto povinnosť musí splniť. Nie je nenávratnejšieho prepadliska, ako vypovedať pravdu; kto sa do toho prepadliska odváži, musí dôjsť až na dno. Je to nevyhnutné.”

Victor HUGO

Často sa stretávame s názorom, že za všetko to, čo bolo v histórii kresťanstva spáchané na, v prevažnej miere, ženách v rámci tzv. honov na čarodejnice je zodpovedná Katolícka Cirkev, alebo presnejšie jej najvyšší predstavitelia, najmocnejší a najvplyvnejší príslušníci cirkevnej hierarchie, čo sa veľmi často uvádza pod všeobecne pochopiteľnou a známou skratkou “Vatikán”. Tento “názor” môžeme pregnantne vyjadriť vetou:

Čarodejnice a ich prenasledovanie sú vynálezom a výrazom tmárstva Katolíckej Cirkvi a najmä jej vysokej hierarchie.

Ale je táto veta oprávnená? Je za tieto mnohé hrôzy a katastrofy a vo viacerých prípadoch aj opovrhnutiahodné  justičné vraždy naozaj v prevažnej miere zodpovedná a len RKC, a nik iný? V tomto článku sa budem pokúšať nájsť aspoň náznak východísk zodpovedania tejto mimoriadne zložitej a chúlostivej otázky.

Viera v čarodejnice je tak stará ako ľudstvo samé. Katolícka cirkev sa dlho stavala (minimálne do 14. storočia) proti prenasledovaniu údajných čarodejníc. Prevládajúce kresťanské stanovisko k čarodejníctvu v období stredoveku bolo, že sa jedná o ilúziu a klam démonov. Ľudia si mohli myslieť, že sú čarodejníci a čarodejnice, ale tým buď balamútili samých seba, alebo ich podvádzal diabol. Väčšina cirkevných autorít (sv. Augustín, Cesarius z Aarles, sv. Ján Zlatoústy ai.) boli presvedčení o tom, že čarodejnice nemôžu v skutočnosti ubližovať už len preto, že sa nejedná o realitu. Až v r. 1484 pápež Inocent VIII. umožnil svojou nerozvážnou bulou Summis desiderantes affectibus cirkevnej inkvizícii, ktorá bola výhradnou doménou dominikánskych, v menšej miere františkánskych mníchov, vyhľadávať a usvedčené čarodejnice predávať svetskému ramenu na patričné potrestanie (čo v tej dobe znamenalo istý trest smrti upálením na hranici). Je zrejmé, ako ešte uvidíme, že kresťanstvo a jeho inštitucionálna podoba, Katolícka Cirkev, vytvorilo základný rámec pre ich prenasledovanie. Na druhú stranu, mnoho svetských vládcov a nimi poverených súdov, sekulárnej povahy, prenasledovalo čarodejnice z dôvodov, ktoré boli vo svojej podstate nenáboženské. Mimochodom, približne v tej dobe sa cirkev rozpadla na dve časti v dôsledku reformácie. Zatiaľčo sa katolícka cirkev sama obnovila pod vedením pápeža, ako jej viditeľnej hlavy, luteránska, kalvínska a anglikánska cirkev presadzovali iné zdroje pre božskú autoritu. Protestantskí reformátori popritom však až príliš často súhlasili s katolíckymi démonológmi, že čarodejnice sú jasným a prítomným nebezpečím, a podľa toho aj jednali.

Ale k žiadnemu z týchto veľkých prenasledovaní čarodejníc by nikdy nemohlo dôsť bez povolenia a spolupráce svetských vlád. Iba v niekoľkých málo regiónoch, ako bol pápežský štát a rôzne biskupské teritoriálne štáty v Nemecku, boli náboženskí a svetskí vodcovia totožní. Ale v celom zvyšku západnej Európy o prenasledovaní rozhodovali nakoniec svetskí vládcovia a prenasledovali čarodejnice ako narušiteľov pokoja, ničiteľov majetku a zabijakov zvierat a ľudí. Historické fakty sú teda omnoho priaznivejšie, ako by sa dalo predpokladať z rôznych hrôzostrašných príbehov a populárnych knižiek o čarodejníctve, ale taktiež sa dá napísať, že určite nie sú až také skvelé, ako si niektorí apologéti Cirkvi myslia.

“Už starí Rimania…” alebo Začiatok v staroveku

Obava z čarodejníctva nebola špecifikou iba kresťanského náboženstva. Mnoho kultúr po celom svete  verilo, že istí ľudia boli schopní ovládať prírodné javy pomocou zaklínadiel, mastí, talizmanov, rituálov ba dokonca stykom s temnými silami podsvetia. Staroveké čarodejnice o sebe tvrdili, že majú silu liečiť, odstrániť kliatbu, vzbudiť lásku a nájsť stratené veci. Už aj ich zákazníci v tom cítili rozpor: kto tvrdí, že dokáže liečiť, rovnako môže aj zabiť. Čarodejnice  boli topené v starovekej Mezopotámií a v Egypte, lov na ne sporadicky usporadúvali aj americkí indiáni. Dokonca k ich lynčom dochádza i v súčastnosti a to v krajinách tretieho sveta, na africkom kontinente, v Indii a v Papui Novej Guinei. Škodlivá mágia – “čarodejníctvo” je nelegálne aj v pohanskom Ríme a Grécku a  aj tu boli perzekuované “čarodejnice”. Je vecou faktov, že jedny z najväčších čarodejníckych hystérií, o ktorých vieme, sa vyskytli v Ríme v r. 184, v období 180-79 a v r. 153 pred n.l. (Witchcraft and Magic in Europe: Ancient Greece and Rome, vyd. Bengt Ankarloo and Stuart Clark, s. 254). Tieto mimoriadne hony boli štvornásobne krvavejšie ako najväčšie paniky Veľkého honu na čarodejnice, ktorých obeťami sa stali odhadom 5000 mužov a žien počas štyroch rokov jeho trvania. Trestanie čarodejníc bývalo vlastne často považované za “oprávnený” prostriedok na očistu a obnovu spoločnosti. V antickom Ríme Zákon 12 dosiek (vydaný v roku 495 pred n. l.) nariaďoval trestať zneužitie magických praktík páchaním škôd (napr. ničenie úrody nebo ovplyvňovanie počasia). Tendencia trestať iba škodlivé čarodejníctvo (čiernu mágiu) pretrvala po celú dobu existencie rímskej republiky a v podstate i v prvých troch storočiach cisárstva. Jediným ďalším s mágiou spojeným činom, ktorý mohol byť potrestaný smrťou, se stalo (od doby cisára Tibéria – počiatkom 1. storočia n. l.) travičstvo. Tento stav se začína radikálne meniť na sklonku 3. storočia, kedy (ešte pohanský) cisár Dioklecián (284—305) zaviedol ako trest za škodlivé čarodejníctvo trest smrti upálením zaživa. Nepriateľstvo Cirkvi voči čarodejníctvu pramení v Starom Zákone – “Čarodejnicu nenecháš nažive” (Porov. Ex 22, 17) — a rovnako aj v starovekých postojoch Ríma. Cirkevní otcovia, a to najmä Sv. Augustín, popierali možnosť neškodnej “bielej” mágie. Mágovia a čarodejnice, ako tvrdili, vždy vykonávali svoje kúzla pomocou démonov. Použitie mágie vyžadovalo pakt s diablom, či už implicitný alebo v podobe nejakej zmluvy.

Rannostredoveký postoj Cirkvi k mágii a čarodejníctvu

Barbarské národy, ktoré si podmanili Rím a týmto  z raného stredoveku urobili Temný mali svoje vlastné zvláštne poňatie mágie a strach z čarodejníctva. V tomto období európske kráľovstvá vydávali zákony proti škodlivej mágii (malefícium) čo viedlo k sporadickým popravám čarodejníc. Medzitým Cirkev ustanovila kanonické právne zbierky, ako bol známy Canon Episcopi z r. 906, zostavený biskupom Reginom z Prumu, ktorý považoval nočné lety a iné schopnosti, pripisované čarodejniciam za nepodložené povery. Čarodejníctvo v tejto forme bol len ilúziou, snom či klamom démonov. Napomenutie pomocou rôznych foriem pokánia bolo najvačším trestom za tieto názory, nie smrť.

Tento sprvu skeptický postoj snáď najlepšie charakterizuje list pápeža sv. Gregora VII., ktorý zaslal v r. 1080 dánskemu kráľovi Haraldovi, a v ktorom ho napomína, aby nevinné ženy nedovolil prenasledovať ako čarodejnice, aj napriek tomu, že ich niektorí horlivci neoprávnene osočujú, že pomocou kúziel dokážu privolať ničivé búrky a inak zlé počasie a napáchať takto ľuďom mnoho škôd na zdraví i na majetku. Ako vidíme, tento umiernený prístup voči čarodejníctvu zo strany Cirkvi bol požehnaný aj najvyššou cirkevnou autoritou. To sa malo ale onedlho postupne meniť.

Prenasledovanie siekt v stredoveku

Rozkvet kresťanského stredoveku nanešťastie prinieslo aj znovuobjavenie sa herézy a okultizmu. Potlačenie sekty katarov v Provence (južné Francúzsko) a séria procesov kvôli čiernej mágii na pápežských a kráľovských súdoch zvýšila citlivosť voči akejkoľvek forme spirituálnej odchýlky. Pápežská inkvizícia, ustanovená v r. 1231, najprv splnomocnila zvláštnych sudcov, aby zakročili proti heretikom. Ale počas nasledujúcich dvoch storočí, heretici, učení mágovia a vidiecke čarodejnice sa začali spolupovažovať za nepriateľov Boha, ktorých je nutné vyhladiť všetkými možnými prostriedkami.

Potom myšlienka, že čarodejníctvo bola skôr realita než heretická ilúzia sa náhle opätovne navrátila. Inkvizítori,  ktorí boli zameraní na heretikov, sa na konci stredoveku obrátili aj na obvinené čarodejnice. Nebolo to len vecou presunu “zámeru” inkvizície na čarodejnice ako obetných baránkov, aby sa vyhovelo požiadavkám širokých ľudových vrstiev poverčivého obyvateľstva. V spoločnosti, ktorá sa obávala nadprirodzenej hrozby, ktorá mala údajne svojich ľudských pomocníkov, ktorí sa spikli, aby škodili, obávaná ľudová postava ezotericky učeného mága sa zjavne zlúčila s postavou drobnej dedinskej liečiteľky alebo liečiteľa, aby sa tak dospelo k utvoreniu nového fenoménu diabolskej čarodejnice.

Neslávne známy spis Malleus Maleficarum (1486), ktorého autorstvo sa pripisuje dvom dominikánskym mníchom, Jacobovi Sprengerovi a Heinrichovi Kramerovi, lat. Institoris, popisoval čarodejníctvo ako najhorší zločin, založený na sexuálnej žiadostivosti, vražde a Satanizme. Obidve vtedajšie inštitúcie, Cirkev aj štát, sa v ňom zdôrazňovalo, by mali nemilosrdne postupovať voči tomuto diabolskému spiknutiu, zväčšia vedenému ženami proti humanite.

Ľudové povery sa zmiešali s učenými konceptami démonológie a to vďaka scholastickým traktátom, svedectvám pri súdnych procesoch a hrôzostrašne ilustrovanými panfletmi, ktoré obiehali rovnako medzi katolíkmi ako aj medzi prostestantmi. Čoraz viac a viac ľudí bolo presvedčených, že čarodejnice striehli všade, odhodlané rozš chorobu, smrť, neplodnosť, neúrodu a konať svätokrádežné skutky.

Čarodejnice, ako sa verilo, zapredali svoju dušu diablovi a súložili s ním. Lietali vzduchom, aby sa zúčastňovali na orgiách a kanibalistických slávnostiach nazývaných sabatmi. Škriatkovia (démoni nižšieho stupňa) v podobe zvierat im pomáhali ako tzv. “familiári”.

Napriek tomu, ako sa všeobecne verilo, sa títo “zločinci” dali odhaliť pomocou škvŕn na ich telách alebo vďaka charakteristickým znameniam v ich očiach. A ktokoľvek, kto sa ich bol vtedy zastával, bol by rovnako vinný ako boli oni.

Sprievodca lovcov čarodejníc

Medzitým sa znásobil počet rôznych príručiek pre lovcov čarodejníc, z ktorých najznámejší a najnehanebnejší bol spis Malleus Maleficarum (Kladivo na čarodejnice), publikovaný v r. 1486. Jeho autorom, zdá sa jediným, bol skúsený dominikánsky inkvizítor Heinrich Kramer, s priezviskom lat. Institoris, ktorý sa sám chválil tým, že upálil 48 len v jednej jedinej diecéze a si v r. 1484 od v značnej miere poverčivého pápeža Inocenta VIII. vyforsíroval bulu Summis desiderantes affectibus (“Celou dychtivosťou žiadajúci“), ktorej znenie aj sám naformuloval.

Malleus Maleficarum (všimnite si v latinskom názve ženský rod od slova “čarodejnica”) bol zúrivý mizogynný traktát. Predstavuje ženy ako sexuálne hračky Satana, vyhlasujúc: “Všetko čarodejníctvo pochádza od sexuálnej žiadostivosti, ktorú majú ženy neukojiteľnú.” Keďže Sprenger, ešte donedávna často uvádzaný ako spoluautor tohto “diela”, bol známym ako oddaný ctiteľ Panny Márie a pomohol dotvoriť aj modernú verziu modlitby ruženca a zakladal prvé ružencové bratstvá, je len ťažké si predstaviť, žeby sa podpísal pod tieto “antiženské” tirády. Rovnako je z dostatočného množstva priamych a nepriamych dokladov už viac menej jasné, že sa naozaj na tomto diele nepodieľal.

Malleus Maleficarum však nepokrýva dostatočne úplne tieto základy, neuvádza dokonca ani skutočný pakt, ktorým sa čarodejnice oddávajú diablovi, Sabat, familiárov (škriatkov v podobe zvierat, ktorí čarodejniciam pomáhajú) a nočné lety. Ale tieto elementy sa aj tak nie vždy objavovali v prípadoch čarodejníctva. Samotný Malleus neodštartoval žiadnu novú bosorácku hystériu, ale bol voľne využívaný neskoršími antičarodejníckymi spisovateľmi, či už to boli katolíci alebo protestanti. Španielski inkvizítori boli takmer osamote v kritickom posudzovaní v ňom obsiahnutých teologických vývodov a nedostatku vitríbenosti primitívnej démonológie, ktorá bola tak plasticky popísaná.

Démonologovia, ktorí vstrebali tézy Mallea, boli muži vysokej kultúry, ako napríklad protestant Jean Bodin, “Aristoteles 16. storočia” a jeho súčasník, jezuitský kňaz, predstaviteľ klasicizmu, Martin del Rio. Títo teoretici sa všetkým snažili vtĺcť do hláv princíp mimoriadneho zločinu(lat. crimen exceptum): Pretože je čarodejníctvo tak ohavný prečin, obvinené čarodejnice nemajú mať žiadne legálne práva. “Ak sa postup pri vyšetrovaní bude riadiť normálnymi pravidlami”, chvastal sa Bodin, “potom ani jedna z milióna čarodejníc nebude môcť byť obvinená alebo potrestaná.” Ktokoľvek sa zastáva obvinených čarodejníc alebo popiera ich zločiny si zaslúži rovnaký trest ako čarodejnice, napísal Bodin.

Perzekútori, pochádzajúci zo elity spoločnosti, démonológovia a sudcovia nemilosrdne lovili čarodejnice so zápalom moderných revolucionárov budujúcich politickú utópiu. Z hľadiska ich názorov, žiadna cena nebola príliš vysoká, pretože hon na čarodejnice slúžil pre vyššie dobro Christianitas. Boli hlboko presvedčení, že čarodejníctvo prevracia kľúčové hodnoty spoločnosti, narušuje boží poriadok, spochybňuje božské právo kráľov – starobylú doktrínu, pomocou ktorej vládcovia vyvodzovali svoje právo vládnuť dané im samotným Bohom – a uráža Boží majestát. Je teda pochopiteľné, že hon na čarodejnice zachráni duše a odvráti božiu pomstu vyčistením spoločnosti od zla pred očakávaným príchodom konca sveta.
Súčasnící naproti tomu jednoducho si chceli uľaviť od miestnych tradičných škodcov ktorí, ako verili, škodili im samým, ich deťom, ich dobytku a ich úrode. Boli to úpenlivé ponosy vidiečanov, čo naštartovali mnohé hony na čarodejnice. Ak autority zasiahli príliš neskoro, sedliaci boli schopní zlynčovať vlastných susedov, podozrivých zo škodlivej mágie.
Aj keď sa malefícium – škodlivá mágia – objavovala pri obvineniach podozrivých čarodejníc pochádzajúcich od obyčajných ľudí vo väčšom rozsahu v porovnaní s diabolizmom, ich ľudové povery navzájom zložitými spôsobmi obohacovali tie učené názory Bodina a iných. Každý vzdelaný jedinec sa o týchto veciach dozvedal vďaka rôznym kázaniam, klebetám, súdnym zápisom a hrôzostrašne ilustrovaným “čarodejníckym knihám” (obzvlášť populárnym v Nemecku).

Miera veľkého honu na čarodejnice

 

Teda hranice, šibeničné lešenia a slučky boli “zaneprázdnené” po celej Európe a počty usmrtených vrcholili v rozmedzí na konci 16. a na začiatku 17. storočia. Už samotný hon na čarodejnice bol v rámci oblasti hocičo iné len nie rovnomerný. Tri štvrtiny európskeho kontinentu nikdy nezažilo ani jediný proces, ale polovica všetkých čarodejníc – 25 000 ľudí — zahynulo v rámci hraníc súčasného Nemecka.
Túto realitu je výnimočne dôležité rozpoznať, pretože jedno často citované, ale mimoriadne absurdné číslo o 9 miliónoch upálených čarodejníc bolo založené na výpočte z 18.storočia, ktoré extrapolovalo počty obetí v jednom nemeckom meste – Quedlinburgu – na celý kontinent. Toto tvrdenie bolo publikované v 19.storočí antiklerikálmi a americkou feministkou Matildou Joslyn Gage a v 20.storočí nacistickou, feministickou a neopohanskou propagandou.
V akomkoľvek prípade od začiatkov v alpských horských údoliach sa hon na čarodejnice rozšíril cez “čarodejnícku cestu” do Holandských krajín, kde sa na katolíckych teritóriach popravilo 10-násobne viac čarodejníc ako na protestantských. Ale aj v rámci protestantských území sa prejavy a dopad tohto fenoménu značne menili: Kalvínske Škótsko má “na svedomí” 1300 čarodejníc, zatiaľčo v omnoho početnejšom anglikánskom Anglicku ich obesili približne 500.
Procesy s čarodejnicami vyvrcholili v strednej Európe predtým, než sa mali dokonca začať ďalej na východe v Maďarsku a Poľsku resp. na severe vo Švédsku. Severovýchodné luteránske časti Nemecka postretla hrôzostrašná panika ako napríklad 2000 popravených v Mecklenburgu. Zmiešané katolícko-protestantské teritóriá v juhovýchodnom Nemecku boli ešte horšie s 3200 mrtvými.
Ba najhoršie si počínali deviati katolícki “čarodejnícki biskupi” z Porýnia, sekulárni ako aj náboženskí vládci svojich oblastí, ktorí upálili dokopy 6400 ľudí (vrátane malých detí) medzi rokmi 1581 a 1634. Najkrutejším sudcom bol generálny prokurátor katolíckeho mesta Lorraine, ktorý odsúdil 900 čarodejníc v rámci jednej dekády (1581-91). Najvyšší národný pomer počtu popráv na hlavu sa vyskytol v Lichtenštajnsku, kde zahynula jedna z 10 osôb medzi rokmi 1648 a 1680. Ale v tomto prípade vládca, ktorý bol za toto všetko zodpovedný zomrel vo väzení.
Význačnou výnimkou v rámci týchto počtov inde sú záznamy počtov odsúdených inkvizíciami v Ríme, Španielsku a Portugalsku. Hoci putujúci inkvizítori mali odsúdiť stovky ľudí pred Reformáciou, tieto tribunály vtedy popravili nie viac než hŕstku obvinených čarodejníc v rámci svojich rozsiahlych domínií. Španielska inkvizícia sa pozerala na spis Malleus s nedôverou a zastavila pôsobenie sekulárnych súdov v Katalánsku a zabránila tak obeseniu čarodejníc. V 1610 španielsky inkvizítor menom Alonso Salazar y Frias ukončil ohromnú čarodejnícku paniku v Baskicku tým, že ukázal rozsiahlym terénnym výskumom, že čarodejníctvo je len iluzórnym zločinom, a tým ušetril životy minimálne 1500 ľudí.
Vládcovia na pravoslávnych kresťanských územiach prenasledovali čarodejnice v ďaleko menšom množstve než ich západní proťajškovia, pravdepodobne pretože nedávali rovnítko medzi čarodejníctvom a herézou. Moslimská osmanská ríša hony na čarodejníce zakázala úplne. V Írsku platiace anglické protičarodejnícke zákony neboli vynucované.

 

Kto boli čarodejnice?


Čarodejnicou bývala úplne posledná “vyvrheľka”, ale nie všetky vyhovovali tomuto stereotypu izolovanej starenky. Existujú dobre známe prípady marginalizovaných starých žien, ktorých nepriateľské čí čudné chovanie mohlo nahnevať ich susedov roky predtým, než prišli na svetlo božie prvé obvinenia z čarodejníctva. Ale v priemere bolo 20 až 25 percent z obvinených ľudí z čarodejníctva mužov, s pomerom meniacim sa od regiónu k regiónu.
Takmer všetci ľudia obvinení v Anglicku z čarodejníctva boli ženy. Takmer všetky škandinávske “čarodejnice” boli muži. Mladíci boli ako pastieri odsudzovaní v Normandii, chlapci ako mladiství delikventi v Salzburgu. Chudobnejší ľudia sa stávali terčom obvinení zo strany bohatších pri menších čarodejníckych panikách, ale veľké reťazové reakcie v rámci protičarodejníckej hystérie mali za následok to, že vládnúce elity boli obviňované poddanými. V niektorých prípadoch rozširovali hystériu zlomyseľné deti (Švédsko a Salem) a fanatickí lovci čarodejníc (Burgundsko a Anglicko).
Perzekúcia čarodejníc nebola vymyslená vládnúcou triedou na ovládanie svojich poddaných. Tlak na potrestanie týchto zločinov často prichádzal zdola, ovládaný zúfalým strachom. Aj tí, ktorí boli napokon oslobodení od obvinení z čarodejníctva boli často zlynčovaní svojimi susedmi.
Na rozdiel od tvrdení niektorých feministiek, neboli terčom špeciálne pôrodné babice. Ani masové samovraždy obvinených žien sa nikdy nevyskytovali. A európske čarodejnice neboli vôbec tajné, pohanky uctievajúce Bohyňu. Hoci neobmedzená tortúra mohla kohokoľvek prinútiť sa priznať, niektoré takto konali dobrovoľne na základe samovražednej depresie.
Mali by sme taktiež podotknúť, že nie každá čarodejnica bola nevinná. Niektoré sa naozaj pokúšali škodiť iným pomocou mágie – a chvástali sa tým. Výnimočne sa stali aj skutočné svätokrádeže. Niektoré čarodejnice mohli pri “dobrej” vôli chcieť vstúpiť do paktu s diablom, hoci tieto veci sa dajú len veľmi ťažko postrehnúť.
Zlý úmysel je hriešny, či už diabolské zaklínania fungujú alebo nie. Týmto nechcem ani náznakom povedať, že si takíto ľudia zaslúžili popravu, ale skôr to, že obyčajní ľudia ktorí obviňovali čarodejníce mali často trpieť škody.
Hrôzy európskeho honu na čarodejnice boli dlho využívané na útok voči kresťanskej viere. Hoci katolíci neboli jediní vinní, nesú ťažké bremeno zodpovednosti za túto tragédiu. Katolícki teológovia a právni juristi vypracovali teórie. Katolícki klerici a laici ich vniesli do praxe. Aj takí kanonizovaní svätci ako sv. Bernardín Sienský, pápež sv. Pius V. a biskup milánsky-kardinál sv.Karol Boromejský spôsobili smrť niekoľkých čarodejníc.
Napriek tomu niektorí odvážni katolíci ako bol kňaz Salazar y Frias a kritik Friedrich von Spee hovorili z pozície zdravého rozumu.
Ak sme však konfrontovaní so touto tragickou záležitosťou, pravdepodobne najlepšou “apologetickou” odpoveďou je tá, ktorú ponúkol pápež blahej pamäti Ján Pavol II: Musíme pripustiť minulé hrôzy, potom pripravení ospravedlniť a kajať sa za minulé generácie a odhodlať sa nedopustiť aby k nim došlo niekedy v budúcnosti.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s